Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. september 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211205119
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7211205119.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej:
H. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. U. Č.. XXX/XX, XXX XX W., zastúpenú advokátkou JUDr.
Marianna Lechmanová, advokátska kancelária so sídlom Štúrova č. 20, 040 01 Košice, pre vymoženie

pohľadávky vo výške 863,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Košice II č. k. 39Er/399/2011-37 zo dňa 12. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j euznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zároveň ju zastavil.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 26.01.2011

domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonania exekúcie pre vymoženie svojej
pohľadávky proti povinnej vo výške 863,13 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, a
to právoplatného a vykonateľného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave č. SR 10639/10 zo dňa 15.11.2010.

Dňa 02.07.2012 doručil súdny exekútor súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s

prílohami, na základe ktorej mu súd vydal poverenie č. 5803/103276 zo dňa 22.03.2011. Dňa 15.07.2013
doručil povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zastavenie exekúcie. V návrhu
poukázal najmä na skutočnosť, že povinná je spotrebiteľ, na neprimeranosť úroku vo výške 91,25
% ročne a na neplatnosť uzavretia rozhodcovskej doložky. Na podporu svojich tvrdení poukázal na
rozhodnutia súdneho dvora Európskej únie, a to hlavne „ASTURCOM, ÓCEANO, MOSTAZA CLARO,
PANNON a POHOTOVOSŤ/Korčkovská (C-76/10)“.

Na základe týchto skutočností povinná navrhla, aby exekučný súd predmetnú exekúciu zastavil a
povinnej priznal náhradu trov konania vo výške 120 eur.

Súd dňa 02.08.2013 vyzval oprávneného, aby sa k návrhu povinnej vyjadril.

Oprávnený vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2013 uviedol, že sa nestotožňuje s návrhom povinnej na
zastavenie predmetného exekučného konania. K tvrdeniu povinnej o neprimeranosti vysokých úrokov zomeškania oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade,
že poruší zmluvné podmienky. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny
vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“, čiže úrok z omeškania bolo možné dohodnúť a následne

požadovať bez akýchkoľvek obmedzení. K neplatnosti uzavretia rozhodcovskej doložky oprávnený
uviedol, že povinná nie je spotrebiteľom a keby aj bola, tak rozhodcovská doložka je nevýhradná, a tým
pádom ju nie je možné považovať za neprijateľnú.

Súd citoval ustanovenie § 103, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len

„O.s.p.“) v platnom znení, § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) v platnom znení, § 45 ods. 1 a ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) v platnom znení.

Súd preskúmal úverovú zmluvu vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“),
pričomzistil,žeoprávnenýsatoutozmluvouzaviazalposkytnúťpovinnejúvervovýške400eurapovinná

sa zaviazala oprávnenému poskytnutý úver vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 356 eur, a to v
pravidelných mesačných splátkach v počte 12 po 63 eur, teda celkovo mala povinná vrátiť sumu 756 eur.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo: 23636/B, kde
je oprávnený ako právnická osoba zapísaný, vyplýva, že predmetom jeho podnikania je okrem iného

aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Na druhej strane, povinná je fyzickou osobou a z rozsudku
rozhodcovského súdu, ani samotnej úverovej zmluvy nevyplýva, že by jej bol úver poskytnutý a účely
podnikania. Tým sú naplnené podmienky podľa ustanovenia § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. preto, aby
bolo možné predmetný úver považovať za spotrebiteľský úver.

Ďalej súd citoval ustanovenie § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), ustanovenie § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (teda zákona platného v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere), ustanovenie
§ 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa predmetnej zmluvy o úvere, ktorú uzavrel oprávnený s povinnou, a ktorá bola podkladom pre
rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní, sa veriteľ (oprávnený),
ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej),

ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver v
dohodnutej výške. Preto súd posúdil predloženú úverovú zmluvu uzavretú dňa 13.11.2009 ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha
plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a ustanovenie § 52 a nasledujúce OZ.

Ďalej súd preskúmal VPPÚ, pričom zistil, že zmluvné strany sa v bode 14. dohodli, že v prípade, ak sa
prípadné spory vzniknuté zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou nepodarí vyriešiť mimosúdnou dohodou,
budú sa riešiť v rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru súdu, takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi
zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje
značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.Zmluvnápodmienkavštandardnejformulárovejzmluvealebovovšeobecnýchobchodných
podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,

a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní,
bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z
hľadiska ochrany spotrebiteľa, teda nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou
dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší spôsob rozhodovania
sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom najej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa
ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. Okrem toho, za nekalú podmienku možno považovať každú takú,
ktorej zmyslom, alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva
podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil
spory výhradne arbitrážou.

Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré
vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať aj neprijateľné miesto rozhodcovského
konania, ktoré môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia jeho práv. V danom prípade je miestom
rozhodcovského konania Bratislava a povinná ako spotrebiteľ má trvalý pobyt prihlásený na ul. Trieda

SNP č. 522/55, 040 01 Košice.

Ďalej súd preštudovaním VPPÚ zistil, že jej súčasťou je aj - Dohoda o vyplnení zmenky (bod 14.
VPPÚ), podľa ktorej na zabezpečenie svojho peňažného záväzku vyplývajúceho z predmetnej úverovej
zmluvy proti veriteľovi ako „reminentovi“ vystavil dlžník zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková

suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Podľa tejto dohody o vyplnení zmenky, zmenkovú
sumu vyplní „reminent“ najskôr v deň, kedy sa celý dlh stane splatný okamžite. Zmenková suma bude
pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa proti dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku
dňu vyplnenia zmenky.

Podľa názoru súdu táto dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, pretože spotrebiteľ má podľa nej plniť sumu, ktorú má určiť veriteľ
v budúcnosti, a s výškou ktorej sa nemal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred uzavretím zmluvy.
Zmenková suma podľa tejto doložky mala pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky bez ohľadu na skutočnosť, že nie všetky

takto veriteľom určené peňažné nároky môžu byť nesporné, a teda súhlasom s takouto doložkou sa
spotrebiteľovi značne zhoršuje jeho postavenie. Takúto dohodu si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj dohode o vyplnení
zmenky. Dohoda nebola uzavretá v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Keďže takto formulovaná dohoda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán, a preto je podľa ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná.

Súd je tiež toho názoru, že v neprospech spotrebiteľa a zároveň aj v rozpore s dobrými mravmi je
dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 356 eur, ktorý vzhľadom na výšku poskytnutého

úveru 400 eur predstavuje skoro 90 % poskytnutého úveru, v dôsledku čoho mala povinná bez úrokov
z omeškania, prípade ďalších sankcií zo strany oprávneného, tomuto zaplatiť skoro raz toľko, ako si
požičala.

Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 45 ZRK a § 57 ods. 1 písm.

g/ a ods. 2 Exekučného poriadku, vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil s tým, že o trovách
exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O.s.p.)
odvolanie oprávnený.

Žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho

poriadku, konanie prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo
zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené:

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým,
že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za

rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa proti spotrebiteľovi?

V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania

bola odňatá možnosť konať pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo
vykonané dokazovanie, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na podstatné rozhodnutia európskych súdov, na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú
dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného.

Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a
ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45
ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu

neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - „zásadu legality“.

Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané
v súlade s právnymi predpismi.

Oprávnenýtiežžiadal,abysúdpostupompodľaustanovenia§109ods.1písm.b/O.s.p.prerušilkonanie
a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky - návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ ZRK len na návrh
účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade

nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu.

K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd
porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Oprávnený zastával názor, že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie

a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave - smernica Rady č. 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej
aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie.Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný
súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k

vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi,ktorájepodľanázoruoprávnenéhoplatná.Dojednanie,ktorýmzmluvnéstranyzaložiliprávomoc
rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom

konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
pričomnešlolenofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.
Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3

písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia
Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19. VPPÚ dohodli, že všetky právne vzťahy
medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Podľa oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.

z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v
ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom
úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere
nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a
poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie

úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri
poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné
riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je
dôvodné v prípade, keď si povinná svoje povinnosti zo zmluvy nesplnila. Tvrdil, že nie sú dané dôvody
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a nenastali žiadne nové právne, ani skutkové okolnosti, ktoré

by mali viesť k zmene postoja súdu.

K návrhu na prerušenie konania na základe ustanovenia § 109 ods. 1 písm. q/ O.s.p. a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
oprávnený uviedol nasledujúce skutočnosti.

Poukázalnaviacerénejasnostiprávnehozákladu(smerniceRadyč.93/13/EHSz05.04.1993onekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a
všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok
veriteľov.

Na rozdiel od všeobecného súdu má za to, že tvrdenie „smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993
považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané“, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a
jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý

má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti
splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Tvrdil, že ustanovenie slovenskej verzie smernice je
zjavne nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Všetky ostatné uvádzané verzie písm. q/
ods. 1 prílohy z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách jednoznačne ukazujú,

že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. Tzn., že spotrebiteľská
zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,
ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať
príslušnéhmotnéprávo.Tovšakzjavneniejeprípadrozhodcovskéhokonaniapodľazákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Takétorozhodcovskékonaniejeupravenéprávnymipredpismiavzmysle
ustanovenia § 31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky.

Ďalej uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a viazať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých
jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy. Preto zo slovenského a aj z ostatných znení písm. q/ ods. 1 prílohy smernice nevyplýva
jednoznačný záver, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých
okolností vždy zakázané.

Poukázal aj na to, že podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a spôsob ich posudzovania uplatnenia podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ pramení z právnej

úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie. Má za
to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na
povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej dodal, že Súdnemu dvoru Európskej

únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z
doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR.

Uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom náleze z 12.04.2012 č.k.: IV. ÚS 95/2010-80 tiež uviedol, že

podľa čl. 47 ods. 1 Charty základných práv EÚ každý, koho práva a slobody zaručené právom EÚ sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak
vykonávajú EÚ. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v

súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomoci EÚ, ktoré boli na ňu
prenesené zmluvami. Poukaz súdu na ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku právne ako dôvod
zamietnutia návrhu na prerušenie konania neobstojí.

Tvrdil, že konanie je v štádiu prejednávania odvolania možné prerušiť v záujme účastníkov na

zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej jeho aplikácii
vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky, a to podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Je nepochybné, že v súlade s čl. 5 ods. 1 Charty základných práv EÚ
súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v
súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS.

Podľa jeho názoru, ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/, § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice
Rady č. 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň
primárneho opráva Európskej únie aj nadradená.

S poukazom na vyššie uvedené navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomne
vyjadrila dňa 13.02.2014.

Uviedla, že exekučný súd sa náležite vysporiadal s dôvodmi uvedenými v jej návrhu na zastavenie
exekúcie a správne rozhodol, keď proti povinnej exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Poukázala na skutočnosť, že je starobná dôchodkyňa, ktorá nemá dostatočné právne vedomie, a že

podpísala nevýhodné formulárové zmluvy, pričom pohľadávku, ktorú mala uhradiť, už niekoľkokrát aj
preplatila. Celým exekučným konaním sa veľmi trápi, má silné depresie, vyhráža sa samovraždou, lebo
vie, že keď zomrie, tak už od nej oprávnený žiadne peniaze nezíska.Ďalej uviedla, že povinným a dlžníkom uvedené formulárové zmluvy nedávajú takmer žiadne práva a v
spleti zložitých právnych predpisov sa spotrebiteľ ani nevie proti konaniu oprávneného brániť, pretože
často ani nevie a nerozumie tomu, čo podpisuje a ani nerozumie systému výpočtu úrokov a úrokov z

omeškania, keďže v zmluvách sa úmyselne uvádzajú nízke čísla, napr. 0,25 % denne a podobne.

Na základe uvedeného povinná uviedla, že trvá na svojich doterajších písomných stanoviskách a
vyjadreniach.

Navrhla, aby súd napadnuté uznesenie, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a ktorým
bola exekúcia zatavená, potvrdil. Pokiaľ ide o trovy žiadala, aby jej oprávnený uhradil trovy právneho
zastúpenia a to tak, ako to bolo do súdneho spisu vyčíslené.

Sudca prvého stupňa predložil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní s tým, že odvolaniu
nemienivyhovieťvcelomrozsahupodľaustanovenia§374ods.4O.s.p.,apretonavrhuje,abyodvolanie

prejednal odvolací súd.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a ods. 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p.,

na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu
a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou
ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej

podmienky.

Odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinná uzavreli dňa 13.11.2009
zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 400 eur a
povinná sa zaviazala oprávnenému poskytnutý úver vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 356

eur, a to v pravidelných mesačných splátkach v celkovom počte 12 po sume 63 eur, t.j. celkovo mala
vrátiť sumu 756 eur.

Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník zmluvou o úvere sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
ustanovenia § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať
len podľa predpisov slovenského právneho poriadku, ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v

čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto
členstva jej, o.i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o
založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom
vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej
únie č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Pri výklade Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak
vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci
C - 473/00 Cofidis.

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý predmetnú zmluvu o
úvere s povinnou uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov
nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri.Povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/
Smernice Rady č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý

oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov
konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 13.11.2009, je treba aplikovať ustanovenie §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. „eurokonformný

výklad“, pretože v čase uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom
Európskej únie.

Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či
zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné
strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským,
a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenie § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 15. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so

sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán.

V zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď
citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou

od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u
zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne
menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i
iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vneprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľavustanovení
§ 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.

Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú
musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi,
teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, a
na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby

na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces
založenia sporového procesu podľa predstáv oprávneného.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o

úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a ako taká, bola už od počiatku neplatnou
podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími nedostatkami

exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil,
pretože predmetný rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom.

Odvolací súd ďalej nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ.

Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
SúdnemudvorunávrhnarozhodnutieoprejudiciálnejotázkeovýkladeprávnehoaktuEurópskejúnielen
na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná

skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu.Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,

že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa

má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenúotázkupovažujeodvolacísúdzaakademickú,nemajúcuzákladvprejednávanomspore,ateda

nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc,
keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne
dojednaná.Ažnazákladeuvedenéhoskúmaniapotomdospelkzáveru,žekeďžerozhodcovskádoložka
v bode 18. VPPÚ nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, keď už predtým výslovne uviedol, že nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou

dojednaná rozhodcovská doložka, teda, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Uvedenýnázorjevsúladeskonštantnourozhodovacoupraxouodvolaciehosúdu(pozrinapr.Uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE/181/2012, 16CoE/209/2012, 16CoE/117/2012 a i.) i

Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 a pod.).

Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky,
ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z
hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný

spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady č. 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia, potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto smernice, ktorý bol transponovaný do právneho

poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v
znení ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,

bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 4 OZ.

Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 18.

Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverusospotrebiteľom,niejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že
rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď

prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade

s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci „Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL“ (C-168/05)

a vo veci „Océano Grupo Editorial a Salvat Editores“ (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy.

Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný
zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý

spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej čl.
7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica
zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú

povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom.

Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu

rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a čl. 4 smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už

z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z
uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa ustanovenia § 57
ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi
nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru,že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ

o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď
toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade
s doktrínou „acte éclaire“, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok

Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína „acte éclaire“ (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom
založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej
judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo
na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej
judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom
založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú

výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie -

okrem zákonom ustanovených prípadov, napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Preto ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda
nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený.

Odvolací súd preto nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
úniezaopodstatnený,lebonevzniklapotrebastanoviťhraniceaplikovateľnostiúniovéhopráva.Podobne
nezistil dôvody na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, keďže posúdenie súladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky nebolo v tomto konaní
potrebné.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací
súd návrh na prerušenie konania oprávneného ako nedôvodný zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože návrh na ich priznanie predložený nebol.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.