Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/223/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214508
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214508.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/210/2012-108 zo dňa 17.1.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 385 eur
titulom nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Martin), v exekučnej veci vedenej
u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/10590/08 (povinná Y. P.). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný
súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15
dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 7 mesiacov. Postup exekučného

súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávny, v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, zvýraznil nečinnosť okresného súdu, ktorá podľa neho ničím ospravedlniteľná nie je, pretože
počas rozhodného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty,vktorejsaonakopoškodenýpočassúdnehokonanianachádzal.Vdôsledkuoznačenejčinnosti
exekučného súdu tvrdil, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

a rozhodnutím o nej, pričom na správu pohľadávky vynaložil prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému 70 eur, na udržanie a správu informačného systému
sumu 40 eur a na administratívne spracovanie textov urgencii, adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné údaje, spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 eur,
čiže škoda mu takto vznikla v sume 125 eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ
skutkovo argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík

- neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených
podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Za
primeranúnáhradunemajetkovejujmypovažovalsumu385eur(vychádzalzalikvotnéhopomerunároku

55 eur za každý mesiac omeškania x 7 mesiacov). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal
na nálezy Ústavného súdu, jeho doterajšie rozhodnutia vo veci porušovania práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5

ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2,3,5, § 19 ods. 1 Zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom od 31.12.2012.

Prioritne okresný súd konštatoval splnenie zákonnej podmienky pre konanie o návrhu navrhovateľa -
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u príslušného štátneho orgánu,

vychádzal pritom z prezentovaného názoru Krajského súdu v Žiline v obdobných konaniach vyslovený
v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach navrhovateľa proti rozhodnutiam
okresnéhosúdu,ktorýmkonanieprenepredloženierovnopisužiadostiopredbežnéprerokovanienároku
na náhradu škody, zastavil.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 17Er/4664/2008 (Ex 10590/08) zistil, že navrhovateľ v pozícii oprávneného na Exekútorskom úrade
JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora so sídlom v G. dňa 26.11.2008 spísal návrh na vykonanie
exekúcie o vymoženie pohľadávky priznanej rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 7.5.2007,
právoplatný dňa 27.6.2007, sp. zn. 15Cb/104/2006 proti povinnej Y. P.. Žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (Okresnému súdu Martin) bola doručená
až 5.12.2008. Už 15.12.2008 Okresný súd Martin vydal exekútorovi poverenie na vykonanie tejto
exekúcie, poverenie bolo exekútorovi doručené 19.1.2009.

Okresný súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu aplikáciou účinných ustanovení zákona č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, v účinnom znení v rozhodnej dobe dospel k záveru, že navrhovateľ svoje tvrdenie o prieťahoch
súdu pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie nepreukázal. Okresný súd Martin
postupoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného v rozhodnej dobe) vydal
poverenie exekútorovi v zákonnej 15 dňovej lehote. Konaním exekučného súdu navrhovateľovi nemohla

vzniknúť žiadna nemajetková ujma, nakoľko nebolo preukázané, že by exekučný súd postupoval - konal
nesprávnymúradnýmpostupomasprieťahmi.Natomtozákladenávrhnavrhovateľa,ktorýmsadomáhal
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd ako nedôvodný zamietol.
Okresný súd poznamenal, že v meritórnom prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu
žiadna prekážka. Navrhovateľ v opakovaných podaniach napr. i v odvolaní proti uzneseniu o vyrubení

súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti, výslovne uviedol, že námietku zaujatosti nepodal.
Navyše zákonná sudkyňa prejednávajúca predmetnú vec sa vo veci necítila zaujatá, keďže v dotknutej
exekučnej veci z ktorej mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, ako zákonná sudkyňa nekonala. Za
popísanej procesnej situácie neboli právne dôvody pre to, aby nadriadený súd v otázke (ne)zaujatosti
sudcu (sudcov) konal. Následne neboli ani dôvody pre zrušenie už nariadeného pojednávania. Z

označeného dôvodu preto súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal na pojednávaní
17.1.2014 a aj rozhodol.
Pokiaľ navrhovateľ v podaní zo dňa 9.1.2014 predložil súdu procesný návrh na doplnenie dokazovania,
z čoho vyplynulo, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorým chce vyčísliť výšku
vzniknutejškodyvdôsledkuvnávrhuopísanýchskutočnosti,súdtentodôkaznepripustil.Procesnýnávrh

na doplnenie dokazovania takýmto znaleckým posudkom zamietol. Postupoval tak jednak vzhľadom na
skutočnosť, že nezistil prieťahy v konaní, ktoré by bolo možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup
exekučného súdu, a za takýchto okolností preukazovanie výšky škody javí sa byť nadbytočné, navyše
navrhovateľ nezdôvodnil a nepreukázal komu zadal vypracovanie takéhoto znaleckého posudku, v akej
dobe by mal byť vypracovaný a v akom časovom horizonte by ho dokázal doplniť do spisu. Navyše

tvrdenia navrhovateľa o predmetnom znaleckom posudku sú prejavom účelového predlžovania konania,
spôsobujúce prieťahy, ktoré navrhovateľ okresnému súdu ako súdu exekučnému vo svojich žalobách
rovnakého typu vyčíta.Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a

ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že

podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.

On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie

krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného

súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti

sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa

jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.Súd porušil právo odvolateľa na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen
predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so
všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k
týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich proti
tvrdení. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto
zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a
procese pred Ústavným súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka

nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým

základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201

prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.

Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu a
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa,
ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 16 spisu uvádza, že sa zaujatá necíti, a
to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Navrhovateľ vo

svojom podaní na výzvu súdu zo dňa 30.10.2012 (na čl. 14 spisu) výslovne uviedol, že súdu námietku
zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Navrhovateľ takéto stanovisko (nepodanie námietky
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.) výslovne prehlásil i vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu
Okresného súdu Martin č.k. 10C/210/2012-28 zo dňa 2.1.2013, ktorým uznesením súd mu vyrubil súdny
poplatok za námietku zaujatosti. Uvedený procesný postoj navrhovateľa bol potom následným dôvodom

zrušenia uznesenia. Za tejto procesnej situácie neexistoval zákonný dôvod na predloženie veci pre
rozhodnutie nadriadenému súdu postupom podľa § 16 O.s.p. Uvedený záver konštatuje Krajský súd v
Žiline (v pozícii nadriadeného súdu) vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 28.2.2013 (na č.l. 43 spisu).
Kudňurozhodovaniaodvolaciehosúduneexistujerozhodnutie,ktorýmbyzákonnásudkyňaJUDr.Mária
Gazdačková mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a naviac námietka navrhovateľa v

odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom
štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené
všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
Vzhľadom na uvedené procesné závery bol potom neopodstatnený i návrh navrhovateľa na zrušenienariadeného pojednávania. Neexistoval totiž dôležitý dôvod, pre ktoré pojednávanie (na ktorom okresný
súd vec prejednal a meritórne rozhodol) malo byť odročené.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany ( takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 17.1.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom
vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe s obsahu ďalších tisíce súdnych konaní, ktoré založil v

prípade obdobných nárokov. Bolo na navrhovateľovi, či súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť
sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom, využije alebo nie. Bez právneho významu je odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci
súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd v napadnutom rozsudku o takomto
procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod, keďže navrhovateľ takýto procesný

návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
17Er/4664/2008 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 10590/08), skutkové zistenia súdu prvého stupňa

korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,
z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval. Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci postupy exekučného
súdu až do vydania poverenia exekútorovi boli realizované v zákonnej lehote 15 dní a jednoznačne

bolo v konaní preukázané nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o omeškaní exekučného súdu pri vydaní
poverenia súdnemu exekútorovi v dotknutej exekučnej veci.

Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov, ktoré
navrhovateľ navrhol priamo v návrhu na začatie konania. Súd prvého stupňa vychádzal z rozhodujúceho

dôkazu, ktorým bol obsah exekučného spisu, údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom
odôvodnení rozhodnutia vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov v exekučnom
konaní.
Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Je jednoznačné, že v posudzovanej exekučnej veci nebola splnená prvá (prioritná)

podmienka zodpovednostného vzťahu neexistoval totiž tvrdený nesprávny úradný postu. Vzhľadom
na tento konštatovaný (aj preukázaný) záver bolo nadbytočné zaoberať sa ďalšími zložkami
zodpovednostného vzťahu. Obdobne za nadbytočné treba vyhodnotiť návrh navrhovateľa na vykonanie
dokazovania znaleckým posudkom, ide o dôkaz neovplyvňujúci vecný záver rozhodnutia v súdenej veci.

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu ust. § 114 ods. 3 O.s.p. a na tomto základe
na spôsob rozhodovania rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. Je
jednoznačné, že v súdenej veci odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, uvedené vyjadrenie
súd na pojednávaní aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom dokazovania
preukázaný ako neopodstatnený.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .