Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200010
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu B. A., bytom Q. XXXX/XX, O.,
právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo
dňa 25. októbra 2013 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25. októbra 2013
v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka O. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo

dňa 29. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e ž a l o v a n é h o nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 780,57 €, ktoré je
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka v lehote 10 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 25.10.2013 žalovaný vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu
Daňového úradu O. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013
v znení oznámenia o oprave chýb č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 14.10.2013, ktorým bol

podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určený žalobcovi rozdiel
danezpríjmovfyzickejosobypodľa§48ods.1písm.c/Daňovéhoporiadkuzazdaňovacieobdobie2002
v sume 231 963,81 € rozhodol tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca, zastúpený advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, podal
proti rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013 odvolanie, v

ktorom namietal, že už postup správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia bol poznamenaný
množstvom navzájom previazaných procesných pochybení, ktoré sú závažného charakteru a majú vplyv
nielen na dodržanie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane a na hmotnoprávne
posúdenie veci, ale vykazujú znaky úmyselného marenia účelu správy daní. Uviedol, že správca dane
tvrdí, že vykonal u žalobcu prvú riadnu daňovú kontrolu, potom vykonal v poradí druhú riadnu daňovú
kontrolu a následne tvrdí, že vykonal aj tretiu riadnu daňovú kontrolu. Zákon č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) neumožňuje vykonať prvú riadnu kontrolu a ďalšie riadne
daňové kontroly. Kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už raz bola vykonaná, je možné
vykonať len podľa § 15b zákona o správe daní a poplatkov za podmienok tam uvedených. Z ust. §
15b ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov jednoznačne vyplýva, že opakovanou daňovou kontrolousa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už
bola vykonaná. Toto podľa žalobcu znamená, že správca dane vykonal u neho daňovú kontrolu, ktorú
ukončil protokolom zo dňa 18.05.2005 a dve opakované daňové kontroly. Správca dane na základe

kontroly ukončenej protokolom zo dňa 18.05.2005 vydal dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/
XX/I. zo dňa 27.06.2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 3Sžf/85/2007 zo dňa
23.10.2008 spolu s rozhodnutím žalovaného zrušil aj uvedené prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na
ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie správcu dane rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, potom podľa jeho názoru nemohol vykonať správca dane

opakovanú daňovú kontrolu, ale mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Ďalej namietal, že správca
dane v rozhodnutí rekapituluje skutkový stav a uvádza, že predmetné rozhodnutie vydal podľa § 68
ods. 6 Daňového poriadku na základe výsledkov tretej riadnej daňovej kontroly, ktoré sú uvedené v
protokole zo dňa 12.11.2012 o určení dane podľa pomôcok. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že tretia
riadna daňová kontrola bola začatá podľa ust. § 15 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov oznámením
zo dňa 01.06.2011. Poukázal na ust. § 165 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola

začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Podľa čl.
VI Daňového poriadku tento zákon nadobúda účinnosť 01.01.2010, okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť
01.01.2012. Z uvedeného teda vyplýva, že tretia riadna daňová kontrola bola začatá pred účinnosťou
tohto zákona a pred účinnosťou tohto zákona nebola ukončená, a teda sa mala ukončiť podľa zákona o
správe daní a poplatkov. Podľa ust. § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej

kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
Vyrubovacie konanie sa malo teda vykonať podľa zákona o správe daní a poplatkov. Ak správca dane
vydal rozhodnutie podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, potom ide o nesprávne právne posúdenie veci
a zásadný omyl správneho orgánu v aplikácii práva.

Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/85/2007,
z ktorého vyplýva, že správca dane musí žalobcovi umožniť preukázať materiálnu existenciu daňového
výdavku. Správca dane uvádza, že využil všetky svoje možnosti, aby umožnil žalobcovi preukázať
materiálnu existenciu daňového výdavku tak, ako to rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, avšak
zo strany žalobcu nebola žiadna snaha splniť si svoju zákonnú povinnosť, a tým preukázať materiálnu

existenciu daňového výdavku. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rovnako ako z
rozhodnutí správcu dane zo dňa 27.06.2005 a 15.03.2010 vyplýva, že sporné ostali len daňové výdavky
z troch faktúr od spoločnosti W., s.r.o. vo výške 5 567 555,- Sk, pri ktorých, ako uvádza správca dane,
bolo zistené, že boli uplatňované v rozpore s ust. § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Ostatné daňové výdavky správca dane považoval za preukázané, aj napriek tomu, že ich

pri kontrole dane z príjmov nepreveroval. Správca dane v protokole zo dňa 18.05.2005 uvádza, že pri
výpočte dane vychádzal z podaného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie
obdobie 2002, výkazov o príjmoch a výdavkoch a z informácií získaných kontrolou dane z pridanej
hodnoty za I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2002. Obdobne správca dane v protokole zo dňa 28.01.2010
uvádza, že ako pomôcka bolo použité zistenie z vykonanej kontroly na dani z pridanej hodnoty za I.

štvrťrok a III. štvrťrok 2002 v čase od 23.09.2004 do 12.11.2004. Z obsahu spisu je zrejmé, že správca
dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ako aj pri kontrole dane z príjmov mal k dispozícii aj sporné
faktúry od spoločnosti W., s.r.o. (XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX), príjmové pokladničné doklady
spoločnosti W., s.r.o. na úhradu uvedených faktúr a svedeckú výpoveď T.. M.. C., ktorý uviedol, že za
spoločnosť W., s.r.o. vyhotovil uvedené faktúry a prevzal platby na základe príjmových pokladničných

dokladov.

Podľa názoru žalobcu za pomôcky v zmysle ust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov
nie je možné považovať konkrétne čiastky výdavkov, pri ktorých daňový subjekt nepreukázal, že boli
vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane v uvedených rozhodnutiach

výslovne uvádza, že daňové výdavky od spoločnosti W. s.r.o. boli žalobcom uplatňované v rozpore s ust.
§ 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. a neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a
udržanie príjmov. Správca dane teda namiesto uvedenia pomôcok, ktoré použil, rozhodnutie odôvodnil
kontrolnými zisteniami z dokazovania. Na túto skutočnosť upozornil aj žalovaný v rozhodnutí č. I/
XXX/XXXXX-XXXXX/XXXXXX-r zo dňa 09.07.2010, kde uvádza, že dôkazy by mohol správca dane

využiť a aj hodnotiť jedine v rámci dokazovania a nie pri určení dane podľa pomôcok. Aj napriek
tvrdeniu správcu dane, že daň určil podľa pomôcok z obsahu prvých dvoch protokolov a rozhodnutí
vyplýva, že v skutočnosti sporné výdavky vylúčil a daň určil (na korunu presne) dokazovaním. Správca
dane v rozhodnutí č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013 uvádza, že neprihliadolna nepreverené daňové výdavky vo výške 19 033 055,- Sk a výšku základu dane určil tak, že od
príjmov vo výške 18 653 295,- Sk (čiastkový základ dane) odpočítal ako okolnosti, z ktorých vyplývajú
výhody pre daňovníka nezdaniteľné časti základu dane podľa § 12 ods. 2 písm. a/ až c/ zákona č.

366/1999 Z.z. Základ dane určil na sumu 18 568 900,- Sk a daň na sumu 6 988 142,- Sk (231 963,81
€). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že správca dane nepostupoval podľa § 29 ods. 3 zákona o
správe daní a poplatkov, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti a tým spochybnil svoj vlastný postup, ako aj to čo predtým v dvoch
rozhodnutiach nepovažoval za pochybné. Správca dane nekonal podľa právneho názoru súdu, práve

naopak. Opakovane žiadal predloženie účtovných dokladov alebo rekonštrukciu účtovníctva hoci vedel,
že doklady boli žalobcovi odcudzené, a teda nemohol predložiť a nemohol vykonať ani rekonštrukciu
účtovníctva. Napriek tomu uznanie daňových výdavkov správca dane podmienil predložením dokladov
alebo rekonštrukciou účtovníctva, teda reálne nesplniteľnou podmienkou. Tvrdenie správcu dane, že
opakovanými výzvami na predloženie dokladov umožnil žalobcovi uplatniť si právo uvedené v § 15
ods. 5 písm. c/ zákona o správe daní a poplatkov v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a umožnil preukázať materiálnu existenciu daňových výdavkov, je podľa žalobcu za daných
okolností „farizejstvom“. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že postup
správcu dane nesmeroval k umožneniu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku, ale len k
vytvoreniu podmienok k vylúčeniu všetkých daňových výdavkov, teda aj výdavkov, ktoré doteraz neboli
správcom dane namietané. Správcovi dane je podľa žalobcu známe, no nikde sa o tom nezmieňuje, že

vynaloženým výdavkom zodpovedajú príjmy od E., a.s. O. a od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
ktoré boli riadne uvedené v daňovom priznaní. Správca dane sa materiálnou existenciou daňového
výdavku, ktorú nespochybňuje ani súd (materiálnu existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok
T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W., s.r.o., podpisoval) a vecnou
súvislosťou s príjmami daňového subjektu vôbec nezaoberal. Uviedol, že podľa ust. § 250ja ods. 4

Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Správca dane
nesprávne interpretuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu správca
dane urobil záver, že tieto výdavky neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov, pretože T.. C. už nebol oprávnený zastupovať obchodnú spoločnosť W. s.r.o.

Z takto vysloveného záveru správca dane vyhodnotil, že výdavky neboli preukázateľne vynaložené,
pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu, ktorý mala nadviazať za W. s.r.o. osoba, ktorá nebola
konateľom. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že pokiaľ sú doklady o takomto výdavku použité
ako pomôcka, nemôžu byť vyradené iba z titulu právnych vád týkajúcich sa záväzkového vzťahu
subjektov. Existenciu daňového výdavku potvrdil svedok T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné

doklady za spoločnosť W. s.r.o. podpisoval, čo podľa žalobcu jednoznačne deklaruje preukázateľnosť
výdavku. Správca dane bol povinný iba prehodnotiť svoj právny záver vo veci neuznania daňových
výdavkov v sume 5 567 555,- Sk založený na právnych vadách v záväzkovom vzťahu. Iné povinnosti, ale
ani oprávnenia pri nezmenenom právnom a skutkovom stave z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a z právneho názoru vyplývajúceho z tohto rozsudku pre správcu dane nevyplývali.

Konštatoval, že preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu § 74 ods. 5 Daňového poriadku a zistil
tento skutkový stav:
Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie
obdobie 2002, z ktorej vyhotovil protokol č. XXX/XXX/XXXX-XXXXX/XX/Y. zo dňa 18.05.2005. Následne

vydal dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/I. zo dňa 27.06.2005, ktorým vyrubil rozdiel
dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 2 040 162,- Sk určený podľa
pomôcok. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím o odvolaní č. X/XXX/XXXX-XXXXX/
XXXX/XXXXXX-rzodňa04.11.2005odvolanieprenedôvodnosťzamietlo.ŽalobcapodalnaMinisterstvo
financií Slovenskej republiky podnet na preskúmanie vyššie uvedeného rozhodnutia a Ministerstvo

financií Slovenskej republiky dospelo k záveru, že rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne
záväzným právnym predpisov, a nie sú preto dôvody pre jeho zrušenie. Táto skutočnosť bola oznámená
žalobcovi listom č. M./XXXXX/XXXX-XX zo dňa 23.05.2006. Žalobca podal proti vyššie uvedenému
rozhodnutiu žalobu a Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 1S/9/2006-57 zo dňa 25.09.2007 žalobu
zamietol. Žalobca sa voči rozsudku Krajského súdu v Prešove odvolal a Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom sp.zn. 3Sžf 85/2007 zo dňa 23.10.2008 rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil
tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s dodatočným platobným výmerom zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 30.06.2009 začal vykonávať
ďalšiu kontrolu, ktorú však žalobca neumožnil vykonať. Na základe určovania dane podľa pomôcoksprávca dane vydal podľa § 44 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov platobný výmer č. XXX/XXX/
XXXXX/XX/M. zo dňa 15.03.2010. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím o odvolaní č. I/
XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 09.07.2010 vyššie uvedený platobný výmer zrušilo a vec

vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly
zodňa02.05.2011správcadane začal vykonávaťďalšiukontrolu.Vzápisnicizústnehopojednávaniazo
dňa 01.06.2011 vyplýva, že žalobca nepredložil ku kontrole žiadne doklady a vyjadril sa, že tieto predloží
správcovi dane k výkonu daňovej kontroly do jedného roka. Správca dane upozornil žalobcu, že doklady
má možnosť predložiť k výkonu daňovej kontroly podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Výzvou zo dňa 13.07.2011 vyzval správca dane žalobcu, aby v lehote do 40 dní od doručenia výzvy
predložil účtovné a iné doklady pre účely zistenia základu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie
obdobie 2002. Zároveň upozornil na to, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude postupovať podľa
§ 29 ods. 5 a 6 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobca podal dňa 28.06.2011 námietku proti postupu
zamestnanca správcu dane. Najbližšie nadriadený zamestnanec voči zamestnancom vykonávajúcim
daňovú kontrolu T.. J. Z. vydala rozhodnutie o námietke proti postupu č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Z. zo

dňa 12.07.2011, ktorým námietke nevyhovela.

Ďalej uviedol, že žalobca podal žalobu na Krajský súd v Prešove o ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy vo veci daňovej kontroly dane z príjmov za rok 2002. Krajský súd v Prešove
rozsudkom sp.zn. 1S 102/2011-42 zo dňa 07.02.2012 návrh žalobcu zamietol. V odôvodnení rozsudku

okrem iného uviedol, že odporca za účelom preukázania materiálnej existencie výdavku navrhovateľa
za zdaňovacie obdobie 2002 a z dôvodu, že mu bol opakovane zrušený dodatočný platobný výmer,
ktorým určil rozdiel dane z príjmov navrhovateľovi za zdaňovacie obdobie 2002, vykonáva tretiu daňovú
kontrolu. Konštatoval, že postup, ktorý správca dane zvolil za účelom preukázania materiálnej existencie
daňového výdavku navrhovateľa v rozhodnom zdaňovacom období nemožno považovať za nezákonný

zásah orgánu verejnej správy a už vôbec nie z dôvodu, že tento postup je v rozpore s právnym názorom
vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bol zrušený prvý dodatočný
platobný výmer odporcu v danej veci. Jeho postup je v súlade s ust. § 15 ods. 1 a 2 a § 29 zákona o
správe daní a poplatkov. Správca dane následne vyzval žalobcu opakovanou výzvou zo dňa 20.03.2012
na predloženie dokladov v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Opätovne upozornil na to, že v

prípade nesplnenia povinnosti správca dane bude postupovať podľa § 29 ods. 5 a 6 zákona o správe
daní a poplatkov. Žalobca podal dňa 28.03.2012 opäť námietku proti postupu zamestnanca správcu
dane. Najbližšie nadriadený zamestnanec voči zamestnanom vykonávajúcim daňovú kontrolu T.. J. Z.
vydala rozhodnutie o námietke proti postupu č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX zo dňa 19.04.2012, ktorým
námietke nevyhovela.

Konštatoval, že správca dane predvolaním zo dňa 07.05.2012 predvolal žalobcu na ústne pojednávanie
na deň 08.06.2012 o 10:00 hod. na Daňový úrad O., pobočka O.. Predmetom tohto pojednávania malo
byť určenie dane dohodou podľa § 29 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov. Dňa 30.05.2012 vydal
správca dane oznámenie, v ktorom žalobcovi oznamuje, že vyššie uvedené predvolanie je potrebné

považovať za bezpredmetné. Odôvodnil to tým, že podľa záveru Ministerstva financií Slovenskej
republiky vo veci procesu určovania dane podľa pomôcok správca dane v daňovej kontrole dane z
príjmov fyzických osôb za rok 2002 začatej dňa 01.06.2011 podľa zákona o správe daní a poplatkov
bude ďalej pokračovať v určení dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku. Následne
tohoistéhodňavydaloznámenieourčovanídanepodľapomôcok,ktorýmžalobcovioznámil,ževsúlade

so zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákona
č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a § 48 ods. 2 Daňového poriadku určovanie dane podľa pomôcok
na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 začne dňa 30.05.2012, pretože nastali
skutočnosti uvedené v § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku. Ďalej uviedol, že pri určovaní dane

podľa pomôcok bude postupovať podľa § 48 a § 49 Daňového poriadku. Z určenia dane podľa pomôcok
správca dane vypracoval protokol zo dňa 07.11.2012 a následne vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/
XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013, ktorým podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel dane
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 231 963,81 €. Dôvodom určenia rozdielu
dane podľa pomôcok bolo nesplnenie zákonných povinností zo strany žalobcu, a to nepredloženie

dokladov a dôkazov pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v podanom dodatočnom daňovom
priznaní na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, čím bola splnená zákonná
podmienka vyplývajúca z ust. § 48 ods. 1 písm. c/ zákona Daňového poriadku na použitie tohto spôsobu
určenia dane.Citoval ust. § 2 ods. 1, § 15 ods. 1, 5 písm. c/, 6 písm. d/, 6 písm. e/, § 15 ods. 10, 13 zákona o správe
daní a poplatkov, § 3 ods. 1, § 48 ods. 1 písm. d/, § 48 ods. 2, 3, 5, § 49 ods. 1, 2 a 3, § 68 ods. 3 a

§ 74 ods. 5 Daňového poriadku.

Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení dôvodil, že z vyššie citovaného ust. § 15 ods. 1
zákona o správe daní a poplatkov vyplýva, že účelom daňovej kontroly je zisťovanie alebo preverovanie
základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. K tomu, aby tento

účel mohol byť naplnený z § 15 tohto zákona vyplývajú pre daňový subjekt, u ktorého bola začatá
daňová kontrola presne stanovené práva aj povinnosti. Daňový subjekt má okrem iných práv aj právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, vyjadriť sa k skutočnostiam
zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené
jeho vyjadrenia k nim. Medzi povinnosti kontrolovaného daňového subjektu patrí aj povinnosť umožniť
vykonať daňovú kontrolu, poskytovať požadované informácie sám alebo prostredníctvom ním určenej

osoby,predkladaťúčtovnéainédokladyazapožičaťdoklady.Vrámcidokazovaniajetieždaňovýsubjekt
povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pretože žalobca žiadne doklady, ktorými by preukázal

skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane k výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
roka 2002 nepredložil ani napriek prísľubu uvedenému do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa
01.06.2011 a ani na základe výziev zo strany správcu dane, správca dane správne konštatoval, že
žalobca si nesplnil zákonné povinnosti pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v dodatočnom
daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb, čím bola naplnená zákonná podmienka vyplývajúca

zust.§48ods.1písm.c/Daňovéhoporiadkunapoužitiespôsobuurčeniadanepodľapomôcok.Pretože
k tomuto záveru správca dane dospel dňa 30.05.2012 a proces určovania dane podľa pomôcok už nie
je výkonom daňovej kontroly (§ 15 ods. 10, prvá veta a § 15 ods. 13, prvá a druhá veta zákona o
správe daní a poplatkov), správca dane prestal postupovať podľa zákona o správe daní a poplatkov
v nadväznosti na § 165 ods. 4 Daňového poriadku (prechodné ustanovenie - § 165 nerieši proces

určovania dane podľa pomôcok). Preto správca dane začal postupovať podľa § 48 Daňového poriadku
tým, že v súlade s § 48 ods. 2 vyššie uvedeného zákona oznámil žalobcovi určovanie dane podľa
pomôcok z dôvodu, že nastali skutočnosti uvedené v § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku. Z týchto
dôvodov sú námietky žalobcu, ktoré smerovali k ukončeniu kontroly a vyrubovacieho konania podľa
zákona o správe daní a poplatkov neopodstatnené.

Ďalej uviedol, že skúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu § 74 ods. 5 Daňového poriadku, teda
dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 Daňového poriadku. Podľa tejto právnej úpravy na to,
aby správca dane mohol aplikovať ust. § 48 Daňového poriadku, teda zistiť základ dane a určiť daň podľa
pomôcok, musia byť splnené zákonné podmienky uvedené v ods. 1 citovaného ustanovenia. Pretože

žalobca si nesplnil zákonné povinnosti pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v dodatočnom
daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb, bola v danom prípade splnená zákonná podmienka
na použitie § 48 Daňového poriadku, ktorá je uvedená v ods. 1 písm. c/ tohto ustanovenia. Správca
dane zároveň konštatoval, že pri určení dane podľa pomôcok boli zistené okolnosti, z ktorých vyplynuli
výhody pre žalobcu, ktoré ovplyvňovali výšku dane, a ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Ak teda

správca dane určil daň podľa pomôcok, procesné postupoval v súlade so zákonom.

K námietkam žalobcu smerujúcim k vykonávaným kontrolám konštatoval, že správca dane vykonával
daňovú kontrolu v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov, čo potvrdzuje aj odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1S 102/2011-42 zo dňa 07.02.2012, ktorým zamietol návrh žalobcu

o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy vo veci daňovej kontroly dane z príjmov
fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, a preto považuje tieto námietky za neopodstatnené. K
námietkam, že správca dane nepostupoval podľa ust. § 29 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov
konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu citovaného ustanovenia z dôvodu, že v
danom prípade nebolo vykonávané dokazovanie. Pretože žalobca nepredložil k výkonu daňovej kontroly

žiadne doklady a ani dôkazy, boli splnené zákonné podmienky na určenie dane podľa pomôcok.

K námietke žalobcu, že správca dane nekonal podľa právneho názoru vysloveného v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Šžf 85/2007, resp. že tento rozsudok správca danenesprávne interpretuje uviedol, že Najvyšší súd konštatoval, že bez ohľadu na vady v osobnom
záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať
materiálnu existenciu daňového výdavku. Až následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím,

zabezpečením a udržaním príjmov. Správca dane do času, kým prešiel na určenie dane podľa pomôcok
dal daňovému subjektu dostatočný časový priestor na to, aby predložil doklady k výkonu daňovej
kontroly, a teda aj k preukázaniu materiálnej existencie daňových výdavkov a následne vecnej súvislosti
výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Tým, že nepredložil žiadne doklady,
znemožnil sám preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov, a preto správca dane ani

nemohol vykonať dokazovanie. Podstatnou a nezanedbateľnou skutočnosťou je aj to, že žalobca
nepredložil ku kontrole žiadne doklady, nemôže byť vo výhode oproti daňovému subjektu, ktorý umožnil
vykonať daňovú kontrolu a predložil doklady a v rámci dokazovania musí všetky skutočnosti preukázať
a splniť všetky ďalšie podmienky vyplývajúce zo zákona č. 366/1999 Z.z. v znení neskorších predpisov
na to, aby mu boli napr. do daňových nákladov uznané jeho uplatnené náklady.

Zdôraznil aj skutočnosť, že tieto námietky hodnotí aj ako námietky podané nad rozsah skúmania
napadnutého rozhodnutia, aj nad rozsah účinnej možnosti namietať samotným žalobcom. Ak daň
bola určená na základe pomôcok vydaním procesného rozhodnutia, tak zákonodarca podľa § 74
ods. 5 Daňového poriadku zúži rozsah skúmania takéhoto rozhodnutia oproti rozsahu skúmania iných
rozhodnutí. Na druhej strane aj žalobca, ak má účinne namietať, mal by namietať podľa § 49 ods. 2

Daňového poriadku iba v rozsahu, v akom je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu o určení dane
podľa pomôcok. Ak teda žalobca podal v odvolaní námietky aj iného charakteru a je to aj tento prípad, v
zásade tieto nemôžu ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 48 ods.
5 Daňového poriadku správca dane zistil okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre žalobcu a uviedol
ich v rozhodnutí, a to nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka, nezdaniteľnú časť základu dane

na manželku daňovníka a nezdaniteľnú časť základu dane na vyživované deti žijúce v domácnosti s
daňovníkom. Konštatoval, že správca dane konal v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré
považoval za nezákonné. Ako dôvody nezákonnosti uviedol, že v odvolaní proti rozhodnutiu správcu

dane zo dňa 29.04.2013 namietal, že správca dane vykonal u neho daňovú kontrolu, ktorú ukončil
protokolom zo dňa 18.05.2005 a dve opakované daňové kontroly, ktoré nazval druhou a treťou riadnou
daňovou kontrolou. Pre výkon opakovaných daňových kontrol neboli splnené podmienky a opakované
daňové kontroly predstavujú nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Ak správca dane po doručení
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007 vykonal opakované daňové

kontroly, postupoval nezákonne, pretože mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Žalovaný sa touto
námietkou vôbec nezaoberal, čo zdôvodnil tým, že daň bola určená na základe pomôcok, postupoval
podľa § 74 ods. 5 Daňového poriadku a skúmal dodržanie zákonných podmienok na použite podľa §
48 Daňového poriadku.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/3/2008 zo dňa 27.03.2008,
v ktorom súd okrem iného uvádza, že odvolací orgán v prípade určenia dane podľa pomôcok skúma
v zmysle § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov dodržanie zákonných podmienok pre použitie
tohto spôsobu určenia dane. Aj pri postupe podľa § 29 ods. 6 zákona musí odvolací orgán skúmať
nielen to, či daňový subjekt nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností a nedostatok alebo

absencia dôkazov neumožňuje už stanoviť daň dokazovaním, ale tiež to, či bola daň určená týmto
spôsobom dostatočne spoľahlivo, teda či správca dane preukázateľne postupoval podľa zásad platných
v daňovom konaní. Odvolací orgán zamietne odvolanie ako neodôvodnené len vtedy, ak boli splnené
obidve tieto podmienky súčasne. Ak zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho
neodôvodnenosť zamietne. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v danom prípade nebola ani jedna z

uvedených podmienok splnená, pretože správca dane nepostupoval podľa zásad platných v daňovom
konaní a daň nebola určená týmto spôsobom dostatočne spoľahlivo. Uvedené závažné procesné
pochybenie je podľa jeho názoru úzko previazané s neakceptovaním právneho názoru uvedeného v
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007. Z tohto dôvodu považuje žalobca
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre posúdenie zákonnosti postupu správnych orgánov

a ich rozhodnutí v ďalšom konaní za rozhodujúci.

Uviedol, že správca dane po doručení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf
85/2007 mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Z právneho názoru súdu vyplýva, že právny záversprávcu dane i odvolacieho orgánu ohľadne daňových výdavkov vo výške 5 567 555,- Sk, kde bolo
zistené, že boli uplatňované v rozpore s ust. § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. za nesprávny a
predčasný.Správcadaneurobilzáver,žetietovýdavkynebolipreukázateľnevynaloženénadosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov, pretože T.. C. už nebol oprávnený zastupovať spoločnosť W., s.r.o.
Z takto urobeného záveru je zrejmé, že správca dane vyhodnotil, že výdavky neboli preukázateľne
vynaložené, pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o. T..
C. už nebol konateľom a vzhľadom na to materiálnu existenciu výdavku ako nerelevantnú správca dane
nezisťoval. Daňové výdavky pre daň z príjmov majú tzv. neosobný (vecný) charakter, v dôsledku čoho

je rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku, bez ohľadu na vady v deklarovanom záväzkovom
právnom (osobnom) vzťahu. Vecný charakter daňových výdavkov je však daný materiálnou existenciou
daňového výdavku, u ktorého podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. je požiadavka iba na vecnú
súvislosť s príjmami daňového subjektu. Správca dane i pri dani z príjmov vychádzal z poznatkov z
kontroly na daň z pridanej hodnoty, ktorá podlieha inému právnemu režimu ako daň z príjmov. Materiálnu
existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady

za spoločnosť W., s.r.o. podpisoval. Bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom
výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového
výdavku a následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov.

Poukázal na rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.07.2010 z ktorého vyplýva, že správca dane by

mohol uviesť, že výdavky boli uplatnené v rozpore s § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. jedine
vtedy, pokiaľ by vykonával dokazovanie, ale nie určovanie dane podľa pomôcok a taktiež dôkazy
by mohol využiť a aj hodnotiť jedine v rámci dokazovania, ale nie pri určení dane podľa pomôcok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku uvádza, že musí byť žalobcovi umožnené preukázať
materiálnu existenciu daňového výdavku a následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím,

zabezpečením a udržaním príjmov. Je nepochybné, že súd mal na mysli uvedené preukázať len formou
dokazovania a nie pomôckami, pretože táto forma určenia daňovej povinnosti nepredpokladá výkon
ďalšieho dokazovania, ale je obmedzená iba na zhodnotenie podkladov, ktoré správca dane má k
dispozícii, resp. ktoré si sám zaobstaral. Správca dane mal v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu
pokračovať vo vyrubovacom konaní formou dokazovania.

Ďalej uviedol, že podľa ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí
daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú
zosvojichzákonnýchpovinností,vdôsledkučohonemožnodaňsprávnezistiť.Zcitovanéhoustanovenia
vyplýva, že pre určenie dane podľa pomôcok musia byť splnené súčasne dve zákonné podmienky. Prvou

podmienkou je, že daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo
svojich zákonných povinností. Druhou podmienkou je, že dôsledkom nesplnenia zákonných povinností
daňovým subjektom je to, že nemožno daň správne zistiť. Určenie dane podľa pomôcok predstavuje
náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti. Správca dane k nemu pristúpi v prípade, ak nie je možné
určiť daň dokazovaním a sú splnené súčasne aj ostatné zákonné podmienky pre použitie pomôcok. Z

uvedeného dôvodu, bez ohľadu na to, že žalobca nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností,
správca dane bol povinný skúmať, či je možné daň správne zistiť dokazovaním. To znamená, že
pre postup podľa ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku nepostačovalo to, že žalobca ani na
základe výziev nepredložil žiadne doklady, pretože musela byť splnená aj druhá podmienka, teda že
v dôsledku nepredloženia dokladov nebolo možné daň správne určiť. V tejto súvislosti poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sž 90/02 zo dňa 26.11.2002, v ktorom súd
uvádza, že daňová kontrola je síce dôležitým prostriedkom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie daňovej povinnosti, ale nie jediným. Na tento účel možno použiť všetky prostriedky,
ktoré objasnia vec a preto, ak kontrolu nebolo možné z rôznych dôvodov vykonať, neznamená to,
že správca dane nemôže daň určiť. Správca dane napriek tomu, že žalobca doklady nepredložil a

nevykonal rekonštrukciu účtovníctva rozhodnutiami zo dňa 27.06.2005 a 15.03.2010 na korunu presne
určil daň. Ako ďalší dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného a postupu správnych orgánov, ktorý
je bezprostredne spojený s nerešpektovaním právneho názoru súdu vidí žalobca v tom, že zákonné
podmienky pre postup podľa ust- § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku neboli splnené, a to konkrétne
druhá zákonná podmienka, pretože správca dane aj napriek nepredloženiu dokladov daňovú povinnosť

mohol a mal v zmysle právneho názoru súdu dokazovaním správne určiť. Žalobca toto svoje tvrdenie
odôvodňuje, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007, ako z protokolu
správcu dane zo dňa 18.05.2005 a jeho rozhodnutia zo dňa 27.06.2005 vyplýva, že sporné ostali
len daňové výdavky z troch faktúr od spoločnosti W., s.r.o. Podľa správcu dane tieto výdavky boliuplatňované v rozpore s ust. § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. z dôvodu nedostatkov v záväzkovom
vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o. Aj keď správca dane tvrdí, že použil pomôcky, v skutočnosti
daň zistil dokazovaním s využitím ust. § 29 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, podľa ktorého

netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Najvyšší
súd SR ako aj správne orgány uvádzajú, že správca dane aj pri dani z príjmov vychádzal z poznatkov
z kontroly na daň z pridanej hodnoty. Podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. platiteľ môže
odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Podľa ust.
§ 20 ods. 2 písm. c/ tohto zákona platiteľ má nárok na odpočet dane, ak daň zaplatil platiteľovi,

ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie. Slovnému spojeniu ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie
zdaniteľných plnení zodpovedá slovné spojenie daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom
preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve
vyplývajúce z ust. § 24 ods. 1 vtedy platného zákona č. 366/1999 Z.z. o dani z príjmov. Bežný a
logický postup v praxi daňových orgánov je taký, že ak správca dane pri kontrole dane z pridanej
hodnoty zistí, že daňový subjekt zdaniteľné plnenie neprijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení

a neuzná mu odpočet dane, potom pre účely dane z príjmov z daňových výdavkov vylúči tento výdavok,
pretože nejedná sa o výdavok (náklad) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.
Z uvedeného je možné vyvodiť aj to, že ak pre účely dane z pridanej hodnoty ide o plnenie prijaté
na uskutočnenie zdaniteľných plnení, potom pre účely dane z príjmov ide o výdavok vynaložený na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty mal

k dispozícii kompletný účtovný materiál žalobcu a ani v jednom prípade nezistil porušenie ust. § 20 ods.
1 zákona č. 289/1995 Z.z., čo znamená, že žalobca všetky prijaté zdaniteľné plnenia (faktúry) prijal na
uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty neuznal
odpočet dane z faktúr od spoločnosti W., s.r.o., čo odôvodnil tým, že došlo k porušeniu ust. § 20 ods. 2
písm. c/ zákona č. 289/1995 Z.z., pretože žalobca daň nezaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné

plnenie. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom neuznania výdavkov z faktúr od spoločnosti W., s.r.o. nebolo
nepredloženie dokladov, ale len nedostatky v záväzkovom vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o.

Uviedol, že postup správcu dane pri kontrole dane z príjmov žalobcu ukončenej protokolom zo dňa
18.05.2005 a rozhodnutím zo dňa 27.06.2005 je možné v podstate hodnotiť za správny. Na uvedenom

nič nemení ani to, že protokol správca dane označil ako protokol o určení dane podľa pomôcok, čo je
možné plne pripísať na vrub toho, že nerozlišuje medzi daňou zistenou dokazovaním a daňou určenou
podľa pomôcok. Správca dane postupom podľa § 29 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov zo
skutočností známych z kontroly dane z pridanej hodnoty skutkový stav aj pre účely dane z príjmov
zistil dostatočne spoľahlivo. Z takto zisteného skutkového stavu správca dane však prijal nesprávne

právne závery. Správca dane nielen prevzal právny záver z rozhodnutia k dani z pridanej hodnoty,
ale podmienky preukazovania nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty aplikoval aj pre účely dane
z príjmov, ktoré sú založené na iných princípoch. Daňové výdavky pre daň z príjmov na rozdiel od
dane z pridanej hodnoty majú neosobný (vecný) charakter, viažuci sa síce na subjekt, ale bez toho,
aby tento subjekt bol bližšie konkretizovaný v dôsledku čoho je bez ohľadu na vady v deklarovanom

záväzkovo právnom vzťahu rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku. Materiálnym znakom
výdavku je účel, teda výdavok musí vecne smerovať k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Ak
správca dane neuznal uvedené výdavky, pretože podľa neho nesúvisia so zdaniteľným príjmom, potom
mal preukázateľne zistiť, že tieto výdavky neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmov a svoje rozhodnutie mal odôvodniť dôkazmi, ktoré preukazujú toto tvrdenie a nie pochybnosťami

o platbe dodávateľovi. Správcovi dane, je známe, no nikde sa o tom nezmieňuje, že vynaloženým
výdavkom zodpovedajú príjmy od E., a.s. O. a od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré boli
riadne uvedené v daňovom priznaní. Správca dane sa materiálnou existenciou daňového výdavku, ktorú
nespochybňuje ani súd a vecnou súvislosťou s príjmami žalobcu vôbec nezaoberal.

Opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007, v
ktorom sa uvádza, že musí byť žalobcovi umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového
výdavku. Podľa žalovaného správca dane umožnil žalobcovi preukázať materiálnu existenciu daňového
výdavku, čo však žalobca nevyužil, a preto správca dane nekonal podľa právneho názoru súdu.
Skutočnosť je taká, že správca dane, hoci vedel, že doklady boli žalobcovi odcudzené, uznanie

daňových výdavkov podmienil predložením dokladov alebo rekonštrukciou účtovníctva, teda reálne
nesplniteľnými podmienkami. Postup správcu dane po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR nikdy
nesmeroval k umožneniu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. V prvej fáze, teda do
vydania rozhodnutia zo dňa 15.03.2010 správca dane postup zameral na snahu obhájiť správnosťsvojho pôvodného rozhodnutia zo dňa 27.06.2005. V druhej fáze, na základe usmernenia žalovaného
rozhodnutím zo dňa 09.07.2010 správca dane postup zameral len na vytvorenie podmienok k vylúčeniu
všetkých daňových výdavkov, teda aj tých výdavkov, ktoré doteraz neboli spochybnené. V postupe

správcu dane po doručení rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.07.2010 a v rozhodnutí žalovaného zo
dňa 25.10.2013 nejde len o postup v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho
súdu SR, ale aj o úmyselné marenie samotného účelu daňového konania.

Konštatoval, že správca dane bol povinný po zrušení rozhodnutia zo dňa 27.06.2005 rozsudkom

Najvyššieho súdu SR pokračovať vo vyrubovacom konaní. Podľa ust. § 250ja ods. 4 O.s.p., ak bolo
rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, súd prvého stupňa aj správny orgán sú
viazané právnym názorom odvolacieho súdu. Z právneho názoru súdu vyplýva, že z dôvodu zistenej
vady v deklarovanom záväzkovom právnom vzťahu, správca dane materiálnu existenciu výdavku ako
nerelevantnú nezisťoval. Súd pritom zdôrazňuje, že materiálnu existenciu daňového výdavku potvrdil
svedok T.. C. a vecný charakter daňových výdavkov je podľa § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z.z. daný

požiadavkou na vecnú súvislosť výdavku s príjmami žalobcu. Správca dane mal v zmysle právneho
názoru súdu prehodnotiť svoj právny záver vo veci neuznania daňových výdavkov založený na
právnych vadách v záväzkovom vzťahu. Iné povinnosti, ale ani oprávnenia pri nezmenenom právnom
a skutkovom stave z právneho názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pre správcu dane nevyplývali.

Žiadal preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zrušiť a vrátiť vec
žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe, vypočul právneho zástupcu žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho
spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

Nariadeného pojednávania dňa 24.09.2014 sa žalovaný nezúčastnil, svoju neprítomnosť ospravedlnil
listom zo dňa 17.09.2014 a súhlasil, aby súd konal a rozhodol aj v jeho neprítomnosti. Z uvedených

dôvodov súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného podľa § 250g ods. 2 O.s.p.

K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 17.03.2014, poukázal na dôvody uvedené v
odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím
Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“), ktorým bol určený žalobcovi rozdiel dane z príjmov
fyzickej osoby podľa § 48 ods. 1 písm. c/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v zunení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“).
Žalovaný ako odvolací orgán toto rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Podľa § 244 ods. 1 a 2 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V predmetnom konaní je podľa ust. § 247 ods. 1 a 2 O.s.p. nesporné, že ide o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia žalovaného, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.Daňový poriadok v § 48 a nasl. ustanoveniach upravuje postup správcu dane pri určení dane podľa
pomôcok.

Podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak
daňový subjekt

a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane,
b) nesplní povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie

nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu,
c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich
zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo
d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že listom zo dňa 02.05.2011 zn. XXX/XXX/

XXXX/XXXX/Y. správca dane oznámil žalobcovi podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992
Zb.“) výkon daňovej kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 2002, ktorá sa začne 01.06.2011.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 01.06.2011 vo veci začatia daňovej kontroly vyplýva, že
žalobca nepredložil žiadne doklady a listiny, ktoré prisľúbil predložiť k výkonu daňovej kontroly do 1 roka.

Listom zo dňa 13.07.2011 zn. XXX/XXX/XXXXX/XX/Y. bol správcom dane žalobca vyzvaný, aby si splnil
povinnosť tým, že v lehote 40 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predložil účtovné a iné doklady pre
účelyzisteniazákladudanezpríjmovfyzickýchosôbzazdaňovacieobdobierok2002,ktorépreukazoval
vo výdavkoch vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, prípadne, aby v tej

istej lehote vykonal rekonštrukciu účtovníctva, ak požadované doklady nemôže predložiť. Zároveň bol
upozornený, že v prípade nesplnenia povinnosti bude správca dane postupovať podľa § 29 ods. 5 a 6
zákona č. 511/1992 Zb.

Správca dane výzvu na predloženie účtovných a iných dokladov pre účely zistenia dane z príjmov

fyzických osôb zopakoval voči žalobcovi listom zo dňa 20.03.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX.

Listom zo dňa 07.05.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX bol žalobca správcom dane predvolaný na
ústne pojednávanie dňa 08.06.2012 za účelom určenia výšky dane dohodou podľa § 29 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb.

Listom zo dňa 30.05.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX oznámil správca dane žalobcovi, aby vyššie
uvedenú výzvu na určenie dane dohodou považoval za bezpredmetnú, a že v konaní bude ďalej
pokračovať podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku v určení dane podľa pomôcok. Určovanie dane podľa
pomôcok oznámil žalobcovi listom zo dňa 30.05.2012.

O určení dane podľa pomôcok bol spísaný Protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Y. zo dňa
07.11.2012. Pripomienky žalobcu k protokolu boli prerokované so splnomocneným zástupcom žalobcu
dňa 23.04.2013. Výsledkom tohto konania bolo rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/
XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za

zdaňovacie obdobie 2002 v sume 231 963,81 € podľa § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku.

Tomuto konaniu predchádzala daňová kontrola u žalobcu na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2002
začatá dňa 10.01.2005, ktorá bola ukončená dodatočným platobným výmerom č. XXX/XXX/XXXXX/XX/
I. zo dňa 27.06.2005, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov v sume 2 040 162,-

Sk. Na základe odvolania žalobcu žalovaný ako odvolací orgán dodatočný platobný výmer správcu dane
rozhodnutím č. XXXX/XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 04.11.2005 potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 04.11.2005 bolo na základe žaloby žalobcu predmetom
preskúmania na Krajskom súde v Prešove v konaní sp.zn. 1S 9/2006, v ktorom krajský súd rozsudkom
zo dňa 25.09.2007 žalobu zamietol.

Na základe odvolania žalobcu proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp.zn. 3Sžf 85/2007 zo dňa 23.10.2008 zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutiežalovaného č. XXXX/XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 04.11.2005, ako aj dodatočný platobný
výmer Daňového úradu O. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/I. zo dňa 27.06.2005.

Žalobca v žalobe namietal, že správca dane aj žalovaný neakceptovali právny názor vyslovený vo vyššie
uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p., súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazaní právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu pre súd prvého stupňa aj správny orgán je záväzná a
preto súd skúmal túto námietku žalobcu a dospel k záveru, že je dôvodná.

Najvyšší súd považoval za nesprávny a predčasný právny záver správcu dane i žalovaného ohľadne
daňových výdavkov vo výške 6 981 480,- Sk bez DPH 5 567 555,- Sk, kde bolo zistené, že boli

uplatňované v rozpore s ust. § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999 Zb. Daňové výdavky pre daň z príjmov
(na rozdiel od dane z pridanej hodnoty) majú tzv. neosobný (vecný) charakter, v dôsledku čoho je
rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku, bez ohľadu na vady v deklarovanom záväzkovo
právnom (osobnom) vzťahu. Správca dane urobil záver, že tieto výdavky neboli preukázateľne
vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, pretože T.. M. C. už nebol oprávnený

zastupovať obchodnú spoločnosť W., s.r.o. Správca dane teda vyhodnotil, že výdavky neboli
preukázateľne vynaložené, pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu. Vzhľadom na to materiálnu
existenciu výdavku ako nerelevantnú nezisťoval.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že vecný charakter daňových výdavkov je však

daný materiálnou existenciou daňového výdavku, u ktorého v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 366/1999
Zb. je požiadavka iba na vecnú súvislosť s príjmami daňového subjektu. Správca dane i pri dani z
príjmov vychádzal z poznatkov z kontroly na daň z pridanej hodnoty, ktorá podlieha inému právnemu
režimu ako daň z príjmov. Materiálnu existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok T.. M. C.
tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W., s.r.o. podpisoval. Preto konštatoval, že

bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému
subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Aj následne možno zisťovať
vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Pokiaľ sú doklady o takom výdavku
použité ako pomôcka, nemôžu byť vyradené iba z titulu právnych vád týkajúcich sa záväzkového
vzťahu subjektov, obsahom ktorého je výdavok ako plnenie jednej zo strán, pokiaľ takéto plnenia neboli

účastníkmi navzájom si vrátené ako bezdôvodné obohatenie.

Správca dane v odôvodnení rozhodnutia iba konštatoval, že materiálnu existenciu daňového výdavku
žalobcu v konaní nepreukázal. Výpoveďou T.. M. C. sa nezaoberal a túto ani žiadnym spôsobom
nevyhodnotil aj napriek konštatovaniu Najvyššieho súdu, že T.. C. materiálnu existenciu daňového

výdavku potvrdil. Daňové výdavky spoločnosti W., s.r.o. spolu s ostatnými výdavkami zahrnul pod
nepreverené daňové výdavky, na ktoré neprihliadal. Svoje závery vo veci neuznania daňových výdavkov
spoločnosti W., s.r.o. z predchádzajúceho rozhodnutia teda žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa správca dane neriadil právnym názorom Najvyššieho

súdu iba uviedol, že správca dane dal žalobcovi, do času kým prešiel k určeniu dane podľa pomôcok,
dostatočný priestor na preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov a vecnej súvislosti
výdavkovsdosiahnutím,zabezpečenímaudržanímpríjmov.Tým,žežalobcažiadnedokladynepredložil
znemožnil sám preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov a preto správca dane nemohol
vykonávať dokazovanie. Takéto dôvody však nemožno považovať za dostatočné, právne relevantné a

také, ktoré by vychádzali z právneho názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu.

Žalobca bol v konaní správcom dane vyzvaný výzvami zo dňa 13.07.2011 a 20.03.2012 na predloženie
účtovných a iných dokladov prípadne na rekonštrukciu účtovníctva za zdaňovacie obdobie 2002, nie
však na preukázanie materiálnej existencie výdavku od spoločnosti W., s.r.o. tak, ako to vyplynulo z

odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007. Je potrebné pritom
zdôrazniť, tak ako to vyplýva z administratívneho spisu aj žaloby žalobcu, že pri kontrole dani z príjmov
za žalobcu za rok 2002 žalobca nepredložil žiadne doklady z dôvodu, že tieto mu boli dňa 07.01.2005
z motorového vozidla odcudzené (Potvrdenie OR PZ v Bratislave III. zo dňa 07.01.2005 ČVS: U.-XX/X-U.X-XXXX a zápisnica z pojednávania zo dňa 26.01.2005 č. XXX/XXX/XXXX-XXXX/XX/Y.). Správcovi
dane bola táto skutočnosť z výkonu daňovej kontroly známa.

Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že z ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku vyplýva, že pre
určeniedanepodľapomôcokmusiabyťsúčasnesplnenédvezákonnépodmienky.Prvoupodmienkouje,
že daňový subjekt nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných
povinností. Druhou podmienkou je, že dôsledkom nesplnenia zákonných povinností daňovým subjektom
je to, že nemožno daň správne určiť. Správca dane a žalovaný sa v konaní ako aj v odôvodnení

rozhodnutia obmedzil iba na formálne preukázanie prvej podmienky a to, že žalobca na základe výziev
nepredložil žiadne účtovné doklady. V danom prípade však bolo potrebné skúmať aj splnenie druhej
podmienky a to, že v dôsledku nepredloženia dokladov nebolo možné daň správne zistiť.

Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 2, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje

inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Na základe vyššie uvedených skutočností z postupu správcu dane a ani z odôvodnenia rozhodnutí

správcu dane a žalovaného nevyplýva, ako sa správne orgány riadili právnym názorom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007, prípadne ako sa s týmto právnym názorom a námietkami
žalobcu vyrovnali. Odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov preto nespĺňa kritériá uvedené v § 63
ods. 5 Daňového poriadku, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správny orgánov, čo do zisťovania
skutkového stavu ani dopĺňať resp. nahrádzať odôvodnenie rozhodnutí. Z uvedených dôvodov krajský
súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 250j ods. 2
písm. d/ O.s.p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Úlohou žalovaného a správcu dane bude v ďalšom konaní postupovať a následne vo veci rozhodnúť
v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf 85/2007 zo dňa
23.10.2008 a rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodniť v súlade s ust. § 63 ods. 5 Daňového
poriadku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal v konaní úspech, preto mu súd
priznal náhradu trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 70,- € a trov právneho
zastúpenia vo výške 710,57 €. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa vyhlášky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).

Pozostávajú zo štyroch právnych úkonov (§ 11 ods. 4 a § 16 ods. 3 vyhlášky) - prevzatie a príprava
zastupovania vrátane prvej porady s klientom (05.12.2013) v tarifnej odmene 130,16 € a režijného
paušálu 7,81 € - písomné podanie na súd (žaloba zo dňa 07.01.2014) v tarifnej odmene 134,- € a
režijného paušálu 8,04 € - žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia (21.03.2014) v tarifnej odmene
1/2 t.j. 67,- € (§ 14 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky) a režijný paušál 8,04 € - účasť na

pojednávaní dňa 24.09.2014 v tarifnej odmene 134,- € a režijného paušálu 8,04 €. Ďalej pozostávajú
z náhrady cestovného za účasť na pojednávaní 24.09.2014 na cestu Košice - Prešov a späť, 90 km,
osobným motorovým vozidlom Audi A8, Ev.č. C. XXXFG, pri priemernej spotrebe 9,6 l/100 km, cene
pohonných látok 1,34 €/l, paušálnej náhrade 0,183 €, v celkovej sume 28,05 €; náhrady straty času (§
17 ods. 1 vyhlášky) Košice - Prešov a späť na pojednávanie dňa 24.09.2014 za 5 polhodín x 13,40 €,

čo predstavuje 67,00 €; dane z priadnej hodnoty 20 % zo základu 659,14, t.j. 118,43 €. Trovy právneho
zastúpenia predstavujú celkom 710,57 €.Právny zástupca žalobcu si uplatnil tarifnú odmenu za právny úkon - žiadosť o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia v plnej výške podľa § 11 ods. 4 vyhlášky, t.j. 134,- €. Súd v danom prípade túto tarifnú
odmenu znížil na 1/2 základnej tarifnej odmeny 67,- € podľa § 14 ods. 3 písm. a/ v spojení s § 14 ods.

8 vyhlášky. Je toho názoru, že žiadosť o odklad vykonateľnosti je svojou povahou a účelom najbližšie
návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. ustanovení O.s.p. V oboch prípadoch,
t.j. pri predbežnom opatrení ako aj pri žiadosti o odklad vykonateľnosti sa dočasne upravujú pomery
účastníkov konania ak výkonom rozhodnutia (súdneho alebo preskúmavaného) by hrozila závažná
ujma. Z uvedených dôvodov patrí právnemu zástupcovi žalobcu tarifná odmena podľa § 14 ods. 3 písm.

a/ vyhlášky t.j. ako pri návrhu na predbežné opatrenie v 1/2.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov konania podľa § 250k ods. 2 O.s.p., t.j. v
prípade ak po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa v
novej žalobe opäť zrušilo preto, že sa správny orgán odchýlilo od právneho názoru vysloveného v prvom
rozsudku súdu, bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu. V danom prípade súd

uložísprávnemuorgánu,abyžalobcovinahradilvšetkytrovysúdnehokonania.Právnyzástupcažalobcu
za všetky rovy považoval tarifnú odmenu, zmluvnú odmenu, náhradu hotových výdavkov - cestného,
náhradu straty času, daň z pridanej hodnoty a súdny poplatok v celkovej sume 48 860,97 €. Zmluvnú
odmenu požadoval vo výške 40 000,- € dohodnutú medzi ním a žalobcom (klientom) podľa čl. V, bod 2 a
4 Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 05.12.2013. Súd právnemu zástupcovi takto vyčíslené

trovy v časti Zmluvnej odmeny nepriznal.

Podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná
právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Podľa ods. 2 ak po zrušení rozhodnutia správneho
orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa v novej žalobe opäť zrušilo preto, že sa správny

orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo k zmene
skutkového alebo právneho stavu, uloží súd správnemu orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy
konania.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa použijú

primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Trovy konania sú upravené v tretej časti O.s.p. Podľa § 137 O.s.p. trovy konania sú okrem iného hotové
výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných
zástupcov, trovy dôkazov, odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 151 ods. 5 O.s.p., trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu
mzdy a hotových výdavkov.

Z vyššie uvedených ustanovení O.s.p. jednoznačne vyplýva, že súd trovy konania určuje podľa

sadzobníkov. Sadzobník odmeny advokáta je upravený v ustanoveniach druhej hlavy vyhlášky č.
655/2004 Z.z. - tarifná odmena (§ 9 - §14). Preto bolo potrebné priznať právnemu zástupcovi žalobcu
náhradu trov právneho zastúpenia iba v tarifnej odmene, ktorú právny zástupca žalobcu vyčíslil vrátane
hotových výdavkov (cestovného, straty času, DPH a súdneho poplatku).

Podľa § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na
to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti fyzickej osobe alebo právnickej osobe
sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene.

Ak teda ust. § 250k ods. 2 upravuje právo žalobcu na náhradu trov konania sú nimi trovy konania

upravené v § 137 O.s.p. určené podľa § 151 a v súlade s § 9 - 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., t.j. v
tarifnej odmene v prípade náhrady odmeny advokáta. Zmluvná odmena dohodnutá medzi advokátom a
klientom podľa zmluvy o poskytovaní právnej pomoci sa týka iba vzťahu advokát - klient a nie je možné
ju v rámci náhrady trov konania priznať.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.