Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoPr/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513204033
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2513204033.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. X. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. X, Z., zastúpený: JUDr. Marek Lehuta, advokát, M. Waltariho 7, Piešťany, proti odporkyni:
Nemocnica Alexandra Wintera n.o., so sídlom Winterova 66, Piešťany, IČO: 36 084 221, zastúpenej
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s. r. o., so sídlom Palárikova 14,
Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní odporkyne
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 3. júna 2014, č.k. 8Cpr/4/2013-152, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, v napadnutej časti uloženia povinnosti náhrady mzdy a v napadnutej časti trov
konania p o t v r d z u j e .

Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 354,32
eur titulom trov právneho zastúpenia do rúk jeho advokáta do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou odporkyne zo dňa 30.11.2012, doručenou navrhovateľovi dňa 03.12.2012, je neplatné.
Odporkyni zložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 25.070,13 eur s úrokom z omeškania

ročne vo výške 5,75 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.07.2013 do
zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.10.2013 do
zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.12.2013 do zaplatenia a vo výške 5,25 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.01.2014 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh na náhradu mzdy zamietol. Ďalej súd

napadnutým rozsudkom rozhodol, že od odporkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa
zamestnávala, preto pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne končí. O trovách konania súd rozhodol
tak, že odporkyni uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.960,42 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 42 ods. 1 a 2, § 61 ods. 1, § 63 ods. 1
písm. d/, § 63 ods. 2 písm. a/, § 79 ods. 1 a 2, § 118 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 3 a 4, § 252i ods. 4 veta

prvá Zákonníka práce, § 2 ods. 1, § 7 písm. a/, § 8 ods. 1, § 19 ods. 2 písm. f/, g/, i/, § 20 ods. 1, § 21
ods. 4, § 23 ods. 1 a § 24 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách, ako aj §
100b ods. 1 a 2, § 100c ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, keď
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľau odporkyne písomnou výpoveďou zo dňa 30.11.2012, doručenou navrhovateľovi dňa 03.12.2012, je
neplatné. Medzi účastníkmi bolo z počiatku sporné aj to, kedy vznikol pracovný pomer navrhovateľa
u odporkyne, pričom navrhovateľ tvrdil, že s ním boli uzavreté dva pracovné pomery, z ktorých jeden

vznikol menovaním dňa 10.06.2011 a druhý vznikol voľbou dňa 15.08.2011. Založenie pracovného
pomeru navrhovateľa u odporkyne upravuje Zákonník práce s poukazom na osobitný predpis, ktorým
je Zákon o neziskových organizáciách. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ pracoval u
odporkyne vo funkcii riaditeľa, ktorý je v zmysle § 23 ods. 1 Zákona o neziskových organizáciách
i štatútu odporkyne jej štatutárnym orgánom. Zákon o neziskových organizáciách v § 24 ods. 1 i

štatút odporkyne ustanovuje voľbu správnou radou odporkyne ako predpoklad vykonávania funkcie
riaditeľa, teda štatutárneho orgánu, preto sa v zmysle § 24 ods. 2 Zákonníka práce pracovný pomer
s navrhovateľom zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho zvolení. Súd mal zo zápisnice zo
zasadnutia správnej rady odporkyne zo dňa 03.06.2011 preukázané, že správna rada uznesením číslo
22 vyhláseným na tomto zasadnutí v tajnom hlasovaní zvolila dňom 10.06.2011 do funkcie riaditeľa a
štatutárneho orgánu odporkyne navrhovateľa. Po zvolení navrhovateľa do funkcie riaditeľa bola dňa

09.06.2011medziodporkyňouanavrhovateľomuzavretápracovnázmluvasdohodnutýmdňomnástupu
do práce dňa 10.06.2011 a s dohodnutým druhom práce riaditeľ a štatutárny zástupca odporkyne.
Pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 09.06.2011 po jeho
zvolení správnou radou na jej zasadnutí dňa 03.06.2011 v tajnom hlasovaní so súhlasom dvojtretinovej
väčšiny hlasov všetkých členov správnej rady. Pracovný pomer navrhovateľa u odporcu vznikol dňom

10.06.2011, teda dňom dohodnutým v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Skutočnosť,
že listom zo dňa 09.06.2011 predsedníčka správnej rady vymenovala navrhovateľa dňom 10.06.2011
do funkcie riaditeľa odporkyne neznamená, že by pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne vznikol
menovaním. Ako súd uviedol, v zmysle Zákona o neziskových organizáciách ako osobitného predpisu,
je predpokladom vykonávania funkcie štatutárneho orgánu, teda riaditeľa odporkyne ako neziskovej

organizácie, voľba správnou radou do tejto funkcie so súhlasom dvojtretinovej väčšiny hlasov všetkých
jej členov. List, ktorým predsedníčka správnej rady vymenovala navrhovateľa do funkcie riaditeľa, mohol
mať v danom prípade len formu určitého slávnostného aktu, avšak nebol zákonným predpokladom
na založenie pracovného pomeru. Následne dňa 15.08.2011 prebehlo výberové konanie na pozíciu
riaditeľa, kde uspel navrhovateľ ako jediný uchádzač, pričom zo zápisnice zo zasadnutia správnej rady

odporkyne zo dňa 15.08.2011 vyplýva, že správna rada uznesením číslo 32 vyhláseným na tomto
zasadnutívtajnomhlasovaníopätovnezvoliladofunkcieriaditeľaodporkyne navrhovateľaauznesením
číslo 33 mu správna rada schválila plat vo výške 3.000 eur mesačne. Hoci na zasadnutí správnej
rady odporkyne dňa 15.08.2011 bol navrhovateľ opätovne zvolený správnou radou do funkcie riaditeľa,
nevznikol navrhovateľovi po tejto voľbe druhý pracovný pomer s tým, že by mu prvý pracovný pomer

zanikol.Trebasiuvedomiť,ževdanomprípadejevoľbalenpredpokladomvykonávaniafunkcieriaditeľa,
ale pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po voľbe, pričom pracovný pomer
vzniká dňom dohodnutým v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že medzi účastníkmi bola uzavretá len jedna písomná pracovná zmluva, a to dňa 09.06.2011
s dohodnutým dňom nástupu do práce 10.06.2011. Navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by s ním po

voľbedňa15.08.2011bolauzavretánovápracovnázmluva.Pracovnýpomernavrhovateľauodporcutak
vznikoldňom10.06.2011nazákladepracovnejzmluvyzodňa09.06.2011.Opätovnúvoľbunavrhovateľa
do funkcie riaditeľa dňa 15.08.2011 po výberovom konaní možno posudzovať len ako potvrdenie
pozície navrhovateľa u odporkyne, ale nie ako skutočnosť, ktorá by sama o sebe znamenala vznik
nového pracovného pomeru navrhovateľa u odporkyne. Z tohto dôvodu argument navrhovateľa, že

mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru, ktorý sa netýka pracovného pomeru uzavretého dňa
15.08.2011, súd nepovažoval za dôvodný. Navrhovateľ v konaní namietal aj postup odporkyne, ktorý
predchádzal odvolaniu navrhovateľa z funkcie riaditeľa, konkrétne zvýšenie počtu členov správnej
rady a nezákonné zvolanie zasadnutia správnej rady, ktoré sú zneužitím práva a ide o výkon práv a
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. K tejto

argumentácii navrhovateľa prvostupňový súd už v predchádzajúcom rozsudku uviedol, že odporkyňa
ako zamestnávateľ je právnická osoba založená podľa Zákona o neziskových organizáciách, pričom
jej orgány, ich kreovanie a ich právomoci upravuje Zákon o neziskových organizáciách, v nadväznosti
naň štatút a s účinnosťou od 01.02.2010 aj zákon č. 578/2004 Z.z. ktorý osobitne upravil kreovanie
správnej rady v neziskových organizáciách, ktorých spoluzakladateľom je štát, v mene ktorého koná

Ministerstvo zdravotníctva SR. Podľa § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. g/ Zákona o neziskových organizáciách,
správna rada je najvyšší orgán neziskovej organizácie, ktorý volí a odvoláva členov správnej rady, ak
štatút neustanovuje inak. S poukazom na ustanovenie § 100b ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z.z. účinné
od 01.02.2010 členstvo v správnej rade neziskovej organizácie, ktorej spoluzakladateľom je štát, vmene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, vzniká vymenovaním, pričom ministerstvo zdravotníctva
vymenúva nadpolovičnú väčšinu členov správnej rady vrátane predsedu správnej rady, ak vklad štátu do
neziskovej organizácie založenej štátom pri jej založení presiahol polovicu všetkých vkladov. V zmysle

týchto ustanovení bol dňa 26.02.2010 prijatý nový štatút odporkyne, keďže podľa § 100c zákona č.
578/2004 Z.z. bolo potrebné dať činnosť neziskovej organizácie do 01.03.2010 do súladu s ustanovením
§ 100b citovaného zákona. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o neziskových organizáciách má správna rada
najmenej troch členov, pričom podľa čl. VI bod 2 zakladacej listiny a podľa článku VI bod 6 štatútu
odporkyne zo dňa 26.02.2010 účinného do 27.11.2012 mala správna rada odporkyne 5 členov. V zmysle

čl. XI zakladacej listiny odporkyne, zmeny a doplnky štatútu schvaľuje správna rada, pričom s poukazom
na § 21 ods. 4 Zákona o neziskových organizáciách na platné rozhodnutie správnej rady je potrebný
súhlas nadpolovičnej väčšiny jej členov, ak tento zákon neustanovuje inak. Čo sa týka samotného
zvolania zasadnutia správnej rady odporkyne dňa 27.11.2012 od 10.00 hod, tak tohto zasadnutia sa
zúčastnili všetci 5 členovia správnej rady. Zvolanie správnej rady v rozpore so štatútom odporkyne
na začiatku tohto zasadnutia nenamietol ani jeden z jej členov. Na tomto zasadnutí správna rada

uznesením č. 31/2012 schválila nadpolovičnou väčšinou dodatok č. 1 k štatútu, kde rozhodla nie len o
zvýšení počtu členov správnej rady z 5 na 6, ale aj o zmene počtu členov menovaných ministerstvom
zdravotníctva, čo bolo v rozpore s čl. VI bod 2 zakladacej listiny z 23.12.2002, kde si túto otázku
vyhradili zakladatelia a teda s poukazom na § 19 ods. 2 písm. i/ Zákona o neziskových organizáciách,
nemohla o tejto zmene rozhodnúť správna rada, keďže určenie počtu menovaných (pôvodne volených)

členov správnej rady si zakladatelia vyhradili v zakladacej listine. Po zohľadnení právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v jeho rozhodnutí súd posudzoval nie len súlad štatútu so Zákonom
o neziskových organizáciách, ale aj súlad štatútu so zakladacou listinou odporkyne. Odvolací súd
jednoznačne uviedol, že správna rada odporkyne kreovaná na základe dodatku č. 1 k štatútu nebola
kreovaná v súlade so zakladacou listinou odporkyne a je v rozpore s ust. § 7 písm. a/ Zákona o

neziskových organizáciách, nakoľko bol porušený spôsob kreovania správnej rady zakladacou listinou,
ako aj v rozpore s ustanovením § 19 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona. V tejto súvislosti si je potrebné
jednoznačne uvedomiť rozdiel medzi zakladacou listinou a štatútom neziskovej organizácie. Zakladacia
listina predstavuje právny akt, ktorým sa zakladá nezisková organizácia v zmysle Zákona o neziskových
organizáciách. Zakladateľom neziskovej organizácie pritom môže byť jeden subjekt alebo aj viacero

subjektov a vtedy má zakladacia listina povahu zakladacej zmluvy, teda viacstranného právneho úkonu,
ktorý musia podpísať všetci zakladatelia v zmysle § 5 ods. 2 Zákona o neziskových organizáciách.
V danej veci boli zakladateľmi odporkyne ako neziskovej organizácie dva subjekty, a to Slovenská
republika, Ministerstvo zdravotníctva SR a Nemocnica s poliklinikou, Winterova 66, Piešťany, medzi
ktorými podpisom zakladacej listiny prišlo k založeniu odporkyne. V zmysle § 7 písm. a/ Zákona o

neziskových organizáciách zakladacia listina mohla ustanoviť, že určitý počet členov správnej rady, je
volený na návrh vopred určeného okruhu fyzických osôb alebo na návrh určitej právnickej osoby, orgánu
územnej samosprávy alebo orgánu štátnej správy, pričom medzi zakladateľmi odporkyne došlo k takejto
dohode v zakladacej listine, a to v čl. VI bod 2, podľa ktorého návrhy na menovanie členov správnej rady
sa podávajú tak, aby traja členovia správnej rady boli zvolení na návrh zakladateľa, ktorého hodnota

majetku vloženého do neziskovej organizácie presahuje polovicu majetku zakladateľov (tým sa myslí
zakladateľ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom zdravotníctva SR) a dvaja členovia správnej
rady sú volení na návrh stávajúceho zakladateľa (tým sa myslí Nemocnica s poliklinikou Piešťany ako
druhý zakladateľ). Zakladatelia si tak v zakladacej listine vyhradili určenie počtu členov správnej rady a
akýpočetznichjevolenýtýmktorýmzakladateľom.Ďalšiepodrobnostioorganizačnejštruktúre,činnosti

a hospodárení už upravuje štatút, ktorý vydajú zakladatelia v zmysle § 8 ods. 1 Zákona o neziskových
organizáciách. Zatiaľ čo zmeny alebo doplnky v štatúte aj v zmysle čl. XII zakladacej listiny schvaľuje
správna rada, zmeny alebo doplnky zakladacej listiny môžu vykonať len zakladatelia, a to aj vtedy, ak si
to osobitne neupravili v zakladacej listine, aj keď to osobitne neupravuje zákon. Ako inak by bolo možné
dosiahnuť prípadnú zmenu určitých otázok, ak tieto upravuje zakladacia listina a bolo by ich potrebné

zmeniť. Ak by napríklad zakladatelia chceli zmeniť názov neziskovej organizácie alebo druh všeobecne
prospešných služieb, museli by tak uroniť zmenou, resp. dodatkom k zakladacej listine, čo je možné
len po dohode pôvodných zakladateľov, a to v písomnej forme, nakoľko takáto zmena vyžaduje zápis
do registra. Rovnako je tomu aj v prípade, že si zakladatelia vyhradili, že určitý počet členov správnej
rady bude volený nimi a v akom počte. V danej veci si túto otázku jednoznačne vyhradili zakladatelia

pre seba v pomere, že väčšinový zakladateľ bude voliť 3 členov správnej rady a menšinový zakladateľ 2
členov, a teda v tejto otázke nemohla správna rada zmeniť štatút, nakoľko si toto rozhodovanie pre seba
vyhradili zakladatelia. Pokiaľ by si zakladatelia nevyhradili voľbu určitého počtu členov správnej rady
pre seba v zakladacej listine, mali by možnosť určiť len prvých členov správnej rady, a ak by ani štatútneurčoval inak, ďalších členov správnej rady, ako najvyššieho orgánu neziskovej organizácie, by volila a
odvolávala správna rada. Teda zakladatelia by určenie ďalších členov správnej rady nemohli ovplyvniť.
V danom prípade tomu tak nebolo, nakoľko zakladatelia si už v zakladacej listine určili, aký počet členov

správnej rady bude každý z nich menovať, pričom správna rada nebola oprávnená meniť štatút v tejto
časti s poukazom na ust. § 19 ods. 2 písm. i/ Zákona o neziskových organizáciách, čím pri kreovaní
správnej rady na základe dodatku č. 1 k štatútu prišlo k porušeniu citovaného ustanovenia zákona
a teda k nezákonnému zvýšeniu počtu členov správnej rady z 5 na 6 členov. Nezákonne kreovaná
správna rada odporkyne s počtom 6 členov nemohla na zasadnutí dňa 27.11.2012 od 18.00 hod

uznesením č. 36/2012 platne odvolať navrhovateľa z funkcie riaditeľa, a tým ani založiť zákonný dôvod
na skončenie pracovného pomeru. V tejto súvislosti súd podotkol, že zákonom č. 578/2004 Z.z. došlo
k zmene kreovania členov správnej rady u odporkyne z voľby na menovanie, avšak na danú neziskovú
organizáciu sa nevzťahovala okolnosť, že by pôvodne ďalších členov správnej rady volila samotná
správna rada v zmysle § 19 ods. 2 písm. g/ Zákona o neziskových organizáciách, ale už v zmysle
zakladacej listiny všetkých ďalších členov správnej rady volili zakladatelia, čo v konečnom dôsledku

vyžadoval zákon č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2010, hoci upravil menovanie namiesto
voľby. Avšak podstatnou okolnosťou bola skutočnosť, aby zakladatelia neziskových organizácií, kde je
zakladateľom alebo spoluzakladateľom štát, v mene ktorého koná ministerstvo zdravotníctva, kreovali
každého nového člena správnej rady, teda aby voľba členov správnej rady nebola na správnej rade
ako takej. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa

bolo neplatné, nakoľko ho vykonal orgán, kreovaný v rozpore so zakladacou listinou a Zákonom o
neziskových organizáciách a teda nebol daný výpovedný dôvod, ktorý použila odporkyňa pre skončenie
pracovného pomeru.
Jedným z predpokladov platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou je, že vo výpovedi musí
byť skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru tak, aby nebol zameniteľný s inými

dôvodmi. V danom prípade bola výpovedným dôvodom len skutočnosť, že navrhovateľ prestal spĺňať
požiadavky podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce, teda že bol do funkcie štatutárneho orgánu vymenovaný,
avšak keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odvolanie z tejto funkcie bolo nezákonné, a teda
neplatné, objektívne tak nevznikol výpovedný dôvod, pre ktorý odporkyňa s navrhovateľom skončila
pracovný pomer. Súd je pritom pri posudzovaní neplatnosti skončenia pracovného pomeru oprávnený

skúmať nielen, či bol výpovedný dôvod vo výpovedi dostatočne skutkovo vymedzený, ale aj to, či bol
reálne daný, teda či v skutočnosti tento dôvod existoval, preto má možnosť aj posudzovať, či k odvolaniu
z funkcie riaditeľa prišlo orgánom na to oprávneným a či tento orgán bol kreovaný zákonným spôsobom.
Súd v danom prípade neskúmal platnosť či neplatnosť uznesení správnej rady, ale posudzoval to, či
správnaradaodporkynebolakreovanávsúladesozákonom,nakoľkolenzákonnekreovanýorgánmôže

platne zrealizovať odvolanie z funkcie štatutárneho zástupcu a tým založiť dôvod výpovede. Skutočnosť,
že pôvodne Obvodný úrad zapísal do registra organizácií zmenu štatutárneho orgánu odporkyne, nie
je pre súd záväzná v tom smere, že by registrácia potvrdzovala to, že k zmene štatutárneho orgánu
prišlo v súlade so zákonom. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že výpoveď
daná navrhovateľovi odporkyňou listom zo dňa 30.11.2012, ktorý si navrhovateľ prevzal dňa 03.12.2012,

bola neplatná, preto súd návrhu navrhovateľa v tejto časti vyhovel. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa ako
zamestnávateľ s navrhovateľom ako zamestnancom neplatne skončila pracovný pomer k 28.02.2013
uplynutím výpovednej doby a navrhovateľ oznámil listom zo dňa 01.03.2013, doručeným odporkyni dňa
01.03.2013, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho pracovný pomer sa neskončil a odporkyňa je povinná
v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce poskytnúť navrhovateľovi náhradu mzdy, pričom táto náhrada

navrhovateľovi patrí v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil odporkyni, že trvá na
ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu odporkyňa umožnila pokračovať v práci.
Výpoveď odporkyne z 30.11.2012 bola navrhovateľovi doručená dňa 03.12.2012, preto súd výpoveď
danú zamestnávateľom zamestnancovi pred 1. januárom 2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, posudzoval
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012 v zmysle § 252i ods. 4 prvá veta Zákonníka

práce. V zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce (účinného do 31.12.2012), ak celkový čas, za ktorý by sa
mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada
mzdy za čas deväť mesiacov. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, súd o náhrade mzdy
rozhodoval za obdobie od 01.03.2013, teda odo dňa, keď navrhovateľ oznámil odporkyni, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do 30.11.2013, teda uplynutia deviatich mesiacov. Čo sa týka výšky náhrady

mzdy, navrhovateľ si túto uplatnil v celkovej výške 29.103,21 eur s príslušenstvom, pričom vychádzal
z priemerného zárobku dosiahnutého od 01.07.2012 do 30.09.2012 a výšku priemerného mesačného
zárobku určil v sume 3.233,69 eur. V zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný
poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, pričom priemerný zárobokna pracovnoprávne účely sa určuje v zmysle § 134 Zákonníka práce zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období, z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období,
ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, ak

zamestnanec v rozhodujúcom období odpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, pričom sa zisťuje
najprv priemerný hodinový zárobok zaokrúhlený na štyri desatinné miesta. V prvom rade bolo potrebné
určiť rozhodujúce obdobie, ktorým je v danom prípade štvrtý štvrťrok roku 2012, teda mesiace október
až december roku 2012, nakoľko tento kalendárny štvrťrok predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje
priemerný zárobok a ktorým je prvý štvrťrok roku 2013, nakoľko navrhovateľ si náhradu mzdy uplatnil od

01.03.2013, čo spadá do prvého štvrťroku roku 2013, pričom navrhovateľ v rozhodujúcom období, teda
v štvrtom štvrťroku roku 2012 odpracoval celkovo 330 hodín (v októbri 2012 odpracoval podľa výplatnej
pásky 172,5 hodín, v novembri 2012 odpracoval 135 hodín a v decembri 2012 odpracoval 22,5 hodín).
Po vymedzení rozhodujúceho obdobia, súd určoval priemerný hodinový zárobok zo mzdy zúčtovanej
navrhovateľovi na výplatu v rozhodujúcom období po odrátaní plnení poskytovaných v súvislosti so
zamestnaním, ktoré sa v zmysle § 118 ods. 2 Zákonníka práce nepovažujú za mzdu. Z výplatných pások

navrhovateľa za mesiace október až december roku 2012 mal súd preukázanú výšku hrubej mzdy,
ktorá bola navrhovateľovi v tomto období zúčtovaná na výplatu, ako aj výšku náhrad, ktoré sa za mzdu
nepovažujú. Navrhovateľ v mesiaci október roku 2012 dosiahol hrubú mzdu vo výške 3.000 eur, k čomu
mu bola doplatená suma 80 eur na regeneráciu zo sociálneho fondu, v mesiaci november roku 2012
dosiahol hrubú mzdu vo výške 3.011,86 eur, čo zahŕňalo náhradu za dovolenku vo výške 557,31 eur

a v mesiaci december roku 2012 dosiahol hrubú mzdu vo výške 2.936,48 eur, čo zahŕňalo náhradu za
dovolenku vo výške 2.159,59 eur a náhradu za platené voľno vo výške 348,32 eur. Celková výška mzdy
za obdobie od októbra až do decembra roku 2012 zúčtovanej navrhovateľovi na výplatu po odrátaní
plnení, ktoré sa nepovažujú za mzdu, tak predstavuje sumu 5.883,12 eur (3.000 eur + 2.454,55 eur +
428,57 eur), ktorú keď vydelíme počtom celkovo odpracovaných hodín v štvrtom štvrťroku roku 2012,

teda číslom 330 (172,5 hodín + 135 hodín + 22,5 hodín), dostaneme výšku priemerného hodinového
zárobku zaokrúhleného na štyri desatinné miesta - 5.883,12 eur : 330 hodín = 17,8276 eur. Priemerný
hodinový zárobok navrhovateľa v rozhodujúcom období bol vo výške 17,8276 eur. Mzdou, z ktorej sa
určuje priemerný zárobok v zmysle § 134 ods. 1 Zákonníka práce, sa rozumie mzda pred zrazením
preddavku na daň a povinných odvodov podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce (tzv. hrubá mzda), do

ktorej sa nezhŕňajú len plnenia, ktoré sa v zmysle § 118 Zákonníka práce nepovažujú za mzdu. Po
zistení priemerného hodinového zárobku navrhovateľa v rozhodujúcom období, súd vykonal prepočet
na priemerný mesačný zárobok podľa počtu priemerných pracovných hodín pripadajúcich v roku na
jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca, pričom pri týždennom pracovnom
čase navrhovateľa v rozsahu 37,5 hodín je priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac 156,25 hodín. Rok 2012 mal 250 pracovných dní, čo pri 7,5 hodinovom pracovnom
dni predstavuje 1.875 pracovných hodín za rok, a teda priemer na jeden mesiac je 156,25 hodín
(1.875 hodín : 12 mesiacov). Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Priemerný mesačný zárobok v zmysle § 134 ods. 4 Zákonníka práce dostaneme tak, že priemerný
hodinový zárobok 17,8276 eur vynásobíme priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času navrhovateľa 156,25 hodín, čo po zaokrúhlení na
najbližší eurocent nahor predstavuje sumu 2.785,57 eur (17,8276 eur x 156,25 hodín = 2.785,562 eur).
Navrhovateľ si uplatnil priemerný mesačný zárobok v sume 3.233,69 eur, čo za 9 mesiacov predstavuje
sumu 29.103,21 eur. Súd určil náhradu mzdy navrhovateľovi za obdobie od 01.03.2013 do 30.11.2013 v
sume25.070,13eur(priemernýmesačnýzárobok2.785,57eurx9mesiacov). Vovzťahukuplatnenému

príslušenstvu náhrady mzdy, teda úrokov z omeškania treba uviesť, že mzda, ktorú náhrada mzdy v
dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nahrádza, je splatná pozadu za mesačné obdobie
v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi účastníkmi bola v pracovnej zmluve dohodnutá splatnosť
mzdy najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote
splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za následok omeškanie so

vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom
na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých miezd bola dohodnutá v
pracovnej zmluve najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, odporkyňa sa dostala do
omeškania so zaplatením mzdy za mesiac marec 2012 dňa 01.05.2012 a tak obdobne i so zaplatením
miezd za ďalšie mesiace, preto súd navrhovateľovi uplatnené úroky z omeškania z náhrady mzdy

za každý mesiac priznal, a to vždy od 1. dňa mesiaca po splatnosti mzdy, pričom výšku úrokov z
omeškania si navrhovateľ uplatnil v zmysle Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. o 5 percentuálnych bodov
vyššiu ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dňu omeškania.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa domáhal náhrady mzdy v sume 29.103,21 eur, pričom priemernýmesačný zárobok určil v sume 3.233,69 eur, čo za 9 mesiacov predstavuje ním žiadanú sumu, avšak
súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy len v sume 25.070,13 eur, a to z priemerného mesačného
zárobku v sume 2.785,57 eur za 9 mesiacov, súd návrh v časti náhrady mzdy prevyšujúcej sumu

25.070,13 eur, ako aj v časti žalovaného príslušenstva z jednotlivých mesačných náhrad prevyšujúcich
sumu 2.785,57 eur zamietol, a to z dôvodu rozdielneho výpočtu náhrady mzdy, kedy súd vychádzal z
rozdielneho rozhodujúceho obdobia ako náhradu mzdy počítal navrhovateľ. Ako súd poukázal vyššie,
rozhodujúcim období je štvrtý štvrťrok roku 2012, teda mesiace október až december roku 2012,
nakoľko tento kalendárny štvrťrok predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Keďže

odporkyňa je povinná poskytnúť náhradu mzdy navrhovateľovi v sume jeho priemerného zárobku od
dňa 01.03.2013, zisťuje sa priemerný zárobok za prvý štvrťrok 2013, a teda rozhodujúcim obdobím, je
predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Odporkyňa sa domáhala určenia v zmysle § 79 ods. 1 prvá veta
Zákonníka práce, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnávala,
pretopracovnýpomernavrhovateľauodporkynekončí.Súdpovykonanomdokazovaníurčil,ževýpoveď
daná odporkyňou navrhovateľovi je neplatná a navrhovateľ dňa 01.03.2013 oznámil odporkyni, že trvá

na tom, aby ho naďalej zamestnávala, preto by pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne neskončil.
Pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 09.06.2010 a
vznikol dňa 10.06.2011, teda dňom dohodnutým v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce. Vzniku
pracovného pomeru navrhovateľa u odporkyne predchádzalo zvolenie navrhovateľa správnou radou
odporkyne do funkcie riaditeľa a štatutárneho orgánu dňom 10.06.2011 na zasadnutí správnej rady

dňa 03.06.2011. Vzhľadom k tomu, že s navrhovateľom bola uzavretá pracovná zmluva so špecifickým
druhom práce, a to konkrétne na pozíciu riaditeľa a teda štatutárneho zástupcu odporkyne, pričom
uvedené miesto bolo medzičasom obsadené na základe voľby inou osobou, nie je možné spravodlivo
od odporkyne požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnávala. Odporkyňa objektívne ani nemá
možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať na základe pôvodnej pracovnej zmluvy z dôvodu, že u

odporkyne nemôže pôsobiť viac štatutárnych zástupcov. Argument právnej zástupkyne navrhovateľa,
že odporkyňa by mohla navrhovateľa zamestnať v inej riadiacej funkcii, ktorá neplní úlohu štatutárneho
zástupcu, neobstojí, nakoľko odporkyňa by mala navrhovateľovi prideľovať prácu podľa pôvodnej
pracovnej zmluvy, ktorá medzi účastníkmi určením neplatnosti výpovede zostala platná a účinná.
Toto však v danom prípade nie je možné práve z dôvodu špecifickej pracovnej pozície navrhovateľa,

pričom jeho opätovným nástupom do práce by odporkyňa mala dvoch riaditeľov a teda aj štatutárnych
zástupcov. S ohľadom na tieto skutočnosti nie je možné od odporkyne spravodlivo požadovať, aby
navrhovateľa naďalej zamestnávala. Súd ďalej uviedol, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal
konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň
nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). O trovách konania súd rozhodol
v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci čiastočný úspech, priznal
pomernú časť náhrady trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti odporkyni. Trovy
právneho zastúpenia navrhovateľa právny zástupca navrhovateľa vyčíslil v sume 2.876,01 eur, a to

za 9 úkonov právnej služby, pričom výšku tarifnej odmeny v sume 363,52 eur určil z hodnoty náhrady
mzdy počítanej z priemernej čistej mzdy 2.136,04 eur za 9 mesiacov, čo je 19.224,36 eur, a túto zvýšil
o tretinu tarifnej odmeny z určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda o sumu 20,02 eur
za rok 2013 (1/3 zo sumy 60,08 eur) a o sumu 20,62 eur za rok 2014 (1/3 zo sumy 61,85 eur), čím
hodnota tarifnej odmeny v roku 2012 bola v sume 373,54 eur a v roku 2014 v sume 374,54 eur. V

danej veci sa navrhovateľ domáhal jednak určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jednak
náhrady mzdy, ktorú najskôr číselne nešpecifikoval, avšak v priebehu konania ju vyčíslil v mesačnej
sume 3.233,69 eur, vo vzťahu ku ktorej súd pripustil úpravu petitu návrhu, a to za obdobie 9 mesiacov,
teda žalovaná náhrada mzdy bola v sume 29.103,21 eur, z ktorej súd navrhovateľovi priznal sumu
25.070,13 eur, teda 86 % z vyčíslenej náhrady mzdy, čo predstavuje 72 % čistý úspech navrhovateľa

v tejto časti konania (86% úspech - 14 % neúspech). Okolnosť, že navrhovateľ pred pojednávaním
dňa 13.05.2014 vyčíslil náhradu mzdy aj za mesiace december 2013 až marec 2014 a v tejto časti
návrh zobral späť hneď na pojednávaní 13.05.2014, súd k hodnote predmetu konania nezohľadňoval,
nakoľko v tejto časti nebola pripustená úprava petitu. Navrhovateľ tak bol plne úspešný v časti určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a pomerne úspešný v 72% v časti náhrady mzdy, kde by

bola plná výška tarifnej odmeny 543,14 eur (z hodnoty plnenia 29,103,21 eur), pričom 72 % predstavuje
sumu 326,26 eur, ku ktorej súd pripočítal jednu tretinu odmeny zo žalovaného určenia, a to v plnej
výške, teda v roku 2013 sumu 20,02 eur a v roku 2014 sumu 20,62 eur. Hodnota tarifnej odmeny tak
bude v roku 2013 v sume 346,28 eur a v roku 2014 v sume 346,88 eur. Súd výšku tarifnej odmenyurčil v zmysle § 10 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1, písm. a/ a § 13 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z.z. (ďalej len „Vyhláška“). Súd navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej
sume 1.960,42 eur, a to za 7 úkonov právnej služby v zmysle § 10 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14,

resp. §13a Vyhlášky v sume 1.905,29 eur (dňa 19.03.2013 prevzatie a príprava zastúpenia á 346,28
eur, dňa 20.03.2013 písomné vyhotovenie žaloby á 346,28 eur, dňa 08.10.2013 účasť na pojednávaní
á 346,28 eur, dňa 29.10.2013 účasť na pojednávaní, kde bol len vyhlásený rozsudok á 86,57 eur -
uplatnená 1/4 z odmeny, dňa 11.11.2013 odvolanie vo veci samej á 346,28 eur, dňa 13.05.2014 účasť
na pojednávaní á 346,88 eur a dňa 03.06.2014 účasť na pojednávaní, kde bol len vyhlásený rozsudok á

86,72 eur - uplatnená 1/4 odmeny) a za režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky v sume 55,13 eur
(5 úkonov v roku 2013 á 7,81 eur a 2 úkony v roku 2014 á 8,04 eur). Súd navrhovateľovi režijný paušál
priznal v plnej výške, nakoľko v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol navrhovateľ
plne úspešný. Súd navrhovateľovi nepriznal uplatnenú odmenu s paušálom za prevzatie a prípravu
zastúpenia druhým právnym zástupcom navrhovateľa a ani za doplnenie odvolania z 23.01.2014,
nakoľko rozsah a dôvody odvolania sa môžu rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Predmetné

úkony súd nepovažuje za dôvodne vynaložené trovy na účelné uplatňovanie práva navrhovateľom,
nakoľko sám sa rozhodol zmeniť právneho zástupcu v priebehu konania, kde trovy nového oboznámenia
sa s predmetom konania nie je povinná znášať protistrana. Rovnako potreba hoci len podrobnejšie
rozviesť dôvody odvolania, nepredstavuje účelne vynaložené trovy, nakoľko dôvody odvolania mohol
v potrebnom rozsahu uviesť predchádzajúci zástupca navrhovateľa. Vo vzťahu k úspechu odporcu v

konaní ohľadom určenia skončenia pracovného pomeru súd náhradu trov konania neposudzoval, jednak
preto, že tento protinávrh bol prednesený až na pojednávaní 13.05.2014, že navrhovateľ by na ďalšom
zamestnávaní netrval, ak by medzi účastníkmi došlo k dohode o výške náhrady mzdy za obdobie 9
mesiacov a že predmetný návrh odporkyne je podmienený úspechom navrhovateľa v konaní.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, uloženia
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy a v časti trov konania podala v zákonnej lehote
odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a návrh navrhovateľa
zamietnuť.Malazato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci a tiež z nesprávnej aplikácie právnych predpisov na zistený skutkový stav. Súd prvého stupňa

vo vzťahu k určeniu neplatnosti výpovede navrhovateľa vyslovil názor, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa bolo neplatné, nakoľko ho vykonal orgán
kreovaný v rozpore so zakladacou listinou a zákonom o neziskových organizáciách, a teda nebol
daný výpovedný dôvod, ktorý použila odporkyňa pre skončenie pracovného pomeru. Mala za to, že v
rámci sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru všeobecný súd nemôže preskúmavať

platnosť uznesení správnej rady neziskovej organizácie, a to ani ako otázku predbežnú. Základom
právomoci občiansko-právneho súdu je článok 142 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého súdy rozhodujú v
občiansko-právnych a trestno-právnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Z procesného hľadiska civilná právomoc predstavuje procesnú podmienku konania,

ktorej nedostatok má za následok neodstrániteľnú vadu konania. V konaní bolo preukázané, že
odporkyňa je neziskovou organizáciou poskytujúcou všeobecne prospešné služby, pričom založenie,
vznik, zrušenie, zánik, postavenie orgánov a hospodárenie neziskových organizácií poskytujúcich
všeobecne prospešné služby upravuje zákon č. 213/1997 Z.z.. Otázka platnosti uznesenia správnej
rady odporkyne tak nevyplýva zo vzťahov uvedených v § 7 ods. 1 O.s.p.. Ďalej uviedla, že uznesenia

správnej rady odporkyne nie sú právnymi úkonmi, a teda neprichádza do úvahy skúmanie ich platnosti v
zmysle Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce, prípadne podľa Obchodného zákonníka. Uznesenia
správnej rady odporkyne ako neziskovej organizácie majú charakter riadiacich aktov a nie charakter
právnych úkonov. Podľa názoru odporkyne právomoc súd nie je daná podľa § 7 ods. 1 O.s.p., pretože
uznesenia správnej rady nemajú charakter právnych úkonov, ale sú to riadiace akty, právomoc súdu nie

je daná ani podľa § 7 ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ sa nedomáha preskúmania rozhodnutia podľa
piatej časti O.s.p., avšak ani v rámci právomoci podľa § 7 ods. 2 nie je možné preskúmavať rozhodnutia
odporkyne,nakoľkotátoniejesprávnymorgánom,orgánomverejnejmoci,respektíveorgánomúzemnej
samosprávy a právomoc súdu nie je daná ani v zmysle § 7 ods. 3 O.s.p., pretože preskúmavanie
rozhodnutí odporkyne súdom žiadny zákon nezakotvuje. Poukázala na to, že Obvodný úrad Trnava

rozhodol rozhodnutím č. ObU TT-OVVS2-2012/16492-00001 tak, že vykonal zmeny v registri - vymazal
navrhovateľa z pozície štatutárneho orgánu riaditeľa a zapísal JUDr. A. B. ako riaditeľku neziskovej
organizácie - odporkyne, pričom rozhodnutie nebolo napadnuté žiadnymi opravnými prostriedkami v
rámci správneho konania, a tiež ani žalobou podľa § 247 O.s.p., a teda rozhodnutie je právoplatné avykonateľné a súd je ním v zmysle § 135 O.s.p. viazaný. Ďalej odporkyňa uviedla, že jej zakladacia
listina síce v súlade s pôvodnou právnou úpravou obsahovala ust. čl. VI ods. 2, avšak je nepochybné,
že ust. § 7 zákona č. 213/1997 Z.z. sa stalo v dôsledku novely č. 8/10 Z.z. vo vzťahu k zakladacej listine

odporkyne obsolentné a nepoužiteľné (t.j. prestalo platiť), pretože zákon č. 578/2004 Z.z. sa vo vzťahu
ku kreovaniu správnej rady u odporkyne stal lex specialis voči zákonu č. 213/1997 Z.z.. Nová právna
norma jednak stanovuje pomer (nie počet) členov správnej rady, ktorých menujú jednotliví zakladatelia
a jednak sa zmenil spôsob kreácie správnej rady z voľby správnou radou na vymenovanie zakladateľmi.
Správna rada odporkyne tak už nikdy nemohla byť kreovaná v súlade s ust. čl. VI ods. 2 zakladacej

listiny, a to už z dôvodu samotného spôsobu kreovania jej členov. V nadväznosti na legislatívne zmeny
tak možno konštatovať, že úprava štatútu odporkyne dodatkom č. 1 zvýšenie počtu členov správnej
rady bolo v súlade so zákonom, zakladacou listinou, ako aj štatútom odporkyne, nakoľko čl. VI ods. 2
zakladacej listiny už v tom čase neplatil. Nie je v súlade so skutkovým stavom vynesený záver súdu
prvého stupňa, že šiesteho člena správnej rady menovala sama správna rada. Súd prvého stupňa
od tohto nesprávne vyneseného skutkového záveru odvodil následne aj nesprávny právny záver. Z

obsahu spisu je nepochybné, že správna rada uznesením dňa 27.11.2012 iba prijala rozhodnutie o
zmeneštatútu,vktoromreagovalanastanoviskoMinisterstvazdravotníctvaSR,tedaprijalaorganizačnú
zmenu, ktorou sa zmenil počet členov správnej rady. Samotného šiesteho člena správnej rady však
menoval sám zakladateľ, a to v súlade so zákonom č. 578/2004 Z.z., a to Ministerstvo zdravotníctva
SR. Správna rada odporkyne nemenovala dňa 27.11.2012 žiadneho člena správnej rady, preto bola

toho názoru, že aj odvolanie navrhovateľa z funkcie riaditeľa bolo legitímne, nakoľko ustanovenie čl.
VI ods. 2 zakladacej listiny už dňa 27.11.2012 pre rozpor so zákonom nebolo možné aplikovať, všetci
členovia správnej rady boli menovaní v súlade s § 100b ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. v správnom
pomere a oprávnenými subjektmi a správna rada iba upravila štatút ako listinu upravujúcu podrobnosti
o organizačnej štruktúre.

K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu
vecnej správnosti potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že prvostupňový súd
sa dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v uznesení č.k. 11CoPr/3/2013-115
zo dňa 19.02.2014, ktorým bol pôvodný rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec mu bola vrátená

na ďalšie konanie. Prvostupňový súd doplnil dokazovanie a vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho
súdu dospel k právnemu názoru, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou odporkyne zo dňa
30.11.2012, ktorá mu bola doručená dňa 03.12.2012, je neplatné. Uviedol, že predmetom konania v
danom prípade nebolo vyslovenie neplatnosti uznesenia správnej rady odporkyne, ale neplatnosť jeho
skončenia pracovného pomeru u odporkyne výpoveďou, ktorej predchádzalo jeho odvolanie z funkcie

riaditeľa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
odporkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne
správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8Cpr/4/2013 je určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporkyne, ako aj zaplatenie náhrady mzdy.

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou odporkyne zo dňa 30.11.2012, doručenou navrhovateľovi dňa 03.12.2012, je neplatné.

Odporkyni zložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 25.070,13 eur s úrokom z omeškania
ročne vo výške 5,75 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.05.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.06.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.07.2013 do
zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.08.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.09.2013 do zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.10.2013 do

zaplatenia, vo výške 5,5 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.11.2013 do zaplatenia, vo výške 5,25 % zo sumy
2.785,57 eur od 01.12.2013 do zaplatenia a vo výške 5,25 % zo sumy 2.785,57 eur od 01.01.2014 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh na náhradu mzdy zamietol. Ďalej súd
napadnutým rozsudkom rozhodol, že od odporkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľazamestnávala, preto pracovný pomer navrhovateľa u odporkyne končí. O trovách konania súd rozhodol
tak, že odporkyni uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.960,42 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa
v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť
navrhovateľovi náhradu mzdy a trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je
daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu
z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo
inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor,
alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm.

f/ O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový
stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj obsahu spisového materiálu dospel k

záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia č.k. 11CoPr/3/2013-115 zo
dňa 19.02.2014, ktorým bol predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 8Cpr/4/2013-68 zo dňa

29.102.013 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutiaodvolacísúdpodrobneuviedol,prečodospelkzáveru,žesprávnaradaodporkynekreovaná
na základe dodatku č. 1 k štatútu nebola kreovaná v súlade so zakladateľskou listinou odporkyne a je v
rozpore s ust. § 7 písm. a/ Zákona o neziskových organizáciách, nakoľko bol porušený spôsob kreovania
správnej rady upravený zakladateľskou listinou, ako aj v rozpore s ust. § 19 ods. 2 písm. i/ citovaného

zákona, pričom niet dôvodu, aby odvolací súd na uvedených záveroch netrval.

Vzhľadom na to, že prvostupňový súd dôsledne vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím
súdom v predchádzajúcom rozhodnutí, doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vo veci opätovne
rozhodol, pričom svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody odvolací

súd v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých častiach podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci
úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 354,32 eur titulom trov

právneho zastúpenia s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu vo
výške 346,28 eur a režijný paušál vo výške 8,04 eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd odporkyni
uložil zaplatiť priznanú náhradu trov konania do rúk advokáta navrhovateľa.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.