Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/419/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222419
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222419.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 21. 08. 2013 č.k. 8C/801/2012-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 449,94 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom
pod sp.zn. 14Er/1413/2009. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, §

6, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1-3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v
čase začatia dotknutého exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok") a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Zhľadiskaskutkovéhostavumalzapreukázané,ževexekučnomkonanívedenom
na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 14Er/1413/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 15. 07.
2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie,

ktorá bola uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) zo dňa 24. 11. 2010
č.k. 14Er/743/2010-10 zamietnutá. Exekučné konanie bolo zastavené dňa 27. 01. 2011. Konštatoval, že
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené
zákonné predpoklady a to existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť
splnené súčasne. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v
zákonnej lehote, považoval za právne irelevantnú, pretože Exekučný poriadok stanovuje len lehotu na

vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Na rozdiel od
žalobcu, bol názoru, že nevydanie poverenia v 15-dňovej lehote nebolo zapríčinené nesústredenosťou
exekučného súdu, ale tým, že exekučný súd si plnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore sozákonom a teda aj s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Takýto postup označil za
správny a súladný s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, a preto ho nepovažoval za nesprávny
úradný postup. Keďže v predmetnej exekučnej veci tvrdený nesprávny postup sa nestal, absentuje tak

jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom absencia čo i len jedného
zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti musí mať za následok zamietnutie žaloby vo veci.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca podal návrh žalovanému na predbežné
prerokovanie nároku a napriek tomu, že do podania žaloby na súd neuplynula šesťmesačná lehota,
nepovažoval žalobu za predčasnú, nakoľko súd rozhodol po uplynutí tejto lehoty. S poukazom na ust.

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uviedol, že skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ale len
Ústavný súd Slovenskej republiky. Za situácie, že pre neexistenciu rozhodnutia oprávneného orgánu o
existencii prieťahov v konaní nebola splnená ani táto základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade

škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, sa preto
ďalej ani nezaoberal existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu. Uzavrel, že žalobca
v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupuexekučnémusúdu,apretojehožalobuakonedôvodnúzamietol.Rozhodnutieotrováchkonania
oprel o ust. § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne
trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal
tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať

platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj
právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

nie je dôvodné.

Odvolací súd výzvou zo dňa 19. 08. 2014 vyzval účastníkov konania v súlade s ust. § 213 ods. 2 OSP
na vyjadrenie sa k možnosti právneho posúdenia veci z hľadiska ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadkuv znení účinnom do 31. 05. 2010 a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 01. 01. 2013.
Predmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 25. 08. 2014 a žalovanému dňa 25. 08. 2014, pričom
žiadny z účastníkov sa v súdom určenej lehote, v zmysle predmetnej výzvy nevyjadril.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 449,94 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde

pod sp. zn. 14Er/1413/2009. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 244 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky

zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený

a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon

explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti,
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu uplatňovanú žalobcom v konaní. V tomto smere

v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž
sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/743/2010,
že exekučnému súdu bola dňa 15. 07. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti
povinnému K., o vymoženie 1.203 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa
14. 12. 2009 sp. zn. SR 21951/09. Exekučný súd uznesením zo dňa 24. 11. 2010 č.k. 14Er/743/2010-10
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa žalobcu
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým

časovým oneskorením (viac ako 244 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp.
nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 01. 06. 2010 a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej
len „Exekučný poriadok“).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu
obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia

žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie

nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že
i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a
bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa

tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i
na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil
spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, §50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo
negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil
exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú

paralelumožnonájsťivodvolaníprotirozhodnutiamvexekučnomkonaní,ktorévzásadeniejeprípustné
(§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že
odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1,
§ 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na

ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak,
ako to predkladá žalobca. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím
na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak

z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý

má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla

rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je
podstatné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa
15. 07. 2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako
výsledku náležitého preskúmania, rozhodol zamietnutím žiadosti uznesením zo dňa 24. 11. 2010. V
postupe exekučného súdu, ktorý tak rozhodol po 132 dňoch od doručenia žiadosti (nie 244 dní, ako v
návrhu zavádzajúco uviedol žalobca), s ohľadom na okolnosti danej veci nie sú vôbec žiadne prieťahy.

K otázke nesprávneho úradného postupu v súvislosti so zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, odvolací
súd poukazuje na to, že v tomto smere sú právne závery ustálené judikatúrou Najvyššieho súdu SR,
Ústavného súdu SR a odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. V konečnom dôsledku sú dobre
známe i samotnému žalobcovi, resp. by mu mali byť, keďže mu ako oprávnenému v exekučných veciach

bolidoručenétisícerozhodnutí,týkajúcichsadanejproblematiky.Zadanýchokolností,takipodľanázoru
odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre
zodpovednosť žalovaného za žalobcom v tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú
ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ žalobca nedisponoval spôsobilým exekučným titulom,

nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z úverovej
zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže
spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa
tu tak zásada, podľa ktorej "na nepráve nemožno stavať právo".

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže žalovaný návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.