Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoE/29/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710209599
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7710209599.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: X. M., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XXX, pre vymoženie
600,00 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č.k.
14Er/325/2010-16 zo dňa 13.11.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.
Z a m i e t a návrh oprávnenej na prerušenie konania.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju a o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

O zastavení exekúcie rozhodol v zmysle ust. § 57 ods.1 písm.g) zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2, § 35, § 37 , § 40 zák. č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“),§52 ods.1,2, § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/, §
54 ods.1 Občianskeho zákonníka a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993. Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 23320/09 zo dňa 13.1.2010, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 22.02.2010 a vykonateľnosť dňa 25.02.2010, povinného zaväzujúci na
zaplatenie sumy 600 € s prísl. Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere č. XXXXXXX
zo dňa 20.03.2009, na základe ktorej oprávnená poskytla povinnému úver vo výške 300 €, ktorý sa
povinný zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 288 €.

Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú
zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko bola uzavretá medzi veriteľom
(oprávnenou), t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie spotrebiteľských
úverov a spotrebiteľom (povinným), t.j. fyzickou osobou. Usúdil, že rozhodcovská doložka upravená
v čl. 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, keďže spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje

práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd, čo aj
urobil. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa
podrobiť všetkým obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Na základe uvedeného aj
rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo
strany zmluvných strán. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania

neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka účinného
od 1. 1. 2008 a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučnýmtitulom na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá
oprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať, pričom táto skutočnosť
predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa rozhodcovský rozsudok

stáva nespôsobilým exekučným titulom, súd v zmysle vyššie uvedených príslušných ustanovení najmä
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, §57 pods.1písm.g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju. O trovách súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti uznesenia.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa, alternatívne podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušiť a Súdnemu dvoru
Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení :

1) Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanov uje, že „všetky spory

vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,

čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,
v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažoval za správne z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, súd

mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn.
13CoE/44/2012, v ktorom okrem iného sa uvádza, že k zastaveniu exekučného konania nemôže
dôjsť z dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej zmluvy doložky a zároveň vyslovil

názor, že pokiaľ exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné,
aby v následných procesných kauzách exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na
takéto posúdenie viazal jej zastavenie. V ďalšej časti odvolania poukazoval na odôvodnenie uznesenia
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorého časť citoval. Tvrdenie, že súd prvého
stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci odôvodňoval tým, že zrealizoval úplný judiciálny proces

zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že súd ktorý
koná z pozície exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takého rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.

Bol toho názoru, že exekučný súd je limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom
konaní, teda nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemskéhorozhodcovskéhorozsudkuaaninepokračujevkonanívovecivrozsahuuvedenomvžalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V ďalšej časti odvolania uvádzal, z čoho tento záver
vyvodil. Bol toho názoru, že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady

nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, prípadne
s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, z ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov.
Zdôrazňoval povinnosť všeobecných súdov vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Upriamoval pozornosť na problém plynutia času v súvislosti s princípom právnej istoty a princípomochranydôveryvšetkýchsubjektovprávavprávnyporiadok,aleajochranyzákladnýchpráv.Poukazoval
na to, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo účinky
právnou cestou napadnúť. Opätovne poukazoval na účel zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za

to, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie
rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi, pretože žalovanému nič nebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu.
Opätovne zdôrazňoval, že exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. K námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný uvádzal, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o
rozhodcovskom konaní. Zdôrazňoval, že toto ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v
prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Trval

na tom, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh
účastníka konania. K námietkam, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
opätovne uvádzal okolnosti, z ktorých vyvodzoval, že súd prvého stupňa konal mimo rámec zverenej
právomoci, porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, t.j. dôvody, ktoré uvádzal k

predchádzajúcim dôvodom. Poukázal na to, že Ústava SR v čl. 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz
diskriminácie. Rozoberal toto ustanovenie a v tejto súvislosti uvádzal, že i keď výkon a ochrana jeho
práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to z dôvodu, že napr. nebol vypočutý,
nebol oboznámený so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi vyplývajúcimi z napadnutého rozhodnutia

a príslušného súdneho spisu. Súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jeho postavením, ako
podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek
majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere. V tomto prípade
podľa neho bola porušená zásada rovnosti zbraní, bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a
právo na spravodlivé súdne konanie, pretože exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav

relevantnú právnu normu. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,
nebol oboznámený s obsahom dôkazom, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom,
argumentom a tvrdeniam vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov

a tvrdení. Napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci. K námietke, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie uvádzal, že súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval skutočnosti ako keby v tom smere
vykonal dokazovanie, avšak vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe
domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci

uvádzal, že súd z úradnej povinnosti bol oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1
písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní, teda či bol vydaný vo veci, ktorá môže byť predmetom
rozhodcovského konania, či bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnej rozhodol súd alebo
sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. V ďalšej časti odvolania špecifikoval, z
ktorých dôvodov podľa § 40 ods. 1 má právo účastník rozhodcovského konania domáhať sa žalobou

podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, pokiaľ by zákonodarca
chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi, uvedenými
v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní by nepochybne v písm. b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol aj
ďalšie písmená § 40. Namietal, že exekučný súd nebol oprávnený posudzovať, či rozhodcovská doložka
je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a či jej výkon je konanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože

bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi. V ďalšej časti odvolania zdôrazňoval, že rozhodcovská doložka podľa jeho názoru je platná,
uvádzal argumenty, pre ktoré túto doložku považoval platnú. Nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, zdôrazňujúc
že poskytoval peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere. Podstatnou náležitosťou tejto zmluvy

nemusí byť ročná percentuálna miera nákladov, keďže poskytuje svojím klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Zotrval na tom, že nie je možné,
aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jeho činnosť nepatrí do
pôsobnostitohtozákona,keďžepredmetomúverovposkytovanýchzjehostranysúpeňažnéprostriedky,nie tovar alebo služba, takže zmluvy o úvere z jeho strany nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

V ďalšej časti odvolania poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.
Vyjadroval sa k poplatkom za poskytnutie úveru a poplatkom za zasielanie upomienok. Napokon
namietal, že súd už pri vydávaní poverenia súdnemu exekútorovi preskúmaval rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
sozákonom.Uvádzaldôvody,prektorésadomáhaprerušeniakonaniapodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.

a podanie prejudiciálnych Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K odvolaniu pripojil fotokópiu rozhodnutia Okresného súdu Bardejov- č.k. Er/204/2003-64 , Okresného
súdu Svidník č.k. 6Er/191/2011-54 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 18 CoE/641/2011.

Súdny exekútor a povinný sa k odvolaniu nevyjadrili.

Vzhľadom na to, že oprávnený podal návrh na prerušenie konania, odvolací súd posudzoval najprv, či
v danom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky na prerušenie konania a návrh ako nedôvodný
zamietol.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor

Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Túto povinnosť však nemožno vykladať

absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku to taktiež
nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň
prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu

konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Z týchto dôvodov odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2

O.s.p.) a uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto
dôvody poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací
súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania, a
to aj z úradnej moci. Preto pokiaľ súd v priebehu konania zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so
zákonom a exekúcia nezákonná, v zmysle ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku bol oprávnený exekúciu
zastaviť aj bez návrhu. Nedostatok spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom je tak

závažným nedostatkom podmienky exekučného konania, ktorý v konaní nemožno odstrániť a pre ktorý
musí byť konanie zastavené.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je
vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,
nemoholsporprejednaťrozhodcovskýsúdavtakomprípadeaninemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok
(porovnaj tiež R 46/2012).Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal
právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky

paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v
procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského
rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ďalej
skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.

októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

K záveru súdov o neplatnosti rozhodcovskej doložky treba uviesť, že exekučný súd mal v danom
prípade k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné informácie
o skutkovom a právnom stave.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej
zmluvy, pretože oprávnený poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto
finančnú službu prijala povinná ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v
pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola

(správne) posúdená ako nekalá. Napokon za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky
súvisiace s obsahom zmluvy, uzavretej medzi účastníkmi v časti týkajúcej sa (ne) uvedenia RPMN,
nesprávnosti posúdenia, neprimeranosti úrokov z omeškania týkajúce sa poplatku za poskytnutie úverov
a zasielanie upomienok vzhľadom na to, že riešenie týchto otázok nesúvisí s rozhodnutím súdu prvého
stupňa, ktorý ako to z jeho odôvodnenia jednoznačným spôsobom vyplýva, za dôvod zastavenia

exekúcie považoval jedinú skutočnosť, a to že rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na konanie
vo veci na rozhodcovskej doložke, ktorá je neplatným právnym úkonom a teda konštatoval, že nebol
oprávnený konať a vydať rozhodcovský rozsudok.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd ako už bolo vyššie uvedené potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, pretože odvolateľ nebol
v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným

účastníkom konania preukázateľné trovy konania nevznikli, preto im nemohli byť priznané.

Toto uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.