Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/435/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217107
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217107.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. novembra 2013 č.k. 18C/324/2012-132
a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 25. februára 2014 č.k. 18C
324/2012-146, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175,-- eur ako náhrady škody a sumy 1.383,-- eur ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu

vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 11Er/65/2005. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1-3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci,akoiust.§41ods.1,2a§44ods.2,7,8,zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej

len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní
vedenomnaOkresnomsúdeLevicesp.zn.11Er/65/2005dňa25.05.2009doručiloprávnenýsúduprvého
stupňa návrh na zmenu exekútora. Súd prvého stupňa vyzval exekútora na vyjadrenie a predloženie
trov exekúcie a následne uznesením zo dňa 09.06.2011 č.k. 11Er/65/2005-25 rozhodol tak, že zamietol
žiadosť na zmenu súdneho exekútora, exekúciu zastavil a zároveň rozhodol o trovách súdneho
exekútora, ku ktorým zaviazal oprávneného. Konštatoval, že k žiadnej škode oprávneného nemohlo
dôjsť, nakoľko pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného

konania až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Ak by v dôsledku nedodržaní
zákonnej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora mala vzniknúť navrhovateľovi škoda, musel by
preukázať, že táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti s nedodržaním uvedenej lehoty, čo podľa názoru
súdu navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ neprodukoval dôkazy k tomu, že škoda spočíva v zmenšeníjeho majetku, alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jeho
činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzané

náklady spojené so správou pohľadávky, mal súd za to, že túto škodu navrhovateľ nešpecifikoval,
sú uvedené iba paušalizovane a ich konkretizáciu navrhovateľ nepreukázal. Nesúhlasil s tvrdeniami
navrhovateľa o rizikách neskoro vydaného rozhodnutia v tom smere, že nastalo riziko zániku povinného,
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného, považoval
ich za irelevantné, nakoľko boli uvádzané iba všeobecne a hypoteticky. Dal do pozornosti skutočnosť,

že až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora, je povinný vykonať neodkladné úkony
pôvodne poverený exekútor. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody a majetková škoda vôbec nebola preukázaná. Nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľa o
vzniku nemajetkovej ujmy dôvodiac, že nemajetková ujma nezávisí automaticky iba od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty. Tvrdenie, že vo veci išlo o prieťah exekučného súdu, nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať, žiadne iné konanie sa v tomto smere neviedlo. Taktiež

nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
K námietke premlčania vznesenej odporcom uviedol, že podľa jeho názoru, zákonná premlčacia lehota
neuplynula, preto mal za to, že návrh premlčaný nie je .

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy, obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok
mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho

presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na
nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení sipovinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175,-- eur z titulu náhrady škody a sumy 1.383,-- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom
súde pod sp. zn. 11Er/65/2005. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia

o žiadosti oprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, v
prieťahoch v konaní, pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 750 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Podľa§44ods.5zákončíslo233/1995Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Exekučnýporiadok),
v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení
exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne
oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu

exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.

Podľa novely Exekučného poriadku zákonom číslo 341/2005 Z.z., účinnej od 01.09.2005, ktorou bolo
novelizované ustanovenie § 44 tak, že § 44 odsek 7 znie nasledovne: „oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora".

V prechodných a záverečných ustanoveniach k úpravám účinným k 01.09.2005 je v ustanovení § 238
uvedené, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 zákona číslo 341/2005 Z.z. - novela Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3,

§ 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa
použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

V prejednávanej veci bolo exekučné konanie začaté dňom 16.02.2005 doručením žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu. Podľa § 238 Exekučného

poriadku, novela Exekučného poriadku číslo 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, zavádzajúca
lehotu na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora (30 dní), sa na prebiehajúce konanie
nevzťahuje, preto odvolací súd aplikoval v danej veci pôvodné ustanovenie § 44 Exekučného poriadku,
ktoré lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora neurčovalo.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné
dokazovanie a vec posúdil v intenciách zhora uvedenej právnej úpravy. Súd prvého stupňa skonštatoval,
že exekučný súd nedodržal 30-dňovú lehotu na vydanie rozhodnutia, pretože od podania návrhu do
rozhodnutia uplynulo takmer osem mesiacov (nie však 750 dní, ako uvádza navrhovateľ), v rámci
ktorej exekučný súd vykonával vo veci úkony potrebné pre rozhodnutie o zmene exekútora, vyzval

pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie a zaslanie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie. V
tejto súvislosti nemožno exekučnému súdu vytknúť nečinnosť, pričom na druhej strane je potrebné vziať
do úvahy, že zákonná úprava pre rozhodnutie súdu, vzťahujúca sa na danú vec, neurčovala zákonnú
lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. Exekučný súd tak nemohol žiadnu lehotu prekročiť,
či nedodržať. Exekučný súd v konečnom dôsledku po preskúmaní exekučného titulu návrh oprávneného

na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu zastavil a zároveň rozhodol o náhrade trov exekúcie.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3,
4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to,

aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu
je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým
zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou,

bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok
znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné
dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

(§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je
samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno
považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov
daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásahdo práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda

najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných
súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Je nesporné, že k rozhodnutiu
o zmene exekútora, ako bolo uvedené vyššie, došlo po uplynutí takmer osem mesiacov, pričom
ale navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Žalobou
uplatnený nárok na náhradu škody v sume 175,-- eur ako majetkovej škody, ktorá mala predstavovať

náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočnenou vo veci správy a
udržateľnostipohľadávkyvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdneho
exekútora rozhodnutím, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov
pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za podstatné

konštatovanie, že exekučné konanie začalo vydaním poverenia pre súdneho exekútora Mgr. Katarínu
Baňarovú dňa 21.03.2005 na základe návrhu súdneho exekútora na udelenie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, zaslanej súdu prvého stupňa 16.02.2005. Samotná okolnosť, že
došlo k vydaniu poverenia mala za následok, že poverený súdny exekútor mal právo, ako aj povinnosť
vykonávať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Okolnosť, že súd prvého stupňa o

návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol po dlhšej dobe, nemá za následok vznik navrhovateľom
tvrdenej a uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na
to, ktorý exekútor vo veci vykonával exekúciu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožňuje s právnym
názorom súdu prvého stupňa, že účastníkovi exekučného konania nerozhodnutím o zmene súdneho
exekútora v zákonnej lehote nemohol vzniknúť stav právnej neistoty a majetková škoda, ktorú uplatňuje

žalobou. Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, za danej situácie, keď nepreukázal navrhovateľ existenciu majetkovej
škody, neboli konštatované prieťahy v konaní v dôsledku neurčenia zákonnej lehoty potrebnej na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohol vzniknúť navrhovateľovi ani nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Tento záver tak súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu je zvýraznený

nepreukázaním existencie tejto ujmy, príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a údajným
vznikom nemajetkovej ujmy a tiež nepravdivými tvrdeniami navrhovateľa o dobe, počas ktorej súd vo
veci o návrhu oprávneného nerozhodol.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V predmetnej veci súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25.02.2014 č.k. 18C/324/2012-146 vyzval
navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v sume 20,-- eur podľa položky
číslo 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ dôvodiac, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ďalej namietal, že súdny poplatok bol
nesprávne vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha
iba podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, dovolanie a pod. Namieta, že navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a
súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, nakoľko v
prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch,

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom
prípade bola žaloba navrhovateľom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťouzákona číslo 286/2012 a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Žiada napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 15.06.2013 do 30.11.2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky (ďalej
len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto

zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu

poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-- eur.

V tejto časti je najskôr potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch

vykonanej zák. č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od
poplatku. Uvedená novela však od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa
odôvodnila reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák.
č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny

poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch
vykonanou zák. č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/,
ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomodpoplatku,

zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere
bola uskutočnená zák. č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou
od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch
za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba

poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,
a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.

a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomtosmere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto

súvislosti ďalej poznamenáva, že tieto úvahy navrhovateľa nielenže sú rozporné s vyššie citovanou
zákonnou úpravou, ale je ich potrebné hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad
akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje
odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť
nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám

1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke 9, atď.). I keď tvrdenie navrhovateľa o vylúčení analógie
v poplatkových veciach je súladné s ustálenou judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje,
uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani
k použitiu analógie legis pri vyrúbení súdneho poplatku. Neobstojí ani poukaz navrhovateľa na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007 riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh
navrhovateľa dňa 28.09.2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti

zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ predložil dňa 24.02.2014, t.j. po jeho
účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z
hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch. Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy
je vyňať niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z.z.. Pre

danú vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí
tejto zákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava
súdnych poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony
alebo konania súdov, vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry.
Pretože odvolanie je úkonom účastníka konania je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej

správy súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom.
Z charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.
V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30.09.2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie
začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 24.02.2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním

odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrúbil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume
20,-- eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého

stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek

pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol žalobcovi vyrúbený za odvolanie, v akej výške a podľa akého
ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka)
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.