Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. júl 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241461
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112241461.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinová 25, Bratislava, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 12C/424/2012-50 zo dňa 27.02.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Nároky vedené pôvodne pod sp. zn.
5C/714/2012, 5C/721/2012 a 5C/722/2012 Okresného súdu Vranov nad Topľou vylúčil na samostatné

konanie. Vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust.
§ 41 ods. 1, 2 a 3 a § 44 ods. 1,2,3,4,5,6,7,8,9 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.05.2010
a v znení účinnom od 01.06.2010.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci a v spojených veciach si žalobca
uplatňujenároknanáhradumajetkovýchškôdanemajetkovejujmyatozdôvodunesprávnehoúradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
1.6.2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a
zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskýmisúdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenú
lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne krátku
na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod
sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa zároveň poukázal na skutočnosť, že k zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp. zn. 5Cdo 291/2010, v zmysle ktorého je
exekučný súd oprávnený a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými
špecifikami.

Súd prvého stupňa zároveň poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 s tým, že Ústavný súd SR poukázal na to, že už v predchádzajúcich
rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu v trvaní aj niekoľkých mesiacov ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v

zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase už 15- dňová lehota
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie
exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. Rozhodovanie
o žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebolo ústavne udržateľné, ale v

okolnostiach daného prípadu, keď sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie
exekúcie hromadne, vzhľadom na to, že musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu je to možné považovať za ústavne akceptovateľné.

Zo zhodného dôvodu s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR nebolo možné

konštatovať zbytočné prieťahy v konaniach exekučného súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vedených proti Z. B. pod sp. zn. 9 Er 411/10 (5C 710/11 ) na návrh doručený 10. 5. 2010,
proti V. Č. pod sp. zn. 3 Er 910/10 (5C 712/2012 ) na návrh doručený dňa 7. 10. 2010, proti O. S.
pod sp. zn. 10 Er 347/10 (5C 723/2012 ) na návrh doručený dňa 12. 8. 2010, proti O. W. pod sp.zn.
3 Er 1088/10 (5C 711/2012) návrh bol doručený 29. 11. 2010, proti I. T. pod sp.zn. 3 Er 1121/10 (5C

713/2012) návrh bol doručený 9. 12. 2010, proti I. H. vedený pod sp.zn. 9 Er 780/10 (5C 719 /2012)
návrh bol doručený 23. 9. 2010, proti O. B. vedený pod sp.zn. 3 Er 1149/10 (5C 720/2012 ) návrh
bol doručený dňa 22. 12. 2010, proti F. G. vedený pod sp.zn. 10 Er 342/10 (5C 724/2012 ) návrh bol
doručenýdňa12.8.2010,protiO.G.vedenýpodsp.zn.3Er348/2010(5C725/2012)návrhboldoručený
dňa 26. 4. 2010, proti O. S. vedenej pod sp.zn. 3 Er 523/2010 (5 C 710/2012) návrh bol doručený

dňa 7. 6. 2010, pričom následne bolo žiadané vyjadrenie zo strany oprávneného, keďže v tom čase
už s poukazom na novelu Exekučného poriadku v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok neplatila 15-dňová lehota na posúdenie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia,
keďžedôvodomtejtovýnimkytakakotovyplývaználezuÚstavnéhosúduSRzavedenejdoExekučnéhoporiadku od 1.6.2010 bola nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou na vykonanie exekúcie, napr. rozhodcovskej zmluvy,
resp. doložky.

V uvedených veciach exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného
súdu žalobcom v predmetných spojených žalobách nezodpovedala skutočnosti.

V uvedených veciach bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,

ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky,
ktoré boli podkladmi pre jej vykonanie nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom.

Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.

Súčasne súd uvádza, že ohľadne žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných konaniach nebolo
vedené žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval
Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

Ak žalobca v žalobách uviedol, že v exekučných konaniach podával písomné žiadosti o informácie
o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval nielen
oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktoré bránia
rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, tieto nie je možné považovať za
sťažnosti podľa § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku tak, že súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal z dôvodu, že žalobca bol v spore
neúspešný a žalovanej trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie tak, že došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Namietal, že postupom súdu bola mu odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 221 ods.1 písm.f/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.), zároveň, že súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdenie, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a/

O.s.p.). Zároveň, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p.) a napokon, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p.).

Žalovaný namietal, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou

úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v
spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku
právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej

interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto
rozhodnutie musí byť preto zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len

rozhodnutím exekučného súdu.

K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o
vhodnosti limitácie dlžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahydelegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich
založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.

Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a

vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 01.07.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd sa však
nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa čo do aplikácie ust.§ 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správnyprávnyzáver.Anivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniach
nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia ust.§ 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 01.01.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z. z. s

účinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté
od 1.1.2013.

To však neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí

vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

I odvolací súd má za to, že v predmetnom konaní v spojených veciach nebol preukázaný nesprávny

úradný postup - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy
v konaniach exekučného súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vedených proti Z.

B. pod sp. zn. 9 Er 411/10 (5C 710/11 ) na návrh doručený 10. 5. 2010, proti V. Č. pod sp. zn. 3 Er
910/10 (5C 712/2012 ) na návrh doručený dňa 7. 10. 2010, proti O. S. pod sp. zn. 10 Er 347/10 (5C
723/2012 ) na návrh doručený dňa 12. 8. 2010, proti O. W. pod sp.zn. 3 Er 1088/10 (5C 711/2012) návrh
bol doručený 29. 11. 2010, proti I. T. pod sp.zn. 3 Er 1121/10 (5C 713/2012) návrh bol doručený 9. 12.
2010, proti I. H. vedený pod sp.zn. 9 Er 780/10 (5C 719 /2012) návrh bol doručený 23. 9. 2010, proti

O. B. vedený pod sp.zn. 3 Er 1149/10 (5C 720/2012 ) návrh bol doručený dňa 22. 12. 2010, proti F. G.
vedený pod sp.zn. 10 Er 342/10 (5C 724/2012 ) návrh bol doručený dňa 12. 8. 2010, proti O. G. vedený
pod sp.zn. 3 Er 348/2010 (5C 725/2012) návrh bol doručený dňa 26. 4. 2010, proti O. S. vedenej pod
sp.zn. 3 Er 523/2010 (5 C 710/2012) návrh bol doručený dňa 7. 6. 2010, pričom následne bolo žiadané
vyjadrenie zo strany oprávneného, keďže v tom čase už s poukazom na novelu Exekučného poriadku

v prípade, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok neplatila 15-dňová lehota na posúdenie
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, keďže dôvodom tejto výnimky tak ako to vyplýva z
nálezu Ústavného súdu SR zavedenej do Exekučného poriadku od 1.6.2010 bola nutnosť prevereniaprípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou
na vykonanie exekúcie, napr. rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že exekučný súd konal bez prieťahov a tvrdená nečinnosť
exekučného súdu žalobcom v predmetných spojených žalobách nezodpovedala skutočnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44

ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Súd prvého stupňa správne rozhodol o i trovách konania.

Vylúčenienárokovvedenýchpôvodnepodsp.zn.5C/714/2012,5C/721/2012a5C/722/2012Okresného
súdu Vranov nad Topľou na samostatné konanie odvolaním napadnuté nebolo, preto v tejto časti
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmaval ( § 206 O. s. p. ).

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na

priznanie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa ust.§ 219 ods.1
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo

strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.