Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/353/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225807
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225807.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 125,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.marca 2013, č.k. 12C/303/2012-37,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i ana ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 330 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa

po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase
podania žiadosti, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9
ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady
škody z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. rozhodnutia
exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o
predmetnej žiadosti vydaním poverenia po 4 dňoch po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty od podania
žiadostianievnavrhovateľomtvrdenejlehote6,14mesiaca.Navrhovateľsadomáhalnáhradyskutočnej
škody spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu
konania, no nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov. Okrem toho nebola splnená
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože

nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré je možné zahrnúť do náhrady trov
konania exekúcie a došlo by k dvojitému plneniu. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol
ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol súd toho názoru, že v
prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie
náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona a to hlavne z

dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného
konania. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou
na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku
insolvencie povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte
v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere.
Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom

podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že z dvoch
možných alternatív v základnom konaní si vybral súkromnoprávny orgán Rozhodcovský súd a dalprednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Za predpokladu, že by
rozhodcovské súdy postupovali spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe a
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, k danej

situácii by nemuselo dôjsť. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania
proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému

bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v

rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil

viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah

a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,

publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre

túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Čo sa týka námietky navrhovateľa,
že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, v tomto prípade bolo právo navrhovateľa na nestranný súd
učinené za dosť, tým že príslušný súd rozhodol o jeho námietke zaujatosti. Je neprípustné, aby
odvolacím dôvodom bola skutočnosť, o ktorej už krajský súd právoplatne rozhodol procesným postupom
predpokladaným zákonom a na to určeným spôsobom. Poukázal tiež pritom na rozhodovaciu činnosť

Ústavného súdu SR, v ktorej tento zadefinoval obsah základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom. Preto mal za to, že konajúci sudca je nestranným sudcom v zmysle príslušných ustanovení
O.s.p. a námietka, že rozhodol vylúčený sudca, preto dôvodná nie je. V súvislosti s rozhodovaním
o vylúčení sudcov za ústavne konformný, zákonný a správny považuje postup v obdobných veciach
Krajského súdu v Banskej Bystrici, v Trenčíne v Košiciach a v Bratislave. Čo sa týka odňatia

možnosti konať pred súdom, k tejto námietke uviedol, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci
rozhodoval podľa § 115a ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, pretože sa jednalo o drobný
spor neprevyšujúcu istinu 1.000,- Eur. Vzhľadom na uvedené odporca považuje námietku, v zmysle
ktorej mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom za absolútne nedôvodnú.
Zároveň poukazuje na rozpor námietky s jeho vlastnými tvrdeniami prezentovanými v ďalších bodoch

odvolania, v zmysle ktorých je namietaná skutočnosť, že sa vo veci neuskutočnilo pojednávanie. Čo
sa týka rozhodnutia veci bez nariadenia pojednávania odporca mal za to, že postup súdu bol plne
legitímny, pričom s ohľadom na počet žalôb podaných navrhovateľom v obdobných veciach je tento
postup plne zodpovedajúci potrebe zachovať efektívnosť, rýchlosť, hospodárnosť a účelnosť súdneho
konania. Čo sa týka vykonaného dokazovania z obsahu prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že sa

jednalo o listiny z príslušného exekučného spisu, pričom tento spis bol riadne označený značkou
príslušného exekučného konania ako aj identifikáciou povinného v exekučnom konaní. Čo sa týka
namietanej majetkovej škody, odporca sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, pričom nad
rámec odôvodnenia uvádza, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými dôvodmi
nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov.

Takýto systém musel využívať nielen počas obdobia namietaných prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcie, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali. Okrem toho z vyjadrenia samotného navrhovateľa vyplýva, že tento
disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a návrhy boli spracované
v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky. Preto mal odporca

za to, že uplatnenie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si sumu vo výške 125,-
Eur paušálne za každého dlžníka je nielen nadhodnotené, ale účelové a ničím nepreukázané. Čo sa
týka nemajetkovej ujmy, tiež sa odporca stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, v zmysle ktorého
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je dôvodný. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva. Okrem toho
vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. V tejto súvislosti nie je možné
opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri
zohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostinavrhovateľaavpovedomí,ktorejakonavrhovateľavspojení
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Zároveň odporca upozornil na list Európskej komisie

generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov s tým, že navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovaliporušovanie správ spotrebiteľov a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabo finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb. Preto mal odporca za to, že súd prvého stupňa správne posúdil vec,
keď dospel k záveru, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je s odkazom na § 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. dôvodné.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú ust.
§115aods.2O.s.p.vnáväznostina§200eaO.s.p.,pretožehodnotauplatnenejpohľadávkyneprevyšuje

sumu 1.000,- eur, preto súd prvého stupňa v zmysle § 156 O.s.p. dňa 18.03.2013 verejne vyhlásil
rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie
nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote s tým, že účastníci konania na verejnom vyhlásení
rozsudkuprítomníneboli.Súdrozhodovalvovecipretopodľa§115aO.s.p.beznariadeniapojednávania

na základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom.

Postup podľa § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len tými
z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na

základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci
s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Zobsahuspisusúduprvéhostupňavyplýva,žesúdnyexekútorJUDr.RudolfKrutýpodaldňa09.01.2009
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade
pod sp.zn. EX 12015/08 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho
návrhu proti povinnému C. C. na základe exekučného titulu, a to rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.. Okresný súd Trenčín vydal poverenie dňa 30.01.2009

pod sp.zn. 61Er/26/2009.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti udelenie poverenia až dňa 30.01.2009, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu
o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, teda omeškanie predstavuje

viac ako 6 mesiacov.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde.

Ako správne zistil súd prvého stupňa, navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia

prostredníctvom súdneho exekútora dňa 09.01.2009 a rozhodnutie o udelení poverenia bolo vydané
exekučným súdom dňa 30.01.2009. Exekučný súd tak rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po
4 dňoch po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty od podania žiadosti a nie v navrhovateľom tvrdenej
lehote 187 dní (6,14 mesiaca). Skutkové zistenia súdu prvého stupňa sa tak podstatne líšia od
tvrdení navrhovateľa, i keď boli zistené z dôkazu navrhovaného navrhovateľom. Tým, že súd prvého

stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním
tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z exekučného spisu, ktoré sa
preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa videl odvolací súd odňatie
možnosti navrhovateľa konať pre súdom, pretože navrhovateľovi nebola vytvorená možnosť vyjadriť sa
k dôkazom, podľa ktorých sa ukázala ako nepravdivá základná premisa tvrdená v návrhu (omeškanie

s rozhodnutím o viac ako 6 mesiacov).

Okrem toho, že nevytvoril navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k uvedeným odlišným skutkovým
zisteniam, sa súd prvého stupňa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, či zamietnutie žiadosti oudelenie poverenia v nadväznosti na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za 4 dni po uplynutí 15 dňovej
lehoty na vydanie poverenia predstavuje nesprávny úradný postup súdu tak, ako to predpokladá ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu vzniku škody.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné ďalej uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. by v
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Vtomtosmerejepretočiastočnedôvodnáodvolacianámietkazostranynavrhovateľaohľadomvnútornej
rozpornosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v časti nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy

konštatoval,ževprejednávanejvecibystačiloisamotnékonštatovanieporušeniaprávabeztoho,abysa
zaoberalsamotnýmzákladomnárokutak,akobolovyššieuvedené,takžetým,čimožnovprejednávanej
veci konštatovať nesprávny úradný postup.

Ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval

vylúčený sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke
navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo
právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn.
19NcC/200/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín E.. E. F. nie je
vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania

vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec

v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou, ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam

odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na nezohľadnenie jedinečnosti skutkového deja danej
veci, pretože súd prvého stupňa odôvodnil napadnuté rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi ako v iných

prípadoch, odvolací súd musí poukázať, že sa jedná o natoľko obdobné prípady, že istá miera totožnosti
jedanázpovahyveciasamaosebenemádopadnasplnenienáležitostísúdnehorozhodnutia.Napokon
nemalú mieru totožnosti vykazujú aj návrhy a odvolania navrhovateľa.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj

nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a
návrhmi a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) a súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,

pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, zistené rozhodujúce skutočnosti a ustanovenia právneho predpisu, ale tiež s
poukazom na ním prijaté právne závery, z ktorých musí byť zrejmé, akými úvahami sa spravoval, keď
danú vec posúdil podľa určitého ustanovenia právneho predpisu. V odôvodnení rozhodnutia musí súdspôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť svoj postup a dôvody
rozhodnutia, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a
ako ju interpretoval.

V danej veci je preto potrebné vychádzať z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym postupom a vznikom škody. Súd prvého stupňa sa však z tohto pohľadu vecou nezaoberal

a v nadväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola navrhovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom, bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa pripojiť si príslušný exekučný spis, nariadiť vo
veci pojednávanie a na základe tam vykonaného dokazovania posúdiť danosť vyššie uvedených

predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právnymi názormi
odvolacieho súdu je súd prvého stupňa v ďalšom konaní viazaný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .