Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/241/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013897869
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013897869.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Viktórie Midovej vo veci žalobcov: 1. L. I., K. C., C. XX, X. Š.E. I., K. C.
C. XX, 3. B. I., K. Č. XX, proti žalovaným: 1. T.. M. I., bytom C., C. XX, 2. C. N., P.. I., K. C., V. XX, 3. M.
M., P.. I., K. C., C. XX, všetkým zast. advokátom JUDr. Jánom Čisárom, Advokátska kancelária Košice,
Murgašova 3, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalovaných v 2. a 3.rade proti
rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 19C/2/2000-333 zo 6.2.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom určil, že nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. 54, nachádzajúci sa na parc.
č. 494 kat. úz. Š., zapísaný na LV č. XXXX Správy katastra C., U. C.Š. T., obec C. Š., patrí do dedičstva

po G.. B. I., zomrelom XX.X.XXXX, v polovici z celku. V prevyšujúcej časti a proti žalovanému v l.
rade žalobu zamietol s tým, že o trovách konania účastníkov a štátu bude rozhodnuté samostatným
uznesením.

Predmetom tohto konania je bol pôvodne nárok právneho predchodcu žalobcov B. I. proti žalovanému v
1.rade o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorý nárok bol vylúčený na samostatné
konanie vo veci pôvodne vedenej pred Mestským súdom v Košiciach pod sp. zn. 19C 743/88. V konaní

vedenom pod sp.zn. 19C/743/88 bolo právoplatne rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam - parcelám, parc. č. 492/1, 492/2, 493/1, 493/2, 493/3, 494, 495,
496, 497 kat. úz. Š. a to rozsudkom č.k. 19C/743/88-156 z 5.12.1997. Týmto rozsudkom súd zároveň
návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu postavenému na
parc. č. 494 vylúčil na samostatné konanie. Výrok tohto rozsudku týkajúci sa zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k parcelám bol opravovaný opravnými uzneseniami č.k. 19C/743/88-163 z
31.5.1999, č.k. 19C/743/88-227 z 23.1.2013. Po smrti B. I. účastníkmi toho konania na strane žalobcov

sa stali súčasní žalobcovia.

Predmetnému konaniu predchádzalo konanie vedené na Mestskom súde v Košiciach pod sp.zn.
23C/2041/80, začaté na návrh B. I. (právneho predchodcu žalobcov) o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX kat.úz. C.-M. a o určenie,
že rodinný dom postavený na parc. č. 494, zapísaný na LV č. XX, kat. úz. C. - M., tvorí jeho
výlučné vlastníctvo. V tomto konaní rozsudkom zo dňa 16.11.1984, ktorý nadobudol právoplatnosť

27.2.1985 žaloba o určenie výlučného vlastníctva žalobcu (právneho predchodcu súčasných žalobcov) k
rodinnému domu bola zamietnutá. Na osobitné konanie bola vylúčená žaloba na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k pozemkov a protinávrh odporcu v 1.rade (žalovaného v 1.rade v
tomto konaní), že rodinný dom nachádzajúci sa na parc. č. 494 a na parc. č. 495 je v podielovomspoluvlastníctve. Protinávrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalovaný T..
M. I. zobral späť, v dôsledku toho uznesením č. k. 23C/2041/80-130 zo 6.4.1987 bolo pripustené
späťvzatiu protinávrhov o určenie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu a konanie v tejto

časti bolo zastavené. Následne dňa 7.4.1987 v tomto konaní žalovaný v 1.rade podal návrh na zrušenie
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XX kat.úz. C.-M., parcelám č. 492 až
497. Toto konanie uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 19Co/548/87-44 bolo zastavené z dôvodu
prekážkyzačatéhokonania,vedenéhonaMestskomsúdevKošiciachpodsp.zn.23C/2041/80.Vkonaní
vedenom na Mestskom súde v Košiciach pod sp.zn. 19C/367/1987 právny predchodca žalobcov B. I.

vzniesol protinávrh o určenie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu, tento svoj protinávrh však
zobral späť, preto uznesením č.k. 19C/367/1987-47 z 26.2.1988 konanie v tejto časti bolo zastavené.

Žalobcovia ako závetní dedičia po poručiteľovi G.. B. I. vstúpili do konania na jeho miesto.

V predmetnom konaní zo strany žalobcov došlo k rozšíreniu žaloby na žalované v 2. a 3. rade,

vzhľadom na to, že žalovaný v 1.rade predmetnú nehnuteľnosť daroval žalovaným v 2. a 3.rade -
dcéram. O predmetnom nároku bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa rozsudkom č.k. 19C/2/2000-202
z 19.11.2009 tak, že žaloba bola zamietnutá. Tento rozsudok bol zrušený uznesením Krajského
súdu v Košiciach č.k. 2Co/38/2010-235 z 9.6.2011. Následne súd prvého stupňa pripustil zmenu
žalobného petitu (pôvodne žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) na určenie,

že nehnuteľnosť rodinný dom súp.č. 54 orientačné číslo 15, nachádzajúci sa na parc. č. 494, 495 kat.úz.
Š., zapísaný na LV č. XXXX Správy katastra C.T. patrí do dedičstva po neb. B. I., J. XX.X.XXXX.

Súd prvého stupňa po zopakovaní vykonaného dokazovania a doplnení dokazovania oboznámením
listín z pripojených súdnych spisov, po zhodnotení doposiaľ vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že žalobcovia preukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe,
nakoľko existuje tu aktuálny a dlhodobý stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanými,
ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcov. Skúmajúc vecnú legitimáciu označených účastníkov
konania dospel k záveru, že žalovaný v 1.rade nie je vlastníkom ani podielovým spoluvlastníkom
predmetného domu, keďže tento daroval žalovaným v 2. a 3.rade. Uzavrel, že žalovaný v 1.rade nie je

pasívne legitimovaný, preto žalobu voči nemu zamietol.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že právny predchodca žalobcov nebol
výlučným vlastníkom rodinného domu postaveného na parc.č. 494, ktorá skutočnosť je zrejmá aj zo
spisu Mestského súdu v Košiciach sp.zn. 23C/2041/80. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, s

prihliadnutím na predchádzajúce rozhodnutia vyvodil záver, že medzi staviteľom B. I. Q. T.. M. I. došlo
k uzavretiu ústnej dohody (konštatoval, že písomná dohoda neexistuje) o založení spoluvlastníckych
vzťahov k stavbe rodinného domu na parc.č. 494, že predmetný dom stavali spoločne, podieľali
sa na výstavbe a financovaní domu mierou primeranou ich situácii a okolnostiam. K tomuto záveru
dospel napriek tomu, že žalobcovia tvrdili, že žiadna dohoda medzi ich právnym predchodcom a

žalovaným v 1.rade uzavretá nebola, čo tvrdili v konaní aj žalovaní, hodnotiac aj iné dôkazy, navzájom
si odporujúce, najmä tvrdenia a správanie sa účastníkov dohody počas priebehu všetkých súdnych
sporov. Zdôrazňoval, že nesporne v konaní bolo preukázané, že predmetný dom začal stavať v roku
1967 B. I. bez stavebného povolenia, že žalovaný v 1.rade bol zapísaný ako vlastník zastavanej plochy
parc. č. 494, nebol však zapísaný ako vlastník domu, postaveného na parc. č. 494. Zároveň však

spochybnil správnosť tohto zápisu poukazujúc na to, že ako titul nadobudnutia je vyznačené na výpise
z LV č. XXX rozhodnutie, ktoré sa v spise nenachádza. Neuveril tvrdeniam, žalovaného v 1.rade, že k
žiadnej dohode medzi ním a právnym predchodcom žalobcov pred začatím stavby predmetného domu
nedošlo a že on bol vlastníkom predmetnej stavby, kým ho nedaroval svojim dcéram, žalovaným v 2. a
3.rade poukazujúc na to, že tieto jeho tvrdenia neboli presvedčivé, ich vierohodnosť bola spochybnená v

konaní samotným správaním sa žalovaného v 1.rade počas spomínaných súdnych sporov. Vychádzajúc
z obsahu tohto spisu, ako aj z predchádzajúcich rozhodnutí súdov, hodnotil jeho prejav vôle ako účelový
a nelogický, poukazujúc na to, že až po smrti B. I. žalovaný v 1.rade začal pred súdom tvrdiť, že
je výlučným vlastníkom rodinného domu. Dovtedy uvádzal, že ide o podielové spoluvlastníctvo domu
spolu s právnym predchodcom žalobcov, aj sa správal ako podielový spoluvlastník už len tým, že

podal protinávrh na určenie podielového spoluvlastníctva k predmetnému domu (konanie vedené pod
sp.zn. 23C/2041/80). Považoval teda argumentáciu žalovaného v 1.rade za účelovú, prispôsobenú
okolnostiam zmeny postupnej situácie. Zdôraznil, že správanie sa právneho predchodcu žalobcov aj
žalovaného v 1.rade počas trvania súdnych sporov nasvedčuje, s prihliadnutím na všetky okolnosti,tomu, že sa dohodli pred začatím výstavby domu na založení podielového spoluvlastníctva k stavbe.
Nepreukázané však v konaní zostalo na akých konkrétnych podieloch sa dohodli, preto vychádzal
z toho, že ich podiely sú rovnaké. Poukazoval na pôvodné tvrdenia právneho predchodcu žalobcov a

žalovaného v 1.rade, keď právny predchodca žalobcov tvrdil, že je výlučným vlastníkom predmetného
domu,žalovanýv1.radetvrdil,žeideospoluvlastníctvo.Poprávoplatnomskončeníkonaniaazamietnutí
žaloby právneho predchodcu žalobcov o určenie, že je výlučným vlastníkom domu obaja pôvodní
účastníci zmenili svoj postoj. Právny predchodca žalobcov sa prispôsobil tvrdeniu žalovaného v 1.rade,
pripustil, že ide o spoluvlastníctvo, teda, že došlo k uzavretiu dohody o podielovom spoluvlastníctve.

Podielové spoluvlastníctvo pripúšťal aj žalovaný v 1.rade, teda správanie sa svedčí o tom, že k dohode
o podielovom spoluvlastníctve došlo, žalovaný v 1.rade iba tvrdil, že má vyšší podiel, avšak tvrdenie
o vyššom podiele k predmetnej nehnuteľnosti zaujal až po smrti právneho predchodcu žalobcov.
Zdôrazňoval, že žalovaný v 1.rade sa nesprával od počiatku ako výlučný vlastník domu a považoval
za nelogické, aby niekto, kto o sebe tvrdí, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti konal a správal
sa ako podielový spoluvlastník, ako k tomu došlo aj v tomto prípade. Prihliadal na skutočnosť, že

žalovaný v 1.rade nevysvetlil žiadnym rozumným spôsobom z akých dôvodov sa rozporuplne správal,
teda inak ako tvrdil (že je výlučný vlastník domu). Za danej situácie nemohol prehliadať správanie sa
účastníkov. Zdôraznil, že síce neexistuje priamy dôkaz o tom, aké boli okolnosti uzavretia dohody o
založení spoluvlastníckych vzťahov, nakoľko B. I. je už nebohý a aj rodičia a sestry žalovaného v 1.rade,
teda nemožno ich konfrontovať so žalovaným v 1.rade. Mal za to, že žalovaným v 1.rade tvrdenie o

tom, že nebola uzavretá dohoda o tom, že založia podielové spoluvlastníctvo k stavbe spolu s B. I.,
nebolo v konaní preukázané. V konaní z vykonaného dokazovania vyšiel najavo práve opak. Prihliadajúc
na výsledky vykonaného dokazovanie uzavrel, že v žiadnom zo spomínaných spisov sa nenachádza
dôkaz o tom, aby bol žalovaný v 1.rade evidovaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti -
domu súp.č. 54 na parc. č. 494. Nesporne ale vlastníčkami v polovici k celku sú evidované žalované v

2. a 3.rade, a to na základe darovacej zmluvy V - 350/2004 z 2.8.2004, podľa ktorej žalovaný v 1.rade
žalovaným v 2. a 3.rade daroval nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX kat.úz. Š., a to aj dom súp. č.
54 na parc. č. 494. Na tomto LV je v časti B obmedzujúca poznámka o tom, že hodnovernosť údajov
katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená opravným uznesením 19C/743/88-163.

Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, konštatoval, že ku dňu smrti B. I. existovalo jeho podielové
spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti so žalovaným v 1.rade v rovnakom podiele, keďže nebolo
preukázané, aby sa dohodli na inej výške podielov ( § 137 OZ). Nepovažoval za dôvodnú žalobu v celom
rozsahu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že rodinný dom patrí do dedičstva po neb. B. I. v celosti
konštatujúc, že v konaní bolo preukázané, že predmetný rodinný dom patril ich právnemu predchodcovi

len v polovici, t.j. každý z pôvodných spoluvlastníkov bol vlastníkom v polovici k celku. Na základe toho
žalobu v prevyšujúcom rozsahu, t.j. nad rozsah uvedený vo výroku rozsudku ( 1/2-ica k celku) ako
nedôvodnú zamietol. Zamietnutie žaloby sa dotýka aj tej časti petitu žaloby, ktorej nehnuteľnosť - dom,
žalobcovia označili aj orientačným číslom 15 a v časti, že ide o dom nachádzajúci sa na parc. č. 495
kat.úz. Š., čo z údajov na LV XXXX nevyplýva.

Vychádzajúc z § 151 ods. 3 O.s.p. uzavrel, že o trovách konania účastníkov a štátu bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

Rozsudok vo vyhovujúcej časti napadli včas podaným odvolaním žalované v 2. a 3.rade. Navrhli zmeniť

rozsudok v napadnutej časti tak, aby návrh bol zamietnutý alebo, aby bol zrušený a vec vrátená súdu
prvého stupňa na doplnenie dokazovania. Zároveň sa domáhali toho, aby súd návrh zamietol, súd určil,
že nehnuteľnosť rodinný dom č.s. 54, nachádzajúci sa na parc. č. 494 kat. úz. Š., zapísaný na LV č.
XXXX Správy katastra C., okr. C. T., obec C. nepatrí do dedičstva po neb. B. I., zomrelom XX.X.XXXX,
a to v polovici k celku. Ďalej žiadali, aby súd návrh proti žalovaným v 2. a 3.rade zamietol a žiadali

náhradu trov konania.

Odvolanie podávali z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci - vecná príslušnosť, súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Poukazovali na procesné pochybenie žalobcov, keď v konaní na základe ich dlhodobých námietok v
jednotlivých konaniach neupresnili okruh všetkých účastníkov konania na strane odporcov. V konaní
podľa nich ide o nútené nerozlučné procesné spoločenstvo a navrhovatelia hoci vedeli, že ide
o manželov stavajúcich dom spoločne nežalovali v konaní aj manželku žalovaného v 1.rade M.I., napriek tomu, že dom patrí do BSM. Boli toho názoru, že manželka menovaného (správne
žalovaného v 1.rade) v každom prípade mala byť účastníčkou konania, pretože sa zúčastňovala
výstavby a finančne prispievala na jeho výstavbu a dostavbu. Zdôrazňovali, že v konaní o zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je predmetom konania vždy celá vec patriaca do
podielového spoluvlastníctva a vyriešenie všetkých právnych vzťahov spoluvlastníkov konania o
zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k veci, musia byť všetci spoluvlastníci, lebo právoplatný
výrok konania zaväzuje len účastníkov konania. Pokiaľ sa konania nezúčastnia všetci nerozluční
spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného

práva.Zdôrazňovali,žeajnaposlednompojednávanítútoskutočnosťnamietali,alesúdnatútoprocesnú
podmienku neprihliadol, napriek tomu, že menovaná v konaní bola vypočutá, v konaní aj potvrdila,
že dom stavali spoločne a investovala do domu, aj to potvrdili navrhovatelia. Uviedli, že nikdy si
nevyporiadali BSM a v tejto súvislosti poukázali na ust. § 149 OZ, podľa ktorého ak do 3 rokov po
zániku BSM nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou, alebo ak nebolo vyporiadané súdom, platí právna
domnienka, že sú v podielovom spoluvlastníctve.

V ďalšej časti odvolania poukazovali na poznámku obmedzujúcej hodnovernosti údajov do katastra
nehnuteľnosti o práve k nehnuteľnostiam, ktorá je zapísaná na LV č. 2434, poukazujúc na to, že tento
stav čiastočne zapríčinil sudca, ktorý vydal opravné uznesenie v roku 1989 nepresne. Ďalej namietali, že
súd prvého stupňa neprihliadol na skutočnosť, že po súdnych sporoch v roku 1985 neskoršie s B. I. sa

finančne vyporiadali a zaplatili mu za občiansku výpomoc 42.000Kčs, keďže nebola písomná dohoda
o založení spoluvlastníckych vzťahoch medzi nimi. Túto skutočnosť potvrdili všetci účastníci tohto
konania.Poukázalinato,žebezdohodyúčastníkovotom,žezaložiapodielovéspoluvlastníctvokstavbe
uzavretej pred začatím stavby, nemôže vzniknúť podielové spoluvlastníctvo k stavbe. Poukazovali
opätovne na to, že všetci účastníci konania potvrdili, že nebola v plnení (správne splnená) základná

podmienka pre vznik podielového spoluvlastníctva. Účastníci sa finančne vysporiadali, všetky okolnosti
nasvedčujú tomu, že žalovaný v 1.rade staval stavbu s úmyslom mať ju pre seba a svoju rodinu. Z
obsahovéhohľadiskapodľanichmusíbyťzdohodyzrejmé,žeúčastnícitohtoprávnehoúkonusavopred
dohodli na založení podielového spoluvlastníctva. Toto dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľov a
všetci opätovne potvrdili, nebola žiadna dohoda o založení podielového spoluvlastníctva. Navrhovatelia

neuniesli vo veci dôkazné bremeno. Poukazovali na skutočnosť, že matka B. I. Q. T.. M. I. si predvolala
všetkých súrodencov a rozhodla, že tento dom, ktorý je predmetom sporu, bude patriť T.. M. I., lebo bol
najmladší a mal aj zdravotné problémy. Všetkým súrodencom prikázala, aby všetci mu pomáhali podľa
svojich schopností a možností. Toto navrhovatelia nevedeli, lebo neboli súrodencami, všetci súrodenci
s tým súhlasili. Uviedli, že v konaní preukázali, že všetky doklady rozhodujúce pre začatie výstavby

stavby uskutočnil žalovaný v 1.rade s úmyslom mať stavbu pre seba, navrhovatelia nepredložili doklady,
ktoré by nasvedčovali, že stavba je na meno B. I.. Poukazujúc na rozhodnutie stavebného úradu -
stavebné povolenie, uviedli, že je zrejmé, že vo veci nevzniká spoluvlastnícky vzťah, stavebníkom bol
T.. M. I., stavbu ukončil a uviedol do užívania v roku 1977. Uviedli, že predkladajú súdu dôkaz, že v
roku 1965 začali stavať nebohý B. I. Q. Š. I. P. dom na parcele 496, za ktorý dostal pokutu B. I.. Dom

doteraz nie je dokončený a predkladajú dôkaz. Namietali, že súd rozsudkom zamietol návrh neb. B.
I., že dom je v jeho osobnom vlastníctve a podľa ich názoru ide o res iudicata a na túto skutočnosť
súd opomenul prihliadnuť vo veci. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach nadobudol právoplatnosť dňa
27.2.1985 (23C/2041/80-138) v ďalších konaniach konanie zastavil z dôvodu litispedencie. Namietali,
že vzájomné súvislosti v tomto konaní nasvedčujú, že dom bol stavaný pre Ing. M. I. s manželkou, lebo

ako manželia investovali všetky svoje peniaze do dokončenia rodinného domu aj po smrti B. I. a dom
ďalej dokončovali a zveľaďovali až do r. 2004. V roku 2004 dom nadobudli dcéry, ktoré pokračovali vo
zveľaďovaní rodinného domu až doteraz. Poukazovali na skutočnosť, že vlastníctvo k stavbe nadobúda
stavebník v občiansko právnom zmysle, teda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantne prejaveným
úmyslom mať ju pre seba. Pokiaľ sa vyporiadali finančne za výpomoc, jasne preukázali, že stavbu

stavali ich rodičia s úmyslom mať ju pre seba. Poukazovali na skutočnosť, že sú vedené ako vlastníčky
rodinného domu v katastri nehnuteľností, vo veci boli dobromyseľné, na tento úkon je potrebné hľadieť
ako na platný, dom nadobudli v roku 2004, nikto do 3 rokov nič nenamietal. K otázke naliehavého
právneho záujmu uviedli, že týmto rozhodnutím sa nič nezmení na ich právnom postavení. V ďalšej časti
odvolania citovali ust. § 3 ods. 1 OZ, poukazujúc na to, že podľa nich ide o fiktívny nárok v rozpore

s dobrými mravmi a v tejto časti súd pochybil. Namietali, že žalobcovia opierajú svoj nárok o dedičské
rozhodnutie s tým, že im ho odkázal poručiteľ, ako ho však mohol odkázať, keď ho nemal vo vlastníctve,
ako mohol na nich previesť viac práv ako mal sám. K odvolaniu pripojili fotografie rodinných domov,rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla vydaného Mestskou časťou C.-Š., kópie sobášnych
listov žalovaného v 1.rade a jeho manželky, výpis z LV č. XXXX.

Výrok rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti a voči žalovanému v 1.rade bola žaloba zamietnutá, nebol
napadnutý odvolaním, stal sa právoplatný (§ 206 ods. 2 O.s.p.), preto nemohol byť v odvolacom konaní
preskúmavaný.

Odvolací súd z aktuálneho výpisu z LV č. XXXX Správy katastra C., U. C. T., obec C. - Š. zistil, že

priezvisko žalovanej v 2.rade C. I. po uzavretí manželstva je N. (P.. I.) a jej bydlisko je v C.Š., V. XX.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2
O.s.p.) a rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Žalované v 2. a 3.rade odvolanie odôvodňujú tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie,
t.j. odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p. , t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1, táto vada, ako to vyplýva z obsahu odvolania, podľa nich spočíva v tom, že o tej istej veci

saužprávoplatnerozhodlo,žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým
vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní
ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého
predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, v ktorých bol uplatnený, t.j.

ak vyplýva z rovnakého skutku.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že sa týka chyby
v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že
buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať odvolanie žalovaných v 2. a 3.rade
za dôvodne podané.

Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto
dôvody poukazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Citované zákonné ustanovenie rieši otázku prekážku veci rozsúdenej. V danom prípade žalované

namietali, že v danom prípade ide o prekážku veci rozsúdenej poukazujúc na to, že súdom bola
zamietnutá žaloba právneho predchodcu žalobcov o určenie, že je výlučným vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti.

Z obsahu spisu vyplýva, ako to už bolo aj vyššie uvedené, že rozsudkom Mestského súdu v Košiciach

sp.zn. 23C/2041/80 žaloba B. I. (právneho predchodcu súčasných žalobcov), ktorou sa vo vzťahu k
žalovanému v 1.rade domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom rodinného domu nachádzajúceho sa
na parc. č. 494 bola zamietnutá, týmto rozsudkom bol vylúčený na osobitné konanie návrh na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemkom a zároveň aj protinávrh odporcu T.. M. I.
( v tomto konaní žalovaného v 1.rade) na určenie, že rodinný dom nachádzajúci sa na parc. č. 494
je v podielovom spoluvlastníctve B. I. Q. T.. M. I.. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého

stupňa v tomto konaní riešil iba otázku, či žalobca je výlučným vlastníkom rodinného domu postaveného
na parc. č. 494, otázka, či predmetný rodinný dom nepatrí do podielového spoluvlastníctva nebola
riešená, je to zrejmé aj zo samotného výroku rozsudku, ktorým protinávrh na určenie, že dom patrí
do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania bol vylúčený na samostatné konanie. Za takýchto
okolností nemožno konštatovať, že rozsudkom vo veci sp.zn. 23C/2041/80 išlo o ten istý nárok alebo

stav, ktorý je aj predmetom tohto konania. Predmetom tohto konania pôvodne bola žaloba o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi B. I. a T.. M. I., v dôsledku objektívnej skutočnosti,
(smrť žalobcu B.Á. I.) do jeho práv a k povinnosti vstúpili závetní dedičia, ktorí sa domáhali určenia,
že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi poukazujúc na ustálenú
súdnu prax, podľa ktorej pred právoplatným skončením konania o dedičstve nemôže súd rozhodovať o

zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k veciam po poručiteľovi medzi viacerými dedičmi.

Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Nadobudnúť vlastnícke právo je možné dvomi spôsobmi a to odvodeným spôsobom (napr. kúpou) alebo

pôvodným (originálnym) spôsobom k novovzniknutej veci, ktorá doteraz nikomu nepatrila.

Vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originálnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s
úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom
alebo kolaudačnom rozhodnutí, Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej

spoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení
spoluvlastníckych vzťahov (R 16/1983). Táto dohoda musí byť uzavretá pred dokončením stavby;
nemusí byť písomná a nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych
podielov.

Pokiaľ stavbu uskutočňovalo viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzatvorili žiadnu
dohodu, pričom z okolností prípadu nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu, ktorá bude iba vo vlastníctve
niektorých z nich t.j., že ostatné osoby zúčastňujúce sa na stavbe nemajú úmysel stavať pre seba a
nadobudnúť výstavbou vlastníctvo stavby, nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že spoluvlastníkmi stavby sa
stali všetky osoby zúčastňujúce sa na spoločnej výstavbe. Sama skutočnosť, že sa stavebníci dohodli

iba na „spoločnom užívaní“ alebo „spoločnom bývaní“ bez toho, aby sa ich dohoda výslovne týkala aj
vlastníctva alebo spoluvlastníctva, ešte nevylučuje vznik spoluvlastníctva.

Správne preto súd prvého stupňa pri posudzovaní (ne) dôvodnosti uplatneného nároku zisťoval, či

medzi stavebníkmi, t.j. medzi právnym predchodcom žalobcov a žalovaným v 1.rade došlo k uzavretiu
dohody, ktorou mienili nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva. Odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že písomná dohoda medzi stavebníkmi o založení
podielového spoluvlastníctva uzavretá nebola. Tak, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa
stavebníci (právny predchodca žalobcov a žalovaný v 1.rade) menili svoje stanoviská k otázke (ne)

existencie dohody o založení podielového spoluvlastníctva k predmetnému domu. Ich správanie sa bolo
však v rozpore s tvrdeniami, ktoré uvádzali. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný
v 1.rade od prvopočiatku trval na tom, že predmetný rodinný dom patrí do podielového spoluvlastníctva
a podielovými spoluvlastníkmi sú on a právny predchodca žalobcov. Na tomto tvrdení zotrval aj po smrtiprávneho predchodcu žalobcov (viď. vyjadrenie z č.l. 45 spisu), až podstatne neskôr začal tvrdiť, že
je výlučným vlastníkom predmetného rodinného domu, nakoľko medzi ním a právnym predchodcom
žalobcu došlo k uzavretiu dohody, že bude výlučným vlastníkom rodinného domu. Následne však

zmenil svoje stanovisko v tom smere, že sa spolu s právnym predchodcom žalobcov vyporiadali a
bratovi Jánovi vyplatil čiastku 42.000,- Kčs. Právny predchodca žalobcov síce tvrdil, že dom staval s
úmyslom stavať ho výlučne pre seba, následne však (po zamietnutí žaloby o určenie, že je výlučným
vlastníkom predmetného domu) podal žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam a to k pozemkom a k predmetnému rodinnému domu. Prihliadajúc na všetky okolnosti,

ktoré vyšli počas konania najavo, prihliadajúc predovšetkým na správanie sa B. Q. M. I., je zrejmé, že
obaja sa správali ako podieloví spoluvlastníci predmetného rodinného domu, i keď tvrdili, že k žiadnej
dohode medzi nimi nedošlo. Správne súd prvého stupňa postupoval, pokiaľ pri posudzovaní (ne)
dôvodnosti žaloby prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a správne
hodnotil aj správanie sa oboch stavebníkov, ktoré svedčilo o tom, že došlo medzi nimi k dohode o
existencii podielového spoluvlastníctva. Nasvedčujú tomu nepriamo nielen skutočnosti uvádzané súdom

prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia, ale aj tvrdenie uvádzané žalovanými v 2. a 3. rade v odvolaní
a tvrdenie uvádzané žalovanými v 1., 2. a 3.rade v písomných podaniach adresovaných Krajskej
prokuratúre v Košiciach, predsedovi Krajského súdu v Košiciach, Najvyššiemu súdu SR a Kancelárii
prezidenta republiky, v ktorých uvádzajú, že „dom stavaný na parc. č. 494, bol stavaný pre žalovaného
v 1.rade a jeho rodinu s tým, že o tom pred stavaním domu rozhodla rodinná rada na čele s matkou

obidvoch bratov a ďalších súrodencov, pričom B. I. na bývanie v tomto dome mali stačiť dve izby, čo
mu žalovaný v 1.rade aj umožnil a dovolil mu v nich bývať“. Podľa názoru odvolacieho súdu aj tieto
skutočnosti svedčia o tom, že pred stavbou predmetného rodinného domu bola riešená otázka, kto bude
vlastníkom, resp., či bude založené podielové spoluvlastníctvo bratov B. Q. M. I. a prihliadajúc na všetky
okolnosti, t.j., že v predmetnom rodinnom dome mali bývať tak B. I., Q. Q. M. I., že obaja sa správali ako

podieloví spoluvlastníci, odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že medzi nimi došlo
k dohode o vzniku podielového spoluvlastníctva za vecne správny. Odvolací súd považuje potrebné
poukázaťnaskutočnosť,žežalovanýv1.radesivosvojichtvrdeniachnavzájomodporuje,prispôsoboval
svoje tvrdenia jednotlivým situáciám, ktoré počas konaní nastali, preto nebolo možné považovať tvrdenia
žalovaného v 1.rade za dôveryhodné.

Nebolo možné prihliadať na odvolaciu námietku, že účastníkmi konania neboli všetci spoluvlastníci
predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu, že podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti sa stala
aj manželka žalovaného v 1.rade.

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Vyššie uvádzané skutočnosti nie sú podstatné pre rozhodnutie vo veci, keďže v súčasnej dobe ako
vlastníčky nehnuteľnosti sú v katastri nehnuteľností vedené iba žalované v 2. a 3.rade.

K tomuto je potrebné poukázať na to, že žalovaný v 1.rade so žalovanými v 2. a 3.rade uzatváral
sám darovaciu zmluvu, účastníčkou tejto darovacej zmluvy nebola jeho manželka, teda opätovne tvrdil
iné skutočnosti a inak sa správal. Napriek tomu, že tvrdil, že podľa neho podielovou spoluvlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti je aj jeho manželka, táto nebola účastníčkou darovacej zmluvy, ktorou
žalované v 2. a 3.rade nadobudli predmetnú nehnuteľnosť. Aj táto okolnosť svedčí o tom, že tvrdenia

žalovaného uvádzané v tomto konaní nie sú dôveryhodné a je potrebné hodnotiť ich ako účelové.
Žalovaný v 1.rade začal popierať existenciu podielového spoluvlastníctva až v dobe, keď nebolo možné
konfrontovať pravdivosť týchto jeho tvrdení s právnym predchodcom žalobcov, ani ich matkou, ktorí
ako tomu nasvedčujú všetky okolnosti mali uzavrieť dohodu o existencii podielového spoluvlastníctva
k predmetnému domu v čase začatia stavby. Aj z odvolania žalovaných v 2. a 3.rade vyplýva, že k

jednaniam o tom, kto bude vlastníkom predmetného rodinného domu medzi právnym predchodcom
žalobcov, žalovaným v 1.rade a ich matkou došlo. Ako už bolo viackrát uvádzané, nebolo možné veriť
tvrdeniu o tom, že na základe dohody výlučným vlastníkom sa mal stať iba žalovaný v 1.rade vzhľadom
na to, že žalovaný v 1.rade v tomto smere menil svoje stanoviská, svoje výpovede, prispôsobujúc sa
tej-ktorej situácii.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej
časti ako už bolo vyššie uvedené ako vecne správny potvrdil.Keďže odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté
o trovách konania, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.