Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/418/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108232635
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108232635.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EditySzabovejačlenieksenátu

JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: E.. H.. K. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L., X.. L. R. XX, zast. advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Bratislava, Vazovová
9/a, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom a nezákonným rozhodnutím pri výkone
verejnej moci, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, č.k.
21C/55/2011-259, zo dňa 13.3.2012, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave, zo dňa 13.3.2012, č.k.

21C/55/2011-259 p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na začatie konania zamietol a o trovách
konania rozhodol tak, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Vodôvodnenírozsudkuuviedol,ženavrhovateľsanávrhomzodňa1.10.2008domáhal,abysúdzaviazal
odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy 9.958,17 eur (300.000 Sk) titulom náhrady škody podľa zák.
č.. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Svoj návrh odôvodnil tým, že mu postupom odporcu, t.j. jeho nesprávnym úradným postupom

bola spôsobená nemajetková ujma v priebehu kontroly vykonávanej Inšpekciou ministra obrany SR na
sekcii ľudských zdrojov (ďalej len „SEĽUZ“) v dobe od XX.X.XXXX - XX.XX.XXXX, postupom odporcu
po podaní žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo štátnozamestnaneckého pomeru dňa 16.12.2004,
postupom odporcu v priebehu prvého prvostupňového disciplinárneho konania voči navrhovateľovi od
podania návrhu na toto konanie dňa XX.X.XXXX do vydania rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo
dňa XX.X.XXXX, ako i nevydaním zákonného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, čím odporca porušil
zákon. Výšku nemajetkovej ujmy si navrhovateľ uplatnil v zmysle § 17 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z.z. bez

bližšieho zdôvodnenia.
Odporca s návrhom nesúhlasil, návrh žiadal zamietnuť z dôvodu, že aj napriek určitým pochybeniam
odporcu v rámci disciplinárneho konania vedeného voči navrhovateľovi, navrhovateľ nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi porušeniami odporcu a dôvodmi odôvodňujúcimi vznik nemajetkovej ujmy.
Disciplinárne konanie voči navrhovateľovi bolo zrušené z formálnych dôvodov, nie vecných. Ak
navrhovateľ tvrdí, že disciplinárne konanie malo vplyv na jeho služobné hodnotenie, mal sa voči
tomuto brániť v osobitnom konaní. Uviedol, že disciplinárne konanie vedené voči navrhovateľovi nebolo

medializované, medializovaný bol len skutok, a to pred začatím tohto konania.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav :
Navrhovateľ bol v období rokov XXXX - XX.X.XXXX riaditeľom odboru sociálnej a bytovej politiky
sekcie ľudských zdrojov Ministerstva obrany SR / ďalej „SEĽUZ“/, a to do 31.3.2004 ako profesionálnyvojak a následne do XX.X.XXXX ako štátny zamestnanec v štátnej službe, ukončenej na vlastnú
žiadosť. S účinnosťou od X.X.XXXX bol schválený zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov, v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 98 a § 60 ods. 5 riešil

otázku služobného príjmu za nevyčerpanú riadnu dovolenku, resp. náhradu mzdy za dovolenku na
zotavenie, pre ktoré bolo potrebné vypracovať odborné usmernenie. Z úrovne SEĽUZ, ktoré metodicky
upravovalo riešenie uvedenej problematiky do novelizácie zák. č. 328/2002 Z.z. spracoval odborné
usmernenie v januári 2003 navrhovateľ s vedúcimi oddelení ním riadeného odboru sociálnej a bytovej
politiky R. MO SR, E.. G. G. a E.. S. Y. a vydal ho zástupca vtedajšej generálnej riaditeľky R. plk. J..

J. Y.. Dňa 3.3.2004 riaditeľ Y. plk. E.. A.. Y. H., J. listom upozornil navrhovateľa na masívnu deformáciu
základného princípu zásluhovosti pri vymeraní výsluhových dávok a požiadal ho o prehodnotenie a
určenie spôsobu nápravy, načo navrhovateľ listom zo dňa XX.X.XXXX odpovedal a odporučil potrebnú
zmenu zákonných ustanovení. Riaditeľ VÚSZ naďalej rešpektoval vydané odborné usmernenie a
priznával dávky výsluhového zabezpečenia s použitím vzorca uvedeného v odbornom usmernení.
V septembri XXXX minister obrany SR zaslal generálnemu riaditeľovi R. E.. J. B. úlohový list predložiť

Inšpekcii Ministerstva obrany SR (ďalej len IMO SR) do 24.9.2004 všetky odborné usmernenia,
vyjadrenia, stanoviská týkajúce sa stanovenia základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia,
pri zohľadnení služobného príjmu za nevyčerpanú dovolenku s odôvodnením ich spracovateľov a
uvedením IMU SR osôb podieľajúcich sa na príprave a spracovaní týchto odborných usmernení so
stanovením ich osobného podielu na spracovaní. Dňa XX.X.XXXX generálny riaditeľ R. E.. B. na základe

úlohového listu zaslal generálnemu riaditeľovi IMO SR požadovanú dokumentáciu so sprievodným
listom, návrh ktorého spracoval navrhovateľ, ako podriadený riaditeľ odboru. Následne prebiehala
kontrola vykonávaná A. SR na R., avšak navrhovateľovi ako zamestnancovi kontrolovaného subjektu
neboli oznámené žiadne skutočnosti týkajúce sa výkonu tejto kontroly až do doby odovzdania mu kópie
Protokolu o výsledku kontroly dňa X.XX.XXXX pred jeho prerokovaním, ktorým bola kontrola ukončená.

Podľa navrhovateľa, týmto postupom odporcu mu bolo odňaté právo zamestnanca kontrolovaného
subjektu podľa § 10 ods. 2 zák. č. 10/1996 Z.z. podať námietky predpojatosti voči pracovníkom kontroly.
V priebehu kontroly vykonávanej A. dňa XX.X.XXXX predseda A. A.. C. H. žiadal navrhovateľa do
XX.X.XXXX do XX.XX hod o podanie vysvetlenia k problematike služobného príjmu za nevyčerpanú
riadnu dovolenku, resp. náhrady mzdy za dovolenku na zotavenie. G. XX.XX.XXXX bol kontrolnou

komisiou A. SR vydaný J. o výsledku kontroly, na základe ktorej bolo ustálené, že k nesprávnej výške
priemerného služobného príjmu profesionálneho vojaka došlo výlučne nesprávnym výpočtom, pričom
za spracovanie konceptu a vydanie odborného usmernenia a za nesprávny postup je zodpovedný
navrhovateľ a za spoluprácu pri napísaní odborného usmernenia je zodpovedná E.. Y., za podieľanie
sa na spracovaní odborného usmernenia je zodpovedná E.. G.. Navrhovateľ napáda postup kontrolnej

komisie A. (odporcu), ktorým porušil ust. § 9 ods. 1 písm. a), c) zák. č. 10/1996 Z.z. tým, že
nebol zistený objektívny stav kontrolovaných skutočností a zodpovednosť zamestnancov za zistené
nedostatky, keď kontrolná komisia A. sa vôbec nezaoberala zodpovednosťou zástupcu vtedajšej
generálnej riaditeľky R. plk. J.. J. Y., ktorý odborné uznesenie schválil a zo svojej úrovne vydal, ale
označila navrhovateľa za zodpovedného nielen za spracovanie, ale aj za jeho vydanie a nesprávny

postup po upozornení riaditeľom Y. na nežiadúce následky aplikovaním odborného usmernenia, čím sa
zúžil okruh zodpovedných osôb.
PooboznámenísasProtokolomovýsledkukontrolyA.dňaX.XX.XXXXnavrhovateľpodalnaGenerálnu
prokuratúru SR - Hlavnú vojenskú prokuratúru podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a záverov
Protokolu v dôsledku nerešpektovania námietok a pripomienok navrhovateľa k Protokolu, v dôsledku

čoho na základe upozornenia vedúceho prokurátora vojenskej súčasti Generálnej prokuratúry SR zo
dňa 18.4.2004 bolo skonštatované porušenie § 9 ods.1 zák. č. 10/1996 Z.z., § 58 ods. 5 zák. č. 328/2002
Z.z. a čl. 65 Organizačného poriadku odporcu. Dňa XX.XX.XXXX oznámil vtedajší generálny riaditeľ A.
plk. A.. H. P. navrhovateľovi neopodstatnenosť a odmietnutie jeho pripomienok k postupu a záverom
kontrolnej komisie s možnosťou podať písomné námietky predpojatosti členov komisie A., teda už v čase

ukončenia kontroly, kedy navrhovateľovo právo na podanie námietok predpojatosti už nemohlo trvať.
Dňa XX.XX.XXXX navrhovateľ sám požiadal o skončenie svojho štátnozamestnaneckého pomeru u
odporcu k XX.XX.XXXX, načo vedúci služobného úradu odporcu nereagoval zrejme v snahe vytvoriť
časový priestor pre disciplinárne konanie voči navrhovateľovi.
G. XX.X.XXXX podal vtedajší generálny riaditeľ R. E.. J. B. podnet na začatie disciplinárneho konania

voči navrhovateľovi a vedúcej oddelenia sociálnych dávok a služieb E.. S. Y., čím porušil zásadu
nestrannosti a etiky v zmysle § 1 ods. 1 písm. e) a f) zák. č. 312/2001 Z.z., keďže podľa protokolu A. bola
zodpovedná aj JUDr. G.. Namietal, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný protiprávne,
keď navrhovateľ už nebol štátnym zamestnancom, ale profesionálnym vojakom (do XX.X.XXXX); bolov ňom uvedené, že navrhovateľ je zodpovedný aj za záväznosť predmetného odborného usmernenia,
hoci navrhovateľ nebol nadriadeným riaditeľa Y.; za predsedu komisie bol určený funkcionár, ktorý v
minulosti na danú problematiku zaujímal dve rozdielne stanoviská a sám v podnete na disciplinárne

konanie prejudikoval zavinenie navrhovateľa a E.. Y..
Dňa XX.X.XXXX generálny riaditeľ R. E.. J. B. uložil navrhovateľovi spracovať mimoriadny opravný
prostriedok - návrh univerzálneho rozhodnutia generálneho riaditeľa R., ktorým sa mali zrušiť
rozhodnutia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia L. o priznaní výsluhových dávok v zmysle
predmetného odborného usmernenia, čo navrhovateľ odmietol, pretože danú úlohu považoval za

nezákonnú z dôvodu, že správne právo inštitút univerzálneho rozhodnutia nepozná. Pokyn generálneho
riaditeľa R. považoval navrhovateľ za protizákonný v snahe prinútiť navrhovateľa uznať chybnosť
odborného usmernenia.
Dňa XX.X.XXXX bolo navrhovateľovi zaslané oznámenie o začatí disciplinárneho konania. Navrhovateľ
vzniesol voči dvom členom disciplinárnej komisie, ale vedúci služobného úradu nevydal o tomto žiadne
rozhodnutie, ale dňa XX.X.XXXX určil druhú disciplinárnu komisiu. G. XX.X.XXXX predseda druhej

disciplinárnej komisie E.. H. H. doručil navrhovateľovi nové oznámenie o začatí disciplinárneho konania
a predvolanie na zasadnutie komisie na deň XX.X.XXXX. Oznámil mu zloženie disciplinárnej komisie s
možnosťou podať námietky zaujatosti voči členom komisie a s možnosťou vyjadrenia sa vo veci samej
do konca pracovného času dňa XX.X.XXXX, čím skrátil pôvodnú lehotu o celý deň a porušil tak § 3 ods.
2 zák. č. 71/1967 Z.z.. Dňa XX.X.XXXX navrhovateľ vyslovil pochybnosti o nezaujatosti dvoch členov

disciplinárnej komisie. Pred začiatkom zasadnutia disciplinárnej komisie bol navrhovateľovi doručený
list vedúceho služobného úradu, v ktorom sa vysporiadal s jeho námietkami zaujatosti. Na zasadnutí
disciplinárnej komisie dňa XX.X.XXXX navrhovateľ uplatnil námietku nepríslušnosti z dôvodu, že v tomto
čase už nebol štátnym zamestnancom, ale profesionálnym vojakom. O námietke nepríslušnosti komisie
nerozhodovalvedúcislužobnéhoúraduvzmysle§126zák.č.312/2001Z.z.,aleE..H.H.sasnámietkou

mienil vysporiadať až v závere zasadnutia, čím bezprávne rozhodol o vlastnej príslušnosti.
Dňa XX.X.XXXX obdržal navrhovateľ rozhodnutie č. OÚ-XX-XX/XXXX, ktorým mu bolo uložené
disciplinárne opatrenie - prepustenie zo stálej štátnej služby, ktoré bolo uložené za konanie, kedy
navrhovateľ už nebol profesionálnym vojakom na čas po XX.X.XXXX, v čom navrhovateľ vidí
nezákonnosť uvedeného rozhodnutia a porušenie § 46 zák. č. 71/1967 Zb. Proti uvedenému rozhodnutiu

o uložení disciplinárneho opatrenia podal navrhovateľ odvolanie a dňa XX.X.XXXX ukončil svoj
štátnozamestnanecký pomer u odporcu na vlastnú žiadosť uplynutím 60 dňovej lehoty od podania
žiadosti. Dňa XX.X.XXXX Úrad pre štátnu službu ako odvolacia disciplinárna komisia rozhodnutím č.
N.-XXXX/XXXX zrušila v celom rozsahu rozhodnutie disciplinárnej komisie služobného úradu MO SR
z XX.X.XXXX pre jeho nepreskúmateľnosť a vec vrátila prvostupňovému orgánu na nové konanie a

rozhodnutie.
G. XX.X.XXXX vedúci prokurátor vojenskej časti Generálnej prokuratúry SR oznámil navrhovateľovi,
že na základe jeho podania zo dňa XX.XX.XXXX podal generálnemu riaditeľovi A. SR upozornenie
prokurátora s namietnutím porušenia § 9 ods. X zák. č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe, §
58 ods. 5 zák. č. XXX/XXXX, čl. XX Organizačného poriadku MO SR. Vzhľadom na ďalšiu nečinnosť

odporcu navrhovateľ dňa XX.X.XXXX podal na Generálnu prokuratúru SR podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu služobného úradu odporcu a súčasne dňa 22.7.2005 a XX.XX.XXXX vyzval odporcu
na pokračovanie v disciplinárnom konaní. Generálna prokuratúra SR prípisom č. VI/X Gd XXXX/XX-
XX zo dňa XX.XX.XXXX oznámila navrhovateľovi, že na základe jeho podnetu podala odporcovi
upozornenieprokurátorananečinnosťdisciplinárnejkomisieslužobnéhoúraduMOSR.DňaXX.X.XXXX

bolo disciplinárne konanie voči navrhovateľovi zastavené. Odvolanie podané navrhovateľom bolo
vyhodnotené ako podané neoprávnenou osobou.
Dňa XX.X.XXXX vzhľadom na nečinnosť odporcu podal navrhovateľ v disciplinárnom konaní sťažnosť
Najvyššiemu súdu SR proti nečinnosti odporcu, na základe ktorej dňa XX.X.XXXX Najvyšší súd
SR uložil uznesením odporcovi povinnosť rozhodnúť do 45 dní. Dňa XX.X.XXXX vedúci služobného

úradu odporcu ako druhostupňový orgán návrh na začatie disciplinárneho konania voči navrhovateľovi
zamietol. Disciplinárne konanie vedené voči navrhovateľovi trvalo viac ako tri roky, čo je porušením práv
navrhovateľa vyplývajúce z čl . 48 ods. 2 Ústavy SR.
Dňa X.X.XXXX vyzval navrhovateľ v súlade s § 15 os. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. odporcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú odporca nereagoval.

Súd posúdil vec podľa §§ 3 ods. 1, 4 ods. 1 písm. c), 5 ods. 1, 6 ods. 1 a 2, 9 ods. 1 a 2, 15 ods. 1, 16
ods. 1, 17 ods. 1 a 2, 19 ods. 1 a 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom od 1.7.2004.Navrhovateľ sa v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.958,17
eur (300.000 Sk) z dôvodu, že mu bola spôsobená psychická a spoločenská ujma, zásah do jeho
osobnosti tým, že odporca ako orgán konajúci v mene štátu vydal nezákonné rozhodnutia, a to

1. Rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia č.p. OÚ-XX-XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, 2.
Rozhodnutieouloženídisciplinárnehoopatreniač.p.OÚ-XX-X/XXXXzodňaXX.X.XXXX,akoizdôvodu
nesprávneho úradného postupu odporcu v troch etapách: a) postupom A. pred začatím disciplinárneho
konania voči navrhovateľovi v čase od XX.X.XXXX-XX.X.XXXX t.j. do vydania prvého disciplinárneho
rozhodnutia, b) od XX.X.XXXX - XX.X.XXXX do rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania, c)

prieťahy v konaní odporcu od rozhodnutia NS SR o uložení povinnosti odporcovi rozhodnúť vo veci dňa
XX.X.XXXX, do vydania rozhodnutia o zamietnutí návrhu na disciplinárne opatrenie dňa XX.X.XXXX.
Výškuškodyodvíjalodintenzityzásahuodporcudojehoosobnostnejsférytým,ženavrhovateľcelýživot
pôsobil v rezorte odporcu, bol považovaný za vrcholného odborníka v oblasti sociálneho zabezpečenia
a služobného pomeru, z ktorého dôvodu bol v rezorte všeobecne známy. Bol spolutvorcom interných
predpisov. Rozhodnutia odporcu týkajúce sa disciplinárneho konania voči navrhovateľovi poškodili

osobnostný profil navrhovateľa, čo malo vplyv na služobné hodnotenie navrhovateľa. Požadovaná suma
9.958,17 eur je satisfakciou ujmy vzniknutej navrhovateľovi, pretože satisfakciu nie je možné zabezpečiť
iným spôsobom z dôvodu, že navrhovateľ už nepracuje v rezorte u odporcu, z ktorého dôvodu nie je
možné obnoviť jeho pozíciu z hľadiska vnímania jeho osoby v rezorte odporcu.
Uplatňovanúnáhraduškodynavrhovateľodôvodňovalskutočnosťou,žeodporcamusvojimnesprávnym

úradným postupom a nesprávnymi rozhodnutiami v disciplinárnom konaní voči nemu spôsobil
predovšetkým
a) psychickú ujmu od začiatku činnosti kontrolnej inšpekcie MO SR do definitívneho rozhodnutia o
zamietnutí návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktorá sa u neho prejavila stresom, reagoval
podráždene, neprimerane. Lekársku pomoc v dôsledku tohto nevyhľadal.

b) spoločenskú ujmu tým, že v okruhu zamestnancov odporcu, ako i širšom okruhu zamestnancov
iných ministerstiev, ústredných orgánov štátnej správy zabezpečujúcich vo svojich rezortoch sociálne
zabezpečenie vojakov a policajtov (Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo
financií SR, SIS, NBÚ) bola činnosť navrhovateľa ako autora celého systému sociálneho zabezpečenia
policajtov a vojakov všeobecne známa a s týmito osobami sa stýkal v pracovnej oblasti, mal s

nimi kolegiálne vzťahy. Tieto osoby telefonovali navrhovateľovi v mesiacoch marec a apríl XXXX, že
čo sa deje, nakoľko záležitosť ohľadne disciplinárneho konania bola medializovaná. Hoci vedeli o
disciplinárnom konaní vedenom voči nemu, ich vzťah k nemu sa v dôsledku toho nezmenil a väčšina ľudí
ho podporovala. Keď na vlastnú žiadosť navrhovateľ ukončil u odporcu služobný pomer, bezprostredne
od X.X.XXXX sa zamestnal na Ministerstve vnútra SR ako pracovník hlavného radcu, čo sa mu podarilo,

že bol známy ako odborník. Uvedenú funkciu vykonáva dodnes, avšak jeho príjmy u súčasného
zamestnávateľa sú nižšie ako u odporcu. Navrhovateľ nepoprel, že služobný pomer u odporcu ukončil na
vlastnú žiadosť potom, čo pochopil, že odporca nemá záujem s navrhovateľom byť naďalej v pracovnom
pomere. Navrhovateľ záznamami z médií preukazoval skutočnosť, že disciplinárne konanie vedené voči
nemu bolo medializované s tým, že spôsobil odporcovi škodu 19 mil. Sk. Média jeho meno uvádzali ako

E.. H.. K. M. s uvedením funkcie. Navrhovateľ zdôraznil, že zo strany odporcu voči nemu nikdy nebol
uplatnený nárok na náhradu škody 19 mil. Sk.
Príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a nesprávnymi rozhodnutiami odporcu
v disciplinárnom konaní voči navrhovateľovi a výškou škody preukazoval navrhovateľ tým, že v
dôsledku nesprávneho postupu odporcu a nesprávnych rozhodnutí zo dňa 25.1.2005 a 16.3.2007

bola navrhovateľovi spôsobená psychická a spoločenská ujma, poškodenie jeho dobrého mena medzi
odbornými pracovníkmi ústredných orgánov v rámci MO SR ako celku i v rámci ozbrojených síl.
Z výpovede zástupcu odporcu súd zistil, že v súvislosti s disciplinárnym konaním vedeným voči
navrhovateľovi mohlo dôjsť k určitým pochybeniam, avšak vzhľadom na následky spôsobené
navrhovateľom odporcovi, pre ktoré bol disciplinárne stíhaný, sú tieto nedostatky zo strany odporcu

zanedbateľné. Je nepochybné, že predmetný vzorec, podľa ktorého došlo k neoprávnenému
vyplateniu výsluhových dôchodkov profesionálnym vojakom, vymyslel navrhovateľ, aj keď za toto nebol
disciplinárne potrestaný. Podľa zástupcu odporcu, navrhovateľ v konaní nepreukázal, žeby mu nejaká
nemajetková ujma vznikla a ak by mu aj vznikla, neodôvodnil, ako mu vznikla a prečo si uplatňuje
nárok v uplatňovanej výške. Navrhovateľ sa pred Okresným súdom Bratislava I domáha zaplatenia

rovnakej sumy 9.959,18 eur titulom ochrany osobnosti z rovnakých dôvodov, ako v tomto konaní.
Disciplinárne konanie voči navrhovateľovi bolo zrušené z formálnych, a nie vecných dôvodov, čo
nespochybňuje, že navrhovateľ sa previnenia dopustil. Ak navrhovateľ tvrdí, že disciplinárne konanie
malo vplyv na jeho služobné hodnotenie, mal sa v tomto smere brániť v osobitnom konaní. Zástupcaodporcu ďalej uviedol, že konanie A. nepodliehal zákonu č. 514/2003 Z.z. a keby aj podliehal, nebol
tu zistený žiadny nezákonný postup. Pokiaľ sa jedná o riešenie navrhovateľovej žiadosti o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru, na toto konanie sa taktiež nevzťahuje citovaný zákon, nebol tu

porušený žiaden postup, nakoľko k ukončeniu štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa u odporcu
došlo v dôsledku uplynutia zákonom stanovenej lehoty. Disciplinárne konanie voči navrhovateľovi
nebolo medializované, bol medializovaný len skutok, a to ešte pred začatím disciplinárneho konania
voči navrhovateľovi. Sám navrhovateľ v konaní o preskúmanie rozhodnutia ohľadne nesprávneho
výpočtu dôchodkov na Krajskom súde v Bratislave prizval médiá. Zástupca odporcu poprel, žeby

širokému okruhu profesionálnych vojakov bola známa skutočnosť o vedení disciplinárneho konania
voči navrhovateľovi, týmto mohol byť známy len skutok t.j. nesprávny výpočet dôchodkov, čo nie je v
príčinnej súvislosti s uplatňovanou škodou. Zástupca odporcu namietol premlčanie nároku navrhovateľa
za obdobie od 14.4.2005, keďže v žalobe navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup odporcu v
priebehu prvého prvostupňového disciplinárneho od podania návrhu 14.1.2005 do vydania rozhodnutia
13.4.2005.

Súdprvéhostupňavodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žezodpovednosťštátuzamajetkovú,resp.
nemajetkovú ujmu, upravená v zák. č. 514/2004 Z.z. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu
(bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá za škodu podľa oboch citovaných zákonov za súčasného
splnenia troch podmienok, a to 1. existencia škody (majetkovej príp. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch), 2. nesprávny úradný postup orgánu štátu alebo nesprávne rozhodnutia a 3. príčinná

súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom alebo nesprávnym rozhodnutím.
Uvedený zákon rovnako, ako aj zák. č. 58/1969 Zb., bližšie nedefinuje ani pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Preto je potrebné vychádzať z ustanovení § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,

predovšetkým peňažného. Náhrada škody má predstavovať počínajúc účinnosťou zák. č. 514/2003
Z.z. „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať za podmienok vymedzených v tomto zákone aj peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy. Ide o ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti a
sťažením spoločenského uplatnenia, alebo inú preukázanú nemajetkovú ujmu, ak ju nemožno napraviť
inak.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že uplatnené právo náhrady škody vymedzené v žalobe
titulom nemajetkovej ujmy nebolo v rámci predbežného prerokovania uspokojené.
Podľa § 442 ods. 1 OZ sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou
škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého

stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Skutočnou škodou môže byť aj ujma, spočívajúca v poskytnutí finančných
prostriedkov na úkony štátneho orgánu alebo na úhradu trov konania pred ním, ktoré sa v dôsledku
jeho nesprávneho postupu ukázali ako zbytočne vynaložené. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový
prospech, ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktorý však nenastalo
v dôsledku škodnej udalosti (v predmetnej veci v dôsledku nesprávneho úradného postupu, zbytočnými

prieťahmi v konaní).
O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide len vtedy, ak škoda
vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi
vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny

nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák. č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej
teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Príčinná súvislosť nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku,
ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
štátu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (nemajetková ujma), za ktorú je

náhrada navrhovateľom v prejednávanej veci požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu
izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku.Časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnej
súvislosti (porovnaj R 21/1992). Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal nesprávny
úradný postup odporcu v období od podania žiadosti navrhovateľa o ukončenie štátnozamestnaneckého
pomeru (žiadosť podal sám navrhovateľ ku dňu XX.XX.XXXX). Skutočnosť, že odporca nesúhlasil s

návrhom navrhovateľa ukončiť štátnozamestnanecký pomer k navrhovanému dátumu XX.XX.XXXX,
nemôže mať za následok nesprávnosť úradného postupu odporcu, pretože odporca v súlade so
zákonom ukončil štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa u neho v 2 mesačnej lehote ku dňu
XX.X.XXXX. V tejto časti navrhovateľ teda nepreukázal nezákonný úradný postup odporcu. Ani
konanie odporcu po podaní žiadosti navrhovateľa o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru súd

nevyhodnotil, resp. nemal za preukázané, žeby išlo o akýsi nesprávny úradný postupe v zmysle § 9 ods.
1 zák. č. 514/2004 Z.z..
Pokiaľ ide o postup odporcu v priebehu prvého prvostupňového disciplinárneho konania voči
navrhovateľovi v období od XX.X.XXXX do XX.X.XXXX, ako i o skutočnosť, že nevydal rozhodnutie
v disciplinárnom konaní v primeranej a zákonnej lehote, tu mal súd preukázané, že po začatí
disciplinárneho konania došlo k nesprávnemu úradnému postupu a porušeniu § 9 ods. 1 zák. č. 10/1996

Z.z. a § 58 ods. 5 zák. č. 328/2004 Z.z..
Prieťahy v disciplinárnom konaní nevydaním zákonného rozhodnutia konštatoval aj Najvyšší súd SR v
už vyššie spomínanom rozhodnutí, že v postupe odporcu došlo k porušeniu § 3 ods. 1 a § 30 Správneho
poriadku, § 165e ods. 3 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, a uložil mu v disciplinárnom konaní
rozhodnúť do 45 dní od doručenia uznesenia.

Čo sa týka nezákonných rozhodnutí odporcu, o ktoré opiera navrhovateľ svoj nárok, súd posudzoval
rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia č.p. OÚ-XX-XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX a rozhodnutie
o uložení disciplinárneho opatrenia č.p. OÚ-XX-X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX.
Ako vyplýva z týchto rozhodnutí, rozhodnutím disciplinárnej komisie odporcu zo dňa XX.X.XXXX bolo
rozhodnuté o závažnom služobnom previnení navrhovateľa s uložením mu disciplinárneho opatrenia,

prepustenie zo stálej štátnej služby. Z dôvodu podaného odvolania navrhovateľom však odvolacia
disciplinárna komisia rozhodnutím zo dňa XX.X.XXXX zrušila toto rozhodnutie a vec vrátila na
nové konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a procesného pochybenia. Následne rozhodnutím
disciplinárnej komisie Služobného úradu odporcu zo dňa XX.X.XXXX vo veci odvolania navrhovateľa
bolo disciplinárne konanie voči nemu zastavené z dôvodu, že jeho štátnozamestnanecký pomer sa u

odporcu skončil dňa XX.X.XXXX (uplynutím výpovednej lehoty), a preto už nemohol byť účastníkom
disciplinárneho konania.
Súd mal nesporne preukázané, že navrhovateľ z dôvodu vyššie uvedených okolností sám na vlastnú
žiadosť ukončil štátnozamestnanecký pomer u odporcu. Až rozhodnutím vedúceho služobného úradu
odporcu č. OÚ-XX-X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX bolo rozhodnutie disciplinárnej komisie zo dňa

XX.X.XXXX zmenené a návrh na začatie disciplinárneho konania voči navrhovateľovi zamietnutý z
dôvodu nezákonnosti. Týmto mal súd preukázané splnenie podmienok na uplatnenie náhrady škody
podľa § 5, § 6 ods. 1 zák. č. 514/2004 Z.z..
Ako druhý predpoklad úspešnosti žaloby navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy je existencia
škody, ktorú navrhovateľ preukazoval už vyššie uvedenou argumentáciou. Podľa názoru súdu

však navrhovateľ v súvislosti s disciplinárnym konaním vedeným proti nemu za obdobie od
XX.X.XXXX-XX.X.XXXX vznik akejkoľvek škody nepreukázal. Z vlastnej iniciatívy dal žiadosť o
ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru u odporcu ešte dňa XX.XX.XXXX, t. j. ešte pred začatím
disciplinárneho konania a po jeho ukončení hneď nastúpil do zamestnania na Ministerstvo vnútra SR,
kde je stále zamestnaný, síce s nižším platom, ale aj s menšou zodpovednosťou. Sám navrhovateľ

potvrdil, že pracovné miesto získal z dôvodu, že aj na tomto inštitúte ho poznali ako odborníka. Súd
v konaní nemal preukázané, že pre správanie sa odporcu, príp. jeho zamestnancov bol navrhovateľ
nútený zmeniť zamestnávateľa. Ani existenciu psychickej a spoločenskej ujmy u navrhovateľa v
dôsledku vyššie uvedených nesprávnych úradných postupov a uvedených nezákonných rozhodnutí
navrhovateľ nepreukázal, keďže sám potvrdil, že ho iné osoby posudzovali a posudzujú ako odborníka,

nezanevreli na neho. Taktiež súd v konaní nemal preukázané, žeby v súvislosti s medializáciou jeho
osoby označenej iniciálami v súvislosti s disciplinárnym konaním týkajúcim sa nesprávneho „ vzorca“
pre výpočet výsluhových dôchodkov sa negatívne zmenili jeho vzťahy s bývalými kolegami alebo
osobami z iných inštitúcií, s ktorými sa na pracovnej úrovni stretával, príp., žeby o jeho odbornosti
niektorí pochybovali. Naopak, navrhovateľ sám potvrdil, že tieto osoby verili jemu a že ho podporovali.

Navrhovateľ teda nepreukázal ani to, že by mu odvysielanými reportážami vznikla nejaká škoda.
Posledným predpokladom úspešnosti vyhovenia žalobe navrhovateľa je preukázanie príčinnej súvislosti
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, príp. nezákonným rozhodnutím, existenciou ktorej sa
súd vzhľadom na predchádzajúce závery nezaoberal.Súd prvého stupňa, s poukazom na príslušné ustanovenia zák. č. XXX/XXXX Z.z., ktorými sa pri
posudzovaní uplatneného nároku riadil, zdôraznil, že nemajetková ujma v peniazoch, spôsobená
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom sa uhrádza len v prípade, že

samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, pričom navrhovateľ sa ani
nedomáhal konštatovania porušenia práva.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému odporcovi ich
náhradu nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnil.
Proti rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Namietal v ňom záver súdu, že v prvostupňovom konaní nepreukázal, že mu vznikla psychická ujma
v podobe stresu či podráždenosti. Zdôraznil, že celý postup odporcu bol úpornou a doslova zlovoľnou
snahou dosiahnuť jeho poškodenie. Tomuto nasvedčuje aj skutočnosť, že odporca nerešpektoval ani
opakované upozornenia Generálnej prokuratúry SR vydané v jeho prospech. Okrem toho poverený
zástupcaodporcuvkonanípredsúdomargumentovaltým,ženavrhovateľspôsobilodporcoviškoduviac
ako 19 mil. Sk, a to napriek tomu, že právoplatným rozhodnutím vedúceho služobného úradu MO SR č.

OU-XX-X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX bol návrh na disciplinárne konanie voči navrhovateľovi definitívne
zamietnutý. Odporca v rozpore s týmto rozhodnutím tvrdí, že navrhovateľ zavinil vznik škody. Uviedol,
že takýto doslova inkvizičný proces voči nemu, aj s prihliadnutím na to, že u odporcu pracoval viac ako
15 rokov, veľmi negatívne pôsobil na jeho psychiku. Z tohto pohľadu má za to, že súd prvého stupňa
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Nesúhlasí ani so záverom súdu, že navrhovateľ nepreukázal, že správaním odporcu bol donútený
zmeniť zamestnávateľa, keďže takýto záver je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním a postojom
odporcu. Z dokazovania je zrejmé, že odporca sa dopustil nesprávneho postupu ešte pred tým,
ako navrhovateľ požiadal o uvoľnenie zo štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa jeho názoru mal
odporca v rámci vykonávanej kontroly snahu úmyselne ho poškodiť, a preto už naďalej nemohol

pre neho pracovať. Odporca robil všetko preto, aby s ním mohol zákonným spôsobom ukončiť
štátnozamestnanecký pomer, čo potvrdzuje aj prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho
opatrenia č. p. OU-XX-XX/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX, ktorým mu bolo uložené disciplinárne opatrenie
- prepustenie zo štátnej služby. V prípade jeho prepustenia z dôvodu disciplinárneho previnenia by mu
nevznikol nárok na odstupné. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že nemal inú možnosť, ako sám ukončiť

štátnozamestnanecký pomer s odporcom. Je preto nesporné, že mu v priamej príčinnej súvislosti s
konaním odporcu vznikla ujma, a to v podobe straty zamestnania.
Vyslovil nesúhlas aj so záverom súdu, že nebolo preukázané, že by medializáciou jeho osoby označenej
iniciálami v súvislosti s disciplinárnym konaním sa negatívne zmenili jeho vzťahy s bývalými kolegami
alebo inými známymi osobami, a teda žeby mu v dôsledku odvysielania reportáží vznikla nejaká ujma.

Poukázal na mimoriadne difamačný obsah jednotlivých informácií prezentovaných v médiách zo strany
odporcu, ktorými jednoznačne došlo k vážnemu poškodeniu jeho mena, cti a dôstojnosti, ako aj k
narušeniu profesionálnej povesti. Za týmto účelom navrhol v prvostupňovom konaní vypočuť svedkov na
preukázanie skutočnosti, že odborná verejnosť bola informovaná o disciplinárnom konaní vedenom proti
nemu. Súd považoval vykonanie tohto dôkazu za nadbytočné, a to vzhľadom k tomu, že sám potvrdil, že

jeho vzťahy so spolupracovníkmi neboli narušené. To však neznamená, že medzi širšou verejnosťou,
t.j. v okruhu osôb, ktoré ho poznali podľa mena a funkcie, avšak nie osobne, nedošlo k poškodeniu
jeho dobrého mena. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Namietol aj záver súdu ohľadne čiastočného premlčania uplatneného nároku, nakoľko podľa jeho

názoru premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu začína plynúť až odo
dňa XX.X.XXXX, kedy Úrad pre štátnu službu ako odvolacia disciplinárna komisia rozhodnutím č.
UŠS-XXXX/XXXX zrušil v celom rozsahu rozhodnutie disciplinárnej komisie služobného úradu MO
SR z XX.X.XXXX pre jeho nepreskúmateľnosť a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové konanie
a rozhodnutie. Až v tomto okamihu sa hodnoverným spôsobom dozvedel, že odporca sa dopustil

pochybenia (poukaz na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Súd prvého stupňa pri posúdení otázky
premlčania nesprávne aplikoval uvedené ustanovenie, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právny zástupca navrhovateľa z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že podanému návrhu vyhovie v celom rozsahu a odporcu zaviaže k

náhrade trov konania, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212
ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že nie
je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Prvostupňový súd náležite

zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i
patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219
ods. 2 O.s.p.).
K tomuto názoru dospel odvolací súd po tom, ako sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania
na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi. Navrhovateľ v odvolacích

námietkach len zopakoval svoje tvrdenia, ktoré už uviedol v prvostupňovom konaní. S prevažnou
väčšinou z nich sa okresný súd dostatočným spôsobom vysporiadal.
Na odvolacom pojednávaní právny zástupca navrhovateľa uviedol, že zotrváva na argumentoch proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktoré uviedli v písomne podanom odvolaní. Zdôraznil, že rozhodnutie
správneho orgánu, ktorým bol zamietnutý návrh na disciplinárne konanie proti navrhovateľovi,
konštatovalo v 12-tich prípadoch porušenie zákona zo strany odporcu. Ďalej poukázal na skutočnosť,

že hoci odporca deklaroval spôsobenie škody zo strany navrhovateľa vo výške 19 mil. Sk, neurobil
žiadne kroky k tomu, aby si náhradu údajne vzniknutej škody uplatnil. Navrhovateľ bol a je uznávaným
odborníkom v sociálnej oblasti a zverejnenie informácií o údajnom disciplinárnom previnení mu značne
zasiahlo do osobnostných práv, keďže na sklonku kariéry boli zverejnené informácie o tom, že
porušoval zákony a spôsobil odporcovi značnú škodu. Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že už dňa

XX.X.XXXX bol prvým disciplinárnym rozhodnutím navrhovateľ prepustený zo stálej štátnej služby a táto
skutočnosť ho tiež ovplyvnila v jeho rozhodovaní ukončiť štátnozamestnaneckú službu na základe svojej
žiadosti, nakoľko mu hrozilo, že pri prepustení mu nebude vyplatené odstupné a ukončenie stálej štátnej
služby v podstate malo dopady aj v majetkovú sféru navrhovateľa (strata služobného príjmu).
Navrhovateľ vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že celá záležitosť okolo neho tak

nepriaznivo na neho pôsobila, že keď pochopil o čo ide, rozhodol sa sám požiadať o uvoľnenie zo
štátnozamestnaneckého pomeru. Bol už v preddôchodkovom veku, a bolo mu jasné, že ak by u odporcu
zotrval, stále by boli možnosti na to, aby mu nejakým spôsobom znepríjemňoval život.
Keďže bol známy odborník, pre médiá nebol žiaden problém na základe zverejnených údajov, t.j. jeho
iniciál identifikovať jeho osobu. Vec bola značne medializovaná, boli organizované aj tlačové besedy, na

ktorých neobvykle dva krát vystúpil aj sám minister obrany. Uviedol, že v súvislosti s tým prebiehajú na
súde ďalšie dve konania, v ktorých si uplatňuje nároky pre porušenie jeho osobnostných práv. V jednom
prípade bola zo strany redaktora položená konkrétna otázka, či zostáva v hre už len p. H.. Z toho je teda
zrejmé, že nebola pochybnosť o tom, o koho ide.
Vo verejnej službe pracoval až do konca septembra XXXX, konkrétne na Ministerstve vnútra SR, kde ho

hneďprijalipoodchodezMinisterstvaobranySR,t.j.odX.X.XXXX.Uviedol,ženemážiadnuvedomosťo
tom, že by odporca urobil konkrétne kroky smerujúce k uplatneniu náhrady škody, ktorú mu mal spôsobiť
(cca 19 mil. Sk). Odporca teda neurobil žiadne kroky na to, aby tieto skutočnosti boli preverené a bola
vyvodená zodpovednosť voči nemu alebo spoluzodpovedným osobám.
Zástupca odporcu na odvolacom pojednávaní konštatoval, že právny zástupca navrhovateľa vo

vyjadrení poukazoval aj na zásah do osobnostných práv navrhovateľa, pričom navrhovateľ si z tohto
právneho titulu uplatňuje nároky aj v inom konaní. Zdôraznil, že navrhovateľ doteraz nepreukázal vznik
škody. Pokiaľ argumentuje tým, že utrpel psychickú ujmu, ani túto v konečnom dôsledku nepreukázal.
Navrhovateľ sa sám rozhodol skončiť štátnozamestnanecký pomer, a to mesiac pred podaním návrhu
na začatie disciplinárneho konania, čiže išlo o jeho vlastné rozhodnutie. K skončeniu jeho pracovného

pomeru mohlo dôjsť najneskôr až po uplynutí 60 dní od podania žiadosti a v tejto lehote aj skutočne došlo
ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, avšak nie v dôsledku uloženia disciplinárneho opatrenia.
Uviedol, že je nesporné, že navrhovateľ je považovaný za odborníka v jeho oblasti a ako sám uviedol,
práve táto skutočnosť mu umožnila hneď sa zamestnať. Zdôraznil, že navrhovateľ sám uviedol, že
toho času pracuje ako externý pracovník na N. M. a H. v V., a preto je zrejmé, že ak by medializácia

daného prípadu mala negatívny vplyv na povesť a dobré meno navrhovateľa, univerzita by ho určite
nezamestnala. Nie je teda pravdou, že by medializácia uvedeného prípadu navrhovateľovi spôsobila
akúkoľvek škodu. Je zrejmé, že navrhovateľ ako riadiaci pracovník bol sústavne vystavovaný väčšej
psychickej záťaži vyplývajúcej z jeho postavenia. Poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal negatívne
dôsledky na jeho psychiku žiadnymi lekárskymi správami, ktoré by reálne preukázali vznik ujmy u neho.

Odporca je preto toho názoru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, a z toho dôvodu navrhuje
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 1.7.2004 do XX.X.XXXX, štát zodpovedáza podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím; b) nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody; c) rozhodnutím o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1,2 cit. zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušný zisk.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 27 ods. 1 cit. zákona, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.
Odvolací súd po posúdení veci aj na základe doplneného dokazovania dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne ustálil, že na strane odporcu došlo k pochybeniam, ktorých následkom bolo
vydanie nezákonných rozhodnutí, ktoré bolo následne zrušené, resp. zmenené príslušným odvolacím
orgánom. U odporcu došlo tiež k postupu, ktorým boli porušené viaceré zákonné ustanovenia a došlo
k prieťahom v konaní. Možno teda súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že jedna z podmienok
vzniku zodpovednosti za škodu je v danom prípade splnená. Na to, aby súd mohol priznal nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená konaním a rozhodnutím štátneho
orgánu, je potrebné jednoznačne ustáliť, že k jej vzniku skutočne došlo.
Nemajetková ujma predstavuje ujmu, ktorej podstata spočíva (na rozdiel od skutočnej škody alebo
ušlého zisku) na báze zásahu do osobnostných sfér daného subjektu, kedy sú zasiahnuté iné ako
hmotné statky, kedy sa zásahy prejavujú v podobe narušenia vnútornej integrity fyzickej osoby. Aby súd

mohol priznať nárok na nemajetkovú ujmu, musí mať preukázané, že konaním štátneho orgánu došlo
k takým následkom prejavujúcim sa navonok, ktoré mohli zasiahnuť fyzickú osobu v jej osobnostných
právach.
Hoci navrhovateľ tvrdí, že mu bola spôsobená psychická ujma (stres, podráždenosť), odvolací súd
považuje za správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ na preukázanie tejto skutočnosti

nepredložil žiaden dôkaz. Len samotné tvrdenie navrhovateľa bez aspoň podporného predloženia
iných dôkazov (lekárske správy, svedecké výpovede) neobstojí a súd nemôže ustáliť záver o vzniku
psychickej ujmy. Navrhovateľ súdu nepredložil žiadne lekárske správy a ani nenavrhol vypočutie
svedkov, ktorý by mohli potvrdiť jeho prípadné psychické problémy, resp. to, akým spôsobom sa u nehoprejavoval stres z danej situácie. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že už samotný
spôsob vedenia disciplinárneho konania („inkvizičný proces“) mu spôsobil psychickú ujmu, pokiaľ nie
je preukázaný konkrétny následok, prejavujúci sa v určitých problémoch. Teda nestačí len zo spôsobu

vedenia disciplinárneho konania dedukovať možnosť vzniku psychickej ujmy. Nezákonnosť vedenia
disciplinárneho konania je porušením povinnosti, avšak nie je samotným zásahom. Je nepochybné, že
vo všeobecnosti by nezákonné vedenie disciplinárneho konania mohlo spôsobiť vznik psychickej ujmy
a bola by logicky odôvodniteľná aj existencia príčinnej súvislosti, ale v prípade náhrady nemajetkovej
ujmy sa musí vychádzať z konkrétnych následkov spôsobených fyzickej osobe. Je preto správny záver,

že navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Odvolací súd v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa zdôrazňuje, že v konaní neboli
preukázané také následky konania odporcu (vrátane medializácie prebiehajúceho disciplinárneho
konania navrhovateľa) na pracovný život a ďalšie profesionálne uplatnenie navrhovateľa, ktoré
by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Navrhovateľovi sa podľa vlastného vyjadrenia bez
akýchkoľvek problémov podarilo hneď zamestnať v štátnom sektore, a to Ministerstve vnútra SR,

nakoľko ho poznali ako odborníka. Táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že jeho dobrá povesť samotným
disciplinárnym konaním a jeho medializáciou nebola poškodená. Navrhovateľ tiež nepreukázal, a v
podstate ani netvrdil, že by u neho nastali zmeny vo vzťahoch s kolegami alebo odbornou verejnosťou.
Ako sám uviedol, napriek tomu, že celá vec bola medializovaná, ľudia na neho nezanevreli a väčšina
stála na jeho strane. Na to, aby mohol súd ustáliť vznik nemajetkovej ujmy a priznať jej náhradu, by

bolo potrebné preukázať práve taký zásah do práv navrhovateľa, ktorý by spôsobil zhoršenie, resp.
obmedzenie možností nájsť si prácu alebo narušenie dobrej povesti v kruhoch odbornej verejnosti.
V tejto súvislosti je bez právneho významu námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa pre
nadbytočnosť odmietol vypočuť ním navrhovaných svedkov, ktorí mali potvrdiť, že o disciplinárnom
konaní vedenom proti navrhovateľovi boli informovaní. Odvolací súd aj v tejto otázke je zajedno so

súdom prvého stupňa, nakoľko navrhovateľ sa domáhal vypočutia ním navrhovaných svedkov len z
vyššie uvedeného dôvodu (potvrdenie ich vedomosti o disciplinárnom konaní) a nie z dôvodu, že môžu
potvrdiť zhoršenie jeho postavenia v pracovnej oblasti, resp. narušenia vzťahov s kolegami a odbornou
verejnosťou. Za týmto účelom ich nakoniec ani nemohol navrhnúť na vypočutie, keďže sám netvrdil, že
by k takýmto následkom došlo.

Je nesporné, že navrhovateľ požiadal o prepustenie zo štátnej služby ešte pred začatím disciplinárneho
konania, pričom išlo len a len o jeho rozhodnutie. Aj keď by skutočne takto reagoval pod vplyvom tlaku
vyvíjaného na neho počas kontroly, primárne príčinou straty zamestnania nebolo konanie odporcu, ale
rozhodnutie navrhovateľa, ktorého k tomu podľa jeho vlastného vyjadrenia okrem iného viedla aj hrozba,
že môže prísť o odstupné.

Pokiaľ ide o medializáciu osoby navrhovateľa, je pravdou, že v médiách s celoslovenskou pôsobnosťou
sa objavili informácie o tom, že na Ministerstve obrany SR došlo k nesprávnemu výpočtu, resp.
stanoveniu nesprávneho vzorca na výpočet výsluhových dôchodkov, a že ako jeden z vinníkov
vystupuje navrhovateľ. Odzneli tiež informácie o začatí disciplinárneho konania proti navrhovateľovi.
Táto skutočnosť sama o sebe nezakladá zodpovednosť štátu za prípadnú ujmu spôsobenú zverejnením

týchto informácií v médiách. V konaní nebolo preukázané, že by bol odporca dal podnet na medializáciu.
V danej veci si médiá len plnili svoji informačnú povinnosť, v rámci ktorej podľa názoru odvolacieho súdu
nezasiahli do práv navrhovateľa. Keby aj došlo k zverejneniu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich
údajov, za zverejnenie týchto informácií by primárne nebol zodpovedný odporca, ale médiá, voči ktorým
by si navrhovateľ musel svoje nároky uplatniť žalobou na ochranu osobnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané, že by bolo zasiahnuté do osobnostných
práv navrhovateľa, a že by mu konaním odporcu vznikla akákoľvek ujma, či už na zdraví, psychike, v
pracovnej oblasti alebo v súkromnom a spoločenskom živote.
Keďže vzhľadom na všetky okolnosti danej veci je nesporné, že postup odporcu ako aj disciplinárne
konanie vedené voči odporcovi mali na neho nejaké následky, v konaní nebolo preukázané, že by išlo

o závažné následky, ktoré by boli spôsobilé vyvolať vznik škody. Je správny názor súdu prvého stupňa,
že navrhovateľ vznik škody nepreukázal, a preto nemožno ustáliť ani vznik zodpovednosti za škodu na
strane odporcu. Vzhľadom na daný stav je úplne bezvýznamné zaoberať sa otázkou existencie príčinnej
súvislosti.
Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na správnosť záveru súdu prvého stupňa ohľadne premlčania

nároku za obdobie od 20.9.2004 do X.X.XXXX. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné vychádzať z
toho, že ak by aj vznikla škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom za uvedené obdobie, v tomto
prípade by sa premlčacia doba (v prípade nesprávneho úradného postupu) počítala od doby, keď sa
navrhovateľ o škode dozvedel. Ku koncu uvedeného obdobia už navrhovateľ u odporcu nepracoval,všetky informácie, ktorými bol podľa jeho tvrdení poškodený už boli v médiách uverejnené, ako sám
tvrdil, mal z celej situácie stres a bol podráždený, čiže následky sa v tom čase už u neho prejavili, takže
začiatok premlčacej lehoty v tomto prípade súd prvého stupňa posúdil správne.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.