Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4306211610
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4306211610.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25 a Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: T. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom hlásený pobyt bezdomovca S., zastúpenému
opatrovníčkou Katarínou Kosorínovou, zamestnankyňou Okresného súdu Levice, o vymoženie sumy

956,88 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa
7. februára 2012 č. k. 13Er/798/2006-33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zastavenia exekučného
konania p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietol, exekučné konanie vedené na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/798/2006 zastavil a
súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 35, §

44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 41 ods. 2 písm. d)
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov, § 3 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1,

2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01. 01. 2008, ako aj čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a rozsudkami Súdneho
dvora a zistil, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal návrhom na vykonanie exekúcie zo
dňa 05. 08. 2006 vymoženia sumy 956,88 eura s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka
bola súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používavprípadochuzatváraniazmlúvrovnakéhodruhuaneurčitéhopočtu.Zastalnázor,žedojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosťpodstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy bola adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok,
resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko

bolo možné predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Okrem toho poukázal aj na okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského
súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická
osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie
zisku. Uvedená okolnosť mohla mať vplyv na jeho rozhodovanie. Dojednanie rozhodcovskej doložky a

následnékonaniepredrozhodcovskýmsúdomviedlivosvojichdôsledkochktomu,žespotrebiteľovibola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice
Rady 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ
ňou nie je viazaný. Okrem toho mal za to, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže
neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal

oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25
% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto
výške bolo nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane
spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi bolo aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre
oblasť súkromného práva určujúcou. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi

dodávateľom a spotrebiteľom. Poukázal pritom na ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, §
10 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 1 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za

poskytnutie spotrebiteľského úveru. Naviac dodal, že z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
nebolo možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina a poplatok za poskytnutie úveru, čo má za následok
jeho nevykonateľnosť, preto nebolo možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.
Z uvedených dôvodov exekučný súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a
exekúciu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastavil

a súdnemu exekútorovi trovy nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci na ďalšie konanie. Svoje odvolanie postavil na základných piatich bodoch, v rámci ktorých
vytýkal rozhodovanie súdu nad rámec zverenej právomoci, nepodanie návrhu na začatie konania, hoci

bol potrebný, odňatie účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistený skutkový stav a v
neposlednom rade nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že exekučný súd nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného

rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Dodal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k

takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okrem toho exekučný súd nepovažoval za
súd v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, ako ani nebol podľa neho súdom
konajúcim o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani súdom pokračujúcim v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Mal za

to, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k
zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde
ich platné právo zaraďuje. Konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stratil vplyvom

nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní
revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak,
ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu nasúdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Z pohľadu ochrany princípov právneho
štátu, ale aj ochrany základných práv, zvýraznil problém plynutia času, ktorý bližšie vo svojom odvolaní

rozobral, na základe čoho zastal názor, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v
čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovským súdom, Slovenská republika bola právnym
štátom a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného

právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie v konaní pred exekučným súdom, pričom tomuto záveru
zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské
konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Vzhľadom na to dodal, že exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup

v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskomkonaní.Zdôraznil,žeexekučnýsúdnedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Pre prípad nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby

všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. S poukazom na § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. V rámci odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom
namietal predovšetkým porušenie princípu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Vytýkal, že
aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred

exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Mal za to, že
exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie
a preto nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť
takéto odlišné zaobchádzanie. Okrem toho konštatoval aj porušenie princípu rovnosti zbraní, na základe
ktorého bol uvedený do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných

strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Zároveň namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení, ako ani nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup,
ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez

existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Zároveň
vytkol aj nevykonávanie dokazovania a prijatie záveru len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdil, že táto je platná a to z dôvodu, že
dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však neustanovuje, že

spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Dodal, že nejde pritom o fiktívnu
možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Okrem toho nesúhlasil
ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zákona o
spotrebiteľských úveroch, pretože poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak
na základe zmluvy v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v takejto zmluve nemusela

byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal aj na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a tiež sa vyjadril k poplatku za poskytnutie
úveru a poplatku za zasielanie upomienok. Záverom zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul
bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

Vzhľadom na to, že oprávnený podal odvolanie aj proti výroku týkajúcemu sa zamietnutia žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, podaním odvolania sa tento výrok zrušil a o žiadosti
oprávneného na zmenu súdneho exekútora opätovne rozhodla zákonná sudkyňa uznesením zo dňa29. októbra 2013 č. k. 13Er/798/2006-81 tak, že žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietla (§ 374 ods. 4 tretia veta OSP). Následne v zastavujúcej časti, ako aj v časti týkajúcej sa trov
exekúcie predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu oprávneného v týchto

častiach nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 druhá veta OSP).

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa

zastavenia exekučného konania je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom, doručeným súdnej exekútorke dňa 21. 08.
2006, požiadal súdnu exekútorku o vykonanie exekúcie voči povinnému na vymoženie sumy 956,88
eura (28.827,-Sk) s príslušenstvom. Za exekučný titul označil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 24. 04. 2006 sp. zn. SR 1405/06, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 09. 05. 2006 a vykonateľnosť dňa 12. 05. 2006. Súdna exekútorka doručila
dňa 04. 03. 2006 súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej
pripojila návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul a plnomocenstvo.
Súd prvého stupňa poveril dňa 07. 09. 2006 súdnu exekútorku vykonaním exekúcie. Podaním zo dňa
03. 09. 2009 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora, v dôsledku čoho súd prvého stupňa

vyzval oprávneného prostredníctvom súdnej exekútorky o predloženie zmluvy o úvere a všeobecných
obchodných podmienok úveru. Podaním zo dňa 29. 11. 2010 súdna exekútorka podala podnet na
povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie. Následne súd prvého stupňa vo veci rozhodol
napadnutým uznesením.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Exekučný poriadok") exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods.

1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v

priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To
znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku).

Inštitút rozhodcovského konania je upravený v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňuje alternatívnym spôsobom riešiť niektoré
majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv
o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o

fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa účastníci môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí,
že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v
rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Umožňuje mu to ustanovenie §
45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého môže súd príslušný na exekúciu exekučné konanie

zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo
veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/). Rovnako tak môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviťexekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods.
1 písm. c/, ods. 2). Toto ustanovenie tak v sebe zakotvuje osobitnú prieskumnú právomoc exekučného

súdu.

V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd je oprávnený posudzovať, či vec je spôsobilá
na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci
bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti

uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými
mravmi, t.j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský
rozsudok nebol. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,
prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ktorý sa preskúmava. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov, je potom dôvodný záver, že v exekučnom

konaní je exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone
o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správnosti a teda, či tento rozhodcovský rozsudok
netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo
či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle

§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 OSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v
preskúmavanej veci zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania
z dôvodov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, čo mu

zákon umožňoval i bez existencie návrhu. Prekážku k takémuto postupu netvorila ani prípadná okolnosť,
že súd poveril exekútora vykonaním exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je
exekučným titulom, mal nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) Zákona o rozhodcovskom konaní
alebo zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí

prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú práve po
vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia exekútorovi totiž nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup aj v neskoršom štádiu
konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala

v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z obsahu spisu, zmluvu o úvere zo dňa 25. 11. 2005 súd prvého stupňa správne posúdil ako
spotrebiteľskú zmluvu, ako aj správne na ňu aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v čase uzatvárania zmluvy medzi účastníkmi tohto

konania o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a doplnení zákona Slovenskej národnej

rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a od účinnosti tohto zákona, t.j. 1. januára 2008 podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Keďže ustanovenie § 879j zák. č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že ustanoveniami

tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008, treba posudzovanú zmluvu
o úvere považovať za zmluvu spotrebiteľskú a vzťah za spotrebiteľský a to i napriek tomu, že zmluva
bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani

v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad
citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa správne považoval zmluvu o úvere zo dňa
25. 11. 2005 za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovskúdoložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, správne súd prvého stupňa právne posúdil ako neprijateľnú a tým absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj je neplatná
pre nedodržanie jej písomnej formy. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom
zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.
niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť tento výber ovplyvniť,

bol pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, a preto bola namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná
forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Okrem toho dodávateľ vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru určil aj neprimerane vysokú
sankciu za omeškanie s plnením záväzku, ako aj požadoval úroky v rozpore s § 4 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľskom úvere, a teda aj plnenie, na ktoré bol povinný zaviazaný rozhodcovským rozsudkom

bolo treba hodnotiť ako plnenie priznané v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v rozpore so zákonom.

Odvolací súd, z uvedených dôvodov, námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa mal za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom a s dobrými mravmi, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené

a odporujúce dobrým mravom, preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
týkajúcej sa zastavenia exekučného konania podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil a v časti trov exekúcie
vrátil vec súdu prvého stupňa na postup podľa § 374 ods. 4 OSP, nakoľko o tomto výroku musí meritórne
rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou s tým, že proti jeho rozhodnutiu nebude
prípustné odvolanie.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b)
OSP konanie prerušiť a podať návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Následne podaním zo dňa 26.

07. 2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 10. 08. 2012, s poukazom na ustanovenie § 109 ods.
1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhol tiež konanie prerušiť a predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v
ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená

právomoc rozhodcovského súdu?3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na margo návrhov na prerušenie konania, odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného
poriadkuexekučnékonanienemožnoprerušiť,akosobitnýzákonneustanovujeinak.Takýmtoosobitným
zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky
súdny poriadok. Vzťah Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku je vymedzený v § 251
ods. 4 OSP, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Subsidiárne používanie prvej až štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v exekučnom konaní
znamená, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku sa ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku použijú len na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v Exekučnom poriadku vôbec alebo nie sú
upravené vyčerpávajúco, to všetko však len za predpokladu, že to povaha konkrétnej procesnej situácie
nevylučuje.

Naviac, povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného

v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom
povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre
riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
388/2010 z 19. októbra 2010).

V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorýmsúdprvéhostupňaexekúciuzastavil,keďžezistirozporrozhodcovskéhorozsudkusozákonom.S
poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na
základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl.

267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného
nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie
konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSPapovinnémunáhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,napriektomu,žebolvodvolacomkonaní

úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.