Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/163/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112208797
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4112208797.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18,
Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpený Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava,
proti žalovaným: 1./ G. X., bytom P. XXX/XX, O., zastúpený žalovanou v druhom rade, 2./ C.. W. X.,
bytom P. XXX/XX, O., o zaplatenie sumy 4.554,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a
2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. februára 2013 č. k. 14C/316/2012-80, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 4 333,61 eura s príslušenstvom a v časti výroku o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra rozsudkom zo dňa 26. 02. 2013 č. k. 14C/316/2012-80 rozhodol, že žalovaní v prvom
a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.333,61 eura s 15,80 %

ročným úrokom z úveru zo sumy 3.336,68 eura od 20. 12. 2011 do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 4.036,81 eura od 20. 12. 2011 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalobu v časti o zaplatenie 69,34 eura s 25 % ročným úrokom od 01. 01. 2012 do zaplatenia
zamietol. Žalobu zamietol aj v časti o zaplatenie 150,04 eura s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od
20. 12. 2011. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov
konania v sume 880,32 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku do rúk právneho zástupcu

žalobcu Mgr. Miroslava Vilíma. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 - 3, § 8aa
ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1 - 8, § 54 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 3 ods.
1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 142 ods. 1 OSP. Žalobca sa podanou žalobou dňa 12. 03.
2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
sumu 4.554,69 eura, úrok vo výške 15,80 % ročne zo sumy 3.336,68 eura od 20. 12. 2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania zo sumy 3.336,68 eura vo výške 9 % ročne od 20. 12. 2011 do zaplatenia, úrok z

omeškania zo sumy 851,87 eura vo výške 9 % ročne od 20. 12. 2011 do zaplatenia, úrok vo výške
25 % ročne zo sumy 69,34 eura a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 12. 06. 2009
uzavrel so žalovanými Zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaným
spotrebný úver v sume 4.000,- eur s dohodnutým úrokom z úveru. Žalovaní úver riadne nesplácali a
z dôvodu omeškania ich vyzval na zaplatenie omeškaných splátok. Žalovaní na výzvu nereagovali,
preto im žalobca oznámil zosplatnenie úveru ku dňu 20. 03. 2011. Dlžná suma ku dňu 19. 12. 2011

predstavovalavýšku4.485,35eura,ztohonezaplatenáistinaje3.336,68eura,úrokzúveru700,13eura,
úrok z omeškania 296,80 eura a ďalšie poplatky v sume 151,74 eura. Žalobca uzavrel so žalovaným v 1.
rade aj zmluvu o bežnom účte, na ktorom bol debetný zostatok v sume 69,34 eura. Podľa zmluvy o úvere
vyčerpaný a nesplatený úver sa úročil pevnou úrokovou sadzbou vo výške 15,80 % ročne. Za obdobie
od 20. 12. 2011 si žalobca nárokuje na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy. Dňa
11. 06. 2009 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB.

Súd pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. Žalobca v písomnom vyjadrení,
ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní uviedol, že žalované poplatky v sume 150,04 eurapredstavujú poplatky za správu úveru, poistenie a výzvy žalovaným. Debetný zostatok na bežnom účte
vo výške 69,34 eura pozostáva z poplatkov za vedenie účtu, poštovného, poplatkov za upomienku
a debetného úroku. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že súhlasí s vyjadrením žalovanej v

2. rade, ktorá je jeho matkou. V čase uzavretia zmluvy o úvere pracoval na živnosť ako taxikár, úver
prestal splácať aj z toho dôvodu, že príjmy z tejto živnosti neboli také, ako v čase uzavretia zmluvy.
Jeho mesačný príjem v súčasnej dobe sa pohybuje od 200,- do 400,- eur. Úver, ktorý poskytol žalobca,
použili na splatenie ďalších úverov a dlhov, ktoré mal v zdravotnej poisťovni a u iných osôb, okrem tohto
úveru má aj ďalší úver poskytnutý bankou v sume 10.000,- eur, pričom zmluva bola uzavretá ešte pred

týmto úverom. Ani tento úver nesplatil. Úver chce splatiť, hľadá si aj inú prácu. Žalovaná v 2. rade na
pojednávaní uviedla, že v podanom odpore namietali, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné poplatky
a nezákonné úroky z omeškania. Za neprijateľné zmluvné podmienky považuje poplatok za spracovanie
úveru vo výške 80,- eur, pričom jej ako spotrebiteľovi nebolo poskytnuté skutočné protiplnenie za tento
poplatok, ďalej nie je špecifikovaný jasne, určite a zrozumiteľne za aký úkon, či službu si ho banka
nárokuje. Ďalej namietala poplatky za správu úveru vo výške 1,99 eura mesačne z dôvodu, že úverový

účet neslúži spotrebiteľovi, ale veriteľovi pre jeho evidenciu. Namieta tiež úroky z omeškania, ktorými
žalobca obchádza zákon v tom smere, že veriteľ má pri omeškaní dlžníka nárok na úrok z omeškania,
keďže žalobca na istinu v omeškaní pripočítal úroky + sankčné úroky + rôzne poplatky a celé to úročil
úrokom z omeškania, čo je podľa jej názoru dvakrát úročené úrokom z omeškania. Pri uzatváraní zmluvy
namietala poistenie úveru a zmluvu o bežnom účte. S výškou sumy úveru, výškou úroku z úveru,

výškou mesačných splátok a dobou splácania úveru súhlasili. Úver splácali do septembra 2010, t. j.
do času, kedy sa dostali do finančných problémov v dôsledku straty zamestnania. S istinou vo výške
3.336,68 eura a s úrokom z úveru vyčísleným v žalobe súhlasila. Neuznala sumu 69,34 eura titulom
debetného zostatku na bežnom účte, ktorý nepotrebovali, bol im nanútený a žiadali jeho zrušenie, s
čím banka nesúhlasila. Zriadenie bežného účtu a poplatok za vedenie tohto účtu považuje za nekalú

praktiku banky. Mala za to, že banka porušila ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 251/2001 Z.
z., keď v zmluve o úvere banka uvádza istinu spolu s úrokmi v jednej sume, pričom spotrebiteľ má
nárok na to, aby vedel, koľko zo splátky je započítaných na istinu a koľko na úroky. Tým, že banka
neuviedla jednotlivo výšku splátok istiny a výšku splátok úrokov, si banka nesplnila zákonnú povinnosť a
úver by mal byť z tohto dôvodu bezúročný a bez poplatkov. Žalobu žiadala v celom rozsahu zamietnuť.

Náhradu trov konania nepožadovala. Súd vykonal rozsiahle dokazovanie. Žalobca je právnická osoba
poskytujúca finančné služby a obaja žalovaní sú fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní zmluvy o úvere
vystupovali v postavení spotrebiteľa. Žalobca a žalovaní dňa 12. 06. 2009 uzavreli úverovú zmluvu,
na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným spotrebiteľský úver vo výške 4.000,- eur. V bode IV.
zmluvy je dohodnutá pevná úroková sadzba úveru, a to vo výške 15,80 % ročne. Ročná percentuálna

miera nákladov predstavuje 19,14 % ročne a celkové náklady spojené s týmto úverom predstavujú
čiastku 2.030,20 eura. Priemerná hodnota RPMN bola 21,67 % ročne. Žalovaní sa zaviazali splácať
úroky a istinu v 60 mesačných splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci, prvá splátka dňa 20. 07. 2009 a
posledná dňa 20. 06. 2014 vo výške 97,18 eura mesačne. Z účtovných dokladov žalobcu vyplýva, že
žalovaní zaplatili poslednú splátku dňa 20. 08. 2010. Žalovaní nedodržali zmluvné podmienky a žalobca

písomným podaním zo dňa 21. 03. 2011 vyhlásil celú pohľadávku dňom 20. 03. 2011 za splatnú a žiadal
zaplatiť celú zvyšnú časť úveru. Dlžná suma predstavuje istinu vo výške 3.336,68 eura, úrok z úveru vo
výške 700,13 eura ku dňu 19. 12. 2011, úrok z omeškania vo výške 296,80 eura ku dňu 19. 12. 2011,
poplatky v sume 150,74 eura, spolu 4.483,65 eura. Ďalej žalobca a žalovaný uzavreli dňa 11. 06. 2009
Zmluvu o bežnom účte a balíku produktov, na základe ktorej sa žalobca zaviazal viesť pre žalovaného

bežný účet číslo 4007838824/7500 v eurách. Zmluvné strany sa dohodli, že žalovaný ako majiteľ účtu
sa zaväzuje čerpať peňažné prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných
prostriedkov na účte, resp. do výšky zmluvne povoleného prečerpania. Zmluva o povolenom prečerpaní
účtu nebola medzi žalobcom a žalovaným nikdy uzavretá. Na bežnom účte žalovaný prečerpal sumu
69,34 eura za čo si žalobca určil debetnú úrokovú sadzbu vo výške 25 %. Žalobca podaním zo dňa 11.

02. 2013 žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu vo výške 4.483,65 eura spolu s úrokom z úveru zo sumy
3.336,68 eura vo výške 15,80 % ročne od 20. 12. 2011 až do zaplatenia, úrokom z omeškania a zo
sumy 3.336,68 eura vo výške 8,75 % ročne od 20. 12. 2011 do zaplatenia a úrokom z omeškania zo
sumy 850,17 eura vo výške 8,75 % ročne od 20. 12. 2011 do zaplatenia. Žalovaný v 1. rade je povinný

zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 69,34 eura spolu s úrokom 25 % ročne od 01. 01. 2012 do zaplatenia.
Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania. Súd
zmenu žalobného návrhu pripustil na pojednávaní dňa 26. februára 2013. Žalovaný v 1. rade súhlasil
s vyjadreniami žalovanej v 2. rade, ktorá žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Nesúhlasila svýškou úrokov z omeškania, dôvodiac, že uplatnenými úrokmi z omeškania žalobca obchádza zákon,
preto je tento úkon neplatný podľa § 39 OZ. V danej veci bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne
preukázané, že medzi žalovanými a žalobcom došlo jednak k uzavretiu zmluvy o bežnom účte (žalovaný

v 1. rade) a k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (s obidvomi žalovanými ako dlžníkmi). Súd obe
uzavreté zmluvy, ako aj obchodné podmienky veriteľa posudzoval v zmysle spotrebiteľského práva a
dospel k záveru, že žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 11. 06. 2009 zmluvu o bežnom účte, na
ktorý poskytol žalobca žalovaným finančné prostriedky vo výške 4.000,- eur na základe uzavretej zmluvy
o úvere. Zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy, keďže ide o typovú, štandardnú zmluvu, pričom

podmienky jej uzavretia boli vopred žalobcom preddefinované a nebolo možné ich meniť. Zmluva nebola
individuálne dojednaná a bola výslovne viazaná na zmluvu o úvere. Z ustanovenia bodu V. tejto zmluvy
vyplýva, že klient nemôže zmluvu o bežnom účte vypovedať, ak sú na tento účet viazané produkty a
služby. Súd poznamenal, že účet nebol zo strany žalovaného využívaný a spotrebiteľ platí poplatky iba
za vedenie tohto účtu. Vzhľadom k tomu, že takáto zmluva bola uzavretá iba v dôsledku poskytnutého
úveru, jej uzavretie súd v rámci hodnotenia z pohľadu ochrany spotrebiteľa nepovažoval za potrebné

a ak aj bola uzavretá, mal mať možnosť žalovaný v 1. rade túto zmluvu zrušiť. Vedenie úverového
účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, ale slúži výhradne záujmom banky.
Pokiaľ ide o splácanie úveru banke, slúži úverový účet v prvom rade účtovným, resp. zúčtovacím účelom
banky, ktorá prostredníctvom svojho vnútorného vedenia účtov vo vlastnom záujme sleduje stav plnenia
úverového vzťahu dlžníkom. Spotrebiteľ, ktorý si pravidelne plní svoju povinnosť splácať úver, nie je na

vedenie osobitného účtu bankou, s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný. Z tohto dôvodu
súd nepriznal žalobcovi náhradu za náklady súvisiace s vedením tohto účtu v sume 69,34 eura. Tieto
náklady za vedenie účtu boli zo strany žalobcu stanovené bez toho, aby suma za vedenie účtu bola
dohodnutá v zmluve a aby mal žalovaný v 1. rade možnosť sa s týmito poplatkami reálne oboznámiť.
Poplatky za vedenie bežného účtu si žalobca nárokoval za obdobie od 23. 09. 2010 do 31. 12. 2011,

pričom k zosplatneniu úveru došlo dňom 20. 03. 2011, preto nebolo potrebné ďalej viesť bežný účet.
Okrem týchto poplatkov za vedenie bežného účtu (v sume od 2,19 eura do 4,- eur za mesiac) si žalobca
účtuje i poplatok za správu úveru v sume 1,99 eura mesačne. Súd po vyhodnotení týchto poplatkov
ako neprijateľných zmluvných podmienok, v dôsledku čoho sú neplatné, nepriznal žalobcovi nárok na
zaplatenie sumy 69,34 eura. Súd zároveň posudzoval aj zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol

žalobca žalovaným úver vo výške 4.000,- eur. Po preskúmaní tejto zmluvy dospel k záveru, že zmluva
o úvere neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky (okrem časti poistenia), ktoré by znevýhodňovali,
resp. zneisťovali postavenie dlžníka a tiež také, ktoré by boli v zjavnom nepomere v neprospech dlžníka.
Zaoberal sa obchodnými podmienkami veriteľa pri poskytovaní tohto typu úveru a nezistil podmienky,
ktoré by boli v rozpore s platnou právnou úpravou, resp. dobrými mravmi. Dohodnutý úrok z úveru vo

výške 15,80 % ročne vyhodnotil ako primeraný, a to najmä s poukazom na výšku poskytnutého úveru
(4.000,- eur) a dobu splácania - 60 mesiacov, t. j. päť rokov. Taktiež RPMN 19,14 % ročne a priemerná
RPMN vo výške 21,67 % ročne nie je v rozpore s právnymi predpismi o ochrane spotrebiteľa a nemôže
byť považovaná za neprimeranú, resp. v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná v 2. rade namietala, že
zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. S touto námietkou

sa súd nestotožnil z dôvodu, že zmluva o úvere v časti V. splácanie obsahuje počet mesačných splátok
(60), splatnosť splátky vždy k 20. dňu v mesiaci, termín prvej splátky (20. 07. 2009), termín poslednej
splátky (20. 06. 2014), výšku mesačnej splátky (97,18 eura). Zmluva v bode IV. obsahuje dohodu o
výške úroku z úveru (15,80 % ročne). Z uvedeného vyplýva, že zmluva obsahuje všetky náležitosti,
ktoré ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, preto nie je možné akceptovať

námietku žalovanej v 2. rade a vyhlásiť úver za bezúročný a bez poplatkov. Toto by prichádzalo do
úvahy iba vtedy, ak by zmluva o úvere neobsahovala povinné údaje, resp. by absentoval niektorý z
povinných údajov. Ďalej nesúhlasila s poistením predmetného úveru, o ktoré nemala záujem, avšak
nanútil jej ho žalobca, keďže bez tohto poistenia nebolo možné úverovú zmluvu uzavrieť. Vzhľadom
na skutočnosť, že nebola samostatne uzavretá zmluva o poistení úveru, ale táto je obsiahnutá v

zmluve o úvere, súd vyhodnotil ustanovenie zmluvy o úvere v časti VII. za neprijateľné a v rozpore s
ochranou spotrebiteľa. Spotrebiteľ tak bol povinný platiť poistné za úver, o ktoré nemal záujem a bolo mu
nanútené, pričom toto poistenie sa vzťahuje iba na prípad poistnej udalosti smrti, invalidity a pracovnej
neschopnosti. Situáciu, do ktorej sa dostali žalovaní - finančná insolventnosť, však toto poistenie nerieši.
Súd vyhodnotil časť o poistnom ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá sa týmto stala neplatnou,

a tak nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie jednotlivých platieb poistného. Okrem iného namietala
aj výšku poplatkov v sume 150,04 eura. Žalobca špecifikoval tieto poplatky tak, že pozostávajú zo
správy úveru, poistenia, výziev na zaplatenie, a to za obdobie od 19. 03. 2011 do 23. 09. 2010. Súd
konštatoval, že tieto poplatky sú vzhľadom na neprijateľnosť zmluvy o poistení obsiahnutej v zmluve oúvere, neakceptovateľné a neprijateľné. Táto suma obsahuje predovšetkým poplatky za poistenie úveru
v sume 3,33 eura mesačne, poplatok za správu úveru v sume 1,99 eura mesačne, pričom žalobca si
účtuje i poplatok za vedenie úverového účtu, pričom sa tieto poplatky javia byť ako duplicitné. Sumu 35,-

eur za výzvu adresovanú žalovaným súd považoval za neprimerane vysokú. Poplatky, najmä poplatok
za správu úveru, sú neprijateľné najmä z dôvodu, že nie sú pre spotrebiteľa jasné a zrozumiteľné, nie
je z nich zrejmé, za akú službu banky spotrebiteľ má platiť, keďže už raz platí za vedenie úverového
účtu a druhýkrát za správu úveru. Z tohto dôvodu súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 150,04 eura
zamietol. Žalovaní v priebehu konania nespochybnili dlžnú istinu vo výške 3.336,68 eura, ani úrok z

úveru v sume 700,13 eura a výšku úroku z úveru 15,80 % ročne, s týmito sumami vyslovili súhlas, a preto
žalobcovi priznal nárok na zaplatenie. Súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania, keďže sa žalovaní
dostali do omeškania so splácaním úveru. Žalobca výšku dlžnej sumy spolu s úrokom z úveru a úrokom
z omeškania vyúčtoval ku dňu 19. 12. 2011, v sume 4.483,65 eura. Úroky z omeškania preto požaduje
od nasledujúceho dňa, t. j. od 20. 12. 2011. Úrok z omeškania požaduje vo výške 8,75 % ročne, ktorého
výška je v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Žalovaná v 2. rade namietala, že žalobca

úročením úveru v dôsledku omeškania dlžníka obchádza zákon. Súd túto námietku neakceptoval s
poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Do úvahy v tejto súvislosti neprichádzalo ani
obchádzanie zákona, keďže žalobca žiadal priznať úroky z omeškania z nesplatenej istiny a úroku z
úveru. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu priznal úspešnému žalobcovi vo výške 880,32
eura pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 230,- eur a z trov právneho zastúpenia

vo výške 607,32 eura (odmena za tri úkony právnej služby - prevzatie a príprava, podanie návrhu na
súd, písomné podanie vo veci samej po 161,41 eur, spolu 483,03 eura, režijný paušál za rok 2012 za
dva úkony á 7,63 eura za jeden úkon a v sume 7,81 eura za jeden úkon v roku 2013, spolu je režijný
paušál 23,07 eura a 20 % DPH, spolu trovy právneho zastúpenia sú 607,32 eura, celkovo so zaplateným
súdnym poplatkom trovy predstavujú sumu 880,32 eura.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok
zmenil a žalobu zamietol. Uviedli, že súd prvého stupňa neuviedol nepriznané žalobcove nároky vo
výroku rozsudku, čo je v rozpore s ust. § 153 ods. 4 OSP. Z uvedeného dôvodu podávajú návrh na
doplnenie rozsudku o výrok, v ktorom budú vyhlásené všetky neprijateľné podmienky podľa rozsudku
súdu. Naďalej trvajú na tom, že splátky nie sú v zmluve špecifikované tak, aby bolo zrejmé, aká časť je

istina a aká časť sú v splátke úroky a poplatky, preto podávajú odvolanie proti vyhovujúcej časti rozsudku
a žiadajú bezúročnosť poskytnutého úveru. Poukázali na svoju nemajetnosť, v dôsledku ktorej žiadajú o
povolenie splátok. Do pozornosti odvolacieho súdu dali aj ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2011 Z. z., ktorý
upravuje bezúročnosť úveru, ak veriteľ nekoná s odbornou starostlivosťou, pričom zastávajú názor, že
veriteľ v ich prípade takto nepostupoval, keďže nezisťoval ich pomery.

Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
žiada v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdiť ako vecne správne. Nesúhlasil s tvrdením žalovaných,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Uviedol, že nepodal
odvolanie voči zamietavému výroku rozhodnutia len z dôvodu, že nechcel navyšovať trovy konania,
a to vzhľadom na zamietnutie nároku iba v nepatrnej časti, ako aj z dôvodu, že vo výrokovej časti

rozsudku nebola vyslovená neprijateľnosť zmluvných podmienok. Poukázal na to, že platná právna
úprava nevylučuje možnosť účtovať si poplatky za správu a vedenie úverového účtu, príp. poplatok za
poistenie úveru. Zákon č. 258/2001 Z. z. výslovne pripúšťa možnosť požadovať od dlžníka poplatky
súvisiace s poskytnutým úverom, pokiaľ sú tieto poplatky obsiahnuté v zmluve. Zastáva názor, že ak
právna úprava pripúšťa možnosť uplatňovať si takéto poplatky, nie je možné ich vysloviť za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Tieto poplatky boli všetky riadne vyčíslené v zmluve a ich výška zodpovedá výške,
ktoré finančné inštitúcie požadujú od svojich klientov v súvislosti s poskytnutým úverom. Pokiaľ ide o
poplatkyzapoistenieúveru,taktietopoplatkyboliindividuálnedojednanéatvrdeniaonanútenípoistenia
považuje za zavádzajúce. Tvrdenie žalovaných o tom, že úver je potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov, keďže v zmluve nie je presne špecifikované, čo predstavuje splátku istiny a čo splátku

úrokov z úveru považuje za nedôvodné, a to aj s poukazom na smernicu Rady 87/102/EHS, ktorá v
zozname podmienok, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať uvádza, že zmluva má
obsahovať údaj o čiastke, počte a výške splátok a lehote splatnosti. Ďalej uviedol, že v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch je povinnosťou veriteľa osobitne uvádzať výšku splátky úrokov, pričom ust.
§ 4 ods. 2 písm. i/ cit. zákona možno interpretovať tak, že táto podmienka je splnená uvedením výšky

úrokov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku úrokov, a to 15,80 %. Žalobca ďalej uviedol,
že vždy posudzuje bonitu klientov pred poskytnutím úveru a zisťuje či navrhované splátky budú klienti
schopní splácať. Vždy rozhoduje na základe predložených dokladov od klientov, rovnako ako v prípade
žalovaných. Žalobca trvá na tom, že svoje povinnosti žiadnym spôsobom nezanedbal a pri poskytovaníúveru postupoval s odbornou starostlivosťou. Záverom uviedol, že nesúhlasí s požiadavkou žalovaných
aplikovať ust. § 150 ods. 1 OSP a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,58 eura.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej
časti (vyhovujúca časť výroku a výrok o náhrade trov konania) podľa § 214 ods. 1 písm. a/ OSP a dospel
k záveru, že ho je potrebné v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav.
Podľa § 221 ods. 2 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do

právomoci ktorého vec patrí.
Podľa § 120 ods. 3 OSP, ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov.
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli účastníci.
V danom prípade, pokiaľ ide o časť výroku rozsudku ohľadom povinností žalovaného v 1. a 2. rade
zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom, ktorý spolu s výrokom o náhrade trov prvostupňového konania
napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 1. a 2. rade, odvolací súd uvádza, že napadnutý výrok
o povinnosti zaplatiť žalovanými spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 4.333,61 eura s 15,80 %

ročným úrokom z úveru zo sumy 3.336,68 eura od 20. 12. 2011 do zaplatenia, s 8,75 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 4.036,81 eura od 20. 12. 2011 do zaplatenia, ako aj výrok o povinnosti
zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu trov konania v sume 880,32 eura bolo potrebné zrušiť
procesným postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ v spojení s § 221 ods. 2 OSP. Odvolací súd má za
preukázané, že súd prvého stupňa postupoval v konaní správne v tom smere, že vykonal dokazovanie

v intenciách ust. § 120 ods. 1, 3 a 4 OSP, pričom predložené dôkazy hodnotil v zmysle všetkých zásad,
ktoré sú pre dané štádium konania potrebné (§ 132 OSP). Súd prvého stupňa správne postupoval, keď
si v zmysle § 120 ods. 3 OSP osvojil tvrdenia, ktoré boli zhodne tvrdené oboma účastníkmi konania, a
to počas celého priebehu prvostupňového konania. Žalovaná v 2. rade uviedla, že spolu so žalovaným
v 1. rade uznáva výšku istiny a je si vedomá toho, že ju musia zaplatiť. Proti výške žalovanej istiny

teda v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nevzniesla žiadne námietky. V zmysle uvedeného
súd ustálil tú skutočnosť, že výška žalovanej istiny medzi účastníkmi nie je sporná. Odvolací súd aj
napriek zvolenému postupu prvostupňového súdu v zmysle § 120 ods. 3 OSP poznamenáva, že nič
nebránilo tomuto súdu overiť si skutočný zostatok nesplatenej istiny úveru žalovanými v 1. a 2. rade,
ktorí zostatok nesplateného úveru spochybnili práve v odvolaní podanom oboma žalovanými, pričom až

v odvolacom konaní doložili listinné dôkazy (výpisy z účtov), na základe ktorých tvrdia, že žalobcovi na
poskytnutom úvere 4.000,- eur zaplatili spolu 1.547,56 eura, a teda rozdiel medzi týmito dvomi sumami
potom predstavuje 2.452,44 eura. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní preto bude skúmanie
skutočnej výšky dlžnej istiny, pričom pochybnosti o jej výške vznikli až v odvolacom konaní. Ďalej sa
bude zaoberať z aspektu presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP)

právne argumentačným spôsobom námietkou žalovanej v 2. rade, ktorá vytýka súdu prvého stupňa tú
skutočnosť, že jej nie je dostatočne zrejmé, aká časť splátky tvorí istinu a aká časť je príslušenstvom
s prípadným vplyvom na platnosť zmluvy o poskytnutom úvere. Odvolací súd zdieľa ten názor, že v
tomto smere má vec preskúmať a rozhodnúť súd prvého stupňa, pretože zmenou rozsudku odvolacím
súdom by mohla by odňatá možnosť konať pred súdom, t. j. že účastníci konania by teda nemohli

proti takémuto rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, keďže proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
odvolanie nie je prípustné a rozhodnutie by bolo právoplatné. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd
pristúpil k procesnému postupu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP s tým, že napadnuté časti výroku
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). Ďalšie námietky, ktoré
žalovaná v 2. rade vzniesla v podanom odvolaní v tom smere, že je potrebné doplniť výrok rozsudku

o vyslovenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, keďže návrh žalobcu v časti o zaplatenie poplatkov
za vedenie a správu bežného účtu, na ktorý bol poskytnutý úver prevedený, rovnako ako návrh na
zaplateniepoisteniaúveru,považujeodvolacísúdzaprávneirelevantné.Zanedôvodnétaktiežpovažuje
námietky o neprimeranej výške úroku z úveru vo výške 15,80 % a zákonného 9 % úroku z omeškania.Na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tomto smere odvolací súd uvádza, že úrok
z úveru vo výške 15,80 % (tak ako bol dohodnutý v úverovej zmluve) je primeraný, a to vzhľadom na
výšku poskytnutého úveru, ako aj dobu splácania (60 mesiacov). Zákonný úrok z omeškania, do ktorého

sa žalovaní dostali, vo výške 9 % je taktiež v súlade s nariadením vlády č. 586/2008 Z. z., ktorý výšku
úrokov z omeškania stanovil ako úrok o 8 percentuálnych bodov vyšší, ako je základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa
v rozsahu napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(§ 221 ods. 2 OSP).
V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP),
bude sa zaoberať všetkými vytknutými nedostatkami a svoje nové rozhodnutie zdôvodní v súlade s
ustanovením § 157 ods. 2 OSP.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.