Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/65/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8808206477
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8808206477.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha
a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: Agentúra PLUS Košice s.r.o., so sídlom Kpt. Nálepku 1,
Košice, IČO: 35 818 573, zastúpený JUDr. Martinom Roštárom, advokátom AK v Bratislave, Radvanská
29, proti žalovanému: Ing. T. W., nar. XX. XX. XXXX, bývajúci vo T. nad W., N. XXX/X, zastúpený Mgr.
Luďkom Voigtom, usadeným euroadvokátom AK vo Vranove nad Topľou, Dlhá 777, o zaplatenie sumy

52.735,48 eur a sumy 7.335,85 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č. k. 11Cb/81/2008 - 703 zo dňa 2. 7. 2012, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 60.071,33
eur s 9 % úrokom z omeškania od 19. 11. 2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku s tým, že žaloba o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 52.735,48
eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od
4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52.735,48 eur od 19. 11.

2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 19. 11. 2010 do
zaplatenia sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.335,85 eur
vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Súčasne rozhodol o tom, že o trovách konania vydá rozhodnutie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa pôvodne podaným

návrhom domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 10.000,- Sk spolu s
úrokomzomeškaniazdlžnej sumyvovýške14,25%ročneod8.3.2007dozaplatenia.Nárokodôvodnil
tým, že žalovaný bol odvolaný z funkcie konateľa žalobcu ku dňu 2. 8. 2007. Za nového konateľa
bol k tomuto dňu menovaný Ing. J. X. a Ing. J. F.. Po zvolení nových konateľov žalobcu a po ich
zápise do Obchodného registra títo žiadali od žalovaného ako bývalého konateľa žalobcu odovzdanie
všetkej účtovnej dokumentácie týkajúcej sa spoločnosti za účelom zabezpečenia riadneho chodu
spoločnosti novými konateľmi. Nakoľko žalovaný na výzvu nových konateľov nereagoval, a to ani na

odovzdanie účtovnej dokumentácie, ani na odovzdanie pokladničnej hotovosti spoločnosti, bol podaný
na žalovaného podnet na začatie trestného stíhania vo veci zločinu krádeže. Žalovaný oznámil, že
všetka účtovná dokumentácia a pokladničná hotovosť sa nachádza v sídle spoločnosti. Títo po
návšteve sídla spoločnosti žiadne účtovné doklady ani pokladničnú hotovosť nenašli. Nenachádzali sa
tam ani žiadne hnuteľné veci, ktorými spoločnosť zabezpečovala svoju činnosť. Žalovaný vo svojej
výpovedi v trestnej veci v konaní vedenom pod č. ČVS: ORP-2188/3-OJP-KE-2007 uviedol, že

časť účtovnej dokumentácie odovzdal audítorke Ing. S. za účelom vyhotovenia auditu a časť má
naďalej k dispozícií u seba a je ochotný ju odovzdať, avšak až potom, keď bude rozhodnuté súdom
či jeho odvolanie z funkcie konateľa bolo v súlade so zákonom. Žalobca uviedol, že podľa výpisuz počítačového programu, ktorý eviduje údaje o stave pokladničnej knihy spoločnosti je zrejmé, že
ku dňu 30. 6. 2007 bol stav pokladničnej hotovosti v sume 513.771,15 Sk. Po tomto dátume bol
uskutočnený výber z účtu vo výške 263.000,- Sk, ku ktorému sa vo svojej výpovedi žalovaný priznal.

Účel a spôsob použitia finančných prostriedkov vo výške 263.000,- Sk, ktoré žalovaný vybral z účtu
spoločnosti, však do dnešného dňa hodnoverne nepreukázal. Nepreukázal novým konateľom ani účel
a spôsob použitia pokladničnej hotovosti spoločnosti. Na základe návrhu žalobcu vydal súd prvého
stupňa dňa 23. 7. 2008 predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, aby odovzdal do rúk konateľa
žalobcu Ing. J. X. všetky účtovné doklady žalobcu od jeho vzniku, a to účtovné záznamy, účtovné

doklady, účtovné knihy, denníky, hlavné knihy a účtovné závierky do 3 dní od doručenia uznesenia
o vydaní predbežného opatrenia. Žalobca poukázal, že odovzdanie účtovnej dokumentácie zo strany
žalovaného bolo potrebné pre zistenie presného stavu pokladne spoločnosti, ktorú by mal žalovaný
odovzdať novým konateľom vzhľadom na to, že z funkcie konateľa bol odvolaný. Žalovaný aj napriek
predbežnému opatreniu dokumenty uvedené v ňom neodovzdal. Z dôvodu nevydania účtovných
dokladov spoločnosti žalobca nemohol určiť presnú výšku žalovanej sumy ako stavu pokladničnej

hotovosti spoločnosti, ktorá bola minimálne vo výške 10. 000,- Sk.

Následne uznesením zo dňa 20. 10. 2010 súd na návrh žalobcu pripustil zmenu žaloby v zmysle
návrhu zo dňa 13. 10. 2010 a to tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi vec pokladničnú hotovosť
vo výške 52.735,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy za obdobie

od 4. 9. 2007 až do zaplatenia a zároveň je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu
vo výške 7.335,85 eur s úrokmi z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy za obdobie od 4. 9.
2007 do zaplatenia. Žalobca zmenu návrhu odôvodnil tým, že v priebehu konania žalovaný
prišiel s tvrdením, že účtovníctvo žalobcu, za ktoré niesol zodpovednosť ako konateľ, mu bolo
odcudzené, a preto nemôže doložiť súdu účtovné doklady, ktoré by riadne preukazovali vynaloženie

pokladničnej hotovosti pre potreby spoločnosti a tým následne určiť skutočnú výšku zadržiavanej
pokladničnej hotovosti. Žalovaný súdu a žalobcovi poskytol len pokladničnú knihu za účtovný rok
2007. Žalobca uviedol, že s odstupom času sa mu podarilo získať niektoré účtovné doklady, ktoré
preukazovali výdavky spoločnosti vynaložené žalovaným v čase kedy pôsobil ako konateľ spoločnosti
a vychádzajúc z bankových výpisov spoločnosti z toho istého obdobia bolo možné stanoviť riadnu

výšku uplatňovaného nároku na vydanie veci - pokladničnej hotovosti na celkovú sumu tak, ako je to
uvedené v návrhu, t.j. sumy 52.735,48 eur. Ostatné položky pokladničnej knihy vedené ako výdavky
spoločnosti za rok 2007, ktoré žalobca nemal preukázané konkrétnymi účtovnými dokladmi ( napr.
výdavkový doklad ), resp. ktorých vynaloženie žalovaný nevedel preukázať, nepovažoval žalobca
za riadne preukázané, a preto v ich rozsahu si uplatňoval vydanie veci - pokladničnej hotovosti. V

súvislosti s preukázaním vynaložených výdavkov žalovaným pre potreby spoločnosti prostredníctvom
účtovnej knihy považoval takýto dôkaz za irelevantný a nedostatočný poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/120/1999, v ktorom súd jednoznačne poukazoval na skutočnosť, že
účtovníctvo sa musí viesť preukázaným spôsobom, t.j. musí byť podložené účtovnými dokladmi. Pre
posúdenie hodnovernosti vynaložených výdavkov spoločnosti nepostačuje pokladničná kniha, ktorá je

iba zoznamom výpočtu výdavkov a príjmov pokladne spoločnosti, ktorých faktické vynaloženie, resp.
príjem však nie je možné bez konkrétnych účtovných dokladov preukázať, pričom pokladničnú knihu
(ako počítačový súbor) bolo možné aj ľubovoľne meniť. V období, počas ktorého žalovaný pôsobil
ako konateľ žalobcu vybral z bankových účtov žalobcu do pokladne spoločnosti finančné prostriedky
vo výške 2.083.912,- Sk, t.j. 69.173,21 eur. Z riadne preukázaných výdavkov spoločnosti vyplýva, že

žalovaný reálne vynaložil na výdavky spoločnosti sumu v celkovej výške 16.437,73 eur, pričom ide o
výdavky uvedené pod poradovým číslom 1. až 33. v návrhu na zmenu žalobného návrhu zo dňa 13.
10. 2010 (č. l. 404 - 405). Vzhľadom na uvedené bolo možné konštatovať, že výška výberu finančnej
hotovosti z bankového účtu žalobcu do pokladne spoločnosti za obdobie, kedy konateľom a jedinou
osobou oprávnenou disponovať s účtom žalobcu bol žalovaný, je podstatne vyššia ako sú výdavky

vynaložené na chod spoločnosti, ktorých preukázanie účtovnými dokladmi nepopieral žalobca a tento
rozdiel predstavoval 52.735,48 eur, čo zodpovedá uplatňovanému nároku žalobcu. Žalobca v návrhu
poukázal, že žalovaný okrem toho, že neoprávnene zadržiava pokladničnú hotovosť spoločnosti,
ako konateľ spoločnosti žalobcu, vynaložil finančné prostriedky spoločnosti aj na také výdavky, ktoré
nekorešpondovali so záujmami spoločnosti a niektorých spoločníkov a tým konal neoprávnene a v

rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný v dôsledku nezhôd medzi
nim ako konateľom spoločnosti a spoločníkmi spoločnosti, ktorí ho dlhodobo a oprávnene upodozrievali
z nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami spoločnosti, dal vykonať účtovný audit
spoločnosti, ktorý však nebol nevyhnutný a potrebný a urobil ho len kvôli vlastným záujmom. Tentoúčtovný audit, ktorý vypracovala Ing. Q. S. za odmenu vo výške 190.400,- Sk, t.j. 6.320,12 eur,
t.j. boli naň vynaložené nemalé finančné prostriedky spoločnosti, nebol realizovaný v záujme
spoločnosti alebo spoločníkov. Žalovaný mohol aj iným spôsobom objektívne preukázať vynaloženie

finančných prostriedkov spoločnosti, napr. predložením účtovných dokladov. Žalobca ďalej uviedol, že
namieta aj výdavok za poskytnutie účtovných služieb zo dňa 1. 8. 2007 vyúčtovaný spoločnosťou AZ
Ekonóm, s.r.o. vo výške 30.600,- Sk, t.j. 1.015,73 eur, nakoľko účtovné služby, za ktoré bola vyúčtovaná
odmena ako obvyklá, boli vykonávané z toho istého dôvodu ako účtovný audit spoločnosti. Žalobca
uviedol, že žalovaný pri hospodárení s finančnými prostriedkami postupoval neodborne, v rozpore so

záujmami žalobcu a na jeho úkor. Takto vynaložené výdavky nepovažoval za opodstatnené, nakoľko
neboli vynaložené v prospech žalobcu, ale len na prospech žalovaného, preto žiadal zaplatenie
finančných prostriedkov, ktoré boli súčasťou pokladničnej hotovosti žalobcu a ktoré boli neoprávnene
vynaložené na vykonanie účtovného auditu a prípravy na tento audit spolu vo výške 7.335,85 eur, a to z
titulu náhrady škody v zmysle ust. § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca mal za to, že konaním
žalovaného podľa vyššie uvedeného boli naplnené znaky požadované ust. § 135a ods. 2 Obchodného

zákonníka, t.j. protiprávny úkon, ktorý spočíval v tom, že žalovaný postupoval hrubo v rozpore s
ustanovením § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, keď ako konateľ spoločnosti nepostupoval s
odbornou starostlivosťou, uprednostnil vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti, resp. konal proti
záujmom samotnejspoločnostiaostatnýchspoločníkov. Ďalejvznikškody vzmysle §379Obchodného
zákonníka vo forme skutočnej škody spočívajúcej vo vynaložení finančných prostriedkov spoločnosti

na účtovný audit spoločnosti a účtovné služby, ktoré boli zrealizované výlučne na podnet a v záujme
žalovaného a proti záujmom spoločnosti a spoločníkom, a ktorých hodnota bola vo výške 7.335,85
eur, preukázaná bola príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody spočívajúca
v tom, že žalovaný, aby pokryl svoje pochybenia a tak chránil svoje záujmy, postupoval v rozpore
s ust. § 135a Obchodného zákonníka, dal vykonať účtovný audit spoločnosti a súvisiace účtovné

služby, pričom na úhradu odmeny za ich vykonanie použil prostriedky spoločnosti. Pokiaľ sa týka
uplatňovaného úroku z omeškania, žalobca poukázal, že požaduje zákonný úrok z omeškania platný
v čase vzniku škody a povinnosť vydať pokladničnú hotovosť, t.j. v čase, kedy žalovaný prestal
byť konateľom spoločnosti. Žalobca poukázal na znenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka
a na to, že konateľ spoločnosti je povinný viesť účtovníctvo spoločnosti, prípadne zabezpečiť jeho

vedenie treťou osobou. Aj keď konateľ spoločnosti zabezpečuje vedenie účtovníctva prostredníctvom
tretej osoby, nezbavuje sa tým svojej zodpovednosti za jeho riadne vedenie. Zodpovednosť za vedenie
účtovníctva spoločnosti v sebe zahŕňa aj povinnosť na jeho riadne zabezpečenie v tom zmysle, aby
nedošlo k jeho poškodeniu, strate, prípadne ku krádeži. Žalovaný svojim nezodpovedným postupom
riadne nezabezpečil účtovníctvo žalobcu, uchovával ho na neadekvátnom a nenáležitom mieste, čím

ako sám tvrdil, došlo k jeho odcudzeniu, v dôsledku čoho porušil ust. § 135 ods. 1 Obchodného
zákonníka. Poukázal tiež na to, že žalovaný pri správe pokladničnej hotovosti žalobcu, na ktorú bol
oprávnený z titulu zastávania funkcie konateľa postupoval nehospodárne a neodborne. Pokladničnú
hotovosť využíval na výdavky spoločnosti, ktoré neboli potrebné na zabezpečenie jej riadneho chodu a
napĺňanie podnikateľského zámeru, ale naopak, použil ich vo svoj prospech, čím hrubo porušil svoje

povinnosti,ktorémuvyplývajúzust. §135aods.1Obchodnéhozákonníka.Žalobca poukázalnaznenie
§135aods.2, §757, §373ods. 1, §374ods.2 a §379Obchodnéhozákonníka.Uviedol ďalej,že tým,
že žalovaný dal vykonať účtovný audit spoločnosti a súvisiace účtovné služby, ktoré neboli potrebné
ani podľa osobitného zákona a ani podľa rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti žalobcu, ale
boli vykonané len na podnet a pre potreby žalovaného ako konateľa spoločnosti, ktorý bol súčasne aj

za vedenie účtovníctva spoločnosti zodpovedný, pričom na úhradu odmeny za ich vykonanie použil
finančné prostriedky z pokladne spoločnosti, t.j. žalobcu, boli splnené všetky zákonné podmienky na
uplatnenie náhrady škody.

Rozsudkom zo dňa 7. 3. 2011 č.k. 11Cb/81/2008 - 506 súd vo veci rozhodol tak, že zaviazal žalovaného

vydať žalobcovi vec - pokladničnú hotovosť v sume 4,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 14 %
ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol. Proti tomuto rozsudku, a to proti tej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá,
podal odvolanie žalobca a na základe tohto Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 8. 12. 2011 č.k.
3Cob/47/2011 - 562 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí

žaloby zrušil a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal na to, že v
súvislosti s nárokom žalobcu na vydanie pokladničnej hotovosti mal súd postupovať podľa § 43 O.s.p.
a vyzvať žalobcu, aby svoj neúplný návrh doplnil v stanovenej lehote, pretože ak sa žalobca domáhal
vydania veci, potom bolo potrebné tieto individualizovať, ak sa domáhal vydania pokladničnej hotovosti,označiť čísla jednotlivých bankoviek a označiť aj ich nominálnu hodnotu. Vydanie veci je možné len
vtedy, ak je individualizovaná, pretože v opačnom prípade by takýto rozsudok bol nevykonateľný. Súd
prvého stupňa takto nepostupoval a tým neboli dané podmienky pre prejednanie takéhoto návrhu a

okrem iného si súd prvého stupňa neuvedomil, že pred vyhlásením rozhodnutia v tejto veci vo svojom
vyjadrení žalobca zo dňa 28. 2. 2011 (viď č. l. 494) už žiadal, aby žalovaný zaplatil sumu 52.735,48 eur,
aj keď v zátvorke znovu uvádzal, že žiada vydať pokladničnú hotovosť. Bolo preto úlohou súdu prvého
stupňa odstrániť tento rozpor v návrhu žalobcu, a ak tak neurobil, potom tu neboli podmienky pre riadne
prejednanie veci a jej rozhodnutie. Z tohto dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

musel byť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej odvolací
súd uviedol, že pokiaľ išlo o nárok žalobcu na náhradu škody, ktorý súvisel s tým, že podľa názoru
žalobcu žalovaný dal nedôvodne vykonať audit a v tejto súvislosti aj ďalšie účtovnícke práce spojené
s týmto auditom, bol skutkový stav nedostatočne zistený, a to najmä z toho pohľadu, že zo zmluvy,
ktorú žalovaný uzatvoril s Ing. Q. S. ako konateľ spoločnosti Agentúra PLUS Košice s.r.o. dňa 20. 7.
2007 vyplynulo, že predmetom tejto zmluvy bol audit účtovnej závierky obchodnej spoločnosti, ktorá

sa zostavila za rok 2004 až 2006 a preverenie finančných výkazov zostavených k 31. 8. 2007 podľa
zákona o účtovníctve a postupov účtovania pre podnikateľov. Poukázal na ust. § 40 ods. 1 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého akciová spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, družstvo a štátny
podnik ukladajú riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku do
zbierky listín po jej schválení príslušným orgánom. Príslušný orgán akciovej spoločnosti, spoločnosti s

ručením obmedzeným, družstva a štátneho podniku je povinný predložiť riadnu individuálnu účtovnú
závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku na schválenie do šiestich mesiacov po uplynutí
účtovného obdobia. V zmysle § 125 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka valné zhromaždenie
spoločníkov je najvyšším orgánom spoločnosti, pričom do jeho pôsobnosti patrí schvaľovanie riadnej
individuálnej účtovnej závierky a mimoriadnej individuálnej účtovnej závierky a rozhodnutie o rozdelení

zisku alebo úhrade strát. Odvolací súd na tieto ustanovenia poukázal z dôvodu, že bolo nepochybne
potrebné vysvetliť, z akého dôvodu bolo nutné vykonať audit účtovnej závierky za roky 2004 až 2006
v prípade, že táto bola schválená valným zhromaždením, tak ako to vyššie uvedené ustanovenia
predpokladajú. Z tohto hľadiska, ak teda účtovné závierky za uvedené roky boli valným zhromaždením
schválené, mal žalovaný vysvetliť, z akého dôvodu sa vyžadoval audit takýchto účtovných závierok.

Z tohto pohľadu potom sa mal posudzovať aj vynaložený náklad v súvislosti so zmluvou o poskytnutí
služieb zo dňa 20. 7. 2007 a zmluvy o spracovaní účtovníctva práve v súvislosti s týmto vykonaním
auditu. V prípade, že spoločnosť nepostupovala podľa § 40 ods. 1 a § 125 ods. 1 písm. b) Obchodného
zákonníka bolo potrebné, aby žalovaný ako konateľ spoločnosti toto konanie vysvetlil, a to z pohľadu
jeho povinnosti ako štatutárneho orgánu. Pokiaľ išlo o nárok na zaplatenie sumy 52.735,48 eur, tu mal

súd prvého stupňa postupovať v zmysle § 43 O.s.p. a vyzvať žalobcu, či žiada vydanie veci alebo
zaplatenie finančnej hotovosti a podľa toho potom zamerať dokazovanie.

Počas ďalšieho konania v súlade s pokynmi odvolacieho súdu súd na pojednávaní dňa 16. 4. 2012
uznesením pripustil zmenu žalobného návrhu tak, ako to bolo uvedené v podaní zo dňa 1. 2. 2012

v znení, podľa ktorého žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 52.735,48 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 14% ročne z uvedenej sumy od 4. 9. 2007 až do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Ďalej, že žalovaný je povinný zaplatiť z titulu náhrady škody žalobcovi sumu
vo výške 7.335,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z uvedenej sumy od 4.9.2007
až do zaplatenia a tiež nahradiť trovy konania.

Na základe vykonaného dokazovania zistil súd skutkový stav, podľa ktorého podľa výpisu z Obchodného
registra žalobcu žalovaný bol konateľom uvedenej spoločnosti od 13. 3. 2004 do 3. 9. 2007. Zároveň z
výpisu vyplynulo aj to, že žalovaný je spoločníkom tejto spoločnosti s výškou vkladu 3.253,00405 eur. Z
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 6.3.2009 sp. zn. 26Cb/201/2007 vyplynulo, že súd zamietol

žalobu Ing. T. W. o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia zo dňa 2. 8. 2007, ktorým bol
z funkcie konateľa odvolaný. Tento rozsudok bol následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 30. 7. 2009 č.k. 4Cob/77/2009 -177 potvrdený.

Z výpisu pokladničnej knihy za rok 2007, ako aj inventúrneho súpisu pokladne vyplynulo, že zostatok v

pokladni ku dňu 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk. Z výpovede žalovaného súd zistil, že pokladničná kniha,
ktorá odzrkadľuje stav účtovníctva firmy sa nachádza u audítorky Q. S., ktorá má k dispozícii aj všetky
ďalšie doklady za celé hospodárenie ohľadom účtovníctva za obdobie od roku 2004 do 31. 8. 2008,
kde boli odovzdané aj všetky doklady ohľadom príjmov a výdavkov spoločnosti. Ďalej uviedol, že má kdispozíciidoklady,ktorésatýkajúobdobiapo31.8.2007amôžeichsúdupredložiť.Uviedol,žežalovaná
výška sa nezakladá na reálnom podklade. So žalobcom mal uzavretý aj riadny pracovný pomer, a to do
15. 10. 2007, nakoľko bol nielen konateľom žalobcu, ale aj jeho riadnym zamestnancom. Ďalej žalovaný

tvrdil, že audit nedal vykonať svojvoľne ako konateľ, ale aj ako spoločník, pretože bol 49 % spoločníkom
v spoločnosti žalobcu a keďže zo strany spoločníkov bola požiadavka na preverenie účtovníctva, z
toho hľadiska bolo treba vykonať audit a preveriť všetky doklady. Keďže nie je odborníkom v oblasti
účtovníctva, dal toto preveriť, aby nebolo v neskoršom období spochybňované. Pokiaľ sa týka účtovných
závierok a ich schvaľovania, tieto neboli odovzdávané do Obchodného registra, boli schvaľované len

formálne a nikdy neboli schvaľované tak, aby bolo všetko preskúmavané. Všetko schvaľovanie sa
udialo v roku 2007. Zápisy z valného zhromaždenia sa urobili spätne až v roku 2007 a odovzdali do
Obchodného registra. Potvrdil, že až v roku 2007 boli podpísané zápisnice z valného zhromaždenia
o schvaľovaní účtovných závierok, teda so spätnou platnosťou. Potvrdil, že valné zhromaždenia sa
nekonali v súlade s Obchodným zákonníkom za uvedené obdobie. Tak sa postupovalo z toho dôvodu,
aby sa splnili zákonné podmienky predloženia zápisníc do Obchodného registra. Pokiaľ sa týka auditu a

preverenia účtovníctva, bolo potrebné, aby audítorka prešla všetky účtovné doklady, aby neskôr nebolo
účtovníctvo spochybňované. Potvrdil to, že účtovné doklady boli uskladnené v záhradnom domčeku a
podľa neho boli dostatočne zabezpečené a chránené.

Žalobca v súvislosti s výpoveďou žalovaného poukázal na to, že samotná audítorka vytýkala určité

nedostatky, ktoré sa týkali účtovných dokladov, že tieto nemajú podstatné náležitosti, čo je dôkazom
o tom, že bola spochybnená pravosť účtovných dokladov, ktoré momentálne neexistujú. Poukázal
na to, že konateľ konal s výraznou neodbornou starostlivosťou, keď umiestnil účtovné doklady v
záhradnom domčeku, resp. keď niečo také umožnil. Konateľ musí za to niesť zodpovednosť a je na
ňom, aby preukázal výdavky z pokladne spoločnosti. Čo sa týka auditu za obdobie rokov 2004 až

2006 nebolo zo strany spoločníkov spochybňované vedenie účtovníctva, ani nebola spochybňovaná
správnosť zostavovania účtovných závierok, ktoré boli riadne schválené, preto mal za to, že nebola
žiadna povinnosť zo strany žalovaného dať vyhotoviť audit na náklady žalobcu. Uskutočnenie auditu v
takom veľkom rozsahu si vyžadovalo súhlas valného zhromaždenia.

Žalovaný v súvislosti so spochybňovaním účtovníctva za rok 2007 poukázal na to, že niet dôvodu
toto účtovníctvo nespochybňovať, ak žalobca nespochybňuje vedenie účtovníctva za minulé obdobia.
Audítorkou bolo potvrdené, že doklady o účtovníctve spoločnosti boli v poriadku, že všetky doklady boli
predložené v origináli a pokiaľ niečo nebolo v poriadku, audítorka to vytkla. Stav pokladne audítorka
potvrdila, pričom suma vyplatená za audit nebola pre spoločnosť likvidačná, ale bola na spodnej hranici

ponúk, ktoré sa za také obdobia zhruba požaduje. Žalovaný však potvrdil, že presný zoznam osôb,
ktorým boli peniaze v zmysle pokladničnej knihy ako výdavky vyplatené nemá, nakoľko celé účtovníctvo
sa stratilo. Súd zistil z výpovedí účastníkov to, že účtovné závierky za roky 2004 až 2006, ohľadom
ktorých bol robený audit, boli schvaľované oneskorene a len formálne. Z toho dôvodu aj žalovaný
odvodzoval potrebu vykonania auditu za uvedené roky. Žalobca však v tejto súvislosti súhlasil len s

tým, že účtovné závierky boli doručované registrovému súdu v roku 2008, avšak nie s tým, že by
boli schvaľované dodatočne, formálne. Boli schválené riadne v stanovených termínoch, len konateľ -
žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a nedoručil ich registrovému súdu. Účtovné závierky za uvedené
roky boli schválené pred vyhotovením auditu a nebolo potrebné ich riešiť znova auditom.

Súd z výpovede žalovaného zistil, že účtovné doklady za rok 2007 boli odcudzené a za to žalovaný
nenesie nijakú objektívnu zodpovednosť.

Podľa výpovede svedkyne Ing. Q. S., ktorá v tejto veci vykonávala audit, bola v zmluvnom vzťahu so
spoločnosťou Agentúra PLUS Košice s.r.o. na základe zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 20. 7. 2007.

Suma, ktorá jej bola vyplatená za audítorské práce bola vo výške 160.000,- Sk bez DPH. Predmetom
bol audit účtovných závierok za roky 2004 - 2006 a preverenie finančných operácií k 31. 8. 2007.
Svedkyňa potvrdila, že posledné účtovné podklady mala k 31. 8. 2007, t.j. súvahu, výkaz ziskov a strát a
hlavnú knihu. Za rok 2007 sa nevykonával audit, ale len preverenie účtovných operácií. Mala k dispozícii
všetky účtovné doklady, časť z nich si potom osobne prevzal žalovaný, u nej zostali len súvaha, výkaz

ziskov a strát a hlavná kniha k 31. 8. 2007. Podľa inventúrneho súpisu pokladne stav v nej k 31. 8.
2007 bol 32.988,50 Sk a tento súhlasí aj so stavom v hlavnej knihe. Inventúrny súpis bol podpísaný Ing.
W.. Pri vyhotovovaní správy o zostatku v pokladni jej boli predložené všetky doklady k 31. 8. 2007 atieto korešpondovali so stavom v pokladni. Pokiaľ ide o oprávnenosť výdajov a pravdivosť príslušných
dokladov svedkyňa uviedla, že to súvisí s účtovnou závierkou, za ktorú zodpovedá konateľ spoločnosti.

Z výpovede svedkyne Mgr. J. J. X. súd zistil, že žalovaný je jej synom a že predmetom trestného
oznámenia v zmysle potvrdenia zo dňa 25. 3. 2009 bolo odcudzenie dokladov uložených v záhradnom
domčeku. V tomto domčeku boli uložené doklady, ktoré doniesol jej syn z firmy Agentúra PLUS
Košice, pričom išlo o okolo 20 šanónov.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval zo spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti žalobcu, ako aj
z výpisu z Obchodného registra, že v rozhodnom čase konateľom žalobcu bol žalovaný. Z článku
VI. spoločenskej zmluvy vyplynulo, že konateľ rozhoduje o všetkých otázkach spoločnosti, ktoré nie
sú podľa spoločenskej zmluvy, zákona alebo rozhodnutia valného zhromaždenia vyhradené valnému
zhromaždeniu. Z oznámenia výsledkov hlasovania spoločníkov zo dňa 3. 8. 2007 vyplynulo, že z funkcie
konateľa bol Ing. T. W. odvolaný ku dňu 2. 8. 2007. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 14.

6. 2004 vyplynulo, že v tento deň bola chválená ročná účtovná závierka za rok 2003. Zo zápisnice
z valného zhromaždenia zo dňa 15. 11. 2005 vyplynulo, že v tento deň bola chválená ročná účtovná
závierka za rok 2004. Zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 15. 12. 2006 vyplynulo, že v tento
deň bola chválená ročná účtovná závierka za rok 2005 a zo zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa
15. 5. 2007 vyplynulo, že v tento deň bola schválená ročná účtovná závierka za rok 2006.

Na základe vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na ust. § 135 ods. 1, 2, ust. § 135a ods. 1 -
3, ust. § 757, ust. § 373, ust. § 374 ods. 1 - 3, ust. § 375, ust. § 379, ust. § 39 ods. 1 - 3, ust. §
125 ods. 1 - 3, ust. § 133 ods. 1 - 4, ust. § 134 Obchodného zákonníka, ktoré súd v rozsudku citoval,
dospel k záveru, že žaloba v časti zaplatenia škody vo výške 7.335,85 eur, ktorá mala spočívať vo

vynaložení finančných prostriedkov spoločnosti na účtovný audit spoločnosti vo výške 190.400,- Sk,
t.j. 6.320,12 eur a za účtovné služby vo výške 1.015,73 eur, ktoré boli zrealizované výlučne na podnet
a v záujme žalovaného a proti záujmu spoločnosti a spoločníkov, ktorých celková výška je 7.335,85
eur, je dôvodná. Súd mal za preukázané, že boli naplnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti
žalovaného ako konateľa za vzniknutú škodu. Dospel k záveru, že vykonanie auditu a účtovných služieb

nebolo v žiadnom prípade potrebné. U žalobcu nejde o spoločnosť, ktorá musí mať účtovnú závierku
overenú audítorom a konateľovi nebolo uložené žiadnym rozhodnutím orgánu spoločnosti toto vykonať.
Ani z iného dôvodu nebolo potrebné audit vykonať a jeho vykonanie nebolo v záujme spoločnosti.
Žalovaný svoje tvrdenia o potrebe vykonať audit ničím nepreukázal. Účtovné závierky za roky 2004
- 2006 boli riadne schválené, nikto k ním nevzniesol pripomienky, čo vyplynulo zo zápisníc valných

zhromaždení, kde boli jednotlivé účtovné závierky schvaľované a na tom nič nemení skutočnosť, že
registrovému súdu boli doručené neskôr. Súd poukázal na to, že žalovaný dal vykonať audit a súvisiace
účtovné služby preto, aby zakryl pochybenia a aby chránil svoje záujmy a tým vlastne postupoval v
rozpore s ust. § 135a Obchodného zákonníka. Súd vyslovil záver, že nebolo potrebné dať vykonať
účtovné služby, pretože sám potvrdil, že viedol účtovníctvo. Vykonanie auditu, za ktorý bolo treba zaplatiť

6.320,12 eur a vykonanie účtovníckych služieb, za ktoré bolo treba zaplatiť 1.015,73 eur, preukázateľne
neboli vykonané v prospech spoločnosti. Žalovaný postupoval v tomto smere neodborne, chránil viac
svoje záujmy ako záujmy spoločnosti a spoločníkov. Ak chcel vykonať audit, nič mu nebránilo, aby si
pred jeho vykonaním vyžiadal súhlas od druhého spoločníka, prípadne, aby sa na tom uznieslo valné
zhromaždenie spoločnosti. Na základe týchto záverov súd v časti žalobného návrhu na zaplatenie sumy

7.335,85 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia vyhovel. V
súvislosti s úrokmi z omeškania súd uviedol, že žalovaný v deň nasledujúci po dni, kedy bol z funkcie
konateľa odvolaný, bol preukázateľne v omeškaní so zaplatením tejto sumy, pretože už v deň uhradenia
uvedenej sumy audítorke a Ing. W. došlo ku škode, ktorú žalovaný dobrovoľne neuhradil aj napriek
výzve. Tým, že tak neurobil, dostal sa do omeškania a ku dňu 4. 9. 2007 bol žalobca preukázateľne

v omeškaní.

Ďalšiačasťžalobypredstavovalanárokžalobcunazaplateniesumy52.735,48eur,ktorýbolzdôvodnený
tým, že žalovaný ako konateľ žalobcu vybral z bankových účtov do pokladne spoločnosti finančné
prostriedky vo výške 2.083.912,- Sk, t.j. 69.173,21 eur, pričom po odrátaní riadne preukázaných

výdavkov spoločnosti, ktoré žalovaný reálne vynaložil a ktoré si žalobca overil v celkovej výške
16.437,73 eur, predstavuje rozdiel v pokladni 52.735,48 eur. Išlo o výdavky spoločnosti za rok
2007, ktoré žalobca nemal za preukázané konkrétnymi účtovnými dokladmi (napr. výdavkovým
dokladom), resp. ktorých vynaloženie žalovaný nevedel preukázať, pričom ich preukazovaniežalovaným pre potreby spoločnosti prostredníctvom účtovnej knihy považoval za nedostatočný a v
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/120/1999, v zmysle ktorého
sa účtovníctvo musí viesť preukazným spôsobom, t.j. musí byť podložené účtovnými dokladmi. Pre

posúdenie hodnovernosti vynaložených výdavkov spoločnosti nepostačuje pokladničná kniha, ktorá
je iba zoznamom výpočtov výdavkov a príjmov pokladne spoločnosti, ktorých faktické vynaloženie
nie je možné bez konkrétnych účtovných dokladov preukázať, pričom pokladničnú knihu je možné aj
ľubovoľne meniť.

Popreskúmanítejtočastižalobysúddospelkzáveru,žetátočasťnárokujedôvodnálendosumy121,50
Sk, t.j. 4,03 eur, pričom v tejto časti súd žalobnému návrhu vyhol predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré
odvolaním napadnuté nebolo, a preto je právoplatné a nie je už predmetom konania. Predmetom zostala
suma 52.731,45 eur. Zpokladničnejknihyzarok2007vyplynulo,žezostatokvpokladnik31.8.2007bol
32.988,50 Sk. Z dokladov, ktoré predložil žalovaný (č.l. 59 - 66) vyplynulo, že po tomto dátume boli
z pokladne hradené sumy 8.481,- Sk na úhradu odvodov do Sociálnej poisťovne, suma 4.000,-Sk ako

odmena za účtovnícke služby spoločnosti AZ Ekonóm, s.r.o., suma 9.932,- Sk ako výplata žalovanému
za mesiac august 2007, suma 3.381,- Sk ako odvody Daňovému úradu, suma 4.860,- Sk ako výplata
D. J. za august 2007, suma 3.386,- Sk ako odvody na zdravotnú poisťovňu a bola prijatá platba za
stravné lístky v sume 1.173,- Sk dňa 30. 9. 2007, čo po sčítaní a odrátaní výdavkov predstavuje sumu
121,50 Sk. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky účtovné doklady za rozhodné obdobie boli

žalovanému ako konateľovi ukradnuté z rodinného domu jeho rodičov, preto objektívne nebolo možné v
konaní preskúmať účtovné doklady a zistiť, či korešpondujú so stavom zapísaným v pokladničnej knihe.
Uvedená skutočnosť vyplynula z oznámenia o spáchaní priestupku zo dňa 25. 3. 2009 a z oznámenia
OO PZ Vranov nad Topľou zo dňa 29. 5. 2009. Ide o skutočnosť, za ktorú žalovaný nemôže - vis maior.
Žalobca poukazoval, že táto krádež bola žalovaným zinscenovaná, no tieto svoje tvrdenia v konaní

nepreukázal. Keďže všetky účtovné dokumenty za rozhodné obdobie boli odcudzené, nebolo možné
preskúmať ich správnosť a originalitu, pričom účastníci na výzvu súdu, aby doložili zoznam osôb, ktorým
boli peniaze vyplatené za účelom ich výsluchu uviedli, že takýto zoznam nemajú. Svedkyňa Ing. Q. S.,
audítorka, ktorá v spoločnosti audit vykonala, potvrdila vo svojej výpovedi, že okrem auditu vykonala
aj finančné preverenie k 31. 8. 2007, pričom pri vykonávaní auditu mala k dispozícii všetky účtovné

doklady, ktoré následne po jeho vykonaní odovzdala žalovanému, ako aj to, že stav v pokladni bol
k 31. 8. 2007 32.988,50 Sk. Potvrdila, že všetky doklady, ktoré jej boli predložené, korešpondovali so
stavom v pokladni. Súd poukázal na Zákon o účtovníctve č. 431/2002 Z.z. na ust. § 35, ktorý neupravuje
povinnosťuschovávaťúčtovnédokladyvýlučnevsídlefirmy.Ustanovujelenpovinnosťúčtovnejjednotky
zabezpečiť ich ochranu pred stratou, odcudzením, zničením alebo poškodením. Aj keď uschovanie

účtovných dokladov spôsobom ako to urobil žalovaný nebolo najvhodnejšie a najbezpečnejšie, nebolo
možné z jeho konania a správania bez preukázania tvrdení žalobcu vyvodiť záver, že by ich uschovával
v rozpore s ustanovením § 35, t.j. že by ich nechal svojvoľne bez zabezpečenia pred odcudzením,
resp. že to urobil úmyselne, teda že by nepostupoval s odbornou starostlivosťou ako konateľ. Nebolo
možné preto na základe uvedeného dôkazným bremenom, ktoré je na žalobcovi, zaťažiť žalovaného,

ktorý doklady mal, avšak mu boli odcudzené a krádež je vecou vis maior. Žalobca svoje tvrdenia
o oprávnenosti vynaložených výdavkov, resp. o neoprávnenosti vynaložených výdavkov v žalovanej
výške nijako súdu nepreukázal, a tak neboli naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu. Tvrdenia
žalobcu o tom, že žalovaný neviedol riadne účtovníctvo, nie sú namieste, pretože tomu nenasvedčuje
ani fakt, že audítorka potvrdila, že pri jeho vedení boli menšie nezrovnalosti, avšak toto neznamená, že

celkovo účtovníctvo nebolo riadne vedené. Taktiež to, že preukázateľne žalovaný nerešpektoval súdom
vydané uznesenie o vydaní účtovných dokladov nemá vplyv na jeho vznik zodpovednosti za vzniknutú
škodu, pretože aj keď žalobca spochybnil vierohodnosť pokladničnej knihy s poukazom na ním citované
zákonné ustanovenia o účtovníctve, súd z týchto dokladov vychádzal, bral ich za postačujúce, pričom
výpoveď audítorky preukazovala, že údaje uvedené v pokladničnej knihe sú pravdivé. Z tejto za rok

2007 vyplynulo, že zostatok v pokladni k 31. 8. 2007 bol 32.988,50 Sk a taktiež boli preukázané výdavky
po tomto dátume, takže zostatok bol 121,50 Sk, t.j. 4,03 eur, ktorú má žalovaný žalobcovi zaplatiť V
prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti tej jeho časti, ktorou bol návrh
zamietnutý. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil nárok na zaplatenie sumy 52.735,48 eur. Žalovaný
na preukázanie svojich tvrdení, že prostriedky z pokladne spoločnosti vynaložil na výdavky spoločnosti,predložil súdu pokladničnú knihu spoločnosti, pričom sa jednalo o odlišnú verziu ako predložil
sám žalobca. Podľa tvrdení žalovaného pokladničná kniha za účtovný rok 2007, ktorú predložil
súdu, t.j. jeho verzia pokladničnej knihy, absolútne presne a verne zachytáva príjmy a výdavky z

pokladne žalobcu v rozhodnom období. S týmto však nemožno súhlasiť. I napriek tomu, že obe
pokladničné knihy by mali vychádzať z rovnakých elektronických záznamov, pri porovnaní týchto
pokladničných kníh boli zistené rozdiely v účtovných zápisoch; pokladničné knihy neboli totožné.
Žalobca má teda oprávnený dôvod usudzovať, že žalovaný vynakladal pokladničnú hotovosť nie
na náklady spoločnosti, ale v rozpore so záujmami spoločnosti a že sa tým obohatil na jej úkor.

Nakoľko si je žalobca vedomí toho, že pokladničná kniha nie je a nemôže byť v zmysle osobitnej
právnej úpravy o podmienkach vedenia účtovníctva dostatočne dôveryhodným dôkazom, žiadal od
žalovaného, ako osoby zodpovednej za vedenie účtovníctva, aby predložil súdu konkrétne účtovné
doklady (ich origináli, resp. doklady s originálnymi podpismi prijímajúcich osôb), ktorými sa preukazujú
skutočnosti, ktoré sú predmetom vedenia účtovníctva a ktorými by nespochybniteľne vyvrátil tvrdenia
žalobcu o neoprávnenom vynaložení pokladničnej hotovosti spoločnosti v rozpore s jej záujmami.

Žalobca ďalej uviedol, že pokladničnú knihu nie je možné považovať za relevantný dôkaz, ktorý by
potvrdzoval, že výdavky o vynaložení ktorých rozhodoval žalovaný, boli skutočne a preukázateľne
vynaložené. Pokladničná kniha je len výstupom z počítača, ktorú je možné kedykoľvek a akokoľvek
meniť a navyše dôkaz predložený žalovaným nie je možné verifikovať a má pochybnosti o tom, že
by sa do tejto pokladničnej knihy nezasahovalo. Relevantným dôkazom toho, že žalovaný skutočne

vynaložil finančné prostriedky žalobcu v súlade s pokladničnou knihou predloženou súdu, by boli
reálne účtovné doklady vystavené a podpísané účastníkmi právneho vzťahu (kvôli možnosti preverenia
ich originality a autenticity) za poskytnuté služby alebo dodaný tovar a zodpovedajúce jednotlivým
položkám pokladničnej knihy. Tomu zodpovedá aj právna úprava o vedení účtovníctva a základné
účtovné pravidlá a zásady vedenia účtovníctva, ako aj medzinárodné štandardy finančného vykazovania

a všeobecne uznávané účtovné zásady. Zo zákona o účtovníctve vyplýva, že dostatočne preukazujúcim
a potvrdzujúcim dôkazom o výdavkoch spoločnosti je len konkrétny účtovný doklad vystavený v
súlade s § 10 ods. 1 Zákona o účtovníctve, ktorý objektívne zachytáva skutočnosť. Pokladničná kniha
nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k pravosti účtovných dokladov, na základe ktorých bola
zostavená a ani z nej nie je možné preskúmať náležitosti účtovných dokladov. Napriek tomu, že

prvostupňový súd sa opiera o audit a svedeckú výpoveď Ing. Q. S., podľa názoru žalobcu ani audit, t.j.
overenie účtovnej závierky spoločnosti nepreukazuje oprávnenosť a reálnosť vynaložených výdavkov
žalovaným. Cieľom auditu je vyjadriť názor nezávislého audítora na účtovnú závierku spoločnosti,
ktorá je predmetom auditu na základe získaných audítorských dôkazov. Dôkazom toho, že žalovaný
neviedol účtovníctvo spoločnosti riadne sú aj listy audítorky Ing. Q. S. zo dňa 31. 8. 2007 a 28. 9.

2007 adresované žalovanému, v ktorých vytýka žalovanému nesprávne vedenie účtovníctva, najmä,
že zaúčtované doklady nespĺňajú náležitosti podľa § 10 ods. 1 Zákona o účtovníctve, uvádzanie
nerovnakého dátumu splatnosti a pod., na došlých faktúrach nie sú presne definované náklady na
služby, že účtovná jednotka neúčtuje priebežne a podobne. Relevantným dôkazom pravosti účtovných
dokladov a dôkazom vynaloženia finančných súm na výdavky spoločnosti nemôže byť ani výpoveď

Ing. Q. S., ktorá môže nanajvýš vypovedať, že mala k dispozícii nejaké účtovné doklady, nie je však
spôsobilá vyhodnotiť ich pravosť, a teda ani oprávnenosť vynaloženia pokladničnej hotovosti na základe
účtovných dokladov. Nakoľko žalovaný doteraz nepredložil žiaden z potrebných účtovných dokladov a
svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom, prvostupňový súd na základe vykonaných
dôkazov nemohol dospieť k záveru, že práve pokladničná kniha predložená žalovaným je správna a

že výdavky v nej uvedené boli skutočne vynaložené tak, ako sa v nej uvádza a že to bolo v súlade
so záujmami spoločnosti. Prvostupňový súd sa nevysporiadal s pokladničnou knihou, ktorú predložil
žalobca a ktorú vyhotovil na základe elektronickej evidencie účtovných zápisov spoločnosti. Žalobca
mal za to, že týmto je naplnený aj ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.. Žalobca
vo vzťahu k vedeniu účtovníctva uviedol, že jednou zo základných povinností žalovaného ako konateľa

spoločnosti, t.j. účtovnej jednotky podľa § 35 ods. 1 Zákona o účtovníctve, je zabezpečiť ochranu
účtovnejdokumentácieprotistrate,odcudzeniu,zničeniualebopoškodeniu.Účtovnájednotkajepovinná
zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov informácii a programového vybavenia
pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom
k ním, stratou alebo odcudzením. Podľa záverov súdu krádež účtovnej dokumentácie je objektívnou

skutočnosťou, vis maior, za ktorú žalovaný nenesie zodpovednosť aj napriek tomu, že uschovanie
účtovnej dokumentácie v záhradnom domčeku nepovažoval súd za najvhodnejšie a najbezpečnejšie
riešenie, ale v zapätí súd takéto uschovanie považuje za dostačujúce a žalovaný tým neporušil ust. § 35
ods. 1 Zákona o účtovníctve zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti odcudzeniu. Je zrejmé,že krádež, ako konkrétny skutok nemožno predpokladať, avšak keď zákon o účtovníctve výslovne
uvádza povinnosť zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie pred odcudzením, vyplýva z toho, že
zákon možnosť odcudzenia účtovnej dokumentácie výslovne predpokladá, a pre takúto možnosť musí

predpokladať aj ten, kto je povinný ochranu účtovnej dokumentácie pred odcudzením zabezpečiť,
t.j. konateľ. Uschovanie účtovnej dokumentácie v záhradnom domčeku, kde sa bežne uschováva
záhradné náradie a ktorý nie je dostatočne zabezpečený, je nielen že neštandardné, ale aj nevhodné a
nezodpovedá zabezpečeniu ochrany účtovnej dokumentácie s odbornou starostlivosťou. Vzťah žalobcu
a žalovaného je vzťahom spoločnosti a konateľa. V zmysle tohto vzťahu je konateľ povinný zabezpečiť

riadne vedenie účtovníctva spoločnosti a uchovanie účtovnej dokumentácie a splnenie tejto povinnosti
v prípadnom spore aj preukázať. V súlade s teóriou o presúvaní dôkazného bremena je teda žalovaný
ako konateľ povinný preukázať splnenie svojej povinnosti a znášať toto dôkazné bremeno, to znamená
žalovaný je povinný preukázať, že pokladničnú hotovosť vynaložil v súlade s pokladničnou knihou
a že účtovníctvo spoločnosti bolo vedené v súlade so Zákonom o účtovníctve a nie je povinnosťou
žalobcu preukazovať, že účtovná dokumentácia bola skutočne odcudzená. Ak žalovanému bola účtovná

evidenciaodcudzená,nesiezatonáležitúzodpovednosťaničtonemenínasituácii,žeajnapriektomuje
povinnýdôkaznébremenoznášať.Nemôžebyťnaškodužalobcu,ževdôsledkupochybeniažalovaného
nie je možné overiť jednotlivé účtovné doklady. Naviac, žalovaný mal aj inú možnosť ako súdu
preukázať, že pokladničnú hotovosť vynaložil v súlade s predloženou pokladničnou knihou. Alternatívou
je dosvedčenie tretích osôb, ktorých služby alebo tovary mali byť z pokladne spoločnosti vyplatené,

že sa tak skutočne stalo, a teda že hotovosť z pokladne bola použitá v súlade s pokladničnou knihou,
ktorú predložil žalovaný. Tento dôkaz však žalovaný počas konania nenavrhol a ani nepredložil, čím
svoje dôkazné bremeno neuniesol. Posúdenie dôkazov a splnenie dôkaznej povinnosti prvostupňovým
súdom tak, že keďže účtovná dokumentácia bola žalovanému údajne odcudzená za postačujúci dôkaz
bude považovať pokladničnú knihu predloženú žalovaným, pričom na pokladničnú knihu predloženú

žalobcom, ktorá je odlišná, vôbec neprihliadol a svoje rozhodnutie nevysvetlil, považoval žalobca za
nesprávne, majúce priamy dopad na rozhodnutie vo veci samej, t.j. v napadnutej časti nesprávny.
Žalovaný ako jediný konateľ žalobcu, a teda ako jediná osoba zodpovedná za vedenie účtovníctva, pri
vedení účtovníctva žalobcu v rozhodnom období porušil ust. § 6 ods. 1, 7, 2, § 8 ods. 1, 4, 5 a 6, §
32 ods. 1 a § 35 ods. 1 Zákona o účtovníctve. Žalovaný nepreukázal súdu relevantnými dôkazmi, že

nepochybil pri vedení účtovníctva a že účtovníctvo viedol na základe riadne vyhotovených a pravých
účtovných dokladov a že nezadržiava neoprávnene pokladničnú hotovosť žalobcu. Žalovaný nedokázal
vyvrátiť tvrdenie žalobcu o neoprávnenom zadržiavaní pokladničnej hotovosti, pričom žalobca podložil
svoje tvrdenie pokladničnou knihou vyhotovenou na základe elektronickej evidencie účtovníctva a
bankovými výpismi spoločnosti, z ktorých vyplýva skutočnosť, že žalovaný z účtu žalobcu vybral do

pokladne spoločnosti určitú finančnú hotovosť, ktorej vynaloženie v prospech spoločnosti žalovaný nevie
preukázať. Vzhľadom na uvedené má žalobca nárok na vrátenie sumy vo výške 52.735,48 eur s prísl..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sumu 7.335,85 eur vrátane
úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 4. 9. 2007 do zaplatenia, podal odvolanie aj žalovaný.

Považoval túto časť žaloby za absolútne nedôvodnú. Uviedol, že vykonaný účtovný audit spoločnosti
bol nevyhnutný z dôvodu pokračujúcich nezhôd medzi ním ako spoločníkom žalobcu a spoločníkmi
ďalšieho spoločníka - MHOLD, s.r.o.. Pre potrebu nezávislého posúdenia správnosti vedenia účtovnej
evidencie bol nevyhnutný finančný audit spoločnosti aj za predchádzajúce obdobie, pretože žalovaný
sám viedol v rokoch 2004 a 2005 účtovníctvo žalobcu, pričom nemá účtovnícku kvalifikáciu. Zdôraznil,

že podľa spoločenskej zmluvy a ani podľa iných záväzných noriem nemal ako konateľ spoločnosti
povinnosť žiadať o schválenie valné zhromaždenie s realizovaním auditu. Rozhodnutie o uskutočnení
auditu bolo v plnej kompetencii žalovaného ako konateľa spoločnosti umocnené aj rozhodnutím o
vykonaní auditu žalovaným ako spoločníkom žalobcu. Žalovaný audit nedal vykonať svojvoľne ako
konateľ, ale dané rozhodnutie prijal ako spoločník žalobcu, ktorého obchodný podiel predstavuje 49 %

základného imania spoločnosti. Zástupcovia žalobcu opakovane telefonovali žalovanému a uvádzali,
že je potrebné dať preveriť celé účtovníctvo, že je potrebné dať vykonať audit, preveriť všetky doklady.
Podľa spoločenskej zmluvy žalovaný nemal povinnosť vyžiadať si pred zadaním a objednaním auditu
pokyn alebo súhlas od ďalšieho spoločníka, resp. od valného zhromaždenia. Nesúhlasil s tvrdením,
že uprednostnil vlastné záujmy pred záujmami spoločnosti, resp. že konal proti záujmom samotnej

spoločnosti a ostatných spoločníkov. V prvom rade práve vykonaný audit spoločnosti, pokiaľ by pri
vedení účtovníctva žalovaný pochybil, by preukázal uvedený záver žalobcu, a preto vykonanie auditu
by v žiadnom prípade nebolo v prospech žalovaného. V ďalšom poukázal na to, že vzhľadom na
napäté a nevyjasnené vzťahy medzi spoločníkmi žalobcu, práve výsledky predmetného auditu mohlipotencionálne viesť k určitým vnútorným zmenám vo vzťahoch spoločníkov žalobcu, ktoré by mali
za následok riadne fungovanie žalobcu v ustálených obchodných vzťahoch realizovanej hospodárskej
súťaže. Nie je na mieste, pokiaľ s odstupom času sa žalobca snaží spochybniť rozhodnutie žalovaného

vo funkcii konateľa, ktorý realizuje výslovnú požiadavku oboch spoločníkov realizovať audit spoločnosti
pre kontrolu správnosti vedenia účtovnej evidencie, pokiaľ počas celej existencie spoločnosti nebola
daná požiadavka na odsúhlasenie takéhoto úkonu 100 % súhlasom valného zhromaždenia žalobcu
transformovaná do znenia spoločenskej zmluvy, prípadne iných vnútorných predpisov žalobcu. Konateľ
rozhoduje o všetkých otázkach spoločnosti, ktoré nie sú podľa spoločenskej zmluvy, zákona alebo

rozhodnutia valného zhromaždenia vyhradené valnému zhromaždeniu. Odvolaním napadnutý výrok
rozhodnutia je však v rozpore s týmto skutkovým zistením a súd daný rozpor v rozhodnutí nevysvetlil.
Prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záverom, že žalovaný svojvoľne
ako konateľ spoločnosti rozhodol o objednaní auditu a príslušných účtovných prác. Nebral do úvahy,
bez ohľadu na ďalšie okolnosti, neexistenciu nevyhnutnosti súhlasu absolútne všetkých spoločníkov
s objednaním auditu, minimálne tú skutočnosť, že rozhodne žalovaný ako spoločník vlastniaci 49 %

obchodný podiel, požiadal konateľa o zabezpečenie auditu spoločnosti. Z tohto dôvodu nie je ani možné
uvažovať o potencionálnej výške škody v rozsahu celkových nákladov auditu a účtovných prác tak, ako
rozhodol prvostupňový súd. Na základe uvedených skutočností je nesporné, že nedošlo k naplneniu
predpokladov vzniku škody, porušenia povinností žalovaného a ich vzájomnej príčinnej súvislosti.

Žalobcasavyjadrilnaodvolaniežalovanéhotak,žezjehoargumentáciejednoznačnevyplýva,žedôvod,
pre ktorý dal žalovaný urobiť účtovný audit spoločnosti, boli jeho vlastné záujmy, či už ako konateľa
alebo ako menšinového spoločníka. Žalovaný tým porušil svoju povinnosť ako konateľ spoločnosti podľa
§ 135a ods. 1 Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť v súlade so záujmami všetkých
spoločníkov spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy a záujmy len niektorých spoločníkov pred

záujmami spoločnosti. Vykonanie účtovného auditu spoločnosti z dôvodu domnienky žalovaného na
diskreditáciu jeho osoby nie je v záujme všetkých spoločníkov, ale výlučne len v záujme žalovaného, čím
uprednostnilsvojezáujmy,čiužakokonateľalebospoločníkpredzáujmamiostatnýchspoločníkov,resp.
spoločnosti. V prípade, že žalovaný chcel dať urobiť účtovný audit spoločnosti, aby zamedzil prípadnej
diskreditácii jeho osoby, mal tak urobiť na vlastné náklady. Je irelevantné tvrdenie žalovaného, že nemal

ako konateľ povinnosť žiadať valné zhromaždenie o súhlas s realizáciou auditu. Bez ohľadu na to, že
žalovaný súhlas valného zhromaždenia nepotreboval, audit mohol dať vykonať iba v tom prípade, že by
ho dal robiť v pohnútke, že je v záujme všetkých spoločníkov a spoločnosti. Uvedenú skutočnosť treba
vnímať aj v kontexte toho, že v tom čase, pokiaľ tvrdí, že medzi spoločníkmi boli nezhody, mal žalovaný
vedieť, že tak závažná vec, ako vynaloženie nemalej sumy na uvedené služby, má byť odsúhlasená

všetkými spoločníkmi, a to prípadne aj na valnom zhromaždení.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmaniaadospelkzáveru,žeodvolaniežalobcujedôvodnéaodvolaniežalovanéhoniejedôvodné.

Odvolací súd doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch svedkyne Ing. Q. S., ktorá
po nahliadnutí do pokladničnej knihy, resp. výpisu z tejto knihy (č.l. 430 - 435), potvrdila, že stav tejto,
pokiaľ ide o pokladničnú hotovosť, bol 32.988,55 Sk, pričom tento zostatok v pokladni bol potvrdený
na základe inventúrnych súpisov. Potvrdila ďalej aj to, že všetky doklady, ktoré sú tam uvedené, mala
k dispozícii a nemala pochybnosti o ich pravosti. Uviedla, že samozrejme jej úlohou nebolo overovať

pravosť týchto dokladov, avšak z formálneho hľadiska o nich nemala pochybnosti. Po ukončení svojej
činnosti všetky účtovné doklady odovzdala žalovanému. Svedkyňa uviedla, že samozrejme nemôže
potvrdiť, či naozaj výdavky, tak ako vyplývajú z dokladov, boli vyplatené.

V priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 15. 1. 2014 žalobca oznámil, že berie späť svoj návrh

v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 %
ročne zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 (v tejto právnej veci dňa 18. 10. 2010 na
pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo na súde prvého stupňa, doručil žalobca žalovanému návrh zo dňa
13. 10. 2010 na zmenu návrhu, a preto žalobca považoval deň nasledujúci po tomto dni za najneskorší
deň, kedy bol žalovaný v omeškaní so zaplatením požadovaných peňažných súm) a rovnako zobral svoj

návrh späť aj v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia. V dôsledku toho žalobca v
súlade s ust. § 96 ods. 1 O.s.p. navrhol, aby súd konanie v časti týkajúcej sa žalobcom uplatňovaného
nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007do 18. 10. 2010 a na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur od
19. 10. 2010 do zaplatenia zastavil a aby svojím rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v
časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.335,85 eur vrátane

úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne od 19. 10. 2010 do zaplatenia. Časť návrhu, ktorou sa žalobca
voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie sumy 52.731,45 eur vrátane úrokov z omeškania vo
výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 až do zaplatenia, žalobca upravil tak, že zobral
späť svoj návrh v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 a rovnako zobral späť svoj

návrh aj v časti, ktorou sa voči žalovanému domáhal nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia. V dôsledku toho žalobca v spojení
s odvolaním zo dňa 23. 7. 2012 proti rozsudku navrhol, aby súd svojím rozhodnutím zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žalobcova žaloba zamietnutá tak, že žalovanému uloží
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 52.731,45 eur vrátane úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie

v časti týkajúcej sa žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 %
ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 10. 2010 a na zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 10. 2010 do zaplatenia zastavil.

Žalovaný s týmto čiastočným späťvzatím žaloby nesúhlasil.

Odvolací súd v zmysle § 208 O.s.p. uznesením čiastočné späťvzatie návrhu nepripustil a rozhodol o
celom predmete odvolacieho konania.

Na odvolacom pojednávaní žalobca potvrdil, že pri výpočte sumy 52.735,48 eur sa vychádzalo z

pokladničnej knihy za rok 2007, kde suma 16.437,73 eur je preukázaná účtovnými dokladmi tak, ako
je to uvedené v zmenenom návrhu. Všetky ostatné účtovné prípady uvedené v pokladničnej knihe za
rok 2007 nie sú preukázané žiadnymi účtovnými dokladmi, z ktorých by sa dali tieto výdaje verifikovať
a z tohto dôvodu žalobca požaduje od žalovaného zaplatenie tejto sumy. Žalobca vychádza z toho, že
pokiaľ žalovaný nemôže preukázať vynaloženie týchto prostriedkov, tak má za to, že si ponechal túto

hotovosť a bezdôvodne sa obohatil. Pokiaľ išlo o trestné oznámenie týkajúce sa krádeže účtovných
dokladov, toto sa skončilo odložením veci. Vyšetrovalo túto záležitosť Obvodné oddelenie PZ vo Vranove
nad Topľou. V tejto súvislosti žalobca predložil k nahliadnutiu list Obvodného oddelenia PZ Vranov nad
Topľou zo dňa 29. 5. 2009 č.p. ORP-P-272/PP-ú-09, z ktorého vyplýva, že dňa 25. 3. 2009 o 19.00 hod.
oznámila na tunajšie Obvodné oddelenie PZ Vranov nad Topľou Mgr. J. J. X. spáchanie priestupku proti

majetku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa dopustil doteraz neznámy
páchateľ tým, že od polovice decembra 2008 do 16.00 hod. dňa 25. 3. 2009 jej odcudzil z drevenej kôlne
na náradie, ktorá sa nachádza na pozemku vedľa ich rodinného domu s popisným číslom XXX/X na
N. ul. vo T. Q. W., rôzne pracovné náradie a dokumentáciu z Agentúry PLUS Košice s.r.o.. Priestupok
proti majetku je na Obvodnom oddelení PZ vo Vranove nad Topľou evidovaný pod č.p.: ORP-P-272/

PP-VT-2009. Vykonaným objasňovaním nebolo zistené, že priestupok spáchala konkrétna osoba a
vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa vec odkladá.

Z podnikateľského účtu žalobcu bolo zistené, že za obdobie výkonu konateľskej funkcie žalovaného,
tento vybral a do pokladne žalobcu vložil sumu 2.083.912,- Sk, čo je 69.173,21 eur. Z riadne

preukázaných výdavkov spoločnosti vyplynulo, že žalovaný reálne vynaložil na tieto sumu 16.437,73
eur (viď č.l. 404 a č.l. 409 - 426), teda rozdiel je 52.735,48 eur. Použitie tejto sumy žalovaný nevedel
zdokladovať účtovnými dokladmi.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 11Cb/81/2008 - 506 z tejto sumy zaviazal žalovaného vydať

sumu 4,03 eur. V tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa sa stal právoplatným a rozdiel je potom
52.731,45 eur, čo bolo predmetom ďalšieho konania a aj predmetom odvolacieho konania. V priebehu
odvolacieho konania žalovaný nepreukázal účtovnými dokladmi použitie uvedenej sumy. Pokiaľ ide
o sumu 7.335,85 eur, ktorá bola vynaložená na zaplatenie auditu a súvisiacich účtovných služieb,
poukazoval predovšetkým na tú okolnosť, že audit bol vykonaný z dôvodu, aby preukázal, že účtovníctvo

bolo vedené správne, pričom v prípade, že by toto nebolo vedené v súlade so zákonom, prípadné
odvody do poisťovne alebo pokuty zo strany daňového úradu by boli oveľa vyššie ako náklady, ktoré boli
vynaložené na tento účel. Žalovaný uviedol, že v podstate pri audite mu išlo o to, aby okrem iného boli
odstránené prípadné nedostatky vedenia účtovníctva, o ktorých on ako účtovník nevedel. Ďalej poukázalna výpoveď Ing. S., ktorá audit vykonávala a ktorá pred súdom prvého stupňa a aj pred odvolacím
súdom potvrdila existenciu účtovných dokladov, o ktorých žalobca pochybuje a ktoré dokazovali stav
v pokladni k 31. 8. 2007 vo výške 4,03 eur. Uschovanie účtovných dokladov v záhradnom domčeku,

ktorého vlastníkom bola jeho matka, považoval za také, ktoré je v súlade so zákonom o účtovníctve.
Doklady boli uzamknuté v tomto záhradnom domčeku. Pokiaľ išlo o vykonanie auditu, žalobca potvrdil,
že povinnosť auditu účtovnej závierky podľa § 19 ods. 1 Zákona o účtovníctve má spoločnosť s ručením
obmedzeným, ak sú splnené podmienky tam uvedené, tieto však spoločnosť žalobcu nespĺňala.

Odvolací súd v súvislosti s podaným návrhom a vykonaným dokazovaním konštatuje, že predmetom
žaloby je nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle § 135a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka.
V prípade sumy 7.335,85 eur ide o sumu, ktorá bola vynaložená na vykonanie auditu spoločnosti
žalobcu a ďalších účtovných služieb, za ktoré uvedená suma bola konateľom žalobcu vyplatená.
Táto skutočnosť, pokiaľ ide o výšku 7.335,85 eur, bola nepochybne preukázaná. Obrana žalovaného
spočívajúca v tom, že audit a účtovné služby bolo treba vykonať v záujme spoločnosti však nebola

preukázaná, a to z toho dôvodu, že povinnosť auditu účtovnej závierky je upravená v § 19 ods. 1
Zákona o účtovníctve, pričom túto povinnosť má spoločnosť s ručením obmedzeným, ak ku dňu,
ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka a za bezprostredne predchádzajúce účtovné obdobie, sú
splnené aspoň dve z uvedených podmienok, a to, že celková suma majetku je vyššia ako 1.000.000,-
eur, že čistý obrat je vyšší ako 2.000.000,- eur a priemerný počet zamestnancov presiahne 30. Tieto

podmienky spoločnosti žalobcu preukázané neboli, a preto vynaloženie uvedenej sumy na audit a
ďalšie účtovné služby nemožno považovať za výkon pôsobnosti konateľa s odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov ako to má na mysli ust. § 135a
ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia, ktorí
porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Teda z uvedeného vyplýva, že uvedený náklad vo výške
7.335,85 eur možno považovať za škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že žalovaný ako konateľ
spoločnosti porušil svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Pokiaľ ide o sumu 52.731,45 eur,
vynaloženie ktorej žalovaný nevie preukázať účtovnými dokladmi, tu odvolací súd zdôrazňuje, že podľa
§ 135 ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej

evidencie a účtovníctva. V tomto zmysle existuje zodpovednosť konateľa spoločnosti za škodu - výber
finančných prostriedkov z účtu spoločnosti a nepreukázanie ich použitia v prospech spoločnosti. Konateľ
spoločnosti je štatutárnym orgánom, zodpovedá za výber finančných prostriedkov z účtu žalobcu a
musí preukázať použitie finančných prostriedkov vybratých z účtu v prospech spoločnosti žalobcu.
Neunesenie dôkazného bremena žalovaným znamená jeho zodpovednosť ako konateľa za škodu, ktorú

spoločnosti spôsobil. Vzhľadom na charakter vzťahu konateľa a spoločnosti ako absolútneho obchodno-
záväzkového vzťahu sa zodpovednosť konateľa za škodu riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Z aplikácie Obchodného zákonníka na zodpovednostný režim konateľov za vzniknutú škodu potom
vyplýva objektívna zodpovednosť konateľa za spôsobenú škodu spoločnosti, pričom zodpovednosť za
škodu konateľa sa posudzuje bez ohľadu na jeho zavinenie. Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu

v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka tento vyžaduje splnenie troch základných predpokladov,
ktorými sú vznik škody, porušenie povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody. Konateľ nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri svojej pôsobnosti s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Musí preto preukázať, že postupoval s
takou odbornou starostlivosťou, ktorú je možné všeobecne požadovať pri konkrétnom konaní konateľa

na daný druh konania alebo rozhodnutia. Zároveň musí byť splnená aj ďalšia požiadavka, a to postup
konateľa v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.

Žalovaný nemohol účtovnými dokladmi preukázať použitie uvedenej sumy a jeho obrana v tom zmysle,
že uvedené účtovné doklady boli k dispozícii Ing. S., ktorá uskutočňovala audit v spoločnosti žalobcu, nie

je unesením dôkazného bremena o existencii účtovných dokladov, ktorými by sa preukazovalo použitie
uvedenej sumy. Naviac, samotná svedkyňa Ing. S. nepotvrdila preukázanie finančných prostriedkov a
ich použitie v prospech spoločnosti. Svedkyňa len tvrdila, že účtovné doklady videla, čo však nemôže
znamenať zbavenie sa zodpovednosti konateľa spoločnosti za škodu, ktorá bola spôsobená výberom
finančnýchprostriedkovzúčtuspoločnostiasúčasnenepreukázanieichpoužitiavprospechspoločnosti.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozsudku, teda nárok žalobcu na zaplatenie sumy 7.335,85 eur, ako aj na zaplatenie sumy
52.731,45 eur, je dôvodný. Súčasne súd priznal aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, čo zodpovedáust. § 369 Obchodného zákonníka a Nariadeniu vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorými sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak je
dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil

svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške
dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola
dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví Vláda SR Nariadením.
Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu omeškania, a to § 3 ods. 1, výška úrokov
z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky k 19. 11. 2010 bola 1 %, a preto priznanie 9 % úroku z omeškania je v súlade so
zákonom. Pokiaľ ide o dátum 19. 11. 2010, súd tento dátum omeškania stanovil v súlade s § 369 ods.
2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úroky z omeškania sa stanú splatnými po uplynutí dňa alebo
lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie
peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od

doručenia dokladu veriteľa na splnenie peňažného záväzku. V danom prípade k zmene žaloby došlo
dňa 15. 10. 2010 s tým, že táto zmena žalobného návrhu bola žalovanému doručená na pojednávaní
dňa 18. 10. 2010. Z tohto dôvodu potom odvolací súd zamietol žalobu o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 14 % ročne zo sumy 52.731,45 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania ročne
vo výške 14 % zo sumy 7.335,85 eur od 4. 9. 2007 do 18. 11. 2010, úroku z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 52.731,45 eur od 19. 11. 2010 do zaplatenia, úroku z omeškania od 19.11. 2010 do
zaplatenia vo výške 5 % ročne zo sumy 7.335,85 eur. V tomto zmysle podľa § 220 O.s.p. rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil.

O trovách konania odvolací súd nerozhodoval vzhľadom na rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že

o tejto otázke rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.