Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4309205865
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4309205865.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej: Z. B.,
nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T., Z. XXX/XX, t. č. bytom N. XXX, o vymoženie 310,70 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 04. 06. 2012

č. k. 9Er/333/2009-31, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zastavujúcej časti p
o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú proti povinnej na vymoženie
pohľadávkyoprávnenéhovovýške310,70euraspríslušenstvom.SúdnemuexekútoroviJUDr.Rudolfovi
Krutému, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60 priznal trovy exekúcie vo výške
40 eur a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť ich súdnemu exekútorovi do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predmetná exekúcia sa vedie na základe
exekučného titulu- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s.

zo dňa 16. 01. 2009 sp. zn. SR 13314/08. Konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol
na základe zmluvy o úvere, uzatvorenej účastníkmi konania dňa 21. 12. 2007. Zmluvný vzťah medzi
oprávneným a povinnou, založený zmluvou o úvere, posúdil ako spotrebiteľský úver podľa § 2 písm.
a), b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a aplikoval naň ust. § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, 2, 4 písm. k), 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako i Smernicu Rady č. 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dospel k záveru, že v danom

prípade rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, nakoľko spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti. Povinná si rozhodcovskú doložku osobitne
nevyjednala, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej
obsah. Mohla len zmluvu ako celok buď prijať alebo odmietnuť. Vyslovil obavu, že povinná si len veľmi
ťažko mohla byť vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie.

Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. §52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, ako i Smernica Rady č. 93/13/EHS. Svoj záver argumentačne posporil i
rozsiahlou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Za ďalšiu neprijateľnú podmienku označil úrok z
omeškania vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku preto predmetnú exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1,

2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 21a, § 22 ods. 1, § 26 vyhl. č.
288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Dospel k záveru, že súdnemu exekútoroviprináleží odmena vo výške 40 eur, pozostávajúca z odmeny za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie
do zápisnice vo výške 19,92 eura vrátane 20 % DPH, z odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) v spojení s
§ 14 ods. 2, § 15 ods. 1 písm. a), b), c) a d) vyhlášky vo výške 39,83 eura vrátane 20 % DPH.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne
skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so
zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu, s právom na
spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust. § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri
stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

sleduje účel- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo
do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Je potom
neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu
SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je oprávnený

posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, pričom
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež uviedol, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania
v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd

prvého stupňa porušil všeobecný zákaz diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces, ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil
svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva,
t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal,
že v danom prípade nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli

podkladomprerozhodnutieexekučnéhosúduojehoprávnompostaveníatiežovplyvniťprípravuobsahu
jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný
súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako

zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom
poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
aleibačasťtýchtonákladov,zktorých1/3jedohodnutýúroka2/3nákladynavypracovanieauzatvorenie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti

úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými
podmienkami, t. j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého
v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník
zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo
dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa

účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú
a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných
právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej
sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn.
3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol

predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil
poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.V priebehu odvolacieho konania oprávnený dňa 10. 08. 2012 podal návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v rámci ktorého
poukázal na nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným
súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní. Mal za to, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s
výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS, pričom nezdôvodnil prečo považuje
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienky v zmluve o úvere. Považoval za správne a dôležité

(vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), aby odvolací
exekučný súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe článku 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení: „1) má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov ?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné
ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe

zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba

na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?, 3) je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Vyššie citované zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba
vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. V danom prípade osobitným predpisom je Exekučný poriadok, ktorý v ust. § 36
ods. 5 zakotvuje pravidlo neprípustnosti prerušenia exekučného konania. Vychádzajúc z uvedených

procesných právnych predpisov tak nie je daný dôvod pre prerušenie predmetného konania v súlade
s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, tak ako to vo svojom návrhu
požadoval odvolateľ. Naviac odvolací súd poukazuje, že povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného

súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade
právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto postupu nie je
len skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo

o jeho platnosti musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, pričom
prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Z vyššie uvedených hľadísk tak i v prípade prípustnosti prerušenia
konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP by v danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s
prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, keďže podľa konštantnej judikatúry

Súdneho dvora EÚ, začatie konania o prejudiciálnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad
a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na
Súdny dvor EÚ.Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 07. 05. 2009

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka
60, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 310,70 eura s príslušenstvom. Za exekučný
titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s. zo dňa 16. 01. 2009 sp. zn. SR 13314/08, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 02. 2009 a
vykonateľnosť dňa 12. 02. 2009. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa dňa 03.
06. 2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Následne ho súd prvého stupňa dňa 24. 06. 2009 poveril vykonaním
predmetnej exekúcie. Súčasťou spisu je i zmluva o úvere č. 4440438, uzatvorená účastníkmi tohto
konania dňa 21. 12. 2007 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak

priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu
už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s

celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne

nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak

zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady

exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku akoexekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti

exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1

písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora uvedených záverov, ako i citovanej právnej
úpravy, dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Niet
totiž sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č. 4440438,
uzatvorená účastníkmi konania dňa 21. 12. 2007. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto súd prvého

stupňa správne postupoval, keď bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie
uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania

platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3
Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v

exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so

zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z
ust. § 45 ods. 1 ,2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,

ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa

21. 12. 2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4440438, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské

konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutieakéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná

žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. I podľa názoru odvolacieho
súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na
ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa.

Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinná si z takéhoto
fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázala
náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky

s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Významnou je i
skutočnosť, že podmienka bola paušálnym spôsobom v zmluve zakotvená ešte pred vznikom samotnej
zmluvy i napriek tomu, že má zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Je
preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie

uvedené.Pokiaľtedaprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v

zastavujúcej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O odvolaní oprávneného proti výroku o náhrade trov konania odvolací súd nerozhodoval. V danej veci
ide totiž o rozhodnutie podľa § 57 Exekučného poriadku vydanom vyššou súdnou úradníčkou, o ktorom
doposiaľ nerozhodol sudca, a preto v zmysle ust. § 202 ods. 2, § 374 ods. 4 OSP a § 58 ods. 6, § 243b

ods. 1, 3 Exekučného poriadku je potrebné v konaní aplikovať právne predpisy účinné od 1. novembra
2013, nepripúšťajúce proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku
odvolanie. Za situácie, že v intenciách § 374 ods. 4 OSP bola splnená i podmienka podania odvolania
včas a oprávnenou osobou, zo zákona tak došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia vo výroku o
náhrade trov konania a vo veci opätovne rozhodne sudca.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.