Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6MCdo/6/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409211226
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1409211226.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F.B., bývajúceho v D., proti žalovanej Bc.
A.B., bývajúcej v D., zastúpenej JUDr. Janou Fridrichovou, advokátkou v Bratislave, Jakubovo nám. 9,
o zrušenie vyživovacej povinnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11 C 380/2010,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave z 28. septembra 2012, sp. zn. 4 Co 392/2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2012, sp. zn. 4 Co 392/2012 a uznesenie
Okresného súdu Bratislava IV z 28. októbra 2010, č. k. 11 C 380/2010-73 v spojení s opravným
uznesením z 18. januára 2011, č. k. 11 C 380/2009-78 a s doplňujúcim uznesením z 19. júna 2012, č.
k. 11 C 380/2009-114 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 28. októbra 2010, č. k. 11 C 380/2010-73 v spojení s opravným

uznesením z 18. januára 2011, č. k. 11 C 380/2009-78 a s doplňujúcim uznesením z 19. júna 2012, č. k.
11 C 380/2009-114 žalobcovi a ani žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že o náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Hoci
žalobca bol v konaní úspešný, náhradu trov mu nepriznal, keďže si náhradu trov konania neuplatnil. S
návrhom žalovanej priznať jej náhradu trov konania podľa § 143 O.s.p. sa nestotožnil. V tejto súvislosti
uviedol, že plnenie vyživovacej povinnosti je zákonnou povinnosťou a v prípade, ak bola táto vyživovacia

povinnosť určená súdnym rozhodnutím a u dieťaťa nastal právny stav, kedy je schopné sa samo živiť,
je potrebné obrátiť sa s návrhom na súd na jej zrušenie. Pre nedostatok komunikácie medzi účastníkmi
žalobca nebol informovaný o stave štúdia žalovanej. Žalovaná „preukázala žalobcovi“ pokračovanie v
štúdiu až v priebehu súdneho konania. Poukázal na to, že hmotnoprávnou podmienkou podania žaloby
o zrušenie vyživovacej povinnosti nie je podmienené výzvou na podanie správy o stave štúdia pred
podaním návrhu. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že i keď žalovaná bezprostredne nezadala

príčinu na podanie tohto návrhu a k zmene pomerov ukončením štúdia žalovanej došlo až v priebehu
konania, nie je možné na vec použiť ustanovenie § 143 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. septembra 2012, sp. zn. 4 Co 392/2012 na odvolanie
žalovanej napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. upravuje rozhodovanie o náhrade

trov konania podľa miery úspechu vo veci samej. To znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní
plný úspech vo veci, má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Keďže
podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, námietku žalovanej,
že v čase podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti žalobcu voči nej ešte študovala,
považoval za bezvýznamnú. Za nedôvodnú považoval aj jej námietku, podľa ktorej ak
by súd prvého stupňa rozhodol skôr, žalobca by nebol v konaní úspešný. V danom prípade nebol daný

dôvod pre rozhodnutie o náhrade trov konania v prospech žalovanej podľa § 143 O.s.p. z dôvodu, že
nezadala príčinu k podaniu návrhu. Žalobca musel podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti, lebotáto mu bola určená rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď o náhrade
trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. Navrhol,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že konajúce súdy nesprávne posúdili rozhodujúce skutočnosti pre
nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v zmysle § 143 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
umožňuje priznať náhradu trov konania odporcovi, hoci nemal v konaní úspech za predpokladu, že

svojim konaním nedal príčinu na podanie návrhu. Treba teda posúdiť, či príčina vedúca k podaniu
návrhu na začatie konania nebola v správaní odporcu. V danom prípade žalobcu zaťažovala povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť preukázať, že žalovaná ukončila štúdium a teda, že je schopná sama sa
živiť. Konajúce súdy vôbec nebrali do úvahy skutočnosti, že žalobca podal návrh bez
preukázania rozhodných skutočností o zániku jeho vyživovacej povinnosti. Žalobca nepreukázal ani
to, že by pred podaním návrhu vyzval žalovanú k oznámeniu, či jej štúdium (ne)trvá a nedoložil ani

žiaden dôkaz, že mal snahu túto skutočnosť zistiť. Žiadny všeobecne záväzný právny predpis neukladá
žalovanej povinnosť pravidelne informovať žalobcu o trvaní vyživovacej povinnosti. Z uvedeného je teda
zrejmé, že neexistuje príčinná súvislosť medzi správaním sa žalovanej a podaním návrhu na začatie
konania. Skutočnosť ukončenia štúdia žalovanou, ktorá nastala až v priebehu konania, ako objektívnu
skutočnosť nemožno hodnotiť v prospech žalobcu podľa miery úspešnosti v konaní a v neprospech

žalovanej. Konajúce súdy pri rozhodovaní o trovách konania nevzali do úvahy ani to, že žalobcovi bolo
súdnym rozhodnutím určené výživné z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti, a že v súvislosti
s neplatením výživného je vedených viacero exekučných konaní. Ani tieto skutočnosti nenasvedčujú
tomu, že príčinou podania návrhu bolo správanie sa žalovanej. Konajúce súdy mali preto pri rozhodovaní
o náhrade trov konania aplikovať ustanovenie § 143 O.s.p. Ak tak neurobili, nesprávne vec právne

posúdili, čo je v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. dôvodom na podanie mimoriadneho
dovolania. Uvedenými súdnymi rozhodnutiami bol teda porušený zákon a podanie mimoriadneho
dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov tejto účastníčky konania, ktorú
nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, než mimoriadnym dovolaním.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že rozhodnutiami nižších stupňov nedošlo
k porušeniu zákona, považuje ich za správne a spravodlivé. Poukázal na to, že žalovaná nejaví o
neho dlhodobo žiaden záujem a že dodnes nemá vedomosť o dĺžke jej štúdia. Preplatenie nákladov
za advokáta, ktorého si najala, je nemorálne. Navrhol preto, aby najvyšší súd rozhodnutia napadnuté
mimoriadnym dovolaním potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a
ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v
spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora je podané opodstatnene.

Podľa § 143 O.s.p. odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania.

Uvedené zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok
sporu, lebo upravuje možnosť priznať náhradu trov konania aj neúspešnému odporcovi. Predpoklady
na použitie tohto ustanovenia sú, že odporca nemal úspech vo veci, že svojim správaním nedal príčinu
na podanie návrhu na začatie konania a u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na použitie
§ 150 ods. 1 O.s.p. Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy je odporca v spore neúspešný

bez toho, aby žaloba proti nemu bola podaná v dôsledku jeho (protiprávneho) chovania. Správanie
odporcu treba posudzovať z hľadiska hmotnoprávneho vzťahu, ktorý existuje medzi účastníkmi už pred
začatím konania. Odporca spravidla má nárok na náhradu trov konania v zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia okrem iného vtedy, ak uplatnený nárok ani nemôže ovplyvniť predsúdnym správaním. To
však treba skúmať so zreteľom na hypotézy jednotlivých noriem hmotného práva. Treba zdôrazniť,

že uvedené ustanovenie možno aplikovať len vo vzťahu k odporcovi a to v konaní sporovom a že
odporcovi možno priznať, hoci to ustanovenie § 143 O.s.p. výslovne neuvádza, len účelne vynaložené
trovy spojené s konaním pred súdom prvého stupňa.V posudzovanej veci treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi v tom, že konajúce súdy nesprávne
zhodnotili skutočnosti určujúce pre rozhodnutie o náhrade trov konania, v dôsledku čoho vec nesprávne
právne posúdili.

Z hmotného práva upravujúceho plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplýva, že je to ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sami sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o
rodine). Zákon spája zánik tejto vyživovacej povinnosti s nadobudnutím schopnosti dieťaťa samostatne
sa živiť. Ak teda nastane táto právna skutočnosť (napr. dieťa riadne ukončí prípravu na budúce

povolanie), jej okamžikom zaniká vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu a rodič nie je preto povinný
naďalej si túto zákonnú povinnosť plniť. Ak vyživovacia povinnosť rodiča bola určená rozhodnutím súdu
pre neplnenie si vyživovacej povinnosti, jeho zmenu možno dosiahnuť len podaním návrhu na súd
o zrušenie vyživovacej povinnosti (§ 163 ods. 1 O.s.p.). To znamená, že aj v prípade, ak žalovaná
strana zánik vyživovacej povinnosti nespochybňuje, účastník právneho vzťahu (spravidla rodič) nemá
inúmožnosťakodosiahnuťzmenurozhodnutiasúdu,nežpodanímnávrhunasúdozrušenievyživovacej

povinnosti. Z uvedeného je teda zrejmé, že ak vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu zanikla (napr. dieťa
riadne ukončilo vysokoškolské štúdium), bude dieťa ako žalovaná strana v spore o zrušenie vyživovacej
povinnosti neúspešné bez toho, aby žaloba proti nemu bola podaná v dôsledku jeho protiprávneho
správania. Ako to správne uvádza generálny prokurátor objektívnu skutočnosť, ktorá mala za
následokzánikvyživovacejpovinnosti(napr.skončenieštúdia),nemožnototižzhľadiskarozhodovaniao

trovách konania podľa § 143 O.s.p. hodnotiť ako správanie sa odporcu, ktoré zapríčinilo podanie takejto
žaloby. Ak v spore o zrušenie vyživovacej povinnosti vystupuje dieťa na žalovanej strane a žalobe bude
vyhovené, treba preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania zásadne aplikovať ustanovenie § 143
O.s.p. a nie ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Odporcovi možno však priznať len účelne vynaložené trovy,
pričom sa treba zaoberať aj tým, či u navrhovateľa (nie)sú splnené podmienky pre použitie § 150 ods. 1

O.s.p. (tu by bolo možné zohľadniť, okrem iného, odmietnutie žalovanej strany poskytnúť navrhovateľovi
informácie o rozhodujúcich skutočnostiach za predpokladu, že navrhovateľ o to pred podaním žaloby
žalovanú stranu požiadal a rozhodujúce skutočnosti nebolo možné zistiť inak).

V posudzovanej veci sa z obsahu spisu podáva, že vyživovacia povinnosť žalobcu k žalovanej bola

určená na návrh žalovanej rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 27. januára
2004, č. k. 12 C 132/2003-74. Ide teda o situáciu, kedy zmenu tohto rozhodnutia súdu bolo možné pri
zmene pomerov dosiahnuť len podaním žaloby na súd o zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorú podal
žalobcaakoosobapovinnáplniťsitútozákonnúpovinnosťvočižalovanej.Akžalobebolovyhovené,lebo
žalobcovi zanikla vyživovacia povinnosť k žalovanej, žalovaná bola síce v konaní neúspešná avšak bez

toho, aby žaloba proti nej bola podaná v dôsledku jej protiprávneho správania. Konajúce súdy mali preto
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktoré účastníci vynaložili v súvislosti so sporom o zrušenie
vyživovacej povinnosti pred súdom prvého stupňa, aplikovať ustanovenie § 143 O.s.p. a nie ustanovenie
§ 142 ods. 1 O.s.p., ako to nesprávne urobili konajúce súdy. Navyše, treba dodať, že žalobca potom,
ako sa k žalobe písomne vyjadrila žalovaná, na priamy, opakovaný dotaz zo strany súdu, či trvá naďalej

na pôvodnom návrhu uviedol, že žiada rozhodnúť o znížení jeho vyživovacej povinnosti na sumu 33,19
eur mesačne od 1.1.2010, ktorú zmenu petitu súd prvého stupňa uznesením na pojednávaní konanom
7.4.2010 pripustil (viď č. l. 22 spisu). Následne konal o tomto zmenenom návrhu, čo bezpochyby vyplýva
z obsahu spisu, až do okamihu jeho späťvzatia žalobcom na pojednávaní dňa 1.6.2010 (viď
č. l. 55 spisu), z ktorého dôvodu v rozsudku, ktorým rozhodol vo veci samej, toto konanie zastavil. Bolo

preto potrebné zvážiť, či v danom prípade neprichádzalo do úvahy rozhodnúť o náhrade trov konania,
ktoré účastníci vynaložili v súvislosti s týmto sporom, v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že generálny prokurátor opodstatnene namieta, že
konajúce súdy vec týkajúcu sa náhrady trov konania posúdili podľa právnej normy, ktorá na daný prípad
nedopadá a teda vec nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie

krajského súdu a rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 243i ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.