Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/118/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210943
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210943.2

Rozhodnutie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej
ačlenovsenátuJUDr.RóbertaUrbanaaJUDr.ErikaVarguvprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35807598,právnezastúpenýadvokátskoukanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Gr?sslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/277/2012-92 zo dňa 30.10.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej
súdnym exekútorom Mgr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. Ex 111/2005 exekučný súd nerozhodol v
zákonnej 30-dňovej lehote o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Vychádzal zo zistenia, že v exekučnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5Er/208/2005 bol
dňa 22.11.2010 oprávneným podaný návrh na zmenu súdneho exekútora. Nadväzne, dňa 25.11.2010
súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd výzvami z 15.12.2010 a 1.2.2011
požiadal súdneho exekútora na predloženie exekútorského spisu a špecifikáciu trov exekúcie, k čomu
došlopodanímzodňa23.2.2011.Následneexekučnýsúduznesenímzodňa19.4.2011vyhlásilexekúciu

za neprípustnú a zastavil ju v celom rozsahu. Odvolací súd dňa 22.1.2012 svojim rozhodnutím č.k.
7CoE/35/2012-52 potvrdil uznesenie exekučného súdu.
V tejto spojitosti súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie primárneho
atribútu predmetného zodpovednostného vzťahu a to nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Tvrdenie o bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu po viac ako 152 dní totiž nie je pravdivé, exekučný
súd po podaní návrhu vyzval súdneho exekútora na predloženie exekútorského spisu a špecifikáciu

trov exekúcie a následne exekúciu zastavil. Exekučný súd teda o návrhu na zmenu súdneho exekútora
ani nerozhodoval, nakoľko pre takéto rozhodovanie nebol dôvod, exekúcia vôbec nemala byť vedená,
nedôvodným bol preto tak návrh na vydanie exekúcie, ako aj návrh na zmenu exekútora, v dôsledku
ktorého by došlo len k vzniku ďalších trov iného súdneho exekútora. Okrem toho, podľa Exekučného
poriadku pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu
o zmene súdneho exekútora. Vzhľadom na množstvo exekučných spisov, v ktorých oprávnený žiadal

o zmenu súdneho exekútora a na potrebu kvalifikovaného rozhodnutia o náhrade trov exekúcie, bola
podľa okresného súdu dĺžka doby, v ktorej exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie, opodstatnená.Poukázal tiež na závery judikatúry Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej ani samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty nie je možné automaticky považovať za porušenie základného práva
účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Uplynutie času od podania

návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie by mohlo byť právne významné
pri posúdení primeranosti celého konania.

Okresný súd ďalej argumentoval, že zámerom zákonom stanovenej lehoty bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby postup v exekučnom konaní nebol zdržiavaný nečinnosťou

exekučného súdu. Lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť
označované za zbytočný prieťah. Ide o ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby
súd mohol o zmene súdneho exekútora rozhodnúť. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného
súdu však nestačí len samotné prekročenie 30-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných
okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné
prekážky, vrátane ďalšieho priebehu konania a postupu exekútora. Tomu zodpovedá aj novelizovaná

úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ktorá už explicitne zakotvila aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu
v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov, alebo vybavenia sťažnosti na
prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy.

Prvostupňový súd sa zaoberal aj posúdením podmienky resp. kategórie rýchlosti konania, ktorá je
jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však
neznamená prenáhlenosť, v tom zmysle, aby tým neutrpela kvalita rozhodovania. Rýchlosť nesmie
ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania

(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12.
1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992 Európsky súd pre ľudské práva v
Štrasburgu uviedol, že článok 6 Dohovoru predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje
všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti. Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá
príliš unáhliť. Nadväzne, bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky

vydania poverenia, s čím je spojené plynutie času.

Bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky pre rozhodnutie o zmene
súdneho exekútora, predovšetkým však pre rozhodnutie o trovách exekúcie pôvodného súdneho
exekútora, ktoré neboli priznané v uplatnenej výške. Navrhovateľ, ktorý poukazoval na zásah do

svojich podnikateľských aktivít, sa práve v ich dôsledku stal centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v
Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania
úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli
kvalifikované ako neprijateľné podmienky. Z tohto aspektu okresný súd poukázal na rozhodnutie
Európskeho súdneho dvora, ktorý vo svojom rozhodnutí Asturcom Telecomunicaciones C-40/08

zdôraznil povinnosť súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany predpokladaný Smernicou 93/13, Súdny dvor viackrát zdôraznil,
že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Osobitne prvostupňový súd
zdôraznil uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu vo veci práve samotného navrhovateľa

proti Ivete Korčkovskej, vec C-76/10, v rámci ktorého rozhodnutia ESD vo vzťahu k navrhovateľovi
rozhodol tak, že vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, uložil povinnosť aj bez návrhu posúdiť
nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom
a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie

o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže vykonať takéto
posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

V kontexte uvedeného nemohlo byť dodržanie zákonom stanovenej lehoty na úkor riadneho výkonu
spravodlivosti a rešpektovania základných princípov konania. Okresný súd uzavrel, že plynutie lehôt je

potrebné vyhodnotiť s ohľadom na neodôvodnenosť samotného exekučného konania.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia a vrátenia
veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania

zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ
nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a
prednesom a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo
podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený

skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
vo veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkovéhostavu,bezoboznámeniasasobsahompredloženejústavnejsťažnostianesprávneaplikoval
§ 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa
meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho

zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému
súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa navrhovateľ bránil podaním sťažnosti na
Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Bez
vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a

celkom zmarená.
Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. V konaní pritom môže vylúčený sudca urobiť len také úkony,
ktoré nepripúšťajú odklad. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považuje nesprávny
úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní
a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva

hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie,
čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti

sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.
Predvolanie na určený termín pojednávania (18.9.2013) bolo navrhovateľovi doručené 6.8.2013,
vyjadrenie odporcu k veci mu okresný súd doručil 26.8.2013. Až dňa 17.9.2013 navrhovateľ doručilelektronickou poštou mail označený ako „Návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásad nestrannosti súdu a sudcu“, obsahom ktorého bol okrem žiadosti o
odročenie pojednávania aj návrh na prerušenie konania, rovnako s poukazom na ústavnú žiadosť

navrhovateľa zo dňa 12.6.2013, smerujúcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline o nevylúčení
zákonnej sudkyne v predmetnej veci. Okresný súd pojednávanie odročil, návrh na prerušenie konania
zamietol a určil nový termín pojednávania - 30.10.2013, ktorý navrhovateľovi oznámil 4.10.2013. Až
v určený deň pojednávania bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie
pojednávania, v tomto prípade z dôvodu kolízie termínov pojednávaní.

Okresný súd v súlade s konštantou aplikačnou praxou vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie
dôležitý (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ predvolanie na iné súdne pojednávanie nepreukázal a ani len
netvrdil, že mu bolo doručené skôr, než predvolanie v danom súdnom konaní. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade

pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a
zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú

adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. V dôsledku postupu navrhovateľa, ktorý o
odročenie pojednávania požiadal až v samotný deň súdom určeného pojednávania, sa využitie daného
ustanovenia stalo bezpredmetným.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v

intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávaniaanivposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladať
jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver
o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3
Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I.
ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie

o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 10.5.2013 bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8NcC 27/2013-16 o nevylúčení
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia predmetných vecí. V rozpore s uvedeným tvrdením
navrhovateľa je napokon jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského
súdu.

Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky
rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný
súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je v
konečnom dôsledku založený aj samotný meritórny nárok navrhovateľa.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval
na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu

návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých
skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez relevantnej reakcie na
konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil„keďkonštatoval,ženamietanélehotynavydanierozhodnutiabolidodržané“,nekorešpondujes
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd

preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že
„v odôvodnení prezentované časové úseky nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní
namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru - že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie

vôbec neobsahuje - ide z dôvodu absencie bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať, o
neprekúmateľnú námietku.
Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým javom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva

Zpohľaduopísanej„kvality“predloženéhoodvolaniaažabsurdnevyznievaodvolacianámietka,vzmysle
ktorejjerozhodnutieprvostupňovéhosúdunepreskúmateľnéprenedostatokdôvodov.Krajskýsúdvtejto
spojitosti konštatuje, že okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesný stav v prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z nich vyvodil svoje

právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah
vychádzal. Rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné, naopak, rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom (s ktorým sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje) zodpovedal relevantné právne otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa súd neodchýlil od
znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu, rozhodnutie je preto ústavne konformné.

Je výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek
protiargumentáciu.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .