Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoE/163/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413202027
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8413202027.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného : EOS KSI Slovensko, s.r.o. IČO: 35724803,
Údernícka č. 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, Bratislava,
proti povinnému : T. R., nar. X.X.XXXX, bytom X. X, XXX XX W., o vymoženie 2.076,97 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 6 Er
220/2013-43 zo dňa 14.5.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súdnym exekútorom bola doručená žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného voči povinnému pre vymoženie
sumy 2.076,97 Eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave pod sp. zn. II/2012-912 zo
dňa 3.10.2012.

Následne súd citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 a uviedol,
že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia
nemožno vyhovieť.

Súd uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o splátkovom úvere
č. 0492648136 zo dňa 11.8.2005, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, kde je povinný v pozícií
spotrebiteľa. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky (čl. 18), v ktorých
obsiahnutá rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul a ktorá znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Je v nej uvedené, že všetky spory, ktoré
medzi účastníkmi zmluvy vznikli alebo v budúcnosti vzniknú zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou,

budú rozhodované rozhodcovským súdom. Takto formulovanú rozhodcovskú doložku si povinný ako
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Zároveň uviedol, že spotrebiteľ je v danom konaní slabšou zmluvnou
stranou a rozhodcovská doložka v rámci predmetnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach.Prvostupňový súd mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytuje smernica 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, ktorá nie je pre
spotrebiteľa záväzná a z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdny úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu

nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie
súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Zdôraznil, že z úpravy § 45 ods. 1 Zákona
o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a
povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania, jej nútený výkon

práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom
konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva,
že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd
meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by ako súd konajúci
o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie.

Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup
exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako
súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda nemá napr. právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie
alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Uviedol, že cieľom prieskumu podľa § 45
ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní je zistenie, či povaha samotného plnenia je v súlade

s právom. Samotné ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu,
ktoré je právom zakázané. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský
rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Právna dovolenosť,
či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase
uzavretia zmluvy. Dal do pozornosti súdu, že cieľom úpravy k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho

zákonníka, je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní,
navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje

práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené v žiadnom prípade nespôsobuje
neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 40/08, ako aj
skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali

len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ. Zmluva o úvere bola upravená
v obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho
sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovalo ustanovenie § 52 a nasl. a s ohľadom na novelu OZ
od 1.1.2008 nevznikla jeho právnemu predchodcovi ani povinnosť dať predmetnú zmluvu do súladu s
ustanovením § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy,

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení §
52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skúmal pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
existenciu rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom.

Podľa Všeobecných obchodných podmienok čl. 18 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré
vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené prostredníctvom rozhodcovského súdu.

Občiansky zákonník síce až od 1. 1. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie
vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31.

12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných
podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Otakútozmluvnúpodmienkuideajvtedy,aksícespotrebiteľ
podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa
takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie
jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo
dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito
neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy
nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu
bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre

jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a
vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len
vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto

platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§
4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre
exekučné konanie.S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uzneseniu súdu
prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko z tohto
ustanovenia vyplýva, že ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.