Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/355/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109210464
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109210464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
VASPOT, s.r.o., so sídlom 086 22 Kľušov 268, IČO: 36 487 767, zastúpeného splnomocneným
zástupcom JUDr. V. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XX, XXX XX A. A., proti žalovaným v 1. rade
REAL SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 24, 010 01 Žilina, IČO: 31 644 481, v 2. rade
Ing. Q. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom ul. XX. Y. XXXX, XXX XX C., štátny občan SR, zastúpenými
právnym zástupcom ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Kuric, JUDr. Vladárová, s.r.o., so sídlom Dolný
Val 11, 010 01 Žilina, IČO: 36 841 200, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 10.205,60

Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 323/2010-122
zo dňa 10.01.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb 323/2010-122 zo dňa 10.01.2012 p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1.rade a v 2.rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zák.

č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“) okresný súd dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná. V odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v čase
od apríla 2007 do júna 2008 žalovaný v 1/ rade prenajímal žalobcovi nebytový priestor na V. N.. XX,
v D.. V konaní žiaden z účastníkov však nepredložil zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorá by
pokrývala práve uvedené obdobie. Zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorá je súčasťou spisu na
č.l. 81, bola uzatvorená na dobu určitú, a to na čas od 01.10.2003 do 31.12.2003 (č.l. 83 spisu). Naviac
k tejto zmluve nebol účastníkmi v konaní produkovaný dôkaz o udelení predchádzajúceho súhlasu

orgánu obce k jej uzatvoreniu podľa § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb. v znení platnom a účinnom v čase
uzatvorenia tejto zmluvy. Žalovaní v 1/ a v 2/ rade predložili v konaní písomné vyhotovenie právneho
úkonu výpovede žalovaného v 1/ rade zo zmluvy o nájme nebytových priestorov ohľadne nebytového
priestoru na V. N., v D., ktorá výpoveď bola zo 16.02.2009, vrátane dokladu o jeho odoslaní, ktoré
listinné dôkazy boli oboznámené, ako vyplývalo z č.l. 111 spisu. Obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu
vo vzťahu ku tvrdeniu o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných v 1/ a v 2/ rade,
ktoré v tomto konaní uplatnil, bolo preukázať vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných v

1/ a v 2/ rade na úkor žalobcu v žalovanom rozsahu. Predmetom dokazovania okresného súdu boli
tvrdenia žalobcu s takým obsahom, ako vyplýval z jeho vyjadrení v konaní. Z tvrdení žalobcu, ktorými
vymedzil základné skutkové okolnosti, na ktorých svoju žalobu založil, bolo možné dôvodiť, že uplatnil
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalovaným v 1/ a v 2/ rade vzniknúť na úkoržalobcu tým, že v čase od apríla 2007 do júna 2008 vyplatil žalobca p. Ing. Q. K. sumu 10.205,60 Eur
bez právneho dôvodu, teda bez toho, že by mal takú právnu (zmluvnú alebo zákonnú) povinnosť. Takéto
tvrdenie žalobca v konaní v súlade s riadnym splnením dôkaznej povinnosti vo vzťahu k tvrdeniam

v sporovom konaní v zmysle § 120 ods. 1 veta prvá OSP nepreukázal. Zároveň okresný súd
konštatoval, že výsluchom samotného štatutárneho zástupcu žalobcu p. M. W. a svedkýň Z. V. a W. D.
„toto tvrdenie žalobcu vyvracajú v celom rozsahu ako nedôvodné“. Z výpovede štatutárneho zástupcu
žalobcu p. M. W. na pojednávaní dňa 04.11.2011 jednoznačne vyplývalo, že finančné prostriedky, ktoré
boli p. K. v hotovosti vyplácané, mu boli vyplácané na základe ústneho dojednania medzi štatutárnym

zástupcom žalobcu Ing. Q. K., ktoré bolo motivované záujmom žalobcu udržať si prenajaté nebytové
priestory a aj zamestnankyne predmetnej prevádzky, o ktoré mal žalobca záujem. Na základe toho
štatutárny zástupca žalobcu dohodol s Ing. Q. K., že mu bude okrem 10.000,- Sk mesačne na základe
zmluvy platiť aj prostriedky naviac. Skutočnosť existencie ústnej dohody medzi žalobcom a Ing. Q.
K. potvrdili i vypočuté svedkyne p. Z. V. a W. D., ktoré Ing. Q. K. finančné prostriedky v hotovosti
na pokyn štatutárneho zástupcu žalobcu vyplácali. Ich svedecké výpovede vyhodnotil okresný súd

na základe poučenia podľa § 126 OSP v relevantnej časti ako vierohodné. Okolnosť, či o vyplácaní
finančných prostriedkov Ing. Q. K. bol alebo nebol spisovaný nejaký doklad, v ktorej sa obsah výpovedí
uvedených svedkýň rozchádzal, nebola vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania, ktoré okresný súd
viedli k zamietnutiu žaloby hodnotená ako relevantná. Vo vzťahu ku svedkyni p. W. D. okresný súd
zohľadnil i obsah jej vyjadrenia v rámci konfrontácie so štatutárnym zástupcom žalovaného v 1/ rade,

keď táto zotrvala na obsahu svojej svedeckej výpovede i zoči-voči Ing. Q. K.. Na základe vyhodnotenia
vykonaných dôkazov - výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu, výpovede svedkýň W. D. a Z. V. v
spojenísostatnýmivykonanýmidôkazmivtomtokonanípodľa§132OSPokresnýsúddospelkuzáveru,
podľa ktorého vyplácanie finančných prostriedkov žalobcom Ing. Q. K. v období apríl 2007 až jún 2008
v hotovosti s mesačnou frekvenciou bolo založené na existencii platného právneho titulu, ktorým bola

ústna dohoda medzi žalobcom a Ing. Q. K.. V uvedenej súvislosti okresný súd zohľadnil skutočnosť
vyplývajúcu z výpisu z obchodného registra žalovaného v 1/ rade, podľa ktorej bol Ing. Q. K. v relevantnej
dobe štatutárnym zástupcom žalovaného. Skutočnosť, že dohoda medzi žalobcom a Ing. Q. K. mala
ústnu formu, nespôsobila pri zohľadnení štatutárnym zástupcom žalobcu tvrdeného obsahu tejto dohody
jej neplatnosť. Jednalo sa o samostatné platné dojednanie odlišné od zmluvy o nájme nebytových

priestorov, ktorú v zmysle tvrdení účastníkov mali žalobca a žalovaný v 1/ rade uzatvorenú ohľadne
nebytových priestorov na V. N. XX, v D., i v relevantnej dobe. Vznik bezdôvodného obohatenia z iného
právneho dôvodu v zmysle hmotno-právnej úpravy, ktorá je citovaná vyššie, žalobca v konaní jednak
ani výslovne netvrdil a ani nebol v rámci dokazovania preukázaný. Pri konštatovaní vyššie uvedených
záverov vyhodnotil okresný súd vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne p. D. ako nadbytočné a v danom

štádiu konania nesúladné so zásadou procesnej ekonómie, v nadväznosti na čo rozhodol o tom, že tento
dôkaz vykonaný nebude. O trovách prvostupňového konania okresný rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade bola uzatvorená Zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu

určitú, a to na čas od 01.10.2003 do 31.12.2003 za dohodnuté nájomné v sume 331,94 Eur (10.000,-
Sk) mesačne (č.l. 83 spisu). Listom zo dňa 16.02.2009 žalovaný v 1/ rade dal výpoveď žalobcovi z
vyššie uvedenej zmluvy. Podľa § 676 ods. 1 OZ, nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal,
ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak. V zmysle ods. 2 cit. ustanovenia, ak nájomca užíva
veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie

nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých
bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom
dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu. Na základe tohto právneho vzťahu žalobca
pravidelne, mesačne, bezhotovostným spôsobom, platil žalovanému v 1/ rade priamo na jeho účet
nájomné,pričomvrelevantnomobdobíapríl2007ažjún2008bolonájomnévroku2007vsume13.090,-

Sk (434,50 Eur) a v roku 2008 v sume 14.161,-Sk (470,05 Eur) mesačne. „príloha - prehľad platieb za
rok 2007 a 2008 - saldokonto“. Súd prvého stupňa následne výsluchom účastníkov, ako aj svedkov p.
V. a D. zistil, že žalobca okrem vyššie uvedeného nájomného platil v hotovosti v relevantnom období
žalovanému v 1/ rade 590,85 Eur (17.800,-Sk) mesačne, ktoré si Ing. K. preberal osobne v predajni
žalobcu. Podľa okresného súdu, ktorý vyjadril na str. 6 odôvodnenia „...finančné prostriedky, ktoré boli

p. K. v hotovosti vyplácané, mu boli vyplácané na základe ústneho dojednania medzi štatutárnym
zástupcom žalobcu a Ing. Q. K., ktoré bolo motivované záujmom žalobcu udržať si prenajaté nebytové
priestory a aj zamestnankyne predmetnej prevádzky, o ktoré mal žalobca záujem...“. Platný právny úkon
podľa § 37 OZ predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a s možnýmpredmetom plnenia, inak je právny úkon neplatný. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle.
Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia
rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností

na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa je slobodná. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým
donútením alebo psychickým donútením, pričom, psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou
vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť právneho úkonu len v prípade, keď je protiprávne (teda vynucuje
niečo, čo takto nemožno vynucovať); vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí a je adresné. V
danej právnej veci vznikol medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nájomný vzťah, na základe ktorého

žalobca bol na jednej strane oprávnený užívať nebytové priestory žalovaného v 1/ rade, na strane druhej
bol povinný platiť dohodnuté mesačné nájomné. Už v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy si žalovaný
v 2/ rade podmienil trvanie nájomného vzťahu nielen platením nájomného, ale aj ďalšej sumy, ktorú
si preberal osobne. Pokiaľ by žalobca okrem nájomného nezaplatil túto sumu, tak žalovaný v l/ rade,
ktorého štatutárnym zástupcom je žalovaný v 2/ rade, by mu nájomnú zmluvu neobnovil. Podľa žalobcu
takéto konanie žalovaného v 1/ rade bolo absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý pôsobí od

začiatku, nastáva priamo zo zákona, prihliada sa naň aj bez námietky ex offo, nie je časovo obmedzená
a zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia. „Podotýkame, že podľa Zborníka stanovísk záverov,
rozborov a zhodnotení súdnej praxe IV, str. 459, ods. 7, neplatnosť právneho úkonu vyjadrená v §
37 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou od začiatku bez ohľadu na to, či sa niekto
dôvodu neplatnosti dovolal, a nie je rozhodujúce, či došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia určujúceho,

že právny úkon je neplatný...“. Dohoda, či už v ústnej alebo písomnej forme, na základe ktorej by
žalobca platil nájomné na základe nájomnej zmluvy a ďalšiu finančnú čiastku priamo žalovanému v 2/
rade, by tiež bola dohodou obchádzajúcou zákon, keď je vysoko pravdepodobné, že žalovaný v 2/ rade
prijaté finančné sumy neuviedol vo svojom daňovom priznaní a neuhradil z nich daň z príjmu. Podľa
§ 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. „V zmysle ods.

2 cit. ustanovenia, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“ Žalobca v odvolaní zdôraznil, že medzi ním a
žalovaným v 1/ rade k uzatvoreniu žiadnej ústnej dohody, na základe ktorej by mu vznikla povinnosť
okrem nájomného v zmysle nájomnej zmluvy, platiť ďalšie sumy žalovanému v 2/ rade, nedošlo. „Na

základe vyššie uvedeného preto žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudok
Okresného súdu v Žiline zo dňa 10.01.2012, sp. zn. 19Cb 323/2010 - 122, postupom podľa § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p. zrušil a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie alternatívne postup podľa § 220
O.s.p. zmenil a sám vo veci rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.“

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §

219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním
v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil
v odvolaní a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatneného nároku žalobcu
pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd

prvého stupňa, v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v
intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a
rovnako správne vec právne posúdil.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd poukazuje na skutkové a

právne vymedzenie žalobou uplatneného nároku, ako žalobca produkoval v rámci podanej žaloby a
v priebehu celého prvostupňového konania, kedy nárok uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia. V
rámci vymedzených tvrdení, uplatňovanej žaloby, v skutkovej i právnej rovine vo vzťahu k žalovanej
sume 10.205,60 Eur, v skutkovej i právnej rovine vo vzťahu k tomuto nároku, tak vo väzbe na tietoskutočnosti bolo vykonávané okresným súdom dostatočné dokazovanie, z ktorého okresný súd správne
zistil a vyhodnotil tak skutkový a následne i právny stav vo veci.
Nosným odvolacím dôvodom bolo posúdenie (ne)správnosti záverov okresného súdu a následne

jeho postupu, ktorým žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 10.205,60 Eur zamietol.
Povinnosťou okresného súdu bol teda dať odpoveď na kľúčovú otázku, ktorej predmetom bol nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že
vznik bezdôvodného obohatenia žalovaných na úkor žalobcu nebol preukázaný žalobcom, s ktorým
záverom sa krajský súd stotožnil. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd dal na kľúčovú otázku sporu

odpoveď, čím postupoval v súlade s konštantnou judikatúrou. Vzhľadom na eurokonformný prístup
krajský súd konštatuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.
mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,
že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36

ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie
musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 03. júla 2003, sp.zn.
IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn 1Cdo 78/2010 zo
dňa 23. mája 2012). Žalobcom namietané ďalšie skutočnosti v odvolaní neboli podľa krajského súdu
vzhľadom na žalobou uplatnený nárok skutočnosťami, ktoré by bolo možné považovať za kľúčové a
krajský súd nebol povinný sa nimi zaoberať a dať na ne odpoveď, vzhľadom na základ rozhodnutia,

a to nepreukázanie vzniku bezdôvodného obohatenia, z ktorého dôvodu potom argumentácia
žalobcu použitá v odvolaní nebola vyhodnotená ako relevantná. „Základným predpokladom vzniku
bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkazné bremeno
o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. 6 Obdo 16/2008 zo dňa 16. decembra 2008). Bolo teda na žalobcovi, aby preukázal, že

na strane žalovaných k bezdôvodnému obohateniu došlo. Zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov
síce vyplynulo, že nejaké peňažné prostriedky boli žalovanému v 2/ rade vyplácané, avšak tieto nebolo
možné stotožniť s uplatneným nárokom žalobcu, a to ani vo výške plnenia, ktoré malo byť poskytnuté
žalovaným a už vôbec nie dôvodom poskytnutého plnenia a v neposlednom rade nebolo preukázané
ani časové obdobie, žalobcom uvádzaného plnenia. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na výpoveď

svedkyne W. D. zo dňa 10.01.2012 (č.l. 112 spisu), ktorá uviedla, že „Niekoľkokrát som vyplatila p.
K. finančné prostriedky na základe pokynu p. M. W., koľko to bolo, to neviem, viem, že si chodil tieto
prostriedky brávať mesačne.“ Táto svedkyňa ďalej uviedla „Neviem povedať, či finančné prostriedky boli
v rovnakých výškach“. Svedkyňa Z. V. pred okresným súdom dňa 04.11.2011 (č.l. 96 spisu) uviedla,
že „Ja už neviem, koľko presne sa mu platilo“. Pokiaľ bolo za tejto skutkovej situácie okresným súdom

konštatované nepreukázané vzniku bezdôvodného obohatenia, tak krajský súd sa s týmto záverom
stotožnil. V súvislosti s touto odvolacou námietkou krajský súd vo všeobecnej rovine uvádza, že ak teda
okresný súd primárne vychádzal zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov, je potrebné uviesť, že
uvedenísvedkoviabolipoučenívsúlades§126OSP.Prihodnotenídôkazuvýpoveďousvedkamusísúd
vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania

a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali
jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k
správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a pod.)
a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou
svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie

uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných)
skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov vo väzbe
na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by okresný súd
nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.
V súvislosti s nosným záverom okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, že nebol preukázaný

vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, keďže neboli preukázané úhrady žalobcu s ním
tvrdeným účelovým určením a v tvrdenej výške v prospech žalovaných, ku ktorým úhradám malo dôjsť
činnosťou vypočutých svedkov, považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na závery uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2012, sp.zn. 7 Cdo 117/2011, ktoré si krajský súdosvojil a v zmysle ktorých „Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho,
kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet
bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Záväzkový právny vzťah z

bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie
bezdôvodnéhoobohatenianastraneurčitejosoby(obohateného),protiprávnosťzískaniabezdôvodného
obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi
protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej
osoby. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné

obohatenie získané. Pre záver o (ne) dôvodnosti nároku uplatňovaného navrhovateľom voči odporcovi
titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného
obohatenia upravenej v § 454 Občianskeho zákonníka) bolo treba, aby navrhovateľ preukázal, že medzi
ním a odporcom právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol t. j. aby preukázal, že odporca (v akej
konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že mu (v akej konkrétnej výške) vznikla majetková
ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy.“

Krajský súd zvýrazňuje, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je
jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie
dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze,

dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné
bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva).
Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje
hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom
dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). V súvislosti
s vyššie uvedenými závermi, v zmysle ktorých krajský súd konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, pričom sa stotožnil so záverom okresného súdu v
tomto smere, tak nebola iná možnosť len konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
svojich tvrdení.

V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzo14.09.2011,sp.zn.3Cdo204/2009,ktoréhozávery
si osvojil a v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri
hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommá
z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“

Práve k rovine rozsahu vykonaného dokazovania a vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov
okresným súdom za podstatné považuje krajský súd za dôležité poukázať i na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle
ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna
2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa
uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámecpredstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny
proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní je aj povinnosť

súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods.
2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.

46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci
Ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne
zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením Ústavný súd sám celkom
nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili

príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami, premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli
prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a
vyplývajú z interpretácii súdneho rozhodnutia.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 70/2011 zo dňa 23. júna 2011
„Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné
obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto

sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z
nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho sa získal (§ 456

Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada
(§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu
občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je
povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo

124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho
vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia
vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). Ak teda
žalobca nepreukázal, že došlo k vyplateniu súm uvádzaných v žalobe žalovaným a to výške, v čase a z
dôvodov ním uvádzaných tak, potom nie je možné konštatovať dôvodnosť žalobou uplatneného nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobou žalobcom voči žalovaným.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Odvolací súd uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného
súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom
konaní. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci, na základe skutkového stavu

zisteného z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania, ktorým okresný súd vyslovil, že o trovách prvostupňového
konaniavzmysle§151ods.3OSProzhodnedo30dnípoprávoplatnostivovecisamej,nebolodvolaním
osobitnenapadnutýaakozávislývýrokodvýrokuvmeritevecipripotvrdeníprvostupňovéhorozhodnutia
vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i tento výrok podľa § 219 ods. 1 OSP.Pre úplnosť krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s §

142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, ktorí v zákonnej lehote
(§ 151 ods. 1 OSP) nevyčíslili trovy odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia, iné trovy
žalovaným zo spisu v súvislosti s odvolacím konaním nevyplývali, preto odvolací súd postupom podľa
§ 151 ods. 2 OSP žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd za uvedenej
situácie nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania žalovaným v rozhodnutí, ktorým sa

konanie skončilo (zápisnica o vyhlásení rozhodnutia pred odvolacím súdom). Podľa § 224 ods. 1 OSP
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.