Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/230/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209205994
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7209205994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov, JUDr. Ladislava Duditša a JUDr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobcov v 1. rade J. S., Y..
XX.XX.XXXX, E. G. E. XX, G. 2. rade I. S., Y.. XX.XX.XXXX, E. G. E. XX, oboch právne zastúpených
JUDr. Stanislavou Pačanskou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, Jantárová 30,
proti žalovanému Správcovskému bytovému družstvu IV, Košice, so sídlom v Košiciach, Levočská 3,
IČO: 00 216 666, právne zastúpenému JUDr. Janou Koľvekovou, advokátkou so sídlom Advokátskej
kancelárie v Košiciach, Mlynárska 19, v konaní o zaplatenie 26.001,16 eur s prísl. a o protinávrhu
žalovaného o určenie neplatnosti zmluvy o nájme a zmluvy o prevode vlastníctva, o odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 01. apríla 2011, č.k. 12C/60/2009-220 v spojení s opravným
uznesením zo 17. mája 2011, č.k. 12C/60/2009-235 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 25.740,12 eura (775.447,- Sk) do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch:

1./ ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne
úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne, počítané zo sumy 25.740,12 eura od 10.12.2007 do zaplatenia;

2./ ktorým bol protinávrh žalovaného zamietnutý;

3./ ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania

a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom z 01. apríla 2011, č.k. 12C/60/2009-220 v spojení s opravným
uznesením zo 17. mája 2011, č.k. 12C/60/2009-235 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1.
a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 25.740,12 eura (775.447,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne, počítaného zo sumy 25.740,12 eura od 10.12.2007 do zaplatenia a trovy konania vo
výške 4.320,68 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň
súd prvého stupňa zamietol protinávrh žalovaného a uložil mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo

výške 99,50 eur na účet tamojšieho súdu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Opravným uznesením rozhodol súd prvého stupňa o oprave obchodného mena žalovaného v záhlaví
napadnutého rozsudku.Žalobcoviasanávrhomz30.marca2009domáhaliprotižalovanémuvydaniabezdôvodnéhoobohatenia
v sume 26.001,16 eura s príslušenstvom so zdôvodnením, že žalovanému vyplatili túto sumu bez

právneho dôvodu. Žalobcovia totiž reagovali na ponuku žalovaného na podanie žiadosti o pridelenie
bytu, v ktorej im žalovaný oznámil zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 10.864,- Sk a dlhu
vo výške 775.447,- Sk. Žalobcovia 10. decembra 2007 uhradili na účet žalovaného sumu 783.311,- Sk.
Žalobcovia a žalovaní uzatvorili nájomnú zmluvu 04. decembra 2007 na dobu neurčitú a následne 13.
februára 2008 uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu, pričom vklad bol povolený 13.

marca 2008 pod č. G. XXXX/XXXX. Žalobcovia po prehodnotení vyplatenej sumy vyzvali žalovaného
listom z 02. februára 2009 na vrátenie žalovanej istiny, na čo im žalovaný odpovedal listom zo 17.
februára 2009, v ktorom uviedol, že suma pozostáva z 10.864,- Sk ako zostatkovej hodnoty členského
podielu a dlhu pôvodného dlžníka 775.447,- Sk a že úhradou tejto sumy bol splatený investičný úver
prevádzaného bytu.

Žalovaný vo veci vzniesol vzájomný návrh o určenie, že nájomná zmluva a zmluva o prevode vlastníctva
je v súlade s ust. § 49a OZ neplatná, pretože bol uvedený do omylu, prípadne absolútne neplatná z
dôvodu, že obchádza zákon alebo sa prieči dobrým mravom, prípadne nebol urobený slobodne a vážne.

Súd zo zhodných tvrdení účastníkov konania považoval za nesporné, že žalobcovia sa na základe

nájomnej zmluvy stali nájomcami a na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu
vlastníkmi bytu č. 096, nachádzajúceho sa na Jantárovej ulici č. 4 v Košiciach. Rovnako nesporná bola
skutočnosť, že žalobcovia zaplatili žalovanému 10. decembra 2007 sumu 783.311,- Sk. Súd prvého
stupňa poukázal na ust. § 451, § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ďalej na ust. § 531 ods.
1 až 3 OZ, § 532, § 533 a § 534 OZ, ďalej na ust. § 37, § 39, § 40, § 40a a § 49a OZ, ako aj § 517

ods. 2 OZ a dospel k záveru, že žalovanému nevznikol právny nárok na zaplatenie žalovanej sumy.
V konaní vzal za preukázané z listu žalovaného zo 06. novembra 2007, že suma pozostáva z čiastky
10.864,- Sk, čo je zostatková hodnota členského podielu a dlhu ku dňu 06. novembra 2007 v sume
775.447,- Sk. Rovnako v rozhodnutí o pridelení družstevného bytu je určená záloha na členský podiel
vo výške 10.864,- Sk. Žalovaný mal nárok v zmysle čl. 37 bod 1 Stanov SBD IV na zaplatenie čiastky

10.864,- Sk, ako zostatkovej hodnoty členského podielu k uvedenému bytu. Z interného oznámenia kIO
č. XXXX/XXXX je zrejmé, že žalobkyňa 26. októbra 1973 uhradila základný členský vklad 3.000,- Sk,
ktorý bol odčítaný od zostatkovej hodnoty členského podielu. Žalobkyni tak vznikla povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu 261,34 eura (7.864,- Sk). Súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Pokiaľ ide o dlh v sume 775.447,- Sk, t.j. 25.740,32 eura, tento bol žalovaným v liste zo 06. novembra
2007 vyčíslený ako dlh bez toho, aby žalovaný uviedol právny titul uvedeného dlhu. V písomnom
vyjadrení doručenom súdu 03. augusta 2009 žalovaný uviedol, že úhradou sumy 786.311,- Sk bol
splatenýpodieldlhodobéhoinvestičnéhoúveru,pripadajúcehonapredmetnýbytavpodaníz26.októbra
2009 uviedol, že táto suma je rozpis dlhu predchádzajúceho nájomcu na byte za obdobie od septembra

2005 do decembra 2007, ktorý pozostáva z istiny 218.584,- Sk, poplatku z omeškania 511.609,- Sk
a súdnych trov vo výške 45.254,- Sk a zostatková hodnota členského podielu vo výške 7.864,- Sk.
S poukazom na ust. § 533 OZ a § 37 OZ je súd prvého stupňa toho názoru, že žalovaný v liste zo
06. novembra 2007 vôbec neprejavil vôľu tak, aby by bolo zrejmé, že žalobkyňa pristupuje k dlžobe
predchádzajúceho dlžníka. Nielenže prejavená vôľa nebola jasná, ale je aj neurčitá, keďže vôbec nie

je uvedené, o aký dlh ide, z čoho tento dlh pozostáva. Rovnako vôľa žalobkyne, vyjadrená v liste
doručenom žalovanému, ktorým podľa neho mala pristúpiť k dlhu, je absolútne nejasná a neurčitá. Z
označenéholistunevyplýva,žebychcelažalobkyňapristúpiťkakémukoľvekdlhu.Súdjetohonázoru,že
dohodaopristúpeníkdlhuvôbecnevznikla,aakbyžalobkyňabolaajústneonejakomdlhuinformovaná,
bez písomnej dohody je tento úkon pre jej neurčitosť a nejasnosť absolútne neplatný. Žalobcom

povinnosť zaplatiť dlh za predchádzajúceho nájomcu nevyplýva ani zo stanov. Preto akékoľvek plnenie
žalobcov nad rámec zostatkovej hodnoty členského podielu je plnením bez právneho titulu a žalovaný
takýmto plnením získal majetkový prospech bez právneho dôvodu. Žalovaný sa dňom pripísania sumy
na jeho účet, t.j. 10. decembra 2007 bezdôvodne obohatil. Preto žalobcom súd priznal úrok z omeškania
vo výške 8,5 % ročne z priznanej sumy od 10. decembra 2007.

Žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal určenia neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva
družstevného bytu a nájomnej zmluvy, týkajúcej sa predmetného bytu pre prípad, ak by súd neuznal za
platné a záväzné prevzatie dlhu žalobcami.Pokiaľ ide o tento vzájomný návrh žalovaného, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 37 ods. 1 a §
39 OZ a uviedol, že žalovaný v konaní absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal a súd vykonaným

dokazovaním nezistil, z akého dôvodu by boli napadnuté zmluvy absolútne neplatné. Zmluvy boli
podpísané slobodne, žiadna zo strán nebola žiadnym spôsobom donútená uzavrieť zmluvy, žiadna
zo strán si ich uzatvorenie žiadnym spôsobom nevynútila, vážnosť vôle nebola zdanlivá, úkony
boli prejavené určite a zrozumiteľne, nič sa prejavenými úkonmi nezakrývalo, z úkonov je možné
jednoznačne určiť, čo bolo nimi prejavené.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v prípade, ak by uzatvorené zmluvy mali byť v rozpore s dobrými
mravmi, rozpor by mal byť so všeobecne spoločenskými uznávanými zásadami konania. Takáto
situácia by mohla nastať, ak by žalobcovia odkúpili byt do vlastníctva, ale na tomto byte by mali
dlhy, ktoré by sami zapríčinili. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia neprevzali dlh, ani nepristúpili
k dlhu predchádzajúceho nájomcu, tento dlh oni svojím konaním nespôsobili, takže za neho ani

nezodpovedajú. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobcom odpredal byt za iných podmienok, za
akých odpredával byty ostatným nájomcom.

Súd prvého stupňa poukázal ďalej na ust. § 49a OZ s tým, že ak žalovaný tvrdil, že bez pristúpenia
k dlhu by so žalobcami neuzatvoril ani nájomnú zmluvu, ani zmluvu o prevode vlastníctva, tak je

potrebné zohľadniť, že základnou podmienkou je skutočnosť, že druhá strana (žalobcovia) tento
omyl vyvolala. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia žalovanému tvrdili, že zaplatia dlh za
predchádzajúceho nájomcu, aby žalovaný s nimi uzatvoril napadnuté zmluvy. Sám žalovaný vyvolal
situáciu, že žalobcovia zaplatili sumu 25.740,12 eura bez akéhokoľvek právneho dôvodu, keď túto sumu
presne nevyčíslil a nepostupoval v zmysle právnych predpisov. V konaní bolo preukázané, že nešlo len

o dlh predchádzajúceho nájomcu, ale aj dlh samotného žalovaného (v čase keď tento byt nikto neužíval)
a v priebehu vedeného konania žalovaný dokonca tvrdil, že uvedená suma je dlh na nesplatenom
dlhodobom investičnom úvere. Súd neprihliadol ani na tvrdenie žalovaného, že išlo o mimoriadne
pridelenie bytu, keďže ani pri takom postupe nie je povinnosť zaplatiť dlh za predchádzajúceho nájomcu.
Súd je toho názoru, že ak by žalovaný aj konal v dôsledku omylu, tento omyl si vyvolal jednoznačne

sám a v súlade s ust. § 40a OZ sa nemôže domáhať neplatnosti právneho úkonu, teda ani uzatvorených
zmlúv.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a priznal žalobcom
náhradu trov konania vo výške 98% (99% úspech žalobcu - 1% úspech žalovaný), ktoré pozostávajú zo

zaplateného súdneho poplatku vo výške 138 eura a z trov právneho zastúpenia vo výške 4.270,86 eura.

Protitomutorozsudkupodalodvolaniežalovaný,ktorýnavrhol,abyodvolacísúdrozsudokzmenil,žalobu
v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcov na náhradu trov celého konania, alternatívne, aby zmenil
rozsudok vo výroku, ktorým bol protinávrh žalovaného zamietnutý tak, že protinávrhu vyhovie, zaviaže

žalobcov na náhradu trov konania, alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p..

Na zdôvodnenie svojho odvolania žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa nevyhodnotil dostatočne
také dôkazy, že na základe rozhodnutia žalovaného bola vyvesená ponuka na možné pridelenie
jednoizbového bytu výslovne s podmienkou zaplatenia jeho zostatkovej hodnoty a zaplatenia dlhu. Išlo
o vopred stanovenú podmienku, ktorá musí byť splnená zo strany záujemcu, takáto podmienka mala
svoje opodstatnenie, nebola v rozpore so žiadnym predpisom a nikto nenamietal jej neodôvodnenosť,

prípadne jej rozpor s akýmkoľvek ustanovením právneho predpisu. Predmetná ponuka, ktorá bola
vyvesená, bola doručená aj v písomnej forme žalobkyni s výslovným upozornením na podmienku
vyplateniazostatkovejhodnotyadlhuvpresneurčenejsume.Stakoutopodmienkoužalobkyňasúhlasila
aj po ústnej informácii u žalovaného, a ako to vyplýva aj z výpovede C. Ď., aj po konzultácii s ním, preto
oznámila žalovanému, že ponuku prijíma. Nebolo pochybností o tom, že bola informovaná, že ide o

dlh, ktorý vznikol na predmetnom byte u predchádzajúceho užívateľa bytu tak na nájomnom, súčasťou
ktorého sú aj splátky investičného úveru do roku 2004, ako aj anuita, platby za služby spojené s užívaním
bytu, včítane sankcií a tiež trovy spojené s vymáhaním takejto pohľadávky.Ďalej žalovaný v odvolaní namieta, že súd nevyhodnotil ani výpoveď svedkyne Ľ. K. A. H. E. na tom
istom pojednávaní (01. novembra 2010), ako aj v celom rozsahu výpoveď C. Ď., ktorý o dlhoch taktiež
navrhovateľku informoval. Podľa názoru žalovaného, pretože túto podmienku stanovenú žalovaným

žalobcovia prijali, došlo týmto k dohode, čo potvrdili aj písomným súhlasom k ponuke, a teda došlo k
súhlasu s pristúpením k dlhu. Pri tomto právnom úkone sa nevyžaduje, aby prejav všetkých účastníkov
bol na jednej listine. Poukazuje na to, že žalovanému nič nebránilo odpredať byt za jeho trhovú hodnotu.
V tomto prípade nedošlo k obvyklému prevodu vlastníctva bytu na žalobcov, veď iný nájomcovia bytov
dlhé roky splácali investičný úver, ale žalobcovia nie. Nešlo teda o bezdôvodné obohatenie, ako plnenie

bez právneho dôvodu, ako nazýva súd takýto nárok.

Ďalej v odvolaní žalovaný uvádza, že informácie v jeho písomných vyjadreniach boli nesprávne, pretože
tieto pripravoval vo veci neznalý pracovník žalovaného bez overenia si skutočnosti. To však na veci nič
nemení, pretože podstatné je to, že žalobcovia pristúpili na podmienku na splatenie tohto dlhu, čo sa
vyrovnalo hodnotám, ktoré v skutočnosti prevodom vlastníctva bytu získali, pretože tržná hodnota bytu

v prípade jeho ďalšieho predaja je oveľa vyššia ako splatený dlh.

Pokiaľ by aj súd považoval takéto pristúpenie k dlhu za neplatné, teda zaplatenie dlhu ako plnenie
bez právneho dôvodu, o tom žalobcovia museli vedieť už pred zaplatením dlhu, a ak napriek tomu dlh
zaplatili s tým, že po poučení I. Ď. budú späť zaplatenú sumu vymáhať, uviedli tým žalovaného do omylu

a predstierali tento úkon ako splnenie podmienky, aby v skutočnosti sa následne domáhali vrátenia
zaplatenejsumy.Išlobyoomylvyvolanýžalobcami,pretože,akbyžalovanývedel,žežalobcovianemajú
v úmysle splniť podmienku zaplatenia dlhu, alebo že takéto plnenie budú požadovať späť, nikdy by
nedošlo k prideleniu bytu žalobcom a následne k nájmu a prevodu vlastníckeho práva k bytu. K týmto
úkonom došlo len preto, lebo pred nimi dlh a zostatkovú hodnotu žalobcovia v celom rozsahu zaplatili.

Preto žalovaný dôvodne namietal relatívnu neplatnosť nájomnej zmluvy a zmluvy o prevode vlastníctva
podľa § 49a Občianskeho zákonníka v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka a má naliehavý právny
záujem na tomto určení v súlade s § 80 písm. c) O.s.p..

Žalovaný v odvolaní ďalej namieta, že súd nevyhodnotil ani námietku absolútnej neplatnosti zmluvy o

nájme a zmluvy o prevode vlastníctva k bytu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože sa prieči
dobrým mravom. V tomto smere z vykonaného dokazovania vyplýva, že ak by žalovaný mal vrátiť
zaplatenú sumu, išlo by o bezdôvodné obohatenie na strane žalobcov spočívajúce v tom, že títo sa ani
najmenšou čiastkou nepodieľali na splácaní úveru na byt, na splácaní anuity, ani na ďalších nákladoch
na tento byt a byt dostali do vlastníctva podľa rozhodnutia za skutočne smiešnu sumu 7.864,- Sk ako

zostatkovú hodnotu. Rozpor s dobrými mravmi treba vidieť v tom, že žalobcovia byt nepotrebovali na
bytové účely, ale chceli pri ďalšom predaji tohto bytu získať už tržnú cenu, ktorá je podstatne vyššia,
než zaplatený dlh so zostatkovou hodnotou bytu. Dôvodne sa preto žalovaný domáhal protinávrhom
pre prípad posúdenia neplatného pristúpenia k dlhu vyslovením neplatnosti týchto úkonov, čím by sa pri
vrátení žalovanej sumy žalobcovia obohatili o tržnú cenu bytu, pretože na náklady súvisiace s bytom

nič nevynaložili.

Ďalej v odvolaní žalovaný poukazuje na to, že súd prvého stupňa predovšetkým nevychádzal zo
skutkového stavu, kto je za žalovaného oprávnený prijať rozhodnutie, teda vôľu na úkony. Takýmto
orgánom žalovaného je bez pochybností predstavenstvo družstva, ktoré rozhodlo o mimoriadnom

pridelení jednoizbového bytu členom za splnenia vopred stanovených podmienok, t.j. zaplatenia
zostatkovej hodnoty 10.864,- Sk a dlhu v sume 775.447,- Sk. Takémuto rozhodnutiu, vôli žalobcu, boli
podriadené ďalšie úkony družstva, aj v písomnej forme, uzavreté štatutárnym orgánom, čo je prejav
vôle žalovaného. Takýto prejav vôle nemôže byť v rozpore s vôľou žalovaného vyjadrenou prijatým
uznesením. V úkonoch pridelenia bytu, nájmu a prevodu do vlastníctva bez splnenia tejto podmienky,

absentuje vôľa žalovaného.

V odvolaní žalovaný ďalej poukazuje na nesprávnosť rozhodnutia o úrokoch z omeškania, t.j. určenia
dátumu, od kedy majú byť úroky z omeškania platené, pričom ani ich výška nie je zdôvodnená. V tejto
časti je rozsudok nepreskúmateľný. Poukazuje na to, že do omeškania s platením dlhu sa dostane ten,

kto je povinný plniť až vtedy, ak nesplní dlh na výzvu oprávneného.

K odvolaniu žalovaného podali písomné vyjadrenie žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.Na zdôvodnenie svojho vyjadrenia uviedli, že tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde. Poukázali
na to, že z listu žalovaného zo 06. novembra 2007, ale ani z písomnej žiadosti žalobkyne o pridelenie

bytu, nevyplýva vyplatenie dlhu ako podmienka na pridelenie bytu. Preto poukázala na čl. 36 ods. 1 a čl.
33 ods. 1 Stanov SBD IV, v zmysle ktorých bola žalobcom pridelená jednoizbová jednotka do osobného
užívania.

Namieta aj správnosť a pravdivosť tvrdení žalovaného o rozpore s dobrými mravmi, pretože práve

konanie žalovaného aj napriek tomu, že jeho stanovy upravujú len prideľovanie bytov členom družstva,
žiadalúhradudlhovpôvodnéhonájomcuodžalobcov.Žalovanýajnapriekskutočnosti,žedlhpôvodného
Y. Q. bol postupne uhrádzaný v rámci exekučného konania, požadoval zaplatenie sumy vo výške
775.447,- Sk od žalobcov s cieľom rýchlo splatiť niekoľkoročný dlh pôvodného nájomcu. Týmto konaním
bol pôvodný nájomca a dlžník úplne oslobodený od platenia svojho dlhu a práve naopak, žalobcovia
zaplatili jeho dlh bez právneho titulu. Preto poukazujú na ust. § 531 ods. 1, 2 a § 533 OZ, pričom samotné

zaplatenie sumy vo výške 783.311,- Sk ešte neznamená splnenie písomnej podmienky uzavretia zmluvy
alebo dohody. Žalobcovia boli žalovaným uvedení do omylu tým, že museli vyplatiť túto sumu bez toho,
aby vedeli, čo táto suma znamená. Ďalej žalobcovia uvádzajú, že dôkazom predloženým žalovaným,
týkajúcim sa výšky dlhu, ktorý sa nezhodoval ani v jednom predloženom dôkaze, sa vyjadrovať
nebudú, pretože na nezhody poukazovali na pojednávaniach v priebehu konania a výška dlhu nie je

predmetom tohto konania. Poukazuje však na to, že žalovaný žalobcom nepredložil presné vyčíslenie
dlhu pôvodného nájomcu a nevie ho predložiť ani teraz.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 214 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutých výrokoch podľa § 212 ods. 1 až

3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.).

Po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutom rozsahu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalovaného je čiastočne dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 156 ods. 1 O.s.p..

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v

tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak

súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú čiastočne dané. Súd prvého stupňa
na prejednávanú vec síce aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie všetky však

správne vyložil a nezaoberal sa všetkými okolnosťami, podstatnými pre rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa výroku rozsudku, ktorým mu súd prvého stupňa
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 25.740,12 eura (vyjmúc rozhodnutie
o príslušenstve istiny) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, táto nie je dôvodná. Odvolací súd

v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti, s ktorým sa
stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), lebo súd prvého stupňa sa s danou otázkou vysporiadal správne a
zákonne.Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného k danej otázke odvolací súd dodáva:

Podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ak právny úkon nebol urobený

voforme,ktorúvyžadujezákonalebodohodaúčastníkov,jeneplatný.Nedodržanieformy,ktorúvyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Táto neplatnosť je absolútna,
ak ide o formu právneho úkonu predpísanú zákonom, a relatívna, ak ide formu dohodnutú účastníkmi.

K platnému prevzatiu dlhu podľa ustanovenia § 531 OZ môže dôjsť na základe písomnej zmluvy

uzavretej medzi dlžníkom a treťou osobou (novým dlžníkom), na čo je vždy potrebný súhlas veriteľa.
Súhlas veriteľa ako jednostranný právny úkon môže byť adresovaný buď pôvodnému dlžníkovi, alebo
novému dlžníkovi, pričom nie je rozhodujúce, v akej forme bol súhlas udelený. Musí však spĺňať
podmienky uvedené v ustanovení § 37 ods. 1.

V prípade pristúpenia k záväzku v zmysle § 533 OZ ide o pristúpenie ďalšieho účastníka do už

existujúceho záväzkovo-právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. Predpokladom pristúpenia k
záväzku je písomná dohoda medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom; pôvodný dlžník nie je účastníkom
takejto dohody, jeho súhlas s dohodou sa nevyžaduje.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa, že v danej

veci nebola dodržaná zákonom predpísaná písomná forma právneho úkonu, v dôsledku čoho bola
dohoda o zaplatení dlhu za strany žalobcov v prospech žalovaného neplatná. Preto je povinnosťou
žalovaného vrátiť žalobcom istinu 25.740,12 eura v súlade s ustanovením § 451 a § 456 OZ titulom
vydania bezdôvodného obohatenia.

Rozsudok súdu prvého stupňa v ďalších výrokoch, napadnutých odvolaním, však už správny a zákonný
nie je z týchto dôvodov:

Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného

vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132
Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy
hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol
vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol
zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v

konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. (pozri Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 11/08)

V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na to, že nedostatok odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky,
okrem zákonov, aj článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad,
rozhodnutie vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994) a podľa rozhodnutí Ústavného
súdu SR (napríklad, I.ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08), treba za porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. (napríklad,
rozhodnutie ESĽP vo veci Higgins v. Francúzsko z 19. februára 1998)

Súd prvého stupňa sa dopustil procesného pochybenia, nakoľko odôvodnenie jeho rozsudku v
napadnutom výroku o priznaných úrokoch z omeškania nie je náležité a dostatočné. Súd sa nijako
nevyporiadal s otázkou, prečo sa žalovaný dostal do omeškania už v deň, kedy žalobcovia poukázali
finančné prostriedky na jeho účet. Z uvedeného dôvodu je rozsudok v tomto výroku nepreskúmateľný.

Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je vymedzený
čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 563 OZ vychádzať z toho, že obohatený je povinný bezdôvodné
obohatenie vydať prvý deň potom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi užskôr,trebazakvalifikovanépožiadaniepovažovaťžalobu;zročnosťpohľadávkynastanedeňpodoručení
tejto žaloby žalovanému. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 210/2005, publikovaný
v časopise 37/2006 ZSP)

Aj pokiaľ ide o rozhodnutie o protinávrhu žalovaného, odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
napriek tomu, že obsahuje rozsiahly opis vykonaného dokazovania, nemá vyhodnotenie týchto dôkazov
dostatočné a jeho skutkové a právne závery nie sú vo všetkých otázkach správne a zákonné.

K ďalším konkrétnym odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd preto uvádza:

1./ Otázka relatívnej neplatnosti zmlúv

Podľa ustanovenia § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140,
§ 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ

sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil.

Podľa ustanovenia § 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny

úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Absencia omylu je náležitosťou vôle, o ktorej zákon osobitne ustanovuje, že je špeciálnou vadou vôle,
ktorá má určené právne dôsledky. V tomto ustanovení je upravený omyl vo vôli, t.j. tzv. vnútorný

omyl. Právna podstata tohto omylu spočíva v tom, že konajúca osoba nemá správnu alebo dostatočnú
predstavu o dôsledkoch právneho úkonu.

Základným predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka
takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo

omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl.

Kumulatívnym predpokladom je však aj subjektívna stránka druhého účastníka právneho úkonu
(spravidla zmluvy). Druhý účastník musel omyl vyvolať alebo aspoň o ňom musel - objektívne
posudzované - vedieť. Omyl možno vyvolať aj z nedbanlivosti, z neopatrnosti, z dôvodu nerešpektovania

§ 43, ale aj úmyselne. Ak bol omyl vyvolaný úmyselne, právny úkon je neplatný bez ohľadu na to, či ide
o omyl podstatný alebo nepodstatný. V takomto prípade ide o omyl vyvolaný ľsťou.

Omyl sa môže týkať predmetu plnenia, osoby druhého účastníka právneho úkonu (zmluvy) alebo iných
náležitostí právneho úkonu, ktoré účastník konajúci v omyle mienil považovať za podstatné, avšak mýlil

sa pri ich posudzovaní. Omyl sa môže vzťahovať aj na viaceré takéto okolnosti, avšak stačí, ak došlo
k omylu pri posudzovaní ktorejkoľvek z nich.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobcovia museli vedieť už pred zaplatením dlhu o podmienke na
uzavretie nájomnej zmluvy a zmluvy o prevode vlastníctva bytu, a ak napriek tomu dlh zaplatili s tým,

že po poučení I. Ď. budú späť zaplatenú sumu vymáhať, uviedli tým žalovaného do omylu a predstierali
tento úkon ako splnenie podmienky, aby v skutočnosti sa následne domáhali vrátenia zaplatenej sumy.
Ďalej tvrdí, že by išlo o omyl vyvolaný žalobcami, pretože, ak by žalovaný vedel, že žalobcovia nemajú
v úmysle splniť podmienku zaplatenia dlhu, alebo že takéto plnenie budú požadovať späť, nikdy by
nedošlo k prideleniu bytu žalobcom a následne k nájmu a prevodu vlastníckeho práva k bytu.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia mali vedomosť o dlhu, ktorý sa viazal k bytu, o pridelenie ktorého
mali záujem, čo vyplýva z listu žalovaného zo 6. novembra 2007, adresovaného žalobkyni. Samotná
žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi (č.l. 84 spisu) uviedla: „Ja som výzvu zo 6. novembra 2007
pochopila tak, že pokiaľ uhradím zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 10.864,- Sk a dlh

predchádzajúceho nájomcu k predmetnému bytu vo výške 775.447,- Sk, bude mi pridelený nájomný
byt. ...Ja som teda mala vedomosť o tom, že žalovaný pridelenie nájomného bytu podmieňuje tým, že
by som uhradila dlh za predchádzajúceho nájomcu, ktorý bol v dosť vysokej výške. Vedela som, že
pokiaľ by som tento dlh po predchádzajúcom nájomcovi neuhradila, tento byt by nám nebol pridelený.“Z toho je zrejmé, že žalobkyňa vedomosť o podmienke uzavretia nájomnej zmluvy nepochabne mala
a pred zaplatením tohto dlhu žalovanému sa nijako nezaujímala, čo predmetný dlh tvorí, resp. z akých
položiek pozostáva. Žalobkyňa v účastníckej výpovedi uviedla, že „Až následne potom, ako predmetný

byt bol prevedený do môjho osobného vlastníctva, rozprávala som sa s I. Ď., predsedom bytového
spoločenstva a ten ma upozornil za čo som predmetnú sumu uhradila, nakoľko podľa jeho informácií
na predmetnom byte nebol žiaden nesplatený investičný úver a taktiež nedoplatok po predchádzajúcom
nájomcovi nemohol byť taký vysoký.“ Z výpovede svedka N. Ď. (č.l. 98 spisu) však vyplýva, že žalobkyňa
za ním prišla niekedy v novembri 2007 a pýtala sa ho, či má dlžoby na byte zaplatiť, pričom svedok ju

informoval, že musí zaplatiť len ten nedoplatok, ktorý vznikol na investičnom úvere na predmetný byt,
pokiaľ I. Q. nestihol splatiť investičný úver. Z vykonaného dokazovania je však nepochybné, že byt bol
prevedený do osobného vlastníctva žalobcov 13. marca 2008, teda po novembri 2007 a aj samotný dlh
bol žalobcami zaplatený až v decembri 2007, t.j. po stretnutí žalobkyne so svedkom I.. Ď.. Súd prvého
stupňa na vyjasnenie týchto rozporných tvrdení nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcov
žalovanému, že zaplatia dlh za predchádzajúceho nájomcu v záujme toho, aby žalovaný s nimi uzatvoril
napadnuté zmluvy. Zo spisového materiálu však nie je zrejmé, ktorý z dôkazov súd prvého stupňa takto
vyhodnotil, nakoľko z vyššie uvedenej účastníckej výpovede žalobkyne vyplýva, že výzvu žalovaného
zo 6. novembra 2007 pochopila tak, že pokiaľ uhradí zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške

10.864,- Sk a dlh predchádzajúceho nájomcu k predmetnému bytu vo výške 775.447,- Sk, bude
jej pridelený nájomný byt. Preto nebolo ani potrebné, aby žalobkyňa niečo tvrdila, stačilo, ak návrh
žalovaného pochopila presne tak, ako žalovaný návrh zamýšľal a predložil jej ho, a aby žalobkyňa
tento návrh prijala. Tomu, že žalobkyňa návrh prijala, svedčila skutočnosť, že žalovanému poskytla
požadované plnenie bez toho, aby sa zaujímala, z čoho dlh pozostával - inými slovami, akceptovala to,

že má zaplatiť dlh. Obsahovo takáto zmluva neodporuje zákonu, jej neplatnosť v danom prípade spočíva
na nedodržaní zákonom predpísanej formy.

Podľa záverov súdu prvého stupňa bolo preukázané, že nešlo len o dlh predchádzajúceho nájomcu, ale
aj dlh samotného žalovaného (v čase keď tento byt nikto neužíval), pričom v priebehu vedeného konania

žalovaný dokonca tvrdil, že uvedená suma je dlh na nesplatenom dlhodobom investičnom úvere. Ďalej
súd uviedol, že neprihliadol ani na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého išlo o mimoriadne pridelenie
bytu, keďže ani pri takom postupe nie je povinnosť zaplatiť dlh za predchádzajúceho nájomcu. Odvolací
súd poukazuje na to, že uvedené skutočnosti pre posúdenie zmlúv z hľadiska relatívnej neplatnosti
nie sú relevantné. Absolútna neplatnosť zmluvy o prevzatí dlhu, či o pristúpení k dlhu pre nedodržanie

zákonom predpísanej formy je iná otázka, ako relatívna neplatnosť zmluvy pre právne vady úkonu,
spočívajúce v jeho vôľovej zložke, ktoré si vyžadujú aj tomu zodpovedajúce skutkové zistenia a z nich
vyvodené právne závery. Omyl podľa § 49a OZ nespočíva ani v tom, či je plnenie dohodnuté v zmluve
dovolené zákonom (tu by išlo o posúdenie otázok z hľadiska ich absolútnej neplatnosti), ale základným
predpokladom použitia normatívnych dôsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti,

bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Výsledky vykonaného dokazovania však
vôbec nenasvedčujú tomu, že by žalobkyňa zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 10.864,-
Sk a dlh predchádzajúceho nájomcu k predmetnému bytu vo výške 775.447,- Sk nebola ochotná
vopred zaplatiť pre neurčitosť alebo akúkoľvek nejasnosť z jej strany. Vedela, že ak požadovanú sumu
zaplatí, žalovaný s ňou uzavrie nájomnú zmluvu a následne zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Naopak,

žalovaný tvrdí, že so žalobkyňou by bez splnenia požadovanej podmienky, t.j. vyplatenia zostatkovej
hodnoty členského podielu a dlhu, nájomnú zmluvu a zmluvu o prevode vlastníctva bytu nikdy neuzavrel.

S poukazom na vyššie uvedené rozporné tvrdenia žalobkyne a svedka N. Ď. W. čase ich rozhovoru je
preto diskutabilné, či omyl vyvolal iba žalovaný, alebo sa na ňom podieľali aj žalobcovia (a to odhliadnuc

aj od hodnotenia toho, či konanie žalobcov bolo vedomé alebo nie, ktorá skutočnosť v konaní ani
nebola zisťovaná). V každom prípade však omyl vyvolal aj žalovaný, preto sa jeho relatívnej neplatnosti
nemôže dovolávať. Právnym dôsledkom situácie, že by omyl vyvolali aj žalobcovia, by bola nemožnosť
dovolania sa relatívnej neplatnosti aj z ich strany, nie však možnosť, aby sa relatívnej neplatnosti mohol
dovolať žalovaný. Ako bolo uvedené vyššie, iba v prípade, ak by bol omyl vyvolaný zo strany žalobcov

úmyselne, právny úkon by bol neplatný bez ohľadu na to, či by sa jednalo o omyl podstatný alebo
nepodstatný. Obsah spisového materiálu však takejto skutočnosti, aj napriek uvedeným rozporným
tvrdeniam, nenasvedčuje.Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že absolútne nepodstatná pre rozhodnutie vo veci je odvolacia
námietka žalovaného, podľa ktorej informácie v jeho písomných vyjadreniach boli nesprávne z dôvodu,
že tieto pripravoval vo veci neznalý pracovník žalovaného bez overenia si skutočnosti.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že otázku relatívnej neplatnosti uzavrel súd prvého stupňa vecne
správne, aj keď sa tak stalo iba z jediného z dôvodov, na ktoré v odôvodnení súd poukázal, t.j. že
žalovaný omyl vyvolal aj sám, preto sa jeho neplatnosti nemôže dovolávať.

2./ Otázka absolútnej neplatnosti

Podľa ustanovenia § 37 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný
pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle
konajúceho subjektu. Ak tieto podmienky nepôsobia rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle,
neobmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, možno konštatovať, že
vôľa je slobodná. Treba však zdôrazniť, že pri analýze slobody vôle sa v podstate skúma sloboda prejavu
vôle. Vôľa bez jej prejavu nie je totiž poznateľná a ak bol prejav urobený neslobodne, možno usúdiť aj

na neslobodu vôle.

Podľa ustanovenia § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Neplatnosť právneho úkonu treba skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne podľa konkrétnych
okolností prípadu. Otázku platnosti sporného právneho úkonu - nájomnej zmluvy a zmluvy o prevode
vlastníctva bytu medzi účastníkmi, je potrebné posudzovať podľa jej obsahu, podľa okolností, za ktorých
boli zmluvy uzatvorené, vrátane právneho postavenia jej účastníkov, ako aj podľa následného správania
sa zmluvných strán z hľadiska dohodnutého zmluvného vzťahu; zároveň sa javí potrebné brať do úvahy

vzájomný pomer, resp. nepomer v hodnote dohodnutých plnení.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 37 ods. 1 a § 39 OZ a uviedol, že žalovaný v konaní absolútne
žiadnym spôsobom nepreukázal a súd vykonaným dokazovaním nezistil, z akého dôvodu by boli
napadnutézmluvyabsolútneneplatné.Zmluvybolipodpísanéslobodne,žiadnazostránnebolažiadnym

spôsobom donútená uzavrieť zmluvy, žiadna zo strán si ich uzatvorenie žiadnym spôsobom nevynútila,
vážnosť vôle nebola zdanlivá, úkony boli prejavené určite a zrozumiteľne, nič sa prejavenými úkonmi
nezakrývalo, z úkonov je možné jednoznačne určiť, čo bolo nimi prejavené.

Žalovaný v odvolaní tvrdí, že prejav vôle žalovaného (zmluvy uzavreté jeho štatutárnym orgánom)

nemôže byť v rozpore s vôľou žalovaného vyjadrenou prijatým uznesením predstavenstva družstva.
Preto v úkonoch pridelenia bytu, nájmu a prevodu do vlastníctva, bez splnenia podmienky - zaplatenia
dlhu, absentuje vôľa žalovaného.

Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že táto odvolacia námietka v konečnom

dôsledku neobstojí, pretože pri absencii vôle z tohto pohľadu nejde o vadu náležitosti v prejave vôle
podľa § 37 OZ, ale o podstatný omyl podľa § 49a OZ, inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by
k urobeniu právneho úkonu.

Na druhej strane je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že predstavenstvo SBD IV

Košice vo svojom uznesení č. 181/37/2007 z 37. zasadnutia, konaného 27. novembra 2007 (čl. 151
spisu) schválilo mimoriadne pridelenie X-Q. E. Č.. XX Y. K. Č.. X Č. Z. J. S.Ž. v zmysle čl. 36 ods. 3
Stanove SBD IV za predpokladu, že menovaná pristúpi k záväzku a uhradí dlh vo výške 775.447,- Sk
a zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 7.864,- Sk. Túto skutočnosť konštatuje aj súd prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku na str. 7.

Pri skúmaní platnosti právneho úkonu je namieste posúdenie vôľovej zložky aj z pohľadu prípadného
obchádzania zákona, ktoré spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným
použitím prostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stavjaví z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. V prípade právneho úkonu in fraudem legis
(obchádzanie zákona) je vôľa zmluvných strán daná a absolútnu neplatnosť takéhoto úkonu podľa § 39
Občianskeho zákonníka nespochybňuje skutočnosť, že strany si poskytli plnenia dohodnuté v zmluve

(pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2008, sp. zn. III. ÚS 314/07).

Pre náležitosti kúpnej zmluvy o predaji bytu platia všeobecné ustanovenia kúpnej zmluvy o predaji
nehnuteľností. Osobitnosť predmetu úpravy si však vyžaduje upraviť niektoré ďalšie obligatórne
náležitosti kúpnej zmluvy, a to v záujme právnej istoty (§ 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov). Aj keď sa cena bytu v dome, cena príslušenstva, cena pozemku zastavaného
domom a cena priľahlého pozemku, dojednáva podľa § 17 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, dohodou predávajúceho a kupujúceho, predsa ustanovenia § 17 a nals.
uvedeného zákona obsahujú úpravu o stanovovaní cien bytu pri prevode vlastníckeho práva.

Aj keď podľa vyššie uvedeného zákona možno previesť byt do vlastníctva za nízku cenu (za určitých

okolností),súdprvéhostupňasatejtootázkenevenoval,t.j.neskúmal,čiazaakýchpodmienokžalovaný
previedol byt do vlastníctva iných svojich členov bezodplatne alebo za veľmi nízku cenu. V odôvodnení
rozsudku je uvedené, že žalovaný nepreukázal, aby žalobcom odpredal byt za iných podmienok ako
iným členom, avšak takéto skutkové zistenie zo spisu nevyplýva.

Hlavné pochybenie súdu prvého stupňa spočíva v nedostatočnom a nesprávnom posúdení otázky
platnosti zmlúv z pohľadu rozporu s dobrými mravmi.

Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria
základ fundamentálneho hodnotového poriadku (pozri uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára

2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011-19).

Súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, že
obsah bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi a tiež bez ohľadu na to, kto prípadný
rozpor s dobrými mravmi zavinil, alebo či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere

(pozri rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky z 26. septembra 2007, sp.zn. 32 Odo 174/2005 a
sp.zn. 32 Cdo 150/2007).

Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta (pozri Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 8. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 26/2010).

Dispozičná autonómia subjektov občianskoprávnych vzťahov nie je neobmedzená a bez hraníc, ale
musí sa aj v podmienkach trhového hospodárstva a pluralitnej demokracie obmedziť, a to nielen
prostredníctvom zákazov či príkazov priamo vyjadrených v písaných právnych normách, ale aj pomocou

síce nepísaných, avšak spoločensky významných mravných pravidiel, ktoré sa takto na základe odkazu
právnej normy včleňujú do systému občianskeho práva v ustanovení § 3 OZ.

K rozporu s dobrými mravmi môže dôjsť z viacerých dôvodov, okrem iného, aj z dôvodu:
- zjavnej protiprávnosti bez porušenia konkrétneho ustanovenia zákona alebo

- s ohľadom na celkový charakter a účel právneho úkonu, resp. viacerých, vzájomne na seba
nadväzujúcich právnych úkonov (bez toho, aby bolo potrebné pomenovať konkrétne ustanovenie
právnehoúkonu,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi.Rozporprávnehoúkonusdobrýmimravminemusí
teda vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania v zmysle zhrňujúceho
zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých

bol právny úkon uzatvorený).

Súdna prax nie je celkom jednotná pri posudzovaní, či fakt uzavretia nevyváženej zmluvy napr.
dohodnutím neprimeranej odplaty za poskytnuté plnenie je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi,
pokiaľ sa uzavretie takejto zmluvy neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle ukráteného

subjektu, teda v tiesni (hoci v spotrebiteľských sporoch je už takýto pohľad na absolútnu neplatnosť
zmluvných dojednaní pre rozpor s dobrými mravmi bežný, pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Rozpor s dobrými mravmi však v takom prípade môžespočívať v zneužití stavu, situácie alebo nevedomosti zmluvného partnera na uzavretie zmluvy s takými
podmienkami, na ktoré by inak (nebyť svojho handicapu) zmluvný partner nebol pristúpil.

Súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide o rozpor s dobrými mravmi, žalobcovia neprevzali dlh, ani
nepristúpili k dlhu predchádzajúceho nájomcu, tento dlh oni svojím konaním nespôsobili, takže za neho
ani nezodpovedajú. Ďalej, ako už bolo uvedené vyššie, súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že
žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobcom odpredal byt za iných podmienok, za akých odpredával
byty ostatným nájomcom.

Nie všetky vyššie uvedené skutkové závery je možné zo spisového materiálu vyvodiť a vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu nemožno ani ďalšie dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa k
otázke absolútnej neplatnosti rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v
danej veci. Ani obsah súdneho spisu nepripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych
otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované v napádanom rozsudku z nasledovných dôvodov:

- nie je podstatné, ktorý z účastníkov rozpor s dobrými mravmi zapríčinil (s poukázaním na vyššie
uvedenú relevantnú judikatúru),
- z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalovaný bez splnenia určitých podmienok odpredával
byty za cenu pod 10.000,- Sk, a to čo i len jednému členovi svojho družstva,

- v nadväznosti na vyššie uvedené a s ohľadom na hodnotu bytu, ktorý žalobcovia nadobudli do
vlastníctva,jeprisúčasnejspoločenskejaekonomickejsituáciijednoznačnevrozporesdobrýmimravmi,
aby žalobcovia, ktorí majú navyše bytovú otázku vyriešenú, získali byt v centre Košíc takmer zadarmo,
keď je všeobecne známe, že mladé rodiny sú nútené zabezpečovať si základné bytové potreby za cenu
vysokých dlhoročných úverov a za zohľadnenia, že žalovaný je správcovskou bytovou organizáciou

so zodpovednosťou voči svojím členom za celkové hospodárenie, preto zrejme nerozdáva voľné byty
svojim členom i nečlenom zadarmo alebo takmer zadarmo,
- pri vyplatení dlhu ako podmienky pre uzavretie zmluvy o nájme bytu, nebolo medzi účastníkmi vôbec
podstatné, kto dlh spôsobil, aké položky ho tvorili atď., ale jeho samotné splatenie, čo jasne vyplýva z
uznesenia predstavenstva SBD IV č. 181/37/2007 z 37. zasadnutia, konaného 27. novembra 2007 (č.l.

151 spisu), ale táto skutočnosť bola jasná aj žalobkyni, čo vyplýva z jej účastníckej výpovede.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na citované zákonné dôvody, odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 25.740,12 eura (775.447,- Sk) potvrdil

ako vecne správny v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p..

Vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a
nerozdielne úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne, počítané zo sumy 25.740,12 eura od 10.12.2007
do zaplatenia, ďalej vo výroku, ktorým bol protinávrh žalovaného zamietnutý a vo výroku, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania, odvolací súd rozsudok zrušil v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h)
O.s.p. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p..

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude napraviť uvedené pochybenia, v prípade potreby vykonať
potrebné dokazovanie, ktoré potom vyhodnotí spôsobom uvedeným v § 132 a nasl. O.s.p., zistený

skutkový stav podriadiť relevantným ustanoveniam hmotného práva a rozhodnutie odôvodniť spôsobom
uvedeným v §157 ods. 2 O.s.p..

Výroky rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh, neboli napadnuté odvolaním žiadnym

zúčastníkov,pretoichodvolacísúdaninepreskúmavalavtejtočastirozsudoknadobudolprávoplatnosť.

Novým rozhodnutím o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.