Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/191/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7299897691
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7299897691.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Nákladná automobilová doprava Liptovský
Mikuláš, spol. s r.o., IČO: 31 625 274, so sídlom Štefánikova 2, Liptovský Mikuláš, proti povinnému: DLV
Logistik, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 31 734 162, naposledy so sídlom Moldavská
8, Košice, o vymoženie pohľadávky vo výške 8.497,64 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Ing. Karolom Mihalom pod č. EX 360/99, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, Košice, v konaní

o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II. č. k. 1Er/887/1999-10 zo dňa
12.4.2012, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 6.4.1999 domáhal vykonania exekúcie voči
povinnému o vymoženie pohľadávky vo výške 8.497,64 Eur s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým
je právoplatný a vykonateľný Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II sp. zn. 1Rob 3785/98 zo dňa

25.11.1998. Dňa 12.4.1999 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej mu bolo dňa 20.4.1999 udelené poverenie na
vykonanie exekúcie č. 5803/006774.

Dňa 13.3.2012 doručil súdny exekútor súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm.
h) zákona č. 233/1995 Z .z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok")

z dôvodu nemajetnosti povinného, v dôsledku čoho bol povinný vymazaný z obchodného registra bez
právneho nástupcu. Zároveň si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 85,96 Eur.

Následne súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a uviedol, že z výpisu z Obchodného
registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č. 8460/V zistil, že povinný bol z neho dňa
6.12.2007 ex offo vymazaný. Vzhľadom na skutočnosť, že u povinného nebol zistený žiaden majetok,

ktorý by bolo možné exekučne postihnúť, súd rozhodol o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku, nakoľko nie je možné viesť exekúciu na subjekt, ktorý nemá žiaden majetok.
K tomu dodal, že nemohol zastaviť exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h), pretože Exekučný poriadok
platný v čase začatia exekučného konania takýto dôvod na zastavenie exekúcie neobsahoval.

O trovách exekúcie súd rozhodol v súlade s ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 Exekučného

poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uviedol, že v danom prípade
neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust.§ 203 Exekučného poriadku, pretože nezavinil zastavenie konania a ani zastavenie exekúcie nemohol
predvídať. Keďže povinný zanikol výmazom, súd ho nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 27/08-12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť,
že nastane stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k
protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto

súvislosti odkázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku
z 23.11.1983), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko
neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom
tejto profesie. Z týchto dôvodov súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie.

V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o trovách exekúcie odvolanie súdny exekútor. Namietal,
že súd prvého stupňa nerešpektoval pri rozhodovaní o trovách exekúcie skutočnosť, že súdny exekútor
má vždy nárok na náhradu trov exekúcie. Súd prvého stupňa mal vzhľadom na chýbajúcu právnu
úpravu do 1.2.2002 použiť analógiu procesného práva a aplikovať ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného
poriadku, ktoré je najbližšie ustanoveniu, podľa ktorého bolo možné exekúciu zastaviť. Bol toho názoru,

že súd prvého stupňa mal exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. 2 v spojení s ust. § 58 ods. 1
Exekučnéhoporiadkuanaúhradutrovexekúciemalzaviazaťoprávneného.Vprípadezánikupovinného
je povinnosťou súdu zaviazať na úhradu trov exekúcie druhého účastníka exekučného konania, t. j.
oprávneného.

Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 49/03 a PL. ÚS 21/00,
rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 221/00, 3Cdo 58/2009, 4Cdo 138/2008
a 4 Cdo 41/2009 a uviedol, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť o trovách exekúcie. Nepriznanie
trov exekúcie súdnemu exekútorovi považoval za zásah do jeho ústavného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 Ústavy SR. Zdôraznil, že v prípade ak oprávnený podá súdnemu exekútorovi návrh na

vykonanie exekúcie, súdny exekútor nemôže odmietnuť exekúciu vykonať. Podotkol, že ak mu súd
neprizná náhradu trov exekúcie, Slovenská republika prichádza o značnú časť daní vo výške základu
dane z príjmov.

Nesúhlasil ani s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie

ESĽP - Van der Mussele v. Belgicko, pretože takéto rozhodnutie sa nevzťahuje ani len na profesiu
advokátov na Slovensku. Uvedené rozhodnutie považuje v exekučnom konaní za bezpredmetné a
neakceptovateľné. Súdny exekútor pritom znáša riziko neuhradenia trov exekúcie iba v prípade zániku
oboch účastníkov exekučného konania, t. j. oprávneného aj povinného. Navrhol preto napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Upozornil pritom na nové znenie

ust. § 196 Exekučného poriadku.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka rozhodol zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. tak,

že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len

"O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Odvolanímnebolinapadnutévýrokyuzneseniasúduprvéhostupňaovyhláseníexekúciezaneprípustnú

a o zastavení exekúcie, a preto odvolací súd v tejto časti uznesenie nepreskúmaval z dôvodu
právoplatnosti týchto výrokov (ust. § 206 ods. 2 O.s.p.).Čo sa týka trov exekučného konania, úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne
právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné
právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl

v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002,
sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľaust.§196Exekučnéhoporiadku,zavýkonexekučnejčinnostipodľatohtozákonapatríexekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa ust. § 197 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľaust.§200ods.1Exekučnéhoporiadku,trovamiexekúciesúodmenaexekútora,náhradahotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na

náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa ust. § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,
aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie
nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 6.4.1999 na
základe exekučného titulu, ktorým je Platobný rozkaz Okresného súdu Košice II č. k. 1Rob 3785/98-16
zo dňa 25.11.1998, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 21.1.1999. Súdnemu exekútorovi bolo

poverenie na vykonanie exekúcie č. 5803 006774* udelené dňa 20.4.1999.

Z výpisu z Obchodného registra ďalej vyplýva, že povinný bol z Obchodného registra vymazaný
dňa 6.12.2007 z dôvodu zrušenia obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 3 písm. c)
Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka.

V exekučnom konaní platí zásada, že trovy exekúcie zásadne platí povinný (v zmysle ust. § 197 ods.
1 Exekučného poriadku). Len výnimočne, za predpokladu splnenia zákonnej podmienky vyplývajúcej z
ust. § 203 Exekučného poriadku, môže súd uložiť oprávnenému, aby uhradil trovy exekúcie. Súd však
uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti

predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z ust. § 203 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania vyplýva možnosť, nie
povinnosť súdu (arg. slovo "môže") uložiť náhradu trov exekúcie oprávnenému za splnenia zákonných
podmienok. Povinnosťou súdu je posúdiť, ktoré z trov na vymáhanie pohľadávky oprávneného

boli účelné vynaložené a súčasne musí byť splnená aj ďalšia podmienka, a to či oprávnený pri
náležitejopatrnostimoholpredvídaťzastavenieexekúcie.Nepriznanienáhradytrovzastavenejexekúcie
predstavuje iba ďalšiu možnosť súdu, ktorá je v súlade so zákonom a neprieči sa účelu tohto
ustanovenia.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého oprávnený nenesie
žiadnu procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, keďže exekučné konanie sa začalo na návrh
oprávneného dňa 6.4.1999 a povinný bol z Obchodného registra vymazaný až dňa 6.12.2007. Čiže
oprávnený nemal v čase podania návrhu vedomosť o platobnej neschopnosti povinného. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že oprávnený ani pri vynaložení náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod

zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou je pritom potrebné rozumieť opatrnosť spočívajúcu v tom,
že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, príp. v priebehu exekúcie venoval patričnú
zodpovednosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil vymáhanú pohľadávku alebo či nenastala iná
objektívna skutočnosť, pre ktorú by následne bolo potrebné exekúciu zastaviť.K námietke súdneho exekútora, že súd prvého stupňa mu svojim rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov
exekúcie zasiahol do práva vlastniť majetok, odvolací súd uvádza, že súdny exekútor nesie riziko, ktoré

je spojené s výkonom jeho profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu. V
súvislostistýmpoukazujeodvolacísúdnastabilizovanújudikatúruÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
a na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 272/08, kde Ústavný súd konštatoval,
že súdnych exekútorov je potrebné považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou
slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpoklady, či sa dá vymenovať za súdneho exekútora.

Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom
režime. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce
v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie.
Preto možno konštatovať, že hoci súdny exekútor má zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to
bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie súdneho exekútora za dôvodné, a
preto uznesenie v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie potvrdil ako vecne správne
v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust.

§ 224 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože súdny
exekútor úspešný nebol a oprávnený si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.