Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoE/17/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5606200822
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5606200822.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so
sídlom J. č. XX, L. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti povinnému: H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/X, Z. H., pre vymoženie pohľadávky
477,99 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Rišianom, so sídlom

Exekútorského úradu J. XXXX, B., pod sp. zn. EX 1288/06, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Er 99/2006-32 zo dňa 20. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 16.07.2012 a 26.7.2012 zamieta.

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný
poriadok“) exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal podľa § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 156,35 eur. Oprávnenému náhradu trov

exekúcie nepriznal.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica č. N 4241/2005, NZ 40672/2005, NCRLs 40125/2005 zo dňa
01.09.2005 spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, ktorá obsahuje vyhlásenie o uznaní právneho
záväzku a súhlas s vykonateľnosťou, urobené v mene povinného advokátom Tomášom Kušnírom.
Advokát konal pred notárom na základe splnomocnenia, ktoré mu udelil povinný v Zmluve o úvere č.

5370240 zo dňa 16.08.2004. Pri udelení plnej moci bol spochybnený základný predpoklad pri udelení
plnej moci a to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného ako aj slobodná voľba pri výbere
jeho splnomocnenca. Bolo nepochybné, že advokát nemohol objektívne hájiť záujmy povinného, ak
ho za zástupcu určil priamo v zmluve oprávnený, bez akejkoľvek možnosti povinného namietať osobu
zástupcu. Absencia čo i len jednej náležitosti právneho úkonu podľa ust. § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych predpisov spôsobuje neplatnosť právneho

úkonu. Ďalším dôvodom dohody o plnomocenstve je skutočnosť, že oprávnenie na zastupovanie, ktoré
udelil povinný v zmluve o úvere splnomocnencovi je príliš všeobecne a široko vymedzené. Trovy
súdneho exekútora vo výške 156,35 eur pozostávajú z odmeny vo výške 59,75 eur, náhrady hotových
výdavkov vo výške 66,58 eur, náhrady za stratu času vo výške 3,96 eur a 20 % DPH predstavuje sumu
26,06 eura

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol,
že uznesenie okresného súdu je nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje žiadne odôvodnenie výrokuo vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Z opatrnosti podal proti domnelým (absolútne
absentujúcim) dôvodom napadnutého rozhodnutia v celosti odvolanie, ktoré odôvodnil (veľmi obšírne a
vyčerpávajúco) v podstate tým, že okresný súd

- rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
- svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci,
ktoré odvolacie námietky bližšie konkretizoval vo svojom rozsiahlom odvolaní nasledovne:

Exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci
zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu

neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie, že by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti
(ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých
platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak
v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu

rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu
zverenej činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje
ust. § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu
nemohol nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nedisponuje právomocou
(takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať

do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Základné
práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a
aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že
sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38

Notárskeho poriadku), ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný.
Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do
platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne

určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou
vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo

pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na
vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika
bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy
cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie
je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným

súdom. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods.2 písm. c/ Exekučného poriadku)
má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok,
že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustné uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci
činnosti notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je
exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná
v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdnehoexekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie

(inýtitul)jezhľadískzakotvenýchvpríslušnýchprávnychpredpisovvykonateľnétakpostránkeformálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z
aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov
práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery).

Exekučnýsúdnedisponujeprávomocourušiťčimeniťobsahnotárskejlistiny,ktorájeexekučnýmtitulom.
Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k
čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na
preskúmaniesúladnostiprávnejnormyÚstavnýmsúdomSlovenskejrepubliky.Akvšakúčastníkkonania
odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie
súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), má všeobecný súd v

zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.
Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho
vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho

úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. V ďalšom poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uviedol, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. l Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl.
20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu č.
l k Dohovoru). Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd
rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania
rovnako ako žalovaný. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým
uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k
porušeniu zásady „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie

podľa relevantnej právnej normy. V súvislostí s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych
noriem žalobca (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva
a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery
formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/

EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť
ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým
a právnickým osobám. Pri označenej smernici neprichádza do úvahy ani jej priami účinok (priama
aplikácia) a to preto, že smernica bola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej
republiky (zákon č. 150/2004 Z.z.) a je zabezpečená jej úplná účinnosť. Smernica nie je interpretačným

pravidlom transponovanej právnej úpravy. Navyše, exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na
viacerých rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné.
Všetky exekučným súdom citované rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie nemajú všeobecnú
záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené a teda sú záväzné len pre nich (čl. 288
ods.4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Adresátom predmetných rozhodnutí nebol členský štát a

preto neprichádza do úvahy ani uplatňovanie niektorých pravidiel regulujúcich aplikáciu smerníc. Princíp
rovnosti zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd") za jednu z
čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane.
Porušením princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom

do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných
osôb v porovnateľnom postavení. Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je možné aplikovať na tie
súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky občianskoprávneho charakteru
zakotvené vo vnútroštátnom práve. Ustanovenie článku čl. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať ajna tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku. Žalobca (oprávnený)
tvrdí, že v danom prípade je článok č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným
súdom, pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky

ustanovené v článku čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá,
ktoré im predchádzajú a ktoré po nich nasledujú. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a

zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu
v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach
právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho

právo na spravodlivý súdny proces.
Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinnej v zmluve o úvere je pre povinnú ako
spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinnej boli v rozpore so záujmami jej
samotnej. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v nich vykonal

dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonáva a k záverom dospel len na základe
domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom
pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom
ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli. Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo

vykonané zákonným spôsobom.
Povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa notárska zápisnica
stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa

ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a
toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v
tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v
neprospech povinného ako spotrebiteľa. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je

oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti
stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor
a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného
plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho
zákonníka kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať

a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je vôbec možné právne
považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Neprijateľnou
podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. §
31 Občianskeho zákonníka jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje

existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Ak súd posúdil platnosť
plnomocenstva podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej
zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci.
Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinnej
je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a nemožno mať pochybnosti o obsahu jeho vôle. Ak by

sme aj akceptovali pripomienku súdu, že plnomocenstvo je všeobecné, táto vlastnosť plnomocenstva
mu nemôže byť na škodu a za žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Z udeleného
plnomocenstva je zrejmé pri akom právnom úkone má zástupca povinného zastúpiť a je tak
zrejmý aj rozsah udeleného plnomocenstva. Pri náležitom posúdení, nie je možné, dospieť k záveru o
neurčitosti udeleného plnomocenstva. Exekučný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje,

že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu
vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Ako vyplýva z argumentácie súdu, súd pojem „dlh“
vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti. Pojem dlh však je potrebné považovať za synonymum
pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav vzhľadom k splatnosti. Právny poriadok tieto pojmyčasto zamieňa. Niet tak pochýb, že pojem záväzok a pojem dlh sú synonymami a majú rovnaký obsah.
Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať
možno len splatný záväzok. Súd ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného,

pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel
k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania
a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Zástupca povinného bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto
úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom

neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu
než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Záujmy zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami
povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. V tejto otázke súd založil
svoje konštatovanie a rozhodnutie na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení a nevychádzal
z dôsledne zisteného skutkového stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec
neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch
zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu.
V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nie len povinným, ale aj
oprávnený. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Ani z logického hľadiska

nie je dôvod na to, aby podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku bola účasť veriteľa. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul
bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom
rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie
vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu

so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo
vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého
je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,

čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu,
právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Zároveň
upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.

Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd
postupom podľa ust. §109 ods. l písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods.
l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Povinný a súdny exekútor sa podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudkyňa okresného
súdu postupovala v súlade s ust. § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. a nakoľko odvolaniu oprávneného

nemienila vyhovieť a v celom rozsahu sa stotožnila s dôvodmi napadnutého uznesenia predložila vec
odvolaciemu súdu.

Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa
26. 7. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/

OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu,“ v
ktorom opätovne v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu prezentované v odôvodnení
napadnutého uznesenia.V závere navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení:

1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného
nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu odvolací súd
konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na
argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní odvolací súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú
judikatúru dodáva:

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom
náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,

- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,
pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo
iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom
(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou

súhlasila.

Pri týchto notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť posudzuje rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach. Exekučný súd preverí materiálnu aj formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho

poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom nevyhnutnými náležitosťami sú
právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorej
záväzok vznikol) a predmet plnenia, pričom notárska zápisnica ma zároveň obsahovať i právny
záväzok povinného. Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas svykonateľnosťou určitého záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
je jeho najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí
z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej

obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak
len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu
povinného, ktorý musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a ktorý je vzhľadom na svoj
cieľový účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva
rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Po zistení, že pri spisovaní notárskej zápisnice nebol prítomný povinný a prehlásenie o uznaní právneho
záväzku a súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol okresný súd povinný skúmať
platnosť tohto právneho úkonu. Na základe platnej právnej úpravy (§ 22, § 23, § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) aj odvolací súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitosti právneho
úkonu (dohody o plnomocenstve - splnomocnení, ktoré povinná udelila Mgr. Tomášovi Kušnírovi)

determinujúcich jeho platnosť, v dôsledku čoho je nutné tento právny úkon považovať za absolútne
neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo (t.j. aj bez námietky).
Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a existujúci rozpor
záujmov povinnej a „ňou zvoleného“ zástupcu. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného aj vo väčšine exekučných konaní, v dôsledku

čoho sa uvedená „dohoda o plnomocenstve“ prieči dobrým mravom, pretože je ťažko predstaviteľné,
aby menovaný advokát nestranne zastupoval v tomto exekučnom konaní povinného. Vzhľadom na
to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola vyhotovená formou predtlače,
rovnako tak ako v nej zakomponované plnomocenstvo, možno bezpochyby konštatovať, že povinný
nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho záujmy.

Každá z týchto skutočností by sama osebe mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti
udeleného plnomocenstva. Pokiaľ nemožno predmetné plnomocenstvo považovať za platné, nemohli z
neskorších právnych úkonov uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom“ vyplynúť pre
splnomocniteľa žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Inak povedané, ak neexistuje notárska zápisnica,
ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na jej zastavenie.

K námietke oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o

udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd poznamenáva, že udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej
v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,

ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58 ods. 1
Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez

návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu -
ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej
právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvodom na jej zastavenie.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za
nedôvodné.Kodvolacejnámietkeoprávnenéhovytýkajúcejokresnémusúdu,ženapadnutýmrozhodnutímexekučný
súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť

svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo
nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je
účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť
sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom
rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Odvolací súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nie

je ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne tunajší odvolací súd rozhoduje
v obdobných prípadoch notárskych zápisníc predkladaných oprávneným už niekoľko rokov rovnako,
čo musí byť oprávnenému známe. Odvolací súd dáva tiež do pozornosti odvolateľa, že záver o
nespôsobilosti a nevykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, krajský súd zakladá
na absolútnej neplatnosti plnomocenstva udeleného povinnou, advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, t.j.
na vyhodnotení plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a §

39 Občianskeho zákonníka, a nie na posúdení plnomocenstva ako neprijateľnej (a tým aj absolútne
neplatnej) zmluvnej podmienky podľa noriem spotrebiteľského práva v zmysle ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere
primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali vyplynúť zo zisteného skutkového stavu.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom prezentovaný výklad, v zmysle ktorého
má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu úlohu je v rozpore už aj so samotným
gramatickým výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania zo dňa 16.07.2012 odvolací súd dodáva:

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podať
návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku

s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. K návrhu odvolací súd uvádza, že v danom prípade prvostupňový
súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo

je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je
možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona
č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní
s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie
podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento

osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

K návrhu na prerušenie konania z 26.7.2012 krajský súd uvádza:

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o

predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán

má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo
žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho
aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v

Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje
ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť

konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu

konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Vdanomanivobdobnýchprípadochodvolacísúdnezakladázáveroneprípustnostiexekúcienaaplikácii
komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu -

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená (ne)platnosť jednostranného právneho úkonu
- plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5370240 zo dňa 16.08.2004 medzi oprávneným a
povinným.

Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť

sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
V odvolacom konaní nebol úspešný oprávnený, naopak úspešný bol povinný a súdny exekútor, náhradu
trov odvolacieho konania si však postupom podľa § 151 ods. 1 neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli,
preto im krajský súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.