Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. január 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/33/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709010491
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8709010491.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.01.2013, v trestnej
veci obžalovanej Q. E. pre zločin zabitia podľa § 147 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní krajského
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 2 T 94/09 zo dňa 21.02.2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie krajského p r o k u r á t o r a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovanú spod
obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin zabitia podľa § 147
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ktorého sa mala dopustiť tak, že

- dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 21.55 hod. v stave podnapilosti, až ľahkom stupni opilosti a v stave

nezvládnutého hraničného afektu, v kuchyni rodinného domu, nachádzajúceho sa v J. I. č. XXX/XX,
okres V., po predchádzajúcom slovnom a následne i fyzickom útoku jej manžela I. E., ktorý ju stojac za
ňou ťahal za vlasy a hrdúsil oboma rukami, tohto v momente, keď sa otočila, jedenkrát bodla väčšou
silou, kuchynským nožom, s dĺžkou čepele 12 cm, do oblasti krku, čím mu spôsobila zranenie, bodno-
reznú ranu na krku uprostred až vľavo, pokračujúcu cez mäkké tkaniva do bodno-rezného kanálu do
ľavej pohrudnicovej dutiny s prerezaním ľavej podkľúčikovej tepny, prerezaním drobných žíl a tepien krku

a bodno-reznú ranu horného laloku ľavých pľúc, ktoré viedlo k vzniku šoku z vykrvácania, následkom
ktorého poškodený na mieste zomrel,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., krajskú pobočku Prešov,

Kúpeľná 5, V., odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal
krajský prokurátor odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním aj odôvodnil. V písomných dôvodoch
svojho odvolania namietal, že podľa jeho názoru konanie obžalovanej vybočilo z medzí nutnej obrany,
obžalovaná neodstránila hodnoverným spôsobom podstatné rozpory vo svojich výpovediach, pričom
jej výpoveď je v rozpore aj so závermi znalca z odboru súdneho lekárstva, pokiaľ ide o mechanizmus

vzniku zranenia poškodeného a intenzitu útoku zo strany poškodeného na obžalovanú. Poukázal na to,
že znalec z odboru súdneho lekárstva v podstate vylúčil, aby obžalovaná bola hrdúsená silou veľkej
intenzity, ako to tvrdila, pretože na jej tele neboli zistené typické znaky svedčiace pre takúto silu, ako
krvné podliatiny na krku, kožné odreniny polmesiačikovitého tvaru po nechtoch a pod., obžalovaná preto
mohla byť poškodeným hrdúsená malou nanajvýš strednou silou, z vyjadrenia znalca ďalej vyplynulo,
že intenzívne hrdúsenie obžalovanej nemohlo trvať po dobu troch minút, ako to obžalovaná uvádzala,

pretože by to s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k jej smrti, a to aj s ohľadom na skutočnosť,
že poškodený mal v čase smrti 179 cm a 82 kg, pričom obžalovaná bola vysoká 157 cm a vážila 57kg, preto zo strany poškodeného muselo dôjsť k prerušeniu hrdúsenia alebo aspoň k jeho poľaveniu,
o to viac, že obžalovanej, ktorá mala byť hrdúsená zozadu sa podarilo otočiť, navyše znalec vylúčil,
aby sa obžalovaná otočila smerom doprava, pretože pri takomto pohybe by nevznikol taký bodno-

rezný kanál, aký bol zistený pri pitve. Ďalej vyjadril názor, že znalec z odboru psychológie skĺzol do
hodnotenia dôkazov, ktoré ale prináleží len súdu, keď konštatoval, že obžalovaná konala normálne
v nenormálnej situácii, navyše podľa jeho názoru, posúdenie, či obžalovaná bola v ohrození života
prináleží znalcovi z odboru zdravotníctva, na strane druhej zo záverov znaleckého dokazovania z odboru
psychológie vyplynulo, že obžalovaná nekonala len v obrannej agresii ale z jej strany išlo aj o skratkovité

konanie,afekthnevu,zlosti,primitívneemócieainštrumentálnuagresiupodvplyvomzážitkovzminulosti
spočívajúcichvofyzickýchatakochzostranypoškodeného,zlejfinančnejsituáciispôsobenejhypotékou,
nedostatkom peňazí a pod., čo viedlo podľa znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria k
hraničnému afektu a tým aj k podstatnému zníženiu jej roz-poznávacích a ovládacích schopností,
vyvolanému aj tým, že poškodený dlhšiu dobu požíval alkoholické nápoje, vnášal do spolužitia prvky
disociácie, obžalovanú tyranizoval, neurotizoval, hrubo napádal, provokoval, z čoho ale odvolateľ vyvodil

záver, že konanie obžalovanej nespočívalo len v jej obrannej reakcii, ale na jej konaní sa podieľala
aj jej dlhodobá negatívna skúsenosť a frustrácia z každodenného kontaktu s poškodeným, a preto
podľa jeho názoru znalecké dokazovanie nepreukázalo, že by obžalovaná skutočne konala v hraničnej
životnej kolíznej situácii. Odvolateľ ďalej namietal, že obžalovaná poškodeného poznala dlhú dobu,
vedela predvídať jeho reakcie, za situácie, že znalec vyvrátil jej tvrdenia o hrdúsení veľkou intenzitou,

že sa dokázala pri hrdúsení otočiť, že poškodený mal reznú ranku na pravom ukazováku, ktorá by
podľa vyjadrenia znalca mohla nasvedčovať obrane z jeho strany, obžalovaná podľa jeho názoru nebola
bezprostredne ohrozená na živote, skutkový dej sa skôr odohral tak, ako ho popísala pri rekonštrukcii,
teda, že útok zo strany poškodeného už netrval a došlo k jeho prerušeniu, preto nemusela konať v nutnej
obrane, mala iné možnosti ako kolíznu situáciu vyriešiť (napr. úderom kolena do rozkroku), alebo mohla

útok viesť na inú menej životne dôležitú časť tela. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval potom krajský súd v intenciách ustanovenia § 317
ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por..

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné.

Vzhľadom na vykonané dôkazy, neboli v posudzovanej veci, ani podľa názoru krajského súdu,

pochybnosti o tom, že skutok tak, ako je obsiahnutý v obžalobe, sa stal. Aj podľa názoru krajského súdu
však zistený skutok nie je trestným činom.

Napokon v prejednávanej veci s ohľadom aj na výpoveď samotnej obžalovanej, obsah zápisnice o
ohliadke miesta činu, zápisnice o rekonštrukcii, s ohľadom na závery znaleckého dokazovania z odboru

zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, odvetvie psychiatria a odboru psychológia a ďalšie vo veci
zhromaždené dôkazy, nebolo sporné, že obžalovaná bodla väčšou silou poškodeného kuchynským
nožom do oblasti krku, čím mu spôsobila v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia uvedené zranenia,
následkom ktorých na mieste činu zomrel, pričom obžalovaná konala v stave nezvládnutého hraničného
afektu spôsobujúceho zníženie jej ovládacích a rozpoznávacích schopností podstatným spôsobom,

potom, čo ju poškodený fyzicky napadol.

Sporným teda zostalo už len objasnenie, či obžalovaná konala v nutnej obrane, ktorá je okolnosťou
vylučujúcou protiprávnosť činu, alebo jej konanie predstavovalo vybočenie z medzí nutnej obrany.

Podľa § 25 Tr. zák. čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na
záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom (ods. 1). Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola
celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k
osobe útočníka alebo k osobe obrancu (ods. 2). Ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku
zmätku, strachu alebo zľaknutia (ods. 3).

O nutnú obranu teda ide v prípade, keď konajúca (brániaca) osoba odvracia priamo hroziaci alebo
trvajúci protiprávny útok iného človeka na záujem chránený trestným zákonom a keďže v takomto
prípade útočník ohrozuje alebo porušuje záujem chránený trestným zákonom, teda koná spôsobom,
ktorého je povinný sa podľa trestného zákona zdržať, musí sám znášať aj riziko takéhoto útoku. Nutnú
obranujevpodstatemožnépoužiťpriochranektoréhokoľvekzozáujmovchránenýchtrestnýmzákonom

a takýmto záujmom je nie len život, ale aj zdravie iného človeka.

Obžalovaná vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 06.07.2008 v podstate okrem iného uviedla, že
vmomente,keďmalavrukenôž,ktorýmkrájalajablko,jupoškodenýzozaduškrtildosťveľkouintenzitou,
miestami až tak, že lapala po dychu, nevie ani ako sa otočila, pričom poškodený ju stále aj spredu škrtil
a keďže sa chcela brániť jeho škrteniu pichla ho nožom. Počas rekonštrukcie dňa 06.10.2008 okrem

iného uviedla, že poškodený ju škrtil zozadu v čase, keď krájala nožom jablko, potom sa otočila tvárou
k nemu, opäť sa k nej priblížil, ona sa zľakla, že jej bude opäť ubližovať a potom ani nevie ako ho pichla,
keď sa k nej blížil mal ruky dvihnuté hore, zvykol ich tak dvíhať, keď jej nadával.

Podľa názoru krajského súdu je zjavné, že obžalovaná vo svojej výpovedi v prípravnom konaní popísala

priebeh skutku spôsobom zodpovedajúcim podmienkam nutnej obrany. Pokiaľ však ide o popis skutku
obžalovanou pri rekonštrukcii, tento by naozaj mohol vyvolávať pochybnosti o tom, že konala v nutnej
obrane, pretože neuvádzala, že by ju poškodený mal hrdúsiť spôsobom, ktorý by mohol u nej vyvolať
obavu, že jej môže ublížiť na živote alebo zdraví, útok zo strany poškodeného mal byť prerušený, pričom
len zo zdvihnutých rúk poškodeného, keď tak robil aj vtedy, keď obžalovanej išiel len nadávať, nie je

možné ani vyvodiť, že mal v úmysle jej opäť ubližovať spôsobom, ktorý by predstavoval ohrozenie jej
života alebo zdravia.

Na tomto mieste si je ale nutné uvedomiť, že v trestnom konaní obžalovaný nie je povinný svoju nevinu
dokazovať, naopak jeho vina musí byť v konaní vykonanými dôkazmi bezpečne preukázaná a jeho

vinu je možné založiť len na ucelenej sústave takých dôkazov, ktoré vo svojom súhrne nepripúšťajú
inú alternatívu dokazovaných skutočností a tým ani pochybnosti o vine obžalovaného. Samozrejme
nie všetky, akokoľvek bezvýznamné, pochybnosti ucelenosť sústavy dôkazov preukazujúcich vinu
obžalovaného narúšajú, ale musí ísť len o pochybnosti podstatné, dôvodné, rozumné, pri existencii
ktorých už tvrdenie o vine obžalovaného neobstojí.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v prejednávanej veci neboli zabezpečené žiadne objektívne
dôkazy, z obsahu ktorých by bolo možné jednoznačne usúdiť, ako presne prebiehal fyzický útok
poškodeného na obžalovanú a v tom smere preto bolo nutné opierať sa najmä o výpovede samotnej
obžalovanej. Keďže však obžalovaná v štádiu prípravného konania, ako to už bolo vyššie uvedené,

vypovedalarozporne,rozhodujúcimpotompreustáleniedetailovpriebehuskutkovéhodejabolozistenie,
ktorej z rôzne prednesených výpovedi obžalovanej a z akého dôvodu je možné uveriť. Obžalovaná na
hlavnom pojednávaní dňa 15.02.2011 uviedla, že trvá na svojej prvotnej výpovedi, pričom rozpory vo
svojej výpovedi prednesenej počas rekonštrukcie zmysluplne, presvedčivým spôsobom odôvodnila tým,
žepočasrekonštrukciebolveľkýchaos,vmalompriestorekuchyneboloveľaľudí,atovrátanejejsusedy

I. Q.. Z obsahu zápisnice o rekonštrukcii ako aj priloženej fotodokumentácie je zrejmé, že vykonávanej
rekonštrukcie sa naozaj zúčastnilo deväť osôb, a to vrátane „nezúčastnenej osoby“ I. Q.. Prítomnosť
osôb počas vykonávania rekonštrukcie však upravuje ust. § 157 ods. 3 Tr. por. v spojení s ust. § 159 ods.
2 Tr. por., pričom medzi osoby, ktoré sa môžu rekonštrukcie zúčastniť „nezúčastnená osoba“ nepatrí. Z
uvedeného je potom zrejmé, že naozaj veľký počet iných osôb vrátane osoby, ktorá ani pri rekonštrukcii

prítomná byť nemala, mohlo narúšať schopnosť obžalovanej presne si na priebeh skutku spomenúť.

Zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie vyplýva, že obžalovaná bola schopná
správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti s tým, že určité nepresnosti v reprodukcii
sa mohli vyskytnúť v dôsledku vysokej emocionálnej vypätosti situácie a vytesňovania nepríjemných

zážitkov, u obžalovanej bola zistená dostatočná autokritickosť a úprimnosť, nebola u nej zistená snaha
javiť sa v lepšom svetle, svoj skutok nepopierala, naopak trpela pocitmi viny.Znalec teda u obžalovanej nezistil sklony ku klamstvu, skresľovaniu prežitých udalosti vo svojej
prospech, obžalovaná odklon od svojej výpovede, ktorú označila ako pravdivú, logicky, presvedčivo
zdôvodnila, navyše ku skutku došlo dňa 05.07.2008 asi o 21.55 hod., pričom obžalovaná bola prvýkrát

vypočutá už 06.07.2008 o 09.45 hod., teda v krátkom časovom odstupe, kedy si na prežité udalosti
najviac pamätala, z výpovede svedkov, ktorý došli na miesto činu bezprostredne po skutku vyplynulo, že
obžalovaná bola v šoku, silne rozrušená, pričom v spomínaný deň vypovedala bez prítomnosti obhajcu,
a preto krajský súd považuje za málo pravdepodobné, aby si v rozrušení, v krátkom čase, keďže z
vykonaného dokazovania nijakým spôsobom nevyplýva, že by si skutok plánovala, bez inej osoby, ktorá

by jej mohla poradiť ako vypovedať, mohla vymyslieť tak presvedčivú verziu priebehu skutkového deja,
zapadajúcu do rámca nutnej obrany, a preto aj krajský súd považuje za hodnovernejšiu a presvedčivejšiu
tú výpoveď, ktorú obžalovaná predniesla bezprostredne po skutku.

Natomtozáverepotomničnemeníaniskutočnosť,žeobžalovanánaspomínanomhlavnompojednávaní
uviedla, že sa otočila doprava, hoci vo svojej prvotnej výpovedi uvádzala, že ani nevie, ako sa otočila,

pričom znalec smer otočenia doprava vylúčil, keďže aj takúto odchýlku od pôvodnej výpovede je možné
logicky pripočítať odstupu času a prirodzenému vytesňovaniu nepríjemných zážitkov. Rovnako tak
hodnovernosť prvotnej výpovede obžalovanej, podľa názoru krajského súdu, nespochybňuje ani zistenie
drobnej reznej ranky na ukazováku pravej ruky poškodeného, ktorá podľa vyjadrenia znalca mohla
vzniknúťprijehoinštinktívnejobrane.Drobnáreznárankaje,podľanázorukrajskéhosúdu,nešpecifické,

bežné poranenie, ktoré nezodpovedá len určitému konkrétnemu zraňujúcemu predmetu a priebehu
zranenia a síce naozaj mohlo vzniknúť pri obrane poškodeného, no zároveň vykonané dokazovanie
nedáva dostatočnú záruku pre záver, že takéto drobné zranenie si poškodený nespôsobil kedykoľvek
v relatívne krátkej časovej súvislosti predtým. Len možnosť, že takéto zranenie vzniklo pri obrane
poškodeného,priexistenciialternatívy,žetotonešpecifickézranenievznikloinýmspôsobom,dostatočne

presvedčivým spôsobom nedokazuje, že skutkový dej sa udial tak, ako bol popísaný obžalovanou pri
rekonštrukcii.

A už vôbec nie je možné skutočnosť, že obžalovaná nehovorí pravdu vyvodiť z jej tvrdenia, že intenzívne
hrdúsenie poškodeným trvalo tri minúty, čo znalec vylúčil, pretože takýto postup by s najväčšou

pravdepodobnosťou viedol k jej smrti. Odhad času a zvlášť v tak emocionálne vypätej situácii je výsostne
subjektívnou kategóriou a nepochybne sa hrdúsenému človeku bude javiť, že ubieha pomalšie ako za
inej bežnej situácie, a preto len zo skutočnosti, že obžalovaná nesprávne odhadla čas svojho hrdúsenia
pochybnosti o jej tvrdeniach nevyvoláva. Rovnako tak takéto pochybnosti nevyvoláva ani jej tvrdenie,
že bola hrdúsená dosť veľkou intenzitou, pričom znalec sa vyjadril, že išlo o malú až strednú silu, nie

silu veľkú, keďže odhad sily vlastného hrdúsenia bude tiež vysoko subjektívnou záležitosťou, a preto
skutočnosť, že obžalovaná odhadla silu hrdúsenia ináč ako znalec, nemôže svedčiť o tom, že by mala
snahu nevypovedať pravdu.

Priebeh skutkového deja tak, ako ho obžalovaná popísala vo svojej prvotnej výpovedi, aj podľa názoru

krajskéhosúduspĺňapodmienkynutnejobrany.Obžalovanáuviedla,žeobžalovanéhobodlavmomente,
keď ju hrdúsil, teda v čase, keď útok zo strany poškodeného trval, pričom z lekárskej správy chirurga
MUDr. Q. S. zo dňa 06.07.2008, ako aj pripojenej fotodokumentácie vyplýva, že poškodená mala
naozaj na krku stopy po hrdúsení, ktoré takto vyhodnotil aj znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie
súdne lekárstvo. Obžalovaná tvrdila, že poškodený ju hrdúsil tak intenzívne, že lapala po dychu, pričom

spomínaný znalec uviedol, že u obžalovanej boli zistené stopy po hrdúsení malou až strednou silou,
avšak už v takýchto prípadoch dochádza k bolestivosti v oblasti krku, k zamedzeniu prívodu vzduchu do
priedušnice a pľúc, k zamedzeniu prívodu krvi do mozgu, čo vyvoláva pocit dušnosti, dusenia, poruchy
vedomia, čo by mohlo spôsobiť aj to, že si obžalovaná na niektoré časti priebehu skutkového deja
nepamätá. Pokiaľ teda obžalovaná bola hrdúsená intenzitou, pričom z hľadiska posúdenia splnenia

podmienok nutnej obrany je nepodstatné aké pomenovanie je možné tejto intenzite priradiť, ktorá u nej
vyvolávala pocit dusenia, objektívne sa mohla domnievať, že je ohrozené minimálne jej zdravie, ak už
nie dokonca aj život.

Vychádzajúczcitovanéhoust.§25ods.2Tr.zák.ovybočeniezmedzínutnejobranyidevtedy,akobrana

bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim
sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Zo slovného spojenia „celkom zjavne neprimeraná útoku“,
vychádzajúc z princípu, že útočník je ten, kto primárne ohrozuje, alebo porušuje záujem chránený
trestným zákonom, a preto nesie riziko spojené s jeho útokom, vyplýva, že nutná obrana nemusí byťproporcionálna útoku, môže byť neprimeraná útoku, môže byť dokonca zrejme neprimeraná útoku,
pokiaľ má byť totiž nutná obrana úspešná predpokladá sa, že bude intenzívnejšia ako vedený útok,
nemôže len byť celkom zjavne neprimeraná. Rovnako tak podmienkou nutnej obrany nie je skutočnosť,

že útok nebolo možné odvrátiť inak. Práve preto obžalovaná nebola povinná pri útoku poškodeného
čakať, kedy bude jeho útok ešte intenzívnejší, aby ju teda hrdúsil veľkou silou, ktorá spravidla vedie k
smrti hrdúsenej osoby, nebola povinná pokúsiť sa zachrániť útekom. Vzhľadom na to, že poškodený mal
v čase smrti 179 cm a 82 kg a obžalovaná 157 cm a 57 kg, zjavne na ňu útočil fyzicky zdatnejší človek,
a preto ani útok nožom, teda predmetom, ktorým je možné spôsobiť smrť človeka, nebol celkom zjavne

neprimeraný útoku, ale naopak bol celkom zjavne odôvodnený, pretože obžalovaná bez použitia zbrane,
vzhľadom na fyzickú prevahu poškodeného, by zrejme nebola spôsobila útok poškodeného odvrátiť,
obžalovaná preto ani nebola povinná voliť iný spôsob obrany (kopnutie kolenom do rozkroku) a rovnako
tak nebola povinná pri obrane nožom zvažovať, do ktorej časti tela poškodeného zasiahne, pretože ako
to už bolo vyššie uvedené riziko spojené s útokom a tým pádom aj nasledovnou obranou nesie v prvom
rade útočník, v tomto prípade poškodený.

Na splnenie podmienok nutnej obrany potom nemá vplyv, že obžalovaná okrem iného konala aj v zlosti
a pod vplyvom frustrácie, čo nanajvýš mohlo jej obranu zintenzívniť, no v žiadnom prípade nespôsobilo
jej celkom zjavnú neprimeranosť.

Aj krajský súd teda dospel k záveru, že obžalovaná konala v nutnej obrane, ktorá vylučuje protiprávnosť
činu, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ obžalovanú spod obžaloby prokurátora
krajskej prokuratúry oslobodil a v tejto súvislosti potom mu ani neostávalo nič iné len poškodeného
Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s. v zmysle ust. § 288 ods. 3 Tr. por. odkázať s jej nárokom na
náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie krajského prokurátora postupom
podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.