Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoE/23/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608211153
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7608211153.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného F. I. X., X..H..E.., W., P. XX, G.: XX XXX XXX, proti
povinnému P. E., L., Q. XXXX/XX o vykonanie exekúcie pre 3.221,20 eur istiny s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu 9 Er 369/2008 -22 z 13.6.2011 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu čo do vymoženie sumy 1.408,29 eur, 6 %
ročného úroku z 3.769,53 eur od 18.7.2006 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 12,58 eur zastavil.
V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávnenej a žiadosť exekútora vydal 21.8.2008 poverenie na
výkon exekúcie pre exekútora na základe exekučného titulu (ďalej len titul), a to vykonateľného
rozhodcovského rozsudku, sp. zn. RK 320/06 - MK z 23.10.2006, že poverenie bolo vydané na
vymoženie istiny 3.221,20 eur s príslušenstvom, zmenkovej odmeny 12,58 eur, trov konania 49,79

eur, poplatku na vydanie poverenia 16,50 eur a trov exekúcie. Ďalej, že z predloženého exekučného
titulu bolo zistené, že ním priznaná suma pozostáva z dlžnej istiny úveru 2.361,25 eur, zmluvných
pokút 1.408,29 eur, ako zmenkovej istiny. Z predloženej zmluvy revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX
z 22.6.2005 zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver 1.328,22 eur, ktorý sa povinný zaviazal
splácať v 36 mesačných splátkach po 73,79 eur, tzn. že povinný sa celkovo zaviazal zaplatiť sumu
2.656,44 eur a že odplata za poskytnutie úveru predstavuje 1.328,22 eur. V zmluve bola uvedená

ročná percentuálna miera nákladov 26,77 eur. Povinný do podania návrhu na vykonanie exekúcie,
po vydaní rozhodcovského rozsudku oprávnenému zaplatil spolu 548,33 eur. Citujúc znenie § 57
ods. 2, ods. 3 , § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) § 45 ods.1,
2 ,3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 2 písm. a), § 3 ods. 1,
2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch § 52 ods. 3, § 53 ods. 1, 4 , § 54 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a čl. 3 ods.1 a bodu 1 písm. e) smernice č. 93/13/EHS

uviedol, že súd môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu a
že v prípade ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom môže exekučné konanie na návrh alebo
aj bez návrhu zastaviť. Taktiež konštatoval, že úver poskytnutý povinnému na základe Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX je spotrebiteľským úverom, že oprávnená poskytla povinnému dočasne finančné
prostriedky vo forme odloženej platby a že tak konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu

z Obchodného registra, že povinný je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu ako fyzická osoba a z
návrhu na vykonanie exekúcie ani z exekučného titulu nie je zrejme, žeby mu bol poskytnutý úver na
výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, že to, že v danej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu
vyplýva aj z toho, že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom
zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ
nemá možnosť zmeniť, resp. ovplyvniť obsah takto navrhnutých zmlúv, že uvedené je zjavné aj v danej

veci. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na to, že zo zmluvy o revolvingovom úvere a zmluvných
podmienok je zrejmé, že tieto boli vopred pripravené oprávneným, pričom podmienky úveru sú uvedenédrobnými písmenami s nahusteným textom, čo znemožňuje ich riadne prečítanie a oboznámenie sa s
nimi povinným, čo má za následok porušenie informačných povinností zo strany oprávneného. Taktiež
poukázal na skutočnosť, že rozhodcovským rozsudkom bola oprávnenému priznaná suma 3.769,53 eur

a to ako zmenková suma, ktorá okrem poskytnutého úveru s odplatou mala pozostávať aj zo zmluvných
pokút, pričom z jeho odôvodnenia nie je zrejmé akým spôsobom bola táto výška zmenkovej sumy
určená. Dohodu o vyplnení zmenky, ktorá bola súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
považoval za rozpornú s § 54 OZ. Rozpor videl v tom, že povinný podpísaním blankozmenku následne
nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť resp. namietať sumu v nej uvedenú. Z tohto dôvodu dohodu

o zabezpečení záväzku blankozmenkou považoval za neprimeranú podmienku, ktorá je neplatná,
keďže bola dohodnutá jednoznačne v prospech oprávneného na úkor povinného -spotrebiteľa, čím bola
spôsobená celkom zjavne nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Záverom
poukázal na skutočnosť, že zmluvná pokuta dohodnutá účastníkmi zmluvy, ktorú oprávnený požadoval
od povinného je neprimerane vysoká a v rozpore s dobrými mravmi nakoľko ide o sumu, ktorá výškou
prevyšuje poskytnutý úver.

Proti tomuto uzneseniu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol napadnuté
uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 103,44 eur.
V prvom rade poukázal na zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a pochybnosti o zákonnosti exekučného

súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a pri vydaní napadnutého uznesenia. Zdôraznil,
že vydaním poverenia na vykonanie exekúcie 21.8.2008 potvrdil exekučný súd splnenie všetkých
zákonných predpokladov a podmienok v zmysle § 44 ods. 2 EP, pričom ako zdôraznil ku dňu vydania
napadnutého uznesenia 13.6.2011 nedošlo k žiadnej pre toto konanie relevantnej zmene príslušných
ustanovení právnych predpisov, na ktoré sa exekučný súd odvolával. Podotkol, že z napadnutého

uznesenia objektívne nie je možné zistiť ani len to, prečo súd poverenie najprv bez akýchkoľvek výhrad
vydal a následne takéto výhrady mal a to bez toho, aby sa oprávnený k jeho postupu mohol vyjadriť
a by zmena postoja súdu bola v uznesení náležite zdôvodnená. Vychádzajúc z ust. § 45 ods. 1 písm.
c), ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní uviedol, že rozsah preskúmavacej právomoci exekučného
súdu je daný a vymedzený na preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného

titulu, na posúdenia rozporu plnenie vyplývajúce z exekučného titulu a jeho skúmanie ako plnenia
objektívne možného, dovolené alebo v súlade s dobrými mravmi, pričom z tohto ustanovenia ani v
širšom zmysle nevyplýva, že exekučný súd má právo preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého
sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. Ďalej uviedol, že posúdenie hmotnoprávneho základu
plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zák. o

rozhodcovskom konaní k ust. 159 ods. 3 O.s.p., § 40 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní v znení do
30.6.2009 a v znení po 1.7.2009 a oddelením nachádzacieho konania a konania exekučného. Namietal
aj postup súdu, kedy sa tento zaoberal zmluvou a posudzoval je podmienky za účelom posudzovania
súladu plnenia priznaného exek. titulom podľa § 45 zák. o rozhodcovskom konaní. Považoval ho
za rozporný so zákonom, keďže exekučný súd nie je oprávnený o takejto otázke vôbec konať a

rozhodovať, nakoľko jedinou procesne relevantnou možnosťou z hľadiska zák. o rozhodcovskom konaní
by bolo preskúmavanie rozsudku rozhodcom alebo postup v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Podľa jeho názoru svojim postupom exek. súd porušil elementárnu zásadu sporového
konania - dispozičnosť a kontradiktórnosť vyjadrenú v nutnosti podať návrh na súd stranou zmluvy, aby
bola zmluva preskúmavaná. Ochrana spotrebiteľa, ktorú sa súd bez správneho zistenia skutkového

stavu a správnej aplikácie relevantných ustanovení pokúšal zaviesť napadnutým uznesením nemôže
spočívať v porušovaní zákonných ustanovení či v porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu
uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré podľa názoru ústavného súdu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale že jeho obsahom
je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR (m.m. I. ÚS 26/94). Ďalej

vytýkalsúdu,ževrámciposudzovaniamateriálnejvykonateľnostirozhodcovskéhorozsudkuposudzoval
zmluvu, pričom súd môže posudzovať len plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie
plnenie, na ktoré zaväzuje zmluva, resp. iný právny dôvod.

Taktiež nesúhlasil len so strohým konštatovaním súdu o neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, ktorá je v

rozpore s dobrými mravmi. Ako vyplýva z čl. 13 zmluvy, jediným dôvodom pre vznik a uplatnenie nároku
na zmluvnú pokutu je omeškanie dlžníka so splácaním. Zmluvná pokuta teda vznikla ako sankcia za
nesplnenie povinnosti splatiť dlh včas, pričom výška zmluvnej pokuty závisela od počtu dní omeškania.
Podľa jeho názoru súd v odôvodnení opomenul zásadne ust. smernice Rady 93/13/EHS v zmyslektorého by mali byť spotrebitelia chránení proti zneužitiu právomoci zo strany predajcu alebo dodávateľa,
najmä proti jednostranným štandardným zmluvám a neprimeranému popretiu ich základných práv
v zmluvách. Pričom zdôraznil, že neplnenie povinností dobrovoľne prevzatých na základe platného

právneho úkonu nepredstavuje žiadne základné právo spotrebiteľa. Z napadnutého rozhodnutia tiež
nevyplývalo, prečo súd prvého stupňa za nedôvodnú považoval aj pokutu podľa čl. 14 zmluvy vo
výške 0,15 eur za každý deň omeškania, čo predstavovalo 1/500 zo zabezpečenej sumy Podľa jeho
názoru mal súd pri posudzovaní primeranosti zmluvných pokút vychádzať z porovnania výšky sankcie a
zabezpečenej povinnosti, z významu zabezpečenej povinnosti( v súvislosti s uvedeným poukázal aj na

rozsudok KS v Nitre z 3.2.2010, sp. zn. 5 Co 16/2010) a rovnako mal prihliadať aj na fakt, že povinný
porušil zmluvu tým najzávažnejším spôsobom, čo bolo práve neplatenie úveru ako hlavného predmetu
plnenia. Ďalej zdôraznil, že v otázke neprimeranosti bolo povinnosťou súdu zhodnotiť možnosť aplikácie
moderačného práva a nie ihneď aplikovať záver o neprimeranosti zmluvných pokút ako celku. K svojej
argumentácii odkázal aj na rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 3 Co 67/2008, ktorý vyslovil, že ak je možnosť
dvoch výkladov, z ktorých jeden ponecháva právny úkon aspoň v určitej podobe v platnosti a druhý ho

úplne zneplatňuje, potom prednosť má ten výklad, ktorý podporuje aspoň čiastočnú platnosť.
Oprávnený považoval za významné, že narastenie výšky zmluvnej pokuty záviselo od správania sa
povinného. Z uvedeného dôvodu považoval tvrdenia súdu o neprimeranosti zmluvnej pokuty a jej
rozpore s dobrými mravmi za nedôvodné. Záver súdu prvého stupňa, ktorý porovnával len výšku sankcií
bez zreteľa na vyššie uvedené viedol k záveru o obsolétnosti zmluvných pokút a k tomu, že dlhodobé

porušovanie povinností zo strany dlžníka (povinného) je akceptovateľný stav. Rovnako nesúhlasil s
tvrdením súdu , že nie je možné určiť akým spôsobom bola určená výška zmenkovej sumy, keďže
táto bola určená podľa čl. 6 ods. 6.3 písm. b) zmluvy a vyplývala z výšky pohľadávky oprávneného v
tom čase. K tvrdeniam , že dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s ust. § 54 OZ uviedol, že takto
dojednané zmluvné ustanovenie nie je v neprospech spotrebiteľa. Zmenka slúžila iba ako prostriedok

na zabezpečenie splnenia záväzkov povinného a jej vyplnenie záviselo výlučne na tom, či sa povinný
dostane do omeškanie s plnením svojich záväzkov. Taktiež zdôraznil, že zmenka je abstraktný cenný
papier a právo, ktoré je inkorpované v zmenke je právom obligačným. Vymáhaným nárokom nie je teda
nárokom zo zmluvy, ale zmenkovým nárokom, pričom nielen v exekučnom konaní ale ani v základnom
konaní súd nemôže jednostranne vstupovať do zmenkového vzťahu. Ďalej poukázal na rozhodnutia

odvolacích súdov v Prešove sp. zn. 9 Er 209/2010, v Košiciach sp. zn. 2 CoE 163/2010, 3 CoE
399/2010, v Žiline sp. zn. 6 CoE 16/2011 a Okresného súdu v Prešove 23 Zm 26/2005 a uviedol, že
postupexekučnéhosúdu,ktorývyplývalznapadnutéhouzneseniapredstavovalporušeniezmenkového
a šekového zákona. Z obsahu napadnutého uznesenia nevyplýval žiaden právne relevantný dôvod
vzťahujúci sa k právnemu dôvodu judikovaného plnenia. Súdom boli vznášané námietky výlučne

voči zmluvnému vzťahu, teda voči kauze zmenky, pričom zdôraznil že takýto postup platné právo
nepozná a teda ho pre postup súdu nepripúšťa. Skutočnosti týkajúce sa zmenkovoprávnej povahy
žalovaného nároku vyplývajú zo samotného exekučného titulu, keďže tento v odôvodnení obsahuje
všetky náležitosti týkajúce sa právnej povahy uplatneného nároku ako aj odôvodnenie kauzy zmenky.
Záverom preto uzavrel, že súd tak popri nedostatku právomoci na preskúmavanie exekučného titulu

spôsobom, ak je uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia aj neprípustne jednostranne zasiahol
do zmenkovoprávneho vzťahu bez zákonom danej právomoci. Záverom poukázal, že súd neodôvodil
svoje rozhodnutie o zastavené exekúcie v časti celého úroku z omeškania a že vydané rozhodnutie je v
tejto časti nepreskúmateľné, keďže súd neuviedol žiadne dôvody prečo zastavil v časti celého úroku z
omeškania. Dôsledkom toho je podľa jeho názoru nielen nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov

vydaného rozhodnutia ale aj s tým spojené odňatie možnosti konať pre súdom.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, (odvolanie smeruje proti uzneseniu)

a dospel k záveru, že odvolanie n i e j e dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a k
odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné:
Oprávnený v podanom odvolaní namietal rozsah preskúmavacej povinnosti exekučného súdu vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a k zmenkovému nároku a nesprávne právne posúdenie nároku

oprávneného na zmluvnú pokutu a nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa zastavenia
konania v časti úrokov z omeškania a nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa zastavenia
konania v časti úrokov z omeškania.Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z

dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v §
40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací
súd dodáva, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú
z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
obsahuje osobitný prieskumný inštitút, a to prieskumnú právomoc exekučného súdu. Toto ustanovenie
umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznanému rozhodcovským

rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,
ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a
povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a to berúc
do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd
nárok oprávneného posudzoval.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola 22.6.2005 uzavretá Zmluva o

revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru povinnému vo
výške 1.328,22 eur. Zmluvná odmena za poskytnutie úveru predstavovala sumu 1.328,22 eur. Na
zabezpečenienárokuoprávnenéhonavráteniesumyposkytnutéhoúverupovinnývystavilvdeňpodpisu
Zmluvy o revolvingovom úvere vlastnú blankozmenku na rad oprávneného.

Je nesporné, a oprávnený túto skutočnosť v odvolaní ani nenamietal, že Zmluva o revolvingovom
úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 2 písm.
a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa citovaných zákonných ustanovení
sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme a zmluvou

o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 4 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení do 1.1.2008, ak spotrebiteľ použije na

splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku alebo šek, musí si veriteľ počínať tak, aby
bolizachovanévšetkyprávaspotrebiteľa,ktorévyplývajúzozmluvyoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru.

V čase uzavretia Zmluvy o úvere medzi účastníkmi konania citované ustanovenie umožňovalo, aby
spotrebiteľ splnil svoj záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenkou. Z obsahu zmluvy i

zmluvných dojednaní (všeobecných obchodných podmienok) oprávneného však vyplýva, že v danom
prípade išlo o zabezpečovaciu zmenku, teda zmenku, ktorá len zabezpečovala práva oprávneného
ako veriteľa na uspokojenie jeho nárokov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To znamená, že aj keď
oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatňoval nárok na základe zmenky vystavenej dlžníkom, moholuplatniť len také práva, ktoré nie sú v rozpore s vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských zmlúv a úpravou
spotrebiteľských zmlúv obsiahnutou v európskych právnych normách.

Z tohto dôvodu, bez ohľadu na to, že oprávnený uplatňoval v rozhodcovskom konaní nárok na základe
zmenky vystavenej povinným, súd prvého stupňa správne posudzoval nároky oprávneného z úverovej
zmluvy, keďže aj rozsudok rozhodcovského súdu vychádzal pri rozhodovaní o zmenkových nárokoch
oprávneného práve z úverovej zmluvy účastníkov konania.

K neprimeranej výške zmluvnej pokuty odvolací súd uvádza, že podľa § 545a Občianskeho
zákonníka, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam
zabezpečenej povinnosti. Uvedené ustanovenie upravuje fakultatívnu možnosť, nie povinnosť súdu
znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Súd posudzuje primeranosť zmluvnej pokuty podľa hodnoty
a významu zabezpečenej povinnosti a svoje rozhodnutie, ktorým konštatuje neprimeranosť zmluvnej
pokuty a stanovuje rozsah jej zníženia, musí aj náležite odôvodniť.

Účastníci konania si v Zmluve o revolvingovom úvere dohodli pre prípad omeškania povinného so
splatením dlhu zaplatenie zmluvnej pokuty (čl. 13 Zmluvných dojednaní) vo výške 0,2 % z výšky
splátky za každý deň omeškania, resp. vo výške 5 % (pri omeškaní presahujúcom 15 dní) alebo 10 %
(omeškanie viac ako 30 dní). Zároveň pri omeškaní trvajúcom dlhšie ako 15 dní sa povinný zaviazal

zaplatiť oprávnenému nad rámec uvedených zmluvných pokút aj zmluvnú pokutu vo výške 50 % z
nominálnej výšky úveru.

Nárok na zmluvnú pokutu je samostatným majetkovým právom, ktorý netvorí príslušenstvo pohľadávky.
V prípade, ak je zmluvná pokuta viazaná na omeškanie s plnením peňažného dlhu, je dlžník zaviazaný

k jej zaplateniu popri úrokoch z omeškania. Ide o dva rôzne právne inštitúty, ktoré - aj keď sa viažu
k porušeniu tej istej povinnosti - môžu obstáť vedľa seba. Úrok z omeškania je zákonným dôsledkom
omeškania, pričom zmluvná pokuta je dohodnutou sankciou za omeškanie. S tým je potrebné počítať
pri stanovení výšky zmluvnej pokuty, aby pri súčasnej existencii oboch nárokov nebola zmluvná pokuta
neprimerane vysoká.

Ako sankciu za omeškania dlžníka totižto v Zmluve o revolvingovom úvere dohodol zmluvnú pokutu,
ktorej výška závisela od počtu dní omeškania dlžníka. Odvolací súd k tomu uvádza, že takto dohodnutú
zmluvnú pokutu (1.408,29 eur), ktorej suma prevyšuje výšku skutočne poskytnutého úveru, nemožno
považovať za primeranú a v súlade s dobrými mravmi, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v
posudzovanom prípade ide o vzťah spotrebiteľský.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom /napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones

SL/. V uznesení vo veci POHOTOVOSŤ c/a Korčkovská (C-76/10) uviedol, že: „smernica 93/13 (o
neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje
onávrhunanútenývýkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozhodnutiavydanéhobezúčastispotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento

účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.“

Základná právna úprava nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, pred ktorými je súd povinný

spotrebiteľa chrániť, je obsiahnutá v Smernici Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Takouto podmienkou podľa bodu 1 písm. e/ Prílohy jeaj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok,
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.

Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Odvolací súd k tomu uvádza, že v zmysle ust. § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka veriteľ má
nepochybne právo zabezpečiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi zabezpečovacími prostriedkami, avšak
v podmienkach, keď je účastníkom právneho vzťahu a dlžníkom spotrebiteľ, je potrebné zvýšenú
pozornosť venovať tomu, aby dojednané zabezpečenie nenapĺňalo povahu nekalej podmienky v zmysle
Smernice Rady č. 93/13/EHS.

V tomto smere nemožno zmluvnú pokutu dohodnutú takýmto spôsobom za primeranú a súladnú
s dobrými mravmi, a možno konštatovať, že v tejto časti rozsudok rozhodcovského súdu zaväzuje
účastníka na plnenie právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom (§ 45 z. č. 244/2002 Z. z.). Súd
prvého stupňa preto správne v napadnutom uznesení poukázal na neprimeranú výšku zmluvnej pokuty
a odvolací súd sa s týmto posúdením stotožňuje.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací
súd potvrdil napadnuté podľa ust. § 219 O.s.p.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.