Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. apríl 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/149/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911213336
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7911213336.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej T. Z. L., s.r.o. so sídlom v F. na Y. ulici č. XX
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrei Cvikovej s.r.o. so sídlom v Bratislave na Kubániho
ulici č. 16 proti Y. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v M. na T. ulici č. XXX/XX o vymoženie 1 889,57 eur s
prísl. vedenej u súdneho exekútora JUDr. Jána Sokola so sídlom v Košiciach na Jantárovej ulici č. 30 o
odvolaníoprávnenejprotiuzneseniuOkresnéhosúduTrebišovz29.9.2011č.k.14Er/1063/2011-13takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa domáhala u súdneho exekútora vykonania exekúcie na
vymoženie pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom z 23.8.2010 sp. zn. RK-955/10-MK. Súd prvého stupňa
po preskúmaní podmienok na vykonanie exekúcie v súlade s § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) zistil,
že oprávnená a povinný uzavreli 15.6.2007 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8000081673, ktorú
posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Ďalej citoval § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, ktorý je zo strany

zákonodarcu dopĺňaný a precizovaný, a v ktorom je s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedená
neprijateľná podmienka, ktorá od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky vyžaduje, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že zo skutočnosti, že uvedená
podmienka sa v príkladmom výpočte neprijateľných podmienok v čase uzavretia zmluvy nenachádzala,
nie je možné vyvodiť, že nejde o neprijateľnú podmienku. Poukázal na to, že zmyslom a účelom
úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom minimálne taký

štandard ako zakotvuje smernica 93/13/EHS. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú
povahu rozhodcovskej doložky uvedenú v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Súd
prvého stupňa zo Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000081673 a zmluvných dojednaní spoločnosti
T. L., spol. s r.o. zistil, že v bode 18 Zmluvných dojednaní Riešenie sporov - rozhodcovská doložka

je ustanovené, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce
alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy budú riešenécestoupríslušnéhosúduvsúdnomkonaníalebopredrozhodcomvrozhodcovskomkonaní.Výberjednej
z alternatív riešenia sporov podľa tejto zmluvy spočíva na žalobcovi. Podľa súdu prvého stupňa sa v
zmysle tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdialenostne

neprijateľnému a pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere
ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Aj keď existuje voľba aleternatív medzi rozhodcovským súdom
a príslušným súdom, konečná voľba je na navrhovateľovi a odporca nemá možnosť ju namietať ani
nijako ovplyvniť, čím spotrebiteľa núti, aby boli spory riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Takto
formulovanú rozhodcovskú doložku považoval súd prvého stupňa za neprijateľnú podmienku v zmysle §

53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neplatnej rozhodcovskej doložky
je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a navrhla napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania 115,38 eur.

Poukázala na niektoré časti odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 a uviedla,
že z tohto rozhodnutia vyplývajú podmienky, za akých môže exekučný súd zasahovať do právoplatne
skončenej veci. V prvom rade ide o zhodnotenie, či spotrebiteľ využil svoje procesné možnosti
priznané zákonom, akou je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorú je možné o. i. uplatniť

z dôvodu popierania platnosti rozhodcovskej doložky, a pri ktorej sú zákonom stanovené lehoty na
jej podanie. Dôsledkom postupu súdu je, že opomenutie alebo zmeškanie lehoty na podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku povinným nahradí exekučný súd svojim postupom ex offo, hoci
ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní ani ustanovenia Exekučného poriadku ho k tomu
neoprávňujú. Takýto postup oprávnená považuje za postup bez zákonnej opory a v rozpore s právom

Európskej únie. Exekučný súd v tomto konaní nevystupuje v pozícii súdu rozhodujúceho v základnom
konaní ani v pozícií súdu konajúceho o zrušení rozsudku, ale má konať v rámci právomoci, ktorú mu § 44
Exekučného poriadku určuje. Konaním nad uvedený rámec súd prvého stupňa porušil ústavné pravidlá
zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V ďalšom oprávnená uviedla, že za neopodstatnené považuje
aj závery súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Z dohodnutej rozhodcovskej

doložky vyplýva, že osoba podávajúca žalobu /žalobca/, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník, sa
môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom, alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva
neobsahuje povinnosť riešenia sporov výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania, ale je len
alternatívou. Takisto považovala za nedôvodné aj tvrdenia súdu o neprijateľnom mieste rozhodcovského
konania, nakoľko rozhodcovské konanie je ex lege v zásade písomné. Písomné je aj konanie pred

súdom, napr. pri vydaní platobného rozkazu, avšak písomná forma konania neznamená žiadny zásah do
práv jeho účastníka, nakoľko svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne. Ohľadne dostupnosti miesta
konania oprávnená uviedla, že ani v konaní pred všeobecným súdom sa nevychádza striktne z princípu
dostupnosti súdu. Dostupnosť miesta konania znamená jeho dosažiteľnosť, t.j. objektívnu možnosť sa
do neho dostať. V ďalšom poukázala na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a na dôvodovú

správu k uvedenému ustanoveniu. Ohľadne určenia rozhodcov uviedla, že podľa zmluvnej dohody je
výber rozhodcu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, ktorej voľba je v súlade so zákonom.
Za podstatnú považovala skutočnosť, že exekučný súd nie je oprávnený nahrádzať pasivitu povinného
svojou aktivitou založenou na argumentácii o postupe ex offo, ktorý je porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnená všetky ustanovenia rozhodcovskej doložky považovala za

súladné so zákonom.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., (pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,

na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie) a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných
ustanovení, správne vo veci rozhodol, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vecne správne a zákonné sú aj dôvody napadnutéhouznesenia, v dôsledku čoho je odôvodnenie presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Pokiaľ ide o oprávnenou v odvolaní namietaný rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku, odvolací súd uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní obsahuje osobitnú prieskumnú
právomoc exekučného súdu, ktorý je oprávnený a povinný posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,

ako keby právoplatný nebol, z hľadísk v ňom uvedených, teda či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom, a to berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a zmluvy,
na základe ktorej rozhodcovský súd nárok oprávneného posudzoval. V rámci prieskumu podľa § 44
Exekučného poriadku súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie je povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť,

či tieto nie sú v rozpore so zákonom. Exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný
orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a
povinný sú podľa exekučného titulu vecne legitimovaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu,
ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované. Pri skúmaní, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej

rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe
tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku z 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones
SL, kde Súdny dvor ES zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na
základe ktorej bol vydaný exekučný titul, keď uviedol, že „Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď,
ako sa oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo
nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“.

K oprávnenou namietanému porušeniu Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd uvádza, že viaceré

okresné a krajské súdy Slovenskej republiky pristúpili v obdobných prípadoch, podobne ako súd prvého
stupňa, k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a k preskúmavaniu
platnostirozhodcovskejdoložky,nazákladektorejbolvydanýrozhodcovskýrozsudokakoexekučnýtitul.
Na návrh niekoľkých sťažovateľov Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil súlad takéhoto postupu
s Ústavou Slovenskej republiky a nezistil porušenie zákona či ústavy všeobecnými súdmi. Napr. v

uznesení z 24.02.2011, IV. ÚS 55/2011-19 uviedol, že „Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok
v rozhodnom znení pojednával o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým (t. j. či
už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa
názoru ústavného súdu tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných
hmotnoprávnych zákonných ustanovení a nielen z procesného hľadiska, tak ako to tvrdí sťažovateľka. ...

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.“.

Pokiaľ ide o preskúmanie rozhodcovskej doložky z hľadiska jej neprijateľnosti, odvolací súd uvádza, že
právny vzťah medzi oprávnenou a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o revolvingovom úvere
z 15.6.2007 č. 8000081673, je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, čo nenamietala ani oprávnená. V posudzovanom prípade sa rozhodcovská

doložka nachádza v článku 18 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti T.
L. spol. s r.o. Podľa bodu 18.1 týchto dojednaní akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi
zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o revolvingovom úvere, s
porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušnéhosúdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky
uvedenej v článku 18.2 tejto Zmluvy o revolvingovom úvere. Výber jednej z alternatív riešenia sporov
podľa tejto Zmluvy o revolvingovom úvere spočíva na žalobcovi. Ďalej v bode 18.2.1 je uvedené, že

akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s
ustanoveniami tejto Zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o
revolvingovom úvere budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom
konaní pred jedným z rozhodcov tam uvedených.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je takáto neprijateľná podmienka
absolútne neplatná.

Prvostupňový súd konštatoval nekalosť rozhodcovskej doložky v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa,
aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a to aj napriek možnosti voľby medzi všeobecným a
rozhodcovským súdom. Oprávnená v odvolaní namietala, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka takéto dojednanie pripúšťa. Za dôležitú považuje voľbu, ktorú má žalobca a
tým môže byť aj spotrebiteľ. Ak však má spotrebiteľ ,,postavenie žalovaného, ani v konaní pred
štátnym súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná alebo či bude podaná v rámci
rozhodcovského konania“. Samotná oprávnená teda v odvolaní priznáva, že pokiaľ by mal povinný
spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak v prípade žaloby na rozhodcovskom súde si už nemôže zvoliť

súd. Tým len potvrdzuje, že povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej doložke nemá na výber, ak bude
zažalovaný na rozhodcovskom súde, čo je vlastne naplnenie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ pričom
zároveň zabúda na skutočnosť, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nerieši a
nevzťahuje sa na výlučnú možnosť riešenia spotrebiteľských sporov pred štátnym súdom. Nie je preto
možné súhlasiť s odvolacou námietkou, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym súdom

v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Správny je teda záver súdu o tom, že doložka, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v

rozhodcovskom konaní, je neprijateľná aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie
na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Uvedená doložka
je neprijateľnou podmienkou, nakoľko praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky
je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred

všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinného to
znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnená
už predformulovala v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá
klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl
z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv oprávnenej.

Je preto nutné zdôrazniť, že rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak
ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka,
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať

na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné.

Aj s posúdením rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej z dôvodu geografickej neprijateľnosti miesta
rozhodcovského konania sa odvolací súd stotožňuje, najmä keď tzv. geografická neprijateľnosť miesta

konania sporu bola predmetom rozhodovania súdneho dvora (rozsudok Océano Grupo Editorial,
spojené veci C 240/98 až C-244/98, rozsudok Pannon C-243/08). Odradzujúce účinky vyplývajúce z
geografickej vzdialenosti nevyplývajú len zo sporu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale tiež aj z
následnéhoprejednávania sporu natomistomsúdevovecisamej(§43ods.1zákonaorozhodcovskomkonaní). V danom prípade tak rozhodcovské konanie, konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
ako aj konanie o pôvodnej žalobe po prípadnom zrušení rozsudku by sa mali uskutočniť v sídle
rozhodcovského konania. To môže odradiť spotrebiteľa od toho, že neuplatní svoje práva, pretože

už len samotná geografická vzdialenosť je pre povinného zjavne nevyhovujúca. Odvolacia námietka
oprávnenej, že rozhodcovské konanie je písomné, je v tejto súvislosti nedôvodná, keďže odradzujúcim
faktorom je aj konanie na všeobecnom súde miestne príslušnom podľa miesta rozhodcovského konania
(§ 88 ods. 2 O.s.p.), a to nemá písomnú povahu. Pre porovnanie v prípade konania na štátnom súde
by mal povinný možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska (§ 87 písm. f/ O.s.p.).

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s ďalšou odvolacou námietkou oprávnenej, podľa ktorej ak má
spotrebiteľ postavenie žalovaného, tak ani v konaní pred štátnym súdom si nemôže zvoliť súd. Síce
platí, že pred štátnym súdom sa môže podať žaloba na ľubovoľnom súde a súd skúma príslušnosť iba v
prípadoch výlučnej miestnej príslušnosti (§ 88 O.s.p.), no v prípade námietky spotrebiteľa ako odporcu
by sa vec musela postúpiť všeobecnému súdu spotrebiteľa, čo je spravidla jeho bydlisko (§ 105 ods. 1

O.s.p.), takže pozícia spotrebiteľa z hľadiska možnosti dostať vec pred súd na prijateľnejšom mieste je
oproti rozhodcovskému konaniu založenému na problémovej doložke neporovnateľne výhodnejšia.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, teda bola od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, čím je rozhodcovský rozsudok nespôsobilým exekučným titulom na vykonanie
exekúcie.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa § 219 O.s.p. potvrdil
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože neúspešnej oprávnenej náhrada trov
odvolacieho konania nepatrí a povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.