Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2012

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sž/18/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010123
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.

a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci navrhovateľky: MARKÍZA
- SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/a, Bratislava, zastúpená spoločnosťou ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ
ZUZANA, s.r.o., Trnavská 11, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu,
Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/39/2011 zo dňa 07.
júna 2011, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/39/2011 zo dňa 07. júna 2011 z r u š u j
e podľa§250lods.2O.s.p.vspojenís§250jods.2písm.a/O.s.p.avecjej vracia naďalšiekonanie.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume 313,70 € do 30 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky spoločnosti ADVOKÁT
ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Odporkyňa rozhodnutím č. RP/39/2011 zo dňa 07.06.2011 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a
§ 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“), postupom
podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 33
ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci televíznej programovej služby TV MARKÍZA dňa

12.02.2011 o cca 10:58 hod. odvysielala reklamný šot na lieky Tantum Verde, pri ktorom nezabezpečila,
aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o
správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku, za
čo jej uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67
ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2002 Z.z. vo výške 3 320 €.

V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že výzva na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
bola zrealizovaná iba vizuálne, textom na spodnom okraji obrazovky. Text predmetnej výzvy bol uvedený
drobnejším písmom, jeho písmena boli bielej farby na tmavom podklade, ktorý bol striedavo zosvetlený.

Na miestach, kde boli v pozadí textu obsahujúceho výzvu žlté pastilky (stred a ľavá časť), sa zmenila
farba textu na zelenú farbu, text obsahujúci výzvu v tejto časti splýval s pozadím a bol ťažšie čitateľný.
Informácia o vlastnostiach liekov Tantum Verde obsahujúca aj výzvu na pozorné prečítanie poučenia
o správnom použití lieku bola zobrazená na štyroch riadkoch, v časovom rozmedzí cca 5 - 6 sekúnd.Odporkyňa dospela k záveru, že vzhľadom na krátkosť času, po ktorý bol vyššie uvedený text zobrazený,
ako aj na skutočnosť, že na niektorých miestach (v strede a v ľavej časti) textu obsahujúceho výzvu
boli v jeho pozadí žlté pastilky, s ktorými splýval text obsahujúci výzvu zelenej farby a vzhľadom na

skutočnosť, že text obsahujúci výzvu bol uvedený na štyroch riadkoch, nebolo ani priemerne vnímavému
divákovi umožnené prečítať celé znenie textu výzvy. Odporkyňa na základe uvedeného konštatovala,
že predmetná výzva nebola jednoznačná a zrozumiteľná.

II.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v súlade s § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O.s.p.“) v zákonnej lehote opravný prostriedok, domáhajúc sa zamietnutia rozhodnutia

odporkyne č. RP/39/2011 zo dňa 07.06.2011 a vrátenia veci na ďalšie konanie, respektíve pri potvrdení
rozhodnutiažiadalaoadekvátnezníženievýškyfinančnejsankcie.Namietala,ženapadnutérozhodnutie
bolo vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového a právneho stavu, je nepreskúmateľné vo
výrokovej časti a nepreskúmateľné a neodôvodnené v časti o uložení sankcie.

Navrhovateľka má za to, že požiadavka stanovená v ustanovení § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000

Z.z. bola splnená. Jednoznačnosť bola daná tým, že na obrazovke sa jedenkrát v rozsahu 6 sekúnd
objavil vizuálne zdôraznený text s textom poučenia, teda jednoznačne bola divákovi daná vizuálne
zrejmá informácia o skutočnosti, ktorú zákon v ustanovení § 33 ods. 4 písm. a/ vyžaduje. Táto informácia
bola zrozumiteľná, jasná, teda jednoznačná. Zrozumiteľnosť bola daná tým, že sa text poučenia zobrazil
vizuálnevdolnejtretineobrazovky,vdostatočnomgrafickomrozlíšeníodostatnéhovizuálnehodianiana

obrazovke, v rovnakom časovom limite a po dostatočne dlhú dobu. Bol použitý bežný a ľahko čitateľný
fond písma, písmená boli farebne odlíšené. Časový interval zobrazenia textu poučenia bol v rozsahu
cca do 6 sekúnd z celkového času trvania reklamného spotu v dĺžke 30 sekúnd, teda trval minimálne
jednu pätinu z celkového rozsahu trvania reklamného spotu.

Ďalej navrhovateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné, pretože

výroková časť neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola
naplnená skutková podstata správneho deliktu.

Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie navrhovateľka má za to, že je neprimerane vysoká, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, nemá oporu v zákone, nespĺňa funkciu výchovnú ani preventívnu. Ďalej
má za to, že samotná výška uloženej sankcie v tomto konaní nie je jednoznačne a nespochybniteľne

odôvodnená.

Navrhovateľka uviedla, že odporkyňa v rozmedzí mesiacov 04 až 05/2011 začala správne konania
voči vysielateľovi v celkovo 22 prípadoch vysielania reklamných spotov na rôzne lieky a liečivá. Išlo
o vysielania reklamných spotov v rozmedzí mesiacov december 2010 a január 2011. Vo všetkých
prípadoch odporkyňa udelila vysielateľovi sankciu vo výške 3 320 €, teda v celkovej úhrnnej výške

73 040 €. Voči navrhovateľovi bolo začaté množstvo správnych konaní za údajné porušenie toho
istého ustanovenia zákona v rozmedzí maximálne dvojmesačného monitorovaného vysielania a uložená
úhrnná sankcia vo výške cca 73 000 €. Takýto spôsob trestania považuje za neprimeraný a v rozpore s
ustanoveniami správneho poriadku, ako aj zákona o vysielaní a retransmisii a má za to, že takáto forma
hromadného sankcionovania nespĺňa funkciu výchovnú alebo preventívnu, ale považuje ju za represiu

voči vysielateľovi.

III.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku uviedla, že považuje
tvrdenia navrhovateľky ohľadne jednoznačnosti a zrozumiteľnosti výzvy za nepresné a zavadzajúce.
Navrhovateľka sa snaží navodiť dojem, že len výzva bola na obrazovke zobrazená 6 sekúnd. Zo

skutkového stavu je však zrejmé, že v časovom rozsahu cca 5 - 6 sekúnd bol na obrazovke zobrazenýtext obsahujúci informáciu o vlastnostiach liekov aj text výzvy. V uvedenom časovom rozsahu nie je
možné, aby sa priemerne vnímajúci divák v texte zobrazenom v napadnutom reklamnom šote natoľko
zorientoval, aby bol schopný zamerať svoju pozornosť na prečítanie si len tej časti zobrazeného textu,

ktorá vyzýva diváka, aby si prečítal poučenie o správnom použití lieku. Odhliadnuc od uvedeného,
text obsahujúci predmetnú výzvu splýval s pozadím, čo tiež sťažovalo jeho čitateľnosť. Vzhľadom na
krátkosť času zobrazenia textu obsahujúceho výzvu, veľkosť písma a celkové grafické spracovanie
reklamného šotu na liek Tantum Verde, nebolo umožnené priemerne vnímajúce divákovi, jednoznačne
a zrozumiteľne oboznámiť sa s výzvou podľa § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Prečítať text

výzvy bolo možné až po zastavení obrazu. Veľkosť písma bola výrazne menšia ako veľkosť všetkých
ostatných textov, ktoré sa v reklamnom šote objavili.

Zákonom stanovený rozsah na uloženie sankcie za porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č.
308/2000 Z.z. je zákonodarcom zámerne koncipovaný tak široko, aby bolo odporkyni umožnené uložiť
v prípade opakovaného porušenia identického ustanovenia prísnejšiu sankciu, najmä ak prechádzajúci
postih neviedol k náprave. Navrhovateľka bola už v minulosti sankcionovaná za spáchanie skutkovo

obdobných správnych deliktov ako v prípade skutku postihnutého napadnutým rozhodnutím. Na základe
vykonaného kontrolného monitoringu bolo začatých voči navrhovateľke viacero správnych konaní
v súvislosti s možným porušením § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., ktorých počet
zodpovedal množstvu zistených možných porušení zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že pri väčšine
týchto správnych konaní odporkyňa skonštatovala, že došlo k porušeniu zákona, prihliadla na túto

skutočnosťprirozhodovaníovýškesankcie.Zustanovenia§64ods.2prvávetazákonač.308/2000Z.z.
vyplýva odporkyni povinnosť pri opakovanom porušení predmetného ustanovenia, uložiť vysielateľovi
sankciu vo forme pokuty. Pretože v čase rozhodovania v správnom konaní, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie, bola navrhovateľka už právoplatne sankcionovaná za porušenie § 33 ods. 4
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. formou upozornenia na porušenie zákona rozhodnutím č. RL/47/2008

aj formou pokuty rozhodnutiami č. RP/21/2009 a č. RP/30/2009, bola odporkyňa povinná v zmysle §
64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. uložiť sankciu vo forme pokuty. Odporkyňa pri rozhodovaní o výške
sankcií uložených v navrhovateľkou menovaných správnych konaniach, prihliadla okrem iného aj na ich
množstvo, a z dôvodov uvedených v odôvodeniach rozhodnutí v týchto správnych konaniach, uložila
navrhovateľke sankciu v minimálnej výške.

Z uvedeného dôvodu súhrnná výška sankcií za všetky správne konania (podľa navrhovateľky ide o sumu
73 040 €) nedosahuje ani polovicu hornej hranice zákonom stanovenej sadzby, ktorú umožňuje uložiť
zákon č. 308/2000 Z.z. za jedno porušenie predmetného ustanovenia.

Odporkyňa má za to, že v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala
relevantné ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti

ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 71/1967 Zb.), nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne
odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.,
navrhovateľka nebola na svojich právach ukrátená rozhodnutím ani postupom správneho orgánu a že
napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky v súlade s § 250q ods. 2 O.s.p. rozhodnutie odporkyne č. RP/39/2011 zo dňa 07.06.2010
potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne v rozsahu a z

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu
odporkyne, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcu odporkyne
na pojednávaní súdu dňa 17. januára 2012 dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne zruší a vec vráti
odporkyni na ďalšie konanie.Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa§250lods.1O.s.p.podľaustanovenítejtohlavysapostupujevprípadoch,vktorýchzákonzveruje

súdomrozhodovanieoopravnýchprostriedkochprotineprávoplatnýmrozhodnutiamsprávnychorgánov.

Podľa § 2501 ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti
druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“
ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v

skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov,
ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom
samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom,
a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Podľa § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielaná reklama na lieky okrem liekov
podľa odseku 3 a § 31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá a overiteľná a musí
zodpovedať požiadavke ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama musí obsahovať jednoznačnú
a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej
informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku.

Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: pokutu.

Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak
vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu

rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola
porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia,
ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30,
ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez
oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania
a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,
poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenieasankciu,ktorúužprípadneuložilsamoregulačnýorgánpreoblasťupravenútýmtozákonom
v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa§67ods.5písm.a/zákonač.308/2000Z.z.radauložípokutuvysielateľovitelevíznejprogramovej
služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej
komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.Podľa§71ods.1zákonač.308/2000Z.z.nakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,
56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Navrhovateľka dňa 10.01.2012 predložila súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
značka 8Sž/18,22,23,24/2011 zo dňa 24.11.2011 vo veci MARKÍZA- SLOVAKIA, s.r.o., vs. Rada pre
vysielanie a retransmisiu.

Kuvedenýmrozsudkomnapojednávanídňa17.01.2012poverenýpracovníkodporkyneuviedol,žerada
má výhrady k procesno-právnemu aj hmotno-právnemu posúdeniu veci, pričom ak by sa aj stotožnila

s kvalifikáciou správneho deliktu, že ide o pokračujúci správny delikt, tak sa nestotožňuje s procesným
postupom, ktorý jej určil najvyšší súd pri ukladaní sankcií, v uvedených veciach. Odporkyňa rozhodla v
súlade so zákonom, pretože neprekročila hornú hranicu zákonného rozpätia. Procesno-právna stránka
zásadysprávnehotrestania(analogickypodľatrestnéhopráva)jenavrhnutápretrestaniefyzickýchosôb
v trestnom konaní a preto ju nemožno plne analogicky uplatniť pri trestaní právnických osôb v správnom

konaní. Rada ako správny orgán sa od orgánov činných v trestnom konaní odlišuje okrem iného inými
procesnými oprávneniami. Medzi tieto rozdiely patrí napr. orgány činné v trestnom konaní zasadajú
neustále, rada zasadá raz za dva týždne, kým orgány v trestnom konaní majú zákonom stanovené dlhé
lehoty na vybavenie veci, rada musí rozhodnúť v šesťmesačnej subjektívnej lehote.

Trestanie fyzických osôb v trestnom konaní nevykazuje takú vysokú frekvenciu páchania trestných činov,

ako je tomu pri páchaní správnych deliktov právnickými osobami. Okrem toho trestné právo pozná
inštitút väzby, kedy možno efektívne prerušiť páchanie trestných činov. Právnické osoby však môžu
páchať správne delikty kontinuálne. Trestné právo pozná inštitút úhrnného trestu, pričom správny orgán
takto úhrnný trest uložiť nemôže. Z uvedených rozdielov je zrejmé, že procesnú stránku trestania, ktorá
vyplýva z trestného zákona, ako aj z trestného poriadku, v žiadnom prípade nemožno použiť úplne

analogickyakovtrestnomkonaní.Vzhľadomnaspomenutúmožnosťkontinuálnehopáchaniasprávnych
deliktov právnickými osobami by rada nerobila nič iné, len by jednotlivé delikty spájala do jedného
konania, či už by sa jednalo o tzv. pokračovacie delikty alebo o súbeh správnych deliktov (absorbčná
zásada). Podstatné podľa názoru odporkyne je dodržať pri správnom trestaní hmotno-právnu stránku
správneho trestania pokračovacích správnych deliktov a teda za jednotlivé čiastkové útoky neuložiť trest

vyšší ako je horná hranica zákonného rozpätia.

Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách
schválenéhoVýboromministrov13.februára1991(ďalej aj„odporúčanieosprávnychsankciách“),ako
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976)

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne
delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému
režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú
zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu,
voči ktorému je vyvodzovaná administratívno-právna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č.

6Odporúčaniaosprávnychsankciách,podľaktorejjenevyhnutnévrámcisprávnehokonaniavoveciach
správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31
aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnýmideliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú
určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné

činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne
delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu

dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie
právepriestupkom.Vobochprípadochideosúčasťtzv.správnehotrestania,opostihsprávnymorgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či
už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda

reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti
postihu delikventa.

V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13.

februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych
sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih
protiprávneho konania možno uplatniť len v primeranej lehote.

Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba
vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona.

Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov
neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom
delikte, pri nedostatku špeciálnej úpravy, je potrebné použiť „analogiae legis“ § 122 ods. 10 Trestného
zákona.

Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z

časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení
vzťahujúcich sa na správny delikt.

Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračujúci trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval
v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden
trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe

ichpáchaniaavpredmeteútoku,akoajsubjektívnasúvislosť,najmäjednotiacizámerpáchateľaspáchať
uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej
republiky.

Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa
znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom

páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a
že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.
Pokračovanievtrestnomčinepritomvyžadujeajblízkusúvislosťvčaseapredmeteútoku.Ajkeďčasovú
súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Spomenutá
časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 32/2005).Podľa najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií neriadil.

Konajúci správny orgán mal postupovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb., na ktorý
odkazuje § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy

sankcionovanie posúdiť analogicky podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona s tým, že mal zohľadniť
špecifiká tohto konania.

Vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko
č.1 zo dňa 6. decembra 2007), ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká
odpoveď (napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), treba prihliadnuť na skutočnosť,

že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z. a zákona č. 300/2005
Z.z. a vyhodnotenie doteraz zisteného stavu veci vo vzťahu k prejednávanej veci a preskúmavanému
rozhodnutiu správneho orgánu stanovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
8Sž/18,22,23,24/2011 zo dňa 24. novembra 2011 a sp. zn. 6Sž/27,23,19/2011 zo dňa 14. decembra
2011 v právnej veci navrhovateľky MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o. a MAC TV, s.r.o., v ktorých išlo

o rovnakú skutkovú vec.

Úlohou odporkyne v novom konaní bude prešetriť, či s predmetným porušením zákona súvisia z
časového hľadiska aj iné skutky navrhovateľky týkajúce sa porušenia povinnosti vysielateľa podľa § 33
ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a na základe vyššie uvedeného, po došetrení skutkového stavu
veci a určení časovej súvislosti skutkov v intenciách ustanovenia § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z.,

vydá nové rozhodnutie. Zároveň bude potrebné, aby správny orgán zaujal stanovisko k výkladu § 122
ods. 10 trestného zákona používaného v trestnom práve o tom, že za pokračovanie v trestnej činnosti sa
považuje len činnosť páchaná do oznámenia vznesenia obvinenia a to vo vzťahu k správnemu trestaniu
a inštitútu začatia správneho konania (§ 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 18 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní) a to v tom smere, či začatie správneho konania resp. oznámenie o

začatí správneho konania, majú za následok koniec plynutia (resp. uplynutie) časového úseku, za ktorý
je možné viacero porušení rovnakej povinnosti vysielateľa, označiť ako pokračujúci správny delikt.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne č.
RP/39/2011 zo dňa 07.06.2011 zrušil podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.
a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. tak,
že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby za
prevzatie a prípravu veci zo dňa 28.07.2011 a opravný prostriedok zo dňa 01.08.2011 t.j. 2 x 123,50 € =

247 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) a dvakrát režijný paušál podľa § 16
ods. 3 citovanej vyhlášky v požadovanej výške 2 x 7,21 € = 14,42 €. Celkom boli priznané trovy právneho
zastúpenia 247 € + 14,42 € + 20% DPH = 313,70 €.

Priznanú náhradu trov konania je odporkyňa povinná zaplatiť na účet č.: XXXXXXXXXX/XXXX vedený

vo B., a.s.,.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.