Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. december 2011

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 11C/79/1995

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1595899824
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Blahutiaková

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2011:1595899824.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V sudkyňou JUDr. Monikou Blahutiakovou v právnej veci navrhovateľky:

R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX, zastúpenej Mgr. Ferdinandom Pethöom, advokátom, AK
Ružomberská 6, 821 05 Bratislava proti odporcovi: 1. Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, O., 2. Bytové
družstvo Petržalka, Budatínska č. 1, 851 01 Bratislava, IČO: 00 169 765, zastúpenému JUDr. Jozefom
Boledovičom, advokátom, Rovinka 578, o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Odporcovi 1. súd náhradu trov konania nepriznáva.

Navrhovateľka j e p o v i n n á nahradiť odporcovi 2. trovy konania vo výške 4.880,96 € na účet
advokáta JUDr. Jozefa Boledoviča, Rovinka č. 578, č. ú. 11613582/0900, vedený v Slovenskej sporiteľni,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa domáhala reparácie následkov protiprávnych konaní oboch odporcov, ktoré mali
zasiahnuť do jej osobnostných práv a právom chránených záujmov. V tomto konaní sa domáhala
odškodnenia ujmy imateriálnej povahy a satisfakčnou žalobou žiadala od odporcov, ktorých považuje za
zodpovedných, zaplatenie sumy 252.000.- Sk, neskôr sumy 30.900 .- Eur titulom náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorú jej mali spôsobiť nezákonným postupom a neoprávneným zásahom do jej práva bývania,
keď od januára 1990 do 24. októbra 1992 nemohla užívať byt na J. ( predtým S. ) ul. č. X B. O., ktorého
bola výlučnou nájomkyňou. Uviedla, že v tomto období musela žiť a bývať v ubytovniach a provizórnych
podmienkach, čím utrpela osobnostnú i spoločenskú traumu, prišlo k narušeniu jej súkromia, občianskej
cti a dôstojnosti. Tvrdila, že nemajetková ujma jej vznikla v dôsledku konania odporcu 1., exmanžela,
ktorý ju nechcel vpustiť do vyššie označeného bytu napriek právoplatnému titulu pre jeho užívanie a
ktorý ju traumatizoval neustálymi udaniami na políciu, kde trávila veľa času podávaním vysvetlení. Ďalej

uviedla, že mala sťažené podmienky pri starostlivosti o dcéru Q. v dôsledku zdĺhavého prepravovania
sa za škôlkou, návštevou detského lekára podľa rajonizácie danej registrovaným trvalým bydliskom,
obmedzenia pri príprave stravy a pri zabezpečovaní hygieny (pranie a sušenie bielizne, osobná hygiena)
v ubytovniach. Sťažené podmienky a obmedzenia vyplývajúce s vyššie uvedeného konania odporcov
pocítila aj v nemožnosti získať zamestnanie primerané svojej kvalifikácii, čo malo ďalej vplyv na jej
zamestnanecké príjmy.

Ďalej argumentovala tým, že 2.odporca sa iniciatívne nepodieľal na náprave protiprávneho stavu,
ktorý spôsobil rozhodnutím o jej vylúčení z bytového družstva a pridelením bytu 1.odporcovi, riadne
nevykonával svoje vlastnícke práva, čím nezákonne a neoprávnene zasiahol do jej práva bývania.
Preto podľa názoru navrhovateľky tiež zodpovedá za vznik ujmy, ktorá jej vznikla v nemateriálnej sfére.Svoje tvrdenia odôvodňovala a argumentovala skutkovým a právnym stavom zisteným v jednotlivých
konaniach a ktoré sú obsahom jednotlivých rozhodnutí tunajšieho súdu, odvolacieho i dovolacieho súdu.
Tieto rozhodnutia pripojila k žalobe.

Odporca 1., bývalý manžel navrhovateľky, považoval návrh za nedôvodný a poukazujúc na to, že vo
vzťahu k navrhovateľke splnil všetky súdom uložené povinnosti, žiadal návrh zamietnuť. Nepovažoval
sa v tejto právnej veci za pasívne legitimovanú osobu.

Odporca 2. s poukazom na obdobie, za ktoré si navrhovateľka uplatňuje nároky a v ktorom sa proti
odporcovi 1. domáhala vypratania vyššie označeného bytu, namietal nedostatok pasívnej legitimácie.
Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žiadal zohľadniť skutkový stav zistený v jednotlivých konaniach
o navrhovateľkou uplatnených nárokoch a právny stav vyplývajúci z právoplatných rozhodnutí o týchto
nárokoch. Poukazoval na totožnosť skutkových okolností, z ktorých si navrhovateľka vyvodzovala tak
nárok na náhradu materiálnej škody, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom spisov, najmä s
obsahom právoplatných rozhodnutí tunajšieho súdu sp. zn. 5C 14/89 zo dňa 30.3.1989, 8C 87/95 zo
dňa 5.9.1996, 15C 407/99 zo dňa 21.3.2002, 6C 2163/93 zo dňa 8.3.2006 a ostatnými listinami tvoriacimi
obsah spisu, pričom zistil, že navrhovateľka žalobou zo dňa 30.12.1993 a jej doplnkami zo dňa 4.2.1994

a 18.11.1994 sa domáhala proti odporcom náhrady škody z dôvodu, že odporcovia jej znemožnili
bývanie v byte na J. ul. č. X v O., náhrady nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti pre zásah do
jej súkromného života a náhrady nedoplatku na nájomnom. Konanie o žalobou uplatnených nárokoch
sa viedlo na tunajšom súde pod sp. zn. 6C 216/93. Uznesením zo dňa 9.2.1995 č.k. 6C 216/93-19,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.2.1995, bol nárok navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy

vylúčený na samostatné konanie, ktorý je predmetom konania vedeného pod sp.zn. 11C 79/95 a ktoré
však dňa 16.10.1995 bolo prerušené do právoplatného skončenia právnej veci vedenej pod sp.zn. 6C
216/93. Toto prerušenie trvalo do 9.5.2006.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že navrhovateľka a odporca 1. boli manželia. Ich

manželstvo bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 5C 14/89 zo dňa 30.3.1989.

Navrhovateľka a odporca 1. boli spoločnými nájomcami družstevného bytu č. XX na X. poschodí
bytového domu na J., predtým S., ulici č. X B. O.. Po rozvode manželstva uzavreli dohodu o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva a o ďalšom nájme vyššie označeného bytu sa dohodli tak, že dňom

11.5.1989 sa stáva navrhovateľka výlučnou užívateľkou bytu s tým, že odporca 1. nemá voči nej žiadne
nároky. Navrhovateľka dohodu o ďalšom nájme bytu oznámila odporcovi 2., ktorého predstavenstvo
túto skutočnosť zobralo na vedomie dňa 21.6.1989. Navrhovateľka v auguste 1989 vycestovala s vtedy
maloletou dcérou do zahraničia a vrátila sa až v decembri 1990. Z oznámenia č.p. PC-X-XXXX/XX
vyhotoveného dňa 16.10.1989 a adresovaného Stavebnému bytovému družstvu v obvode Bratislava V

súd zistil, že navrhovateľka aj so svojou maloletou dcérou sa zdržovala od 12.8.1989 v zahraničí bez
povolenia čs. úradov na neznámom mieste.

Bývalý Obvodný národný výbor Bratislava V, odbor finančný, listom zo dňa 2.11.1989 č.j. Rp XXXX/XX
konštatujúc, že navrhovateľka dňa 12.8.1989 nelegálne opustila ČSSR a majetok ( členský podiel X-

H. O. Č.. XX na S. X B. O. ), ktorý tu opustila, pripadol do vlastníctva čsl. štátu podľa § 453a ObčZ,
žiadalo odporcu 2. o vyčíslenie zostatkovej hodnoty členského podielu, zrušenie členstva navrhovateľky
v SBD a poukázanie zostatkovej hodnoty členského podielu predmetného bytu k 12.8.1989 na účet
ObvNV pod hrozbou vymáhania si nárokov cestou arbitráže. Predstavenstvo odporcu 2. dňa 10.11.1989
vylúčilo navrhovateľku z bytového družstva podľa článku 33, ods. 1, písm. f/ Stanov SBD. Keďže

nepoznalo miesto, kde sa navrhovateľka zdržuje, oznámenie zo dňa 17.11.1989 o tomto rozhodnutí
navrhovateľke nikdy nedoručilo do vlastných rúk. Opustený byt následne pridelilo rozhodnutím zo
dňa 21.3.1990 odporcovi 1. ako svojmu členovi s členským číslom XXXXX a dňom 1.4.1990 mu ho
odovzdalo do užívania na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 29.3.1990. Neskôr toto
rozhodnutie ako aj rozhodnutie o vylúčení navrhovateľky z družstva zrušil. Právny názor, pokiaľ ide o

platnosť dohody uzavretej medzi navrhovateľkou a 1. odporcom dňa 11.5.1989, ako aj rozhodnutia o
vylúčení navrhovateľky z družstva, príslušných ustanovení Stanov SBD, ustanovenia § 453a ObčZ, ako
aj rozhodnutia o pridelení bytu 1. odporcovi, je vyslovený v stanovisku Mestskej prokuratúry č. j. Kd349/90 zo dňa 14.12.1990. Je zrejmé, že odporca 2. si osvojil toto stanovisko a reagoval rozhodnutiami,
na základe ktorých sa obnovil pôvodný užívací vzťah k označenému bytu.

Navrhovateľka sa na tunajšom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 3/91 domáhala určenia,
že je výlučným nájomcom vyššie označeného bytu a vypratania bytu odporcom 1. Rozsudkom zo
dňa 16.5.1991 tunajší súd určil, že navrhovateľka je jeho výlučným nájomcom a určil odporcovi 1.
povinnosť vysťahovať sa z tohto bytu, ktorú viazal na zabezpečenie náhradného bytu alebo náhradného
ubytovania. Rozsudkom Mestského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 363/91 zo dňa 5.12.1991 bol tento

rozsudok v časti výroku o bytovej náhrade zmenený tak, že odporcovi 1. bola uložená povinnosť byt
vyprataťbeznárokunabytovúnáhradu.Odporca1.nebolúspešnýanivdovolacomkonaní,keďNajvyšší
súd SR v konaní 2Cdo 7/92 rozsudkom zo dňa 29.5.1992 jeho dovolanie zamietol. V tomto rozsudku
dovolací súd uzavrel, že zotrvanie odporcu 1. v byte je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené s tým, že
zrušujúce rozhodnutia odporcu 2., vykonané v súlade so Vzorovými stanovami SBD, obnovili pôvodný
užívací stav, ktorý platil vo vzťahu v predmetnému bytu po dohode bývalých manželov o jeho ďalšom

užívaní. Súčasne vyslovil, že právo uplatnené navrhovateľkou v tomto konaní bolo potrebné právne
posúdiť ako právo užívateľa bytu na ochranu proti neoprávneným zásahom doň. Odvolací Mestský súd v
Bratislave žalobu proti odporcovi 2. (vtedy s názvom SBD Bratislava V) zamietol pre nedostatok pasívnej
legitimácie, vychádzajúc z obsahu dohody medzi bývalými manželmi a zo skutočnosti, že žalobe a
uplatnenému právu navrhovateľky tento účastník neodporoval.

Navrhovateľka sa domáhala od odporcov náhrady škody vo výške 143.438.- Sk s 3% úrokom z
omeškania od 5.12.1991 do zaplatenia. Konajúci súd vo veci náhrady škody rozhodol dňa 24.6.1998
rozsudkom č.k. 6C 216/93-64. Vo svojom rozhodnutí okrem iného konštatoval, že odporca 1. vedomým
konaním zabránil navrhovateľke vstupu do bytu a jeho užívanie aj po rozhodnutiach súdov v otázke

určenia nájomného práva navrhovateľky k tomuto bytu a byt uvoľnil až v priebehu vykonávacieho
konania. Odporca 2. ako prenajímateľ v zmysle § 161 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného
do 31.12.1991 resp. v zmysle § 187 ods. 1 ObčZ účinného od 1.1.1992 bol povinný zabezpečiť
užívateľovi (nájomcovi) bytu, teda navrhovateľke plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu.
Zodpovednosť odporcov právne odôvodnil argumentujúc ustanovením § 420 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

O žalobou uplatnenom nároku rozhodol následne Krajský súd dňa 25.3.1999 rozhodnutím č.k. 14 Co
34/99-106, Najvyšší súd SR dňa 23.7.2003 rozhodnutím sp. zn. 5Cdo 72/03, následne tunajší súd
rozsudkom č.k. 6C 216/93-302 dňa 8.3.2006 v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

č.k. 4Co 230/03-216 zo dňa 23.6.2004. V tomto konaní dospel k záveru, že odporca 1. spôsobil
navrhovateľke škodu porušením právnej povinnosti, keď nerešpektoval užívacie práva (nájomné práva)
navrhovateľky k vyššie označenému bytu, čím jej spôsobil materiálnu škodu. Právoplatným výrokom
súdu bolo vyslovené, že 2. odporca v konaní o náhradu materiálnej škody nebol zodpovednostným
subjektom, nebolo preukázané jeho zavinenie situácie, ktorá vznikla na strane navrhovateľky a z ktorej

navrhovateľka vyvodzovala voči nemu zodpovednosť.

Nárok navrhovateľky, ktorý je predmetom konania vedeného pod sp.zn. 11C 79/95, súd vzhľadom na
skutkovú argumentáciu v podaniach zo dňa 4.2.1994 ( č.l. 6 ), 18.11.1994 ( č.l. 7), 22.9.1999 ( č.l. 28),
14.1.2008 ( č.l. 90 ) zo dňa 17.3.2008 ( č.l. 108 ) posudzoval podľa § 11 a nasledujúcich Občianskeho

zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobe v časti, ktorou si žalobkyňa
uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nebolo možné vyhovieť. S prihliadnutím na okolnosti,
ktorévkonanívyšlinajavoaktorémalsúdpreukázanélistinami,tvoriaciminajmäobsahspisu6C216/93,
súd dospel k záveru, že navrhovateľka dôkazne nepreukázala existenciu predpokladov pre priznanie
žalobou uplatneného nároku, keďže v konaní nebolo dôkazne preukázané zníženie jej dôstojnosti alebo

vážnosti v spoločnosti ako predpokladu pre priznanie materiálnej satisfakcie. Súd konštatujúc, že na
priznanie nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnostných práv navrhovateľka nepreukázala
splnenie zákonom vyžadovaných podmienok, žalobu dňa 9.4.2008 rozsudkom č.k. 11C 79/95 -
125 ako nedôvodnú zamietol. Argumentoval tým, že pokiaľ ide o dokazovanie predpokladov pre
priznanie primeraného zadosťučinenia, dôkazné bremeno v tejto časti ťaží žalobcu, ktorý pre úspech

v spore a pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí preukázať, že jeho dôstojnosť
alebo vážnosť v spoločnosti bola znížená v značnej miere a v príčinnej súvislosti s tvrdeným
zásahom, takže iba morálne zadosťučinenie nepostačuje. Súd mal za to, že pokiaľ navrhovateľka
vo veci odškodnenia nemajetkovej ujmy argumentovala porušením právnej povinnosti odporcami atoto porušenie preukazovala konštatovaniami a právnymi závermi vyslovenými vo vyššie uvádzaných
právoplatných súdnych rozhodnutiach, súd túto argumentáciu a dôkazy produkované navrhovateľkou
nepovažoval za postačujúce, keďže stále absentoval dôkaz o znížení jej dôstojnosti a vážnosti v

spoločnosti.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č.k. 14Co 346/2008-158 zo
dňa 2.12.2008 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie považujúc napadnuté
rozhodnutie za predčasné. Prvostupňovému súdu vytýkal, že riadne nezistil skutkový stav, odôvodnenie

prvostupňového rozsudku nepovažoval za postačujúce a presvedčivé, rozsudok považoval za
nepreskúmateľný. Konanie prvostupňového súdu považoval za zaťažené procesnou vadou - vadnýn
postupom súdu, ktorým bola navrhovateľke odňatá možnosť uplatňovať procesné práva priznané jej
zákonom za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jej práv. Odvolací súd ďalej vytýkal prvostupňovému
súdu, že navrhovateľka v konaní navrhovala vykonanie dôkazov, ktoré prvostupňový súd nevykonal
a tak neskôr rozhodol na neúplnom skutkovom základe. Ďalej zdôraznil, že z podania navrhovateľky

zo dňa 4.2.1994 vyplýva, že na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy doložila do spisu
18 listinných dôkazov, preto konštatovanie prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku o neunesení
dôkazného bremena navrhovateľkou nemôže obstáť a je porušením pravidla na spravodlivý súdny
proces. Za negatívum v neprospech navrhovateľky považoval odvolací súd v svojom zrušovacom
uznesení aj absenciu skutkových zistení ohľadom okolností zrušenia členstva navrhovateľky v bytovom

družstve a ohľadne pridelenia bytu odporcovi 1.

Keďže odvolací súd nepovažoval skutkový stav za dostatočne zistený a postup súdu posúdil ako postup,
ktorým bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, zrušil napadnutý rozsudok, vec mu
vrátil na ďalšie konanie s uložením povinnosti súdu prvého stupňa predovšetkým doplniť dokazovanie

v smere naznačenom v zrušovacom ustanovení, ako aj ustáliť či vrátenie veci do pôvodného stavu, t.j.
vrátenie bytu navrhovateľke možno považovať za postačujúce a či na strane navrhovateľky došlo k takej
ujme, aby bolo odškodnenie opodstatnené. Súdu uložil povinnosť vysporiadať sa s otázkou, či je nárok
navrhovateľky opodstatnený vo vzťahu k obom odporcom.

V intenciách pokynu odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd viazaný podľa § 226 O.s.p., súd
opakoval dokazovanie obsahom listín, ktoré sú založené v spise 6C 216/93 a ktorý spis v celosti bol
a je pripojený ako listinný dôkazný materiál v konaní 11C 79/95, opakoval dokazovanie listinami, ktoré
v priebehu konania predkladali účastníci konania. Z listín, ktoré sú obsahom tohto spisu prvostupňový
súd mal preukázané skutkový stav, ktorý bol skutkovým základom pre rozhodnutia súdov najmä vo veci

užívacie práva k bytu a náhrady materiálnej škody navrhovateľke.

Navrhovateľka naďalej aj v novom konaní tvrdila, že dôkazy, predložené súdu dňa 4.2.1994 v doplnení
žaloby zo dňa 2.2.1994 dokazujú, že súkromný a spoločenský život navrhovateľky a jej maloletej
dcéry bol úplne narušený vinou oboch odporcov. Ďalej tvrdila, že v dôsledku týchto ich zásahov

nemala možnosť riadneho osobného, spoločenského života a zamestnania, ani možnosť zabezpečenia
harmonického vývoja a zdravia svojmu maloletému dieťaťu. Podľa názoru navrhovateľky neustále
neodôvodnené podania na polícii odporcom 1. ako aj dlhotrvajúci stav bezdomovectva spôsobili jej
psychickú traumu, ktorá má následky do dnešného dňa. Konanie odporcu 1. pociťovala ako nátlak
s cieľom odradiť ju od obrany jej práva k bytu. Odporcu 2. vinila z toho, že aj keď si bol vedomý

svojho predchádzajúceho nezákonného postupu, nevykonal žiadny účinný krok na jeho nápravu, ale sa
nečinne prizeral zápasu navrhovateľky s odporcom 1., hoci ako vlastník bytu mal k dispozícii rýchle a
účinné prostriedky nápravy. Navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní
konanom dňa 21.3.2011 predložila listinu o podaní trestného oznámenia zo dňa 23.1.1992 vo veci
podozrenia z trestného činu porušovania domovej slobody, rozhodnutie Obvodnej prokuratúry pre

Bratislavu V vo veci podozrenia z trestného činu ohovárania zo dňa 24.6.1991, uznesenie vo veci
podozrenia z trestného činu ohovárania spolupáchateľstvom zo dňa 23.7.1991, uznesenie obvodného
prokurátora pre Bratislavu V vo veci podozrenia z trestného činu porušovania domovej slobody zo
dňa 16.3.1992, predvolanie do budovy Mestskej správy VB v Bratislave účelom vypočutia zo dňa
15.10.1990, predvolanie na Miestne oddelenie VB v Bratislave za účelom vypočutia zo dňa 19.12.1990

a 28.12.1990, predvolanie na MO PZ Lúky zo dňa 15.11.1991, zo dňa 10.12.1991, obe za účelom
vypočutia, predvolanie na deň 1.2.1991 na Miestny úrad Bratislava - Petržalka vo veci uvedenia do
bytu na S. X, predvolanie na deň 3.7.1991 vo veci ochrany občianskeho spolužitia a na deň 25.9.1991
vo veci uvedenia do bytu. Poukazujúc na predmetné listiny tvrdila, že vykonávaním týchto úkonovnemohla viesť riadny život, plne sa venovať výchove svojej dcéry, nemala možnosť zamestnať sa,
keďže žiadny zamestnávateľ neakceptoval neustále absencie z dôvodu riešenia bytovej otázky, úkonov
policajných vyšetrovaní a predvolávaní a s tým spojených psychických zdravotných potiaží. Za účelom

podrobného oboznámenia sa s uvedenými konaniami navrhla vyžiadanie príslušných vyšetrovacích
a administratívnych spisov od orgánov činných v trestnom konaní. Doporučením Obvodného úradu
Bratislava V zo dňa 21.8.1991 preukazovala situáciu, v akej kritickej sa vinou odporcov dlhodobo
nachádzala, keď mala obavu z umiestnenia dieťaťa do ústavnej starostlivosti a ktoré považovala za
dôkaz o zložitosti každodenného života s nepriaznivým pôsobením na jej psychiku a zdravotný stav.

Dôrazným upozornením správcom z ubytovacieho zariadenia Slovbyt zo dňa 9.10.1992 preukazovala
narušenie a poškodenie súkromného života navrhovateľky, keďže navrhovateľka mala zakázané do
ubytovacieho zariadenia priviesť si mimo návštevných hodín návštevu, čo malo všetko podľa názoru
navrhovateľky za následok poškodenia jej psychického zdravia.

Navrhovateľka tvrdila, že žila s vedomím, že otcom jej maloletého dieťaťa, t.j. 1.odporcom, po zlých
rozhodnutiach 2. odporcu, bolo upierané právo na bývanie jeho vlastnému dieťaťu, ktoré spolu s
navrhovateľkou pripravil o byt, ku ktorému užívacie právo odporca 1. získal počas trvania manželstva s
navrhovateľkou. Ďalšími listinami, ktorými žiadala vykonať resp. doplniť dokazovanie boli žiadosti zo dňa
23.7.1990a30.5.1991ouvedeniedobytuaumožnenieprístupudobytunaS.T..Č..X,adresovanéobom

odporcom. Navrhovateľka súdu predložila tiež výpisy z karty pacientky zo dňa 16.1.2007, 20.1.2007,
25.1.2007, 2.2.2007 a 2.3.2007, lekársky nález zo dňa 3.12.2008, lekársky nález zo dňa 10.3.2009, zo
dňa 14,4,2010 a 4.2.2011, ktorými preukazovala poškodenie zdravia ako aj poškodenie zdravia jej dcéry
z dôvodu prežitej psychickej traumy z dlhodobo trvajúceho poškodzujúceho stavu, zapríčineného vinou
odporcov, ktoré mali zanechať na jej zdraví trvalé následky.

Súd sa s obsahom vyššie označených listín, ktoré sú založené v súdnom spise ako číslo listu 241
až 262 podrobne oboznámil a tieto v kópii doručil obom odporcom za účelom oboznámenia sa s ich
obsahom (§ 122 ods. 1 O.s.p., § 129 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 125 O.s.p.). Vzhľadom na veľký rozsah
listinných dôkazov založených v súdnom spise upriamil pozornosť účastníkov konania na ich procesné

právo nazerať do spisu a vykonaním tohto práva oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi, ktoré
boli doposiaľ do súdneho spisu založené.

Na preukázanie tvrdení navrhovateľky o rozsahu, závažnosti a trvaní zásahu do osobnostných
práv navrhovateľky, ako aj o rozsahu následkov tohto zásahu navrhovateľka prostredníctvom svojho

právneho zástupcu navrhla vypočuť U. V.Ú., ktorá v rozhodnom období pôsobila ako recepčná
robotníckeho ubytovacieho zariadenia, U. V., ktorá bola pokojskou a X. V., domového technika
ubytovacieho zariadenia. Títo svedkovia ako zamestnanci robotníckeho ubytovacieho zariadenia mali
takmer denne stretávať navrhovateľku a mali osvedčiť, ako sa situácia navrhovateľky podpísala pod
jej správanie a psychické zdravie. V tomto smere mal potvrdiť tvrdenia navrhovateľky aj svedok G. F.,

súčasný manžel navrhovateľky a Q.. W. V., psychiater, ošetrujúci lekár navrhovateľky.

Navrhovateľka sa v novom konaní domáhala peňažnej satisfakcie, ktorú oproti pôvodnému návrhu
zvýšila dňa 30.9.2009 na sumu 10.300 Eur ( 34 mesiacov x 300 Eur ). Dňa 21.3.2011 opäť zvýšila túto
náhradu a požadovala sumu 30.900.- Eur argumentujúc závažnosťou spôsobenej ujmy, následkami

ujmy vrátane zdravotných následkov, ktoré u nej pretrvávajú dodnes, postojom odporcov k ujme
navrhovateľky a možnosti jej náhrady, dobu trvania súdneho konania od podania pôvodného návrhu na
náhradu v roku 1993 a zmenu spoločenských okolností, keď pôvodne požadovaná náhrada z roku 1993
vo výške 252.000.- Sk nezodpovedá ekvivalentu 10.300 Eur. Súčasne požadovala zaviazať odporcu 1.
na 20% z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. sumu 6.180.- Eur, keďže odporca 1. súc si vedomý,

že užívacie právo k bytu navrhovateľky mu nemohlo vzniknúť, keďže po rozvode ich manželstva mu
výslovnou dohodou s ňou zaniklo. Napriek tomu svoje neexistujúce právo k bytu navrhovateľky bránil
takým spôsobom, že zapríčinil vznik ujmy u navrhovateľky. Byt opustil až exekučne. Odporcu 2. žiadal
zaviazať na náhradu 80% z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. platobnou povinnosťou vo výške
24.720.- Eur, keďže svojím nezákonným rozhodnutím zapríčinil vznik situácie, v ktorej navrhovateľka

utrpela nemajetkovú ujmu, pričom svoje konanie nenapravil, ale nechal navrhovateľku, nech sa sama
domáha svojich práv cestou súdov.Mala za to, že odporca 2. konajúci prostredníctvom fundovaných zamestnancov vedel resp. mal
vedieť, akým spôsobom je možné čo najskôr reparovať nezákonný stav, ostal však pasívny, vedomý si
následkov svojej nečinnosti. Preto za spravodlivé považovala, aby niesol väčšiu časť priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy.

Odporca 1. aj v novom konaní považoval návrh navrhovateľky na odškodnenie nemajetkovej ujmy
za nedôvodný. Žiadal návrh vo vzťahu k jeho osobe zamietnuť s tým, že všetky záväzky, ktoré
mu vyplývali v minulosti zo súdnych rozhodnutí, voči navrhovateľke v plnom rozsahu vyrovnal.

Celý návrh považoval za účelový, zavádzajúci, skresľujúci a jednostranne prispôsobený tak, aby bol
vykreslený ako bezcharakterný človek porušujúci aj tie najelementárnejšie právne alebo etické princípy.
V prejednávanom spore o náhradu nemajetkovej ujmy namietol svoju pasívnu legitimáciu.

Odporca2.vyjadrilzásadnýnesúhlasshodnotenímskutočnostírozhodujúcichpreposúdeniežalobného
nároku vo vzťahu k nemu tak, ako ich navrhovateľka tvrdila v písomnom podaní, predloženom

súdu dňa 21.3.2011, označeného ako „opätovné doloženie listinných dôkazov, návrh na doplnenie
dokazovania, rozšírenie návrhu“. Poukazujúc na skutočnosti, ktoré sa týkajú žalovaného nároku a
ktoré vyšli najavo v spore vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 12C 3/91 v spojení rozsudkom MS
Bratislava sp.zn. 8Co 363/91 a rozsudku NS SR sp.zn. 2Cdo 7/92 a v spore o náhradu škody 6C
216/93 v spojení s rozsudkom KS Bratislava sp.zn. 4 Co 230/03, trval na všetkých svojich doterajších

stanoviskách, akcentujúc závery právoplatného rozsudku MS Bratislava v spore sp.zn. 8 Co 363/91
o užívacie právo k bytu a vypratanie bytu, kde žaloba voči nemu bola zamietnutá, keďže podľa
výroku súdu nebol zodpovednostným subjektom a nositeľom hmotnoprávneho nároku, ktorého sa
navrhovateľka dovolávala. Zásadne odmietal argumenty navrhovateľky, ktorými odôvodňovala zvýšenú
mieru zodpovednosti Bytového družstva Petržalka, ktoré navrhovateľku vylúčilo z členstva a byt znovu

pridelilo odporcovi 1., poukazujúc na konštatovanie NS SR, že Bytové družstvo si nesprávnosť svojho
postupu uvedomilo, nesprávne rozhodnutie zrušilo a zrušujúcimi rozhodnutiami obnovilo pôvodný
užívací stav bytu svedčiaci v prospech navrhovateľky.

Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku, vyčleneného na samostatné konanie z konania 6C

216/93, vykonaná prvostupňovým súdom v rozsudku zo dňa 9.4.2008, namietaná ani sporná nebola.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka ( ObčZ) fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by
sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa citovaného § 11 Občianskeho zákonníka (ObčZ) fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia.
Občianskoprávna úprava v tejto oblasti vychádza z druhej hlavy Ústavy SR, najmä z čl. 14 až 16, 19
až 21 a zahŕňa okrem iného aj právo na súkromie. Ochrana tohto práva zahŕňa širokú ochranu intímnejsféry, vnútorného myšlienkového a citového života človeka, jeho život v rodine, vo vzťahu k inej osobe,
s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom vzťahu. Zákon poskytuje ochranu len proti
takému zásahu, ktorý je neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska

jej postavenia v spoločnosti. Pokiaľ ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti uplatňované podľa § 11
a nasl. ObčZ, povinnosť preukázať existenciu zásahu, t.j. že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do
osobnosti, došlo, ťaží žalobcu. Navrhovateľka najmä vyššie označenými právoplatnými rozhodnutiami
súdov preukazovala porušenie právnej povinnosti každého z odporcov, ktoré pri súčasnom preukázaní
ostatných predpokladov vzniku ich zodpovednosti založilo však v zmysle § 420 ObčZ iba zodpovednosť

1.odporcu. Súd teda nárok na náhradu materiálnej škody uznal čo do základu za dôvodný iba vo vzťahu
k 1. odporcovi, ktorého na náhradu materiálnej škody aj zaviazal. Túto skutočnosť mal súd preukázanú
právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu v konaní 6C 216/93.

Skutočnosť, že správanie sa odporcov, v ktorom navrhovateľka vzhliadla zásah do svojich osobnostných
práv, najmä do práva na súkromie, bolo ako skutok predmetom vyššie označených občianskosúdnych

konaní, nemohlo brániť tomu, aby sa následná reakcia navrhovateľky na toto správanie stala predmetom
konania o ochranu osobnosti podľa citovaného § 11 ObčZ.

V prejednávanej veci bola predmetom ochrany ľudská dôstojnosť navrhovateľky, jej súkromie,
nedotknuteľnosť obydlia. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je

preukázanie skutočností, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento neoprávnený
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč.
zákonníka. Aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa citovaných
zákonných ustanovení a povinnosť súdom uložené sankcie znášať, musia byť splnené obe náležitosti.

Neoprávneným zásahom do práv chránených týmito zákonnými ustanoveniami malo byť podľa
navrhovateľky protiprávne konanie obidvoch odporcov, ktorí konali nezákonne aj v čase, keď vedeli o
nezákonnosti svojho konania. Odporca 1. podľa navrhovateľky od počiatku konal podvodne, keď mu
bol byt otvorený počas odcestovania navrhovateľky v čase, keď už nemal k nemu žiadne užívacie
práva a využil to, že si neodhlásil svoj trvalý pobyt a vlámal sa do bytu navrhovateľky. Odporca 2.

napriek vedomosti o svojom nezákonnom postupe a znalosti spôsobu, akým je možno čo najskôr
reparovať nezákonný stav, ostal nečinný vedomý si následkov svojho konania. Podľa názoru a
tvrdení navrhovateľky v dôsledku konania odporcov došlo k zásahu do jej osobnostných práv, došlo k
poškodeniu zdravia navrhovateľky, ktorá má dodnes psychické následky z utrpenej traumy a dlhodobo
sa lieči v psychiatrickej ambulancii. Podľa názoru a tvrdení navrhovateľky došlo k narušeniu jej ľudskej

dôstojnosti, keď bola nútená žiť na robotníckej ubytovni a znášať spolu s maloletou dcérou pomery,
ktoré tam panovali. Bolo podľa jej názoru hlboko a dlhodobo narušené právo na jej súkromie vo vzťahu
rodinného života, vzťahov s priateľmi, intímneho života, čo vyvodzovala z upozornenia na domáci
ubytovací poriadok zo dňa 9.10.1992 od ubytovateľa vo Vlčom hrdle, došlo k narušeniu sociálnych istôt
navrhovateľky, nedotknuteľnosti obydlia, keď bola pozbavená na 3 roky práva na bývanie.

Z toho ďalej vyvodila, že konanie oboch odporcov sa dotýka intímnej sféry jej života a toto je objektívne
spôsobilé narušiť alebo ohroziť jej práva chránené ustanovením § 11 a nasl. ObčZ ako aj zasiahnuť do
súkromia, ktorého nedotknuteľnosť je garantovaná Ústavou SR.

Navrhovateľka sa od odporcov domáhala finančnej satisfakcie. Otázkou, ktorú bol súd aj v tomto novom
konaní povinný riešiť, ostalo, či je možné za konanie odporcov, ktoré je uvedené vyššie a v ktorom
navrhovateľka vzhliadla zásah do jej osobnostných práv, priznať náhradu v peniazoch za ujmu, ktorú
utrpela v nemajetkovej sfére, ak áno, v akej výške resp. či neoprávnený zásah odporcov bol takej
intenzity, že došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti navrhovateľky a jej vážnosti v spoločnosti.

Podľa vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ( § 13 ) fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie vo vyššie uvedenej forme najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník poskytuje podľa citovaných
ustanovení ochranu osobnosti iba v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásahdo osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť, musí ísť
o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana znižujúce jeho dôstojnosť, vážnosť a česť a konanie,
ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v

spoločnosti.

Všeobecnoupodmienkouuplatneniaochranypodľaustanovenia§13ObčZje,žeideozávažnejšízásah
do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý fyzickej osobe privodiť ujmu na
jednotlivých stránkach osobnosti. Použitie prostriedkov ochrany osobnostných práv v ňom uvedených

nie je viazané na podmienku zavinenia. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková
ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.

Podľa názoru súdu navrhovateľka ani v tomto novom konaní neprodukovala žiadny dôkaz, z ktorého
by bolo možné vyvodiť splnenie podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Dokazovaním podľa názoru súdu nebolo preukázané, že vážnosť a dôstojnosť navrhovateľky v

spoločnosti bola znížená v značnej miere. Táto skutočnosť ostala naďalej iba v rovine jej tvrdení, a
to napriek dôkazom, ktorými argumentovala. Súd uzavrel, že navrhovateľka nebola a nie je verejne
činnou osobou, ktorej súkromný život by bol pod zvýšeným záujmom širokej verejnosti. Problémy, ktoré
v žalobe označila a preukazovala, mohli byť známe iba úzkemu okruhu ľudí v prostredí, v ktorom
žila. Širšia verejnosť o týchto problémoch nevedela, problémy teda neboli všeobecne známe. Nemohla

byť preto splnená podmienka vyžadovaná citovaným ustanovením zákona, t.j. zníženie dôstojnosti a
vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere. Aj pri konštatovaní zásahu do osobnostných sfér
navrhovateľky, mieru tohto zásahu súd podľa výsledkov dokazovania nemohol vyhodnotiť ako značnú.
Navyše v danom prípade sa jednalo o zásah reparovateľný, reparovaný, náprava sa dosiahla.

Možno prisvedčiť navrhovateľke, že stav, kedy sa musela domáhať svojich práv bývania v byte na J. T..
B. O. úradnou cestou, je možné vnímať ako ujmu, ktorú by v danom mieste a čase, v tej istej situácii,
prípadne spoločenskom postavení vnímala aj každá iná osoba.

Súd túto ujmu však vyhodnotil ako bežnú, ktorú môže pociťovať každá osoba, ktorá sa svojich sporných
práv domáha v súdnom či inom konaní.

Navrhovateľka tvrdila a preukazovala, že bola pozbavená svojho obydlia. V súlade s pokynom
odvolaciehosúduakoajsprihliadnutímnadikciuustanovenia§13ObčZsasúdzaoberalajokolnosťami,

za ktorých došlo k porušeniu práva navrhovateľky užívať byt. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že navrhovateľka vycestovala s maloletou dcérou do cudziny na niekoľko mesačný pobyt. V zahraničí
sa zdržiavala dlhodobo, nakoniec tam požiadala o politický azyl a zotrvala tam až do rozhodnutia o tejto
žiadosti. Tým sa výrazne podieľala na vzniku problémov súvisiacich s užívaním ňou opusteného bytu,
keď spustila sled udalostí, ktoré sa následne riešili v súdnych konaniach tak, ako už bolo preukázané

a konštatované v predchádzajúcom konaní a rozhodnutí súdu. Zodpovednosť za túto skutočnosť
musí preto niesť sama navrhovateľka. Súd neuveril navrhovateľke, že nikdy nemala úmysel ostať v
zahraničí. Pokiaľ argumentovala, že dôvodom začatia azylového konania boli zdravotné problémy jej
dcéry, existenciu týchto ničím nepreukazovala a tieto skutočnosti ostali iba v rovine jej tvrdení. Obranu
navrhovateľky, ktorou spochybňovala kompletnosť a obsah rozhodnutia Štátneho prisťahovaleckého

úradu zo dňa 15.3.1990 o neposkytnutí azylu navrhovateľke vo Švédsku ako aj tvrdenie, že dôkaz,
ktorý predložil odporca 1., t.j. list X. S. zo dňa 26.12.1990 je napísaný zjavne na objednávku odporcu
1, nie je možné overiť pravdivosť tvrdení pisateľa listu ani autentičnosť tohto listu, keď spochybnila
hodnovernosť listu po obsahovej stránke a ktorý považovala za ohováranie navrhovateľky a citové
výlevy ohrdnutého milenca konajúceho v snahe pomstiť sa navrhovateľke, ktorá odmietla jeho ponuku

na sobáš, súd považoval za účelovú, bez právnej relevancie na prejednávanú vec. Súčasťou spisu
tunajšieho súdu 6C 216/93 sú rozhodnutia, ktoré sa viazali k vyhosteniu navrhovateľky zo Švédska
a k rozhodnutiu o tom, že jej nebude poskytnutý azyl, štatút utečenca a v tomto smere poskytnutá
ochrana. Súd v tomto smere vykonal dôkaz čítaním prekladu štátneho prisťahovaleckého úradu zo
dňa 9.2.1991. Z rozhodnutia Štátneho prisťahovaleckého úradu č. 63 An/186-1187 zo dňa 19.3.1990

mal preukázané, že navrhovateľka a jej dcéra požiadali o povolenie k pobytu, o pracovné povolenie,
o poskytnutie štatútu utečenca, o vystavenie cestovných dokladov a o cudzinecký pas. Tieto žiadosti
navrhovateľka, ktorá pricestovala do Švédska dňa 3.8.1989, odôvodnila tým, že sa v roku 1989
zúčastnila na demonštrácii proti režimu, na ktorej bola zatknutá políciou, následne vypočúvaná. Potejto udalosti bola vystavená istému šikanovaniu zo strany polície a na svojom pracovisku bola za
účasť na demonštrácii postihnutá preradením na nižšie miesto. Keďže konajúci orgán nezistil nijaký
dôvod pre poskytnutie povolenia k pobytu navrhovateľky a jej dcéry, obe vyhostil z krajiny a zakázal im

vstup do nej najmenej do 1.4.1992. Listinným dôkazom zo dňa 16.10.1989 ( č.l. 286 ) mal preukázané,
že navrhovateľka sa zdržovala v zahraničí bez povolenia čs. úradov od 12.8.1989 na neznámom
mieste, z kópie potvrdenia zo dňa 25.7.1990, vydaného Úradovňou pre pasovú službu a cudzineckú
agendu zistil, že dňa 3.5. 1989 bola navrhovateľke vydaná vycestovacia doložka do Švédska, čo je
evidované v protokole vydaných vycestovacích doložiek do zahraničia, ktoré však nevylučovalo, že

pobyt navrhovateľky v zahraničí od 12.8.1989 nebol nelegálny. Navyše rozhodnutím tunajšieho súdu
č.k. 17Nc 82/89 - 9 zo dňa 7.4.1989 mal súd preukázané, že 1. odporca nesúhlasil s vycestovaním
maloletej dcéry do zahraničia, keďže mal podozrenie z emigrácie matky maloletej, t.j. navrhovateľky.
Konajúci súd udelil súhlas matke, aby požiadala príslušné orgány o vycestovanie maloletej dcéry Q.
do zahraničia, avšak iba do Juhoslávie a v čase od 15.7.1989 do 7.8.1989 na základe jej návrhu zo
dňa 14.3.1989. Dôvody uvádzané navrhovateľkou v žiadosti o povolenie k pobytu vo Švédsku a dôvody,

ktorými navrhovateľka vysvetľovala svoj pobyt vo Švédsku ( úraz a následná hospitalizácia dcéry,
potreba riešenia úhrady tejto zdravotnej starostlivosti) v tomto konaní, boli diametrálne odlišné, tvrdenia
navrhovateľky nekorešpondovali zo skutočnosťami, ktoré mal súd zistené a osvedčené listinnými
dôkazmi uvádzanými vyššie.

Uvedené skutočnosti súd skúmal a hodnotil na pokyn odvolacieho súdu a v kontexte s uplatneným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť navrhovateľke, keďže v tomto konaní
súd nebol oprávnený preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, týkajúce sa pobytu navrhovateľky v
zahraničí v období od 15.7.1989 do jej návratu na Slovensko.

Z rozsudku tunajšieho súdu č.k.12C 3/91 zo dňa 16.5.1991 v spojení s rozsudkom Mestského
súdu v Bratislave č.k. 8Co 363/91-72 zo dňa 5.12.1991 a rozsudkom NS SR sp. zn. 2 Cdo
7/92 zo dňa 29.5.1992 mal súd preukázané, že odporca 1. býval v byte na S. ul. na základe
rozhodnutia predstavenstva SBD. Otázka, či v uvedenom byte od 1.4.1990 býval oprávnene, bola
predmetom uvádzaných súdnych konaní. Konajúce súdy právoplatne vyriešili danosť užívacieho práva

navrhovateľky súčasne s riešením platnosti dohody z 11.5.1989, uzavretej medzi navrhovateľkou a
odporcom 1. tak, že ňou uplatnené právo právne kvalifikovali ako právo užívateľa bytu na ochranu proti
neoprávneným zásahom doň, obdobné právu vlastníka veci podľa § 132 ObčZ s použitím § 496 ObčZ
v znení platnom do 31.12.1991.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že odporca 2. po opustení bytu navrhovateľkou na
základe podnetu správnych orgánov najprv svojim rozhodnutím navrhovateľku vylúčil z družstva a byt
pridelil 1.odporcovi. Neskôr obidve rozhodnutia zrušil. Zrušujúcimi rozhodnutiami nesprávnosť svojho
postupu napravil a obnovil pôvodný užívací stav, ktorý platil vo vzťahu k predmetnému bytu po dohode
bývalých manželov o jeho ďalšom užívaní. Konajúce súdy vo vyššie uvedených rozhodnutiach dospeli

k záveru, že zrušovacie rozhodnutia boli v súlade s právnymi predpismi ( Vzorovými stanovami SBD). V
týchto súdnych konaniach sa navrhovateľka i 1. odporca domáhali ochrany svojich práv i oprávnených
záujmov, ktoré ostali medzi nimi sporné, pričom spornosť týchto práv vznikla podľa názoru súdu v
dôsledku okolností na strane navrhovateľky. Uplatňovanie práv občana spôsobom a prostriedkami
určenými v príslušných zákonoch súd nepovažoval za konanie zasahujúce do osobnostných práv

občana.

Je možné prisvedčiť odporcovi 2., že ako nositeľ práv a povinností môže postupovať výlučne podľa
zákona a právnymi prostriedkami v ňom určenými bez možnosti fakticky zasiahnuť do vzťahu, ktorý
riešil súd a jednostranne odporcu 1. vysťahovať z bytu. Pokiaľ sa navrhovateľka proti odporcovi 2.

nedožadovala titulom ochrany osobnosti žiadnej satisfakcie, nemôže preto tvrdiť, že zadosťučinenie
z jeho strany bolo nedostatočné. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala náhrady škody, žalobné návrhy
smerujúce proti odporcovi 2. boli zamietnuté, keď nebolo preukázané porušenie povinností odporcom
2. v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou na strane navrhovateľky. Hmotné nároky navrhovateľky -
užívanie bytu a náhrada materiálnej škody boli už skôr vyriešené zákonným spôsobom, čo súd zhodne

s odporcom 2. považoval za primeranú a dostatočnú, zákonom zodpovedajúcu satisfakciu.

Z obsahu doplneného žalobného návrhu vyplýva, že navrhovateľka sa cítila dotknutá samotnými
vyšetrovacími úkonmi, ktorým sa musela podrobiť. Listinnými dôkazmi - podaniami na rôzne inštitúciemal súd preukázané, že obaja bývalí manželia sa cítili dotknutí na svojich právach a domáhali sa ich
ochrany či už pred orgánmi činnými v trestnom konaní, správnymi orgánmi alebo v občianskoprávnom
konaní spôsobom, ako im to umožňuje náš právny poriadok. Tieto ich aktivity ako aj rozhodnutia o

nich súd považoval za dostatočne dôkazne preukázané a nesporné, preto nevykonal dôkaz navrhovaný
navrhovateľkou, t.j. vyžiadať a oboznámiť sa s obsahom vyšetrovacích a administratívnych spisov
súvisiacich s trestnými oznámeniami podávanými oboma bývalými manželmi. Takýto dôkaz vzhľadom
na doposiaľ vykonané dokazovanie považoval za nadbytočný a bez právnej relevancie pre uplatnený
nárok. Aj v tejto otázke súd uzavrel, že uplatňovanie práv občana spôsobom a prostriedkami určenými

v príslušných zákonoch nie je možné považovať za konanie zasahujúce do osobnostných práv občana.

Súd sa oboznámil s obsahom písomného prehlásenia U. V. zo dňa 17.9.2011, ktorá v období rokov
1990 - 1993 pracovala ako recepčná robotníckeho ubytovacieho zariadenia Javorina vo Vlčom hrdle
v Bratislave. Svedkyňa v ňom uviedla, že navrhovateľka bola v psychickom rozpoložení, vídala ju
strhanú, uplakanú, niekedy až nepríčetnú. Raz pre ňu privolala aj rýchlu zdravotnú pomoc. Svedkyňa

sa z rozprávania navrhovateľky dozvedela, že ju bytové družstvo a jej manžel protiprávne pripravili o
byt, ktorý zaplatili rodičia navrhovateľky, spomenula si aj na návštevu policajta, ktorý ju mal predviesť
na výsluch na základe podania exmanžela, t.j. odporcu 1. Svedkyňa ďalej uviedla, že navrhovateľku
obťažoval hluk opitých robotníkov, ktorí jej vybuchujú na dvere a dávajú oplzlé návrhy, ako jej malá
dcéra plače a nemôže spať. Vedeniu ubytovne zo strachu pred vyhodením z ubytovne sa však oficiálne

nesťažovala. Stav, v akom sa navrhovateľka nachádza, dokladovala svedkyni súdnymi rozhodnutiami
a policajnými správami. Po oboznámení sa s obsahom tohto prehlásenia súd upustil od vykonania
dôkazu navrhovaného právnym zástupcom navrhovateľky a to výsluchom svedkov U. V., P. V., X. V.,
všetko zamestnancov ubytovacieho robotníckeho zariadenia. Navrhovateľkou označení svedkovia mali
osvedčiť psychické trápenie, v ktorom sa navrhovateľka s maloletou dcérou nachádzala v čase jej

bývania na ubytovni a ktorí navrhovateľku takmer denne stretávali a videli, ako sa jej stav podpísal
pod jej správanie a psychické zdravie. Vzhľadom na obsah písomného svedectva svedkyne V.S., ktoré
bolo podporené aj lekárskymi správami Q.. W. V., súd upustil od vykonania dôkazu výsluchom ďalších
navrhovaných svedkov, zamestnancov ubytovacieho zariadenia. Dôvody, pre ktoré navrhovateľka
bývalavubytovacomzariadení,spornéneboli,tietobolizrejméapreukázanélistinami,ktorésúobsahom

spisu a skutočnosťami preukázanými vo vyššie označených súdnych sporoch o užívanie bytu a o
náhradu škody.

Vyššie označené súdne rozhodnutia o určenie užívacieho práva k bytu vyslovili právny záver, že odporca
1. zotrvaním vo vyššie označenom byte neoprávnene zasiahol do práv navrhovateľky, užívateľky bytu.

Tento jeho zásah založil vo vzťahu k navrhovateľke občianskoprávnu zodpovednosť podľa § 420 ObčZ.

Podľa ustanovenia § 13 ObčZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia sú taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať
ex offo: a/ závažnosť vzniknutej ujmy, b/ okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo. Pritom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom
na jej intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku trvania.

Podstatou priznania nemajetkovej je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia občana,
ktorésavposudzovanomprípadenavonokprejaviloDokazovanieexistenciepredpokladovprepriznanie
primeraného zadosťučinenia ťažilo navrhovateľku, ktorá pre úspech v spore a pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch mala preukázať, že jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti bola
znížená v značnej miere a v príčinnej súvislosti s tvrdeným zásahom.

Navrhovateľka subjektívne presvedčená o tom, že jej osobnostné právo bolo porušené, argumentovala
síce právnymi názormi vyslovenými vo vyššie uvádzaných súdnych rozhodnutiach o neoprávnenom
zásahu odporcov do jej práva bývania, avšak dôkazne ani v novom konaní podľa názoru konajúcehosúdu nepreukázala splnenie predpokladov pre priznanie materiálneho zadosťučinenia. Vychádzajúc
z citovanej právnej úvahy peňažná satisfakcia je prípustná len vtedy, ak je preukázané, že osobná
ujma je spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením postavenia dotknutej osoby v kruhu, kde sa

pohybuje a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť. Podľa názoru súdu navrhovateľka žiadnym
spôsobom nepreukázala, že by v dôsledku protiprávneho konania odporcov bola v značnej miere
znížená jej dôstojnosť. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 ObčZ je
konaním návrhovým, preto už v návrhu na začatie konania bolo procesnou povinnosťou navrhovateľky
označiť dôkazy, ktorým preukazuje skutkové tvrdenia o znížení vážnosti a dôstojnosti v značnej

miere. Za takýto dôkaz súd nepovažoval ani jeden z dôkazov, ktoré navrhovala resp. produkovala
navrhovateľka resp. Pripojenie spisov orgánov činných v trestnom konaní, administratívnych spisov
týkajúcich sa uvedenia navrhovateľky do bytu ako aj výsluch recepčnej, pokojskej či súčasného
manžela navrhovateľky za takýto dôkaz nepovažoval, neuznal ho za právne relevantný vzhľadom na
predmet konania. Súd nemusí z navrhovaných dôkazov vykonať tie, ktorými majú byť preukazované
skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie nároku uplatneného v konaní nerozhodné a právne nevýznamné.

SúdnevykonalanidôkazvýsluchomQ..V.zdôvodu,žepredmetomtohtokonanianebolanáhradaškody
na zdraví, ktorá sa odškodňuje podľa zásad ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a ktorá je iným
nárokom poškodenej osoby. V tomto smere hodnotil aj posudok o sťažení spoločenského uplatnenia
navrhovateľky zo dňa 12.10.2011, vypracovaný Q.. W. V., ktorý navrhovateľka predložila súdu dňa
11.11.2011.

Úplné odškodnenie všetkých následkov protiprávneho konania je síce nevyhnutné a žiaduce, avšak
s prihliadnutím na okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo v kontexte s vyššie uvedeným súd dospel k
záveru, že navrhovateľka ani v tomto novom konaní nepreukázala existenciu predpokladov pre priznanie
peňažného zadosťučinenia. Rozsudok Mestského súdu v Bratislave, potvrdený aj Najvyšším súdom

SR, uznal síce odporcu 1. zodpovedným z neoprávneného zásahu do užívacích (nájomných) práv
navrhovateľky, avšak tento zásah bol reparovaný a odčinený obnovením pôvodného stavu. Na strane
odporcu 2. rozhodnutiami, ktorými zrušil svoje rozhodnutie o vylúčení navrhovateľky z družstva a
rozhodnutie o pridelení vyššie označeného bytu odporcovi 1., na strane odporcu 1, jeho exekučným
vysťahovaním z bytu. Takéto zadosťučinenie súd považoval za postačujúce so zreteľom na zníženú

dôstojnosť a vážnosť navrhovateľky v spoločnosti, hodnotenú súdom iba v bežnej, nie značnej miere.

Súd nemal preukázané, že konaním odporcu 1. došlo k takému zásahu do práv navrhovateľky, ktoré by v
značnej, nielen v bežnej miere spôsobili ublíženie na jej cti a ľudskej dôstojnosti. Žalobu aj po opakovaní
a doplnení dokazovania vychádzajúc z vyššie uvádzaného ako nedôvodnú zamietol. Prípustnosť

peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným
znížením postavenia navrhovateľky v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a
vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme
peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je teda preukázanie, že zásah do osobnostných
práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v

značnej miere, pričom dôkazné bremeno, ktoré v tomto smere zaťažovalo navrhovateľku, neuniesla.
Je pravdou, že produkovala listinné dôkazy, avšak tieto nepreukázali zníženú dôstojnosť alebo vážnosť
navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere.

Navrhovateľka podľa názoru konajúceho súdu ani dodatočne, hoci tak mala urobiť už od začiatku,

nepreukázala existenciu takých okolností, ktoré by preukazovali, že nebolo postačujúce obnovenie
užívacích vzťahov k bytu v prospech navrhovateľky, ktorým spôsobom odstránil odporca 2. následky
zásahu do jej práva bývania.

Okolnosti sporu o užívacie práva navrhovateľky k označenému bytu boli zohľadnené vo výrokoch vyššie

citovaných právoplatných rozsudkoch. Právne závery o nich sú záväzné.

V tomto konaní súd bol povinný skúmať a zaoberať sa okolnosťami, za ktorých k zásahu do súkromia
došlo. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pobyt navrhovateľky s dcérou v cudzine
bez súhlasu a vedomia otca dieťaťa, teda po 7.8.1989, bol príčinou nezhôd, ktoré následne museli

riešiť kompetentné orgány. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že od 12.8.1989 bol pobyt
navrhovateľky úradmi oficiálne hodnotený ako nelegálny, čo bolo zohľadnené pri posudzovaní otázky
ďalšieho užívania vyššie označovaného bytu. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že k úrazu dcéry došlo
vo Švédsku dňa 8.10.1989 ( č.l. 290, bod II, písm. e/, č.l. 284 ), z vykonaného dokazovania bolozrejmé, že poručenský súd dal súhlas na vycestovanie maloletej iba do 7.8.1989 a do inej krajiny
( Juhoslávie ). Listinným dôkazom zo dňa 15.3.1990, ktorého úradný preklad do slovenčiny je evidovaný
pod č. 1013/1991 u tlmočníka PhDr. Rudolfa Gedeona, mal súd preukázané, že navrhovateľka bola

vyhostená zo Švédska.

Aj po opakovaní dokazovania a jeho doplnení v zmysle návrhov právneho zástupcu navrhovateľky súd
dospel k záveru, že navrhovateľka ani v tomto novom konaní nepreukázala základný predpoklad pre
priznanie zadosťučinenia v peniazoch, nepreukázala okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť značnú

mieru zníženia jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Už okruh navrhovaných svedkov preukazoval,
že problémy navrhovateľky boli známe úzkemu okruhu komunity ubytovacieho zariadenia, ktorá vec
nemohla posudzovať v širších súvislostiach objektívne, keďže informácie mala iba jednostranne
od navrhovateľky. Mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky v spoločnosti nebolo možné
posudzovať izolovane od ostatných okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva, ktoré porušenie malo
viesť k zníženiu vážnosti a dôstojnosti navrhovateľky v spoločnosti. Z vykonaného dokazovania bolo

nesporné, že podnetom pre úkony oboch odporcov bolo konanie navrhovateľky, ktorá sa po 7.8.1989
nevrátila na Slovensko a ktorej pobyt v zahraničí najmenej v období od 12.8.1989 do 2.11.1989 bol
hodnotený príslušnými orgánmi ako nelegálne opustenie ČSSR.

Súd vo vzťahu k uplatnenému nároku vychádzal z toho, že konanie o náhradu nemajetkovej ujmy v

zmysle § 13 ods. 2 ObčZ je konaním návrhovým, preto navrhovateľka už v samotnej žalobe mala v
zmysle § 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku označiť dôkazy, ktorých sa
dovoláva. Povinnosť označiť dôkazné prostriedky mala ako účastníčka konania aj v priebehu konania
vo veci samej ( § 101 ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p. ). Nie je úlohou súdu, aby ex offo nahrádzal
procesnú aktivitu navrhovateľky ohľadne jej dôkazného bremena a vyhľadával dôkazy za navrhovateľku.

Navrhovateľka síce produkovala listinné dôkazy, avšak ani jeden z týchto dôkazov nepreukázal, že sú tu
okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade nepostačovalo obnovenie užívacích práv k bytu,
ktorých bola zbavená, a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov
vzniknutých navrhovateľke vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Súd nemohol prehliadnuť
okolnosti, za ktorých k pozbaveniu užívacích práv bytu došlo a ktorými bez všetkých pochybností boli

okolnosti na strane navrhovateľky. Tieto okolnosti súd považoval za významné tak u navrhovateľky ako
osoby postihnutej, ako aj u odporcov, ktorí neoprávnený zásah spôsobili a nemohol ich hodnotiť výlučne
v neprospech odporcov.

Keďže súd žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané

splnenie zákonných predpokladov pre jej priznanie, nezaoberal sa už otázkou miery, ktorou sa každý z
označených odporcov mal na ujme navrhovateľky podieľať.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 151 ods. 1
O.s.p. Odporca 1. si nárok na náhradu trov konania neuplatňoval.

V spore úspešnému odporcovi 2. priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho
zastúpenia za I. - prevzatie zastúpenia dňa 11.9.2007, písomné vyjadrenie k návrhu dňa 17.9.2007 a
zo dňa 2.4.2008, účasť na pojednávaní konanom dňa 14.1.2008, 17.3.2008 a 9.4.2008, za ktoré si
uplatnil odmenu 6 x 7.150.- Sk = 42.900.- Sk + 19% DPH = 8.151.- Sk , teda odmena spolu vo výške

51.051.- Sk (§ 10 ods. 1 a § 14 ods.1, písm. a/,c/, d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov v
platnom znení včítane 19% DPH). Tieto úkony súd považoval za potrebné na účelné bránenie práva
odporcu 2. proti navrhovateľke a za úkony v príčinnej súvislosti s procesným postojom odporcu 2. k
predmetu konania. Tarifnú odmenu za 1 úkon právnej pomoci advokát ustálil z predmetu sporu 238.000.-
Sk. Ďalšia odmena patrí advokátovi odporcu 2. za II. 1. vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.10.2008 vo

výške 237,34 € bez DPH, vypočítanej z tarifného základu 238.000.- Sk = 7.900.- €, 2. za písomné
vyjadrenie zo dňa 18.5.2011, vo výške 403,33 € bez DPH, vypočítanej z tarifného základu 24.720.-
€ , 3. za písomné vyjadrenie zo dňa 12.12.2011 k doteraz vykonanému dokazovania, 4. za účasť na
meritórnom pojednávaní dňa 21. 3.2011, 5. dňa 1.6.2011, 6. dňa 21.9.2011 a 7. dňa 12.12.2011 vo
výške 403,33 € za každý úkon, teda odmena spolu 7 x 403,33 € = 2.657,32 € bez DPH. Tieto úkony súd

považoval za potrebné na účelné bránenie práva odporcu 2. proti navrhovateľke a za úkony v príčinnej
súvislosti s procesným postojom odporcu 2. k predmetu konania, ktoré bolo potrebné vykonať v súlade
s procesnými návrhmi navrhovateľky. Rekapitulujúc úkony právnej pomoci advokátovi odporcu 2. patrí
odmena bez DPH 1.424.- € + 2.657,32 € = 4.081,32 € + 19% DPH za úkony v bode I. = 270,56 € +19% DPH za úkon II., 1. = 45,09 € + 20% DPH za úkony II., 2-7 zo základu 2.419,98 €, teda odmena
spolu vo výške 4.880,96 €.

O povinnosti navrhovateľky zaplatiť náhradu trov konania právnemu zástupcovi odporcovi 2. súd
rozhodol podľa § 149 ods. l O.s.p. Lehota na plnenie je odôvodnená ustanovením § 160 ods. 1 O.s.p.

Navrhovateľke bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 6/07-34 zo dňa 9.8.2007 priznané
oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Vzhľadom na výsledok sporu (neúspech navrhovateľky)

nebola dôvodná aplikácia ustanovenia § 2 ods. 2 zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom
znení.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na podpísanom súde,
písomne trojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 43 ods. 2 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu

považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm.
a/ až f/ O.s.p.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení neskorších predpisov).