Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2011

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/386/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6309206185
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6309206185.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Y. G. Z. A. S. S. „v W.", so sídlom XXX XX
C. X - D., O. XXX, Q. M., V. : XXX XXX XX, proti povinnému: U. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX C., R. X, vedenej súdnym exekútorom N.. N. I., so sídlom J. A. XXX XX F., H. XX, pod sp. zn. Ex
5593/09-2, na vymoženie pohľadávky v sume 2 174,65 eur (pôvodne 65 513,51 Sk) s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného zo dňa 29.07.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Brezno číslo konania

2Er/1249/2009 - 86 zo dňa 04.07.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd exekúciu vedenú pod spisovou značkou Ex 5593/2009 vyhlásil
za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v spojení s čl. 22, 23 a 24

Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými
orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie MZV
SR č. 193/1993 Z.z.) a s ustanovením § 47 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní.Exekučnýsúdvodôvodnenírozhodnutiakonštatoval,ževpredmetnejexekučnejvecisavymáha
plnenie z rozhodcovského rozsudku vydaného cudzím rozhodcovským orgánom - rozhodcom I.. M.
G., so sídlom v H., Y. XX v Q. M., sp. zn. 1463/08 zo dňa 26.05.2008. Exekučný súd, vychádzajúc

z príslušných článkov dvojstrannej zmluvy konštatoval, že napriek tomu, že oprávnený predložil v
osvedčených kópiách rozhodcovský nález, ako aj rozhodcovskú doložku, súd nemal za preukázané
splnenie všetkých podmienok uvedených v čl. 22 a 23 dvojstrannej zmluvy, najmä vyplývajúce z čl. 23
písm. c/ tejto dohody. Na oprávnenom bolo dôkazné bremeno hodnoverne preukázať, že povinnému,
ako účastníkovi rozhodcovského konania, bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní a že mu
bolo rozhodcovské rozhodnutie - nález spolu s poučením o možnosti podať opravný prostriedok riadne

doručené. Z odôvodnenia rozhodcovského rozhodnutia a ani z iných, oprávneným predložených listín,
nevyplýva táto skutočnosť. Súd navyše konštatoval, že oprávnený nedodržal podmienku uvedenú od
bodom 3 a to, že pôžičku možno poskytnúť len na základe písomného návrhu na poskytnutie pôžičky
a podpísaním vlastnej zmenky fyzickým osobám, ktoré sú staršie ako 18 rokov, majú štátnu príslušnosť
ČR a majú trvalý pobyt v ČR. Ak nemajú tieto osoby štátnu príslušnosť ČR, musia mať povolený pobyt
v ČR po dobu poskytnutia pôžičky. Zo spisového materiálu rozhodcovského spisu nevyplýva, že by

oprávnený alebo rozhodca skúmal splnenie tejto podmienky. S prihliadnutím na uvedené potom súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil v celom rozsahu.

Proti uzneseniu exekučného súdu podal v mene oprávneného v zákonom stanovenej lehote odvolanie
advokát I.. Z. G., so sídlom XXX XX H., S. XXX/X, Q. M.. Rozhodnutie exekučného súdu oprávnený
namietal vo viacerých smeroch. Možnosť riadne sa zúčastniť konania podľa čl. 23 písm. c/ Zmluvy sa

posudzuje podľa právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo - teda podľa právneho
poriadku Českej republiky. Podmienky rozhodcovského konania tak súd mal posudzovať podľa zákonač. 216/1994 Sb. O rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů. Tento zákon však nikde nestanovuje
povinnosť rozhodcu zasielať návrhy či predvolávať na konanie strany. Podľa ustanovenia § 19 tohto
zákona za absencie dohody strán rozhodca postupuje v konaní spôsobom, ktorý považuje za vhodný.

Zákon taktiež rozhodcovi neukladá povinnosť v odôvodnení rozhodnutia spomínať doručovanie výziev
a podobne. Rozhodcovský spis však obsahuje výzvu zo dňa 23.04.2006, aby sa povinný vyjadril k
žalobe. Je tak evidentné, že rozhodca postupoval v súlade s právnymi predpismi Českej republiky a to
dokonca nad rámec a v prospech povinného. Pokiaľ exekučný súd vyvodil svoj záver o neprípustnosti
vedenia exekúcie z dôvodu, že oprávnený nedodržal podmienky L. pôžičky, oprávnený argumentuje,

že exekučný súd nemôže v exekučnom konaní posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu a z
tohto dôvodu odoprieť uznanie či výkon. Takéto závery navyše nemajú ani oporu v zistenom skutkovom
stave. Navyše, aj pokiaľ by neboli splnené podmienky pre poskytnutie pôžičky, oprávnený zdôrazňuje,
že preukázateľne bola predmetná čiastka povinnému poskytnutá. V závere odvolania potom oprávnený
zhrnul, že exekučný titul spĺňa všetky požiadavky kladené na neho platným právom Českej i Slovenskej
republiky, vrátane Dohody a nie je tak daný dôvod pre odopretie výkonu rozhodnutia. Navrhuje preto,

aby odvolací súd uzneseniu súdu prvého stupňa zrušil a nariadil pokračovať v exekúcii.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením

§ 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p.
uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p., ešte pred samotným vecným posúdením

dôvodov odvolania a vecnej správnosti napadnutého uznesenia konštatuje procesný nedostatok jednej
zo základných podmienok konania - a to od počiatku danej exekučnej veci- ktorým je nedostatok
plnomocenstva pre advokáta I.. Z. G., so sídlom v H., S. X Q. M.. Napriek skutočnosti, že už návrh
na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi zasielaný oprávneným v zastúpení menovaného
advokáta so sídlom v Q. M.. Ako prvú vadu a nesprávnosť postupu súdu tak odvolací súd konštatuje,

že exekučný súd konal s údajným splnomocnencom napriek tomu, že súd nemal ozrejmené, či advokát
so sídlom na území iného štátu je oprávnený zastupovať účastníka konania pred súdom v Slovenskej
republike. Doposiaľ známe skutočnosti skôr nasvedčujú, že advokát, ktorý koná v danej exekučnej
veci za oprávneného, nie je oprávnený poskytovať právne služby účastníkovi konania pred súdom
v SR. V prípade advokáta I.. Z. G. sa nejedná o dočasné alebo príležitostné poskytovanie právnej

služby a keďže nejde ani o usadeného euroadvokáta, podmienkou prípustnosti zastupovania na území
SR je jeho spolupráca s advokátom zapísaným do zoznamu advokátov v SR, pričom z obsahu spisu
naplnenie tejto zákonnej podmienky nevyplýva (§ 32 Zákona o advokácii), pričom aj doručovanie
písomnosti priamo advokátovi do Q. M. je vylúčené (§ 33 Zákona o advokácii). Keďže však, vychádzajúc
z ustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p., nedostatok doloženej plnej moci je odstrániteľným nedostatkom

podmienok konania, odvolací súd po zistení ďalších zásadných vecných nedostatkov a nesprávnosti
odvolaním napadnutého uznesenia aj za daného nedostatku jednej zo základných podmienky konania
považoval za potrebné uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom
postupe sa však súd prvého stupňa bude musieť vysporiadať s otázkou prípustnosti zastupovania
účastníka konania advokátom majúcim sídlo v inom členskom štáte Európskej únie a to s poukazom na

zákonné podmienky takéhoto zastupovania na území Slovenskej republiky euroadvokátom, konkrétne
hosťujúcim euroadvokátom, alebo usadeným euroadvokátom podľa zákonných kritérií obsiahnutých v
ustanovení § 30 písm. a/, b/ a c/, v spojení s ustanoveniami § 31, § 32, § 35, resp. § 38 zákona č.
586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení.

Návrhom zo dňa 14.09.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol cudzí rozhodcovský nález vydaný rozhodcom I.. M. G., so
sídlom v H., Y. XX v Q. M. spisovej značky : 1463/08 zo dňa 26.05.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňom 20.06.2008 a vykonateľnosť dňom 30.06.2008.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť cudzieho rozhodnutia, je exekučný súd povinný rešpektovať osobitný právny
režim upravujúci podmienky uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, pričom danosť týchto podmienok
je súd povinný skúmať ex offo. Pokiaľ ide o cudzí rozhodcovský nález, priznanie právnych účinkov
takémuto rozhodnutiu pozostáva z dvoch na seba nadväzujúcich, avšak osobitých a špecifickýchštádií a to štádia prvotného, kedy sa súd príslušný na výkon tohto rozhodnutia zameria na skúmanie
podmienok uznania tohto rozhodnutia a pokiaľ súd takéto rozhodnutie uzná, štádia následného -
výkonu tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí (nálezov)

v Slovenskej republike, predovšetkým je nutné vychádzať z ustanovení zákonom č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v znení zmien a doplnkov. Podľa ustanovenia § 49 tohto zákona sa uznanie
cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok
sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako
keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Tomu zodpovedá ustanovenie § 42 ods. 4 Exekučného

poriadku. Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v zákone má
však prednosť úprava v medzinárodnej zmluve (§ 53 zákona č. 244/2002 Z.z.). Takouto medzinárodnou
zmluvou je predovšetkým Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (vyhl. MZV
SR č. 74/1959 Zb.). Pokiaľ však vzájomné uznávanie rozhodcovských rozhodnutí upravujú aj niektoré
dvojstranné medzištátne zmluvy a štát, s ktorým je SR viazaná aj dvojstrannou zmluvou, je zmluvnou
stranou aj vyššie uvedeného dohovoru, použije sa prednostne dvojstranná zmluva. Exekučný súd preto

správne v danom prípade vychádzal z príslušných článkov Zmluvy medzi Slovenskou republikou a
Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych
vzťahov v občianskych a trestných veciach so Záverečným protokolom (Praha 29.októbra 1992, ozn.
č. 193/1993 Z.z. - ďalej len „dvojstranná zmluva“).

Podľa článku 22 písm. c/ dvojstrannej zmluvy, upravujúceho uznanie a výkon rozhodnutí v majetkových
veciach, zmluvné strany s výnimkou rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy uznávajú a
vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve aj rozhodcovské nálezy vydané
na území druhej zmluvnej strany v rozhodcovskom konaní.

Článok23dvojstrannejzmluvyupravujepodmienkyuznaniaavýkonurozhodnutíatotak,žerozhodnutia
uvedené v článku 22 zmluvy sa budú uznávať a vykonávať, ak po a) rozhodnutie je právoplatné a
vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal; predbežne vykonateľné rozhodnutia a
vykonateľnépredbežnéopatreniamožnonaúzemídožiadanejzmluvnejstranyuznaťavykonať,ikeďich
možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, po b) justičné orgány druhej zmluvnej strany nevydali

skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a
medzi tými istými účastníkmi, po c) účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä
ak bol podľa právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný
na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok
mu bolo riadne doručené, a v prípade procesnej nespôsobilosti bol riadne zastúpený, po d) na konanie

nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej strany, na území ktorej sa o uznanie žiada a napokon
po e) zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon žiada, sa domnieva, že uznanie alebo
výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.

Podľa čl. 24 ods. 1 a 2 návrh na uznanie a výkon rozhodnutia sa podáva priamo príslušnému súdu

zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie uznať a vykonať. Výkon rozhodnutia vrátane
náležitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj možnosť
povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany,
na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať. Podľa odseku 3 tohto článku súd, ktorý rozhoduje o uznaní
a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch

22 a 23, a ak zistí, že tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.

Odvolací súd, striktne vychádzajúc z citovanej bilaterálnej právnej úpravy a rešpektujúc špecifickosť
priznania právnych účinkov cudzích rozhodcovských rozhodnutí na území Slovenskej republiky,
konštatuje, že v danej veci je zrejmé, že exekučný súd uznal predložený cudzí rozhodcovský nález

za spôsobilý exekučný titul, pretože - vychádzajúc z ustanovenia citovaného čl. 24 ods. 3 dvojstrannej
zmluvy - pokiaľ už nariadil jeho výkon - v danej veci - vydal poverenie pre súdneho exekútora a to
Poverením č. 5603 030251 zo dňa 29.10.2009, je nutné predpokladať a mať za to, že súd pred vydaním
poverenia postupoval v zmysle bilaterálnej právnej úpravy a vydaním poverenia pre súdneho exekútora
odobril splnenie podmienok uznania uvedených v čl. 22 a 23 dvojstrannej zmluvy č. 193/1993 Z.z.

Toto konštatovanie priamo vyplýva z uskutočnených úkonov v danej exekučnej veci, v nadväznosti na
znenie čl. 24 ods. 3 dvojstrannej zmluvy. Súd potom v štádiu už prebiehajúcej exekúcie nie je oprávnený
spätne posudzovať danosti uznania cudzieho rozhodnutia z hľadiska naplnenia podmienok podľa čl.
22 a 23. Odvolací súd však okrajovo konštatuje, že je zrejmé z obsahu spisu, že exekučný súd mal vtomtoprvotnomštádiudôslednejšieskúmaťnaplneniemateriálnychpredpokladovprevedenieexekúcie,
konkrétne súladnosť exekučného titulu s bilaterálnou zmluvou. V štádiu pred vydaním poverenia pre
súdneho exekútora - teda v štádiu uznania a nariadenia výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu

- celkom zjavne súd nevenoval pozornosť podmienkam pre uznanie vyplývajúcim z predmetného
bilaterálneho dohovoru.

Po uznaní cudzieho rozhodnutia nariadením jeho výkonu v ďalšom štádiu samotného výkonu cudzieho
rozhodnutia potom exekučný súd postupuje v súlade s čl. 24 ods. 2 dvojstrannej zmluvy, v ktorom je

obsiahnutý spätný odkaz, pokiaľ ide o podmienky výkonu už uznaného cudzieho rozhodnutia, opäť
na vnútroštátnu právnu úpravu zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať (teda
na právnu úpravu Slovenskej republiky), konkrétne príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Osobitná právna úprava pokiaľ ide o výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku
je obsiahnutá v ustanoveniach § 46 až 50 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré exekučný súd
neaplikoval vôbec. Tu je možné konštatovať zásadný rozdiel právnej úpravy pokiaľ ide o oprávnenie

súdu príslušnému na výkon rozhodnutí zastaviť (a to buď na návrh povinného, prípadne aj bez takéhoto
návrhu) už prebiehajúcu exekúciu. Kým právna úprava vzťahujúca sa na tuzemský rozhodcovský
rozsudok (§ 45 ods. 1 písm. a/ až c/ a § 45 ods. 2 ZoRK ) umožňuje a dáva zákonné splnomocnenie
exekučnému súdu v nepomerne širšom rozsahu zastaviť už prebiehajúcu exekúciu, naproti týmto
zákonným možnostiam právna úprava vzťahujúca sa výlučne na výkon cudzieho rozhodcovského

rozsudku (nálezu) v ustanovení § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ a ods. 2 tohto ustanovenia zužuje možnosť
exekučného súdu odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku.

Uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania,
proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania preukáže

súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu okolnosti a skutočnosti predpokladané
expessis verbis v ustanovení § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd príslušný
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku
aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí,
že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom

konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom (§ 50 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní).

Ustanovenie § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ Zákona o rozhodcovskom konaní na daný konkrétny prípad
aplikovateľné nie je, nakoľko možnosť exekučného súdu odoprieť výkon cudzieho rozhodcovského

rozsudku za naplnenia niektorého z dôvodov vymienených v písm. a/ až e/ tohto ustanovenia je
viazaná výlučne na návrh účastníka, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje a to za
predpokladu, ak tento účastník aj preukáže svoje tvrdenia z hľadísk niektorého z dôvodov podľa § 50
ods. 1 písm. a/ až e/. Nakoľko však v danej exekúcii takýto návrh zo strany povinného podaný nebol,
súd mohol (v čom spočíva zásadný rozdiel od možnosti úpravy v ustanovení § 45 ods. 2 ZoRK) aj bez

návrhu oprávneného odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku len z dvoch dôvodov
a to, ak by zistil, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v
rozhodcovskom konaní (čo v danej veci konštatovať nemožno), alebo ak by jeho uznanie a výkon boli
v rozpore s verejným poriadkom.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie a prebiehajúce
štádium exekúcie vec nesprávne právne posúdil a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav.
Predovšetkým, súd bude povinný odstrániť prekážku podmienky konania vyplývajúcu z nejasného
udelenia plnej moci oprávneným na konanie v jeho mene už od počiatku a vyriešenia otázky prípustnosti
zastupovať účastníka konania na území Slovenskej republiky splnomocneným advokátom so sídlom v

Českej republike. Skúmať danosť podmienok pre uznanie a následný výkon cudzieho rozhodcovského
nálezu však už v tomto štádiu, keď exekúcia prebieha na základe udeleného poverenia, nie je možné z
hľadiska kritérií upravených čl. 23 dvojstrannej zmluvy a to vzhľadom na spätný odkaz vyplývajúci z čl.
24 ods. 2, v spojení s čl. 24 ods. 3 dvojstrannej zmluvy. Ak exekučný súd má zákonné splnomocnenie
v štádiu po uznaní cudzieho rozhodcovského nálezu a nariadení jeho výkonu ešte skúmať naplnenie

zákonných predpokladov pre uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, môže postupovať
už len podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ za predpokladu osobitného návrhu povinného na
takýto postup, alebo len na základe ustanovenia § 50 ods. 2 ZoRK aj bez návrhu povinného. Exekučný
súd pokiaľ by tak mal za to, že v danej veci existuje dôvod, pre ktorý je nutné už prebiehajúcu exekúciuvyhlásiť za neprípustnú a následne ju zastaviť (teda odoprieť jej výkon), musel by mať za preukázané
naplnenieniektoréhozdôvodovobsiahnutýchvustanovení§50ods.1alebo2Zákonaorozhodcovskom
konaní a v týchto zákonných intenciách by muselo aj vyznieť odôvodenie takéhoto rozhodnutia súdu (čo

priamo vyplýva z ustanovenia § 50 ods. 3 ZoRK).

Odvolací súd potom z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221 ods.
1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p.
na ďalšie konanie.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.