Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. február 2011

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 8C/414/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120446
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EditySzabovejačlenieksenátu

JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade: X. A.,
bytom K. XXX/XX, XXX XX S., v 2. rade: Z. A., bytom K. G. XX, XXX XX K. J., v 3. rade: A. A., bytom K. V./
XX, XXX XX S., v 4. rade: D. A., bytom K. XXX/XX, XXX XX S., v 5. rade: P. I., bytom K. G. XX, XXX XX K.
J., v 6. rade: J. I., bytom K. G. XX, XXX XX K. J., v 7. rade: K. K., bytom Y. XX/XX/X, XXX XX Z. v 8. rade:
A.S.,bytomS.XXX,XXXXXS..K.,v9.rade:X.I.,bytomZ.XXX/XX,XXXXXZ.av10.rade:K.Y.,bytom
J. XXXX/XX, XXX XX Z., všetci zastúpení právnym zástupcom: Mgr. Petrom Kubovičom ako konateľom
spoločnosti HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 727 334, so sídlom Vlčkova 8/A, 811 04

Bratislava, proti odporcom v 1. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v 2. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra
SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v 3. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR,
Štefanovičova 5, Bratislava a v 4. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom hospodárstva
SR, Mierová č. 19, 827 15 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2,202.000,- Sk s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave z 9.10.2007, č.k. 8C
414/2004-171, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave z 9.10.2007, č.k. 8C
414/2004-171, p o t v r d z u j e .

Odporcom v 1. až v 4. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa návrhom doručeným súdu dňa 5.5.2004 domáhali voči odporcom náhrady škody spolu
vo výške 2,202.000,- Sk s prísl. a náhrady trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Svoj návrh odôvodnili tým, že Slovenská republika v zastúpení odporcami nesprávnym úradným
postupom a svojou nečinnosťou im spolu všetkým spôsobila škodu vo výške 2,202.000.- Sk, ktorá sa
rovná hodnote súčtu nimi investovaných súm do nebankových subjektov BDV družstvo, AGW spol. s

r. o., B. M. G. Invest a HORIZONT SLOVAKIA

o.c.p., a. s. (ďalej len "nebankové subjekty"). Medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným
postupomvidianavrhovateliapríčinnúsúvislosťvtom,že pokiaľbySlovenskárepublikaprostredníctvom
odporcov včas a v súlade s právomocami zakročila proti všetkým nebankovým subjektom a pozastavila
ich činnosť, nedošlo by k zvereniu peňažných prostriedkov zo strany navrhovateľov do nebankových
subjektov.Navrhovatelia zmluvami o pôžičke, zmluvami o tichom spoločenstve alebo ako členovia družstva ďalším
členskýmvkladomvložilidotýchtonebankovýchsubjektovspolu2,202.000,-Sk. Nebankovésubjektyim
vložené peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok nevrátili. Na uvedené nebankové spoločnosti

je vyhlásený konkurz, ktorý nie je skončený.

K investovaniu finančných prostriedkov do spoločnosti sa rozhodli na základe masovej reklamy, ktorá
prebiehala v súkromných médiách, ale aj vo verejnoprávnej televízii. Zmluvy uzatvorili v súlade so
zákonom. Uzatvárali ich v dobrej viere, že nebankové subjekty podnikajú v súlade so zákonom a na
základe legálnych oprávnení. Domnievali sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky
podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Mali za to, že sú to spoločnosti, ktorým

príslušné štátne orgány kontrolujú ich činnosť a v prípade akejkoľvek nekalej alebo protiprávnej činnosti
by zakázali vykonávať takýmto spoločnostiam ich činnosť. Odporcovia svojim nekonaním v rámci
štátneho dozoru spôsobili, že nebankové subjekty mohli prijímať finančné prostriedky od občanov až
do doby uzatvorenia svojich pobočiek a vyhlásenia bankrotov. Štát prostredníctvom odporcov tým,
že nekonal tak, aby zabránil vykonávaniu nekalej a podvodnej podnikateľskej činnosti nebankových

spoločností, zodpovedá za škodu, ktorá vznikla navrhovateľom v súvislosti s ich investovaním do týchto
spoločností.

Odporca v 1. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľ
prostredníctvom zmluvy o tichom spoločenstve investoval svoje finančné prostriedky v prospech
nebankových subjektov, išlo o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickou osobou a obchodnou

spoločnosťou, ktorá pôsobila pri výkone svojej činnosti ako podnikateľský subjekt na základe ustanovení
Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ). Tieto spoločnosti nepôsobili v oblasti finančného trhu,
nepodliehalidohľaduNárodnejbankySlovenskoaniÚraduprefinančnýtrh.Súčasnenamietalexistenciu
príčinnej súvislosti medzi škodu a postupom akýchkoľvek orgánov štátu.

Odporca v 2. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal vo svojom vyjadrení na to, že

Úrad finančnej správy kriminálnej polície prezídia PZ sa venoval činnosti nebankových subjektov od
roku 1999. Od začiatku roku 2000 preveroval podozrenia zo spáchania trestného činu. Na pracovnom
stretnutí dňa 18. 06. 2001 bolo konštatované, že zatiaľ nie je možné začať trestné stíhanie voči
konkrétnym osobám. O spoluprácu v súvislosti s uskutočnením daňových kontrol bolo žiadané tiež
daňové riaditeľstvo. Po tom, čo vo februári 2002 B.M.G. Invest s.r.o. a Horizont Slovakia, o.c.p., a.s.

uzavreli svoje pobočky, vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci neoprávneného podnikania. Do tohto
času neobdržal úrad finančnej polície žiadne hlásenie od slovenských peňažných ústavov alebo iných
povinných osôb o skutočnostiach odôvodňujúcich podozrenie vo vzťahu k činnosti AGW, s.r.o.. Táto
spoločnosť bola tiež preverovaná pracovníkmi kriminálnej polície OR PZ Košice II a dňa 16.7.2002 bolo
vznesené vyšetrovateľom KUV PZ v Košiciach obvinenie proti konateľovi AGW s.r.o. Úrad finančnej

polície začal preverovať na základe vlastných operatívnych poznatkov aj spoločnosť D.V.P. - Družstvo
vzájomnej pomoci Nitra na základe zákona č. 367/2000 Z.z. a v auguste 2002 bol zaslaný na Krajský
úrad vyšetrovania PZ Nitra návrh na začatie trestného stíhania a dňa 28.10.2002 začal vyšetrovateľ
trestné stíhanie vo veci. Vo vzťahu k Sporoinvest, a.s. začal úrad finančnej polície v máji 2001 operatívne
odhaľovanie na základe vlastných operatívnych poznatkov. Spoločnosť vznikla 2.4.2001 a v tom období

začala masívnu reklamu k získaniu nových klientov. Po vykonanom preverovaní bol dňa 26.2.2002
podaný návrh na začatie trestného stíhania proti predsedovi predstavenstva a dňa 8.3.2002 bolo
začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu. Útvary PZ, ktoré sa podieľali na preverovaní činnosti
nebankových subjektov využili všetky prostriedky a možnosti, ktoré mali k dispozícii. Štát nemôže
niesť zodpovednosť za konanie fyzických osôb, ktoré napriek upozorneniam napr. v tlači uzavreli s

nebankovými subjektami záväzkové vzťahy a zverili im dobrovoľne svoje peňažné prostriedky.

Odporca v 3. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukazoval na to, že podľa výpisu z
obchodného registra predmetné obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa zákona
oprávnená vykonávať investičná spoločnosť či fond. Navrhovatelia pri nahliadnutí do obchodného
registra museli vedieť, že sa nejedná o investičné spoločnosti. Činnosť nebankových subjektov nemožno

stotožňovať s činnosťou investičných spoločností, podielových fondov, či správcovských spoločností,ktoré vykonávajú svoju činnosti na základe vydávania cenných papierov (akcie, podielové listy).
Uvedené spoločnosti nespĺňali ani podmienky pre banky, a preto nepodliehali dohľadu Národnej banky
Slovenska. V čase uzavretia zmlúv navrhovateľmi bol účinný zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom

investovaní (účinný od 1.1.2000), kedy už nemožno hovoriť o investičných spoločnostiach a o tom, že
navrhovateľka bola v presvedčení, že sa jedná o investičnú spoločnosť, keďže zhromažďovať peňažné
prostriedky mohli len správcovské spoločnosti a výkon dozoru vykonával Úrad pre finančný trh. Tým,
že navrhovatelia uzatvorili zmluvy so súkromnoprávnymi podnikateľskými subjektami, vstupovali do
záväzkového vzťahu na základe slobodnej, vážnej, zrozumiteľnej vôle. Štát nemôže zakázať vstup

fyzickej či právnickej osoby do záväzkového vzťahu. Navrhovateľ sa dobrovoľne rozhodol uzavrieť
zmluvy s nebankovými subjektami, a preto musí znášať aj riziká a následky s tým spojené.

Aj odporca v 4. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Namietal, že by zo strany nebankových
subjektov malo ísť o klamlivú reklamu. Tieto subjekty mali v čase reklamy v predmete svojej činnosti
zapísané také činnosti podnikania, ktoré nevylučovali vysoké zisky. Nešlo u nich o reklamu tak, ako to
vymedzujezákonč.147/2001Z.z.oreklame,aleoverejnúvýzvuzaúčelomzhromažďovaniapeňažných

prostriedkov od verejnosti, s cieľom tieto finančné prostriedky následne investovať. Nebankové subjekty
tiež nevykonávali kolektívne investovanie, nepôsobili v oblasti finančného trhu, keď prijímali peňažné
prostriedky od verejností a investovali ich do rôznych oblastí podnikania, nepodliehali dohľadu Úradu
pre finančný trh ani Národnej banky Slovenska. Išlo o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickými osobami
a obchodnými spoločnosťami, resp. družstvom v zmysle ustanovení ObZ. Zdôraznil, že štát nemôže

zakázať vstupovať fyzickej či právnickej osobe do záväzkového vzťahu, každý si musí zvážiť a preveriť
riziko, ktoré vyplýva z uzavretých zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke. Zo strany navrhovateľov
išlo o špekulatívny zámer s úmyslom získať neprimerané finančné zisky. Išlo o obchodné záväzkové
vzťahy, a teda navrhovateľov nebolo možné považovať za spotrebiteľov v zmysle zák. č. 634/1992
Zb.. Ministerstvo hospodárstva nie je nadriadeným orgánom Slovenskej obchodnej inšpekcie, a preto

nemôže zasahovať do jej nezávislosti v rozhodovacej a kontrolnej činnosti. Namietal splnenie zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu.

Súd po vykonanom dokazovaní posúdil vec podľa ust. § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ust. čl.
1 ods. 1 veta prvá a ust. čl. 2 ods.2,3 Ústavy SR, ust. § 2 ods. 1 zákona č. 248/1992 Zb., ust. § 5 ods.
1, § 7 ods. 1 veta prvá a ust. § 37 ods. 4 zák. č. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch,

ust. § 5 ods. 1 a ust. § 60 ods. 1, písm. a) a c) a podľa § 62 ods. 4 zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom
investovaní, v znení účinnom do 01. 11. 2000 a podľa § 2 ods. 1, § 26 ods. 3 zák. č. 21/1992 Zb. o
bankách, v znení účinnom do 10. 11. 1999.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na to, že podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej

organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Ide o
prípadobjektívnejzodpovednostištátuzaškoduzasúčasnéhosplneniatrochpodmienok,atoexistencie
škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Uviedol, že odporcovia mohli pri výkone štátneho dozoru v rámci svojich kompetencií zakázať ako

neoprávneným osobám vykonávať činnosť, ktorú podľa osobitného zákona môžu vykonávať iba
investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť o zhromažďovanie
peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými zákonom č. 248/1992 Zb. o investičných
spoločnostiach a investičných fondoch, teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo
vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však zo strany nebankových subjektov nešlo. Nebolo teda v

právomoci odporcov takúto činnosť nebankových subjektov zakázať. Nemohla preto „nečinnosť štátu“
prostredníctvom odporcov založiť z jeho strany nesprávny úradný postup. Kompetenciu odporcov v
tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady
v ňom výslovne neuvedené.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že Ústava Slovenskej republiky garantuje fyzickým a právnickým

osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané anie je možné ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Možnosť voľne podnikať teda mali
aj nebankové subjekty, ktoré mohli voľne vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním
zmlúv o pôžičke, či tichom spoločenstve. Navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkových vzťahov s

uvedenými obchodnými spoločnosťami a týmto svojim slobodným rozhodnutím prevzali na seba práva
a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o tichom spoločenstve a zo zmluvy o pôžičke, pričom do týchto
súkromnoprávnych vzťahov štát, v zastúpení ministerstiev nemôže zasahovať. Pre štát platí, že sa má
zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania
fyzických a právnických osôb.

Pokiaľ by odporcovia zakázali činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve
s občanmi, prípadne uzatváranie iných zmlúv, v prijímaní prihlášok za člena družstva, zasiahol by tým
do do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo
rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil, resp. zmaril ich možnosť
nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce zo zmlúv.

Podľa § 62 ods. 4 zák. č. 385/1999 Z.z., v období od 1.1.2000 do 1.11.2000 bola daná kompetencia

odporcu v treťom rade zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať
len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom išlo o činnosť vymedzenú v ust. § 5 ods. 1
citovaného zákona. Ani táto zákonná úprava sa nevzťahovala na činnosť nebankových subjektov.

V súvislosti s ust. § 2 ods. 1 a § 26 ods. 3 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, v znení účinnom do
10.11.1999 súd poukázal na to, že nebankové subjekty podnikali na základe ustanovení ObZ a v

zmysle platných právnych noriem občianskeho a obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných
vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným
ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto
daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo
rámca dozoru NBS. Okrem toho navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné

vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní takýchto zmlúv, keď ani jednu zmluvu
navrhovatelia do 10.11.1999 s nebankovým subjektom neuzavreli. Pokiaľ novela zákona o bankách č.
252/1997 Z.z. s účinnosťou od 11.10.1999 túto kompetenciu NBS v ust. § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak
v dôsledku koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné
subjekty, ktoré vykonávajú bez povolenia činnosti ako banka, by mali byť postihované za nedovolené

podnikanie.

Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v
ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a
spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré po zverejnení a
po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe

rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány
štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú
návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich po prerokovaní
v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde, dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej
pôsobnosti.

Zo skutkových okolností prípadu má súd za to, že boli to práve samotní navrhovatelia, ktorí svojou
hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú im zákonom, a preto musia následky
s tým spojené znášať sami. Z výpisov z obchodného registra sa totiž pred uzatvorením zmlúv mohli
presvedčiť, že príslušná obchodná spoločnosť, s ktorou vstupovali do záväzkového vzťahu nie je
investičnou spoločnosťou ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, zákonom predpísané

základné imanie a ani v predmete podnikania nemala prijímanie vkladov či poskytovanie úverov. Z
predložených dokladov mohli navrhovatelia poznať, že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho
investovania predajom podielových listov či formou akcií. Preto nemožno prisvedčiť navrhovateľom
v tom, že nadobudli presvedčenie, že investujú svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o
kolektívnom investovaní, resp. že ich investovali do bankových subjektov. Pokiaľ sa rozhodli vložiť

peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos,ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované bankami, znamená to, že mali vedomosť o tom, aké
úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým subjektom, a teda z toho vyplýva, že si boli vedomí,
že nevkladajú peniaze do banky. Navrhovatelia mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú

bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť
zákona ich podielu viny nezbavuje.

Zodpovednosť odporcov nie je daná ani podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), lebo
porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969
Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie ustanovenia § 415 OZ zakladá jedine

všeobecnú zodpovednosť podľa ustanovenia § 420 OZ, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve
osobitnou právnou úpravou.

Na základe uvedených právnych záverov súd dovodil, že neboli preukázané v konaní zákonné
predpoklady zodpovednosti odporcov za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, a preto návrh
v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Hoci odporcovia boli v konaní úspešní,

náhradu trov konania im nepriznal, nakoľko si trovy neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie, v
ktorom dôvodili tým, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
dôkazy potrebné na zistenia rozhodujúcich skutočností, ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávny skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec

posúdil. Namietli, že nevykonaním ďalších dôkazov navrhovaných v návrhu na začatie konania bolo
navrhovateľom znemožnené uplatniť v súdnom konaní všetky svoje zákonom a ústavou garantované
procesné práva. Navrhovatelia chceli navrhnutými dôkazmi, ktoré existujú, ale nie sú v ich dispozícii
preukázať, že nebankové subjekty nevykonávali podnikateľskú činnosť, vyplácali výnosy nie ako to
uvádza súd z podnikania, ale z vkladov, a že vlastne išlo o pyramídový efekt a nedovolené podnikanie od

samotného začiatku ich činnosti až po jej skončenie. Chceli tiež preukázať, že u nebankových subjektov
išlo o činnosť, ktorá je nedovolená a má znaky nedovolaného podnikania. Súd tiež odmietol vykonať
dôkaz a oboznámiť sa s obsahom podaní bývalej ministerky financií SR Brigity Schmögnerovej.

Navrhovatelia ďalej namietli, že záver súdu, že štát nemohol zasahovať do súkromnoprávneho vzťahu,
ktorý vznikol medzi nimi a nebankovými subjektmi, sa nezakladá na správnom posúdení veci. Súd na

základe vykonaných dôkazov a právneho posúdenia veci dospel k záveru, že okrem iného

- existencia nesprávneho úradného postupu štátu nebola preukázaná;

- navrhovatelia nepreukázali existenciu škody, pretože návrh bol podaný predčasne.

Vyššie uvedené právne posúdenie je podľa názoru navrhovateľov nesprávne. Nesprávny úradný postup
štátu chcel navrhovateľ preukázať práve dôkazmi, ktoré súd nevykonal v vyššie uvedených dôvodov.

Pretože podľa názoru navrhovateľov súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový sta veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočnosti, ako aj, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tak isto, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli, aby
odvolací súd z uvedených dôvodov podľa § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Všetci štyria odporcovia vo vyjadreniach k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.), túto

prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania
neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a O.s.p.
beznariadeniapojednávania,nariadeniepojednávanianevyžadovaldôležitýverejnýzáujem).Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 22.2.2011 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a z listinných dôkazov založených v spise mal

odvolací súd preukázané, že navrhovatelia v 1., 3., 4., 7. a v 8. rade sa stali členmi BDV družstva na
základe prihlášky a po zaplatení základného členského vkladu vo výške 100,- Sk. Následne uvedení
navrhovatelia splatili ďalší členský vklad, ako to vyplýva z príslušnej prihlášky. Uvedený odporca sa na
základe dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu zaviazal tento vklad navrhovateľom v dohodnutej
dobe vrátiť späť. Za účelom splnenia tohto záväzku vystavilo BDV družstvo navrhovateľom cestovný

šek v sume zodpovedajúcej výške ďalšieho členského vkladu. Výška zúročenia investovanej finančnej
čiastky bola zabezpečená darovacou zmluvou, predmetom ktorej mal byť peňažný dar v dohodnutej
výške.

Navrhovatelia v 2. a v 5. rade na základe zmlúv o pôžičke požičali spoločnosti AGW, s.r.o. finančnú
hotovosť, pričom dlžník sa v zmluve zaviazal v dohodnutej dobe vrátiť navrhovateľom požičané finančné

prostriedky so zmluvne dohodnutým úrokom. Dlžník splnenie svojho záväzku zabezpečil zmluvou
o prevode práva, t.j. kmeňových akcií na meno, emitenta AGW, a.s., ktorých bol podľa vyhlásenia
vlastníkom.

Navrhovatelia v 6. a 9. rade so spoločnosťou B.M.G. INVEST, s.r.o., Košice uzatvorili zmluvu o
tichom spoločenstve, na základe ktorej navrhovatelia poskytli uvedenej spoločnosti finančné prostriedky

v hotovosti, pri podpise zmluvy. Nebankový subjekt v pozícii dlžníka sa zaviazal navrhovateľom vyplatiť
podiel zo zisku v dohodnutej výške (pri viazanosti trvania zmluvy na 36 mesiacov výnos 48 %).

Navrhovatelia v 9. a 10. rade uzatvorili so spoločnosťou HORIZONT SLOVAKIA, ocp. a.s., Košice,
zmluvy o pôžičke podľa § 657 a 658 OZ, na základe ktorých požičali uvedenej spoločnosti finančné
prostriedky s dohodnutými úrokmi, a to v závislosti od dĺžky trvania zmluvného vzťahu.

Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 673 ObZ, zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi
určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku

vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania. Zmluva vyžaduje písomnú formu.

Uvedené zmluvy navrhovatelia uzavreli s vyššie uvedenými obchodnými spoločnosťami, „nebankovými
subjektmi“, podľa príslušných ustanovení Občianskeho a Obchodného zákonníka na základe slobodnej,
vážnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán. Predmetné právne úkony sú aj náležite určité. Subjektmi
takýchto zmlúv môžu byť fyzické i právnické osoby.Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych
orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Ako už bolo uvedené, ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia
troch podmienok, a to existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný
postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Navrhovateliavkonanínepreukázalinaplneniežiadnejzpodmienokzodpovednostištátupodľa§18ods.
1 zák. č. 58/1969 Zb. (existenciu škody, nesprávny úradný postup a príčinnú súvislosť medzi škodou a
neprávnym úradným postupom), pričom vzniknutú škodu si uplatnili priamo voči nebankovým subjektom

vprebiehajúcichkonkurznýchkonaniach,ktorédoposiaľukončenéneboli.Vprípadezisteniapohľadávok
majú navrhovatelia ako oprávnení veritelia nárok na ich uspokojenie zo speňaženej konkurznej podstaty.

Aniporušenieprevenčnejpovinnostivzmysle§415Obč.zák.nemôžebyťpredpokladomzodpovednosti
štátu za škodu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb.. Týmto predpokladom je jedine nesprávny úradný postup
jeho štátnych orgánov a porušenie § 415 Obč. zák. môže založiť iba všeobecnú zodpovednosť podľa

§ 420 Obč. zák., ktorá je však vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou zákonnou úpravou, a teda
zodpovednosť odporcov by bola takto vylúčená.

Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je vecne
správny, súd svoje rozhodnutie náležite a v dostatočnej miere aj odôvodnil, na ktoré dôvody odvolací
súd poukazuje.

Na doplnenie uvádza, že predmetné konanie je konaním návrhovým, preto navrhovatelia boli povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovatelia však nepreukázali, v čom mala spočívať
zodpovednosť štátu, pokiaľ ide o rozhodnutie orgánu štátu, alebo nesprávny úradný postup, keďže v
danom prípade (pri uzatváraní zmluvy o pôžičke) štátne orgány neboli a nemohli byť činné. Je nesporné,
že medzi navrhovateľmi a vyššie uvedenými subjektmi boli uzavreté zmluvy o pôžičke, o tichom

spoločenstve, zmluvy o budúcej darovacej zmluve a zmluvy o prevode práva. Zmluvy podľa obsahu
spĺňajú predpoklady podľa § 37 ods. 1 OZ (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný). Navrhovatelia nenamietali ani jednu zo zložiek platnosti právneho úkonu
a nenamietali ani neplatnosť podľa § 39 OZ (neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo sa prieči dobrým mravom). V prípade uvedených zmlúv ide o právne

vzťahy, do ktorých štát v zmysle ústavy nemá právo zasahovať. V prípade preukázania neplatnosti
právnych úkonov, prípadne ich simulácie je daná zodpovednosť podľa platných právnych predpisov len
na samotných účastníkoch zmluvných vzťahov.

Je síce pravdivé tvrdenie navrhovateľov, že sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhali
vykonania ďalších dôkazov, ktoré podľa ich názoru mohli mať význam pre rozhodnutie o zodpovednosti

štátu za vzniknutú škodu, a že súd prvého stupňa vykonanie týchto dôkazov nepripustil, t.j.
zamietol návrh na ich vykonanie. Práve túto skutočnosť navrhovatelia považujú za rozhodujúcu pre
zrušenie napadnutého rozsudku, keďže sa domnievajú, že nevykonaním navrhovaných dôkazov súd
nedostatočne zistil skutkový stav veci a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil.

Odvolací súd sa touto námietkou navrhovateľov zaoberal, a po posúdení možného vplyvu navrhovaných

dôkazov na výsledok konania dospel k záveru, že navrhované dôkazy sú pre rozhodnutie v tejto veci
právne bezvýznamné. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie, či v danom prípade je daná objektívna
zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., je iba splnenie podmienok uvedených
v § 18 ods. 1 tohto zákona, s ktorými sa súd prvého stupňa vysporiadal. Navrhovateľmi uvádzané, resp.
navrhované dôkazy majú význam len pre účely trestného konania.Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224, § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporcovia mali v odvolacom

konaní úspech, trovy konania im však nevznikli, a preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.