Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. október 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/1668/1997

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7197898741
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu v právnej veci žalobcu Ing. Ondrej Macák, bytom Čučma
č. 247, prechodne Čučma č. 128, Rožňava, zastúpeného JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, ul.
Cyrila a Metoda č. 4, Rožňava, proti žalovanému Lesy Slovenskej republiky č.p. Nám. SNP č. 8,
Banská Bystrica, zast. JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, Remeselnícka č. 307/1, Revúca, v konaní
o zaplatenie 4.747,59 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k.
19C/1668/1997-324 zo 14.4.2010

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zastavení konania v časti istiny 1.858,86 € a úrokov z

omeškania a výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol..

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd zastavil konanie v časti istiny vo výške 1.858.86 eur a úroku z omeškania
vo výške 21% ročne zo sumy 469,03 eur od 1.10.1994 do zaplatenia, vo výške 21% ročne zo sumy
469,03 eur od 1.10.1995 do zaplatenia, vo výške 3,4 % ročne zo sumy 1.206,60 eur od 1.10.1995 do
zaplatenia, vo výške 18% ročne zo sumy 546,64 eur do zaplatenia a vo výške 0,4% ročne zo sumy
849,70 eur od 1.8.1996 do zaplatenia. Ďalším výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný žalobcovi
zaplatiť 194,95 eur a úrok z omeškania vo výške 21% ročne zo sumy 62,8 eur od 2.4.1995 do zaplatenia,
vo výške 21% ročne zo sumy 62,8 eur od 2.10.1995 do zaplatenia a vo výške 17,6% ročne zo sumy

70,79 eur od 5.3.1998 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a tretím výrokom súd
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol, že žalobca je p o v i n n ý nahradiť
žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 100% a že žalobca je povinný
nahradiť trovy štátu vo výške 149,41 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca sa svojím žalobným návrhom, doručeným súdu dňa 21.11.1997, domáhal, aby právny
predchodca žalovaného - Lesy Košice, š.p. - bol zaviazaný zaplatiť mu z titulu nájomného sumu
143.026,- Sk s úrokom z omeškania vo výške 21% zo sumy 50.480,- Sk od 1.10.1994 do zaplatenia,

výške 21% zo sumy 50.480,- Sk od 1.10.1995 do zaplatenia a výške 18% zo sumy 42.066,- Sk od
1.8.1996 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, lebo na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol
povolenýpodč.V688/93,jevlastníkomnehnuteľnostízapísanýchnaLVč.1285,kat.úz.Čučma,parcela
č. 703, zast. plocha vo výmere 199 m2 a parcela č. 669/2, les vo výmere 6297 m2, nehnuteľnosti užívali
Východoslovenské lesy š.p. Košice, OZ Rožňava. Na pozemku sú postavené stavby, záchyt, príjazdová
cesta, že podľa zákona č. 229/91 Zb. medzi ním ako vlastníkom a žalovaným ako užívateľom vznikol
zo zákona nájomný vzťah, ktorý bolo možné vypovedať v jednoročnej výpovednej lehote vždy k 1.10.bežného roka a žalobca nájomný vzťah vypovedal 7.10.1993 a 2.11.1993 s tým, že žalovaný mu mal
nehnuteľnosti vydať do 1.10.1995, žalovaný mu nehnuteľnosti dal do užívania až 1.8.1996 na základe
vzájomnej dohody, preto má právo na finančnú náhradu.

Súd dokazovaním, najmä, že podľa znaleckého posudku Ing. Bartolomeja Turociho č. 141/2001
vykonaného pre Okresný súd v Rožňave k.č. 12C 524/2000, zistil, že Chata Tisícka súp. č. 230
nespĺňa kritériá pre ocenenie ako Stavby pre individuálnu rekreáciu. Dispozičné riešenie skôr umožňuje
rekreáciu podnikovú, teda spĺňa kritériá na ocenenie ako stavby prevádzkovej, následne zo spisu je
zrejmé, že štátny podnik nespochybňoval vlastnícke právo žalobcu k predmetným pozemkom, avšak

upozornil ho, že na parcele č. 703 o výmere 199 m2 je postavená stavba slúžiaca účelom lesného
hospodárstva, ktorú odkúpil od Domovej správy v Rožňave na základe hospodárskej zmluvy z 29.5.1975
a jej dodatku z 19.6.1975, že po nadobudnutí účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. sa vlastnícke vzťahy
k lesným pozemkov vrátane zastavaných pozemkov upravujú týmto zákonom, zaniklo právo užívania
pozemkov a vznikol nájomný vzťah zo zákona, ktorý možno vypovedať k 1.10. bežného roka, teda
že žalobca výpovednú lehotu k 1.10.1994 zmeškal a nájom skončí k 1.10.1995, pokiaľ sa účastníci

nedohodnú inak. Nakoľko je na uvedenom pozemku postavená stavba, je tento pozemok pre vlastníka
pozemku neprístupný. Z dokazovania plynie, že listom zo dňa 27.9.1995 právny predchodca žalovaného
žiadal SPF a Pozemkový úrad Rožňava o poskytnutie náhradného pozemku žalobcovi z dôvodu, že
predmetné pozemky sú pre žalobcu neprístupné vzhľadom na existenciu zverníka podľa § 43 ods. 2
zák. č. 287/1994 Z.z. a nemožno ich žalobcovi vydať, a z listu právneho predchodcu žalovaného zo dňa

12.3.1996 vyplýva, že podnik nepopieral nárok žalobcu na úhradu finančných prostriedkov za obdobie
od 1.10.1993 do 1.101995, ale má výhrady voči jeho výpočtu nájomného za pozemky, pretože podľa
neho finančná náhrada za obdobie 2 rokov užívania pozemkov bola 54.321,-Sk (123m2 x 9,50Sk x
2r + 6273m2 x 4 Sk x 2r). V liste zo dňa 9.11.1993 organizácia upozornila žalobcu, že podľa zákona
premeškal výpovednú lehotu k 1.10.1994, preto výpoveď skončí k 1.10.1995, pokiaľ nedôjde k inej

dohode. Na uvedený list žalobca reagoval listom zo dňa 22.3.1996 tak, že trvá na svojom pôvodnom
návrhu.

Z výsluchu svedka Ing. Ota Fehéra zistil, že pracoval vo funkcii vedúceho Lesnej správy od júla
1990, že tam bol zakázaný vstup, bola tam postavená rampa, bola tam daná tabuľa, že ide súkromný
pozemok. V rokoch 1993 - 1996 , v tom období nevie, či sa užívala chata, ani nebol záujem o užívanie

chaty, keďže tam bolo to označenie súkromný pozemok, predmetný pozemok nebol v rokoch 1993 až
1996 vyčlenený zo zverníka, takže asi bol na daný účel využívaný. Po odstránení rampy zamestnanci
žalovaného používali cestu cez pozemok žalobcu. O napádaní hostí zo strany žalobcu svedok nevie,
ale pokiaľ ide o zamestnancov žalovaného, tak vie, že tam boli slovné výmeny, svedok nemal vedomosť,
že bol doručený písomný zákaz žalobcu ohľadne vstupu na jeho pozemok v katastrálnom území Čučma.

Nepredpokladá, že by boli v rokoch 1993 -1996 boli na chate "Tisícke" ubytovaní poľovní hostia. Svedok
sa nevedel vyjadriť k tomu, či sa na chate v predmetnom období rekreovali zamestnanci závodu a dňa
1.8.1996 bola medzi zmluvnými stranami Ing. Ondrejom Macákom a Vsl. lesmi, š.p. uzavretá „Dohoda
o spoločnom užívaní chaty medzi vlastníkom chaty a vlastníkom pozemku", podľa ktorej vlastníkom
pozemku parcely č. 703 a 699/2 vedenej na LV č. 1285 v kat. úz. Čučma je Ing. Ondrej Macák, na

nehnuteľnostiach je postavená chata "Tisícka", ktorá je vo vlastníctve druhej zmluvnej strany. Zmluvné
strany sa dohodli, že za vzájomné užívanie predmetných nehnuteľností počas platnosti zmluvy nebudú
požadovať navzájom odplatu (čl. IV Dohody) a dobu platnosti dohody stanovili od 1.8. do 31.12.1996.

Z vyjadrenia Obvodného lesného úradu v Rožňave zo dňa 14.6.2006 vyplýva, že na LV č. 1285
sa nachádzajú parcely č. 703 - 199m2 zast. plocha, parc. č. 699/2 6.274m2 les a parc. č. 699/7 23

m2 zast. plocha. Všetky tieto parcely ležia vo vnútri zverníka Betliar, ktorý poľovný revír bol uznaný
rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Rožňave č. 2006/00063-03 zo dňa 16.3.2006. Užívateľ -
žalovaný - platí nájomné za prenájom poľovných pozemkov do 10 ha na výkon práva poľovníctva Obci
Čučma, z oznámenia Obvodného lesného úradu v Rožňave zo dňa 4.6.2007, že užívateľ poľovného
revíru (nehnuteľnosti žalobcu sú v poľovnom revíri Zverník Betliar) Lesy SR š.p., OZ Rožňava v súlade

s čl. II ods. 11 zák. č. 23/62 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov platí nájomné za prenájom
poľovných pozemkov do 10 ha za postúpenie výkonu práva poľovníctva Obci Čučma vo výške 20,-Sk
za 1 ha lesných pozemkov a vo výške 9,- Sk za 1 ha poľnohospodárskych pozemkov a z oznámenia
Obvodného lesného úradu v Rožňave zo dňa 13.10.2006 súd zistil, že v dobe od 1.10.1994 platilo
nariadenie vlády SR č. 208/94 Z.z. ohľadom stanovenia výšky nájomného na poľnohospodárske a lesnépozemky, výška nájomného pre lesné pozemky sa určovala dohodou zmluvných strán s prihliadnutím
na náročnosť a rozsah úloh pri hospodárení stanovených LHP podľa osobitného predpisu, t.j. zák. č.
100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe Lesného hospodárstva a z listu Obecného úradu v

Čučme zo 4.5.1992 po prejednaní výbormi spoločenstiev komposesorátov a urbarialistov a na základe
dohody a vyjadrení členov uvedených spoločenstiev na verejnom zhromaždení obec navrhla ponechať
v užívaní Lesného závodu v Rožňave poľnohospodársku a lesnú pôdu vo vlastníctve súkromných osôb
i spoločenstiev za cenu za 1ha ornej pôdy 450,- Kčs, za 1 ha lúky 200,- Kčs, za pasienky 100,- Kčs a za
1ha lesného porastu 1 plnometer palivového dreva (v hodnote 304 Kčs) a z nájomnej zmluvy uzavretej

žalovaným ako nájomcom z 10.10.2007 zistil, že za prenájom lesných pozemkov a trvalého trávneho
porastu spolu o výmere 470,25 m2 v k.ú. Kováčová na účely lesnej cesty dojednané nájomné vo výške
988,50 Sk ročne a podľa nájomnej zmluvy č. 1-21-Nn-2003 uzavretej žalovaným ako nájomcom , bolo
za prenájom zastavanej plochy o výmere 124 m2 pod chatou Pereš v k.ú. Pača dojednané nájomné vo
výške 800,- Sk ročne v období rokov 2000 - 2012.

Súd citoval ust. §§ 22 ods. 1 písm. c/ ods. 6 zák. 229/91 Zb. a §§ 663,673, 674, 675 O.z., lebo medzi

účastníkmi nie je sporné, že žalobca vypovedal listom zo 7.10.1993 a ďalší i zo 2.11. a 21.9.1994
nájomný vzťah a žalobný návrh bol na súd podaný dňa 21.11.1997. Žalobca sa ním domáha zaplatenia
nájomného za obdobie od 1.10.1993 do 1.10.1995, pritom nájomné za užívanie lesných pozemkov
sa platí polročne dozadu 1. apríla a 1. októbra, t.j. za uplynulý polrok. Teda nájomné za obdobie od
1.10.1993 od 31.3.1994 bolo splatné 1.4.1994 a za obdobie od 1.4.1994 do 30.9.1994 bolo splatné

1.10.1994, vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, nárok žalobcu na zaplatenie
nájomného splatného pred 21.11.1994, t.j. za celý rok 1993, je premlčaný a súd ho nemohol žalobcovi
priznať, za obdobie odo dňa 1.10.1994 do 30.9.1995 (od 1.10.1995 bol vypovedaný nájomný vzťah) má
žalobca právo na nájomné za lesné pozemky, pri ostatných nájmoch, teda za užívanie iných ako lesných
a poľnohospodárskych pozemkoch, sa platí mesačne dozadu. Vzhľadom na uvedené, aj nájomné za

zastavané pozemky za mesiace 10/1993 - 12/1993, ktoré boli splatné k 1.dňu nasledujúceho mesiaca,
sú premlčané.

Citoval súd § 558 O.z. a vysvetlil, že uznanie dlhu je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku,
ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe, ktorý
možno urobiť až po tom, čo dlh vznikol. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný

veriteľovi, preto list zo 12.3.1996 nie je uznaním dlhu), okrem toho v konaní nebolo preukázané, že
by žalovaný nemohol užívať územie žalobcu na zabezpečenie tých funkcií lesa, ktorým má lesný
pozemok a zverník slúžiť. Je pravdou, že žalobca sa pokúšal zabrániť používaniu lesnej cesty na jeho
pozemku zaslaním písomného zákazu a postavením rampy a prekopaním cesty, avšak jeho výpoveďou
i výpoveďou svedkov bolo preukázané, že rampa bola vzápätí odstránená a prekop zasypaný a že cesta

bola používaná na zvoz dreva. Preto, pokiaľ ide o lesný pozemok, žalobca má právo na nájomné za
jeho užívanie odo dňa 21.11.1994 do 30.9.1995 (od 1.10.1995 bol vypovedaný nájomný vzťah).

V súlade s §§ 23 ods. 1 zák.č. 61/77 Zb. o lesoch a § 1 ods. 1 a 2 vyhl. ML a VH SSR č. 14/78 Zb.
o kategorizácii lesov a súd s poukazom na § 15 ods. 1 cit. vyhl. vysvetlil, že cena za 1 m2 pozemku
alebo jeho časti určeného na stavbu alebo na zriadenie záhrady alebo pozemku vedeného v evidencii

nehnuteľností ako zastavaná plocha, nádvorie, záhrada a pozemkov zastavaných líniovými stavbami je:
a) 1 500,- Sk v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, b) 800,- Sk v Košiciach, Banskej Bystrici,
Piešťanoch, Starom Smokovci, Štrbskom Plese, Tatranskej Lomnici a Trenčianskych Tepliciach, c) 500,-
Sk v Trnave, Trenčíne, Nitre, Žiline, Prešove, Poprade, Zvolene, Liptovskom Mikuláši a Martine, d) 150,-
Sk v obciach s počtom obyvateľov nad 15 000, e)100,- Sk v obciach s počtom obyvateľov nad 5000, f)

70,- Sk v obciach s počtom obyvateľov nad 2000, g) 20,- Sk v ostatných obciach a dôvodil, že podľa vyhl.
č. 465/1991 Zb. je potrebné vychádzať zo skutočne zastavanej plochy, teda nie zo stavu podľa katastra
nehnuteľnosti. Ustanovený znalec konštatoval, že výmera skutočnej zastavanej plochy je nasledovná:
murovaná chata + dreváreň - 222 m2, objekty prvej skupiny - 370 m2 (sociálne zariadenie s výmerou
14 m2, prístupová lesná cesta s výmerou 356 m2), objekty druhej skupiny - výmera 268 m2 (studňa s

výmerou 3 m2, 2x sedenia - stôl a lavice o výmere 14 m2, hojdačky s výmerou 4 m2, 2 x vodovodné
šachty s výmerou 4 m2, prístupovo-prejazdná cesta s výmerou 243 m2,). Celkom zastavaná plocha činí
860 m2. Lesný chodník s výmerou 97 m2 znalec vylúčil ako nemajúci charakter zastavanej plochy, zo
zastavanej plochy určenej znalcom súd vylúčil prístupovú lesnú cestu o výmere 356 m2 i prístupovo-prejazdnú cestu s výmerou 243 m2, nakoľko podľa zákona. č. 61/1977 Zb. o lesoch lesnými pozemkami
sú aj pozemky bez lesných porastov, ktoré slúžia lesnému hospodárstvu a sú pre ne nepostrádateľné
(lesné cesty). Z výsluchov súd zistil, že prístupová lesná cesta slúžila pre zvážanie dreva. Prístupovo-

prejazdnú cestu Ing. Hlaváček pri výsluchu definoval ako ušľapanú pôdu, v teréne identifikovateľnú,
ktorá môže slúžiť ako príjazdová cesta pre lesný mechanizmus alebo terénne vozidlo, lebo následne
tvrdenia žalobcu ohľadne parkoviska, detského ihriska a volejbalové ihriska sa vzhľadom na ohliadku
uskutočnenú znalcom a miestnym šetrením vykonaným Obvodným lesným úradom v Rožňave ukázali
ako nepravdivé, súd stanovil, že v predmetnom nájme mohli byť lesné pozemky žalobcu o výmere 6.234

m2azastavanépozemkyovýmere262m2.Predmetnýlesnýpozemokžalobcuslúžilakolesnýpozemok
a zverník, lesné cesty a pasienky.

Súd žalobcovi priznal nájomné za lesné pozemky o výmere 6.234 m2 za obdobie odo dňa 1.10.1994 do
30.9.1995 vo výške 124,16 eur (6.234 x 0,6 Sk), lebo žalobca ako vlastník nehnuteľností v súlade s ust.
§ 123 OZ oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním, podľa § 43 ods. 1 zák. č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny každý má právo pri rekreácii,

turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve (správe, nájme)
štátu, obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví inej
osoby, keď toto právo sa nevzťahuje na zastavané pozemky.

So zreteľom na § 43 ods. 3 cit. zák. a pretože nájomný vzťah k lesným pozemkom zanikol k 1.10.1995,
od 1.10.1995 žalovaný užíval predmetné lesné pozemky bez právneho dôvodu a žalobcovi vzniklo právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia, tu platí subjektívna dvojročná premlčacia lehota. Žalobca mal
vedomosť o užívaní jeho pozemkov žalovaným, preto vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd
nemohol priznať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo za obdobie od 1.10.1995 do
20.11.1995, nakoľko bolo na súde uplatnené až po uplynutí 2-ročnej premlčacej lehoty (žaloba bola na
súdpodaná21.11.1997).Účastnícisazhodlinatom,žekvydaniunehnuteľnostídošlo1.8.1996.Ododňa

21.11.1995 do 31.7.1996 vrátane má žalobca právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
lesných pozemkov od 21.11.1995 do 31.7.1996) a súd mal za to, že žalovaný v konaní nepreukázal,
že oplotený lesný pozemok žalobcu v predmetnom období neužíval (s výnimkou krátkeho obdobia
kedy bola žalobcom postavená rampa na ceste) , preto súd zaviazal žalovaného vydať bezdôvodné
obohatenie vo výške, ktorá zodpovedá obvyklému nájomnému, t.j. 124,16eur /2 (za polrok) + 124,16

eur/365 x 10dní = 66,20 eur a pri zastavanom pozemku, tam k bezdôvodnému užívaniu došlo dňom
8.1.1993. Súd preto zaviazal žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške, ktorá
zodpovedá nájomnému za užívanie predmetných zastavaných pozemkov, a obec Čučma má menej ako
2000 obyvateľov. Zastavané pozemky žalobcu nie sú zastavané stavbou pre individuálnu rekreáciu ako
vyplynulo z posudku Ing. Turociho.

Podľa § 17 ods. 1 písm. g/ vyhl.č. 465/91 Zb. súd dôvodil ročné nájomné za prenájom zastavaných
pozemkov žalobcu o výmere 262 m2 by predstavovalo sumu 8,7 eur, teda bezdôvodné obohatenie za
užívanie zastavaných pozemkov za obdobie 21.11.1995 do 31.7.1996 vrátane činí 4,59 eur (8,7eur/2
za polrok + 8,7eur/365x10 dní) a priznal aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1 O.z. Úroky vo
výške žalobca si náhradu za bezdôvodné užívanie jeho pozemkov od 1.10.1995 u žalobcu uplatnil až

doručením žaloby, t.j. 4.3.1998, teda až nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania s vydaním
bezdôvodného obohatenia, kedy dvojnásobok diskontnej sadzby NBS predstavoval 17,6% ročne, preto
mu tak priznal súd aj tento úrok (§ 3 nar. vlády č. 87/95 Z.z. a diskontná sadzba NBS).

Súd priznal žalovanému náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
vo výške 100 %, ak konkrétna výška náhrady trov konania bude určená samostatným uznesením po

právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 151 ods. 7 O.s.p., podľa ktorého súd môže o náhrade
trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania
vyjadrenú zlomkom.

Výrok o trovách štátu vyplýva z ust. § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov
konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady

pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením súdu č.k. 19C 1668/1997-72 zo dňa 9.9.2005súd v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/333/2005-90 zo dňa 30.12.2005
bola znalcovi určená odmena vo výške 4.501,- Sk, ktorá bola preddavkovo uhradená z finančných
prostriedkov štátu.

V podanom odvolaní okrem výroku, ktorým súd v časti zastavil konanie, žiadal žalobca napadnutý
rozsudok zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, žiadal priznať náhradu trov konania, včítane
trovprávnehozastúpenia.Podľanehosúdanédôvodyodvolaniavzmysle§205ods.2písm.d/,f/O.s.p.,
lebo súd prvého stupňa sa nevyporiadal s posúdením, ktoré pozemky je potrebné pre účely výpočtu
nájomného považovať za zastavané a ktoré nie a predmet nájmu mohol byť iba v lesných pozemkoch

o výmere 6234 m2 a zastavaných o výmere 262 m2, s čím nesúhlasí a čo je v rozpore so závermi
súdneho znalca Ing. Hlaváčka, ako aj aktuálnym stavom KN. Pri určení výšky nájmu vychádzal súd z
nájomného obvyklého v čase uzavretia zmluvy preukázaného dokladmi len zo strany žalovaného, avšak
žalobca v priebehu dokazovania preukazoval súdu, že medzi účastníkmi došlo k dohode o uznaní výšky
nájomného a žalobca v tejto súvislosti poukázal na písomnú korešpodenciu nachádzajúcu sa v súdnom
spise medzi ním a právnym zástupcom žalovaného. Žalovaný teda uznal nájomné patriace žalobcovi za

obdobie od 1.10.1993 do 1.10.1995, bolo treba vychádzať z tejto dohody účastníkov.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a žiadal priznať trovy
odvolacieho konania vo výške 140,92 €.

Uviedol, že niektoré zápisy napr. na LV č. 1285 nemožno považovať za hodnoverné, lebo súd správne
posúdil rozsah zastavaných a lesných pozemkov. Údaje o výmere lesných plôch na aktuálnom LV č.

1285 vychádzajú z rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Rožňave, ktoré síce je právoplatné, ale
na podnet žalovaného sám Obvodný lesný úrad v Rožňave povolil obnovu tohto správneho konania,
o tom rozhoduje teraz Krajský lesný úrad v Košiciach, ktorý rozhodnutie o povolení obnovy potvrdil.
Súd napokon vychádzal aj z väčšej výmery zastavanej plochy na úkor lesných pozemkov, a preto
nemohol by žalobcovi priznať vzhľadom na vznesenú námietku premlčania ani takú sumu, aká už bola

žalobcovi rozsudkom priznaná. Nájomný vzťah k lesným pozemkom zanikol ku dňu 1.10.1995 a k
zastavaným plochám zanikol ku dňu 8.1.1994, čo je zrejmé z výpovede žalobcu doručenej žalovanému
7.1.1993 (výpovedná doba 3 mesiace - § 22 ods. 7 zák. 229/91 Zb.). Žalobca nesprávne tvrdí, že
žalovaný svojím listom zo dňa 12.3.1996 uznal výšku nájomného, avšak toto už vysvetlil prvostupňový
súd. Rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa určilo výšku nájomného, ktoré je obvyklé

nájomné v danom mieste a čase a podstatne nižšie, než žalobca požaduje. Žalovaný zotrváva na
právnom názore, že žalobcovi nárok na zaplatenie nájomného a na vydanie bezdôvodného obohatenia
vôbec nevznikol, lebo žalobca zakázal zamestnancom žalovaného vstup na svoje pozemky a aj fyzicky
bránil vo využívaní tohto pozemku žalovaným, avšak už v záujme ukončenia sporu voči predmetnému
rozhodnutiu odvolanie nepodal.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s.
p., lebo je vecne správny, súd správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože

dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní a to iba v
napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o zastavení konania a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.

Žalovaný odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods.2 písm. b),d) a f) O. s. p., t. j., že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní, v nesprávnom
posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom
poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v činnosti súdu, ku ktorým došlo v priebehu konania

alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale lenvtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní sa neuvádza žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu tohto odvolacieho dôvodu.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych

(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132 O. s.
p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto ani tento odvolací dôvod
nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného

právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania, takže ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Ani tvrdenie žalobcu, že, že napadnutý rozsudok vychádzal pri obvyklom nájomnom z podkladov
žalovaného nebolo preukázané, lebo prvostupňový súd vychádzal zo znaleckého posudku, obvyklého

nájmu v obci Čučma a z právnych predpisov, ktoré správne vyložil.

Zistenie rozsahu bezdôvodného obohatenia bolo taktiež úplne a presné zistené, lebo znalec vychádzal
z ohliadky na mieste samom a výmera podľa LV č. 1285 nemohla byť správna. Treba prisvedčiť
žalovanému, že už sa nechcel odvolávať a prakticky nebolo možné uznať ani jeho list ako uznávací
prejav dlhu, lebo takýto charakter predmetný list nemal, okrem toho žalobca zakázal zamestnancom

žalovaného fyzicky vstupovať a aj účinne bránil im v tom na pozemky žalovaných.

Odvolací súd nepreskúmaval výroky nenapadnuté odvolaním podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. (o zastavení
konania), lebo tie nadobudli právoplatnosť § 226 ods. 2 O.s.p.).Podľa § 150 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva
náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Na základe citovaných zákonných ustanovení, § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania
pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie a § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť
trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,
ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Odvolací súd nepriznal úspešnému žalovanému trovy
odvolacieho konania, lebo za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval aplikáciu viacerých právnych
predpisov v riešenej veci a okrem toho nepriznanie náhrady v žiadnom prípade neohrozí majetkovú
sféru žalovaného.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.