Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2010

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 11C/208/2000

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1500899766
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Blahutiaková

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2010:1500899766.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V sudkyňou JUDr. Monikou Blahutiakovou v právnej veci žalobcu: Ministerstvo

financií Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, zast. JUDr. Allanom Böhmom,
advokátom, so sídlom v Bratislave, Jesenského 2 proti žalovanému: 1. V.. R. B., advokát, nar.
XX.XX.XXXX, Y. XX, Z., 2. Sheerbonnet Martin, spol. s r.o., so sídlom v Martine, Thurzova 16, zastúpený
advokátkou JUDr. Katarínou Čechovou, Advokátska kancelária ČECHOVÁ& PARTNERS, Štúrova 4,
Bratislava, o zaplatenie 159 284,34 USD, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 149.949,92 USD a nahradiť mu trovy konania 10.728,82
eur na účet advokáta JUDr. Allana Böhma, Jesenského 2, Bratislava, č.ú. XXXXX-XXX/XXXX, vedený

vo VÚB Bratislava - Centrum, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Súd návrh v zostávajúcej časti z a m i e t a.

Žalovaný 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť štátu na účet štátnej pokladnice sumu 3.319,00 eur do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa domáhal výroku, ktorým by súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť mu
žalovanú sumu a nahradiť mu trovy konania. Žalovaná suma predstavuje majetkové sankcie za

omeškanie s úhradou deblokovanej pohľadávky Slovenskej republiky voči Iránskej Islamskej republike.
Svojnávrhskutkovoodôvodniltým,žeprávnyzástupcažalobcu(vžalobedoručenejsúdudňa30.6.2000
v procesnej pozícii žalovaného 1/ uzavrel dňa 10.8.1998 s dlžníkom - žalovaným 2/ Dohodu o urovnaní,
podľa ktorej sa celá pohľadávka Slovenskej republiky voči Iránu v rámci deblokácie bude považovať
za vyrovnanú vrátane úrokov uhradením istiny vo výške 1.414.772,18 USD. Touto dohodou pôvodne
žalovaný advokát odpustil dlžníkovi - žalovanému 2/ úroky z omeškania vo výške 159.284,34 USD, hoci
podľa príkaznej zmluvy zo dňa 3.8.1998 bol poverený vymáhať celú pohľadávku bez výnimky. Týmto

konaním žalovaného advokáta mala žalobcovi vzniknúť škoda v žalovanej výške, ktorej náhrady sa
domáhal.

11C 208/00

Prvostupňový súd rozsudkom z 11.9.2002 č.k. 11C 208/00 - 83 uložil žalovanému advokátovi, v tom
spore ako žalovanému 1/, platobnú povinnosť v celom rozsahu žalovanej sumy titulom zodpovednosti

za škodu, právne argumentujúc ustanovením § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 21 ods.
1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii. Konanie voči žalovanému 2. zastavil, keď vychádzal zo zistenia,
že subjekt tak, ako ho žalobca označil v žalobe, sa v obchodnom registri od 26.1.1999 nenachádzal ( §
104 ods. 1 veta prvá O.s.p.).Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23.9.2004 sp.zn. 6Co 127/04, 6 Co 128/04 na odvolanie
žalobcu i žalovaného advokáta napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu k žalovanému 2/ neboli splnené podmienky pre
zastavenie konania. Pri posudzovaní veci v jej merite vychádzal z úsudku, že vlastníkom štátnych
finančných aktív je štát - Slovenská republika. Žalobca iba zabezpečoval správu týchto štátnych
finančných aktív Slovenskej republiky ( § 7 ods. 2 písm. a/ zákona č. 575/2001 Z.z.). Ak v dôsledku
protiprávneho konania žalovaných vznikla škoda, táto vznikla štátu (štátnemu rozpočtu) a nie žalobcovi -

Ministerstvu financií Slovenská republika ako právnickej osobe. Aktívne vecne legitimovaným subjektom
a teda nositeľom práva na náhradu škody je preto štát ako vlastník pohľadávky voči Iránskej Islamskej
republike, zastúpený žalobcom ako správcom tejto pohľadávky. Vyslovil názor, že štát ako subjekt
občianskoprávnych vzťahov nemožno zamieňať s rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú
subjektivituavystupujúvprávnychvzťahochvosvojommene.Prechýbajúcuaktívnulegitimáciužalobcu
v konaní žalobu voči obom zamietol.

Jadrom celého sporu bolo, či žalovaný advokát mohol v konkrétnej deblokačnej veci uzavrieť dohodu
o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka, podstatou ktorej je zánik doterajšieho záväzku a jeho
nahradenie novým záväzkom.

Z obsahu spisu vyplýva, že spor medzi účastníkmi konania sa odvíja od existencie pohľadávky
Slovenskej republiky voči Iránskej Islamskej republike. Z hľadiska skutkového stavu je nesporné, že
žalobca uzavrel so žalovaným Zmluvu o úhrade pohľadávok Slovenskej republiky v Iránskej Islamskej
republike z 11.1.1995 v znení jej neskorších doplnkov, ktorá podľa obsahu nesie znaky mandátnej
zmluvy a so žalovaným advokátom príkaznú zmluvu o poskytnutí právnej pomoci a odmene advokáta

z 3.8.1998, ktorej obsahom bolo poskytnúť žalobcovi právnu pomoc pri súdnom vymáhaní pohľadávky
od žalovaného 2/ ( v rámci nej minister financií SR udelil žalovanému advokátovi splnomocnenie z
3.8.1998). Keďže žalovaný 2/ nesplnil svoj záväzok vyplývajúci mu zo zmluvy o úhrade pohľadávok
riadne a včas, žalobca ho žaloval o zaplatenie úroku z omeškania a žalovaného 1/ o náhradu škody,
keď konal v rozpore s príkaznou zmluvou.

Predmetom dovolacieho konania 2 Cdo 11/05 bolo riešenie otázky, či žalobca bol oprávnený žalobou
uplatnené nároky voči žalovaným vymáhať sám vlastným menom, alebo či vecná aktívna legitimácia
svedčila štátu ako subjektu súkromnoprávnych vzťahov. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil
právny záver, že správca majetku štátu môže pri výkone správy vstúpiť do záväzkového vzťahu

súkromnoprávnej povahy s treťou osobou. V takomto prípade vznikom záväzkového vzťahu spravidla
štát priamo práva a povinnosti nenadobúda. Ak preto v súvislosti s porušením takéhoto záväzkového
vzťahu vznikne pohľadávka ( napr. nesplnený záväzok zo zmluvy, záväzok zo zodpovednosti za škodu),
ide nepochybne o pohľadávku, z ktorej je oprávnený priamo správca a nie štát. Sám správca má potom
právo uplatniť takýto nárok podľa konkrétnych ustanovení súkromnoprávneho predpisu na príslušnom

orgáne. Príkaznú zmluvu so žalovaným advokátom, ako aj zmluvu o úhrade pohľadávok so žalovaný,
žalobca uzatvoril sám vlastným menom, čo zodpovedalo v tom čase platnému zneniu zák.č. 278/1993
Z.z. o správe majetku štátu.

11C 208/00

V týchto vzťahoch štát ako subjekt súkromnoprávnych vzťahov nevystupoval, pričom žiadne práva
a povinnosti mu priamo z nich nevznikli. Z týchto hmotnoprávnych vzťahov je oprávnené jedine
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré bolo v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu

ale aj v čase začatia konania nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní išlo, t.j. vecne
legitimovaným subjektom na strane žalobcu.

V konaní 6 Co 100/06, 6 Co 101/06 odvolací Krajský súd v Bratislave zameral pozornosť na zistenie,
na akom základe zastupoval žalovaný advokát žalobcu pokiaľ ide o vymáhanie pohľadávky žalobcu na

zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 159 284 USD. Dokazovaním mal preukázané, že žalobca so
žalovaným advokátom uzavrel dňa 12.1.1996 zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, ktorou žalovaný
advokát sa zaviazal vykonávať pre žalobcu právne služby špecifikované v čl. 2 zmluvy s tým, že
bližšia špecifikácia jednotlivých právnych služieb bude upravená v konkrétnych mandátnych zmluvách.Dodatkom č. 1 z 25.3.1997 k uvedenej zmluve bol čl. 2 zmenený tak, že predmetom zmluvy je okrem
prípravy a uzatvárania zmlúv medzi žalobcom a právnickými osobami a zastupovania v konaniach pred
súdmi i príprava podkladov pre súdne spory s tým, že bližšia špecifikácia týchto právnych služieb bude

upravená v konkrétnych príkazných zmluvách. Čl. 2 bol dodatkom doplnený o bod 2.2, podľa ktorého sa
predmet zmluvy doplnil o poskytovanie právnej pomoci pre vnútorné potreby žalobcu, najmä spisovanie
listín, právna poradenská a konzultačná činnosť, spracovávanie právnych rozborov, lustrum z dátových
báz advokáta a monitoring právnych informácií. Žalobca splnomocnením zo dňa 3.8.1998 splnomocnil
žalovaného advokáta na zastupovanie v konaní pred súdmi v spore proti žalovanému pri vymáhaní

pohľadávky 415 000 USD. Príkaznou zmluvou z toho istého dňa sa žalovaný advokát zaviazal poskytnúť
žalobcovi právnu pomoc spočívajúcu v zastúpení žalobcu pri súdnom vymáhaní pohľadávky vo výške
415 000 USD. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobca splnomocnil žalovaného advokáta
na súdne vymáhanie predmetnej pohľadávky z deblokácie a za tým účelom mu udelil plnomocenstvo
podľa § 25 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t.j. procesné plnomocenstvo, k súdnemu vymáhaniu
pohľadávky z deblokácie však nedošlo. Hmotnoprávny úkon - dohodu o urovnaní za žalobcu jeho

menom mohol žalovaný advokát urobiť iba na základe plnej moci ( dohody o zastúpení ), ktorej typickou
zmluvnou formou je príkazná zmluva podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na jej základe by
žalobca udelil žalovanému advokátovi plnú moc ako jednostranný právny úkon splnomocniteľa, ktorým
prehlasuje voči tretím osobám, že zmocnil splnomocnenca, aby ho v rozsahu uvedenom v plnej moci,
t.j. buď na uzavretie dohody o urovnaní alebo aj iných hmotnoprávnych úkonov, zastupoval. Existencia

takej plnej moci v konaní preukázaná nebola. Nepovažoval za takú príkaznú zmluvu zo dňa 3.8.1998,
ani splnomocnenie z toho istého dňa, pretože tu išlo o zastúpenie žalobcu v konaní pred súdom (k
súdnemu vymáhaniu spornej pohľadávky neprišlo). Odvolací súd vyslovil, že za plnú moc, ktorou by
žalobca splnomocnil žalovaného advokáta na uzatvorenie dohody o urovnaní, nemožno považovať ani
zmluvu o poskytovaní právnej pomoci z 12.1.1996. Túto skutočnosť zmluvné strany vyjadrili aj tým, že v

zmluveuviedli,žebolauzavretápodľa§269ods.2Obchodnéhozákonníka.Zuvedenýchzistenívyvodil,
že pokiaľ žalovaný advokát uzavrel so žalovaným dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho
zákonníka ako zástupca žalobca, konal v tomto rozsahu bez plnomocenstva. Keďže žalobca tento
právny úkon dodatočne neschválil, tento právny úkon ho nezaväzuje, takže môže od žalovaného
požadovať úroky z omeškania, ako keby dohoda o urovnaní nebola uzavretá ( § 33 ods. 2 veta prvá

ObčZ). Žalovanému v prípade zaplatenia úrokov z omeškania vzniknú nároky vyplývajúce z ustanovenia
§ 33 ods. 2 druhá veta ObčZ. Vychádzajúc z uvedeného žalobu proti žalovanému advokátovi, v žalobe
zo dňa 30.6.2000 označenému ako žalovaný 1/, zamietol.

11C 208/00

Pokiaľ ide o výrok, ktorým súd prvého stupňa konanie proti žalovanému 2/ zastavil, odvolací súd v
rozsudku zo dňa 26.6.2007 č.k. 6 Co 100/06-214, 6 Co101/06, tento zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie konštatujúc, že na takýto postup nebol dôvod, keď žalobca
nesprávnosť v označení žalovaného odstránil podaním zo dňa 24.9.2001 a vada v označení účastníka
konania nie je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, pre ktorý by bolo potrebné konanie
zastaviť podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p.

Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu voči žalovanému advokátovi, žalobca argumentáciu odvolacieho súdu,
vyslovenú v jeho rozsudku 6 Co 100/06-214, 6 Co 101/06 zo dňa 26.6.2007, neprijal. Mal za to, že
prijatím argumentácie odvolacieho súdu by žiaden advokát konajúci nad rámec svojho splnomocnenia
a na škodu svojho klienta nebol zodpovedný za takto vzniknutú škodu, lebo jeho úkon by klienta
nezaväzoval. Takýmto výkladom sa podľa názoru žalobcu, dovolateľa v konaní vedenom na Najvyššom

súde SR pod sp. 4 Cdo 206/2007, stráca akýkoľvek význam zodpovednosti advokáta za riadny výkon
jeho činnosti v prospech klienta. Žalovaný advokát argumentoval tým, že žalobca, ktorého zaťažovalo
dôkazné bremeno preukázať reálny vznik a existenciu škody na štátnom majetku v jeho správe a jej
nespornú kvalifikáciu a príčinnú súvislosť medzi konaním každého zo žalovaných a ich údajnom podiele
na skutočnom a nie iba domnelom následku, neuniesol.

Žalobca vymedzil predmet dovolacieho konania, ktorým bol dovolací súd viazaný, námietkou
nesprávneho právneho posúdenia konania žalovaného advokáta, spočívajúce v prekročení jeho
oprávneniavyplývajúcehozplnomocenstva,keďodvolacísúdtotokonanienepovažovalzadôvodvznikujeho zodpovednosti za škodu v zmysle § 21 ods. 1 zákona o advokácii. V konaní pred dovolacím
súdom v posudzovanej veci z hľadiska skutkového stavu bolo nesporné, že žalovaný advokát v rozpore
s príkaznou zmluvou z 3.8.1998 a plnomocenstvom z toho istého dňa, uzavrel v mene žalobcu so

žalovaným dohodu u rovnaní spísanú dňa 10.8.1998, ktorou mal byť nahradený pôvodný záväzok
a podľa ktorej došlo de iure k vzdaniu sa nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Týmto
konaním bezpochyby prekročil svoje oprávnenie konať za žalobcu vyplývajúce z príkaznej zmluvy a
plnomocenstva z 3.8.1998. Dovolací súd potvrdil správnosť názoru odvolacieho súd, že porušenie
právnej povinnosti žalovaného advokáta ako jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu bol daný.

Keďže žalobca uplatnený nárok odôvodňoval len prekročením oprávnenia žalovaným advokátom
vyplývajúceho z plnomocenstva a uzavretím dohody o urovnaní, dovolací súd považoval za správne
posudzovanie vzniku škody odvolacím súdom len z hľadiska týchto okolností, vychádzajúc správne zo
zistenia, že žalobca právny úkon urobený žalovaným advokátom nad rámec plnomocenstva nechválil.
Do úvahy neprichádzalo ani uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky o schválení prekročenia
oprávnenia v zmysle § 33 ods. 1 veta druhá ObčZ. Potvrdil správnosť záveru odvolacieho súdu, že ak

žalovaný advokát uzavretím dohody o urovnaní prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a
žalobca dodatočne bez zbytočného odkladu tento právny úkon neschválil, nezaväzuje ho. Môže teda
aj naďalej žalovanú sumu vymáhať súdnou cestou podľa pôvodného záväzkového vzťahu uzavretého
so žalovaným 2/. Žalobca to nakoniec žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 30.6.2000 aj urobil. V
danomprípadenedošlotedakstratesúdnejvymáhateľnostižalovanéhonároku,apretožalobcovireálna

majetková ujma nevznikla. Nebol tak naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu, a to vznik škody. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto dovolanie žalobcu zamietol.

Keďže voči žalovanému advokátovi bol návrh právoplatne zamietnutý, vzhľadom na procesný stav veci
ustálený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 100/06-214, 6 Co 101/06 zo dňa 26.6.2007 v

spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2009 sp. zn. 4 Cdo 206/2007,
súd pokračoval v konaní so žalovaným 2/, registrovaným podľa aktuálneho výpisu
11C 208/00

z obchodného registra pod obchodným menom SHEERBONET MARTIN, s.r.o. so sídlom Thurzova 16,

Martin, s prideleným IČO: 31 588 956.

Žalobca sa proti žalovanému 2 domáhal zaplatenia žalovanej sumy a náhrady trov konania vychádzajúc
zo skutočnosti, že dňa 11.1.1995 žalobca uzavrel so žalovaným 2/ zmluvu o úhrade pohľadávok
Slovenskej republiky v Iránskej Islamskej republike, na základe ktorej žalobca poveril žalovaného 2/

realizáciou deblokácie slovenskej pohľadávky vo výške 50 miliónov USDF. Po odpočítaní disážia 41%
malo byť 59% z uvedenej sumy, t.j. suma 29 500 000 USD, uhradených žalobcovi v desiatich splátkach
do 31.10.1996. Dodatkom č. 1 z 28.7.1995 k uvedenej zmluve bola splatnosť jednotlivých splátok
posunutá o 6 mesiacov a posledná splátka 2 950 000 USD mala byť uhradená ku dňu 30.4.1997. Ku
dňu 1.8.1997 bol žalovaný 2/ v omeškaní so zaplatením sumy 1 900 000 USD, a preto tohto dňa uzavrel

žalobca so žalovaným 2/ dodatok č. 2 k uvedenej zmluve, ktorým bolo disážio znížené na 34,82%, čím sa
zároveň pôvodná dlžná suma 1 900 000 USD zvýšila na 2 099 017 USD a súčasne bolo dojednané, že v
prípade omeškania bude žalovaný 2/ povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 2-násobku diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska k prvému dňu omeškania. Žalovaný 2/ zaplatil sumu 2
099 017 USD až neskôr vo viacerých splátkach, pričom poslednú splátku zaplatil 17.8.1998. Z titulu

oneskorenej úhrady istiny boli žalovanému 2/ účtované úroky z omeškania vo výške 174 964,50 USD,
z čoho bola odpočítaná suma 15 680,18 USD, ktorú žalovaný 2/ zaplatil naviac. Úroky z omeškania
teda predstavovali 159 284,34 USD. Žalobca poveril žalovaného 1/ vymáhať od žalovaného 2/ úroky
z omeškania. Žalovaný 1/ uzavrel so žalovaným 2/ dohodu o urovnaní, podľa ktorej zaplatením sumy
1 414 772,18 USD sa bude považovať celá pohľadávka Slovenskej republiky voči Iránu za vyrovnanú

vrátane úrokov z omeškania. Dohodou o urovnaní žalovaný 1/ fakticky odpustil úroky z omeškania vo
výške 159 284,34 USD.

Žalobca so žalovaným advokátom uzavrel dňa 12.1.1996 zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, ktorou
žalovaný advokát sa zaviazal vykonávať pre žalobcu právne služby špecifikované v čl. 2 zmluvy s

tým, že bližšia špecifikácia jednotlivých právnych služieb bude upravená v konkrétnych mandátnych
zmluvách. Dodatkom č. 1 z 25.3.1997 k uvedenej zmluve bol čl. 2 zmenený tak, že predmetom zmluvy je
okremprípravyauzatváraniazmlúvmedzižalobcomaprávnickýmiosobamiazastupovaniavkonaniach
pred súdmi i príprava podkladov pre súdne spory s tým, že bližšia špecifikácia týchto právnych služiebbude upravená v konkrétnych príkazných zmluvách. Čl. 2 bol dodatkom doplnený o bod 2.2, podľa
ktorého sa predmet zmluvy doplnil o poskytovanie právnej pomoci pre vnútorné potreby žalobcu, najmä
spisovanie listín, právna poradenská a konzultačná činnosť, spracovávanie právnych rozborov, lustrum

z dátových báz advokáta a monitoring právnych informácií. Žalobca splnomocnením zo dňa 3.8.1998
splnomocnil žalovaného advokáta na zastupovanie v konaní pred súdmi v spore proti žalovanému pri
vymáhaní pohľadávky 415 000 USD. Príkaznou zmluvou z toho istého dňa sa žalovaný advokát zaviazal
poskytnúť žalobcovi právnu pomoc spočívajúcu v zastúpení žalobcu pri súdnom vymáhaní pohľadávky
vo výške 415 000 USD. Žalobca splnomocnil žalovaného advokáta na súdne vymáhanie predmetnej

pohľadávky z deblokácie a za tým účelom mu udelil plnomocenstvo podľa § 25 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, t.j. procesné plnomocenstvo. K súdnemu vymáhaniu pohľadávky z deblokácie však
nedošlo.

Žalovaný advokát uzavrel so žalovaným 2/ dohodu o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Ako zástupca žalobcu, konal v tomto rozsahu bez plnomocenstva. Keďže žalobca tento

hmotnoprávny úkon dodatočne neschválil, tento právny úkon ho nezaväzuje, takže môže od žalovaného
2/ požadovať úroky z omeškania, ako keby dohoda o urovnaní nebola uzavretá ( § 33 ods. 2 veta prvá
ObčZ).

11C 208/00

Z hľadiska skutkového stavu vzhľadom na právne závery odvolacieho i dovolacieho súdu bolo nesporné,
že žalovaný advokát v rozpore s príkaznou zmluvou z 3.8.1998 a plnomocenstvom z toho istého dňa,
uzavrel v mene žalobcu so žalovaným 2/ dohodu u rovnaní spísanú dňa 10.8.1998, ktorou mal byť
nahradenýpôvodnýzáväzokapodľaktorejdošlodeiurekvzdaniusanárokunazaplateniepríslušenstva

pohľadávky. Týmto konaním podľa už vyslovených právnych záverov advokát - žalovaný 1/ prekročil
svoje oprávnenie konať za žalobcu, vyplývajúce mu z príkaznej zmluvy a plnomocenstva z 3.8.1998.

Ak žalovaný advokát uzavretím dohody o urovnaní prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva
a žalobca dodatočne bez zbytočného odkladu tento právny úkon neschválil, nezaväzuje ho. Môže teda

aj naďalej žalovanú sumu vymáhať súdnou cestou podľa pôvodného záväzkového vzťahu uzavretého
so žalovaným.

Žalovaný 2/ naďalej trval na svojom stanovisku, že žalobcovi zaplatil všetky pohľadávky, ktoré vyplývali
z právneho vzťahu medzi nimi. Poukazoval na dohodu o urovnaní zo dňa 10.8.1998, ktorú naďalej

považoval za platný právny úkon, keďže. neplatnosť tohto právneho úkonu nebola doposiaľ uplatnená
v žiadnom súdnom konaní. Má za to, že žalovaný 1/ bol splnomocnený na uzavretie tejto dohody,
ako zmluvná strana žalovaný 2/ bol dobromyseľní pri jej uzatváraní. Zo žiadnych úkonov žalovaného
advokáta nevyplývalo, že by jeho oprávnenie konať za žalobcu bolo nejakým spôsobom limitované.
Má za to, že dohoda o urovnaní nahradila predošlé záväzky, resp. predošlé práva a povinnosti medzi

žalobcom a ním. Argumentoval listom žalovaného 1/ zo dňa 18.9.1998, ktorým žalobcovi oznámil
vysporiadanie pohľadávky proti žalovanému 2/ uzavretím dohody o urovnaní ako aj skutočnosťou, že
žalobca nikdy žalovanému 2/ neoznámil prekročenie splnomocnenia zo strany žalovaného 1/. Až z listu
žalovaného 1/ zo dňa 3.9.1998 sa dozvedel, že má pokračovať vo vymáhaní pohľadávok. Prílohou
tohto listu bol list žalobcu z 27.8.1998, ktorým žalobca vyzval žalovaného advokáta na vymáhanie

žalovanej sumy. Poukazujúc na skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu celého konania od podania žaloby
najavo, listinné dôkazy a najmä vyjadrenia žalovaného advokáta, uviedol, že už v čase uzatvárania
zmluvy o úhrade pohľadávok dňa 11.1.1995 bol ako zmluvný partner uvedený do omylu, pokiaľ ide o
výšku pohľadávky. Z listinných dôkazov, najmä z listu Československej obchodnej banky, a.s. zo dňa
23.5.1995 je zrejmé, že reálny dlh v mesiaci február 1995 bol iba vo výške 47 109 348,03 USD. O

tejto skutočnosti mal žalobca vedomosť najneskôr v máji 1995. Žalobca teda pri vypočítavaní úroku
z omeškania vychádzal z nesprávnej, nereálnej istiny, preto žalovaný 2/ ako dobromyseľný účastník
dohody o urovnaní rozporoval samotnú výšku, ktorá tvorí základ pre výpočet úrokov z omeškania. Ďalej
namietal spôsob výpočtu tohto úroku z omeškania vzhľadom na zmluvné dojednania, podľa ktorých
ako žalovaný mal zabezpečiť úhradu určitej sumy v prospech žalobcu, pričom táto zmluvná povinnosť

„zabezpečenia“ úhrady splnená bola. Namietal aj nesprávne zahrnutie bankových poplatkov za bankové
transakcie a časť už vyúčtovaných úrokov z omeškania do základu, z ktorej potom žalobca vyčíslil
majetkové sankcie. Vychádzal z toho, že zostatok istiny pre úročenie je vymedzený sumou 1,9 mil. USDpoukazujúc na to, že v sume 2 099 017 USD ( predmet záväzku podľa dodatku č. 2) je zahrnutý aj
sankčný úrok vo výške 199 017 USD.

Žalobca obranu žalovaného 2/ považoval za účelovú za stavu, že žalovaný 2/ nepreukázal, že bol
zo strany uvedený do omylu. Sám žalobca bol o skutočnej výške dlhu informovaný až z listu ČSOB
zo dňa 23.5.1995. Pri uzatváraní dodatku 1 dňa 28.7.1995 a dodatku 2 dňa 1.8.1997 k zmluve o
úhrade pohľadávok Slovenskej republiky v Iránskej Islamskej Republike zo dňa 11.1.1995, ktoré možno
považovať za zmenu záväzkov, žalovaný 2/ už o presnej výške pohľadávky SR preukázateľne vedel,

o čom svedčia najmä dohoda medzi žalovaným 2/ a iránskou bankou (BANK MARKAZI JOMHOURI
ISLAMI IRAN) zo dňa 22.5.1995, list štatutárneho zástupcu žalovaného 2/ zo dňa 17.5.1995 a ďalšie
listiny založené v spise.
11C 208/00

Argumentoval ďalej tým, že upresnenie obsahu záväzkov predmetnými dodatkami žalovaný 2/

akceptoval Tieto uzatvoril z vlastnej slobodnej vôle bez akéhokoľvek donútenia na základe skutočností,
ktoré mu boli v tom čase známe. Doposiaľ sa žalovaný 2/ nedovolával relatívnej neplatnosti právneho
úkonu ako následku uvedenia do omylu, nikdy nevykonal žiadne úkony, ktoré by viedli k ukončeniu
zmluvného vzťahu so žalobcom.. Suma 2 099 017 USD bola jednoznačne vymedzená v dodatku č. 2,
ktorý svojím charakterom predstavuje zmenu v obsahu záväzku, vyplývajúceho z dodatku č. 1. Žalovaný

2/ sa zaviazal uhradiť túto sumu, ktorá nebola vnútorne štruktúrovaná, do 30.11.1997. Keďže lehotu
splatnosti žalovaný nedodržal, žalobca má za to, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť požadované úroky
z omeškania.

Vykonaným dokazovaním obsahom listín tvoriacich obsah spisu a výsluchom zástupcu žalobcu i

žalovaného 2/, mal súd preukázané, že žalovaný 2/ mal žalobcovi v termíne do 31.10.1996 uhradiť
formou splátok sumu 29.500.000,00 USD. Zmluva bola prílohou splnomocnenia, ktorým Ministerstvo
financií Slovenskej republiky splnomocnil žalovaného 2/ výkonom práv podľa tejto zmluvy a na základe
ktorého žalovaný 2/ získal mandát na inkasovanie pohľadávky Slovenskej republiky v konvertibilnej
mene v prospech Slovenskej republiky. Splnomocnenie bolo platné pre realizáciu inkasa z čiastky cca

50 mil. clearingových USD. Z prehľadu plnenia mandátnych zmlúv zo dňa 27.8.1998 vyplýva, že dňa
11.1.1995 bola uzatvorená mandátna zmluva na hodnotu pohľadávky 50 000 000 USD pri disážiu
41%. Do 30.4.1997 mal žalovaný 2/ odviesť do štátneho rozpočtu inkaso vo výške 29 500 000USD.
Žalovaný však uhradil ( odviedol) iba 27 600 000 USD. Dňa 1.8.1997 bol podpísaný dodatok č. 2 k
mandátnej zmluve, ktorý sankcionoval neplnenie záväzku žalovaným 2/ znížením jej disážia zo 41%

na 34,82%, čím sa zároveň zvýšilo pôvodné inkaso u nesplneného rozdielu z 59% na 65,18%, t.j. z
pôvodných 1 900 000 USD na sumu 2 099 017 USD, teda o 199 017 USD. Tým celkové povinné plnenie
žalovaného 2/ voči žalobcovi bolo zvýšené na sumu 29 699 017 USD. Termín plnenia bol predĺžený do
30.11.1997. Dňa 17.8.1998 žalovaný 2/ svoj záväzok na úhradu 29 699 017 USD v zmysle mandátnej
zmluvy splnil a zaplatil o 15 680,18 USD viac. Táto suma bola započítaná ako čiastková splátka úroku

z omeškania, vyčísleného za celú dobu omeškania sumou 174 964,52 USD. Porovnaním zmluvne
dohodnutých splátok a vyčísleného dohodnutého úroku z omeškania spolu vo výške 29 873 981,52 USD
a skutočného plnenia vo výške 29.714 697,18 USD pri konštatovaní, že pohľadávka SR voči Iránu bola
predbežnou deblokáciou vysporiadaná, vznikol rozdiel vo výške 159 284,34 USD, ktorého sa žalobca
naďalej domáha.

Súd mal listinnými dôkazmi dostatočne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným 2/ vznikol dňa
11.1.1995 záväzkovoprávny vzťah, ktorý čo do obsahu bol menený dňa 28.7.1995 a dňa 1.8.1997.
Zmluvné strany sa v Dodatku č. 2 k zmluve o úhrade pohľadávok dohodli, že neuhradená suma vo výške
2.099.017 USD bude uhradená najneskôr do 30.11.1997 s tým, že v prípade omeškania bude dlžník

povinný uhradiť tiež úroky z omeškania, výška ktorých bola dohodnutá. Žalovaný 2/ si svoj záväzok
včas nesplnil, keď poslednú splátku istiny uhradil až dňa 17.8.1998. Z titulu oneskorenej úhrady istiny si
žalobca v tomto konaní uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v sadzbe dohodnutej zmluvou
a ktoré vyčíslil ku dňu 12.8.1998 vo výške 174.964,52 USD. Z tejto sumy si žalobou uplatňuje sumu iba
159 284,34 USD po započítaní sumy 15 680,18 USD žalovaným 2/ už uhradenej.

Zmluva o úhrade pohľadávok SR v Iránskej Islamskej republike bola uzavretá zmluvnými stranami dňa
11.1.1995 bez odkazu na zákonné ustanovenie, podľa ktorého sa tento vzťah spravuje. Z ustanovenia
č.l. 2.1.predmetnej zmluvy vyplývala pre žalovaného 2/ povinnosť po odpočítaní disážia zabezpečiť naúčet žalobcu úhradu spolu sumy 29.500.000 USD formou splátok, každej vo výške 2.950.000 USD
počínajúcu 1. splátkou splatnou do 30.4.1995 a desiatou splátkou do 31.10.1996.

11C 208/00

Podľa čl. 2.4. v prípade nedodržania splátky za každý ďalší omeškaný mesiac si zmluvné strany dohodli
sankčný úrok v prospech žalobcu vo výške 2% z hodnoty omeškanej platby. Dodatkom č. 1 zo dňa

28.7.1995 k tejto zmluve zmluvné strany zmenili čl. II , kde podľa nového znenia predmetom zmluvy je
úhrada pohľadávok SR v Iráne v celkovej hodnote 50.000.000 CLUSD a čl. III zmluvy, ktorým splatnosť
prvej splátky dohodou zmenili - posunuli do 31.10.1995. Dodatkom č. 2 zo dňa 1.8.1997 prevzal
žalovaný 2/ záväzok na úhradu sumy 2.099.017 USD v lehote do 30.11.1997. Pre prípad omeškania s
plnením peňažného záväzku si zmluvné strany dohodli majetkové sankcie - úrok z omeškania vo výške
dvojnásobkudiskontnejsadzbyurčenejNBSplatnejkprvémudňuomeškaniasplnenímplatby.Náväzne

na tieto zmluvné dojednania žalobca vyčíslil aktuálny úrok z omeškania ku dňu 12.8.1998. Z prehľadu
plnenia splátok do štátneho rozpočtu, vyhotoveného dňa 27.8.1998 je zrejmé, že žalovaný do 30.4.1997
odviedol do štátneho rozpočtu inkaso vo výške 27.600.000, 00 USD. Dňa 17.8.1998 žalovaný 2/ splnil
svoj záväzok na úhradu 29.699.017,00 USD v zmysle zmluvných dojednaní. Od 3.11.1995 do 17.8.1998
vrátanezaplatilžalobcovispolu29.714.697,18USD,tedaoprotizmluvnedohodnutýmsplátkamvovýške

29.873.981,52 USD o 15.680,18 USD viac, ktorú sumu žalobca započítal ako čiastkovú splátku úroku
z omeškania, vyčísleného na sumu 174.964,52 USD.

Zmluvný vzťah založený zmluvou zo dňa 11.1.1995 vykazuje po obsahovej stránke znaky mandátnej
zmluvy, ktorá ako samostatný zmluvný typ je upravená v § 566 a nasl. Obchodného zákonníka.

Mandátna zmluva je relatívny obchodný vzťah, v ktorom si zmluvné strany, mandatár a mandant musia
dohodnúť predmet mandátu - zariadenie obchodnej záležitosti, čo má mandatár vykonať, vrátane doby,
dokedy záležitosť zariadi a odplatu mandatárovi. Mandant musí znášať všetky náklady spojené s
obstaraním záležitosti zo svojho.

V konaniach odvolacích i v konaní dovolacom, ktoré v prejednávanej veci predchádzali tomuto
rozhodnutiu, bol vyslovený a odôvodnený právny záver o tom, že dohoda o urovnaní zo dňa 10.8.1998
žalobcu nezaväzuje.

Predmetom sporu v prejednávanej veci bol nárok žalobcu na zaplatenie majetkovej sankcie - úroku z

omeškania za omeškanie žalovaného 2/ s plnením peňažného záväzku.

Medzi účastníkmi bolo nesporné, že pohľadávka SR voči Iránu bola predmetnou deblokáciou
vysporiadaná. Bolo taktiež nesporné, že do štátneho rozpočtu v roku 1997 bolo odvedené spolu
245.650.350.- Sk, v roku 1998 činil príjem z deblokovanej pohľadávky sumu 73.643.720,27 Sk, z ktorej

na dlžnú istinu žalobca započítal sumu 73.093.251,87 Sk a na úrok z omeškania sumu 550.468,40
Sk (15.680,18 USD). Listinnými dôkazmi žalobca preukazoval, že ku dňu 1.12.1997 žalovaný 2/ bol v
omeškaní s úhradou sumy 2.099.017,00 USD, z ktorej dňa 5.2.1998 uhradil sumu 499.985,00 USD,
dňa 31.3.1998 sumu 199.985,00 USD, dňa 10.6.1998 sumu 999.985,45 USD, dňa 13,7.1998 sumu
149.985,00 USD, dňa a 12.8.1998 sumu 264.757,18 USD, teda spolu sumu 2.114.697,63 USD. Oproti

dlhu splatnému do 30.11.1997 zaplatil teda ku dňu 12.8.1998 o 15.680,18 USD viac.

Medzi účastníkmi bol nesporný tiež počet dní omeškania a nesporná bola aj výška jednotlivých
zaplatených splátok. S prihliadnutím na zmluvné dojednania bolo nesporné, že žalovaný 2/ bol od
1.12.1997 do 12.8.1998 v omeškaní s plnením svojho peňažného záväzku.

11C 208/00

Žalovaný namietal, že pri výpočte úrokov z omeškania žalobca postupoval nesprávne, keď za základ pre
výpočet úrokov z omeškania po vykonaní jednotlivých splátok pojal zostávajúcu dlžnú sumu zvýšenú aj
o sankčný úrok a bankové poplatky.Vychádzajúc z prehľadu úhrad, ktoré vykonal žalovaný 2/, súd nakoniec ustálil úrok z omeškania pri
použití vzorca: súčin dlžná suma x sankčný úrok 0,176 x počet dní omeškania, delený 365 takto:

- z dlžnej sumy 2.099.017 USD od 1.12.1997 do 5.2.1998 ( 66 dní omeškania) sankčný úrok = 66.800,50
USD,
- z dlžnej sumy 1.610.032 USD (po zaplatení sumy 499.985 USD ) od 5.2. do 31.3.1998 za 53 dní
omeškania sankčný úrok 41.146,20 USD,
- z dlžnej sumy 1.410.047 USD (po zaplatení sumy 199.985 USD ) od 31.3.1998 do 10.6.1998 za 70

dní omeškania sankčný úrok 47.593,90 USD,
- z dlžnej sumy 410.061,55USD (po zaplatení sumy 999.985 USD ) od 10. 6.1998. do 13.7.1998 za 32
dní omeškania sankčný úrok 6.327,30USD,
- z dlžnej sumy 260.076,55 USD (po zaplatení sumy 149.985 USD ) 13.7.1998 do 12.8.1998 za 30 dní
sankčný úrok 3.762,20 USD,

teda sankčný úrok spolu vo výške 165.630,10 USD. Pokiaľ žalobca žalovaným 2/ zaplatenú sumu
15.680,18 USD započítal ako čiastočnú úhradu úrokov z omeškania, súd zaviazal žalovaného 2/
na zaplatenie zostávajúcej časti úrokov z omeškania vo výške 149.949,95 USD (165.630,10 USD -
15.680,18 = 149.949,92 USD). V zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Záväzkové právo je v súkromnom práve upravené aj v Obchodnom zákonníku. Existuje teda súbežná
úprava v dvoch kódexoch, pričom niektoré inštitúty sa prelínajú.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká
právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 ObčZ záväzky vznikajú z právnych vzťahov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 516 Občianskeho zákonníka účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti.

Dohoda zaväzuje jej zmluvné strany iba na tie práva alebo povinnosti, ktoré výslovne a konkrétne
dohodou na seba prevzali.

Podľa prvej vety § 517 ods. 1 ObčZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 ObčZ ak ide o omeškanie so zaplatením peňažného dlhu, je dlžník popri plnení

povinný zaplatiť veriteľovi aj úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť aj poplatok
z omeškania, výšku úroku z omeškania a výšku poplatku z omeškania ustanoví vykonávací predpis.
Vykonávacím predpisom je § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení zmien, podľa ktorého výška
úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ustanoveniu korešponduje aj znenie § 365

Obchodného zákonníka, podľa ktorého dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a
to až do doby poskytnutia riadneho plnenia. Podľa § 369 ods. 1 má veriteľ ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti nárok na úroky z omeškania v dohodnutej výške.

11C 208/00

Podľa § 559 ods. 1 ObčZ splnením dlh zanikne. Podľa ods. 2 dlh musí byť splnený riadne a včas.
Uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 324 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok
zanikne, ak sa veriteľovi splní včas.

Pri konštatovaní existencie záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/, založeného zmluvou
zo dňa 11.1.1995 v znení jej dodatkov 1. a 2, vychádzajúc zo záveru, že hmotnoprávny úkon - dohoda
o urovnaní zo dňa 10.8.1998 žalobcu nezaväzuje a zo zistenia, že žalovaný do 30.11.1997 nesplnil svoj
peňažný záväzok, aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia žalobe čo do dôvodu vyhovel, čo do

výšky žalobou uplatneného nároku ako dôvodnej vyhovel iba v rozsahu, ako je uvedené v jeho výrokovej
časti majúc za to, že žalobca sa dôvodne domáha majetkových sankcií za toto omeškanie.Hodnota sporu ku dňu podania žaloby ( 30.6.2000) v prepočte podľa kurzu NBS bola 7.234.057,60 Sk
( 1 USD = 45,416 Sk).

Žalobca je v prejednávanej veci oslobodený od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. a/ zák.č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení. Podľa výsledku sporu súd uložil žalovanému 2/
podľa § 2 ods. 2 citovaného poplatkového zákona povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 100.000.-
Sk, podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného v čase podania žaloby (30.6.2000). V
spojení s ustanovením § 18c cit. zákona účinného od 1.1.2009 uložená poplatková povinnosť vo výroku

rozhodnutia je vyčíslená v prepočte na euromenu.

Žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia
advokátom podľa ustanovenia § 142 ods. 2 v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol
v spore čiastočne úspešný. Miera jeho neúspechu predstavuje 6% oproti neúspechu žalovaného 94%.
Priznané trovy konania tak predstavujú 88% trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci, ktoré

advokát žalobcu poskytol a ktoré súd považoval za potrebné na účelné uplatňovanie práva žalobcu proti
žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal, a to za úkony- príprava a prevzatie zastúpenia dňa 12.6.2000,
spísanie žaloby dňa 30.6.2000, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 17.10.2001, za ktoré mu patrí
odmena podľa vyhl.č. 240/1990 Zb. vo výške 3 x 9.340.- Sk + režijný paušál 3 x 100.- Sk, za účasť
na pojednávaní dňa 29.5.2002, účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 3.6.2002, písomné vyjadrenie

vo veci samej dňa 17.7.2002, účasť na pojednávaní dňa 11.9.2002, podanie odvolania dňa 22.4.2003,
účasť na pojednávaní dňa 23.9.2004, účasť na pojednávaní dňa 27.9.2004, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, podanie dovolania dňa 27.10.2004, za čo mu patrí odmena podľa vyhl.č. 163/2002 Zz. bo
výške 6 x 27.120.- Sk + 1 x 6.780.- Sk + 1 x 13.560.- Sk + režijný paušál 4 x 100.- Sk + 1 x 128.- Sk + 3
x 136, za účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 26.10.2006, účasť na pojednávaní dňa 21.6.2007 a

26.6.2007, za ktoré mu patrí odmena podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. vo výške 1 x 6. 812,50 + 2 x 27.250.-
Sk + režijný paušál 1 x 164.- Sk + 2 x 178.- Sk, za účasť na pojednávaní dňa 27.1.2010 a 17.2.2010
podľa vyhl. č. 665/2004 Z.z. v znení od 1.1.2009 vo výške 1 x 904,61 eur + 1 x 226,15 eur + režijný
paušál 2 x 7,21 eur, teda odmena spolu 274.148,50 Sk t.j. 9.100,06 eur + 1.130.76 eur = 10.171,53
eur + režijný paušál 72,71 eur = 10.245,24 eur + DPH 19% vo výške 1.946,60. Odmena advokáta by

tak predstavovala spolu sumu 12.191,84 eur. Priznaná náhrada 10.728,82 eur predstavuje jej pomernú
časť, zodpovedajúcu miere úspechu žalobcu 88%.

O povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť náhradu trov konania advokátovi žalobcu súd rozhodol podľa § 149
ods. l O.s.p.

Lehota na plnenie je odôvodnená ustanovením § 160 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na podpísanom súde,
písomne dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 43 ods. 2 O.s.p.) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v § 205 ods.
2 písm. a/ až f/ O.s.p.

Ak odporca - povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci.