Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2009

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 6C/106/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7804114145
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2009

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Toegelová
ECLI:

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov : 1/ X. Z., nar. XX.XX.XXXX, V. č. XX, 2/ S. Z., nar.
XX.X.XXXX, V. č. XX, obaja zastúpení Z.. S. G., advokátom v A. č. XX, proti žalovaným : 1/ L. P., nar.
XX.X.XXXX, V. č. XX, 2/ S. H., nar. XX.X.XXXX, V. G. č. XX, 3/ L. I., nar. X.X.XXXX, E. č. XXX, odporkyne
2/, 3/ zastúpené JUDr. Annamáriou K., advokátkou v Košiciach, Štúrova ul. č. 20, 4/ S. Y., nar. XX.X.B.,
V., 5/ I., 6/ H., 7/ S., 8/ N., 9/ Z., v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní

žalovaných Márie Kopkovej a Zuzany Vápeníkovej proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave, č. k. 6C
106/2004-152 zo dňa 9.8.2007, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok okrem výrokov : 1. ktorým bolo určené, že žalobcovia 1/, 2/ sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi garáže súp. č. XXX na parc. H. a 2. ktorým zamietol žalobu žalobkyne o určenie
vlastníckeho práva k parcele H.2 v katastrálnom území V. a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom určil, že žalobcovia sú v rovnakých pomeroch
spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. V. na parcelách H. zastavaná plocha, dom súp. č. XX o výmere
XXX m2, H. zastavaná plocha, dvor o výmere XXXX m2, H. záhrada o výmere XXX m2, H. záhrada o
výmere XXX. m2, H. zastavaná plocha, hospodárska budova o výmere XX m2, H. trvalý trávnatý porast
o výmere XXX m2 a H. trvalý trávnatý porast o výmere XXXX m2. Zároveň určil, že žalobcovia 1/, 2/ sú

bezpodielovými spoluvlastníkmi garáže súp. č. XXX na parc. KN XXX/X. Určil aj, že žalobca v 1. rade
je výlučným vlastníkom zastavanej plochy - dvora na parc. KN XXX/X o výmere XXX m2 a zastavanej
plochy na parc. KN XXX/X o výmere XX m2, obidvaja žalobcovia na parcelách KN vytvorených z parciel
KN X/X, X/X zapísaných na LV č. XXX a z parcely KN XX zapísanej na LV č. XXX, všetko v kat. úz.
V., geometrickým plánom od Geodézie Rožňava s.r.o. so sídlom v Rožňave, ul. Kósu Schoppera č. 8.
Žalobu žalobkyne v 2. rade o určenie vlastníckeho práva k parc. KN XXX/X zastavanej plochy o výmere

XXX m2 a KN XXX/X o výmere XX m2 vytvorených z parc. KN XX zapísanej na LV č. XXX kat. úz.
V. vyššie uvedeným geometrickým plánom zamietol. Zaviazal žalované v 2. a 3. rade k náhrade trov
konania vo výške 63.249,- Sk v prospech žalobcov do troch dní od právoplatnosti rozsudku platbou v
prospech Z.. S. G., advokáta v A. a náhradu trov konania medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovanými v 1/, 4/
až 9/ rade nepriznal.

Prvostupňový súd konštatoval, že predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

na parcelách KN XXX/X - zastavaná plocha, dom súpisného čísla č. XX o výmere XXX m2, KN XXX/
X - zastavaná plocha, dvor o výmere XXXX m2, KN XXX - záhrada o výmere XXX m2, KN XXX -
záhrada o výmere XXX m2, KN XXX - zastavaná plocha - hospodárska budova o výmere XX m2,
KN XX/X - trvalý trávnatý porast o výmere XXX m2, KN XX/X - trvalý trávnatý porast o výmere XXXX
m2, garáže súpisného čísla č.XX na parcele XXX/X, zastavanej plochy a dvora na parcele KN XXX/X,
zastavanej plochy, na parcele KN XXX/X vo výmere XX m2, na parcelách vytvorených geometrickým

plánom vypracovaným Geodéziou Rožňava s.r.o. so sídlom v Rožňave, ul. Kósu Schoppera zo dňa13.3.2003 pôvodne z parciel KN X/X, X/X. zapísaných na LV č. XXX k.ú. V. a z parcely KN č. XX
zapísanej na LV č. XXX takisto v tomto katastrálnom území, teda v území V.. Určenia vlastníckeho práva
sa pôvodne domáhali z dôvodu, že ku pôvodným pozemnoknižným parcelám, z ktorých boli jednotlivé

čiastočné parcely KN vytvorené, získali vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 6.4.1937 ešte
právni predchodcovia žalobcu v 1. rade a to Y. Z. a E. Z., rod. X.alšou kúpnou zmluvou zo dňa 5.6.1963
žalobcovia, a vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaných v 2. a 3. rade, teda vo vzťahu k S. Z. vydatej
G.,otecžalobcunebohýY.Z.získalnazákladezmluvyzodňa13.8.1953ajnapriektomu,ževkonečnom
dôsledku prevody v minulosti neboli perfektné. Vzhľadom na to, že žalobcovia nehnuteľnosti tak ako

sú uvedené v petite žaloby ako svoje pokojne, nerušene a dobromyseľne užívajú potrebnú dobu pre
vydržanie, navrhovali určiť svoje vlastnícke právo zohľadňujúce skutočnosť, že sa stali vlastníkmi týchto
nehnuteľností. Žalovaní okrem žalovanej I. a H. so žalobou súhlasili, čo prezentovali jednak formou
čestných prehlásení, jednak ústne do súdnej zápisnice. Vyššie označené žalované H. a I. poukazovali
na skutočnosť, že ich matka S. G., rod. Z., sestra nebohého otca žalobcu Y. Z. sa nikdy nevzdala svojho
vlastníctva v týchto nehnuteľnostiach. Po nedorozumení so žalobcom ich matka dňa 14.4.2003 zomrela.

Popierali pravdivosť obsahu zmluvy spísanej na bývalom MNV v V. dňa 13.8.1953 pred už toho času
nebohými svedkami na tejto zmluve, podľa ktorej zmluvy by bola ich matka prepúšťala vlastníctvo zo
sporných nehnuteľností svojmu bratovi Y. - otcovi žalobcu za 4000,-Kčs s prísľubom, že kedykoľvek
podpíše riadnu zmluvu o prevode tohto svojho podielového spoluvlastníctva evidovaného toho času
už iba na LV č. XXX a XXX kat. úz. V.. To, že S. G. sa nevzdala ani užívania týchto nehnuteľností

potvrdzovali vypočutí svedkovia a namietali aj skutočnosť, že listinu zo dňa 13.8.1953 podpísanú pred
MNV V. nemohla podpísať ich matka S. G., rod. Z. v podobe S. Z., pretože v tom čase už bola 5 dní
vydatá za ich otca Q. G., o čom svedčí vydaný sobášny list. Ich rodičia manželstvo uzavreli dňa 8.8.1953.
Po vykonanom dokazovaní tak, ako toto je v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu uvedené,
prvostupňovýsúdkonštatoval,žesporvznikolibamedzižalobcamiažalovanýmiH.aI.zdôvodu,žetieto

akoprávnenástupníčkyponebohejS.G.,rod.Z.odzačiatkusporupopieralivlastníctvosvojhobratranca
X. Z. k nehnuteľnostiam vychádzajúc zo svojho subjektívneho vnútorného presvedčenia, že on svojou
prítomnosťou v deň smrti ich matky nepriamo zavinil jej smrť. Objektívne z dôkazov vyvodil, že sporné
nehnuteľnosti postupne od roku 1937 až po rok 1963 a následne na základe rozhodnutí miestneho
stavebného úradu pri MNV v V. dobromyselne nadobúdali žalobcovia uplatňujúci právo zdedené po

nebohom spoločnom právnom predchodcovi Y. Z. staršom vychádzajúc aj z dohody - zmluvy uzavretej
medzi Y. Z. mladším - otcom žalobcu v 1. rade a S. G., rod. Z. dňa 13.8.1953 a to bez ohľadu na podpis
S. Z. na tejto zmluve, na ktorej sa podpísala dievčenským priezviskom Z., hoci už bola 5 dní vydatá za Q.
G.. K tejto námietke žalovaných, že sa tam nepodpísala priezviskom G., súd neprihliadol vychádzajúc z
toho, že sama S. G., rod. Z. po uzavretí manželstva s Q. G. si nemusela uvedomiť ako jednoduchá žena

právne dôsledky uzavretia manželstva v podobe zmeny svojho priezviska. Zo svedeckej výpovede Y.
Z. vyplynula skutočnosť, že medzi právnou predchodkyňou žalovaných a príbuznými z rodiny Z. neboli
žiadne spory o vlastníctvo a užívanie týchto nehnuteľností. Žalobcovia dielčie práva od príslušných
stavebných úradov na výstavbu garáže na zbúranie sporného pôvodného domu získavali postupne
a sporné nehnuteľnosti užívali nerušene a S. G. za svojho života voči žalobcom žalobu preukazujúc

svoj nesúhlas v užívaní nehnuteľností nepodala. Jej spoluvlastnícky podiel evidovaný v dvoch listoch
vlastníctva je preto iba dôsledkom neusporiadanosti vlastníckych vzťahov k sporným nehnuteľnostiam
do 1.1.1992 so všetkými dôsledkami, ktoré vyplývajú najmä z uplatnenia uhorského práva platného
na Slovensku do 1.1.1951 a z nekomplexného právneho riešenia otázok vlastníctva v zmysle zákona
141/1950 Zb. Žalobca v 1. rade so svojou manželkou žalobkyňou v 2. rade, platnou písomnou zmluvou

neodkúpili spoluvlastnícky podiel matky žalovaných S. G.. Na základe výsledkov dedičských rozhodnutí
D 655/78 a D 657/78 bývalého Štátneho notárstva v V., najmä žalobca v 1. rade sa dôvodne mohol
domnievať, že vstúpil do práv svojich rodičov ako aj práv, ktoré získal nebohý Y. Z., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel XX.X.XXXX zmluvou zo dňa 13.8.1953 od svojej sestry S. G., rod. Z. a následne uvedené
sporné nehnuteľnosti dobrovoľne užíval a ich zveľadil vo forme prestavby a stavby garáže spolu so

žalobkyňou v 2. rade na základe platných stavebných rozhodnutí a započítajúc vo svoj prospech
dobromyseľnú držbu svojich rodičov si uplatnil právo na vydržanie týchto vecí vo forme podania žaloby.
Na tom nič nemení ani svedecká výpoveď svedkyne X. a Z. I., ktorí potvrdzovali iba to, že S. G.,
rod. Z. pred svojou smrťou navštevovala záhradu, ( zrejme parcely 417 a 418 ) oberala ovocie so
súhlasom žalobcu 1/ alebo v jeho prítomnosti. V tom čase neexistoval žiadny spor, k tomuto došlo až

po jej smrti. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že žalobcovia k uvedeným
nehnuteľnostiam vo výroku rozsudku uvedeným na základe vydržania s prihliadnutím na ustanovenie
§§ 115 a 116 zákona č. 141/1950 Zb. v spojení s § 854 OZ získali výlučné vlastnícke právo s tým, že
žalobca ad 1 k veciam na parcelách KN XXX/X a XXX/X získal výlučné vlastnícke právo preto, žek pozemkom na týchto parcelách žalobkyňa ad 2 získať právo nemohla z dôvodu chýbajúceho titulu
nadobúdania. Súd voči nej žalobu na určenie vlastníckeho práva k týmto dvom parcelám čo do pozemku
zamietol a uznal, že garáž na parcele KN XXX/X súpisného čísla XXX za trvania manželstva stavala

so žalobcom, a teda táto nadstavba patrí do BSM žalobcov. Je potrebné uviesť, že držba dokazovaná
v konaní žalobcom a žalobkyňou vychádzajúca z titulov nadobúdania podľa zmlúv z roku 1937, 1953,
1963 a ostatné podľa názoru súdu je úplne oprávnená aj napriek tomu, že nimi neboli prevedené
všetky spoluvlastnícke podiely účastníkov. Obrana žalovaných v 2. a 3. rade, že teta žalobcu, ich matka
sa nevzdala vlastníctva zo sporných nehnuteľností bez dôkazu o tom, že svoje vlastníctvo v pomere

evidovanom na LV aj v skutočnosti užívala alebo sa domáhala svojich vlastníckych práv, je z hľadiska
posúdenia opodstatnenosti irelevantná, vôbec nie je spôsobilá spochybniť dôkaz produkovaný Obcou
V. o tom, že tieto nehnuteľnosti dostatočnú dobu pre vydržanie užíval žalobca so žalobkyňou. Z týchto
dôvodov súd žalobe až na určenie vlastníckeho práva žalobkyne k pozemkom na parcelách KN 401 a
KN 401/2 v celom rozsahu vyhovel. Súd ďalej konštatoval, že žalovanými v 2. a 3. rade prostredníctvom
ich právnej zástupkyni navrhovaný procesný postup a to pokus o súdny zmier súd nemohol vykonať

z dôvodu, že išlo o súdne konanie s prihliadnutím na § 80 písm. c/ O.s.p., v ktorom neprichádza do
úvahy uzavretie súdneho zmieru už aj vzhľadom k tomu, že ide o určenie, či tu právo je alebo nie je
a posúdenie tejto otázky závisí od rozhodnutia súdu, na ktorom sa účastníci, ako to z povahy celej
veci vyplýva, nemôžu dohodnúť. Z týchto dôvodov súd právnou zástupkyňou žalovaných v 2. a 3. rade
viackrát navrhovaný pokus na vyriešenie sporu súdnym zmierom nerešpektoval.

Prvostupňový súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 až 3/ O.s.p. a priznal žalobcom
právo na náhradu trov konania vo forme trov právneho zastúpenia advokátom aj náhrady súdneho
poplatku za žalobu napriek tomu, že žalobkyňa v 2. rade v nepodstatnej časti nemala úspech v konaní
a to iba voči žalovaným v 2. a 3. rade, ktoré svojim procesným postojom, spochybnením vlastníckeho
práva žalobcov spor vyvolali, na rozdiel od ostatných žalovaných, ktorí nebránili určeniu vlastníckeho

práva žalobcov k sporným nehnuteľnostiam. Trovy konania priznal s poukazom na vyhl. 163/2002 Z. z.
a 655/2004 Z. z., keď náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovanými v 1. ako aj v 4 až 9 rade
nepriznal podľa § 142 ods.1 O.s.p. a contrario.

Po doručení rozsudku účastníkom konania a po zisťovaní skutočností ohľadne včasnosti podaného
odvolania zo strany právnej zástupkyne žalovaných Kopkovej a Vápeníkovej odvolací súd konštatoval,

že žalované podali včas odvolanie proti tomuto rozsudku. Vo svojom odvolaní poukázali na skutočnosť,
že toto odvolanie podávajú v zmysle § 205 ods. 1 písm. b/ a d/ O.s.p. s tým, že navrhujú rozsudok
prvostupňového súdu zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. ods.
3 O.s.p. rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. V odvolaní napadli odstavec prvý výroku,
ktorým bolo určené, že žalobcovia sú výlučnými podielovými spoluvlastníkmi v rovnakých pomeroch

k nehnuteľnosti v kat. úz. V. na parc. KN XXX/X zastavaná plocha, dom súp. č. XX o výmere XXX
m2, KN XXX/X zastavaná plocha, dvor o výmere XXXX m2, KN XXX záhrada o výmere XXX m2,
KN XXX záhrada o výmere XXX m2, KN XXX zastavaná plocha, hospodárska budova o výmere
XX m2, KN XX/X,. trvalý trávny porast o výmere XXX m2 a KN XX/X. trvalý trávnatý porast o výmere
XXXX m2. Odvolanie podali tiež proti výroku, že žalobca v 1. rade je výlučným vlastníkom zastavanej

plochy, dvora na parc. KN XXX/X vo výmere XXX m2 a zastavanej plochy na parc. KN XXX/X vo výmere
XX m2, obidvaja žalobcovia na parc. KN vytvorených z parciel H. zapísaných na LV XXX a z parc.
KN XX zapísanej na LV č. XXX, všetko v kat. úz. V. tak ako boli vytvorené geometrickým plánom
Geodézie Rožňava s.r.o. Odvolanie podali aj proti výroku o náhrade trov konania vo výške 63.249,-
Sk v prospech žalobcov, ktoré sa majú zaplatiť Z.. G.. Poukázali na skutočnosť, že súd prvého stupňa

dospel predčasne k záveru a nedostatočne vykonal dokazovanie, nevyhodnotil správne jednotlivo a vo
vzájomných súvislostiach dôkazy, čím dospel k nesprávnemu záveru. O týchto skutočnostiach svedčí aj
to, že 15.12.2005 navrhli rozhodnúť o oslobodení žalovaných od súdneho poplatku z toho dôvodu, že S.
H. je vážne chorá, má vysoké náklady spojené s liečbou svojej choroby, L. I. je nezamestnaná a jediným
príjmom jej rodiny spolu s manželom sú dávky sociálnej pomoci, o čom súd nerozhodol a zaviazal

žalované uhradiť trovy konania. Ďalej vytkli súdu prvého stupňa, že tento nerozhodol o protinávrhu
žalovaných zo dňa 15.12.2005. Súd napriek tomu, že zákon vyslovene vylučuje vydržanie spoločného
dvora, rozhodol vo veci samej tak, že určil žalobcu v 1. rade za vlastníka nehnuteľnosti a to zastavanej
plochy, dvora na parc. KN XXX/X vo výmere XXX m2 a za podielových spoluvlastníkov v rovnakom
pomere oboch žalobcov k zastavanej ploche na parc. H. zastavaná plocha, dom súpisné číslo XX o

výmere XXX m2, KN XXX/X zastavaná plocha dvora o výmere XXXX m2, KN XXX záhrada o výmereXXX m2 a KN XXX záhrada o výmere XXX m2, KN XXX zastavaná plocha hospodárske budova
o výmere XX m2, KN XX/.X trvalý trávnatý porast o výmere XXX m2, KN XX/X trvalý trávnatý
porast o výmere XXXX m2 vytvorených z pôvodných parciel KN X/X a X/X, ktoré sú zapísané na

LV XXX ako aj z parc. KN XX zapísanej na LV XXX všetko v kat. úz. V.. Opomenul sa vyporiadať
so závažnou okolnosťou, či žalobcovia prejavili záujem, či oslovili žalované vec riešiť mimosúdne za
odplatu, pretože spoločný dvor nie je možné vydržať. Naviac žalobkyňa v 2. rade v r. 1953 sporné
nehnuteľnosti neužívala, je zarážajúce, že vtedajší národný výbor spisoval kúpnu zmluvu. Vôbec sa súd
nezaoberal dôkazom odkiaľ mal právny predchodca peniaze na vyplatenie zákonného podielu matky,

keď v tom roku bola výmena meny. Veno matka nedostala žiadne, súd sa nevyporiadal s úplnosťou
znaleckého posudku k rodinnému domu, pretože bola vykonaná iba prekládka steny a okna, resp.
zamurovanie verandy, či prestavba stodoly. Strecha na budove je pôvodná a nikdy od existencie stavby
menená nebola. Súd nevzal na zreteľ listinné dôkazy, čestné prehlásenie poštárky a svedkyne, ktoré
videli našu právnu predchodkyňu sporné nehnuteľnosti užívať a uveril iba tvrdeniam na strane žalobcov.
Navyše namietali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím im bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Namietali nestrannosť prvostupňového súdu, ktorý prehliadol skutočnosť, prečo žalobcovia až
teraz vyporiadavajú svoje vlastnícke vzťahy, prečo sa domáhajú uznania svojho vlastníckeho práva,
keď mal za to, že vec mu patrí už od roku 1953 v celosti aj napriek tomu, že v r. 1978 po svojom
otcovi z domu zdedil iba podiel. Nevyporiadal sa ani so skutočnosťou, že žalované v 2. a 3. rade spor
nevyvolali, nastúpili ako nástupkyne po svojej matke, ktorá tvrdila, že iba za odplatu sa zriekne svojho

vlastníckeho práva, nikto ju nevyplatil, a pokiaľ ide o listinné dôkazy, čestné prehlásenia, poukázali na
skutočnosť, že pokiaľ by riadna kúpna zmluva existovala, bol by ju právny predchodca žalobcu v 1. rade
dal registrovať, pretože už v minulosti mal skúsenosti so spôsobom nadobúdania vlastníctva, prestavbu
verandy a miestnosti nerealizoval žalobca ale jeho právny predchodca. Poukazovali na rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a

že môže s ňou nakladať ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnou okolnosťou, z ktorej sa dá
usúdiť, že presvedčenie držiteľa po celú dobu bolo dôvodné. Detencia sama o sebe nestačí. Vedomie,
že niekto vlastní iba podiel vylučuje, ak aj celú vec užíval sám, nie je preukázaná dobromyseľnosť,
že mu celá vec patrí, ak nedošlo k udalosti, že sa stal vlastníkom podielu. Preto § 142 OZ určuje,
že sa vec má prikázať za náhradu. Tvrdili, že G. Z., ktorá zomrela v r. 1957 do svojej smrti užívala

všetky sporné nehnuteľnosti, preto navrhovateľ sa nemohol cítiť výlučným vlastníkom rodinného domu
a dvora a už vôbec nie navrhovateľka v 2. rade, ktorá sa narodila v r. 1943, a preto nemohla sporné veci
užívať ani kupovať. X. Z. ako aj S. Z. sa stali dedičmi v pomere 3/24 po svojich rodičoch, preto nie je
preukázané, ako sa stal žalobca dobromyseľným držiteľom celej veci. Nepravdivosť tvrdenia žalobcov
je zrejmá z toho, že 13.8.1953 si nemohli odkúpiť časť nehnuteľnosti, lebo priemerný mesačný plat

to nedovoľoval. Zmluva spísaná 13.8.1953 nebola registrovaná a bývalý národný výbor nemal preto
rozhodovať o podielovom spoluvlastníctve a pre nadobudnutie vlastníctva aj vtedy bol potrebný zápis
do pozemkovej knihy, k čomu však nedošlo. Je vylúčené, aby G. Z. počas svojho života predala svoj
spoluvlastnícky podiel, lebo jej dcéry žili s ňou v spoločnom dome a tento sporný dom opustila až po
zabezpečení svojho vlastného bydliska v V. G. v r. 1957. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že G. a S.

Z. boli chudobné, lebo mali podiely v rôznych nehnuteľnostiach a S. pracovala na železorudnej bani.
Prestavbaspornéhorodinnéhodomuspočívalavpremurovanínanovémiestnosti.Ztohodôvodunavrhli
alternatívny postup a to buď rozsudok zmeniť a prikázať veci za náhradu, alebo podľa § 221 O.s.p.
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhli rozsudok prvostupňového súdu ako

vecne správny potvrdiť a zaviazať žalované k náhrade trov odvolacieho konania žalobcom. Opätovne
poukázali na dôkazy vykonané prvostupňovým súdom, keď tento rozsudok považujú za vecne správny,
pretože nadobudli vlastnícke právo a súd im tieto vlastnícke práva správne potvrdil. Rodičia žalobcu
v 1. rade domový majetok, nehnuteľnosti mali ako svoj vlastný, pokojne ho takto užívali od r. 1936.
Rodičiažalobcunehnuteľnosti,ktorésúpremetomtohtokonaniadarovaliobomžalobcomakomanželom

v r. 1962 ústnou dohodou, čo bolo vtedy obvyklé, keď na rodinnom grunte ostalo jedno dieťa a toto
pokračovalovtradíciachrodiny.SvedčíotomajzrieknutiesabrataĽudovítadedičskéhopodieluvkonaní
vedenom pod sp. zn. D 655/78.

Ostatní žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.V dôsledku odvolania podaného žalovanými Kopkovou a Vápeníkovou odvolací súd v súlade s ust. §
212 O.s.p. za použitia ust. § 214 O.s.p. po nariadení odvolacieho pojednávania vo veci vychádzajúc
z odvolacích dôvodov, ktorými je neúplne zistený skutkový stav veci dospel k záveru, že odvolanie

žalovaných je dôvodné.

Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to konkrétne k parcelám tak,
ako tieto žalobcovia vo svojom návrhu uviedli, vychádzajúc z geometrického plánu vypracovaného
Geodéziou Rožňava s.r.o., keď títo tvrdili, že sporné nehnuteľnosti nadobudli jednak po svojich právnych
predchodcoch, ktorí ich nadobudli či už kúpnymi zmluvami alebo vydržaním vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti a jednak sami boli účastníkmi kúpnych zmlúv. S takýmto tvrdením nesúhlasili žalované
Kopková a Vápeníková tvrdiac, že ich matka Matilda Jesenská, vydatá Babičová, ktorá nadobudla
svoje vlastníctvo po právnych predchodcoch sa tohto nikdy nevzdala a ku dňu svojej smrti sa cítila byť
vlastníčkou týchto nehnuteľností, ktoré následne v rámci dedičského konania získali.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sú po
procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na určení je naliehavý právny

záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, má ten, kto
je účastníkom právneho vzťahu alebo právo o ktoré v konaní ide. Naliehavý právny záujem na určení je
daný hlavne tam, kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým, alebo kde by bez
tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu.

Ak žalobca navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení

vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané
do katastra nehnuteľnosti a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom
zapísaným v katastri nehnuteľnosti.

Z predložených dôkazov, ktoré boli dané do spisu pri začatí konania vo veci 8C 78/03 a to z listov
vlastníctva č. XXX a XXX ( č. l. 6 až 9 ) je zrejmé, že okrem žalobcu X. Z. ako podielová spoluvlastníčka

je vedená S. G., rod. Z. v podiele tam uvedenom a to na základe č. d. XXXX - uznesenie z 2.6.1932
a č. d. XXXX takisto z 2.6.1932 v rozsahu 1/80, resp. 3/24 okrem ďalších podielových spoluvlastníkov.
Následne podľa aktuálnych výpisov z listu vlastníctva č. XXX a XXX je zrejmé, že ako podielové
spoluvlastníčky sú vedené na základe dedičského rozhodnutia D 377/03 žalované I. L. rodená G. a
H. S. rodená G.. Odvolací súd výsluchom týchto žalovaných zistil, že ich tvrdenia o neúplnom zistení

skutkového stavu sú dôvodné, pretože prvostupňový súd sa uspokojil s čestným prehlásením účastníkov
na strane žalovaných ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcov vydržaním a nezisťoval
skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol konštatovať, že
vlastnícke právo vydržaním bolo nadobudnuté.

Ako je to zrejmé z odvolania žalovaných v 2. a 3. rade, nehnuteľnosti, ktoré boli v podielovom

spoluvlastníctve a ktorých určenia vlastníckeho práva sa dovoláva žalobca, boli jednak pozemky, jednak
zastavané plochy, včítane stavieb na tzv. spoločnom dvore, kde medzi spoluvlastníkmi zrejme bolo
dohodnuté, ktorá časť nehnuteľnosti bola tou ktorou rodinou užívaná. Bude preto povinnosťou súdu
prvého stupňa vypočuť predovšetkým odporkyňu L. P., ktorá by sa mohla vedieť vyjadriť ku užívaniu
nehnuteľnosti tvoriacich podielové spoluvlastníctvo, ale vypočuť aj ich právnych nástupcov, prípadne

svedkov na skutočnosť ako boli nehnuteľnosti tvoriace podielové spoluvlastníctvo predovšetkým medzi
príbuznými Z. užívané, keď žalované vo svojich výpovediach uviedli, že ich matka svoj podiel užívala
až ku dňu smrti tak, že sama si oberala ovocie, ale i jej príbuzní, teda brat, resp. jeho manželka, jej
ovocie zo záhrady nosili, či chodila si ho sama oberať. Zistenie týchto skutočností je dôležité už aj
vzhľadom na skutočnosť, že samotní žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných na č. l. 188

uviedli, že rodičia žalobcu nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania darovali obom žalobcom
ako manželom v r. 1962 ústnou dohodou. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo
56/2003 je zrejmé, že oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, netreba vždy
hodnotiť objektívne aj nie iba zo subjektívneho hľadiska samého účastníka a vždy treba brať do úvahy,

či držiteľ pri bežnej, normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípaduod každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Správny je názor, že dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom

patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej
viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo
vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva. V tomto
prípade žalobcovia tvrdia o nadobudnutí titulu, že sa tak stalo po nadobudnutí vlastníckeho práva ich
právnymi predchodcami na základe kúpnej zmluvy z r. 1937 a vo vzťahu k matke žalovaných v 2.

a 3. rade po jej prejave vôle označenej v konaní ako zmluvy z 13.8.1953. Aj na preukázanie tohto
tvrdenia je treba bližšie zistiť skutkové okolností výsluchom účastníkov, pretože žalované pri výsluchu
na odvolacom súde jednoznačne popreli pravosť údajného podpisu ich matky na tejto listine tvrdiac,
že táto sa tak nepodpisovala, navyše v čase podpisu už bola vydatá a jej priezvisko bolo G.. Vôbec
nepripustili skutočnosť, žeby zo strany právneho predchodcu žalobcu, teda jeho otca Y. boli vyplatené
finančné prostriedky ich matke ako protihodnota jej podielu poukazujúc aj na skutočnosť, že tento brat

ich matky zomrel až v r. 1978, teda od r. 1953 ku dňu smrti mal možnosť vyporiadať si nimi tvrdené
vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti. Pre potrebu jednoznačného preukázania skutočnosti dôležitých
pre rozhodnutie vo veci, prvostupňový súd zabezpečí výpis pozemnoknižných zápisníc, ktoré následne
boli prevedené na jednotlivé listy vlastníctva, aby bolo možné jednoznačne zistiť o čom sa tvrdí v údajnej
zmluvemedziĽudovítomJesenskýmaS.Z.(č.l.19) zodňa13.8.1953, keďvpetitejekonštatované,že

táto odovzdáva jej čiastku nehnuteľnosť a hnuteľnosť pod č. 12 vlastnému bratovi Y.. Z celého spisu súdu
prvého stupňa nie sú zrejmé zápisy v pozemnoknižných vložkách. Až po opätovnom výsluchu všetkých
účastníkov a zadovážení listinných dôkazov, po vykonaní dokazovania navrhnutého účastníkmi podľa §
120 O.s.p. bude môcť súd prvého stupňa jednoznačne zaujať stanovisko k podanému návrhu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Následne prvostupňový súd zabezpečí sobášny list žalobcov a zaujme stanovisko v novom rozhodnutí
s poukazom na rozhodnutie č. 112/2000 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého ak
boli splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním podľa
Občianskeho zákonníka z r. 1950, nemožno už splnenie predpokladov pre vydržanie posudzovať podľa
neskoršie platných právnych predpisov, súd prvého stupňa zaujme stanovisko v zmysle akých predpisov

došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany žalobcov. Zároveň rozhodne o
náhrade trov konania včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.