Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. október 2010

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/142/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106223123
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Toegelová
ECLI:

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov: 1/ Ivan Mikloš, nar. 13.6.1958, Košice, Hlavná ul. č. 61,
2/ Erika Miklošová, nar. 8.11.1956, Košice, Hlavná ul. č. 61, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Horákom,
advokátom v Košiciach, Masarykova ul. č. 2, proti žalovanej: Valéria Nôtová - ED, Hlavná ul. č. 61,
Košice, IČO: 37 519 638, zastúpená JUDr. Tiborom Šafárikom, advokátom v Košiciach, Štúrova ul. č.
20, v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu

Košice I č. k. 17C/142/2006-99 zo dňa 29.5.2008, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom určil, že výpoveď z nájmu bytu č. 4, ktorý sa nachádza v
meštianskom dome na Hlavnej ul. č. 61 v Košiciach, č. súp. 93, zapísaný na LV č. 10566, katastrálne
územie Košice - Stred zo dňa 23.6.2006 daná žalobcom v 1. a 2. rade žalovanou, zastúpenou JUDr.

Tiborom Šafárikom na základe plnomocenstva zo dňa 8.6.2005, je neplatná a účastníkom nepriznal
náhradu trov konania, keď konštatoval, že žalobcom náhradu trov konania nepriznáva a žalovaná nemá
právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, podľa ktorého žalobcovia sa domáhali určenia neplatnosti
výpovede doručenej im dňa 4.7.2007, ktorý bola vypracovaná 23.6.2006 a týkala sa bytu

nachádzajúceho sa v dome na Hlavnej ul. č. 61 v Košiciach a zároveň žiadali priznanie vzniklých trov
konania. Tvrdili, že 5.3.2001 uzatvoril žalobca so žalovanou ako prenajímateľkou zmluvu o nájme
bytu, ktorej predmetom je užívanie bytu č. 4 vo vyššie uvádzanej budove, ktorá je zapísaná v katastri
nehnuteľnosti na LV č. 10566 ako dom súp. č. 93, dvor na parc. č. 803 o výmere 1140 m2 zastavanej
plochy v katastrálnom území Stredné mesto. Pripojili nájomnú zmluvu, ktorá bola postupne doplňovaná
dvoma dodatkami a z nájomnej zmluvy vyplynula skutočnosť, že išlo o zmluvu na dobu neurčitú s

platnosťou od 1.1.2001. Žalobcom ako manželom vznikol spoločný nájom bytu manželmi. Právny
zástupca žalovanej JUDr. Tibor Šafárik listom zo dňa 8.6.2005 oznámil žalobcovi, že s účinnosťou
od 15.6.2005 prenajímateľka zvýšila nájomné na sumu 10.000,- Sk mesačne, pričom jednostranné
zvýšenie odôvodnili ust. § 696 ods. 1 OZ s prihliadnutím na vyhlášku Ministerstva financií SR, bez
bližšej konkretizácie. Listom zo dňa 23.6.2006, žalobcom doručený 4.7.2006, zástupca žalovanej im dal
výpoveď z nájmu predmetného bytu s tým, že nájom bude ukončený dňom 1.10.2006, s čím nesúhlasili

vzhľadom na určenú výšku nájomného v zmysle vtedy ešte neupraveného žiadnym právnym predpisom.
Žalovaná nesúhlasila s podanou žalobou, žiadala ju zamietnuť a priznať jej náhradu vzniklých trov
konania. Po vykonanom dokazovaní tak, ako toto je uvedené v odôvodnení rozsudku prvostupňového
súdutentokonštatoval,žepredmetomkonaniajeurčenie,ževýpoveďznájmubytuč.4,nachádzajúceho
sa v meštianskom dome na Hlavnej ul. č. 61 v Košiciach, súp. č. 93, ako nehnuteľnosť zapísaná v LV
č. 10566, katastrálne územie Košice - Stred, zo dňa 23.6.2006 daná žalobcom žalovanou, zastúpenou

JUDr. Šafárikom na základe plnomocenstva zo dňa 8.6.2005, je neplatná. Vychádzajúc z ustanovení
Občianskeho zákonníka keď súd prvého stupňa mal zistené, že žalovaná je zapísaná ako vlastníčkameštianskeho domu súp. č. 93 postaveného na parc. č. 803 o výmere 1140 m2 na LV č. 10566 v
rozsahu podielu 1/1. Žalobca uzavrel so žalovanou ako prenajímateľkou a zároveň vlastníčkou nájomnú
zmluvu na dobu neurčitú, predmetom nájmu bol byt č. 4 o celkovej výmere obytnej plochy 39 m2

a vedľajšej plochy o výmere 59 m2. Medzi zmluvnými stranami bolo dohodnuté a vzatá na vedomie
skutočnosť, že žalobca v byte býva s manželkou Erikou. Bolo dohodnuté, že žalobca ako nájomca
bude uhrádzať prenajímateľovi mesačne nájomné 365,- Sk do 5 dňa v mesiaci na účet prenajímateľa
a zároveň mesačné zálohy v celkovej výške 480,- Sk mesačne, za plnenia spojené s užívaním bytu.
Dohodnutý bol spôsob výpočtu nájomného, úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu, spôsob

platenia, aj prípady zvýšenia týchto platieb. Zároveň bolo dohodnuté, že dňom účinnosti tejto zmluvy
zanikajú všetky predchádzajúce zmluvy o nájme bytu a nájom sa končí písomnou dohodou zmluvných
strán alebo výpoveďou. Dňa 23.3.2001 a dňa 25.4.2001 boli uzavreté dodatky č. 1 a 2. v súvislosti
s odvozom domového odpadu a zmeny názvu prenajímateľa. Dňa 8.6.2005 žalovaná splnomocnila
JUDr. Šafárika na zastupovanie vo veciach týkajúcich sa výpovede z nájmu bytu voči žalobcom a
tento listom zo dňa 23.6.2006 vypovedal žalobcom nájom bytu v súlade s § 711 ods. 1 písm. d)

Občianskeho zákonníka, v ktorej výpovedi bol skutkovo vymedzený výpovedný dôvod tak, že od
17.3.2006 žalobcovia ako nájomcovia neplatili zvýšené nájomné, čím uplynula zákonná lehota troch
mesiacov. Zároveň v tejto výpovedi bolo vymedzené skončenie výpovednej lehoty nasledovne „ nájom
bude takto ukončený dňom 1.10.2006 - 1. októbra 2006.“ Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu skonštatovali, že nájomná zmluva vypovedaná týmto listom bola uzavretá 5.3.2001. Túto

výpoveď považujú za neurčitý prejav, nakoľko nie je dostatočne zrozumiteľný a určitý, pričom túto
nezrozumiteľnosť a neurčitosť výpovede právny zástupca žalobcov videl v neurčení, ktorého bytu sa
výpoveď týka. Uzavretím nájomnej zmluvy bola medzi účastníkmi dohodnutá výška nájomného, túto
žalobcovia ako nájomcovia prenajímateľke platili. Výpoveď z nájmu prevzali 4.7.2006. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že medzi účastníkmi konania bola dňa 5.3.2001 uzavretá zmluva o nájme bytu č.

4, nachádzajúceho sa v meštianskom dome na Hlavnej ul. č. 61 v Košiciach, ktorá nehnuteľnosť je
zapísaná na LV č. 10566, katastrálne územie Košice - Stred, ktorého vlastníčkou a prenajímateľkou
je žalovaná a nájomcami sú žalobcovia v 1.a 2. rade, ktorým vnikol spoločný nájom bytu v súlade
s § 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná svojho právneho zástupcu vo veciach výpovede z
nájmu plnomocenstvom zo dňa 8.6.2005 splnomocnila a žalobcom dala výpoveď z nájmu predmetného

bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ. Výpoveď je zo dňa 23.6.2006, je podpísaná právnym zástupcom
žalovanej, pričom v tejto výpovedi je uvedená lehota, ktorou sa nájom predmetného bytu končí a to
konkrétne na deň 1.10.2006. Žalobcovia v zákonom stanovenej lehote v súlade s § 711 ods. 6 OZ
neplatnosť výpovede uplatnili na súde. Súd zistil, že v skutočnosti prevzali výpoveď dňa 3.7.2006, ktorá
skutočnosť vyplýva z originálu doručeniek, ktoré boli súdu predložené k nahliadnutiu na pojednávaní v

máji .2008 a ktorá výpoveď bola žalobcom doručovaná v súlade s § 46 O.s.p. Súd teda mal preukázané,
že žalobcovia výpoveď nájmu bytu prevzali 3.7.2006, čo medzi účastníkmi nebolo sporné a dňom
1.8.2006začalaplynúť3mesačnávýpovednálehotavzmysle§710ods.3vetadruháOZ,ktoráuplynula
dňom 1.11.2006. Poukazujúc na § 37 ods. 1 OZ, § 39 OZ a § 710 ods. 1, 3 OZ prvostupňový súd
konštatoval, že v písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy sa má nájom skončiť a to najmenej

3 mesiace, uplynutím ktorých sa nájom bytu skončí, pričom táto výpovedná lehota začína plynúť prvým
dňommesiacanasledujúcehopomesiaci,vktorombolanájomcovivýpoveďdoručená.Výpoveďznájmu
bytu je jednostranným hmotnoprávnym úkonom, ktorý musí spĺňať požiadavky stanovené všeobecnou
časťou Občianskeho zákonníka a to § 37 a nasledujúcich OZ upravujúcich právne úkony ako prejavy
vôle v občianskoprávnych vzťahoch. Právny úkon musí byť okrem iného určitý, nesmie obsahovať alebo

účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom tak ako to upravuje § 39
OZ. Len pri dodržaní aj týchto vyššie uvedených požiadaviek je právny úkon platný. Občiansky zákonník
okrem písomnej formy výpovede a jej skutkového vymedzenia požaduje podľa § 710 ods. 3 aj splnenie
ďalších náležitosti, pričom v druhej vete tohto ustanovenia je obsiahnutá kategorická požiadavka, že v
písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy sa má nájom skončiť. Z uvedeného teda vyplýva, že

prenajímateľ musí výpovednú lehotu v zmysle § 710 ods. 3 veta druhá OZ vždy uviesť a neuvedenie
výpovednej lehoty prenajímateľom vo výpovedi danej nájomcovi alebo uvedenie kratšej lehoty ako
stanovuje § 710 ods. 3 veta druhá OZ je v rozpore jednak s týmto kogentným ustanovením, jednak
je to prejav neurčitý, preto je výpoveď podľa §§ 37, 39 OZ neplatná. V prejednávanej veci žalovaná
ako prenajímateľka výpovednú lehotu vo výpovedi z nájmu bytu uviedla kratšiu ako stanovuje kogentné

ustanovenie § 710 ods. 3 veta druhá OZ a táto skutočnosť má za následok neplatnosť výpovede
poukazujúc na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 127/98 ).Po doručení rozhodnutia účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov včas proti
rozsudku prvostupňového súdu podala odvolanie žalovaná z dôvodov § 205 ods. 2 písm. d), e), f) O.s.p.,
§ 205a ods. 1 písm. b) O.s.p. tvrdiac, že rozsudok má vadu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení,

ako to má na mysli judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky vytkli súdom porušenie práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky otázky právne a skutkovo relevantné vo vzťahu k predmetu
sporu ak sa v jeho priebehu prednesú a to prirodzene aj v prípade, že ich súd vyloží inak ako účastník.

Namietala, že sa po prezentovaní dôkazov o právnom postavení žalobcu zariadi podľa jeho obsahu
a tvrdila, že žalobcovia nie sú nositeľmi práva daného § 680 ods. 1 OZ. Byt získali protiprávne za
situácie akú riešil rozsudok Najvyššieho súdu SR z roku 1970. Nepredložili výmer na byt, ktorý bol v
aktuálnom čase jediným legálnym titulom užívania bytu, ale zápis o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu
v ktorom je uvedený okrem žalobkyne akýsi Smolnikov, jeho identita súd nezaujímala ani z hľadiska
v rozsudku formálne citovaného § 703 ods. 1 OZ. V podaní z 25.4.2008 je chybne uvedený odkaz

na § 49a OZ. Nejde totiž o omyl, ide jednak o zásadu ab initio nullum, semper nullum (od začiatku
neplatné, vždy neplatné) a jednak o modifikáciu zásady o nemožnosti preniesť na iného viac práv
ako má prevodca v zmysle, že nemožno si v budúcnosti uzurpovať právo, ktoré prisvojovateľovi nikdy
nepatrilo. Za tohto stavu prichádza do úvahy iba zamietnutie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu, ktorý nemôže byť konvalidovaný žiadnymi, inak nulitnými úkonmi účastníkov. Rozsudok sa

touto námietkou nezaoberá. Záver o porušení (nedodržaní) kogentného ust. § 710 ods. 3 OZ je
predovšetkým chybný pre nesprávnu interpretáciu § 46 O.s.p., ale tiež pre zúžené chápanie jeho
použitia. To sa prejavilo v nedôvodne selektívnom preskúmaní spôsobu doručenia prevzatia výpovede
prostredníctvom pošty. Posledná veta § 710 ods. 3 OZ odkazuje na primerané použitie ustanovení
osobitného predpisu. Poznámka odkazuje na jediné ustanovenia § 76 O.s.p. Zákon neobsahuje legálnu

definíciu pojmu primerane. V kontexte § 710 ods. 3 OZ ide o ustanovenia o nájme bytu, to môže
znamenať jediné, že nejde o doručenie ani podľa § 47, ani § 48 O.s.p. Niet ani vzdialeného dôvodu
tvrdiť, že sa na doručenie výpovede z nájmu nevzťahuje kompletne celé ustanovenie § 46 O.s.p. a to
vrátane doručovania iným ochotným osobám a vrátane fikcie doručenia zásielky. Opačný názor vedie k
absurditám,úplneznemožňujúcimvýpoveďdaťatýmkprotiústavnémuokliešťovaniujednéhozprejavov

základného práva, ktorým je právo na ochranu majetku. O tom, kedy sa zásielka považuje za doručenú,
jednoznačne hovorí posledná veta § 46 ods. 2 O.s.p. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď
bola uložená a nie keď si zásielku uloženú adresát prevzal. Inak by ustanovenie neobsahovalo slová,
aj keď sa o uložení nedozvedel. Sústredenie sa súdu na tento jediný spôsob doručenia poštou naviac
zatienil objektívny, obom účastníkom známy a neodškriepiteľný fakt doručenia výpovede jednak fikciou

podľa § 50 O.s.p., jednak následným ich prevzatím právnym zástupcom žalobcov, ktorému ich moja
matka odovzdala na pokyn žalobcov a ktorý ich oproti podpisu prevzal 28.6.2007. Dokazovať treba
sporné veci. Táto spornosť nebola. Vzhľadom k tomu nemohlo dôjsť k určeniu kratšej ako zákonom
predpísanej výpovednej lehoty. K tejto otázke sa v odôvodnení rozsudku súd nevyjadruje, hoci je podľa
jehostanoviskapresporrozhodujúcou.Právneposúdenievtejtovecineovplyvniavýpovede,aledoklady

a dokumenty. Tie sú alebo nie sú a nebudú k dispozícii. Môže preto o veci rozhodnúť odvolací súd
meritórne. Navrhla rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov celého konania.

Odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu ako

vecne správny potvrdil s dôvodov uvádzaných prvostupňovým súdom a poukázal na znenie odvolacích
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d), e), f) O.s.p. Odvolací súd konštatoval, že namietané odvolacie
dôvody nie sú dané. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaná vo svojom odvolaní namieta nepreukázanie
vzniku nájomného vzťahu medzi žalobcami a žalovanou na č. l. 7 až 9 sa nachádza kópia zmluvy o
nájme bytu uzavretá medzi Valériou Nôtovou ako prenajímateľkou a Ivanom Miklošom ako nájomcom

v súlade s § 663 a nasledujúcich, § 685 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka dňom 5.3.2001. Takto
vzniklý nájom bytu č. 4 bol zo strany žalovanej neplatne vypovedaný. Neobstojí preto tvrdenie žalovanej,
že žalobcovia nepreukázali vznik nájomného vzťahu tvrdiac, že byt získali protiprávne a je len dohoda
o odovzdaní bytu. Podstatnou je existujúca nájomná zmluva uzavretá medzi účastníkmi v roku 2001.
Ani ďalšia námietka v odvolaní žalovanej týkajúca sa spôsobu doručovania výpovede neobstojí, pretože

podľa § 710 ods. 3 OZ pri doručovaní výpovede odkazuje na § 46 O.s.p. podľa dôkazov založených
v spise výpoveď žalobcom bola doručovaná dňa 3.7.2006. V tom čase platné ustanovenie § 46 O.s.p.
bolo v znení, podľa ktorého adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, sídle, mieste podnikania, na
pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Odsek 2 ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje vmiestedoručenia,doručísainejdospelejosobebývajúcejvtomistombytealebovtomistomdomealebo
zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Ak nemožno ani
taktodoručiť,uložísapísomnosťnapoštealebonaorgáneobceaadresátsavhodnýmspôsobomvyzve,

aby si písomnosť vyzdvihol. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď bola uložená, i keď sa
adresát o uložení nedozvedel. Odsek 3 ak sa podľa odseku 2 písomnosť odovzdá účastníkovi, ktorý má
na veci protichodný záujem, je doručenie neúčinné. Zo spisu súdu prvého stupňa je zrejmé, že na č. l.
95 je konštatované doručovanie výpovede z nájmu bytu na adresu žalobcov prostredníctvom pošty, keď
sama žalovaná predložila k nahliadnutiu originály doručeniek a súd konštatoval, že žalobcovia výpoveď

z nájmu bytu prevzali 3.7.2006, keď výpoveď bola doručovaná doporučene avšak nie do vlastných rúk.
Keďže išlo o doručovanie v súlade s § 46 O.s.p., výpoveď zo dňa 23.6.2006 z ktorej nie je zrejmé kedy
bola daná na poštovú prepravu, doručili 3.7.2006. Je zrejmé, že neobstojí ani táto námietka žalovanej,
pretože medzi napísaním výpovede uplynulo 9 dní, z toho boli 4 dni pracovného voľna ako je to zrejmé
z kalendára pre jún-júl 2006. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny potvrdil, keďže zo strany žalovanej bola daná neplatná výpoveď. Zo znenia výpovede je zrejmé,

že už pri jej vypracovávaní došlo ku chybe, keď počítačovým spracovaním bolo uvedené, že nájom bude
takto ukončený dňom 1.7.2006, čo následne bolo perom opravené a z arabskej sedmičky bola urobená
rímska desiatka a dopísaný bol text 1. októbra 2006.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p. a

účastníkom náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Dňa 8.9.2010 bol Krajskému súdu v Košiciach doručený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. III. ÚS 164/2010-28 zo dňa 25.8.2010, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky na
neverejnom zasadnutí dňa 25.8.2010 prerokoval sťažnosť Valérie Nôtovej, zastúpenej JUDr. Tiborom

Šafárikom, advokátom v Košiciach, Štúrova ul. č. 20 pre namietané porušenie jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co 192/2008 z 29.9.2009. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol,
že základné právo Valérie Nôtovej vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co 192/2008-130 z 29.
septembra 2009 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach vyššie uvádzaného čísla zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie. Zároveň súdu uložil povinnosť uhradiť
Valérii Nôtovej trovy konania v sume 254,88 € do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na
účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Tibora Šafárika, Advokátska kancelária Košice, Štúrova

č. 20. Ústavný súd tak rozhodol, keď prijal na ďalšie konanie sťažnosť Valérie Nôtovej, zastúpenej
JUDr. Tiborom Šafárikom pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok, základného
práva na súdnu ochranu , práva na spravodlivé súdne konanie a práva pokojne užívať majetok v
zmysle úpravy vyššie uvádzanej. Poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
ako žalovaná v spore o neplatnosť výpovede z nájmu bytu. Vec bola na prvostupňovom súde vedená

v konaní pod sp. zn. 17C 142/2006, v dôsledku odvolania sťažovateľky konal krajský súd pod sp. zn.
6Co 192/2008. Sťažovateľka nebola v konaní úspešná napriek tomu, že nebol v konaní produkovaný
dôkaz, ktorý by mal viesť k vyneseným rozsudkom. Žalobcovia tvrdili, že výpoveď prevzali v čase, od
ktorého do skončenia nájmu neuplynula zákonná trojmesačná lehota. Súdy zhodne skonštatovali, že
pri doručovaní výpovedí neboli dodržané podmienky § 46 ods. 2 O.s.p. na použitie ktorých odkazuje §

710 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súdy svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho
dikciou porušili základné práva sťažovateľky jednak na riadny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a v priamej väzbe na toto porušenie aj právo na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
Súčasne porušili koreláty týchto práv zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru. Poukázala na § 710 ods. 3 OZ, keď na doručovanie písomnej výpovede sa primerane použijú

ustanovenia osobitného predpisu a týmto predpisom je podľa poznámky k citovanému ustanoveniu §
46 O.s.p., podľa ktorého v čase dania výpovede, teda 23.6.2006 sa písomnosť považuje za doručenú
dňom, kedy bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Súdy si jednak neuvedomili zmeny ods.
2 citovaného ustanovenia platnú až po 14.10.2008 a jednak nepochopili, čo znamená uložiť písomnosťna pošte tak, ako ho toto ustanovenie časovo kvalifikuje. Je celkom irelevantná, resp. bola irelevantná
dĺžka lehoty na vyzdvihnutie zásielky práve pre presne určenú fikciu doručenia, ku ktorej dochádza ex
lege v deň neúspešného doručenia. Je teda arbitrárnym každé od tohto jednoznačného textu zákona

odlišné rozhodnutie. Ani OZ ani O.s.p. nevyžadujú doručovanie výpovede do vlastných rúk, nevyžadujú
preukázať, kedy bola zásielka daná na poštovú prepravu. Rovnako je bez významu, koľko dní od
odovzdania uplynulo a podobné ekvilibristiky ak bola zásielka uložená v čase, od ktorého sa odvíja
trojmesačná výpovedná lehota, súd nemá právo skúmať neefektívne indície. K tejto veci však dôvody
napadnutých rozsudkom mlčia, čo je v rozpore s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutí. Keďže

ostatné povrchné a nelogické reakcie súdov na tvrdenia sťažovateľky nemali vplyv na výsledok sporu,
nepolemizovali s nimi. Z doplnenia sťažnosti vyplýva:
1) V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľka uviedla, že doručovanie výpovede poštou
nebol jediný spôsob, akým sa výpoveď dostala do dispozície protistrane. Krajský súd nezaujal
stanovisko, nevyjadril sa k tvrdeniu, že nájomcovia obaja odmietli osobne prevziať výpoveď na ich
byte s odvolaním sa na svojho právneho zástupcu. Ten podľa nich bol v tom čase poverený na

preberanie všetkých písomností, týkajúcich sa nájmu bytu. Výpovede sa nájomcom pokúsila doručiť
matka sťažovateľky. Prevziať ich odmietli po tom, čo si ich obsah prečítali.

Odhliadnuc od možnosti danej § 50 O.s.p. matka sťažovateľky výpovede doručila právnemu zástupcovi
nájomcov. Tento ich prevzatie 28.6.2006 potvrdil.

Odvolací súd mohol tento nový dôkaz, resp. tvrdenie zahrnúť medzi nehodnotené s poukazom na §
205a O.s.p. ovšem jednak v obmedzenom rozsahu, ale sa najmä k nemu vôbec nevyjadril. Podľa
názoru by aj tak neobstala uvedená námietka, pretože tento spôsob doručenia nebol predmetom
konania. Naviac súdy svojimi rozsudkami zmenili hmotnoprávny obsah § 710 ods. 3 OZ neprijateľným

spôsobom deklaratórny rozsudok nemení predrozsudkové hmotnoprávne vzťahy. Tie sa preniesli iba
na úroveň procesného vzťahu bez toho, aby s tým hmotné právo spájalo vo veci samej nejaké ďalšie
alebo dosiaľ neznáme hmotnoprávne účinky. Ak bola výpoveď akokoľvek doručená tak, že ku koncu
výpovednejlehotyuplynulizákonnétrimesiace,nemôžeztohodôvodu,žejedenzozvolenýchspôsobov
doručovania nebol účinný, súd vyvodiť jej neplatnosť.

Súdy boli povinné poskytnúť právnu ochranu sťažovateľkinmu právu dať výpoveď s legálnymi
parametrami. Tento právny nárok existoval už v čase, kedy odporcovia uplatnili zasa svoje právo pred
súdom, takže deklarovať zákonné uplatnenie nároku mohli súdy iba zamietnutím žaloby na neplatnosť
výpovede.

2) Dôvody napadnutého rozsudku uvádzajú okrem iného akýsi výpočet dní pracovného pokoja. V čase
medzi napísaním a prevzatím výpovede v kritickom čase neboli ale žiadne štyri dni pracovného voľna.
3) Súdy si vo všeobecnosti, ako uvádza v sťažnosti, nedostatočne uvedomili obsah zákonných pojmov
„uložiť, uloženie“ a „úložná lehota“ a stotožnili ich s pojmom poštového predpisu „odberná lehota“. Pojem

„úložná lehota“ je uvedená v § 47 ods. 2 O.s.p. účinnom do 14.10.2008,je trojdňová. Ani § 46 O.s.p.
o obyčajnom doručovaní, ani § 47 O.s.p. o doručovaní do vlastných rúk neuvádzajú legálnu definíciu
pojmu uloženie. Je ovšem samozrejme, že jeho obsah je rovnaký pre obidva spôsoby doručovania.
Vysvetlivky k § 46 O.s.p. v komentári vydanom Eurounionom v Bratislave 1996 uvádzajú: „Trojdňová
lehota podľa ust. § 47 ods. 2 in fines sa začína dňom, ktorý nasleduje po vyrozumení adresáta o uložení

písomnosti“. Neposkytuje teda žiadnu relevanciu prevzatiu písomnosti po jej uplynutí v tzv. odbernej
18-dňovej lehote. Ak je teda písomnosť doručená uložením, platí o odbernej lehote to isté. Súdy preto
vyložili príslušné ustanovenia v rozpore s jeho textom.

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej základné právo vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo pokojne užívať majetok podľa čl.
1 ods. 1 Dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd nesprávne posúdil
otázku začiatku počítania výpovednej lehoty pri výpovedi z nájmu bytu a v dôsledku toho nesprávne
rozhodol o neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Žiadala preto vysloviť porušenie jej základného práva

vlastniť majetok, základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a právo
pokojne užívať majetok. Navrhla zrušiť rozhodnutie krajského súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie tomuto
súdu a prikázať mu zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.Z vyjadrenia predsedu krajského súdu je zrejmé, že tento zaujal stanovisko, podľa ktorého vyššie
uvádzané rozhodnutia sú právoplatné a tak neprislúcha posudzovať ich vecnú stránku ani zákonnú. Z
obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľka v nej uvádza to, čo aj v odvolaní z 23.6.2008 proti

rozsudkuokresnéhosúdu.Sdôvodmiodvolaniasaodvolacísúdpodrobnevyporiadalvdôvodochsvojho
rozhodnutia na strane 6 rozsudku. Uvedený rozsudok okresného súdu ako aj krajského súdu sú súladné
s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 127/98, ktorý bol publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č.
51/1999. Uvedenými rozhodnutiami všeobecné súdy rešpektovali právnu istotu, ktorá je komponentom

spravodlivosti, a preto navrhol ústavnú sťažnosť odmietnuť.

Zároveň účastníci netrvali na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd poukazujúc na jednotlivé články Ústavy Slovenskej republiky zaujímajúc stanovisko k
jednotlivým námietkam žalovanej tak ako tieto sú uvedené v jeho náleze, ktorý bol účastníkom doručený,

dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 bolo
porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, základné právo na
súdnuochranupodľa§46ods.1ústavy,právonaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.6ods.1Dohovoru
a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu. Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy,
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti svojím rozhodnutím vysloví, že protiprávnym rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ústavný súd môže vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo
ak je to možné prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa ods. 1 obnovil stav pred

porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím
alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Všeobecný súd

bude musieť opätovne prerokovať vec a podať výklad doručenia výpovede z nájmu súladný s Ústavou
tak, ako to vyplýva z nálezu ústavného súdu.

Krajský súd v opakovanom konaní má vyhodnotiť doručenie výpovede tak, aby zodpovedalo dôkazom
zhromaždeným v tomto konaní a to na zistené dôkazy správne aplikovať platné ust. § 710 ods. 3

Občianskeho zákonníka, čo môže viesť aj k zrušeniu rozsudku okresného súdu vo veci. Vzhľadom
na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods.
1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku
právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom. Právny zástupca
sťažovateľky si podaním zo 7. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume 254,88 € tak, ako tieto sú v
odôvodnení Nálezu ústavného súdu vypočítané.

Vzhľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol účastníkom doručený a v zmysle
podaného odvolania žalovanou proti rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd v súlade s ust. § 212
ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo riadiac sa Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej je dôvodné.

Odvolací súd vychádzajúc zo záverov uvedených v Náleze ústavného súdu po zrušení rozsudku vracia
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude po podrobnom
výsluchu účastníkov, prípadne navrhnutých svedkov predovšetkým matky žalovanej, ozrejmiť spôsob

doručovania a prevzatia žalovanou tvrdenej výpovede z nájmu bytu vlastnícky patriaceho žalovanej,
na posúdenie otázky včasnosti podania žaloby zo strany žalobcov a preskúmania plynutia lehoty, ktorá
je dôležitá pre posúdenie skončenia nájmu bytu, resp. včasnosti podania žaloby o neplatnosť tejto
výpovede.V súlade s ust. § 120 ods. 1 O.s.p. súd vykoná aj ďalšie dokazovanie navrhnuté účastníkmi na
preukázanie dôvodnosti podanej žaloby tak, aby boli dodržané všetky postupy dôležité pre rozhodnutie

vo veci samej v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.