Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2009

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 45C/99/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206209806
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Cisárová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JanyCisárovejačlenieksenátu

JUDr. Márie Šramkovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: F. O., bytom J.C.M.
XX, N. P., proti odporcovi: Slovenské elektrárne, a.s., Hraničná 12, Bratislava, o zaplatenie 32.064,-
Sk ( 1 064.33 eur) s príslušenstvom a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava II, č.k. 45 C 99/2006-66 zo dňa 22. januára 2007, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh, ktorým navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia 32.064,-Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 1.5.2003 až do zaplatenia

titulom náhrady za nevyplatené výkonnostno-osobné odmeny za dobu 20 mesiacov, zaplatenia 15.566,-
Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 1.1.2005 až do zaplatenia titulom náhrady za
rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného a zaplatenia 1.603,-Sk doplnkovej dôchodkovej
poisťovni ING Tatry - Sympatia, a.s., titulom náhrady za sumu, ktorá mu chýba v doplnkovom
dôchodkovom poistení, zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa vychádzajúc z ustanovení § 118, § 119 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce
v znení účinnom do 31.06.2004) a kolektívnych zmlúv a vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že návrh nie je dôvodný, nakoľko navrhovateľovi nevznikol právny nárok na vyplatenie výkonnostno-

osobnej odmeny, ktorej doplatenia sa domáha v tomto konaní, ani nárok na vyplatenie ďalších ním
požadovaných peňažných plnení, ktorých dôvodnosť odvodzuje od nároku na vyplatenie výkonnostno-
osobných odmien. Uviedol, že

mzdové podmienky navrhovateľa upravovala kolektívna zmluva (bod 4 pracovnej zmluvy), v zmysle
ktorej výkonnostno-osobná odmena tvorí nenárokovateľnú časť mzdových nárokov zamestnanca.
Z uvedeného vyplýva, že i pri splnení predpokladov na priznanie výkonnostno-osobnej odmeny
(zamestnanec je vedený v evidenčnom stave zamestnávateľa, jeho pracovný pomer trvá),
zamestnancovi nevzniká oprávnenie na súdnu pomoc pri uplatnení práva, súdnu vymáhateľnosť práva.

Rozhodovanie o priznaní, či nepriznaní výkonnostno-osobnej odmeny a jej výške je dané výlučne v
pôsobnosti priameho nadriadeného zamestnanca a to bez určenia akýchkoľvek kritérií, čoho si napokon
bol bezpochyby vedomý i samotný navrhovateľ, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že výkonnostno-
osobná odmena bola určená pevnou sumou a pokiaľ do jej výšky nezasiahol vedúci, výška odmeny sa
menila podľa odpracovaných dní. Právny nárok na vyplatenie výkonnostno-osobnej odmeny nevznikánavrhovateľovi ani na základe zákona, nakoľko Zákonník práce garantuje zamestnancovi iba právo na
mzdu v minimálnej výške (§ 119 ods. 1 Zákonníka práce). Súd v konaní nemal ničím preukázané, že
by výkonnostno-osobná odmena tvorila riadnu a pravidelnú zložku základnej mzdy navrhovateľa, tak

ako to uvádza vo svojom návrhu. Poukaz navrhovateľa na tlačivo označené ako "Osobné ohodnotenie
THP, robotníkov a prevádzkovo - obchodných pracovníkov", je bez právneho významu, nakoľko uvedený
listinný dôkaz nemá náležitosti dohody, ktorý by mal za následok zmenu obsahu pracovnej zmluvy a
zakladal by právny nárok navrhovateľa na vyplácanie výkonnostno-osobnej odmeny ako pravidelnej a
riadnej zložky mzdy. Z jeho obsahu je naviac zrejmé, že sa vzťahuje iba na obdobie od 1.10.1987 do

30.9.1988. Bez právneho významu sú aj listinné dôkazy založené navrhovateľom preukazujúce jeho
odbornú spôsobilosť, keďže tieto vo vzťahu k ním uplatnenému nároku nemajú žiadnu vecnú súvislosť.

Za právne irelevantné a ničím nepreukázané súd prvého stupňa vyhodnotil i tvrdenia navrhovateľa o
diskriminácii a šikanovaní, keď navrhovateľ nepoukázal na skutočnosť, že by k diskriminácii došlo v
súvislosti s jeho konkrétnym právom, ktoré mu vyplýva z pracovnoprávnych vzťahov a že k nerovnakému
zaobchádzaniu došlo v dôsledku jedného zo zákonných kritérií uvedených v § 13 Zák. práce resp. § 6

zákona č. 365/2004 Z.z., antidiskriminačný zákon, ktoré vymedzujú jeho vecný obsah. Mal za to, že na
to,abykonaniezamestnávateľamohlobyťpovažovanézadiskriminačnénestačíibavšeobecnétvrdenie
zamestnanca, že sa s ním zaobchádza menej priaznivo, ako s inými zamestnancami, pokiaľ nepoukáže
na to, ktoré jeho konkrétne právo (právo na prácu, na odmenu, na uspokojivé pracovné podmienky a
pod.), vyplývajúce mu z pracovnoprávnych vzťahov malo byť konaním odporcu porušené a na základe

ktorého z kritérií uvedených v citovaných zákonných ustanoveniach sa tak malo stať (manželský stav
a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, odborová činnosti, národný alebo
sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie, pohlavie, náboženské vyznanie alebo viera, rasový
pôvod, národnostný alebo etnický pôvod, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálna orientácia). Poukaz
navrhovateľa na nerovnaké zaobchádzanie iba v súvislosti s tým, že mu neboli priznané výkonnostno-

osobné odmeny preto nie je postačujúci, naviac nie je ani dôvodný, nakoľko navrhovateľovi právny nárok
na ich priznanie nevznikol. Zo strany zamestnávateľa preto nemožno hovoriť o porušení žiadneho práva,
ktoré by navrhovateľovi prináležalo v zmysle zákona a teda ani o žiadnej diskriminácii, či šikanovaní.

Na odôvodnenie zamietnutia návrhu v ostatných častiach ním žalovaných peňažných plnení (náhrada
za rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného, náhrada za sumu, ktorá mu chýba v

doplnkovom dôchodkovom poistení) uviedol, že priznanie týchto peňažných plnení záviselo od
posúdenia dôvodnosti nároku na vyplatenie výkonnostno-osobnej odmeny a keďže nárok navrhovateľa
na vyplatenie výkonnostno-osobnej odmeny nie je dôvodný, súd zamietol návrh navrhovateľa aj v
ostatných častiach.

O práve na náhradu trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď uviedol, že úspešnému

odporcovi patrí náhrada trov konania proti neúspešnému navrhovateľovi.

Proti tomuto rozsudku v zákonnom určenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa žiadal zrejme zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie
zdôvodnil takto :

a) pre potvrdenie ale ani zmenu RSZ nie sú vytvorené podmienky,

b) konanie malo a má takú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie „súdu I“,

c) „ súd I“ nezistil skutkový stav veci, pretože vôbec nevykonal mnou navrhované dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré som navrhoval vykonať. Z priebehu konania bolo zrejmé, že
konanie malo len formálny charakter v tom zmysle, že konajúca sudkyňa už dávno pred dokazovaním,
ktoré vôbec nevykonala mala pripravený zamietajúci RZS,

d) keďže „ súd I“ nevykonal zisťovanie všetkých okolností a skutočností sporu, nemohol dospieť k
správnym zisteniam,

e) zistený skutkový stav neobstojí, lebo nebol „ súdom I“ nijako zisťovaný,f) RZS „ súdu I“ nevychádzal z nijakého právneho posúdenia predmetu sporu. Vzhľadom na všetky
okolnosti a skutočnosti a na nezodpovedané preskúmanie všetkých protiprávnych úkonov odporcu,
nemožno, aby „ súd II“ ( odvolací súd ) mohol zmeniť ani potvrdiť RZS „ súdu I“, teda, aby vec vrátil

na ďalšie konanie „ súdu I“ a na rozhodnutie s tým, že pani JUDr. Ivana Štiftová bola z prejednávania
tohto sporu vylúčená, teda aby spor bol pridelený inému sudcovi „ súdu I“. Zaujatosť sudkyne pi IŠ je
dostatočne dokázaná z jej postojov, z právnych či neprávnych úkonov, z jej nezákonných novotvarov,
ktoré už dokázali jej zaujatosť a neobjektívnosť. Aj právne úkony sudcu môžu byť v rozpore s dobrými
mravmi.

g) konajúca sudkyňa“ súdu I“ nezisťovala správnosť, moralitu, právnosť kolektívnej zmluvy vo veci
vyplácania VVO. Ani jej nenapadlo, že by táto kolektívna zmluva v časti VVO bola neplatná ( čl. 22
kolektívnej zmluvy ).

Odporca k odvolaniu navrhovateľa písomne sa nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) preskúmal a prejednal vec v medziach a
dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. ) bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods.2 O.s.p.)

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom od 15.10.2008, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zaplatenia peňažných nárokov, ktoré konkretizoval ako :
1./ 32 064,- Sk náhrada za nevyplatené výkonnostno-osobné odmeny s 13 % úrokom z omeškania

od 1.05.2003 do zaplatenia, 2./ 15.566, Sk rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného s
8 % úrokom z omeškania od1.01.2005 do zaplatenia a 3./ 1.603,- Sk náhradu za chýbajúcu sumu v
dôchodkovom poistení.

Vprejednávanejveci vykonanýmdokazovanímbolopreukázané,že navrhovateľpracovaluodporcuna
základe pracovnej zmluvy do 31.12.2004 a v období 5/2003 až 2/2004 mu nebola priznaná výkonnostno-

osobná odmena a že v období 3/2004 až 12/2004 výkonnostno-osobná odmena bola krátená o
750,- Sk. Pochybnosti neboli o tom, že pre zamestnancov závodu Mochovce, kde bol navrhovateľ
zamestnaný, platila v roku 2003 Podniková kolektívna zmluva na rok 2003, uzatvorená medzi ZO
Združenia odborárov jadrovej energetiky Slovenska a Slovenskými elektrárňami, a.s., Bratislava a
v roku 2004 platila Kolektívna zmluva na roky 2004-2005 uzatvorená medzi Profesným odborovým

združením ZO SOZE Pri SE, a.s. ZO Združenia odborárov jadrovej energetiky Slovenska a Slovenskými
elektrárňami, a.s. Bratislava, v zmysle ktorých výkonnostno-osobná odmena slúži k individuálnemu
hodnoteniu, tvorí nenárokovateľnú časť mzdových nárokov zamestnanca a individuálne predelenie tejto
odmeny na jednotlivca je v kompetencii priameho vedúceho zamestnanca. Tiež bolo preukázané, že Ing.
Peter Práznovský, vedúci oddelenia 7013 priamy nadriadený navrhovateľa, rozhodol dňa 20.05.2003

o odobratí výkonnostno-osobnej odmeny navrhovateľovi do 30.11.2003. Tento za dôvod pre odňatie
výkonnostno-osobnej odmeny uviedol porušenie pracovnej disciplíny, ktoré označil ako závažné.
Napokon bolo preukázané aj to, že od 1.12.2003 navrhovateľovi bola výkonnostno-osobná odmena
priznaná vo výške 0 Sk na neurčito a k opätovnému priznaniu a výplate tejto odmeny podľa výplatných
pások navrhovateľa došlo v mesiaci 03/2004. Nebolo v konaní preukázané a ani tvrdené, že by odporca

nevyplatil odchodné navrhovateľovi vo výške 14 mesačných platov.Vzhľadom na uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre
rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných dôkazov, a keď navrhovateľ
v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v

odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový
stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce
ustanovenia zákona ( § 118, § 119 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce), rozhodol vecne správne. K
v odvolaní namietaným dôvodom odvolací súd uvádza, že porušenie procesných práv účastníka, ktoré
možno podradiť pod ust. § 221 ods.1 O.s.p. nezistené nebolo. Rovnako za spôsobilý odvolací dôvod

nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, najmä keď odvolanie v tomto smere je
len všeobecné a z jeho obsahu nie je zrejmé, ktoré navrhovateľom navrhované dôkazy súd prvého
stupňa nevykonal, teda ktorý konkrétny dôkaz nevykonal na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto
súvislosti odvolací súd dodáva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi
konania, najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú
významné, resp. dôkazy nadbytočné. K pochybeniu nedošlo ani pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom
súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky
požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje a s týmto sa plne
stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a

2 O.s.p. v znení platnom a účinnom po 15.10.2008. Námietkou zaujatosti sa nezaoberal a poukazom
na § 15a ods.3 O.s.p. a to z dôvodu, že nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti a jej obsahom sú len
skutočnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p., v tomto konaní úspešnému odporcovi však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,

keď tento si náhradu trov neuplatnil riadnym návrhom v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a keď mu žiadne
trovy v odvolacom konaní zrejme ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.