Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. júl 2010

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 12C/139/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7705208270
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Viery

Bodnárovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcov 1/ Q. G., bytom H. XXX, 2/ A. H., bytom H.
XX, 3/ Q. P., bytom H. nad K. XXX, zastúpených Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou so sídlom Krivá
23, Košice, proti žalovanému JVP spol. s r.o., so sídlom Hollého 60, Michalovce, zastúpenému JUDr.
Andreou Havlátovou Rajczyovou, advokátkou so sídlom Garbiarska 5, Košice, o poskytnutie ochrany
pred diskrimináciou, o odvolaní žalobcov a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č.k.
12C/139/2005-158 z 29.1.2008 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že určuje, že konaním žalovaného dňa 14.4.2005 voči žalobcom došlo k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania a žalobcovia tým boli vystavení priamej diskriminácii.

Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobkyni v 1. rade list tohto znenia :
Vážená pani G., dňa 14.4.2005 ste chceli využiť služby kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša obchodná
spoločnosť - JVP s.r.o., so sídlom Hollého 6 v Michalovciach, IČO: 31 710 859. Personál prevadzkárne
Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavená diskriminácii a bola znížená vaša ľudská
dôstojnosť. Takýto zásah do vašich práv bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa vám zaň touto
cestou hlboko ospravedlňuje.

Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobkyni v 2. rade list tohto
znenia : Vážená pani H., dňa 14..4.2005 ste chceli využiť služby kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša

obchodná spoločnosť - JVP, s.r.o. so sídlom Hollého č. 60 v Michalovciach, IČO: 31 710 859. Personál
prevadzkárne Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavená diskriminácii a bola znížená
vaša ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do vašich práv bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa
vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňuje.

Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobcovi v 3. rade list tohto
znenia : Vážený pán P., dňa 14.4.2005 ste chceli využiť služby kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša
obchodná spoločnosť - JVP, s.r.o. so sídlom Hollého č. 60 v Michalovciach, IČO: 31 710 859. Personál
prevadzkárne Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavený diskriminácii a bola znížená

vaša ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do vašich práv bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa
vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňuje.

Žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e :

Súdprvéhostupňarozsudkomurčil,žežalovanýdňa14.4.2005vovzťahukžalobcom1-3porušilzásadu
rovnakého zaobchádzania a dopustil sa diskriminácie tým, že žalobcov dňa 14.4.2005 vo večerných

hodinách nevpustil do priestorov kaviarne Idea v Michalovciach. Uložil žalovanému povinnosť do troch
dní od právoplatnosti rozsudku zaslať žalobkyni v 1. rade, žalobkyni v 2. rade a žalobcovi v 3. rade list
tohto znenia :

Vážená pani I., dňa 14.4.2005 ste chceli využiť služby Kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša obchodná
spoločnosť-JVPspol.sr.o.,sosídlomHollého60,Michalovce,IČO:31710859.Personálprevádzkarne
Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavená diskriminácii. Takýto zásah do Vašich práv

bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňuje.

Vážená pani H., dňa 14.4.2005 ste chceli využiť služby Kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša obchodná
spoločnosť-JVPspol.sr.o.,sosídlomHollého60,Michalovce,IČO:31710859.Personálprevádzkarne
Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavená diskriminácii. Takýto zásah do vašich práv
bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňuje.

Vážený pán P., dňa 14.4.2005 ste chceli využiť služby Kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje naša obchodná
spoločnosť-JVPspol.sr.o.,sosídlomHollého60,Michalovce,IČO:31710859.Personálprevádzkarne
Vám však vo využití služieb zabránil. Tým ste boli vystavený diskriminácii. Takýto zásah do vašich práv
bol protiprávny a naša obchodná spoločnosť sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňuje.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá

právo na ich náhradu.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že dňa 14.4.2005 približne o 22.55 hod. sa pokúšali žalobcovia
využiť služby žalovaného. Pri vstupných dverách v priestoroch kaviarne podniku žalovaného stál biletár
- zamestnanec žalovaného E. R.. Ten podmieňoval vstup žalobcov predložením klubovej karty. Po
oznámení žalobcov, že takýmito kartami nedisponujú, ich odkázal k majiteľovi podniku, ktorý vraj tieto

karty predáva. Približne po 15. minútach sa pokúšali vstúpiť do tých istých priestorov žalovaného,
zamestnankyne Poradne pre občianske a ľudské práva - I. E. (rod. B.), R. U. a P. A.. Tie nie sú
príslušníčkami rómskeho etnika, pričom biletár M. Vasilišin predal týmto osobám vstupné lístky a žiadne
klubové karty od nich nežiadal. Po využití služieb žalovaného A. Mitrová, V. Holindová a K. Lešková
opustili priestory žalovaného a pred kaviarňou sa stretli so žalobcami a navštívili políciu, kde celú

záležitosť oznámili. Obvodný úrad v Michalovciach svojim rozhodnutím zo dňa 20.6.2005 priestupkové
konanie proti M. Vasilišinovi zastavil z dôvodu, že skutok, ktorého sa 14.4.2005 približne o 23.00 hod.
dopustil, nie je priestupkom.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nárok žalobcov je dôvodný čiastočne. Súd uviedol,
že žalobcovia v 1. až 3. rade tvrdili, že boli diskriminovaní z dôvodu, že patria k rómskej etnickej

skupine. Žalovaný tento tvrdený dôvod nevyvrátil, obdobne ako to, že konanie M. Vasilišina bolo v súlade
so zákonom, nevpustenie žalobcov vykonané na zabezpečenie bezpečnosti, vnútorného poriadku,
zamedzenie protiprávnej činnosti, prípadne zabezpečenie ochrany zdravia alebo iných práv. Súd
poukázal na to, že žalobcovia sa predtým nedopúšťali žiadnej protiprávnej činnosti, nie je zrejmé,
aby ničili zariadenie žalovaného alebo rušili žalovaného v poskytovaní služieb. V tomto smere obrana

žalovaného, že ak podnik nie je plne obsadený, je v kompetencii biletára, aby operatívne rozhodol, či
vpustí osoby, ktoré nie sú členmi klubu do kaviarne, a keďže žalobcovia nepatria k bežným, pravidelným
návštevníkom podniku, biletár požadoval predloženie klubových kariet, resp. tvrdenia žalovaného, že
klubová karta bola v podstate vytvorený nástroj, aby do kaviarne neboli vpúšťané také osoby, ktoré
by ju ničili, ktoré by ničili zariadenie klubu, korešpondujúce s ďalšími tvrdeniami o pohnútke zavedeniu

klubových kariet sú v rozpore s výpoveďou svedka R., podľa ktorého klubová karta nie je podmienkou,slúži k uprednostňovaniu zákazníkov s klubovými kartami, ak je kaviareň plná. Súd ďalej uviedol, že
tvrdeniažalovaného,ženiejezrejmé,čisažalobcoviadomáhaliskutočnéhovstupudokaviarnevyvracia
výpoveď žalobcu v 3. rade v priestupkovom konaní i podanom vysvetlení pred políciou, ale i účastnícke

výpovede žalobcov 1, 3 o tom, že vo vstupe do kaviarne im zabránil biletár výzvou na predloženie
klubových kariet. Účastnícke výpovede U. a M. o tom, že v minulosti nezamedzovali vstupu do kaviarne
Rómom v spojení so svedeckými výpoveďami D. J., Z. H., G. Q. a E. P. i svedka R., že nedostal zákaz
Rómov nevpúšťať nepreukazuje, že 14.4.2005 k diskriminácii žalobcov nedošlo. Súd ďalej uviedol, že
z prepisu magnetofónovej nahrávky je zrejmé len to, že biletár od žalobcov v 1. - 3. rade požadoval

klubové karty. Z prepisu ďalšieho záznamu však nevyplýva, ktorá osoba od žalobcu v 3. rade odkazovala
na majiteľa p. R. a oboznamovala o údajných nových pravidlách od 1.4.2005, pričom ďalšia časť prepisu
zvukovéhozáznamudokumentuje,ženaadresuA.E.ovýškevstupnéhobiletároznámil50,-Sknaosobu
a na ďalšiu otázku, či sa môžu ísť pozrieť dovnútra, biletár vpustil jednu osobu. Na základe uvedeného
súd uzavrel, že žalobcovia v 1. - 3. rade dňa 14.4.2005 približne o 23.00 hod. diskriminovaní boli.

V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-Sk na každého zo

žalobcov súd poukázal na to, že k priamej diskriminácii žalobcov nedošlo na verejnosti. Žalovaný
sa prostredníctvom svojho zamestnanca - M. R. k žalobcom správal slušne, nikto žalobcom nevytkol
ich etnický pôvod, ani nenaznačil možnú súvislosť medzi týmto pôvodom a požiadavkou predložiť
klubové karty, teda nevpustením do priestorov kaviarne. Poukázal na to, že žalobcovia navyše s
priamou diskrimináciou vopred museli rátať, pretože ako vyplýva z ich výpovede, táto akcia bola vopred

naplánovaná v spolupráci s Poradňou pre občianske a ľudské práva v Košiciach. Súd mal za to, že s
ohľadom na povahu priamej diskriminácie, okolnosti, za ktorých k nej došlo, nemožno konštatovať, že
značným spôsobom bola znížená dôstojnosť, prípadne spoločenská vážnosť alebo uplatnenie žalobcov
v spoločnosti, a preto požadované odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch sa javí ako
neprimeraná. Uviedol, že primeraným zadosťučinením žalobcov je konštatovanie porušenia povinnosti

dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným a zaslanie požadujúceho ospravedlňujúceho
listu, ktorými do istej miery dôjde k náprave protiprávneho stavu. Súd ďalej konštatoval, že i keď v zásade
nemožno polemizovať s názorom, že v dôsledku priamej diskriminácie z dôvodu inej etnickej príslušnosti
poškodených vždy dochádza k zníženiu ľudskej dôstojnosti, v tomto prípade žiadne vonkajšie prejavy
diskriminácie evidentné nie sú. Poukázal na to, že žalovaný sa všeobecne k rómskej etnickej skupine

diskriminačne nespráva a tento prípad diskriminácie na etnickom základe vychádza len na základe
vyvrátiteľnej právnej domnienky. Okolnosti tejto diskriminácie preto primäli súd zamietnuť nielen časť
požadovaného nároku nemajetkovej ujmy, ale i tú časť, v ktorej sa ospravedlňujúcom liste konštatuje
zníženie ľudskej dôstojnosti žalobcov.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobcovia mali v konaní úspech v

časti ohľadne určenia priamej diskriminácie a zároveň mali v časti neúspech ohľadne zadosťučinenia
nemajetkovej ujmy i v ospravedlňujúcom liste.

Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia a žalovaní.

Žalobcovia podali odvolanie proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a proti výroku o
trovách konania. Mali za to, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní v časti napadnutej odvolaním

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázali na to, že súd prvého stupňa aj napriek tomu, že dospel k záveru,
že konaním žalovaného voči žalobcom došlo k ich diskriminácii na základe ich príslušnosti k rómskej
etnickej menšine, zamietol ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom poukázali na
kritériá, na základe ktorých k takémuto záveru dospel. Uviedli, že podľa niektorých doktrinálnych názorov

má peňažné zadosťučinenie za diskrimináciu plniť nielen kompenzačnú funkciu, ale i funkciu sankčnú,
resp. preventívnu, keď zásah do osobnostných práv je občianskoprávnym deliktom. Má odrádzať
porušovateľov chránených práv a ich možných nasledovníkov od protiprávneho správania v budúcnosti.
Takéto pôsobenie vyžaduje, aby sa jednalo o sankciu dôraznú a i z tohto hľadiska dostačujúcu. Prihliadať
je treba i k tomu, ak k zásahu dochádza v rámci výkonu podnikateľskej činnosti žalovaného realizovanej

za účelom dosiahnutia zisku. Poukázali na uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.5.2002, sp.zn.
1 Co 62/2002, podľa ktorého diskriminačné konanie ako také v značnej miere znižuje ľudskú dôstojnosťdotknutej osoby a sú tu preto splnené predpoklady aj pre náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uviedli, že incident, ktorý je predmetom tohto súdneho konania sa stal po vstupe SR do EÚ a je treba naň
priamo aplikovať európske právo a slovenské právne predpisy treba vykladať konformne s predpismi

EÚ. Boli toho názoru, že súd prvého stupňa úplne opomenul preventívnu a sankčnú funkciu náhrady
nemajetkovej ujmy a to bez toho, aby sa k danej otázke akokoľvek vyjadril. Poukázali na to, že zásadný
problém nie je v tom, že žalobcom bolo zabránené vo vstupe do kaviarne Idea ale v tom, že museli
pocítiť závažné poníženie, keďže im tým bolo dané najavo, že ako Rómovia nie sú poskytnutia takejto
služby hodní. Intenzita zásahu je ďalej zvýšená tým, že nešlo len o všeobecný zásah do osobnostných

práv, ale o porušenie ich základných ľudských práv. Boli toho názoru, že z hľadiska protiprávnosti
a nežiadúceho charakteru konania táto okolnosť skôr odôvodňuje zvýšenie než zníženie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V odvolacích námietkach ďalej poukázali na to, že súd prvého
stupňa úplne opomenul ďalšie kritéria, a to nutnosť posilnenia preventívneho účinku kompenzácie, kedy
v prípade rasovej diskriminácie aj právo Európskej únie ukladá Slovenskej republike, aby kompenzácia
dostatočne odrádzala diskriminujúce osoby od opakovania diskriminačného konania a s tým súvisiaca

okolnosť,žežalovanýsadiskrimináciedopustilakopodnikateľvrámcičinnostizameranejnadosiahnutie
zisku pri poskytovaní služieb spotrebiteľom. Boli toho názoru, že len ospravedlnenie ako také nie je
prima facie pre svoju povahu schopné po obsahovej stránke splniť funkciu peňažného zadosťučinenia,
ktoré by bolo spôsobilé zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu. Uviedli, že ako vyplýva zo žaloby, sa
nedomáhali len morálnej satisfakcie, ale náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú dostatočne

preukázali a symbolická náhrada nie je v žiadnom prípade dostatočná. Boli toho názoru, že súd
nepostupoval správne, ak im nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p.,
pretože žalobcovia mali neúspech v jednej časti, t.j. v časti zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorej výška podľa platných právnych predpisov závisí na úvahe súdu. Preto mali za to, že súd im mal
priznaťnáhradutrovkonaniavplnejvýške.Zvyššieuvedenýchdôvodovnavrhli,abyodvolacísúdzmenil

napadnutýrozsudokaurčil,žežalovanídňa14.4.2005vovzťahukžalobcomv1.-3.radeporušilzásadu
rovnakého zaobchádzania a dopustil sa diskriminácie tým, že žalobcov dňa 14.4.2008 vo večerných
hodináchnevpustildopriestorukaviarneIDEA.Vostatnýchvýrokochnavrhlizmeniťnapadnutýrozsudok
v zmysle žalobného petitu.

Žalovaný podal odvolanie proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a proti výroku o trovách konania.

Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobcu v plnom
rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov prvostupňového, ako i odvolacieho konania.
Uviedol, že už len samotné konštatovanie prvostupňového súdu o tom, že nebol vytknutý etnický pôvod,
ani nebola naznačená možná súvislosť medzi týmto pôvodom a požadovaným predložením klubovej
karty, je jednoznačnou skutočnosťou preukazujúcou neexistenciu dôvodu diskriminácie, keďže uvedený

dôvod tam skutočne nebol. Mal za to, že v konaní neboli vôbec predložené také dôkazy, z ktorých
možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré v prípade
poskytovania tovarov a služieb vyžaduje ako zákonný predpoklad dôvod, či už rasový, etnický alebo iný.
Mal za to, že pokiaľ ide o samotné preukázanie zákonnosti konania žalovaného a predpokladaný motív
takéhoto konania, v prípade aplikácie ustanovenia antidiskriminačného zákona ohľadne dôkazného

bremena, toto nespočíva na žalovanom v absolútnej miere. Uviedol, že nie je totiž možné inak vykladať
a brániť sa žalovanému v prípade motívu, a to poukazovaním na jeho správanie sa k rómskemu etniku
všeobecne, z ktorého vyplýva, že takýto motív jeho konanie nemalo a nemohlo mať, naopak prisúdenie
takéhotomotívubezprihliadnutianauvedenéskutočnostipostrádaakúkoľveklogikuastaviažalovaného
do pozície absolútnej nemožnosti sa brániť. Bol toho názoru, že z konania zamestnanca žalovaného -

M. R. nie je možné vyvodiť, že im bol vstup zabránený, ale len to, že na vstup je potrebná klubová karta.
Keďže sa ďalej žalobcovia neinformovali, či je možné získať klubovú kartu, nie je možné vyvodiť, že by
im bol vstup zabránený. Poukázali na to, že na základe výpovede žalobcu v 3. rade v priestupkovom
konaní, ako i z výpovedí žalobcov 1 a 3 o tom, že vo vstupe do kaviarne im zabránil biletár, nemožno
ustáliť, že im vo vstupe bolo zabránené, pretože samotní žalobcovia uviedli, že ich odkázal na majiteľa

klubu, nie že im zabránil vstúpiť. Zabránenie vstupu nepreukazuje ani prepis magnetofónovej nahrávky z
ktoréhojezrejméjedineto,žeprebeholrozhovornatémuklubovýchkariet.Uviedol,žeprvostupňovýsúd
sa s uvedenou skutočnosťou náležite nevysporiadal a je toho názoru, že nie je možné ustáliť skutočnosť
nevpustenia len na tvrdeniach žalobcov, keďže je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že žalobcovia nešli
do prevádzkarne žalovaného za účelom využitia ním poskytovaných služieb, ale s úmyslom pokúsiť

sa získať dôkazy, ktoré by mohli viesť k preukázaniu diskriminácie a následne k získaniu finančného
zadosťučinenia. Bol toho názoru, že v danom prípade takýto dôkaz z ich strany nebol predložený, a tojedine z dôvodu, že nebol ani získaný. Poukázal na to, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s tým, či
žalobcovia mali naozaj úmysel vstúpiť do kaviarne a pokiaľ by ho aj mali, konali by tak, aby preukázali,
že karty chcú získať. Pokiaľ by žalobcovia skutočne chceli navštíviť zariadenie a prejavili by záujem o

nadobudnutie tejto karty, tak takáto karta by im bola priznaná. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu prvého
stupňa, že v konaní bola obrana žalovaného, že diskotéka má klubový charakter vyvrátená. Žalovaný v
podanom odvolaní sa vyjadril aj k odvolaniu žalobcov. Uviedol, že vzhľadom na to, že klubový charakter
zariadenia nebol vyvrátený, nebolo vôbec preukázané, že žalobcom bol zabránený vstup do zariadenia
(pričom v uvedenej časti dôkazné bremeno spočíva práve na žalobcoch) a žalobcovia skutočný úmysel

dozariadeniavstúpiťaninepreukázali,žiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňa
zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhrad trov prvostupňového, ako
i odvolacieho konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

Podľa § 9 ods. 1, 2, 3 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a

o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon),
každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý
sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach,
právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania.
Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od

svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.
Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby, môže sa domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej

ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 11 ods. 2 cit. zák. žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žaloba oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný vo vzťahu k

spotrebiteľovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v poskytovaní tovarov a služieb ustanovenú
osobitným zákonom. Predávajúci najmä nesmie odmietnuť predať spotrebiteľovi výrobky, ktoré má
vystavené, alebo inak pripravené na predaj, alebo odmietnuť poskytnutie služby, ktoré je v jeho
prevádzkových možnostiach; nesmie takisto viazať predaj výrobkov alebo poskytnutie služieb na predaj
iných výrobkov, alebo poskytnutie iných služieb, pokiaľ nejde o obmedzenie rovnaké pre všetky prípady

a v obchodnom styku obvyklé. To neplatí v prípadoch, v ktorých spotrebiteľ nespĺňa podmienky, ktoré
musí spĺňať podľa osobitných predpisov.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí patria k rómskej etnickej skupine mali
záujem dňa 14.4.2005 približne o 23.00 hod. navštíviť a využiť služby kaviarne IDEA v Michalovciach,
prevádzkovanej žalovaným. Pri vstupných dverách do priestorov kaviarne podniku žalovaného biletár

E. R., ktorý je zamestnanec žalovaného podmieňoval vstup žalobcov predložením klubovej karty. Po
oznámení žalobcov, že takýmito kartami nedisponujú, ich odkázal k majiteľovi podniku, ktorý vraj tieto
karty predáva. Približne po 15 minútach sa pokúšali vstúpiť do tých istých priestorov žalovaného
zamestnankyne Poradne pre občianske a ľudské práva I. E., R. U. a P. A., ktoré nie sú príslušníčkami
rómskeho etnika, pričom biletár týmto osobám predal vstupné lístky, pričom žiadne klubové karty od nich

nežiadal. Po využití služieb žalovaného sa približne po 15 minútach vrátili späť, kde sa pred kaviarňou
stretli so žalobcami a navštívili políciu, kde celú záležitosť oznámili.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ zamestnanec žalovaného podmieňoval vstup žalobcov predložením
klubovej karty, ktorými nedisponovali a následne predal zamestnankyniam Poradne pre občianske aľudské práva vstupné lístky bez toho, aby požadoval od nich predloženie klubových kariet, možno
konštatovať, že žalobcom bolo odmietnuté poskytovanie služieb žalovaným, ktoré má v predmete
činnosti na základe výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel Sro, vložka č. 6463/V.

Odvolacísúdjetohonázoru,žetýmtokonanímžalovanýporušilpovinnosťdodržiavaťzásadurovnakého
zaobchádzania, zakotvenú v ust. § 3 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ust. § 6 ods.
1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, čím bola aj znížená dôstojnosť žalobcov. Preto v tejto
časti odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o povinnosti

žalovaného ospravedlniť sa tak, že do jednotlivých výrokov zahrnul aj pojem, že bola znížená ľudská
dôstojnosť žalobcov a to tým, že do podniku žalovaného neboli vpustení žalobcovia ktorí boli Rómovia,
ale svedkyne E., U. a A., ktoré nie súd Rómky, boli vpustené aj bez klubových kariet. Skutočnosť, že
žalovaný porušil povinnosť dodržiavať zásady rovnakého zaobchádzania bola v konaní preukázaná aj
výpoveďou biletára, zamestnanca žalovaného E. R., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že pre
vstup do priestorov kaviarne nebolo podmienkou preukazovať sa klubovými kartami, čo taktiež vyplýva

aj zo všeobecných pravidiel klubu.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobcovia sa domáhali nápravy protiprávneho stavu a poskytnutia
primeraného zadosťučinenia, pričom okrem ospravedlňujúceho listu požadovali náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1.659,70 € (50.000,-Sk) na každého zo žalobcov.

K uplatneniu náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že žaloba na zaplatenie takejto náhrady

môže byť úspešná len za predpokladu dôkazu, že sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobe
na poskytnutie primeraného morálneho zadosťučinenia, pričom však takéto morálne zadosťučinenie
sa javí nepostačujúcim. Okrem už spomínaného dôkazu o tom, že nepostačuje samotné morálne
zadosťučinenie, musí žalobca preukázať, že došlo k reálnemu zníženiu jeho vážnosti v spoločnosti a
dôstojnosti, a to dokonca značným spôsobom. Podmienka značného spôsobu zníženia dôstojnosti, či

vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je závislá od konkrétnych okolností prípadu. Nemožno ju mať za
splnenú v prípadoch zásahu, ktorý sa stal známy len úzkemu okruhu osôb, ktorý pretrvával len krátky
čas a ktorý z hľadiska svojej formulácie nemožno považovať za zásah značne znižujúci dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Pociťovanie nemajetkovej ujmy spočívajúce v znížení
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere je treba hodnotiť vždy

objektívnesprihliadnutímkukonkrétnejsituácii,zaktorejkneoprávnenémuzásahudošlo(tzv.konkrétne
uplatnenie objektívneho kritéria), ako aj k osobe postihnutej fyzickej osoby, predovšetkým k jej veku a
postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby
aj vážnosti značným spôsobom pôjde iba tam, kde za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako aj s prihliadnutím k dotknutej fyzickej osobe možno

spoľahlivo uzavrieť, že by nastálu nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého
následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti, či vážnosti v spoločnosti, pociťovala ako závažnú,
spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.
Preto je v tejto súvislosti dôležité zisťovať, ako zapôsobil zásah nielen na postihnutú fyzickú osobu a jej
rodinných príslušníkov, ale aj na osoby priamo zainteresované. Pritom by súd mal zisťovať nielen to, či

sa im stal známym zásah voči žalobcovi, ale aj to, ako by ho oni hodnotili, pokiaľ by podobným spôsobom
boli zasiahnuté ich práva. Ako už bolo zdôraznené, nestačí na úspešnosť takejto žaloby preukázanie
možnosti vzniku takejto ujmy u žalobcu. Zákon v tejto súvislosti výslovne hovorí „bola znížená“ čo
znamená, že ujma skutočne nastala a je preukázateľná. Znamená to v konečnom dôsledku, že nie je
možné vyhovieť takejto žalobe, pokiaľ žalobca len tvrdí možnosť vzniku ujmy na svojej dôstojnosti a

povesti v spoločnosti, avšak nepreukáže, že k takejto ujme skutočne došlo.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ žalovaný podmieňoval
vstup žalobcov do priestorov kaviarne predložením klubovej karty, ktorá nebola podmienkou pre
jej vstup, pričom od zamestnankýň z Poradne pre občianske a ľudské práva tieto klubové karty
nepožadoval a predal im vstupné lístky, porušil žalovaný povinnosť dodržiavať zásady rovnakého

zaobchádzania, čím bola aj znížená dôstojnosť žalobcov, avšak nie značným spôsobom, ktorý by
zakladalnárokžalobcovnauplatnenienáhradynemajetkovejujmy.Žalobcoviavkonanínepreukázali,že
bola značným spôsobom znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie,
pretože okrem zamestnancov Poradne pre občianske a ľudské práva pri podmieňovaní vstupu žalobcovdo priestorov kaviarne predložením klubovej karty neboli prítomné žiadne iné osoby, teda nedošlo k
priamej diskriminácii žalobcov na verejnosti, zamestnanec žalovaného pri požadovaní preukázania sa
klubovými kartami sa správal k žalobcom slušne, nevytýkal ich etnický pôvod. Taktiež je potrebné uviesť,

že žalobcom bolo známe, že niektorých Rómov do priestorov kaviarne Idea nevpúšťajú, teda museli
žalobcoviavopredsdiskrimináciourátať,pričomnávštevakaviarneIdeaprevádzkovanážalovanýmbola
vopred dohodnutá žalobcami so zamestnankyňami Poradne pre občianske a ľudské práva. Zároveň
je potrebné uviesť, že nebolo úmyslom žalovaného hlboko znevážiť žalobcov, pretože žalovaný ako
vyplýva z obsahu spisu, zamestnával aj iných Rómov.

K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s tým, či žalobcovia mali
naozaj úmysel vstúpiť do kaviarne, pričom je toho názoru, že takýto úmysel mali, je potrebné uviesť, že
v priestupkovom konaní zamestnanec žalovaného E. R., ktorý pracuje v reštaurácii Idea Michalovce ako
biletár uviedol, že dňa 14.4.2005 okolo 23.00 hod. nevpustil na diskotéku návštevníka z toho dôvodu,
nakoľko sa nepreukázal klubovou kartou, pričom uviedol, že klubové karty predáva len majiteľ a vstup na
diskotéku je len pre členov, ktorí majú klubové karty. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia mali úmysel

vstúpiť do kaviarne Idea, ktorú prevádzkuje žalovaný, a preto túto odvolaciu námietku žalovaného
odvolací súd považuje za neopodstatnenú.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil rozsudok v časti poskytnutia
primeraného zadosťučinenia a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., keďže žalobcovia

boli v konaní úspešní iba čiastočne, odvolací súd v súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.