Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814201238
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5814201238.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a
členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: MHO Pneuservis,
s.r.o., so sídlom Kamenná 8329/16A, 010 01 Žilina IČO: 36 439 371, zastúpeného právnym zástupcom
JUDr. Petrom Vachanom, advokátom, so sídlom F. P. XXXX/X, XXX XX N., proti žalovanému: NEW
LIFE s.r.o., so sídlom Vojtaššákova 635/40, 027 44 Tvrdošín, IČO: 44 170 866, zastúpenému právnym

zástupcom JUDr. Michalom Mudrákom, advokátom, so sídlom Q. XXX/A, XXX XX W., v konaní
o zaplatenie 4.500 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č.k. 2Cb/19/2014-169 zo dňa 26. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 2Cb/19/2014-169 zo dňa 26. novembra 2014 p o t v
r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.500 Eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 07.01.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I/). Súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným rozhodnutím do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok II/). Okresný súd po vykonanom dokazovaní a aplikácií
ustanovení § 642, § 643, § 644, § 645, § 646 - § 651 Obchodného zákonníka v spojení

s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka mal za to, že žaloba žalobcu bola dôvodná, tejto vyhovel.
Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 12.06.2013 zmluvu
sprostredkovateľskú, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vyvíjať pre žalobcu činnosť smerujúcu
k tomu, aby žalobca mal príležitosť uzavrieť s bankovou inštitúciou úverovú zmluvu, podľa ktorej
poskytne banka žalobcovi úverový rámec vo výške 800.000 Eur a žalobca sa zaväzuje zaplatiť za
to sprostredkovateľovi províziu podľa čl. III bodu 1, 2 a 3 tejto zmluvy. Zároveň predmetom zmluvy
bolo poradenstvo, osobné konzultácie a hľadanie najlepšieho variantu pre získanie úverových zdrojov

pre žalobcu na získanie čo najvyššej možnej bankovej záruky pre financovanie nákupu pohonných
hmôt v rámci projektu čerpacej stanice na Kamennej ulici. Následne získanie finančných zdrojov pre
odkúpenie prenajatých priestorov a skladov do vlastníctva žalobcu podľa podnikateľského zámeru
majiteľa spoločnosti, pričom predmetné služby mali výlučne podobu slovného poradenstva. Za túto
činnosť účastníci dohodli odmenu - províziu pre žalovaného vo výške 15 % z poskytnutého bankového
úveru (čl. III bod 1 zmluvy). V čl. III bod 2 zmluvy sa účastníci dohodli na poskytnutí zálohy z dohodnutej

provízie (odmeny) pri podpise sprostredkovateľskej zmluvy, ktorá bola vyplatená žalovanému vo výške
4.500 Eur dňa 12.06.2013 (príjmový pokladničný doklad). V čl. III bod 4 zmluvy sa účastníci dohodli, že
nárok na províziu (odmenu) uvedenú v bode 1 tohto článku vznikne sprostredkovateľovi - žalovanémulen v prípade uzavretia úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom. Takto
dohodnutej výške odmeny a jej nároku pre žalovaného, podľa názoru okresného súdu, odporoval čl.
III bod 3 zmluvy, ktorý znie: "V prípade, ak k sprostredkovaniu nedôjde, sprostredkovateľ -

žalovaný sa zaväzuje vrátiť záujemcovi - žalobcovi zálohu, po odpočítaní nákladov a hotových výdavkov,
ktoré sprostredkovateľ vynaložil v súvislosti s plnením predmetu zmluvy. Minimálne náklady a hotové
výdavky činili 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie. Vrátenie zálohovej provízie
sprostredkovateľ zúčtuje do 7 dní odo dňa ukončenia tejto zmluvy. V prípade, ak k
sprostredkovaniu dôjde, sprostredkovateľ sa zaväzuje zúčtovať zálohu vo vzťahu k provízii, ktorú mu

záujemca vyplatí po vzniku nároku sprostredkovateľa na províziu v súlade s bodom 1 a 2 uvedeného
článku." Bod2čl.III,vzmyslezáveruokresnéhosúdu, zjavneodporujebodu4tohtočlánku(kedyvzniká
nárok žalovaného na províziu - len v prípade uzavretia úverovej zmluvy), a preto je potrebné vykladať ho
naťarchužalovaného,ktorýsamotnúsprostredkovateľskúzmluvypripravoval(§266ods.5Obchodného
zákonníka - Pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré
sa spravujú týmto zákonom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.).

Okresný súd ďalej poukázal na čl. IV. bod 1 zmluvy, z ktorého vyplýva, že účastníci sprostredkovateľskú
zmluvuuzavrelinadobuurčitú,atona12mesiacovododňajejpodpisu.Vbode2tohtočlánkusadohodli
aj na možnosti zániku predmetnej zmluvy, jednak vzájomnou dohodou, jednak písomnou výpoveďou (aj
bez udania dôvodu) ktorejkoľvek zmluvnej strany v 3-mesačnej výpovednej lehote začínajúcej plynúť

odo dňa písomného doručenia výpovede druhej zmluvnej strane. Žalobca využil možnosť vypovedania
predmetnej zmluvy podľa čl. IV bod 2 zmluvy a písomnú výpoveď doručil žalovanému dňa 14.08.2014.
Podľa uvedeného, sprostredkovateľská zmluva zanikla dňom 14.11.2013. Žalovaný v priebehu konania
nepreukázal, že by do zániku tejto sprostredkovateľskej zmluvy žalobca uzavrel s nejakou bankovou
inštitúciou úverovú zmluvu, ktorú by on sprostredkoval, resp. že by žalobca preukázateľne mal možnosť

- prísľub takúto úverovú zmluvu uzavrieť do zániku sprostredkovateľskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
úverovej zmluvy medzi žalobcom a sprostredkovanou bankovou inštitúciou do zániku zmluvy, kde by
žalobcavystupovalakodlžník,takžalovanémupotomvzmyslečl.IIIbodu4sprostredkovateľskejzmluvy
nevznikol nárok na províziu - odmenu. Ak žalovanému nevznikol nárok na províziu, tak je na jeho strane
povinnosť vrátiť žalobcovi poskytnutú zálohu na províziu v sume 4.500 Eur, ktorú žalovaný

potom získal od žalobcu titulom plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Z týchto záverov okresný
súd žalobe vyhovel.

Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu poukazoval na čl. III. bodu 8 zmluvy, v ktorom sa zmluvné
strany dohodli, že provízia je 100 % nárokovateľná aj v prípade, že žalobca z akýchkoľvek dôvodov

prestane mať záujem o podpísanie úverovej zmluvy a nebude o tom včas, tj. minimálne 14 kalendárnych
dní písomne informovať sprostredkovateľa. Ďalej žalovaný poukazoval na to, že žalobca z doteraz
nejasných príčin v auguste 2013 vypovedal sprostredkovateľskú zmluvu a následne v septembri
2013 ešte komunikoval so žalovaným za účelom vybavenia bankového úveru. Žalovaný na základe
daných skutočností bol pripravený pokračovať s vyvíjaním činnosti smerujúcej k tomu, aby žalobca

mal príležitosť uzavrieť s inými bankami na trhu úverovú zmluvu v dohodnutom úverovom
rámci. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalobca využil možnosť vypovedať
sprostredkovateľskú zmluvu za podmienok dohodnutých v zmluve a bolo povinnosťou žalovaného
dohodnutú sprostredkovateľskú činnosť vyvíjať až do úplného zániku sprostredkovateľskej zmluvy,
pričom o dátume zániku tejto zmluvy bol žalovaný uzrozumený, keď mu bola doručená výpoveď žalobcu.

Nebolo preto povinnosťou žalobcu po podaní výpovede osobitne informovať žalovaného o tom, že už
nemá záujem o podpísanie úverovej zmluvy. Tento prejav jednoznačne vyplýva z podstaty samotnej
výpovede zmluvy, keď tento úkon žalobcu smeroval k zániku samotnej sprostredkovateľskej zmluvy.
Okresný súd ďalej poukázal na ust. § 369 ods. 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1
ods. 2, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. a žalobcovi priznal okrem istiny aj úrok z omeškania vo

výške 9,25 % ročne od 07.01.2014, čo bol prvý deň nasledujúci po uplynutí lehoty na plnenie podľa výzvy
zo dňa 09.08.2013 - 3 dni od doručenia výzvy, keď výzva bola preukázateľne doručená žalovanému dňa
03.01.2014, až do zaplatenia. Okresný súd žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z..
Za aplikácie § 151 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 155 ods. 1 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania

rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Dôvody odvolania uvádzal podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), f) O.s.p., s návrhom na zmenu rozsudku okresného súdu a na zamietnutiežaloby, resp. na zrušenie rozsudku okresného súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný namietal, že rozsudok okresného súdu je nedostatočne odôvodnený, keďže nemá náležitosti
vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Žalovaný mal za to, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal s

námietkami žalovaného voči žalobcovej pohľadávke. Okresný súd sa nevysporiadal s článkom III bodu
8 sprostredkovateľskej zmluvy, keď žalobca v prípade straty záujmu o úver riadne o tom žalovaného
neinformoval. Túto námietku žalovaného okresný súd riešil len okrajovo, a to poukázaním na povahu
výpovede zmluvy. Okresný súd sa nevysporiadal s tým, že ešte po doručení výpovede žalobcu, žalobca
prejavoval jednoznačný záujem o úver, a preto neobstojí, aby výpoveď bola riadnou informáciou o strate

záujmu o úver, keď mesiac po nej žalobca prejavuje o úver záujem. Okresný súd sa nevysporiadal
ani s obranou žalovaného, že žalobca zámerne zmaril žalovanému možnosť splniť si zmluvný záväzok
a obstarať úver, čím podľa § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nárok na províziu stal
nepodmieneným, tj. nárok na zaplatenie provízie vznikol najneskôr v septembri 2013. Pokiaľ by aj
žalovanému nevznikol nárok na províziu podľa čl. III bodu 3 zmluvy, žalovaný by mal prinajmenšom
nárok na náhradu nákladov vo výške najmenej 15 % zmluvnej provízie tj. 15 x 120.000 Eur / 100

= 18.000 Eur. Tieto tvrdenia žalovaného nie sú podrobne zdôvodnené okresným súdom. Okresný
súd neuviedol, prečo nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz - výsluch D. I. a tiež prečo žalovanému
neumožnil položiť konateľovi žalobcu všetky otázky. Žalovaný poukázal na to, že okresný súd založil
svoje tvrdenia len na argumentácii žalobcu a činnosť okresného súdu bola zameraná len na zistenie
dôvodov, pre ktoré by bolo možné vyhovieť požiadavkám žalobcu. Pokiaľ sa okresný súd nevysporiadal

s tvrdeniami žalovaného, ako aj s nevykonaním navrhnutých dôkazov, tak svojim postupom odňal
žalovanémumožnosťkonaťpredsúdom,pretoževecneposúdilvcelostianerozhodovalnazákladecelej
veci. Jeho rozhodnutie je tak neúplné, nezákonné a nespravodlivé. Žalovaný na pojednávaní konanom
dňa05.11.2014navrholvypočuťsvedkaD.I.,atozamestnancaPoštovejbanky,a.s.,ktorýmsvedectvom
chcel preukázať, že by sa mu podarilo obstarať úver/bankovú záruku, a to aj do konca výpovednej

lehoty, ak by žalobca túto činnosť žalovaného nezmaril svojim konaním. Žalobca žalovanému neposkytol
nevyhnutnúsúčinnosťanavyšemuodvolalplnomocenstvo,čímmureálneznemožnilvykonaťakúkoľvek
činnosť voči bankám. Okresný súd navrhnutý dôkaz nevykonal a od jeho vykonania upustil. Ďalej
žalovaný poukázal na pojednávanie dňa 05.11.2014, kde bol vypočutý konateľ žalobcu. Okresný súd
však neumožnil žalovanému položiť mu otázku „Ako sa vyvíjal podnikateľský plán s prevádzkou čerpacej

stanice od júna 2013 dodnes.“ Okresný súd týmto konaním neumožnil zistenie skutkového stavu v
úplnosti. Dôvodom otázky bolo, že žalovanému mohol vzniknúť nárok na províziu aj podľa čl. III bodu
6 zmluvy, alebo aj podľa čl. III bodu 8 zmluvy.

Žalovaný poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože podľa názoru žalovaného vznikol mu nárok na zaplatenie provízie vo výške
15 % z úveru 800.000 Eur, tj. 15 x 800.000 Eur / 100 = 120.000 Eur, alebo ak žalovanému nevznikol
nárok na zaplatenie provízie, tak mu vznikol nárok na náhradu nákladov minimálne vo výške 15 %
zmluvnej provízie, tj. 15 x 120.000 Eur / 100 = 18.000 Eur. Podľa čl. III bodu 8 zmluvy vyplýva, že
žalovaný mal nárok na províziu aj v tom prípade, ak žalobca ako záujemca prestane mať záujem

o podpísanie úverovej zmluvy a nebude o tom včas, tj. minimálne 14 kalendárnych dní písomne
informovať sprostredkovateľa. Žalobca stratil záujem o úver z dôvodu, že jeho dodávateľ PHM mu
poskytol kredit 100 000 litrov nafty. Žalobca prestal komunikovať a posledný e-mail žalobcu bol zo dňa
13.09.2013, potom už nekomunikoval. Žalobca po ukončení spolupráce so žalovaným si nevybavoval
bankovúzárukualeboúver,atovlastnýmisilami,aniprostredníctvominejosoby.Žalobcazároveňriadne

neinformoval žalovaného o strate svojho záujmu. Výpoveď žalobcu nie je možné považovať za riadne
informovanie o strate záujmu, pretože vo výpovedi nebola obsiahnutá informácia o strate záujmu a
žalobca ešte v septembri 2013 prejavoval záujem o úver. V žiadnom e-maile žalobcu nie je uvedená
strata záujmu o úver. Ďalej žalovaný poukázal na čl. VI bodu 3 zmluvy, kde v prípade informovania o
strate záujmu sa vyžaduje písomná forma tohto úkonu a e-mail žalobcu zo dňa 13.09.2013 nespĺňa

zmluvnú formu, a pokiaľ by aj išlo o prípadný úkon informovania o strate záujmu o úver, je tento úkon
neplatný.Zopatrnostisažalovanýpodľa§40aObčianskehozákonníkadovolávaneplatnostipísomného
informovania, ak by e-mail alebo ktorýkoľvek iný e-mail, mal byť považovaný za písomnú informáciu o
strate záujmu žalobcu o úver podľa čl. III bodu 8 zmluvy. Žalobca v septembri 2013 začal podmieňovať
ďalšiu spoluprácu znížením dohodnutej odmeny - a podmieňoval dohodu o výške provízie odvolaním

plnomocenstva. Žalovaný so znížením provízie na polovicu nesúhlasil, preto následne žalobca svoju
hrozbu splnil, odvolal plnomocenstvo. Takéto konanie žalobcu je podľa názoru žalovaného v rozpore
s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, a preto by nemalo mať právnu ochranu. Žalovaný
mal za to, že medzi účastníkmi bola uzavretá obojstranná zmluva, z ktorej čl. III bodu 8 vyplýva nárokžalovaného na províziu, ak žalobca stratí záujem o úver a nebude o tom riadne informovať žalovaného.
Žalobca v septembri 2013 stratil záujem o úver, žalobca žalovaného o strate záujmu neinformoval, a
preto žalovanému vznikol nárok na províziu.

Žalovaný v ďalšej časti odvolania poukázal na § 36 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že nárok
žalovaného na províziu bol podmienený poskytnutím úveru. Táto podmienka mohla byť splnená len so
súčinnosťou žalobcu, keď žalobca mal doložiť potrebné doklady a žalovaný vzhľadom k bankovému
tajomstvu, musel mať udelené plnomocenstvo žalobcom a žalobca musel napokon aj takúto zmluvu

podpísať. Žalovaný chcel preukázať zabezpečenie úveru výpoveďou svedka D. I., avšak žalobca zmaril
splnenie účelu zmluvy, odvolal plnomocenstvo a prestal so žalovaným komunikovať. Žalobca zámerne
zmaril podmienku poskytnutia úveru, a preto nárok na províziu žalovaného sa stal nepodmieneným.
Žalovanému vznikol nárok na uhradenie provízie vo výške 15 % z 800.000 Eur, tj. 120.000
Eur. Žalobca do dnešného dňa uhradil žalovanému len časť provízie - zálohu vo výške 4.500 Eur, preto
žalobca nemá voči žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy 4.500 Eur. S odkazom na čl. III

bodu 3 zmluvy, žalovaný uviedol, že účastníci sa dohodli na minimálnej náhrade nákladov vo výške 15
% provízie, tj. provízie 800.000 Eur x 15 / 100 = 120.000 Eur, z čoho minimálna výška náhrady nákladov
vo výške 120.000 Eur x 15 / 100 je 18.000 Eur. Táto minimálna hranica bola dohodnutá z dôvodu, že
žalobcovi bola poskytnutá možnosť kedykoľvek ukončiť spoluprácu aj bez dosiahnutia účelu a aby v
takomto prípade mal žalovaný garantovanú aspoň návratnosť nákladov. Až do prerušenia komunikácie

zo strany žalobcu, žalovaný vykonával pre žalobcu pol roka intenzívnu činnosť v jeho záujme. Na tejto
činnosti sa zúčastňovala celá skupina ľudí, s čím sú samozrejme spojené značné náklady. Žalovaný
nesúhlasil so záverom okresného súdu, ktorý body 1 a 3 čl. III zmluvy vyhodnotil ako vo vzájomnom
rozpore. Tento rozpor okresný súd len konštatoval, neuviedol v čom tento rozpor spočíva. Obidva body
čl. III riešia úplne iné nároky a nemôžu byť vo vzájomnom rozpore. Čl. III bodu 1 zmluvy upravuje výšku

provízie a čl. III bodu 2 upravuje nárok na náhradu nákladov žalovaného a zúčtovanie zálohy provízie
podľa toho, či k sprostredkovaniu dôjde alebo nie. Náhrada nákladov je iným nárokom ako provízia. Ich
dôvodom je iná právna skutočnosť a rozdielnosť týchto nárokov rešpektuje aj Obchodný zákonník v §
647,akoajzmluvavčl.IIbodu3,7,8,9.Vbode3čl.IIIohľadomzúčtovaniaprovízieazálohy,takistotam
nie je rozpor, pretože záloha bola riadne dohodnutá. Zúčtovanie zálohy vzhľadom na celkovú províziu

alebo vrátenie zálohy by muselo nastať aj bez ohľadu na tieto ustanovenia. Tretia a štvrtá veta bodu 3
čl. III zmluvy sú plne štandardné a nijakým spôsobom nevytvárajú rozpor s iným ustanovením zmluvy.

Okresný súd konštatoval aj rozpor bodu 2 a 4 čl. III zmluvy. S uvedeným záverom žalovaný nesúhlasil.
Je bežnou súčasťou zmlúv, že splatnosť zálohy (preddavku) provízie (odmeny) sa dohodne ešte pred

vznikom nároku na províziu. Vlastnou podstatou zálohy je, že sa dáva pred vznikom nároku na províziu,
akceptuje to aj právna úprava v ust. § 498 Občianskeho zákonníka. Ak by plnenie bolo viazané na
vznik nároku na províziu, nešlo by už o zálohu, ale o napr. čiastočné plnenie provízie - splátku.
Žalovanému rovnako nebol zrejmý postup okresného súdu, keď tvrdené rozpory zmluvy vykladal na
ťarchu žalovaného s použitím ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Dotknuté zákonné ustanovenie

rieši vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, pričom obidvaja účastníci sú podnikatelia, ktorí konali v predmete
svojho podnikania pri realizácii podnikateľského zámeru žalobcu. Zo žiadneho hľadiska nemožno ich
vzťah posudzovať ako vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a preto zjavne je nesprávna aplikácia
tohto právneho predpisu. Z uvedeného dochádza aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný
vykonávalvčonajlepšomzáujmežalobcučinnosťajednoznačnesablížilkúspešnémucieľu-vybaveniu

úveru a bankovej záruky. Žalovaný uprednostnil záujmy žalobcu ako klienta pred vlastnými. Žalovaný
sa spoliehal na zmluvu a na čestnosť žalobcu a v prípade straty záujmu žalobcu o úver bude snaha
žalovaného riadne kompenzovaná províziou, prinajmenšom však náhradou nákladov. Zmluva na tento
postojžalovanéhodávajednoznačnéoprávnenievčl.IIIbodu3,8a9zmluvy.Naprotitomutoočakávaniu
sažalobcazachovalvrozporesdobrýmimravmi,keďvčase,keďužbolvýsledoktakmernadosah,začal

žalobca vyvíjať nátlak na žalovaného, aby tento znížil svoju províziu. Žalovaný preto v celom rozsahu
nesúhlasil s rozsudkom okresného súdu.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 09.01.2015. Uviedol,
že dňa 12.06.2013 uzavrel so žalovaným sprostredkovateľskú zmluvu - zmluvu o poskytnutí služby

a poradenstva, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby
žalobca mal príležitosť uzavrieť s bankovou inštitúciou úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytne
banková inštitúcia žalobcovi úverový rámec vo výške 800.000 Eur, ako aj záväzok žalovaného poskytnúť
poradenstvo, osobné konzultácie a hľadanie najlepšieho variantu pre získanie úverových zdrojov prežalobcu na získanie čo najvyššej možnosti bankovej záruky pre financovanie nákupu pohonných hmôt
v rámci projektu čerpacej stanice na Kamennej ulici v Žiline a následné získanie finančných zdrojov pre
odkúpenie prenajatých priestorov a skladov do vlastníctva žalobcu. Žalobca poukázal na čl. III bod 1

zmluvy, z ktorého vyplýva, že výška provízie bola medzi zmluvnými stranami určená ako percentuálna
hodnota z poskytnutého úveru, tj. ako podiel zo sumy úveru pripísaný na účet žalobcu. Ak však žalovaný
ako sprostredkovateľ svojou činnosťou nevytvoril žalobcovi žiadnu príležitosť uzavrieť úverovú zmluvu
s bankovou inštitúciou, a teda nedošlo k poskytnutiu úveru, potom žalovanému nevznikol ani nárok na
províziu a výška provízie žalovaného je 0 Eur. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalobca poukázal na čl. III

bod 8 zmluvy. Mal za to, že svoju povinnosť splnil, a to výpoveďou zmluvy zo dňa 09.08.2013, ktorá bola
doručenážalovanémudňa14.08.2013,vktorejžalobcazároveňoznámilžalovanému,ženemázáujemo
uzavretie úverovej zmluvy po dni zániku zmluvy. Žalobca si splnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce zo
zmluvy, a teda nárok na výplatu provízie žalovanému nevznikol. Zároveň medzi žalobcom a žalovaným
neboli podľa čl. III bodu 8 druhá veta zmluvy obojstranne odsúhlasené žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali vznik nároku žalovaného na náhradu celkových nákladov a hotových výdavkov vo výške

15 % z celkovej provízie. Podľa čl. III bodu 4 zmluvy, pokiaľ k uzavretiu úverovej zmluvy medzi bankou
a žalobcom nedošlo, nemohol žalovanému ani vzniknúť nárok na zaplatenie provízie. Podľa čl. III bodu
3 Zmluvy v spojení s čl. III bodu 1 zmluvy vyplýva, že pojem provízia je 15 % z poskytnutého bankového
úveru a ak provízia v danom prípade predstavuje 0 Eur, pretože k poskytnutiu bankového úveru nedošlo,
potom výška minimálnych nákladov predstavuje 15 % z tejto hodnoty a je rovnako nulová. Žalobca

nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že by mu neposkytol potrebnú súčinnosť, pretože všetky žalovaným
vyžadované podklady mu boli predložené. Tieto tvrdenia žalovaného, žalobca považoval za účelové a
ničím nepodložené. Žalobca mal za to, že okresný súd vykonal všetky dôkazy nevyhnutné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, správne právne prejednávanú vec posúdil a žalovanému neodňal možnosť
konať pred súdom. Preto žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať žalobcovi trovy odvolacieho

konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 169,40 Eur.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo

výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v
pomere hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/51/2015-195 zo

dňa 8.4.2015 a doručovanie upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia účastníkom konania
prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle
vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 12.05.2015 a na internetovej stránke Krajského súdu
v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k prejednaniu veci odvolacím súdom bez nariadenia

pojednávania.

V súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., krajský súd posudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu v
medziach odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých v písomnom podaní zo dňa 05.12.2014. K
jednotlivým odvolacím dôvodom je potrebné v súhrne uviesť, že ani jeden z nich nebol právne relevantný

k tomu, aby došlo k zmene napadnutého rozsudku okresného súdu, resp. k jeho zrušeniu a vráteniu
veci okresnému súdu na ďalšie konanie tak, ako to požadoval žalovaný.

Primárne krajský súd uvádza, že žalovanému ako účastníkovi súdneho konania nebola odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože napadnutý rozsudok okresného súdu spĺňa všetky atribúty vyžadované

ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a tým rozhodnutie okresného súdu tvorí spôsobilý predmet na posudzovanie
krajským súdom vo vyvolanom odvolacom konaní. K rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu, krajský súd uvádza, že okresný súd sa vyjadril k podstatným a rozhodným okolnostiam,
významným pre posúdenie sporovej právnej veci. Okresný súd stručne a jasne zdôvodnil, na základe
ktorých skutočností má za to, že žalobcov nárok je opodstatnený a právne dôvodný. Je potrebné uviesť,

že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m.n. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad, avšak musí zodpovedať požiadavkámzakotveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia
bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Aj podľa ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že súd nie je povinný dať odpoveď na každý argument účastníka

sporového konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný a zásadný význam. Riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatnéaprávnevýznamné.Podľanázorukrajskéhosúdu,predmetnérozhodnutietietoatribútyspĺňa,

pretože okresný súd uviedol na základe akých skutočností, ktorých rozhodných ustanovení zmluvného
vzťahu mal za to, že žaloba žalobcu na vrátenie poskytnutej sumy 4.500 Eur spolu s príslušenstvom je
dôvodná. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným spôsobom formuloval svoje závery a
pokiaľ s týmito žalovaný ako odvolateľ nesúhlasil, táto skutočnosť nie je okolnosťou, pre ktorú by malo
byť konštatované nie riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Právo účastníka sporového konania na spravodlivé súdne konanie, resp. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená, že sa má súd stotožniť s argumentáciou tohto účastníka
a rozhodnúť v súlade s jeho právnou argumentáciou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhnutím a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka

(I. ÚS 50/04). Krajský súd zdôrazňuje, že podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku
okresného súdu bolo uvedené čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril žalovaný
a stručne, jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil spolu s vyjadrením právneho posúdenia.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I.
ÚS 241/07). V predmetnej veci, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, okresný súd zrozumiteľným
spôsobomuviedoldôvodysvojhorozhodnutia.Jehorozhodnutienemožnopovažovaťzaneodôvodnené.
Skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožnil, nemôže viesť k záveru

o neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

Krajský súd po oboznámení sa s postupom konania pred okresným súdom nezistil, že by došlo k
jednostrannému posudzovaniu tvrdení, resp. že by okresný súd viedol súdne konanie tak, aby mohol
vyhovieť požiadavkám žalobcu. K tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaného krajský súd vo všeobecnosti

uvádza, že zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu
pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu
mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Podľa spôsobu konania, rozsahu dokazovania pred

okresným súdom, krajský súd uvádza, že tak žalobca, ako aj žalovaný mali zachovanú zásadu
rovnosti, keďže mali rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňovali a plnili za rovnakých
procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Tak žalobca,
ako aj žalovaný v súlade s ust. § 18 O.s.p. mali vytvorené rovnaké možnosti na uplatňovanie svojich
argumentov a táto zásada rovnosti sa premietla v samotnom spôsobe vedenia konania a priebehu

dokazovania. Nebolo zistené, že by žalobca oproti žalovanému mal danú možnosť podstatnej výhody
pri uplatňovaní svojho nároku a rozsahu vykonaného dokazovania, preto ani v tomto smere nebol
relevantný odvolací dôvod žalovaného.

V súdnom konaní mal tak žalobca, ako aj žalovaný rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň

bola vylúčená možnosť podstatnej výhody voči protistrane, preto ani z tejto roviny žalovanému nebola
odňatá možnosť konať pred súdom.

K dostatočnosti rozsahu vykonaného dokazovania v prvom rade svedčí samotný obsah uzavretej
Sprostredkovateľskej zmluvy - Zmluvy o poskytnutí služby a poradenstva, ktorá bola medzi žalobcom

ako záujemcom a žalovaným ako sprostredkovateľom, keďže pre posúdenie žalobcovho nároku a
obrany žalovaného bolo podstatné znenie tejto zmluvy zo dňa 12.06.2013 (č.l. 3 - 5 spisu) (ďalej
len „zmluva“). K rozsahu vykonaného dokazovania a súčasne k nevykonanému navrhnutému dôkazu
žalovaným, vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že navrhovanie dôkazov je právom účastníka súdnehokonania, avšak len súd rozhodne, ktoré z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania,sledujúctakrýchlyahospodárnypriebehkonaniaasúčasnezabezpečiť,abysazisťovanie

skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd a následne
ani krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené žalovaným, nemôže sama
osebe viesť k záveru o porušení jeho práv.

Podľa názoru krajského súdu nevykonanie dôkazu označeného žalovaným, a to nevykonanie výsluchu
označeného svedka žalovaným - D. I., zamestnanca Poštovej banky a.s., malo základ v racionálnosti
postupu konajúceho okresného súdu, ktorý vychádzal z priebehu konania a stavu dokazovania, preto ani
tomuto postupu okresného súdu nemožno nič namietať. K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že okresný
súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz výpovede svedka D. I., čím sa znemožnilo objektívne zistenie
skutkového stavu a vydanie spravodlivého, zákonného rozhodnutia, je nevyhnutné upriamiť pozornosť

na ustálenú judikatúru, podľa ktorej platí, že postup súdu, ktorý nevykonal navrhnutý dôkaz zo strany
účastníka, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických
osôb, listiny, ohliadka, výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá, § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z

navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje súd. Z uvedeného
je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu
navrhnúť.Totoprocesnéoprávnenieodvolateľ-žalovanývdanejveciajvyužil(nebolomuodňaté).Právo
navrhovať dôkazy resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním
súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv

žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodnutie
o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Okresnýsúdpretonevykonanímžalovanýmoznačenéhodôkazu,svojimpostupomnevylúčilžalovaného
z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Z priebehu pojednávania pred okresným súdom dňa 05. novembra 2014 mal krajský súd preukázané,
že vo veci bolo vyhlásené uznesenie, podľa ktorého okresný súd upustil od vykonania navrhnutého
dôkazu zo strany žalovaného, tj. od vykonania výsluchu svedka D. I., zamestnanca Poštovej banky
a.s.. Z návrhu právneho zástupcu žalovaného, vo vzťahu k tomuto označenému dôkazu bolo zrejmé, že
svedok sa mal vyjadriť k okolnostiam vybavovania úveru pre žalobcu v Poštovej banke a.s.. Uvedený

svedok sa mal vyjadriť k štádiu, v ktorom bolo toto vybavovanie, ktoré doklady boli resp. neboli doložené.
K uvedenému návrhu dôkazu sa vyjadril právny zástupca žalobcu tak, že vzniesol námietku k vykonaniu
tohto dôkazu, pretože z výpovedí a z doterajšieho dokazovania bolo zrejmé, že k uzavretiu žiadnej
zmluvy v prospech žalobcu nedošlo, na čo bolo viazané poskytnutie odmeny podľa uzavretej zmluvy.
Krajský súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý tento navrhnutý dôkaz žalovaným nevykonal,

pretože podstatou pre vyhodnotenie sporovej veci bolo písomné znenie zmluvy a jej jednotlivé články.
Výpoveď navrhnutého svedka žalovaným, a to pána D. I. nemohla ovplyvniť písomné znenie zmluvy
uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, o ktorej nebolo spornosti, že ju pripravoval žalovaný.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Krajský súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle
ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“

Vo vzťahu k ďalším odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné opätovne poukázať na vymedzenie
žalobcovho nároku. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 4.500 Eur s príslušenstvom na tom základe,
že zmluvu uzavretú so žalovaným vypovedal, a preto v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníkaodpadol právny dôvod plnenia, a to poskytnutia sumy 4.500 Eur žalovanému, ktorému nevznikol nárok
na províziu a ani nárok na náhradu nákladov žalovaného. Okresný súd správne poukázal na stav
v tejto veci, keď žalobca využil možnosť danú mu zmluvou, a to vypovedať zmluvu bez uvedenia

dôvodu. V podstate žalovaný umožnil žalobcovi znením zmluvy, ktorú pripravil, ukončiť zmluvný vzťah
výpoveďou. Podľa čl. IV bodu 2 písm. b) zmluvy, táto zaniká písomnou výpoveďou (aj bez uvedenia
dôvodu), ktorejkoľvek zmluvnej strane v 3-mesačnej výpovednej lehote začínajúcej plynúť odo dňa
písomného doručenia výpovede druhej zmluvnej strane. Bolo zrejmé, že zmluvu predložil žalovaný,
a preto je nevyhnutné všetky jej ustanovenia v prípade rôznosti výkladu resp. pri pochybnostiach

vykladať na ťarchu žalovaného. V uzavretej Sprostredkovateľskej zmluve - Zmluva o poskytnutí služby a
poradenstvamedzižalobcomažalovanýmzodňa12.06.2013jeodkaznaust.§642-§651Obchodného
zákonníka. Práve z ust. § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že nárok na úhradu nákladov
spojených so sprostredkovaním, má sprostredkovateľ v danom prípade žalovaný popri provízii, len keď
to bolo výslovne dojednané, a pri pochybnostiach len pri vzniku nároku na províziu. Uvedené zákonné
ustanovenie v spojení so znením zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodné a podstatné pre

posúdenie, či vôbec žalovanému vznikol nárok na províziu resp. nárok na úhradu nákladov spojených
so sprostredkovaním. Bolo potrebné zodpovedať, či niektorý z týchto nárokov, tj. nárok na províziu resp.
nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním vznikol na strane žalovaného alebo nie.

Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu v spojení s uzavretou zmluvou konštatuje, že

žalovanému nevznikol nárok na províziu. V čl. III bodu 1 uzavretej zmluvy sa provízia odvíjala zo
skutočneposkytnutéhobankovéhoúveru,ktorýposkytnebankažalobcoviakozáujemcovi.Kposkytnutiu
bankového úveru žalobcovi však nedošlo. V čl. III bodu 4 zmluvné strany tj. žalobca a žalovaný jasne
dohodli, že nárok na províziu, ktorej výška bola určená v čl. III bodu 1, vznikne žalovanému ako
sprostredkovateľovi len v prípade uzavretej úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a záujemcom

- žalobcom ako dlžníkom. Podľa čl. III bodu 4 uzavretej zmluvy bolo zmluvnými stranami vyjadrené,
že nárok na províziu vznikne len v prípade uzavretia úverovej zmluvy. K uzavretiu úverovej zmluvy
nedošlo, preto nebola splnená zmluvná podmienka na vznik provízie žalovanému. Rovnako aj čl. III
bodu 1 zmluvy, ktorý obsahuje výšku provízie, bol viazaný na skutočne poskytnutý bankový úver.
Ak k poskytnutiu bankového úveru nedošlo, keďže nebola uzavretá úverová zmluva, tak žalovanému

nevznikol nárok na províziu. Aj v čl. III bodu 3 uzavretej zmluvy, náklady a hotové výdavky boli viazané na
stanovenú a schválenú províziu, ktorá však podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy sa odvíjala zo skutočne
poskytnutého bankového úveru na základe uzavretej úverovej zmluvy. Ak nebola splnená podmienka
uzavretia úverovej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k poskytnutiu bankového úveru, tak potom nebol
splnený ani základ pre náklady a hotové výdavky žalovaného, ktoré sa mohli odvíjať len od provízie, a

tá mala na strane žalovaného vzniknúť len v prípade poskytnutia bankového úveru.

Ak nevznikol nárok na províziu, tak nevznikol ani nárok žalovaného na náklady a hotové výdavky v
zmysle čl. III bodu 3 uzavretej zmluvy. Zmluvné strany prepojili náklady a hotové výdavky na províziu.
Táto vzájomná súvislosť (previazanosť) provízie, nákladov a hotových výdavkov potom znamenala to,

že ak nevznikol žalovanému nárok na províziu podľa čl. III bodu 1, bodu 4 zmluvy, a to aj podľa záverov
krajského súdu nevznikol, tak zákonite nevznikol ani nárok na náklady a hotové výdavky, ktoré mali
väzbu na províziu. Krajský súd poukazuje na čl. III bodu 3 zmluvy, ktorý hovorí o minimálnych nákladoch
a hotových výdavkov, ktoré majú činiť 15 % z celkovej sumy stanovenej a schválenej provízie, avšak
táto mala byť určená podľa čl. III bodu 1 zmluvy ako 15 % zo skutočne poskytnutého bankového úveru,

ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak úver nebol poskytnutý, pretože nedošlo k uzavretiu
úverovej zmluvy, provízia nevznikla a ani nemohla byť určená ako provízia vo výške 15 % z poskytnutého
bankového úveru, preto nevznikol ani základ na náhradu nákladov a hotových výdavkov, ktorý mal byť
určený z provízie a tu sa napĺňa aj zákonné ustanovenie § 647 ods. 2 Obchodného zákonníka a to, že
nárok na úhradu nákladov spojených so sprostredkovaním vzniká popri provízii len, keď to bolo výslovne

dojednané a v pochybnostiach nárok na náhradu nákladov spojených so sprostredkovaním vznikne len
pri vzniku nároku na províziu. Práve čl. III bodu 4 zmluvy upravoval vznik nároku na províziu, len ak dôjde
k uzavretiu úverovej zmluvy medzi bankou ako veriteľom a žalobcom ako záujemcom (dlžníkom). Ak k
uzavretiu zmluvy nedošlo, nevznikol nárok na províziu, a tým zákonite ani nárok na úhradu nákladov a
hotových výdavkov. Žalovaný nepreukázal, že má voči žalobcovi nárok na náhradu nákladov a hotových

výdavkov voči žalobcovi. Na druhej strane žalobca preukázal, že využil možnosť danú zmluvou, túto
vypovedal, preto ak poskytol žalovanému zálohu 4.500 Eur, tak pri zániku zmluvy výpoveďou túto
oprávnene žiadal vrátiť.Krajský súd uvádza, že žalovaný nepreukázal nárok na províziu, ani podľa čl. III bodu 8
uzavretej zmluvy, pretože tento konkrétny článok III bodu 8 zmluvy rieši štádium podpísania úverovej
zmluvy, tj. keď v rámci sprostredkovania žalovaným tu už bude pripravený návrh na uzavretie zmluvy a

žalobca nebude mať záujem o jej podpísanie. K takémuto štádiu v danej sporovej veci nedošlo, keďže
nebolo preukázané, že by bol pripravený takýto návrh úverovej zmluvy k jej podpísaniu. Žalovanému
nevznikol nárok na náhradu nákladov a hotových výdavkov ani podľa čl. III bodu 8 zmluvy, keďže
opätovne aj v tomto dotknutom článku III bodu 8 zmluvy sa náklady a hotové výdavky odvíjali od celkovej
provízie a tá podľa čl. III bodu 1 zmluvy mala byť 15 % zo skutočne poskytnutého bankového úveru,

ktorý poskytne banka žalobcovi ako záujemcovi. Ak nebol preukázaný základ pre náhradu nákladov a
hotových výdavkov, tj. vznik nároku na províziu, tak zákonite nevznikol ani nárok na náhradu nákladov a
hotových výdavkov pre žalovaného. Krajský súd opätovne poukazuje na znenie článku III bodu 8 zmluvy,
podľa ktorého provízia prichádzala do úvahy za zmluvne dohodnutých iných podmienok, ktoré sa v danej
veci nenaplnili. Išlo o podmienku, že žalobca ako záujemca nebude mať záujem o podpísanie úverovej
zmluvy a nebude o tom včas informovať žalovaného. V danej veci nebolo žalovaným preukázané

uvedené štádium, tj. že malo dôjsť už k podpísaniu úverovej zmluvy a žalobca z akýchkoľvek dôvodov
prestal mať záujem o jej podpísanie, resp. že žalobca by odmietol podpísať úverovú zmluvu. V danej
veci žalobca len využil spôsob ukončenia zmluvy výpoveďou, ktorú možnosť mu dala zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným, tj. samotný žalovaný v zmluve ním pripravenej, keď podľa čl. IV bodu 2
písm. b) uzavretej zmluvy žalobca výpoveďou bez uvedenia dôvodu ukončil zmluvu, a to výpoveďou zo

dňa 09.08.2013. Vzhľadom k takémuto zmluvne dohodnutému spôsobu zániku zmluvy, potom uvedený
stav nemožno stotožňovať s článkom III bodu 8 zmluvy, ktorý vychádza z úpravy iných podmienok a
inej situácie, a tak ako správne uviedol okresný súd, pri využití spôsobu ukončenia zmluvy žalobcom
podaním výpovede, žalobca za tejto odlišnej situácie nemal povinnosť osobitne informovať žalovaného
o tom, že už nemá záujem o úverovú zmluvu.

Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam, preto okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu
vyhovel. Pokiaľ aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 266 ods. 5
Obchodného zákonníka, tak táto skutočnosť v komplexnosti celého právneho posúdenia vykonaného
okresným súdom, sa nedotkla vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Okresný súd poukázal

na rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré upravujú zmluvu o sprostredkovaní tak, ako
tieto v citácii uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a tieto boli podstatné a rozhodné pre právne
posúdenie okresným súdom, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované, aplikované na zistený
skutkový stav, preto nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. K tomuto nesprávnemu
právnemu posúdeniu nemohlo dôjsť ani len odkazom na ust. § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka,

keďže rozhodujúce bolo znenie uzavretej zmluvy a aplikácia zákonných ustanovení upravujúcich zmluvu
o sprostredkovaní, ktoré uviedol okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Ak nebolo preukázané, že
by na strane žalovaného vznikol nárok na províziu a nebolo preukázané, že by žalovanému vznikol nárok
na náhradu nákladov a hotových výdavkov, tak potom v prípade ukončenia zmluvy medzi žalobcom a
žalovaným, a to výpoveďou žalobcu, bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú platbu 4.500 Eur

spolu s príslušenstvom, ktorá poskytnutá platba žalobcom žalovanému nebola krytá ani nárokom na
províziu, ani nárokom na náhradu nákladov a hotových výdavkov. Pokiaľ okresný súd žalobe žalobcu
vyhovel,takjehorozhodnutiebolovecnesprávneakrajskýmsúdompotvrdenépodľa§219ods.1O.s.p..

K úplnosti krajský súd uvádza, že v súvislosti so zhodnoteniami vykonanými krajským súdom v

odvolacom konaní, sa odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1
Cdo/147/2011 z 25.4.2012 v zmysle ktorého ...“odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa a tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

Rozhodnutím okresného súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože na riadne
zistený skutkový stav okresný súd aplikoval rozhodné zákonné ustanovenia hmotného práva a to ust.
§ 642 a nasledujúce Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o sprostredkovaní. Bol vyvodený
okresným súdom správny názor. Ak nevznikne nárok na províziu, čo v danom prípade v zmysle vyššie
uvedeného nevznikol, tak nevznikne ani nárok na náhradu nákladov, pričom iné výslovne dohodnuté

nebolo. K vecnej správnosti záverov okresného súdu zostal bez vplyvu aj zátvorkový odkaz na ust. §
266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Krajský súd preto rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.Krajský súd vo výroku svojho potvrdzujúceho výroku vyslovil, že o trovách odvolacieho konania
rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p., keďže okresný súd pri rozhodovaní o trovách
prvostupňového konania aplikoval ust. § 151 ods. 3 O.s.p., tj. že o nich rozhodne samostatným

uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.