Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2014

Súd: Okresný súd Bánovce n/B
Spisová značka: 6C/226/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204624
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBN:2014:3212204624.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní pred sudcom JUDr. Radoslavom Svitanom, PhD.,
v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, právne zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu s a z a m i e t a .

Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou dňa 27.9.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu

175,- eur z titulu majetkovej škody a sumu 885,12 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému Y. G., ktorá mu vznikla zo zmluvy o
úvere. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len "exekučný súd") o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po udelení poverenia súdnemu exekútorovi podal žalobca
(oprávnený v exekučnom konaní) návrh na zmenu exekútora. Povinnosťou exekučného súdu bolo

rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho doručenia súdu. Exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, čo žalobca považuje za
nesprávny úradný postup exekučného súdu v rozpore s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
Žalobca tvrdí, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene
exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nesprávnym úradným postupom exekučného súdu bola
žalobcovi spôsobená majetková škoda a aj nemajetková ujma. Majetková škoda v uplatnenej výške 175

eur predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu pri správe a
udržateľnostipohľadávkyvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdneho
exekútora a rozhodnutím o ňom, konkrétne na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému (suma 70 eur), na udržiavanie a správu informačného
systému (suma 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom (suma
50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, výdavky

spojené s ich vyhotovením, poštovné a telekomunikačné výdavky spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde (suma 15 eur). Žalobca pristúpil k podaniu návrhu na zmenu
súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy,žalobca mal odôvodniteľné podozrenie vzniku škody na jeho strane. Keďže exekučný súd zostal aj
po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať žalobca
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora

a ďalších účastných orgánov - to predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky žalobcom.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vníma žalobca ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,

ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym
postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a
účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené
záujmy žalobcu rizikám zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolventnosti povinného. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy

spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších

plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu,
ale aj na strane majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, sumu cca. 663,88 eur (20 000 Sk) za rok
omeškania, teda 55,32 eur za mesiac, ktorá zodpovedá doktríne Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť a zaviazať
žalobcu, aby jej nahradil trovy konania. Poukázala na to, že v žalobe nie sú uvedené relevantné
údaje týkajúce sa exekučnej veci (spisová značka, dátumy a pod.) a nie je ani jasný titul uplatneného
nároku, keď žalobca si na jednej strane uplatňuje nárok z dôvodu "nezákonného konania" v podobe

nerozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Podľa žalovanej všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a toto
právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Podľa žalovanej nárok na súde bol uplatnený
predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Okrem toho žalobca nedoplnil žiadosti o predbežné prerokovanie nároku o žiadané

informácie týkajúce sa výšky škody, kedy sa o škode dozvedel, či podával sťažnosti na prieťahy,
neposkytol žiadnu súčinnosť, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu
škody, a preto nárok žalobcu nepovažuje žalovaná za predbežne prerokovaný. Žalovaná ďalej uviedla,
že v praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších

trov a na zaslanie exekútorského spisu. Žalovaná pripustila, že v niektorých prípadoch, keď pôvodný
exekútor neposkytol súdu potrebnú súčinnosť, nemohol exekučný súd objektívne rozhodnúť v 30-dňovej
lehote. Ak však exekučný súd nekonal o návrhu na zmenu exekútora a oprávnený v tejto súvislosti
nepodalpredsedovisúdusťažnosťnaprieťahyvkonaní,takzanedbalsvojupreventívnupovinnosťpodľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Okrem

toho žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktoré konštatuje, že
nedodržanie lehôt, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, sa nepovažuje automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu,
nečinnosť žalobcu a nevyhnutnosť vykonať pred resp. súčasne s rozhodnutím ďalšie úkony (výzva na

vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie
jeho exekučného spisu súdu a jeho zaslanie novému exekútorovi), nemožno nerozhodnutie o návrhu na
zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny
úradný postup. Žalovaná zároveň poukázala na ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, zktorých je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora.Toznamená,ževsúvislostisnerozhodnutímvlehotenemohlodôjsťkvznikužiadnej
materiálnej škody, pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal

poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 (v znení účinnom od 1.1.2013) žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v existencii
prieťahov. Žalobca nepreukázal vznik a ani výšku materiálnej škody, neuviedol, či predmetné vecné
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne
uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že
by sa mala poskytovať náhrada škody v peniazoch. Napokon žalovaná poukázala na aspekt dobrých
mravov. Podľa žalovanej je žalobca vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu škody voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite, považuje žalovaná jeho postup za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na 12.2.2014, na ktoré sa účastníci a ich zástupcovia nedostavili.

Zástupkyňa žalovanej svoju neúčasť ospravedlnila a súhlasila, aby súd pojednával v jej neprítomnosti.
Žalobca doručil súdu e-mailom dňa 11.2.2014 žiadosť o zrušenie pojednávania označenú ako "návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu". V tomto podaní zopakoval svoje tvrdenie uvedené už v žalobe, že podľa neho sú dané
dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Ďalej uviedol, že mu

bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak s týmto rozhodnutím nesúhlasí a z dôvodu dosiahnutia
ochrany svojich práv podal sťažnosť na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Preto žalobca navrhol, aby
súd zrušil nariadené pojednávanie a súčasne aby prerušil toto konanie do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Keďže o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v tejto veci už Krajský súd
v Trenčíne právoplatne rozhodol a keďže v novej námietke zaujatosti žalobca neuvádzal žiadne nové
dôvody na vylúčenie konajúceho sudcu, o jeho námietke súd nerozhodoval.

Pokiaľ ide o opakovaný návrh žalobcu na prerušenie konania, súd k tomu uvádza, že o rovnakom
návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Keďže však Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.) neupravuje výslovne postup v prípade podania návrhu na prerušenie konania s rovnakým
obsahom ako ten, o ktorom už bolo v tom istom konaní rozhodnuté (na rozdiel od výslovnej úpravy
opakovane podanej námietky zaujatosti, na ktorú sa neprihliada), súd považoval za potrebné o novom

návrhu žalobcu na prerušenie konania opätovne rozhodnúť. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu
však tentoraz súd nerozhodol samostatným uznesením a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť
takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu, že o rovnakom návrhu na prerušenie konania bolo už v
minulosti v tom istom konaní právoplatne rozhodnuté a podľa názoru tunajšieho súdu odvtedy nedošlo k
žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by sa mohlo (na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť

inak. Napokon aj v prípade, ak by mal odvolací súd iný názor, takáto procesná situácia by bola ľahko
reparovateľná tak, že by odvolací súd zrušil resp. zmenil výrok rozhodnutia o návrhu žalobcu na
prerušenie konania a súčasne by zrušil ostatné výroky rozsudku. Aj keď O.s.p. nemá výslovnú úpravu o
opakovaní rovnakých návrhov na prerušenie konania, treba vychádzať zo všeobecných zásad civilného
konania, najmä zo zásady účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konania (§ 6 O.s.p.). Súd si ctí

právo každého účastníka konania podávať akékoľvek procesné návrhy v súlade so zákonom, avšak na
druhej strane opakované podávanie tých istých procesných návrhov, pokiaľ nedošlo k zmene okolností,
možno považovať za zneužitie práva. Bolo by v rozpore s požiadavkou účinného a rýchleho súdneho
konania, ak by účastníci konania mohli opakovane podávanými procesnými návrhmi brániť ďalšiemu
postupu v konaní, v danom prípade ak by pred každým nariadeným pojednávaním mohli žiadať o

opätovné právoplatné rozhodnutie o tej istej procesnej otázke, a tak prakticky zmariť každé nariadené
pojednávanie. Podľa názoru tunajšieho súdu, ak už raz bolo o procesnej otázke nastolenej účastníkom
konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania) rozhodnuté, pričom súd zrušil prvé nariadené
pojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť tohto rozhodnutia, v prípade podania ďalšiehonávrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na právoplatnosť rozhodnutia o tomto návrhu a súd
sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v konečnom rozhodnutí (v rozsudku, samozrejme
s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia).

Súd dňa 11.2.2014 e-mailom informoval právneho zástupcu žalobcu, že nie sú dané dôvody na zrušenie
resp. odročenie pojednávania, keďže o námietke zaujatosti aj o návrhu na prerušenie konania bolo už
zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté.

Súd na pojednávaní oboznámil písomné podania účastníkov a vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov, a to znaleckého posudku znalca doc. JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana, PhD. č.
1/2013 a spisu Okresného súd Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4Er/799/2008, z neho najmä: žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, notárska zápisnica N
353/2003, NZ 12365/2003 (exekučný titul), zmluva o úvere, poverenie na vykonanie exekúcie, návrh
na zmenu súdneho exekútora, výzva súdu na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie, odpoveď

na výzvu súdu (vyjadrenie súdnej exekútorky s návrhom na zastavenie exekúcie), uznesenie č. k.
4Er/799/2008-23. Súdu je z jeho činnosti známe, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo")
aj v tejto veci. Žiadosti žalobca podával v dňoch 23.4.2012, 25.5.2012, 30.5.2012 a 25.9.2012. Kópie
podanýchžiadostísúzaevidovanénaOkresnomsúdeBánovcenadBebravoupodsp.zn.Spr/843/2012.

Z vykonaného dokazovania zistil súd tento skutkový stav: Žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní
podal u súdnej exekútorky Bc. Márie Krasňanovej dňa 8.4.2003 návrh na vykonanie exekúcie. Súdna
exekútorka predložila exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
25.4.2003. Súd vydal dňa 28.5.2003 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdnu exekútorku Bc.

Máriu Krasňanovú. Oprávnený podal dňa 21.11.2010 návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný
súd dňa 8.12.2010 vyzval súdnu exekútorku na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie a
toto urgoval ďalšou výzvou z 21.2.2011. Súdna exekútorka sa vyjadrila podaním doručeným súdu
dňa 10.3.2011 tak, že navrhla exekúciu ako neprípustnú zastaviť. Súd uznesením zo dňa 28.3.2012
č. k. 4Er/799/2008-23 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnený podal proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, súčasne podal dňa 26.7.2012 návrh na prerušenie konania.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 27.12.2012 č. k. 19CoE/217/2012-50 odvolanie oprávneného
odmietol a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
nadobudlo právoplatnosť dňa 1.8.2012.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.12.2006 oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.12.2006 súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránenýchzáujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup
alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda

a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým
sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Súd najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Žalovaná namietala, že súd nie je v tomto
konaní oprávnený skúmať prieťahy v konaní. S týmto názorom sa súd nestotožnil a je toho názoru, že

právnym základom nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť aj nesprávny
úradný postup súdu, pričom tento môže spočívať aj v zbytočných prieťahoch v konaní. Pokiaľ sa
žalobca domáha náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní (či už v dôsledku nedodržania zákonnej 30-dňovej lehoty alebo v dôsledku iných prieťahov), je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu
tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom.

Jednouzpodmienokkonaniaonáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnym
úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15 zákona. V tejto veci bola podaná žaloba na súde
skôr, než uplynula lehota 6 mesiacov od prijatia písomnej žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody ministerstvom. V čase začatia konania teda nebola splnená podmienka na

súdne rozhodnutie o nároku, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom neuplynula lehota 6 mesiacov.
Ministerstvo však nárok žalobcu do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti neuspokojilo a táto lehota
uplynula skôr, než súd vo veci rozhodol. Námietku žalovanej o nesplnení podmienky predbežného
prerokovania nároku vyhodnotil súd ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu ide v tomto prípade o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu
konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a

ministerstvo v tejto lehote nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojilo. Tým bola splnená podmienka,
aby súd mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia.

Pokiaľ žalovaná namietala procesné nedostatky žaloby (najmä neuvedenie spisovej značky exekučného

konania, v ktorom mala byť žalobcovi spôsobená škoda), tak je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no
nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Žalobca uviedol v žalobe
rozhodujúce skutočnosti a z označenia exekučnej veci menom povinného a exekútorskou spisovou
značkou (EX) bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci žalobca svoj nárok odvodzuje. Taktiež
nebolo potrebné, aby žalobca predkladal listiny z exekučného spisu, keďže tento je spisom tunajšieho

súdu a všetky relevantné skutočnosti možno z neho zistiť. Na druhej strane však treba dodať, že ak by
žalobca bol uviedol spisovú značku, pod ktorou bola exekučná vec vedená na tunajšom súde, prispelo
by to k jednoduchšiemu a rýchlejšiemu vyhľadaniu a pripojeniu exekučného spisu. Neuvedenie spisovej
značky exekučného konania vzhľadom na vysoký počet podaní, ktoré podal žalobca v ten istý deň,
podstatne predĺžilo čas potrebný na "spárovanie" exekučných spisov so žalobami na náhradu škody.

Ak žalobca tvrdil, že nemohol uviesť spisovú značku, pod ktorou bola exekučná vec vedená na súde,
z dôvodu, že exekučný súd mu túto spisovú značku neoznámil, zjavne neuviedol pravdu, keďže v
exekučnej veci mu boli doručované písomnosti, z ktorých mu musela byť zrejmá aj spisová značka. V
akom úmysle, resp. z akej pohnútky tak žalobca resp. jeho právny zástupca konal, nie je v tomto konaní
podstatné.

Námietka žalovanej, že žaloba je zmätočná v tom, že nie je jasné, či žalobca svoj nárok odvodzuje
od nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní 30-dňovej zákonnej lehoty alebo v
prieťahoch v konaní, je neopodstatnená. Žalobca svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie
je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Žalobca svoj nárok v zásade vyvodzoval z toho, že rozhodnutím

súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty bolo porušené jeho
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené porušenie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, súd dospel k záveru, že k tomuto porušeniu nedošlo. Je pravda, že Exekučný

poriadok v ustanovení § 44 ods. 8 ustanovoval 30-dňovú lehotu pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu
súdneho exekútora. V danom prípade žalobca (oprávnený v exekučnom konaní) podal návrh na zmenu
súdneho exekútora na exekučnom súde dňa 21.11.2010. Exekučný súd o návrhu na zmenu súdneho
exekútora nielenže nerozhodol v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, ale nerozhodol o ňom vôbec.
Namiesto toho exekučný súd uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Ak sa v

priebehu exekučného konania objavili pochybnosti o prípustnosti exekúcie - a na okolnosti svedčiace o
možnej neprípustnosti exekúcie poukázala samotná súdna exekútorka -, exekučný súd bol povinný tieto
okolnosti preskúmať a rozhodnúť; ak exekučný súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú, konal správne, keď nerozhodoval o návrhu na zmenu súdneho exekútora,
ale rozhodol uznesením o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. V tomto konaní o

náhradu škody nemožno posudzovať zákonnosť rozhodnutia exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za
neprípustnúajejzastavení-totorozhodnutienebolodoterazzrušené,pretohotrebapovažovaťzavecne
správne (a žalobca ani nenamietal vecnú nesprávnosť tohto rozhodnutia). V tomto konaní o náhradu
škody ide o procesný postup exekučného súdu. Z tohto hľadiska konajúci súd považuje za správnypostup exekučného súdu v tom, že namiesto vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora vydal
rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie. Exekučný súd je totiž povinný
v každom štádiu exekučného konania (teda aj po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) skúmať, či

sú splnené podmienky na vykonanie exekúcie a pokiaľ tomu tak nie je, exekúciu zastaviť. Ak v danom
prípade po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora oprávneným exekučný súd dospel k záveru, že
exekúciu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť, potom nemožno aplikovať na takýto postup 30-
dňovú zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Ak totiž neboli
splnené podmienky na pokračovanie v exekúcii, nebol dôvod ani na zmenu súdneho exekútora. Keďže

sanadanýprípad30-dňoválehotanarozhodnutieonávrhunazmenusúdnehoexekútoranevzťahovala,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv žalobcu v dôsledku nerozhodnutia súdu v takejto lehote.

Konajúci súd konštatuje, že žaloba nesmerovala k preskúmaniu prípadných prieťahov v exekučnom
konaní spôsobených tým, že exekučný súd s omeškaním rozhodoval o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o jej zastavení. Konajúci súd je viazaný žalobou a z všeobecných formulácií, ktoré uviedol

žalobca v žalobe (rovnaké formulácie ako v množstve iných žalôb toho istého žalobcu, kde exekučný súd
skutočne rozhodoval o návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o nej po zákonom stanovenej
30-dňovej lehote) nie je možné dospieť k záveru, že by žalobca tvrdil, že exekučný súd porušil jeho práva
neskorým rozhodnutím o zastavení exekúcie. V celej žalobe sa návrh súdnej exekútorky na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú vôbec neuvádza, ani žalobca nepočíta ním tvrdené prieťahy v exekučnom

konaníoddoručeniatohtonávrhusúdnejexekútorky.Naopak,zcelejžalobyvyplýva,žežalobcanamieta
iba nerozhodnutie včas o návrhu na zmenu súdneho exekútora, o ktorom však v skutočnosti - ako už
bolo uvedené vyššie - exekučný súd za daných okolností správne nerozhodoval vôbec (vzhľadom na
zastavenie exekúcie).

Aj keby však konajúci súd zistil prieťahy v konaní na strane exekučného súdu, dospel k záveru, že
nie sú splnené predpoklady na priznanie náhrady škody, a to preukázanie vzniku škody, jej výšky a
príčinnej súvislosti medzi konaním (resp. nečinnosťou) exekučného súdu a vzniknutou škodou. V danom
prípade žalobca k vzniku a výške majetkovej škody nepredložil ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy.
Táto škoda ani nevyplýva z pripojeného exekučného spisu. Žalobca uplatňoval nárok v časti majetkovej

škody paušálnou sumou 175 eur skladajúcou sa zo štyroch zložiek, a to správa pohľadávky (70 eur),
správa informačného systému (40 eur), komunikácia s pôvodným exekútorom (50 eur) a vyhotovenie
a zaslanie urgencií (15 eur) bez uvedenia spôsobu výpočtu jednotlivých zložiek tejto paušálnej sumy a
bez akýchkoľvek dôkazov o správnosti takéhoto určenia paušálnej sumy. Takéto paušalizovanie výšky
škody nie je možné akceptovať - v zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom

paušálne sumy uvádzané žalobcom nepredstavujú ani skutočnú škodu (tú by musel žalobca presne
vyčísliť) ani ušlý zisk. Neobstojí tvrdenie, že skutočnú škodu nie je možné vyčísliť resp. je to možné len s
nepomernými ťažkosťami. Ak má byť žalovaná zaviazaná na náhradu škody, musí byť výška tejto škody
presne vyčíslená. Ak žalobca nepredložil dôkazy k vyčísleniu skutočnej škody resp. ušlého zisku, potom
neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku ním tvrdenej škody. Rovnako žalobca nepredložil ani

nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie príčinnej súvislosti medzi omeškaním súdu a ním tvrdenou
škodou, teda že práve kvôli tomuto omeškaniu súdu mu vznikla škoda práve vo výške 175 eur a že
inak by žalobcovi ním tvrdené náklady nevznikli. Časť vyčíslenej majetkovej škody mala žalobcovi
vzniknúť administráciou listín a komunikáciou s pôvodným exekútorom a časť na administratívne
spracovanie textov v súvislosti s urgenciami exekučného súdu. Žalobca však nepredložil ani neoznačil

konkrétne listiny, ktorými urgoval exekučný súd alebo ktoré boli z jeho strany vyhotovené a adresované
pôvodnému exekútorovi. Pripojený exekučný spis neobsahuje žiadnu urgenciu zo strany oprávneného,
ani len žiadosť o informáciu o stave rozhodovania exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Súd ďalej uvádza, že do rozhodnutia exekučného súdu o zastavení exekúcie bol pôvodný exekútor
povinný naďalej riadne vykonávať úkony v exekučnom konaní. Žalobca len vo všeobecnej rovine uviedol
stratu dôvery v pôvodného exekútora a podozrenie zo vzniku škody na jeho strane, nepreukázal však
a ani neuviedol nijaké konkrétne pochybenie pôvodného súdneho exekútora, v dôsledku ktorého by
žalobcovi vznikla škoda. Teda nebolo nijakým spôsobom preukázané, že žalobcovi vznikla akákoľvek

škoda v príčinnej súvislosti s konaním resp. nečinnosťou exekučného súdu.

Súd by nemohol priznať žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takúto náhradu
by bolo možné žalobcovi priznať v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva bynebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Žalobca však nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal
preukázať, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva by nebolo dostatočným zadosťučinením.

Súd je toho názoru, že takéto konštatovanie, pokiaľ by sa ho žalobca bol domáhal, by bolo
postačujúcimzadosťučinenímprežalobcu.Vdanomprípadesavšakžalobcanedomáhalanisamotného
konštatovania existencie prieťahov v exekučnom konaní, ani konštatovania porušenia jeho práva na
prejednanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov (domáhal sa toho, aby súd medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalovanému, pričom však -

akobolouvedenévyššie-nepreukázalvznikškody,jejvýškuanipríčinnúsúvislosť).Okremtohožalobca
nepreukázal ani samotnú existenciu nemajetkovej ujmy. Ani v tomto prípade neobstojí paušalizovaná
suma náhrady vo výške 663,88 eur za rok prieťahov, keďže je potrebné (najmä pri právnických osobách)
prihliadať na význam sporu pre žalobcu (v tomto prípade je žalobca právnická osoba poskytujúca veľké
množstvo úverov). Ak žalobca uvádzal, že márnym plynutím času boli ohrozené jeho očakávania, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík zániku

povinného, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a insolventnosti povinného, a ďalej
uvádzal (bližšie nešpecifikovanú) hospodársku stratu na strane žalobcu a na strane jeho majiteľov,
súd k tomu uvádza, že žiadna z uvedených okolností, ak by ich aj žalobca bol preukázal (čo však
neurobil),byneboladôvodomnapriznanienemajetkovejujmy,pretoževšetkytietookolnosti-akbykním
skutočne došlo - by predstavovali majetkovú (nie nemajetkovú) ujmu, ktorú je potrebné presne vyčísliť

(čo žalobca takisto neurobil), nie nemajetkovú ujmu. Samotné riziko, že (iba potenciálne) môže dôjsť k
zániku povinného či k zmareniu účelu exekučného konania sa týka každého exekučného konania, bez
ohľadu na to, či v ňom koná jeden alebo druhý súdny exekútor (ako už bolo vyššie uvedené, nezákonné
či nesprávne konanie pôvodného súdneho exekútora žalobca nepreukázal a ani netvrdil). Ani pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti (frustrácia, neistota, nedôvera), ako na ne odkazoval žalobca, nie

sú relevantné pre konštatovanie nemajetkovej ujmy právnickej osoby a pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že
táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a plány, toto žalobca nijako nekonkretizoval
ani nepodložil žiadnymi dôkazmi.

Žalovaná považovala nárok žalobcu za nepreukázaný aj z iného dôvodu, a to z dôvodu nepreukázania

ani jednej zo skutočností uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od
1.1.2013. Aj z tohto hľadiska by síce bol nárok žalobcu nedôvodný, no podľa názoru súdu nemožno
toto ustanovenie v danej veci aplikovať, keďže žalobca svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť
uvedené ustanovenie. Aj keď sa uvedené ustanovenie javí byť procesného charakteru a novela zákona,
ktorou bolo zavedené, nemá žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho použiť, pretože súd by to

považoval za retroaktívne aj vo vzťahu k vecnému posúdeniu nároku žalobcu, keďže tento sa svojho
nároku na náhradu škody začal domáhať v čase, keď uvedené ustanovenie nebolo ešte účinné, a teda
nebolo ešte povinnosťou žalobcu podávať sťažnosť na prieťahy v konaní, prípadne iným, v citovanom
ustanovení uvedeným spôsobom preukazovať základ svojho nároku na náhradu škody.

Žalobca založil do jedného z konaní v obdobnej veci (6C/109/2012) znalecký posudok č. 1/2013
vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. Súd oboznámil uvedený znalecký
posudok aj v tomto konaní, hoci žalobca nepredložil jeho kópiu, naopak v sprievodnom liste z 2.9.2013
výslovne uviedol, že v každom konaní predloží podrobnú právnu argumentáciu založenú na tomto
znaleckom posudku, čo napokon v tomto konaní neurobil. Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý

by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru právnych
vzťahov k cudzine, odvetvia európskeho práva za účelom zistenia, či je právom Európskej únie
zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, boli rozhodované rozhodcom
alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Akákoľvek odpoveď na takto položenú otázku
však nemá význam pre toto konanie, pretože v danom prípade bola exekučným titulom notárska

zápisnica, nie rozhodcovský rozsudok.

Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal žalobca v tejto veci podať, vyplýva, že žalobca mienil v tomto konaní
navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému
postupu súdu. Žalobca však v tomto konaní takýto dôkaz nenavrhol, no napriek tomu súd konštatuje,

že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z
uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom
nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučnýspis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas
vykonávania jednotlivých úkonov.

Keďže žaloba bola nedôvodná už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o
právnom základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom.

Na pojednávaní súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej
priznal náhradu trov konania, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže žalovaná

trovy konania nevyčíslila v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú,
rozhodol súd, že jej náhradu trov konania nepriznáva, keď v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný
výrokom o prisúdení náhrady trov konania vyhláseným na pojednávaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie písomne na Okresný súd Bánovce nad Bebravou
do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach

(označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, dátum, podpis) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží,

súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodovalvylúčenýsudcaalebobolsúdnesprávneobsadený,ibaženamiestosamosudcurozhodoval
senát,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
- sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali,
- odvolacím súdom má byť schválený zmier;
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností;

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.