Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. október 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/6/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI:

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov, v 1. rade: V. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., M. P. L. XX,
v 2. rade: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., M. P. L. XX, v 3. rade: R. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., M.
P. L. XX, v 4. rade: L. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., M. P. L. XX, žalobcovia v 2. až. 4. rade zastúpení
zákonnou zástupkyňou žalobkyňou v 1. rade, všetci právne zastúpení JUDr. Vladimírom Zeleňákom,
advokátom so sídlom Košice, Letná 45, proti žalovanému: B. P., s.r.o., so sídlom U., Q. XX, IČO: 36 474

967, právne zastúpenému JUDr. J. Hajdukom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou, Štúrova 101,
za účasti vedľajšieho účastníka Sociálna poisťovňa Q., IČO: 30 807 484, o poskytnutie náhrad z dôvodu
pracovného úrazu s následkom smrti, o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 14C/274/2004-194 zo dňa 14.10.2010 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok súdu prvého stupňa a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že žalovaný zodpovedá za pracovný úraz s
následkom smrti, ktorý utrpel nebohý F. F., nar. X.X.XXXX v rozsahu 50%. Zároveň vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za jednoznačne
preukázané, že žalovaný utrpel smrteľný pracovný úraz pri plnení pracovných povinností u svojho
zamestnávateľa t.j. u žalovaného, u ktorého bol v čase úrazu v pracovnom pomere. Je teda nesporné,

že sa v danom prípade jedná o pracovný úraz, čo uznal aj žalovaný, ale podľa jeho názoru sa úplne
zbavil zodpovednosti z dôvodu, že jedinou príčinou vzniku škody vzniknutej pri tomto pracovnom
úraze bolo porušenie právnych predpisov zo strany zamestnanca (nebohého). Súd prvého stupňa
poukázal na to, že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, ktorý sa
môže celkom zbaviť zodpovednosti iba vtedy, ak jednoznačne a nepochybne preukáže, že
jedinou príčinou vzniku škody bola iba tá skutočnosť, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením

porušil právne (bezpečnostné) predpisy. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa môže
byť len nespochybniteľne preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej
súvislosti so vznikom škody, pričom dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na strane
zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že zamestnanec zavinene porušil právne predpisy a to bolo
zároveň jedinou príčinou vzniku škody. Zároveň poukázal na to, že pri plnom zbavení sa zodpovednosti
musí zamestnávateľ dokázať zavinenie zamestnanca, ktoré sa nepredpokladá. V danom prípade však

nebolojednoznačneanespornepreukázané,abyjedinoupríčinouvznikuškodybolozavinenéporušenie
bezpečnostných predpisov, aj keď právny zástupca žalovaného poukázal na to, že v konaní tunajšieho
súdu (sp. zn. 16C/218/2005) to malo byť jednoznačne preukázané. V tejto súvislosti poukázal na to, že z
odôvodnenia tohto rozsudku síce vyplýva, že dôkazné prostriedky svedčia pre zavinenie poškodeného,
avšak bez ďalšieho nemožno konštatovať, že zavinenie poškodeného bolo jedinou príčinou vzniku
škody. Žalovaný počas celého konania iba tvrdil, že porušenie bezpečnostných predpisov bolo jedinou

príčinou vzniku škody, avšak túto skutočnosť nepreukázal žiadnym iným spôsobom. Ani z výsluchusvedkov, ktorí boli vypočutí v konaní sp. zn. 16C/218/2005, sa nepodarilo zistiť, čo bolo skutočnou
príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu, aj keď možno konštatovať aký bol pravdepodobný
priebeh úrazového deja. Podľa názoru súdu musel existovať určitý dôvod, pre ktorý nebohý išiel k stroju

a vykonával tam určitú činnosť, avšak vzhľadom na to, že poškodený zomrel a nebol tam prítomný
žiadny iný svedok, túto skutočnosť sa nepodarilo objasniť, čo však nemôže byť v celom rozsahu na
ujmu nebohého, resp. žalobcov. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by napr. bola na pracovisku s
poškodeným nejaká iná osoba, ktorá by súdu svedeckou výpoveďou potvrdila, že ku vzniku pracovného
úrazu došlo výlučne v dôsledku zavineného porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci zo strany poškodeného, tak v tomto prípade by bolo teoreticky možné konštatovať, že
jedinou príčinou vzniku škody bolo práve porušenie týchto predpisov a zamestnávateľ by sa mohol úplne
vyviniť. Takáto skutočnosť však zo strany žalovaného, na ktorom je dôkazné bremeno preukázania tejto
skutočnosti, preukázaná nebola, preto súd vychádzal z ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka
práce, teda že poškodený síce porušil bezpečnostné predpisy, avšak nebolo preukázané, aby toto
porušenie bolo jedinou príčinou vzniku škody, ale bola to len jedna z príčin vzniku škody.

Právny zástupca žalovaného v súvislosti s rozhodnutím Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C/218/2005
poukázal na to, že súd je v tomto konaní týmto rozhodnutím viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p.. Dôvodil,
že týmto rozhodnutím nie je viazaný, navyše v prejednávanej veci súd rozhodoval o návrhu žalobcov, že
za predmetný pracovný úraz zodpovedá žalovaný v celom rozsahu (100%), pričom súd síce túto žalobu
zamietol, teda rozhodol, že žalovaný nezodpovedá v celom rozsahu (100%), čo avšak neznamená, že

zodpovednosť žalovaného tu nie je vôbec daná a že žalovaný nezodpovedá v nižšom rozsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, preto súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že
zamestnávateľ, teda žalovaný zodpovedá za smrteľný pracovný úraz, ktorý utrpel nebohý F. F. dňa
XX.XX.XXXX v rozsahu 50%. Pri určení tohto percentuálneho podielu vychádzal z toho, že žalovaný sa
nemôže úplne zbaviť svojej zodpovednosti s ohľadom na to, že v predmetnej veci sa jedná o pracovný

úraz, ku ktorému nepochybne došlo pri plnení pracovných povinností, avšak na druhej strane je taktiež
zrejmé, že nebohý z nejakých nezistených príčin porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdraviapripráci,apretodošloksmrteľnémupracovnémuúrazu.Súdtedavychádzalztoho,ževzhľadom
na okolnosti tohto prípadu by mala byť miera zodpovednosti zamestnávateľa (žalovaného) a miera
spoluzavinenia poškodeného (nebohého) rovnaká.

Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 195 a § 196 Zákonníka práce, ust. § 14
ods. 1 písm. c/ zákona č. 330/1996 Z. z., ust. § 120 ods. 1 prvá veta O. s. p. a ust. § 135 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť
tak, že žalovaný nezodpovedá za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý utrpel nebohý F. F., nar.
XX.XX.XXXX v žiadnom rozsahu. Namietal nesprávne skutkové vyhodnotenie a nesprávny právny

záver súdu prvého stupňa. Skutočnosť o úplnom zbavení sa zodpovednosti za pracovný úraz vyplýva z
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16C/218/2005-292 zo dňa 28.10.2008 v spojitosti s rozsudkom
Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/44/2009 zo dňa 10.06.2009. V konkrétnom prípade však práve
naopak dôkazné prostriedky svedčia práve pre zavinenie F. F.. Je pravdou, že úrazový dej nikto nevidel
a nebol ani technický vizuálne zaznamenaný. Zo záznamov o prevádzke stroja, z toho že v čase,

keď bol medzi jeho valce F. F. stiahnutý bol stroj v prevádzke vypol ho až nadriadený F. F. A. Q., z
lokalizácie tela postihnutého je však možné predpokladať priebeh úrazového deja ako k nemu dospeli
orgány činné v trestnom konaní, Inšpektorát bezpečnosti práce aj súdom ustanovený znalec. F. F.
počas prevádzky prvej formátovacej píly dokončovacej linky, ktorá pracovala v režime plnej automatiky
podlezením pod valce dopravníka mal úmysel očistiť podávacie valce formátovacej píly, na ktorých

boli nanesené čiastočky prachu, ktoré spôsobovali odtlačky na povrchu finálneho výrobku. Pri tejto
činnosti sa mu spolu s prichádzajúcou doskou dostal rukáv medzi podávacie valce stroja, ktoré ho
vtiahli do vnútra stroja a následne usmrtili. F. F. nebol zamestnanec, ktorý by u žalovaného pracoval len
krátko, čo by mohlo znamenať, že ešte nemal osvojené náležité pracovné postupy. Práve naopak, bol
zamestnancom v pracovnom pomere u žalovaného od 01.03.2010. V pracovnom zaradení však už 15

rokov. Z výsluchu jeho nadriadeného A. Q. vyplynulo, že bol k pracovným postupom zaškolený. Ostatní
zamestnanci, ktorí pracujú v tom istom zaradení, zhodne potvrdili, že k pracovným postupom na linkeboli tiež zaškolení. O tom, že bol riadne školený aj F. F. svedčia záznamy v jeho zápisníku bezpečnosti
práce. Súd prvého stupňa sa stotožnil so závermi uvedenými v protokole Inšpektorátu bezpečnosti
práce, v ktorom je uvedené, že zo strany F. F. došlo k porušeniu ust. § 14 ods. 1 písm. c/ zákona č.

330/1996 Z. z.. Skutkové predpoklady pre takéto závery vyplývajú aj zo znaleckého posudku Ing. T.
U., aj z ostatných dôkazov, ktoré súd v konaní vykonal, tak, ako sú uvedené v odôvodnení rozsudku.
Súd prvého stupňa nerešpektoval ani ust. § 159 O. s. p. Uvedené ustanovenie upravuje aj to, že výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov aj pre všetky orgány. Záväznosť a nezameniteľnosť
rozhodnutia spôsobujú tzv. prekážku právoplatného rozhodnutia veci, t. j. že o tejto veci, o ktorej sa už

právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne
bisinidem.Vobidvochkonaniachideotenistýpracovnýúraz,medzitýmiistýmiúčastníkmikonania,kde
už bolo rozhodnuté právoplatne. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie len listinnými dôkazmi, kde je
upravený postup vykonaného dokazovania v zmysle § 129 O. s. p. Nevykonal dokazovanie výsluchom
svedkov, ani výsluchom znalcov. Vychádzal len z listinných dôkazov, t. j. z obsahu spisu súdu prvého
stupňa. Je preto v rozpore s ust. § 132 O. s. p. vyhodnotenie dôkazov, keďže dospel k úplne inému

skutkovému záveru, než to vyhodnotil súd v konaní, z ktorého dôkazov v súčasnom konaní vychádzal. V
prvom spore totiž súd vykonával dokazovanie viacerými dôkazmi, svedkovia, znalci, odborné vyjadrenia.
Zákon nepripúšťa súdu ani v odvolacom konaní bez opakovania dôkazov, iba vyhodnotiť dôkazy, ako
to vyhodnotil súd prvého stupňa ( § 213 O. s. p. ). Ak je neprípustné pre odvolací súd inak vyhodnotiť
dôkazy,nežakohodnotilsúdprvéhostupňa,protiktorémusapodaloodvolaniebeztoho,žebyzopakoval

dôkazy,niejetomožnépripustiťvprvostupňovomkonaníinýmsúdom.Ajpretojeskutkovévyhodnotenie
situácie nesprávne, z ktorého vyplýva aj nesprávny právny záver.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobcovia. Zastávajú právny názor, že odvolanie žalovaného
je nedôvodné. Okrem už známych skutočností, žalovaný nenavrhol žiadne nové dôkazy, ktoré by
smerovali k preukázaniu z jeho strany, že jedinou príčinou vzniku pracovného úrazu s následkom

smrti poškodeného bolo iba zavinenie samotného poškodeného. Okresný súd v Prešove nepochybne
odôvodnil svoje rozhodnutie v rozsudku 16C/218/2005 strana 12 druhý odsek a strana 10 posledný
odsek, ktorým zamietol žalobu, že žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť, nakoľko nebolo
preukázané, že by žalovaný v celom rozsahu 100 % zodpovedal za škodu titulom úrazu, na následky
ktorého poškodený zomrel. Prvostupňový súd na strane 12 v treťom odseku odôvodnenia svojho

rozsudku ďalej poukázal na skutočnosť, že ak by žalobcovia mienili svojim návrhom rozhodnúť o
dvoch samostatných návrhoch, s ktorých osobitným by bol návrh na určenie, že úraz je pracovným
úrazom, v takom prípade by platilo to, že neexistuje naliehavý právny záujem o požadovanom určení
ak prebieha na Okresnom súde Prešov osobitné konanie o nároku žalobcov z úrazu, teda konanie
14C/274/2004, kde ide o konanie, v ktorom si súd prejudiciálne musí vyriešiť aj otázku základu nároku.

Skutočnými dôvodmi zamietnutia žalobného návrhu v konaní 16C/218/2005 bola skutočnosť, že v tomto
konaní súd rozhodoval rigorózne iba o petite, že za pracovný úraz F. F. by mal zodpovedať žalovaný v
rozsahu 100 %. Berúc do úvahy výsledky rozhodnutia Okresného súdu Prešov v konaní 16C/218/2005
a rozhodnutia Krajského súdu Prešov 3Co/44/2009 Okresný súd Prešov v konaní 14C/274/2004 sa
medzitýmnym rozsudkom zo dňa 14.10.2010 vyporiadal s prejudiciálnou otázkou základu uplatneného

nároku. Žalobcovia považujú toto rozhodnutie po právnej stránke ako aj vecnej za správne a spravodlivé.
Prvostupňový súd správne konštatuje, že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť
zamestnávateľa - žalovaného. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa však môže byť len
nespochybniteľne preukázané zavinenie zamestnanca. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti
je na strane zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že zamestnanec zavinene porušil právne predpisy a

že to bolo zároveň jedinou príčinou vzniku škody. V tomto rozsahu skutočne žalovaný neuniesol ťarchu
svojho dôkazného bremena. V odôvodnení prvostupňový súd správne poukázal na to, že v danom
prípade nebolo jednoznačne a nesporne preukázané, aby jedinou príčinou vzniku škody bolo zavinené
porušenie bezpečnostných predpisov. Prvostupňový súd vyslovil správny názor, že musel existovať
určitý dôvod, pre ktorý nebohý išiel k stroju a vykonával tam určitú činnosť. Avšak vzhľadom na to, že

poškodený zomrel a nebol tam prítomný žiadny iný svedok, túto skutočnosť sa nepodarilo objasniť,
čo však nemôže byť v celom rozsahu na ujmu nebohého, resp. žalobcov. Žalobcovia teda zastavajú
názor, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam
a po právnej a vecnej stránke vo veci rozhodol správne. Preto navrhli, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdil.Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Podľaust.§122ods.1O.s.p.,dokazovanievykonávasúdnapojednávaní,aknebolisplnenépodmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ust. § 125 O. s. p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci,
najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických
osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí
ho súd.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa riadne dokazovanie nevykonal. Zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 12.10.2005 vyplýva, že bol oboznámený obsah vyšetrovacieho spisu, a to
najmä závery znaleckého posudku znalcom z odboru strojárenstva na č. l. 44, ako aj šetrenie
Inšpektorátu bezpečnosti práce. Zároveň bol oboznámený obsah doterajších nárokov žalobkyne, pričom
účastníci konania vypočutí doposiaľ neboli. Dokazovanie nebolo vykonávané ani na pojednávaní dňa

12.05.2010, kedy nebol prítomný žalovaný a jeho právny zástupca. Na pojednávaní dňa 14.10.2010
bol oboznámený priebeh doteraz vykonaného dokazovania, prestúpil právny zástupca žalobcov, právny
zástupca žalovaného, zástupca vedľajšieho účastníka. Súd prvého stupňa oboznámil žalobu, jej prílohy,
žiadosť o poskytnutie náhrady zo dňa 30.01.2004, vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 27.12.2004,
vyjadrenie žalovaného zo dňa 10.01.2005, vyjadrenie žalobcov zo dňa 06.10.2005, zaslanie zoznamu

PU zo dňa 17.11.2003, uznesenie zo dňa 12.10.2005, odvolanie vedľajšieho účastníka ako aj žalobcov
voči tomuto uzneseniu, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 09.06.2006, ako aj ostatný obsah
spisu a obsah pripojeného spisu 16C/218/2005. Na to po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. vyhlásil
dokazovanie za skončené a udelil právo na záverečné prednesy.

Podľa ust. § 129 ods. 1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykonáva tak, že predseda senátu alebo samosudca

na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie.

Výsluch účastníka je podľa ust. § 125 O. s. p. jedným z radu do úvahy prichádzajúcich dôkazných
prostriedkov a musí byť hodnotený ako každý iný dôkaz s tým, že z logiky veci vyplýva, že ho nemožno
hodnotiť, pokiaľ nebol vykonaný.

Z obsahu spisu vyplýva, že výsluch žalobcov súd prvého stupňa vôbec nevykonal a za účastnícky
výsluch nemožno považovať ani prednes žalovaného na pojednávaní dňa 13.06.2005, pretože z č. l. 44
druhá strana v spise nevyplýva, kto vlastne za žalovaného mal vykonať prednes.

Skutkové zistenia súdu prvého stupňa neboli teda podložené procesne správnym dokazovaním, teda
dokazovaním vykonaným spôsobom, ktorý určuje zákon. Súd prvého stupňa teda nemal, ani nemohol

mať pre svoje právne závery žiadne podklady.

Možno prisvedčiť žalovanému, že súd prvého stupňa sa dopustil procesného pochybenia, keď bez
akéhokoľvek doplnenia a zopakovania dokazovania oboznámením dôkazov zo spisu 16C/218/2005
vyvodil opačný právny záver, teda že žalovaný zodpovedá za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý
utrpel nebohý F. F. v rozsahu 50 %.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 3 O. s. p. Súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku jepreukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasným prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia ( uvedené vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ).

Súd prvého stupňa si teda nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad na odlišné hodnotenie

dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. ako vo veci sp. zn. 16C/218/2005, preto sú jeho skutkové a na
ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a odvolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu
konania oprávnenie na ich hodnotenie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že v rozsudku súdu prvého stupňa, čo do odôvodnenia miery zavinenia
zamestnávateľa, teda že žalovaný zamestnávateľ zodpovedá za smrteľný pracovný úraz nebohého F. F.
v rozsahu 50 % chýba odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti takéhoto záveru. Konštatovanie

súdu prvého stupňa, že žalovaný sa nemôže úplne zbaviť svojej zodpovednosti s ohľadom na to, že
v predmetnej veci sa jedná o pracovný úraz, ku ktorému nepochybne došlo pri plnení pracovných
povinností aj to, že je zrejmé, že neboli z nejakých nezistených príčin, porušil predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a preto došlo k smrteľnému pracovnému úrazu sa javí
odvolaciemu súdu ako správne. Veta, v ktorej súd prvého stupňa odôvodňuje mieru zodpovednosti

tým, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu by mala byť miera zodpovednosti zamestnávateľ a miera
spoluzavinenia poškodenia rovnaká však nestačí na zistenie odvolacieho súdu, aký záver si sudca
urobilopravdivosti,činepravdivostitvrdenýchskutočností,vzhľadomnapoznatkyzískanézvykonaných
dôkazov ( zrejme preto, že dokazovanie nebolo vykonané riadne ).

K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že v danom

prípade sa nejedná o prekážku rozhodnutej veci ( res iudicata ), pretože vo veci 16C/218/2005
Okresného súdu Prešov bola predmetom konania žaloba o určenie, že úraz, ktorý sa stal zamestnancovi
F. F. na pracovisku žalovaného je pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný v rozsahu 100 %.
V konaní Okresného súdu Prešov 14C/274/2004 je predmetom konania úhrada nákladov na úpravu
hrobu a zriadenie pomníka a nákladov na ošatenie žalobkyni v 1/ rade, mesačnej náhrady na výživu

pozostalýchpočnúcod15.11.2003všetkýmžalobcomkaždémusamostatneajednorázovéodškodnenie
všetkým žalobcom samostatne. Teda v danom prípade ide o úplne iný spor. Aplikácia ust. § 159 O. s.
p. tak, ako to namieta žalovaný vo svojom odvolaní teda neprichádza do úvahy. Vo veci 16C/218/2005
bolo rozhodnuté, že žalovaný nezodpovedá za pracovný úraz v rozsahu 100 %, teda iný rozsah
zodpovednosti môže byť zisťovaný aj v tomto konaní. Na tom nič nemení, že ide o ten istý pracovný

úraz medzi tými istými účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa tak, ako bolo konštatované vyššie pochybil pri zisťovaní skutkového stavu veci, keď
v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ust. § 120 O. s. p., teda nevykonal dôkazy, ktoré mali slúžiť
k verifikácii právne významných skutočností predstavujúcich znak skutkových podstát aplikovateľných
právnych noriem. Na uvedené vady konania musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti. Súd

prvéhostupňamalmaťnazretelizabezpečeniespravodlivejochranyprávaprávomchránenýchzáujmov
účastníkov konania v zmysle ust. § 1 O. s. p. Teda mal vypočuť riadne účastníkov konania a vykonať
dôkazy tak, ako mu ukladá Občiansky súdny poriadok v ust. § 120 a nasledujúcich.

Keďže súd prvého stupňa takto nepostupoval, odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie postupom podľa ust. § 221 ods. 2 O. s. p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude vo veci riadne vykonať dokazovanie tak, ako mu to ukladá ust. § 120
a nasledujúce O. s. p., riadne svoje rozhodnutie odôvodniť podľa ust. § 157 O. s. p..

Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodne i o trovách odvolacieho konania podľa ust. § 224 ods.
3 O. s. p.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.