Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. apríl 2010

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 8C/1998/1999

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom JUDr. Denisom Vékonym v právnej veci navrhovateľa R. B., štátneho

občana Slovenskej republiky, bytom P. XXX. proti odporcovi E. B., štátnemu občanovi Slovenskej
republiky, obchodné meno E. B. - B. A S., bytom K. XXX,. miesto podnikania K. XXX,. IČO XXXXXXXX,.
v konaní zastúpenému JUDr. Z. T., advokátkou so sídlom v P. B., Ž. XX/XX,. o neplatnosť výpovede a
náhradu mzdy takto

r o z h o d o l :

I. Odporca je povinný zaplatiťnavrhovateľovimzduzaobdobieod21.4.2005do01.05.2005vsume
39,83 eur, za obdobie od 03.08.2005 do 31.12.2005 v sume 589,78 eur a za obdobie od 01.01.2006 do
31.01.2006 v sume 119,50 eur.

II. Návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 11.01.2000 do 20.04.2005 s a z

a m i e t a .

III. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 388,27 eur, do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že výpoveď daná mu odporcom listom zo dňa
30.6.1999 je neplatná a náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru vo výške 245.600,-
Sk.

O návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede rozhodol tunajší súd čiastočným rozsudkom
č.k. 8C/1998/1999-67 zo dňa 12.11.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne ako súdu
odvolacieho č.k. 17Co/39/2004-86 zo dňa 15.3.2005 a to tak, že určil, že výpoveď odporcu zo dňa

30.6.1999, doručená navrhovateľovi dňa 3.7.1999 je neplatná s tým, že o nároku na náhradu mzdy
a o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
21.4.2005.

Následne tunajší súd rozsudkom č.k. 8C/1998/1999-146 zo dňa 28. marca 2007 rozhodol tak, že
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 15.329,-Sk istiny do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Odporcovi ďalej uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 11.697,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z
odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že tunajší súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy len za obdobie

šiestich mesiacov, t.j. odo dňa 10.7.1999 do 10.1.2000, pričom vychádzal pri stanovení priemerného
zárobku v zmysle § 17 ods. 6 zák.č. 1/1992 Zb. z výšky minimálnej mzdy, ktorú považoval za priemernýzárobok navrhovateľa a ktorá v období od 1.4.1999 do 31.12.1999 bola vo výške 3.600,-Sk a od
1.1.2000 do 30.9.2000 bola vo výške 4.000,-Sk. Navrhovateľovi takto priznal náhradu mzdy za obdobie
od 10.7.1999 do 31.12.1999, t.j. za 5 mesiacov a 21 dní vo výške 20.439,-Sk (5 x 3.600 + 2.439) a

za obdobie od 1.1.2000 do 10.1.2000 vo výške 1.290,-Sk (4000 : 31 x 10), čo je spolu 21.729,-Sk,
z ktorej sumy odpočítal 6.400,- Sk, ktorú odporca preukázane navrhovateľovi zaplatil ako mzdu za
mesiace júl a august 1999. Vo zvyšnej časti, v ktorej navrhovateľ požadoval zaplatenie náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 6 mesiacov, súd návrh navrhovateľa podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamietol,
pretože navrhovateľ bol v období po skončení pracovného pomeru čiastočne zamestnaný, pracoval tiež

brigádnicky a bol aj vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie pre nespoluprácu.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 4Co/151/2007-162
zo dňa 30. októbra 2007 uvedený rozsudok tunajšieho súdu vo výroku, ktorým bol návrh v časti
prevyšujúcej zaplatenie 15.329,- Sk zamietnutý a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že pokiaľ
ide o náhradu mzdy rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľa, ktorého zmenu pripustil

uznesením zo dňa 5. mája 2006 tak, že suma 245.600,- Sk, ktorú navrhovateľ žiadal od odporcu zaplatiť
titulom ušlej mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, predstavuje sumu 15.200,-
Sk za rok 1999, za roky 2000, 2001, 2003 po 43.200,- Sk, za rok 2004 21.600,- Sk, za rok 2005 za dobu
9 mesiacov 32.400,- Sk a za mesiac január 2006 sumu 3.600,- Sk. Podľa odvolacieho súdu súd prvého
stupňa správne posúdil dôvody na zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov, keď vykonal

na okolnosti uvedené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce dokazovanie, z ktorého vyvodil správny záver o
tom, že navrhovateľ sa v uvedenom období jednak čiastočne zamestnal a v čase, keď bol evidovaný na
úrade práce, bol vyradený z evidencie pre nespoluprácu. Za nesprávny postup súdu prvého stupňa, pre
ktorý odvolací súd v napadnutej časti zrušil rozsudok prvostupňového súdu však odvolací súd považuje
tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v rámci uplatneného nároku na náhradu mzdy nediferencoval, že v

požadovanej sume 245.600,- Sk je zahrnutá i náhrada mzdy za dobu po rozhodnutí súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru. Nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného
pomeru podľa § 61 Zákonníka práce totiž patrí zamestnancovi len do právoplatnosti rozhodnutia súdu
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Po takomto rozhodnutí má už zamestnávateľ povinnosť
vyzvať zamestnanca, aby nastúpil do práce a má povinnosť mu prácu prideľovať. V prípade, že si

zamestnávateľtietopovinnostinesplní,mázamestnanecprávonanáhradumzdypodľa§130Zákonníka
práce, ktorú náhradu však už nemožno znižovať, pretože to žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje.
V predmetnej právnej veci rozhodnutie súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru navrhovateľa u
odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 21.4.2005. Navrhovateľ upraveným návrhom žiadal okrem iného
priznať náhradu mzdy aj za rok 2005, a to za dobu 9 mesiacov vo výške 32.400,- Sk a za mesiac január

2006 sumu 3.600,- Sk. Súd prvého stupňa

sa mal preto zaoberať aj náhradou mzdy po 21.4.2005, o ktorej sa rozhoduje na základe odlišných
podmienok a za splnenia predpokladov pre náhradu mzdy podľa § 130 Zákonníka práce. Súd prvého
stupňa však vec nesprávne právne posúdil , keď nárok na náhradu mzdy aj za obdobie po právoplatnom
rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru posudzoval podľa § 61 Zákonníka práce, a preto

nevykonal potrebné dôkazy. Z uvedeného dôvodu bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
zrušený.

Po uvedenom rozhodnutí odvolacieho súdu, kedy zostalo právoplatne rozhodnuté o náhrade mzdy
navrhovateľa za obdobie od 10.7.1999 do 10.1.2000, teda za obdobie 6 mesiacov nasledujúcich odo
dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predmetom konania zostáva

nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie po 11.1.2000, konkrétne v zmysle zmeny
návrhu navrhovateľa, ktorá bola pripustená rozhodnutím tunajšieho súdu č.k. 8C/1998/1999-133 zo
dňa 05. mája 2006 pomerná časť sumy 1.433,97 /43.200,- Sk/ pre rok 2001 za obdobie od 11.1.2000
do 31.12.2000, za rok 2003 suma 1.433,97 eur /43.200,- Sk/, za 6 mesiacov roku 2004 suma 716,98
eur /21.600,- Sk/, za 9 mesiacov roku 2005 suma 1.075,48 eur /32.400,- Sk / a za mesiac január 2006

suma 119,50 eur /3.600,- Sk/.

Aj vzhľadom na vyššie uvedený právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí
bolo potrebné zostávajúce uplatnené nároky navrhovateľa na náhradu mzdy diferencovať z hľadiskadňa 21.4.2005, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie tunajšieho súdu o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu. Z tohto dôvodu je potom rozhodujúca časová špecifikácia
nároku navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov roku 2005. Navrhovateľ uviedol, že

sa jedná o obdobie roku 2005, kedy nebol brigádne zamestnaný. Z dohody o vykonaní práce zo
dňa 2.5.2005, ktorú ako listinný dôkaz vykonal súd ešte na pojednávaní dňa 20.2.2006 vyplynulo, že
navrhovateľ bol v roku 2005 zamestnaný v období od 2.5.2005 do 2.8.2005. Je teda zjavné, že náhradu
mzdy v sume 1.075,48 eur za rok 2005 si navrhovateľ uplatňuje za obdobie od 1.1.2005 do 1.5.2005
a od 3.8.2005 do 31.12.2005.

Na základe hore uvedených skutočností konajúci súd potom posudzoval zostávajúce uplatnené nároky
navrhovateľa na náhradu mzdy tak, že nároky za obdobie od 11.1.2000 do 31.12.2000, za rok 2003, za
6 mesiacov roku 2004 a za obdobie 1.1.2005 do 20.4.2005 posúdil v zmysle ustanovenia § 61 ods. 2
Zákonníka práce a nároky za obdobie od 21.4.2005 do 1.5.2005, za obdobie od 3.8.2005 do 31.12.2005
a za obdobie mesiaca január 2006 posúdil v zmysle ustanovenia § 130 Zákonníka práce.

Z hľadiska prvej skupiny nárokov navrhovateľa na náhradu mzdy bolo súdom vykonané dokazovanie,

podľa ktorého bol navrhovateľ evidovaný za celé obdobie rokov 1999 - 2007 ako uchádzač o
zamestnanie len dvakrát, v období od 21.7.1999 do 8.9.1999, kedy bol z evidencie uchádzačov o
zamestnanie vyradený pre nespoluprácu a v období od 10.5.2000 do 14.6.2000, kedy bol taktiež
vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie pre nespoluprácu /oznámenia O. Ú. P. v I. zo dňa
25.9.2003 a 13.10.2003 a oznámenie Ú. v T. zo dňa 9.6.2005/. Z výsluchu navrhovateľa a predložených

dohôd o pracovnej činnosti súd zistil, že navrhovateľ za obdobie od neplatného skončenia pracovného
pomeru u odporcu do r. 2007 bol zamestnaný nasledovne: od 1.1.2000 do 31.3.2000 vo firme P. - J. B.,
kde dosahoval hrubú mzdu 4.000,-Sk; od 1.9.2000 do 30.10.2000 vo firme K.-J.-R. P., kde dosahoval

hrubú mzdu 3.000,-Sk; od 1.4.2004 do 1.7.2004 vo firme P. - J. B., kde dosahoval hrubú mzdu vo výške
5.600,-Sk, od 6.9.2004 po dobu troch mesiacov vo firme D. G., kde dosahoval hrubú mzdu vo výške

5.600,-Sk a od 2.5.2005 do 2.8.2005 vo firme P. - J. B., kde dosahoval hrubú mzdu 5.600,- Sk.

Uvedený zistený skutkový stav posúdil súd podľa Zákonníka práce - zákona č. 65/1965 Zb. účinného
v čase výpovede, ktorú dal odporca navrhovateľovi z pracovného pomeru dňa 3.7.1999, keď podľa §
251 ods. 1 nového Zákonníka práce /zákon č. 311/2001 účinný od 1.4.2002/ nároky z pracovnoprávnych
vzťahov, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce /zákon č. 65/1965 Zb./, účinného v čase dania výpovede, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

Podľa § 61 ods.2 Zákonníka práce /zákon č. 65/1965 Zb./, účinného v čase dania výpovede, ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže
súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne

náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či
zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo
z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania ohľadne pracovnej činnosti a evidencie navrhovateľa
ako nezamestnaného za obdobie od 11.1.2000 do 31.12.2000, za rok 2003, za 6 mesiacov roku 2004

a za obdobie 1.1.2005 do 20.4.2005 podľa uvedených ustanovení § 61 Zákonníka práce dospel súd k
záveru, že navrhovateľovi náhradu mzdy za uvedené obdobie nemožno priznať. Súd pri tomto svojom
rozhodnutí prihliadol najmä na to, že navrhovateľ bol uvedenom čase zamestnaný a dosahoval príjemminimálne porovnateľný s jeho mzdou u odporcu a v neskoršom čase i vyšší. Okrem toho navrhovateľ
nemal skutočný záujem nájsť si zamestnanie, sám sa zabavil príjmu, keď bol dvakrát vyradený z
evidencie uchádzačov o zamestnanie zo subjektívnych dôvodov pre nespoluprácu. Po čiastočnom

zrušení predchádzajúceho rozsudku tunajšieho súdu č.k. 8C/1998/199-146 zo dňa 28. marca 2007
rozhodnutím odvolacieho súdu nevyšli najavo ohľadne uvedeného obdobia žiadne nové okolnosti, na
ktoré by mal súd vziať zreteľ pri svojom rozhodovaní. Nie je preto žiaden dôvod, aby sa súd nejakým
spôsobom odchýlil od svojho predchádzajúceho názoru, že navrhovateľovi náhrada mzdy za dobu
presahujúcu 6 mesiacov odo dňa, keď oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nepatrí.

Takýto záver súdu považoval ostatne za správny i odvolací súd, čo uviedol vo svojom uznesení č.k.
4Co/151/2007-162 zo dňa 30. októbra 2007.

Súd preto návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 11.01.2000 do 20.04.2005
ako nedôvodný zamietol.

Pokiaľ ide o druhú skupinu nárokov navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 21.4.2005
do 1.5.2005, za obdobie od 3.8.2005 do 31.12.2005 a za obdobie mesiaca január 2006 tu súd

doplnil dokazovanie výsluchom navrhovateľa i odporcu a zistil, že po tom, čo rozhodnutie súdu
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť odporca ako zamestnávateľ
nevyzvalnavrhovateľananástupdozamestnaniaaneprideľovalmuprácu.Tvrdeniaprávnejzástupkyne
o tom, že navrhovateľa vyzvala k nástupu do zamestnania po pojednávaní na odvolacom súde
dňa 30.10.2007 navrhovateľ poprel. Podľa neho mu bolo zo strany právnej zástupkyne odporcu len

povedané, že na nástup do práce bude písomne vyzvaný. Preto čakal na túto výzvu a nástupu do práce
u odporcu sa sám Ďalej nedomáhal. Samotný odporca uviedol, že navrhovateľa vyzýval na nástup do
zamestnania vždy v októbri, keď mal dostatok práce na výrobe kalendárov. Vyzýval ho cestou synovca
D. R., ktorý pracoval s navrhovateľom v horách na brigádach. Navrhovateľ toto poprel.

Uvedený zistený skutkový stav posúdil súd podľa Zákonníka práce - zákona č. 311/2001 Z.z., keď podľa

§ 251 ods. 1 uvedeného zákona ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy,
ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak a nároky, ktoré z nich vznikli, a právne
úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Na rozdiel od náhrady
mzdy, ktorá patrí navrhovateľovi z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nárok na náhradu
mzdy z dôvodu neprideľovanie práce zo strany zamestnávateľa vzniká navrhovateľovi až v období,

kedy odporca ako zamestnávateľ nesplní svoju povinnosť prideľovať mu prácu, teda v danom prípade
v období po 21.4.2005, a preto je ho potrebné posúdiť podľa Zákonníka práce - zákona č. 311/2001
Z.z., hoci pracovný pomer navrhovateľa u odporcu vznikol ešte za účinnosti starého Zákonníka práce /
zákon č. 65/1965 Zb./.

Podľa § 142 ods. 1 Zákonníka práce /zákon č. 311/2001 Z.z./ ak zamestnanec nemôže vykonávať

prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín
alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami
(prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného
zárobku.

Podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce /zákon č. 311/2001 Z.z./ ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu

pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50% jeho
priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce /zákon č. 311/2001 Z.z./ ak nemohol zamestnanec vykonávať
prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ
mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa§119ods.1Zákonníkaprácemzdanesmiebyťnižšiaakominimálnamzdaustanovenáosobitným
predpisom.Podľa názoru súdu bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že odporca ako zamestnávateľ po
rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom navrhovateľa nevyzval
na nástup do zamestnania a nezačal mu prideľovať prácu. Výzvu právnej zástupkyne odporcu po

pojednávaní na odvolacom súde navrhovateľ poprel. Výsluch svedka JUDr. S. Š., niekdajšieho právneho
zástupcu navrhovateľa, ktorý mal

byť tejto výzve po pojednávaní odvolacieho súdu prítomný, a ktorý výsluch navrhovateľ navrhol súd
nevykonal z dôvodu, že menovaný vystupoval procesne na strane navrhovateľa ako jeho právny
zástupca je preto dôvod mať pochybnosti o nezaujatosti jeho prípadnej výpovede. Okrem toho dôkazné

bremeno o tvrdení, že navrhovateľ bol odporcom takto vyzvaný na nástup do práce znáša odporca,
ktorý dôkaz výsluchom tohto svedka nenavrhol a naopak vopred namietal jeho zaujatosť z dôvodu
niekdajšieho procesného postavenia menovaného. Čo sa týka ďalších tvrdení odporcu, že navrhovateľa
vyzýval na nástup do práce vždy v októbri každého kalendárneho roka, tak bez ohľadu na to, že
navrhovateľ toto tvrdenie odporcu poprel, má súd za to, že takéto výzvy nemožno pokladať za splnenie si
povinnostizamestnávateľavyzvaťzamestnancananástupdopráceaprácumuprideľovať.Takútovýzvu

má zamestnávateľ urobiť bezpodmienečne a nemôže ju nijako obmedzovať z hľadiska časového, či
množstva práce, ktorú má pre zamestnanca. Keďže podľa názoru súdu výzvy na nástup do zamestnania
tvrdené odporcom nemožno pokladať za splnenie si povinnosti zamestnávateľa vyzvať zamestnanca
po rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného pomeru na nástup do práce a prideľovanie práce,
nevykonal súd ani ďalší dôkaz navrhovaný odporcom, výsluch svedka D. R., ktorého výpoveď mala len

preukázať tvrdenia odporcu o takýchto výzvach.

Pretože odporca ako zamestnávateľ podľa názoru súdu nepreukázal, že by navrhovateľa ako svojho
zamestnanca po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyzval na
nástup do práce a prácu mu prideľoval, má navrhovateľ podľa citovaného ustanovenia § 142 ods. 3
Zákonníka práce právo na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku, keď nemohol vykonávať

prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa. Pri určení konkrétnej výšky náhrady mzdy vychádzal
súd z toho, že táto má byť poskytnutá navrhovateľovi vo výške jeho priemerného mesačného zárobku.
Tento bol v konaní ustálený na 113,94 eur /3.432,70 Sk/, čo je však menej ako výška minimálnej mzdy
stanovená v uvedenom období zákonom č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde, keď v zmysle uvedeného
predpisu bola výška minimálnej mzdy od 1.10.2004 do 30.9.2005 vo výške 215,76 eur /6.500,- Sk/ a

od 1.10.2005 do 30.9.2006 vo výške 229,03 eur /6.900,- Sk/. Navrhovateľ tak má podľa § 119 ods. 1
Zákonníka práce právo na poskytnutie náhrady mzdy vo výšky minimálnej mzdy, avšak sám si návrhom
uplatnil za uvedené obdobie len náhradu mzdy vo výške 119,50 eur /3.600,- Sk/ mesačne. Súd je podľa
§ 153 ods. 2 O.s.p. jeho návrhom viazaný a nemohol ho prekročiť a preto navrhovateľovi za uvedené
obdobie priznal náhradu mzdy len v uplatnenej výške 119,50 eur /3.600,- Sk/ mesačne, hoci je táto

menšia ako minimálna mzdy platná v tom období.

Uplatnený nárok navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie od 21.4.2005 do 1.5.2005, za obdobie od
3.8.2005 do 31.12.2005 a za obdobie mesiaca január 2006 je preto dôvodný a súd tak odporcu zaviazal
k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi mzdu za obdobie od 21.4.2005 do 01.05.2005 v sume 39,83 eur /
alikvotná časť mesačne mzdy 119,50 eur pripadajúca na 10 dní, teda 119,50 : 30 x 10/, za obdobie od

03.08.2005 do 31.12.2005 v sume 589,78 eur /mesačná mzda 119,50 eur za každý z mesiacov 9,10,11
a 12 roku 2005 + alikvotná časť mesačne mzdy za 29 dní mesiaca 8/2005, teda 4 x 119,50 + 119,50 /31
x 29 = 478 + 111,78/ a za obdobie od 01.01.2006 do 31.01.2006 v sume 119,50 eur.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne

nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. V danom prípade súd navrhovateľovi priznal plnú náhradu
trov konania, tak ako si ich navrhovateľ uplatnil, nakoľko navrhovateľ bol úspešný v časti určenia
neplatnosti výpovede, čiastočne neúspešný v časti náhrady mzdy za obdobie do právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kde výška plnenia záležala na úvahe

súdu a napokon bol úspešný v časti náhrady mzdy za obdobie po právoplatnom rozhodnutí súduo neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Trovy konania navrhovateľa, ktorých náhradu súd
navrhovateľovi priznal predstavujú trovy právneho zastúpenia navrhovateľa v konaní vo výške 388,27
eur, konkrétne tarifnú odmenu za 2 úkony právnej pomoci podľa vyhlášky č. 240/1990 Zb. á 200,-Sk:

prevzatie a príprava zastupovania, zastupovanie na pojednávaní dňa 28.2.2002 + 2 x režijný paušál
á 100,-Sk; 3 úkony právnej pomoci podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z.. á 1.281,-Sk: zastupovanie na
pojednávaniach dňa 4.6.2003, 17.9.2003, 12.11.2003, 1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. 163/2002 Z.
z.á1.360,-Sk:vyjadreniekodvolaniu+3xrežijnýpaušálá128,-Sk+1xrežijnýpaušálá136,-Sk;1úkon
právnej pomoci podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. á 1.251,-Sk: zastupovanie na pojednávaní dňa 15.3.2005, ?

tarifnej odmeny podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. za zastupovanie na pojednávaní dňa 21.9.2005, kedy sa
vo veci samej nepojednávalo á 256,-Sk, 3 úkony právnej pomoci podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. á 1.025,-
Sk za zastupovanie na pojednávaniach dňa 7.12.2005, 20.2.2006, 28.3.2007 + 3 x režijný paušál 150,-
Sk + 1 x režijný paušál 164,-Sk + 1 x režijný paušál á 178,-Sk, čo je spolu 11.697,- Sk a v prepočte
konverzným kurzom slovenskej koruny 388,27 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

8C/1998/1999

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Pokiaľ si odporca nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím , môže sa navrhovateľ domáhať jej

splnenia prostredníctvom exekúcie.