Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2009

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/1/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2009

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Berec
ECLI:

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín sudcom Mgr. Františkom Berecom v právnej veci žalobkyne I. H., bytom N. D.,
G. XXX/X,. zastúpenej JUDr. O. P., advokátkou so sídlom v D. N. V., C. I. XX/XXX,. proti žalovanému
Z. V. M., H. S., Š. XXX/X,. zastúpenému JUDr. S. Z., advokátom so sídlom v D. N. V., O. M. XXX/X, o
neplatnosť výpovede takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že výpoveď daná žalovaným žalobkyni dňa 29. apríla 2004 je neplatná.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 2.465,48 Eur do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku sa žaloba z a m i e t a .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.311,61 Eur a zaplatiť ich JUDr.
O. P., advokátke so sídlom D. N. V., C. I. XX/XXX,. do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhomzodňa20.júla2004sažalobkyňadomáhalaurčenianeplatnostivýpovededoručenejžalobkyni

dňa 29. apríla 2004, náhrady mzdy a trov konania. Návrh odôvodnila tým, že si kvalifikáciu dopĺňa a
skutočnosťou, že v čase doručenia výpovede bola tehotná.

Žalovaný vo vyjadrení k návrhu uviedol, že žalobkyňa nespĺňa odbornú ani pedagogickú spôsobilosť
a žalobcovi predložila doklad potvrdzujúci tehotenstvo žalobkyne dňa 26. mája 2004. Na základe
uvedeného žiadal, aby súd žalobu zamietol.

Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Trenčín Rozsudkom č.k. 7C 104/04-62 zo dňa 21. januára
2005 určil, že výpoveď daná žalovaným je neplatná a zaviazal ho, aby žalobkyni zaplatil 1.921,60 Eur

a trovy konania vo výške 449,98 Eur. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
17Co 138/05-81 zo dňa 15. novembra 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Rozsudkom č.k. 7C/104/2004-96 zo dňa 17. októbra 2006 okresný súd žalobu zamietol a
žalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania vo výške 623,88 Eur. Na odvolanie žalobkyne rozsudkom
č.k. 17Co/376/2006-109 zo dňa 5. júna 2007 Krajský súd v Trenčíne rozsudok okresného súdu potvrdil
a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dňa 21. januára 2008 podal Najvyššiemu

súdu SR generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
17. októbra 2006 č.k. 7C 104/2004-96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5. júna
2007 č.k. 17Co 376/2006-109. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 1M Cdo 2/2008 zo dňa 28.júla 2008
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 5. júna 2007 sp.zn. 17 Co 376/2006 a rozsudok Okresného súduTrenčín zo 17. októbra 2006 č.k. 7C 104/2006-96 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie
konanie.

V odôvodnení rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede

nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre neurčitosť prejavu vôle je výpoveď z
pracovného pomeru neplatná len vtedy, keď by sa ani výkladom prejavu nedal ustáliť dôvod výpovede.
Výkladom prejavu vôle nemožno doplňovať vôľu zamestnávateľa v čase dania výpovede. Z tohto
hľadiskajezrejmé,ževýpovednýdôvoduvedenývovýpovedizodňa29.apríla2004,ktorýnevymedzuje,
ktorý predpoklad ustanovený právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce žalobkyňa nespĺňa, nie

je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom a ani výkladom nemožno tento nie konkrétne
označený predpoklad ustáliť, keď žalovaný v tomto smere svoju vôľu vo výpovedi neprejavil.

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov zo dňa 24. februára 2009
a 2. marca 2009 a ich výsluchom na pojednávaniach dňa 3. marca 2009 a 7. apríla 2009 a správami
dožiadaných úradov.

Vovyjadrenízodňa24.februára2009žalobkyňauviedla,žežalovanéhopožiadala opredloženienávrhu

na uzavretie mimosúdnej dohody o náhrade mzdy, avšak žalovaný na uvedenú žiadosť nereagoval.
Žalobkyňa vyčíslila náhradu mzdy za 9 mesiacov (júl až október 2004 a jún až október 2005), pričom
vypočítala svoj priemerný hrubý mesačný zárobok vo výške 327,06 Eur a priemerný čistý mesačný
zárobok za rok 2004 vo výške 271,86 Eur a za rok 2005 vo výške 275,61 Eur. Spolu tak náhrada mzdy
predstavuje sumu 2.465,48 Eur. Ďalej si žalobkyňa uplatňovala zákonný úrok z omeškania z jednotlivých

plnení.

K uvedenému vyjadreniu žalobkyne sa listom zo dňa 2. marca 2009 vyjadril žalovaný. Uviedol, že
žalobkyni ponúkol v telefonickom rozhovore uzavretie mimosúdnej dohody, podľa ktorej bol žalovaný
ochotný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie júl až október 2004 a trovy právneho zastúpenia,
túto ponuku však žalobkyňa odmietla. Ďalej uviedol, že žalovaný síce dňa 21. júna 2004 obdržal list

od žalovanej, v ktorom trvala na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával, avšak nijakým relevantným
spôsobom neprejavila úmysel byť naďalej zamestnaná. Žalovaný žalobkyni nijak nebránil aby svoj
záujem o pokračovanie v práci naplnila, neodmietol jej prideľovať prácu, neznemožnil jej prístup na
pracovisko. Preto podľa žalovaného žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní a náhrada mzdy jej
patrí iba za dva mesiace. Predmetom konania podľa žalovaného je náhrada mzdy a nie mzda ako taká,

a peňažný dlh voči navrhovateľke vznikne až po tom, čo súd o náhrade mzdy rozhodne, preto úrok
z omeškania žalobkyni neprislúcha. Žalovaný preto navrhol, aby súd žalobkyni priznal náhradu mzdy
za dva mesiace, rozhodol o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. augusta 2004 a priznal jej trovy
konania.

Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 3. marca 2009 uviedla, že žalobkyňa v období jún

až október 2005 nepracovala, od decembra 2008 je na materskej dovolenke, no stále má záujem
u žalovaného pracovať. Predložila súdu rozhodnutie Ú. T. zo dňa 11. novembra 2004, ktorým bola
žalobkyňa vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 3. novembra 2004 z dôvodu, že dňa
9. novembra

2004 preukázala žiadosť o materské a nárok na materské jej vznikol dňa 3. novembra 2004. Ďalej

uviedla, že úroky z omeškania určila podľa dátumu splatnosti mzdy. Na pojednávaní dňa 7. apríla 2009
právna zástupkyňa žalobkyne uviedla, že žiada uhradenie deviatich mesačných platov podľa vyčíslenia
a trvá na zaplatení úrokov z omeškania, nakoľko sa jedná o mzdu, ktorú žalovaný nevyplatil. Zároveň
uviedla, že žalobkyňa na trvaní pracovného pomeru trvá.

Na pojednávaní dňa 3. marca 2009 právny zástupca žalovaného uviedol, že žalobkyňa síce formálne

žalovanému oznámila, že na pokračovaní pracovného pomeru trvá, avšak nikdy sa na pracovisko
nedostavila, nežiadala o pridelenie práce. Žalovaný je ochotný akceptovať náhradu mzdy za dva
mesiace ak žalobkyňa netrvá na pracovnom pomere a úroky z omeškania neakceptuje, nakoľko onáhrade rozhodne až súd a až od vtedy možno priznať úrok z omeškania. Žalovaný žiadal, aby súd
rozhodol o skončení pracovného pomeru k 31. augustu 2004. Na pojednávaní dňa 7. apríla 2009
právny zástupca žalovaného uviedol, že nenamieta zaplatenie deviatich platov, avšak namieta úrok

z omeškania, nakoľko náhrada mzdy je satisfakciou a nie opakovaným plnením, preto ju nemožno
úročiť. Ďalej navrhol, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti rozsudku.
Poukázal na skutočnosť, že po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR žalobkyňa mohla do práce
nastúpiť, čo však neurobila.

Podľa správy Ú. T., detašované pracovisko D. N. V. zo dňa 9. marca 2009 súd zistil, že uvedený úrad

žalobkyňu nevedie ani neviedol ako uchádzačku o zamestnanie a že žalobkyňa nie je poberateľkou
dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi a ani iných dávok. Podľa potvrdenia S. P. T. zo dňa 9. marca
2009 bolo žalobkyni vyplácané materské v období od 3. novembra 2004 do 17. mája 2005.

Súd vykonal dokazovanie vyjadreniami účastníkov a svedkov, rozhodnutím Ú. T. zo dňa 11. novembra
2004, správami Ú. T. - D. P. D. N. V. zo dňa 9. marca 2009 a potvrdením o poberaní nemocenského,
ošetrovného a materského od S. P. - P. T. zo dňa 9. marca 2009. Ďalej súd skúmal pracovnú zmluvu

zo dňa 2. januára 2002 uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, skončenie pracovného pomeru
výpoveďou zo dňa 29. apríla 2004, dohodu o zvýšení kvalifikácie - rekvalifikácie zo dňa 15. októbra 1996,
vyjadrenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 16. júna 2004, potvrdenia o štúdiu z U. K.
F. v N. a U. K. v B. zo dňa 12. septembra 2003, upozornenie na neplatnosť výpovede Z. O. zo dňa 4. júna
2004, záznam o odmietnutí prevzatia výpovede zo dňa 29. apríla 2004, kópie tehotenského preukazu

a lekárske potvrdenia o tehotenstve zo dňa 6. septembra 2004 a 22. novembra 2004, upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 12. februára 2004, potvrdenie o prerušení štúdia z U. v N. zo dňa
15. augusta 2002, vyjadrenie Z. O. k výpovedi zo dňa 29. apríla 2004, rozhodnutie U. v B. zo dňa 26.
júna 2003, výpis úväzkov učiteľov zo dňa 26. októbra 2004 a mzdovými listami žalobkyne za obdobie
január až marec 2004.

Z uvedených dôkazov má súd za preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu
na dobu neurčitú na výkon práce učiteľky. Žalovaný so žalobkyňou rozviazal pracovný pomer písomným
podaním zo dňa 29. apríla 2004 označeným ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce pre nespĺňanie kvalifikačných predpokladov podľa vyhlášky
Ministerstva školstva SR č. 41/1996 Z.z. a oznámil jej, že nemá možnosť ju zamestnávať, lebo nemá

žiadne voľné pracovné miesto. Žalobkyňa odmietla dôvody skončenia pracovného pomeru a poukázala
na skutočnosť, že v čase podania výpovede bola tehotná.

Súd posudzoval podanie žalovaného zo dňa 29. apríla 2004 označené ako skončenie pracovného
pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d. podľa právnych predpisov účinných ku dňu jeho podania,
teda k 29. aprílu 2004.

Podľa § 61 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len ZP) zamestnávateľ môže dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo
výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov,

ak zamestnanec nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce.

Podľa § 4 ods. 3 veta prvá vyhlášky Ministerstva školstva č. 41/1996 Z.z. požiadavky na stupeň a odbor
vzdelania jednotlivých kategórií pedagogických zamestnancov sú uvedené v prílohe tejto vyhlášky.

Okrem splnenia stanovej požiadavky na stupeň a odbor vzdelania pri jednotlivých kategóriách
pedagogických zamestnancov, ako sú uvedené v prílohe vyhlášky č. 41/1996 Z.z., musia učitelia akozamestnanci vykonávajúci prácu vo verejnom záujme spĺňať na výkon dohodnutej práce aj ďalšie
predpoklady.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická

osoba, ktorá a) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, b) je bezúhonná, c) spĺňa
kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady, ak to vyžaduje osobitný predpis, d) má
zdravotnú spôsobilosť na prácu, ktorú má vykonávať, ak to vyžaduje osobitný predpis, e) bola zvolená
alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako
predpokladvykonávaniaprácevoverejnomzáujme,f)jeoprávnenánaoboznamovaniesasutajovanými

skutočnosťami podľa osobitného predpisu,ak sa takéto oprávnenie na dohodnutú prácu vyžaduje, g)
má poverenie podľa vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ak vyučuje
náboženstvo.

Žalovaný v podaní zo dňa 29. apríla 2004 označenom ako skončenie pracovného pomeru výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. d. uviedol, že so žalobkyňou uzatvoril pracovnú zmluvu a podmienkou
vykonávania funkcie, na ktorú bola žalobkyňa zaradená, je v zmysle zákona č. 552/2003 Z.z. spĺňať

kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady podľa vyhlášky Ministerstva školstva SR
č. 41/1996 Z.z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov. Ďalej žalovaný
uviedol, že podľa dohody o zvyšovaní kvalifikácie bola žalobkyňa povinná začať štúdium do dvoch
rokov a skončiť do štyroch rokov od podpísania dohody. Túto podmienky nesplnila a z tohto dôvodu
jej dal žalovaný výpoveď. Taktiež oznámil, že žalobkyni nemá možnosť ponúknuť iné voľné pracovné

miesto. S ohľadom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1M Cdo 2/2008 zo dňa 28. júla 2008 má
súd za to, že výpovedný dôvod v skončení pracovného pomeru zo dňa 29. apríla 2004 nevymedzuje
predpoklad, ktorý žalobkyňa podľa žalovaného nespĺňa. Tento predpoklad nie je v tomto podaní
vymedzený nezameniteľným spôsobom a nemožno ho ustáliť ani výkladom prejavu vôle. Na základe
uvedeného na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 právny zástupca žalovaného vyjadril, že žalobu v rozsahu

zaplatenia náhrady mzdy za deväť mesiacov akceptuje. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobkyni
náhradu mzdy za deväť mesiacov, a to za obdobie od 1.júla 2004 do 31. októbra 2004 a od 1. júna 2005
do 31. októbra 2005, nakoľko od 3. novembra 2004 do 17. mája 2005 bola poberateľkou materského.

Podľa § 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo

ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2 ak celkový čas, za ktorý by sa
mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával

a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 134 ods. 1 ZP priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa
pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný
hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 134 ods. 9 ZP ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z
priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie, poistného na zdravotné poistenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku
na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa

podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje.Podľa mzdových listov za obdobie január až marec 2004 bol hrubý zárobok žalobkyne spolu 960,80
Eur pri počte odpracovaných hodín 394. Priemerný hodinový zárobok žalobkyne bol 2,44 Eur. Denný
pracovný čas žalobkyne bol 7,5 hodiny, a tak pri 22 odpracovaných dňoch priemerne v mesiaci je

hrubý mesačný zárobok žalobkyne 402,60 Eur (2,44x7,5x22). K rukám žalobkyni žalovaný vyplácal
mzdu krátenú o poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, poistné na zdravotné
poistenie, príspevok na poistenie v nezamestnanosti, príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie a
preddavok na daň z príjmov fyzických osôb. Po uvedenom krátení bol priemerný čistý mesačný zárobok
žalobkyne 354,36 Eur. Žalobkyni by tak patrila náhrada mzdy v sume 3.189,24 Eur (9x354,36), nakoľko

si však vo vyúčtovaní uplatňovala za deväť mesiacov náhradu mzdy vo výške 2.465,48 Eur, súd jej
priznáva náhradu mzdy v uplatňovanej výške.

Podľa § 118 ods. 2 ZP mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda)
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované
v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov,
najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy

z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež
nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.

Pre správnu aplikáciu ustanovenia tykajúceho sa úrokov z omeškania, má právnu relevanciu, ktorým
momentom sa dostáva dlžník do omeškania. Čas, dokedy má dlžník splniť svoj peňažný dlh, môže
byť presne stanovený dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, ustanovený právnym predpisom pre
konkrétne záväzkové vzťahy, určený v rozhodnutí súdu alebo ustanovený všeobecne Obchodným

zákonníkom alebo Občianskym zákonníkom. Nakoľko podľa § 118 ods. 2 ZP sa náhrada mzdy
nepovažuje za mzdu, nemožno jej splatnosť stanovovať podľa splatnosti mzdy. Podľa § 79 ZP je to práve
súd, ktorý rozhoduje o priznaní alebo nepriznaní náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru a o jej prípadnom krátení. Teda súd určí či má žalovaný povinnosť žalobkyni nahradiť mzdu,
v akej výške a v akej lehote. Až právoplatnosťou rozhodnutia súdu začína žalovanému plynúť lehota

na splnenie záväzku určeného súdom (zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy, a nie mzdu) a po uplynutí
stanovenej lehoty v prípade nesplnenia záväzku by sa žalovaný dostal do omeškania. Až v takom
prípade by mala žalobkyňa právo na úrok z omeškania. Na základe uvedeného dôvodu súd nepriznal
žalobkyni úrok z omeškania z náhrady mzdy.

Podľa § 64 ods. 1 písm. c) ZP zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe,

a to v dobe, keď je zamestnankyňa tehotná, keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke, keď je
zamestnankyňa a zamestnanec na rodičovskej dovolenke alebo keď sa osamelá zamestnankyňa alebo
osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky.

Na pojednávaní tunajšieho súdu dňa 3. marca 2009 a 7. apríla 2009 právna zástupkyňa žalobkyne
žalovanému oznámila, že toho času je žalobkyňa na materskej dovolenke a na trvaní pracovného

pomeru trvá. Podľa § 64 ods. 1 písm. c) ZP je žalobkyňa v ochrannej dobe a taktiež trvá na tom, aby
ju zamestnávateľ naďalej zamestnával, preto súd nerozhodol o skončení pracovného pomeru medzi
žalobkyňou a žalovaným uzatvorený pracovnou zmluvou zo dňa 2. januára 2002 a tento pracovný pomer
trvá naďalej.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobkyňa bola v konaní úspešná,
preto jej patrí náhrada trov konania v celosti. Jej trovy konania spočívajú v trovách právneho zastúpenia.Právna zástupkyňa žalobkyne uskutočnila v konaní podľa vyhlášky č. 163/2002 Z.z. štyri úkony právnej
pomoci, a to:

- prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom zo dňa 20. júla 2004 (§

16 ods.1 písm. a/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 cit. vyhlášky),

- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - žaloba zo dňa
20. júla 2004 (§ 16 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky) za ktoré jej patrí odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13
ods. 6 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 22. októbra 2004 (§ 16 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 26. novembra 2004 (§ 16 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí
odmena vo výške 45,14 Eur (§ 13 ods. 6 vyhlášky cit. vyhlášky).

Ku štyrom úkonom vykonaným v roku 2004 patrí právnej zástupkyni paušálna náhrada vo výške 4 x
4,58 Eur (§ 19 ods. 2 cit. vyhlášky).

Právnej zástupkyni patrí i náhrada za stratu času podľa § 20 ods. l cit. vyhlášky za dni 22. októbra 2004

a 26. novembra 2004 za cestu D. N. V. - T. a späť a prítomnosť na pojednávaniach, a to spolu za 4
polhodiny po 17,73 Eur.

Právnej zástupkyni žalobkyne patrí i náhrada cestovných výdavkov (§ 18 ods. 1 cit. vyhlášky), a to za
cestu D. N. V. - T. a späť dňa 22. októbra 2004 a 26. novembra 2004 z dôvodu účasti na pojednávaniach
v sume 4 x 0,80 Eur.

Právna zástupkyňa žalovanej uskutočnila v konaní podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. desať úkonov
právnej pomoci, a to:

- účasť na pojednávaní dňa 18. januára 2005 (§ 14 ods. l písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 38,50 Eur (§ 11 ods. l cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní - vyhlásení rozsudku dňa 21. januára 2005 (§ 14 ods. 4 cit. vyhlášky), za ktoré

jej patrí odmena vo výške 19,25 Eur (§ 11 ods. l a § 14 ods. 4 cit. vyhlášky),

- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 11. júla 2005 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške
81,33 Eur (§ 10. ods. 1 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 15. novembra 2005 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí

odmena vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 17. októbra 2006 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),

- písomné podanie na súd alebo iný orgán, alebo protistrane týkajúce sa veci samej - odvolanie zo dňa
7. decembra 2006 (§ 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena vo výške 81,33 Eur (§

10. ods. 1 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 5. júna 2007 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 81,33 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 3. marca 2009 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 101,25 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),

- účasť na pojednávaní dňa 7. apríla 2009 (§ 14 ods. 1 písm. d/ cit. vyhlášky), za ktoré jej patrí odmena
vo výške 101,25 Eur (§ 10 ods. 1 cit. vyhlášky),- účasť na pojednávaní - vyhlásenie rozsudku dňa 21. apríla 2009 (§ 14 ods. 4 cit. vyhlášky), za ktoré
jej patrí odmena vo výške 50,63 Eur (§ 10 ods. 1 a § 14 ods. 4 cit. vyhlášky).

Právna zástupkyňa žalobkyne predložila súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, podľa

ktorého je platiteľom dane od 1. februára 2007. Preto jej patrí DPH 19% z hodnoty odmeny za vykonané
úkony právnej pomoci od 1. februára 2007 v o výške 63,55 Eur (19% zo sumy 334,46 Eur).

K dvom úkonom vykonaným v roku 2005 patrí právnej zástupkyni paušálna náhrada vo výške 9,96 Eur
(2x4,98), k dvom úkonom v roku 2006 v sume 10,88 Eur (2x5,44), k jednému úkonu vykonanému v roku
2007 v sume 5,91 Eur a k trom úkonom vykonaným v roku 2009 patrí paušálna náhrada v sume 20,85
Eur(3x6,95) (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky).

Právnej zástupkyni patrí i náhrada za stratu času podľa § 17 ods. l cit. vyhlášky za cesty D. N. V. - T. a
späť a účasť na pojednávaní za deň 18. januára 2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 21. januára
2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 15. novembra 2005 za 2 polhodiny po 8,30 Eur, za deň 17.
októbra 2006 za 2 polhodiny po 9,06 Eur, za deň 5. júna 2007 za 2 polhodiny po 9,86 Eur, za deň 3.
marca 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur, za deň 7. apríla 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur a za deň

21. apríla 2009 za 2 polhodiny po 11,59 Eur.

Právnej zástupkyni žalobkyne patrí i náhrada cestovných výdavkov (§ 15 cit. vyhlášky), a to za cestu
D. N. V. - T. a späť dňa 18. januára 2005 a 21. januára 2005 z dôvodu účasti na pojednávaniach v
sume 4 x 0,80 Eur. Právnej zástupkyni žalobkyne patrí tiež náhrada cestovných výdavkov za cestu D.
N. V. - T. a späť motorovým vozidlom v dňoch 15. novembra 2005, 17. októbra 2006, 5. júna 2007, 3.

marca 2009, 7. apríla 2009 a 21. apríla 2009 z dôvodu účasti na pojednávaní, t.j. 6 x 30 km, pri spotrebe
benzínu 7,1 l/100km a pri cene benzínu dňa 15. novembra 2005 1,22 Eur/liter, dňa 17. októbra 2006
1,23 Eur/liter, dňa 5. júna 2007 1,27 Eur/liter, dňa 3. marca 2009 1,00 Eur/liter, dňa 7. apríla 2009 1,01
Eur/liter a dňa 21. apríla 2009 1,05 Eur/liter. Náhrada za pohonné hmoty potom predstavuje sumu 14,45
Eur (2,60+2,62+2,71+2,13+2,15+2,24). Paušálna náhrada za kilometre podľa opatrenia Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny č. 260/2004 Z.z. predstavuje 18,90 Eur (3 x 30 x 0,21) a podľa opatrenia
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 181/2008 Z.z. predstavuje 16,20 Eur (3 x 30 x 0,18).

Spolu tak právnemu zástupcovi žalovaných patrí náhrada trov konania vo výške 1.311,61 Eur.

Trovy konania je žalovaný povinný uhradiť žalobkyni do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku tak,
že ich zaplatí právnej zástupkyni žalobkyne. (§160 ods.1 O.s.p. a §149 ods.1 O.s.p.).

Súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu a paušálnu náhradu za úkon spísanie pokusu o zmier,
nakoľko sa nejedná o úkon vykonaný v rámci súdneho konania a navyše súdu spísaný pokus o
zmier nepredložila. Ďalej súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu a paušálnu náhradu za úkon -
spísanie vyjadrenia zo dňa 25. novembra 2004, nakoľko nebola súdom vyzvaná na písomné vyjadrenie.
Týmto vyjadrením reagovala na skutočnosti prednesené na pojednávaní dňa 22. októbra 2004 a bola

oboznámená s tým, že ďalšie pojednávanie sa bude konať dňa 26. novembra 2004, ktorého sa taktiež
zúčastnila, a tak skutočnosti z vyjadrenia mohla predniesť priamo na uvedenom pojednávaní. Súd
nepriznal právnej zástupkyni odmenu, DPH a paušálnu náhradu za úkon - vyjadrenie zo dňa 24. februára
2009, nakoľko žalobkyňa sa v žalobe sama zaviazala na vyčíslenie požadovanej náhrady mzdy a preto
mala toto vyčíslenie súdu zaslať z vlastnej iniciatívy, a nie až na výzvu súdu. Právna zástupkyňa si

uplatnila DPH z celej sumy trov právneho zastúpenia od dňa 1. februára 2007, nakoľko sa však DPH
priznáva iba zo sumy za úkony právnej pomoci, priznal súd právnej zástupkyni DPH vo výške 63,55 Eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na
Krajský súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu v deviatich rovnopisoch.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie je potrebné podať v počte 9 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží,
súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne

poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa osobitného predpisu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd v
Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu v deviatich rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho saodvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 9 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len

tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa osobitného predpisu.