Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/356/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219846
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212219846.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNovéZámkyč.k.5C/447/2012-65zodňa27.januára2015
a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/447/2012-70 zo dňa 8. júna 2015, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/447/2012-65 zo dňa 27. januára 2015
p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 5C/447/2012-70 zo dňa 8. júna 2015 p
o t v r d z u j e .

Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a

nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že v danom prípade dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od
odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 175,-- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
885,12 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať
uznesenie o zmene súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 30 dní od doručenia návrhu na
zmenu exekútora oprávneným. Súd prvého stupňa konštatoval, že o návrhu na zmenu exekútora

nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote, ktorá uplynula dňom 22.12.2010. Nie
každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa
ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len
zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález
Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd
vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie

automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovenýchlehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na

v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I.
ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bola notárska
zápisnica a s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd
vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Lehota 30
dní na preskúmanie návrhu na zmenu exekútora v § 44 ods. 7 Exekučného poriadku platného od

01.09.2005, resp. v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 je extrémne krátka na
to, aby exekučný súd návrh na zmenu exekútora v spojitosti s priloženými listinami nachádzajúcimi
sa v spise náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie
a získal všetky potrebné podklady pre rozhodnutie o zmene exekútora vrátane vyjadrenia pôvodného
exekútora a predloženia vyčíslenia trov exekúcie potrebného pre rozhodnutie súdu. Pokiaľ oprávnený
označí za exekučný titul Notársku zápisnicu, je exekučný súd počas celého exekučného konania

oprávnený a zároveň povinný skúmať, či táto spĺňa náležitosti podľa § 47 zákona č. 323/1992
Zb. (Notárskeho poriadku) v súvislosti s § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučného poriadku) (s
poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. Cdo 143/2011 z 18.12.2012 a uznesenie Ústavného súdu SR
z 12.05.2011 č. k. IV. ÚS 181/2011-16) a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Je oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť a vykonateľnosť notárskej zápisnice a v prípade

zisteného nedostatku konštatovať rozpor notárskej zápisnice so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť exekučného titulu, resp. neprípustnosť exekúcie. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012
z 21.03.2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa uviedol, že postup exekučného súdu
vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za nesprávny úradný

postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj z vyššie
uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR uvedenej v predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva
oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či notárska zápisnica popri iných náležitostiach obsahuje
súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú
neplatnosť. Napokon exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 03.04.2012 o zamietnutí návrhu na

zmenu exekútora, vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil z dôvodu,
že po preskúmaní exekučného titulu bolo zistené, že predmetná Notárska zápisnica nebola podpísaná
oprávnenou osobou. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 9Er 147/2003 je aj zmluva
o úvere zo dňa 02.12.2002 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný
súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy

ustanovenia Notárskeho poriadku. Súd opakuje, že obzvlášť pri spotrebiteľských veciach, je 30 dňová
lehota na rozhodnutie v exekučných veciach, vrátane rozhodovania o návrhu na zmenu exekútora
mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd návrh a obsah spisového materiálu, ktorého súčasťou je
aj notárska zápisnica, náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia
exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný
postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec
nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol.

Otrováchkonaniasúdprvéhostupňarozhodolspoukazomna§142ods.1OSPaodporcoviúspešnému
v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia, a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z., a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z.. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o

udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo

na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Nevykonal súd dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený návrh na
prerušenie konania, bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa následne uznesením č. k. 5C/447/2012-70 zo dňa 08.06.2015 uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7a) a 3,-- eurá podľa položky 20a) Sadzobníka súdnych poplatkov s
poučením o možnosti podania odvolania a o tom, že ak poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho

súd vymáhať.

Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac
ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu,

môže navrhovateľ len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje
za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu
podliehalopodaniežalobynanáhraduškody.Spoplatneniunepodliehajúďalšieúkonyvovecisamej,ako
sú odvolanie, dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený

svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s
publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp.
zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1

písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca
Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,

konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. Spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časomzačatia konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez
náhrady.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP, pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolaní, rozhodnutí
súduprvéhostupňa,akoajkonania,ktoréimpredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniam
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Predmetom tohto konania je suma 175,-- eur, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 885,12 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn.
exekučného spisu EX 1112/2003. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej

samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré

bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné,navzájomnezávislépráva,atoprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako

čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua

zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkouzodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením

alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah

príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež

preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci a taktiež vec správne právne posúdil. Exekučné konanie sa začalo dňa 08.04.2003 kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 28.04.2003udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia:
notárskej zápisnice N 302/2003, NZ 9394/2003 zo dňa 10.02.2003. Dňa 22.11.2010 oprávnený podal
návrh na zmenu exekútora. Dňa 03.04.2012 exekučný súd vydal uznesenie č. k. 9Er/147/2003-15,

ktorým zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, §
47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
ajnávrhnavrhovateľažiadajúcnáhraduškodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z..Navrhovateľvosvojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací

súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden

takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP

však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá

bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej

pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa
ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.

V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinnývykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom

dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie

skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v záujme hospodárnosti konania sa ďalším predpokladom,
ktorýmjeexistenciaškodyvôbecnezaoberal.Splnenývšaknemôžebyťaniposlednýpredpoklad,ktorým
je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup
zistený nebol.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie
v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy

nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
aplikoval v správnom znení, a preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu súdneho spisu sp. zn. 9Er/147/2003, z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných

podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka

konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu

zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda iba splnenie podmienok nároku na škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že po preskúmaní celého spisového materiálu dospel k záveru, že v

súdnom spise sa žiadna listina obsahujúca návrh oprávneného na prerušenie konania nenachádza,
preto je aj táto námietka nedôvodná. O neexistujúcom návrhu oprávneného na prerušenie konania
nebolo potrebné rozhodovať.

Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym

dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie
o zmene súdneho exekútora. V tomto smere na doplnenie odôvodnenia napadnutého rozsudku je
potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005

(v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného konania) neupravovalo lehotu 30 dní
na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku až
novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1.
septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak, preto platí prvá časť

vety § 238 ods. 1, t. j. že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo dňa 08.04.2003, za účinnosti
ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene
súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia
doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov
zákazu retroaktivity. Nič to nemení na skutočnosti, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.

V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol
v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia

o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd aj napriek konštatovaniu súdu prvého stupňa, nezistil, že by sa exekučný súd dopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.

Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona, a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť návrhu, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný

súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Navyšejepotrebnézdôrazniťajtúskutočnosť,žeaždorozhodnutiaexekučnéhosúduozmenesúdneho

exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie

exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor, ktorý je vo veci povinný postupovať s
odbornou starostlivosťou. Preto žiadna škoda ani nemajetková ujma týmto postupom nehrozí, keďže
samotný Exekučný poriadok takúto situáciu chráni tým, že upravil, že až do rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný
súdny exekútor.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti
uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a

preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 23,-- eur podľa položky č. 7a) a 20a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že

ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 294/2013 zo
dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,-- eur podľa položky č. 7a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v

určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho rozhodnutia nesmie prevládať prílišný formalizmus.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
3f) a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k) citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012, od poplatku je oslobodené

súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa Položky 7a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov v znení účinnom od 01.10.2012, zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom je súdny poplatok 20,-- eur.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa toho, že súdny poplatok sa platí za žalobu a nie za odvolanie, odvolací
súd poukazuje na § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého poplatok podľa rovnakej sadzby savyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. V tomto prípade je podané odvolanie vo veci samej, preto
bolo dôvodné súdny poplatok podľa rovnakej sadzby aj v odvolacom konaní vyrubiť.

Podľa § 18ca citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov bola do sadzobníka včlenená novelou účinnou od

01.10.2012. Ustanovenie § 18ca je ustanovením intertemporálnym v súvislosti s účinnosťou novely
zákona o súdnych poplatkoch č. 286/2012 Z. z.. Aby sa toto ustanovenie chápalo správne, treba
vychádzať z celého kontextu zákona o súdnych poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon,
ako aj vznik poplatkovej povinnosti a ostatnú terminológiu používanú zákonom. Ak bol poplatkový
úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny poplatok za konanie,
a to bolo začaté pred 01.10.2012, vyberajú sa poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V

prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch až
podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom podľa § 1 ods. 1. Preto ak bolo odvolanie podané
po 01.10.2012, aj keď samo konanie sa začalo pred 01.10.2012, použije sa právny stav účinný po
01.10.2012. Ide totiž o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo
konaniam začatým pred 01.10.2012.

Poplatkový úkon (§ 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) vznikol poplatníkovi - navrhovateľovi, ktorý
podalodvolanie(§2ods.4zákonaosúdnychpoplatkoch)podanímodvolania(§5ods.1písm.a)zákona
o súdnych poplatkoch), ktoré podal dňa 27.03.2015, a to vo výške 20,-- eur, t. j. v rovnakej sadzbe ako
vo veci samej, nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím

konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.