Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29C/268/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220191
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114220191.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

žalobu zamieta,

náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa XX.X.XXXX pôvodne vedenej na Okresnom súde v Humennom

pod sp. zn. XXC XXX/XXXX žiadal zaviazať žalovanú na náhradu majetkovej škody vo výške 175,- EUR
a sumy 110,64 EUR z titulu nemajetkovej ujmy, prípadne aby medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu v Humennom, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote.

Žalobu odôvodňoval tým, že v pozícií oprávneného subjektu podal exekučnému súdu návrh na zmenu

exekútora a legitímne očakával, že súd mu poskytne súdnu ochranu a v zákonnej lehote rozhodne o
zmene exekútora. V exekučnom konaní je pritom povinnosť súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu.

Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdene a rozhodnutie súdu.

Žalobcovi bolo doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty na
rozhodnutie, pričom do tejto doby sa nachádzal v stave právnej neistoty. Toto obdobie musel žalobca
prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním
exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky
žalobcom.

Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
dourčením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutí o ňom. V tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu
70,- EUR, na udržanie a správu informačného systému 40,- EUR a na administráciu listín a komunikácius pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- EUR, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií
súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- EUR. Celkom v období medzi podaním návrhu

na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175,- EUR.

Ďalej si žalobca v žalobe uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nesprávny úradný postup Okresného súdu je takej intenzity, ktorá mala má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu,
pričom neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko
zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie
povinného. Ďalej nezákonným zásahom boli vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti žalobcu
a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v

spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, strata
zisku z realizovaného obchodu vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli
priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu SR pri konštatovaní prieťahov za určité obdobie,
pričom za primeranú sumu za každý mesiac omeškania považoval sumu 55,32 EUR. Citáciou nálezov
Ústavného súdu SR napríklad IIIÚS203/2006, IIIÚS347/2005, III ÚS190/05 ako aj ďalších.

V predmetnej veci žalobu odôvodňoval tým, že v pozícii oprávneného subjektu navrhol vykonanie
exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere.

Exekučný súd bol povinný v zmysle ustanovení Exekučného poriadku po posúdení návrhu, exekučného

titulu a žiadosti súdneho exekútora v 15- dňovej lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na
vykonanie exekúcie, prípadne v uvedenej lehote o žiadosti na vykonanie exekúcie rozhodnúť inak.

Podľa vlastného vyjadrenia súd v lehote nerozhodol a následne bol žalobca nútený vyvinúť enormné
úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, avšak napriek tomu exekučný súd nepostupoval

v súlade so zákonom.

Podľa tvrdenia žalobcu v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu dohodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Súd v rozhodnom období nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci nachádzal, čím porušil práva žalobcu zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. IÚS
41/02, IIIÚS 117/02 a IÚS13/05.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si predmetnou žalobou uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Majetková ujma predstavuje účelne vynaložené náklady spojené
s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej

v celkovej sume 125,- EUR pozostávajúcej zo sumy 70,- EUR vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
EUR predstavujúcej náklady na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- EUR
za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrol stavu konania na exekučnom súde.

Ďalším uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t. j. že neskorýmukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, prípadne insolvencii povinného.

Zároveňvďakaskorémurozhodnutiuexekučnéhosúduvzákonnejlehotemoholvčas,efektívneaúčinne
uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného
titulu.

Náhrada nemajetkovej ujmy má byť vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov a základných práv so zdôraznením neexistencie akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu. S poukazom na uvedené
podľa tvrdenia žalobcu možno skonštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených

podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu
na strane žalobcov, ale aj na strane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.

Potreba náhrady nemajetkovej ujmy podľa tvrdenia žalobcu má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli

priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky pri konštatovaní prieťahov za
určité obdobie, pričom za primeranú sumu za každý rok omeškania považoval sumu 660,- EUR ročne,
resp. 55,- EUR za mesiac s citáciou nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. IIIÚS203/2006,
IIIÚS235/04, IIIÚS345/05 ako aj ďalšie.

Vexekučnejveci podsp.zn.XErXXX/XXXX,B.L.U..Z..Q.XXXXX/XXXXL.T.S.bolažiadosťoudelenie
poverenia súdu doručená X.XX.XXXX, poverenie bolo vydané XX.X.XXXX, návrh na zmenu exekútora
bol súdu doručený X.X.XXXX a uznesením zo dňa XX.X.XXXX bolo rozhodnuté o zmene exekútora s
dátumom právoplatnosti XX.X.XXXX.

Žalovaná žiadala zamietnuť žalobu z viacerých dôvodov. V prvom rade namietala procesné pochybenia
zo strany žalobcu, ktorý v žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na
súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody.

Vo všeobecnosti žalovaná namietala, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej
ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti
však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaní sa
nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie
spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp.

zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012.

Zároveňžalovanápoukázalanato,ženiejesplnenázákladnápodmienkapremožnosťvyhovieťpodanej
žalobe v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu,po neúspešnosti ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti žalobcu.

Žalovaná poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
náhrady škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli doručené Okresnému súdu žaloby
vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia

jeho žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok.

Žalovaná zdôraznila, že žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti
o predbežné prerokovanie predmetných nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol

ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach,
prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich
vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočností podstatné pre prerokovanie nároku.

Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril

akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o čo sám požiadal, nepovažuje
tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z..

Čo sa týka splnenia atribútov pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona, je
potrebné vychádzať zo znenia exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného

titulu rozhodcovského rozsudku neplatí stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, ak táto bola na súde podaná po 1.6.2011.

Pred 1.6.2011 v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tento znel vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Poukázal na to, že v samotnej dôvodovej správe k novelizovanému ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako
zákonodarný zbor Slovenskej republiky.

Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová rozhodnutí rozhodcovských súdov predstavovala len
explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto zákona.

Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľa zákonodarca nefundovaná a nepravdivá a §

41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom
1.6.2011.

Zároveň žalovaná poukázala na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto
skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli

konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že vnútroštátny súd má v
zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp. zn. 3Cdo 146/2011,
3MCdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základeuzavretejrozhodcovskejzmluvyatovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúprocesnépravidlá
vrámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Žalovaná okrem iného poukázala aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR IÚS16/2002, z odôvodnenia

ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolností v danej veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno

pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Zároveň konštatovala, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným
postupom, keď nedošlo k porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže
nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, nemôže ísť v danom prípade o
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Žalobcovi vytýkala, že nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom
by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže
byť preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať len
Ústavný súd. Poukázala na to, že žalobca

nepreukázalvznikškodyvuplatnenejvýške,existenciudlžníkaaaninevymožiteľnosťpohľadávky.Podľa

žalovanej nie je pravdivé tvrdenie, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka ako aj tvrdenie, že
rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu škody z dôvodu nerozhodnutia exekučného súdu o návrhu na
zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote, uviedla, že nie je zrejmý ani titul nároku na náhradu

škody, pretože namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora a
zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Nie je teda zrejmé, či si nárok uplatňuje z
titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov alebo z dôvodov nerozhodnutia v zákonnom
stanovenej lehote.

Čo sa týka namietaného postupu a to nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonom
stanovenej lehote, uviedla, že podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, má exekučný súd povinnosť v
rozhodnutí o zmene exekútora poveriť exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s
exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

Odhliadnuc od uvedeného v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy,
ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal
svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal

tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku.

Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu
i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnémuexekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho
zaslanie novému exekútori a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora) nie je možno nerozhodnutie
o návrhu na zmenu exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a teda

za nesprávny úradný postup.

Kotázkevyčísleniaškodyzanesprávnyúradnýpostupsúdunerozhodnutímonávrhuozmeneexekútora
v zákonnom stanovenej lehote žalovaná poukázala na to, že žalobca nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

V žalobe neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na
preukázanie vzniku škody by žalobca musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. Žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať
informačný systém, ktorý využíva pre všetky pohľadávky a nie len tie, ktoré boli predmetom exekúcie.
Požadovať preto paušálnu sumu za udržanie informačného systému je preto nesprávne a účelové. Od

povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobca neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,
ťažkosti pri jej vyčíslení a

preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda
skutočností, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V súvislosti
s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod sp.
zn. 3Cdo675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú

prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne konštatovala, že
požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Ministerstvo
spravodlivosti SR na ostatok poukázalo na potrebu zohľadnenia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie generálneho riaditeľstva
pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kbD(2010)1360, v ktorom poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od združení
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove vec C-76/2010. Zdôraznila,

že žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb a toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík aplikácie, či
využívaniaprávnychinštitútovžalobcu,ktorésúvrozporesdobrýmimravmiasovšeobecneuznávanými
spotrebiteľskými právami.

Zároveň uviedla, že v danom prípade preto nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
exekučného súdu ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené preto žiadala
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci
sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z predmetného exekučného spisu, v ktorom bolo exekučné konanie začaté X.XX.XXXX, je potrebné

aplikovať ust. § 40 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.X.XXXX, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované a odmena pôvodného exekútora sa vypočíta tak, ako keby došlo

k zastaveniu exekúcie. Vyššie uvedená právna norma neustanovovala povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora, k čomu došlo až s účinnosťou od 1.9.2005.

S poukazom na ust. § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z., konania začaté pred 1.9.2005 sa dokončia

podľa práva platného do 31.8.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Ust. § 238 ods. 2 zák. č. 235/1995 Z. z., taxatívne vymedzuje ustanovenia exekučného poriadku, ktoré
sa použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, avšak s výnimkou ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku.

Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného
o zmene súdneho exekútora v predmetnej veci konal priebežne bez zbytočných prieťahov a nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený žalobcom ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

S poukazom na povahu úkonu, ktorým bolo rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, tento si podľa názoru súdu vyžaduje osobitnú právnu úvahu zo strany súdu, teda nejde o
jednoduchú automatizovanú činnosť zo strany súdu, a preto nie je možné konštatovať, žeby v konaní
exekučného súdu v predmetnej veci došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodnutí o návrhu na zmenu
exekútora. Okrem iného poukazuje na to, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného

konania až do času rozhodnutia súdu o zmene exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene
súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi, t.z., že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote o zmene
exekútora nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, keďže pôvodný exekútor mohol a mal
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity
podania.Zároveň bolo preukázané, že v danej veci sa oprávnený domáhal vymoženia plnenia od povinného
na podklade nespôsobilého exekučného titulu, keďže uznesením zo dňa 1.X.XXXX bola exekúcia
zastavená z dôvodu jej vyhlásenia za neprípustnú s dátumom právoplatnosti 7.X.XXXX.

Vzhľadom k tomu, že súd nemal v danom prípade za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že súd
náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Žalobca bol v konaní neúspešný a úspešnej žalovanej trovy
konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.