Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. december 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/318/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109248579
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1109248579.11

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa F. Z.,
bývajúceho trvale v S. X. S. W., Z. XXX/XX, t.č. v Ú. na W. W., G. Č.. X, Bratislava, zastúpeného JUDr.
Petrom Peružekom, advokátom, so sídlom v Hlohovci, Radlinského 1, proti odporcovi Krajskému súdu
v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 10, o vydanie vecí zo žltého kovu, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal voči odporcovi vydania vecí zo žltého kovu,
evidovaných pod položkami 1 až 23 knihy trestných depozitov č. 6/08, nachádzajúcich sa v depozite
Krajského súdu v Bratislave, s výnimkou položky č. 23, ktoré tvorili obsah výroku uznesenia Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 11.08.2009, sp. zn. 4T 1/2003, ktorým súd v tejto časti zamietol jeho žiadosť
o vrátenie vecí. Návrh odôvodnil tým, že predmetné veci boli zaistené a odovzdané M. M. pri domovej
prehliadke v byte na R. Y. XX W. M., pričom táto jasne vyhlásila, že nie sú jej vlastníctvom.

Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 16.03.2011 rozšíril návrh a žiadal i o vydanie dvoch zlatých
retiazok evidovaných pod položkou č. 23 knihy trestných depozitov č. 6/08, na ktoré veci uplatnila nárok

L.Z. W.. Vzhľadom na to, že predmetné retiazky mal navrhovateľ na sebe počas jeho zadržania v roku
2000 a súd nevyhovel návrhu L. W. o ich vrátenie, mal navrhovateľ za to, že majú byť vydané jemu.
V podaní zo dňa 30.09.2011 navrhovateľ ďalej uviedol, že ani jedna z označených vecí nepochádza z
trestnej činnosti, keďže ich získal nákupom v rôznych záložniach a obchodoch, pričom doklady o ich
nákupe už nemá k dispozícii. Predmety zo žltého kovu boli jeho vlastníctvom a s jeho súhlasom ich
užívala M. M., počas ich vzájomného spolužitia, na reprezentáciu a na rôznych spoločenských akciách;

k ich darovaniu zo strany navrhovateľa však nikdy nedošlo.

Konajúci súd uznesením zo dňa 03.01.2012, č.k. 25C 318-09-50, pripustil zmenu návrhu v zmysle
ktoréhobolodporcapovinnývydaťnavrhovateľovivecijednotlivooznačenéašpecifikovanévovýrokovej
časti uznesenia, evidované pod položkami 1 až 23 knihy trestných depozitov č. 6/08, nachádzajúcich
sa v depozite odporcu.

Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. Potvrdil, že Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 11.08.2009, sp. zn. 4T 1/2003, vydal navrhovateľovi veci zo žltého a
bieleho kovu, evidované pod položkami č. 24 až 30 knihy trestných depozitov č. 6/02 a súčasne zamietol
žiadosť navrhovateľa o vydanie vecí zo žltého kovu, evidovaných pod položkami 1 až 23 knihy trestných
depozitov č. 6/08, pričom v súvisiacej veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.08.2005, sp.

zn. 4T 1/2003, zamietol žiadosť L. W. o vrátanie dvoch zlatých retiazok zo žltého kovu, evidovaných
pod položkou č. 23 knihy trestných depozitov, ktorá si následne nárok uplatnila návrhom podaným naOkresnom súde Bratislava I, vedeným pod sp. zn. 19C 64/2006. Okresný súd jej návrh ako nedôvodný
zamietol rozsudkom zo dňa 29.03.2010, č.k. 19C 64/2006-78, a rozhodnutie súdu ako vecne správne
potvrdil i Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.02.2011, sp. zn. 4Co 264/2010. Podľa mienky

odporcu navrhovateľ nepreukázal vlastnícke právo k veciam zo žltého kovu pod položkami 1 až 23 knihy
trestných depozitov.

V písomnom podaní zo dňa 28.03.2012 odporca doplnil, že vo vzťahu k veciam nachádzajúcim sa
v depozite Krajského súdu v Bratislave pod položkami 1 až 22 knihy trestných depozitov č. 6/08,

navrhovateľ nebol osobou, ktorá tieto veci vydala podľa § 89 Trestného poriadku, ani osobou, ktorej boli
tieto veci odňaté podľa § 91 citovaného zákona alebo u ktorej boli tieto veci zaistené podľa osobitného
zákona. Súd rozhodujúci o žiadosti navrhovateľa o vydanie vecí ich preto navrhovateľovi nemohol vrátiť,
keďže navrhovateľa nepovažoval za osobu, ktorej by mali byť veci vydané podľa § 97 ods. 1 veta prvá
Trestného poriadku a v danom štádiu konania nebol oprávnený skúmať vlastnícke právo, prípade právo
oprávnenej držby osoby, ktorá vec vydala, ktorej bola vec odňatá alebo u ktorej bola vec zaistená (R

49/1994). Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol inou osobou, ktorá si na veci uplatňovala právo podľa §
97 ods. 1 veta druhá Trestného poriadku a súd mal pochybnosti o jeho práve k veciam, neostalo mu
iné ako odkázať navrhovateľa so svojim nárokom na občianskoprávne konanie. Pokiaľ išlo o dve zlaté
retiazky evidované pod položkou 23 knihy trestných depozitov, sám navrhovateľ potvrdil, že nie sú jeho
vlastníctvom, ale že tieto patria L. W., ktorá však existenciu vlastníckeho práva k nim v občianskom

súdnom konaní nepreukázala. So zreteľom na túto skutočnosť bol odporca toho názoru, že možno
dôvodne pochybovať, že by navrhovateľ bol osobou, ktorej svedčalo právo oprávnenej držby.

Súd nariadil vo veci pojednávanie a na pojednávaní súdu dňa 03.12.2014, ktoré so súhlasom právneho
zástupcu navrhovateľa viedol v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý bol v konaní ako účastník riadne

vyslúchnutý a jeho ďalšia účasť na ňom nebola potrebná (s ohľadom na ochranu jeho práv zabezpečenú
právnymzástupcom),popripustenízmenynávrhu(vzhľadomnanesprávnosťvoznačeníknihytrestných
depozitov ako č. 6/02 namiesto č. 6/08) a po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkýň A. U. a M. M. X.,

oboznámil sa s ústnymi prednesmi právneho zástupcu navrhovateľa a splnomocnenej zástupkyne
odporcu, ako aj s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu, s obsahom spisu Okresného súdu
Bratislava I, sp. zn. 19C 64/2006 a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T 1/2003, ako i s ostatným
obsahom spisu.
Skutkový stav je nasledovný:

Z obsahu trestného spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T 1/2003, vyplýva, že navrhovateľ bol
obvinený zo spáchania pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b),
odsek 3 Trestného zákona, trestného činu nedovoleného ozbrojovania a falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate a uzávery podľa § 175 Trestného zákona a z pokračovacieho trestného

činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona, ktoré boli spojené na spoločné konanie, vedené pod
ČVS: KUV-87/OVVK-2000. Na základe domovej prehliadky v byte na R. Č.. XX v M. dňa 04.12.2000,
vydala v byte bývajúca M. M. veci špecifikované v zápisnici o vydaní veci, ČVS: KÚV-87/OVVK-2000,
na účely trestného konania, pričom ďalšie veci boli u nej zaistené v ten istý deň podľa § 21 zákona
č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, rovnako tak ako boli zaistené u navrhovateľa, podľa záznamu

o zaistení veci, ČVS: KRP/10-2000, vydaného Krajským riaditeľstvom PZ, odbor kriminálnej polície,
oddelenie násilnej kriminality v Bratislave. Navrhovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 05.12.2000, sp. zn. 3Nt 152/2000, vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c),
ods. 2 Trestného poriadku vo veci obvinenia z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2, písm.
b), ods. 3 Trestného zákona, ktorá väzba navrhovateľa bola predĺžená na návrh krajského prokurátora

uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.05.2001, sp. zn. 3Nt 639/2001, o šesť mesiacov, t.j.
do 04.12.2001, pričom navrhovateľ bol prepustený z väzby na slobodu uznesením prokurátorky Krajskej
prokuratúry v Bratislave zo dňa 31.07.2001, č.k. 2Kv 709/2000-95. Počas trvania väzby vyšetrovateľ
Krajského úradu vyšetrovania v Bratislave uznesením zo dňa 06.06.2001 pribral do konania znalcov z
odboru psychiatrie na vyšetrenie duševného stavu navrhovateľa. Podľa záverov Súdne psychiatrického

posudku Doc. MUDr. Novotného, CSc a Doc. MUDr. Kolibáša, CSc súdni znalci u navrhovateľa nezistili
príznaky duševnej poruchy v užšom zmysle, t.j. psychózy, keďže sa jednalo o simuláciu duševnej
poruchy.Navrhovateľ v rámci prvého výsluchu v trestnom konaní dňa 05.12.2000 využil svoje právo odmietnuť
vypovedať, pričom pri následnom výsluchu dňa 22.05.2002 sa vyjadril len vo vzťahu k veciam vydaným
z bytu M. M., na R. Č.. XX W. M., konkrétne k pánskemu oblečeniu v jeho vlastníctve, ku kufríkom a

slnečným okuliarom, pričom k šperkom sa nevyjadril.

M. M. v rámci výpovede v trestnom konaní (15.01.20011)potvrdila, že s navrhovateľom, s ktorým mala
milenecký vzťah cca 2 roky, bývala v byte na R. Y. č. XX v M.. Navrhovateľ si ku nej presťahoval veci,
ktoré potreboval, v igelitkách, pričom okrem svojich osobných vecí, si iné veci do bytu nedoniesol. Tieto

veci mal uložené v skriniach v spálni, v rolldoroch. O navrhovateľovi a jeho rodine takmer nič nevedela,
keďže navrhovateľ o tom nerozprával a keď sa aj chcela niečo dozvedieť, tak jej navrhovateľ povedal,
aby sa nepýtala. Svedkyňa teda nemala vedomosť o tom, či a kde bol navrhovateľ zamestnaný, čo
robil. Zhruba od leta 1998 dostávala od navrhovateľa predmety zo žltého kovu, a to v závislosti od toho,
ako bol s ňou navrhovateľ po sexuálnej alebo povahovej stránke spokojný, pričom sám navrhovateľ
nosil na sebe veľa zlata, hrubé retiazky, tieto sa jej zdali nosené. Niekedy si navrhovateľ šperky vyložil

na parapet, nenosil totiž všetko zlato na sebe, menil ho. Pokiaľ išlo konkrétne o veci zo žltého kovu,
zaistené a evidované pod položkami č. 1 až 23 knihy trestných depozitov, M. M. uviedla, že tieto neboli
jej vlastníctvom.

V trestnom konaní bola vyslúchnutá i A. U. (dňa 04.12.2000), vlastníčka záložne A. na X. ulici č. XX

W. M.. Navrhovateľa poznala, keďže si u nej zakladal šperky zo zlata, celkovo predložil asi 5-6 kusov.
Prichádzal vždy niečo založiť na jeden mesiac, asi 3 až 4 krát, pričom zlomkové zlato alebo hodinky
nezakladal. Niektoré z vecí sa svedkyni zdali robené alebo dovezené zo zahraničia, s iným znakom.
Svedkyňa si nevedela spomenúť, či navrhovateľ u nej kupoval aj nejaké šperky, snáď retiazky alebo
prsteň s bielym očkom, povedomý jej bol aj náhrdelník, ale nevedela to potvrdiť s určitosťou. Navrhovateľ

pritom o sebe, o súkromných veciach nerozprával, bavili sa o psovi, raz jej povedal o priateľke, synovi a
kupoval šperky určené pre syna. Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní svedkyňa uviedla, že navrhovateľ
ako zákazník navštevoval jej záložňu často, kupoval a aj zakladal veci, a to zlaté predmety a retiazky,
išlo o masívne zlato, bez puncu, vyrobené zlatníkom, nešlo teda o nové šperky, pričom do záložne chodil
sám, jeden krát prišiel s blondínkou.

V trestnom konaní bola vyslúchnutá i L. W. (22.03.2002), ktorá uviedla, že navrhovateľa poznala od
roku 1995, keď mali spolu milenecký vzťah bez budúcnosti, pričom od roku 1998 do 2000 sa už vôbec
nestretávali a nič o ňom nevedela. U navrhovateľa zlaté predmety a iné šperky nevidela, žiadne dary
od neho nedostala.

Navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.02.2004, č.k. 4T 1/2003-3039,
uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2, písm.
b), ods. 3 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista, z trestného činu nedovoleného
ozbrojovania podľa § 185 ods. 1, ods. 2, písm. a), písm. b) Trestného zákona, trestného činu falšovania

a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Trestného zákona
a z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a odsúdený
k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 13 rokov, na výkon trestu odňatia slobody zaradený do
III. nápravnovýchovnej skupiny. Navrhovateľovi súd zároveň uložil trest prepadnutia veci, a to zlatých
predmetov evidovaných na Krajskej prokuratúre Bratislava, v knihe trestných depozitov pod č. 6/02,

ktoré boli uložené v depozite Krajského súdu v Bratislave, pod položkami 1 až 30, keďže navrhovateľ
ich získal trestnou činnosťou. Na odvolanie navrhovateľa, aj do výroku o uložení trestu prepadnutia vecí,
konkrétne šperkov, ktoré mal na sebe počas zadržania, pod položkou 23, keď dôvodil, že tieto neboli
jeho vlastníctvom a mal ich zapožičané od priateľky, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo
dňa 28.09.2004, sp. zn. 2To 28/2004, zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku o treste a spôsobe

jeho výkonu. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by čo i len jedna vec uvedená
v zozname spĺňala kritériá ustanovenia § 55 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, podľa ktorého sa uloží
trest prepadnutia veci, ktorú páchateľ získal trestným činom alebo odmenou zaň, resp., že by niektorá
z vecí bola získaná trestným činom, či ako odmena za trestný čin, keď za vec získanú trestným činom
možno považovať to, čo bolo trestným činom vyrobené. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by

navrhovateľ získal predmety zo zlata trestným činom lúpeže, prichádzal do úvahy len postup podľa
§ 73 ods. 1 písm. d) Trestného zákona alebo § 80 alebo § 81 Trestného poriadku. Zároveň, podľa
mienky súdu výsledky dokazovania nepodporovali záver, že by uvedené veci zo žltého kovu patrili
navrhovateľovi, keď práve naopak, z odvolacích námietok navrhovateľa alebo z podania L. W. vyplynulo,že časť vecí zaistených u navrhovateľa patrilo jej a nemali vzťah k trestnému činu. V nadväznosti na
to, L. W. požiadala listami zo dňa 24.08.2004 a zo dňa 18.01.2005 o vrátenie dvoch zlatých retiazok,
tvrdiac, že sú jej vlastníctvom, na ktorú skutočnosť poukazoval i navrhovateľ v liste zo dňa 16.03.2005.

Následne L. W. v rámci informatívneho výsluchu dňa 23.08.2005 uviedla, že zlaté retiazky požičala
niekedy v mesiaci november v roku 2000 navrhovateľovi, a to tesne pred jeho vzatím do väzby, keďže ich
potreboval ukázať v rodine M., pri žiadosti o ruku ich dcéry. Pri prvom výsluchu túto skutočnosť zamlčala
domnievajúc sa, že jej retiazky budú vrátené a navrhovateľovi nechcela škodiť. Krajský súd v Bratislave
nevyhovel žiadosti L. W. o vrátenie dvoch zlatých retiazok z depozitu Krajského súdu v Bratislave a

uznesením zo dňa 31.08.2005, sp. zn. 4T 1/2003, jej žiadosť zamietol, s tým, že ju poučil o možnosti
uplatnenia jej nároku v občianskom súdnom konaní. Predmetné uznesenie súdu napadli sťažnosťou tak
L.Z. W., ako i navrhovateľ, ten dôvodiac, okrem iného, i tým, že i on, v rámci prípravného konania žiadal
o navrátenie zlatých predmetov, keďže nebola preukázaná ich spojitosť s trestnou činnosťou, pričom v
konaní pred súdom o ich vydanie výslovne nežiadal, majúc za to, že mu budú veci automaticky vrátené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 08.02.2006, sp. zn. 3To 120/2005, sťažnosť

navrhovateľa a L. W. ako nedôvodné zamietol. Krajský súd v Bratislave vyhlásil opatrením zo dňa
10.04.2006 verejný opis vecí, evidovaných pod položkami 1 až 30, ktoré boli zaistené pri domovej
prehliadke a vyzval poškodených, aby sa prihlásili v lehote 6 mesiacov, pričom následne listom zo dňa
22.11.2006 navrhovateľovi oznámil, že na verejnom zasadnutí bude v súlade s § 73 Trestného zákona
rozhodovať o zhabaní zlatých predmetov, zaistených pri domovej prehliadke a vyzval ho vyjadriť sa, či sa

chce verejného zasadnutia zúčastniť. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.02.2007 rozhodol v
súlade s § 299 Trestného poriadku a § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona o zhabaní vecí evidovaných
pod položkami 1 až 30 knihy trestných depozitov, nachádzajúcich sa v depozite Krajského súdu v
Bratislave, s výnimkou dvoch retiazok pod položkou č. 23, pričom určil, že vlastníkom týchto vecí sa
stáva štát. Mal za to, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, za ktorú bol navrhovateľ odsúdený, tieto

predmety nezískal legálnym spôsobom, ale v súvislosti s trestnou činnosťou. Navrhovateľ považoval
predmetné uznesenie krajského súdu za nesprávne a v sťažnosti zo dňa 26.02.2007 žiadal o vrátenie
všetkých zhabávaných vecí, keďže tieto získal legálnym spôsobom, pred spáchaním trestného činu
lúpeže, za ktorý bol odsúdený. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.01.2008, sp.
zn. 4Tost 11/2007, zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.02.2007, z dôvodu, že

navrhovateľ nebol na verejné zasadnutie súdu riadne predvolaný. Zároveň veci, ktoré boli predmetom
uznesenia, navrhovateľ nezískal trestnými činmi lúpeže, za ktoré bol následne právoplatne odsúdený,
keďže také veci boli vydané poškodeným. Najvyšší súd mal za to, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť
medzi zhabávanými vecami a trestnými činmi, za ktoré bol navrhovateľ odsúdený. Po vrátení veci, na
verejnom zasadnutí krajského súdu dňa 07.10.2008 navrhovateľ v rámci výsluchu uviedol, že niektoré z

vecí špecifikovaných pod položkami 1 až 30 mal na sebe v čase zadržania a tieto mu boli odňaté, išlo o
všetky zlaté šperky pánskeho charakteru. V ďalšom sa navrhovateľ nevedel vyjadriť k predchádzajúcej
výpovedi zo dňa 22.05.2002, v ktorej nepotvrdil svoje vlastnícke právo i k šperkom, hoci ho deklaroval vo
vzťahu k pánskemu oblečeniu. Zlaté predmety získal legálne kúpou, na rôznych miestach, bez toho, aby
si to bližšie pamätal. Na predmetnom verejnom zasadnutí krajský súd rozhodol uznesením o zamietnutí

návrhu prokurátora na zhabanie zlatých predmetov pod položkami 1 až 30 knihy trestných depozitov č.
6/02,ktoréhovecnúsprávnosťpotvrdilNajvyššísúdSlovenskejrepublikyuznesenímzodňa04.03.2009,
sp. zn. 3Tost 14/2008, v ktorom okrem iného uviedol, že keďže okolnosti prípadu a charakter trestnej
činnosti navrhovateľa vzbudzujú pochybnosti o legálnom nadobudnutí vecí, do úvahy pripadá postup
podľa § 98 ods. 1,2 Trestného poriadku. Navrhovateľ žiadosťou zo dňa 24.06.2008 opätovne požiadal

o vrátenie vecí zo žltého kovu, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením zo dňa 11.08.2009 tak, že
navrhovateľovivydalvecievidovanépodpoložkou24až30knihytrestnýchdepozitovč.6/02,keďžetieto
boli u navrhovateľa zaistené a následne prevzaté podľa § 79a Trestného poriadku a v časti vydania vecí
pod položkami 1 až 23 knihy trestných depozitov č. 6/08, jeho žiadosť zamietol, nakoľko z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že išlo o veci vydané inou osobou ako osobou navrhovateľa a pri navrhovateľovi

existovali dôvodné pochybnosti o vlastníckom, prípadne inom práve k veciam. Krajský súd poukázal
na výpovede navrhovateľa, v ktorých tento len viackrát deklaroval legálny spôsob nadobudnutia zlatých
šperkov, bez predloženia relevantného dokladu. Predmetné uznesenie napadol navrhovateľ sťažnosťou
zo dňa 10.09.2009 dôvodiac, že veci boli zaistené v byte bývalej družky ako veci jemu patriace, tieto
nadobudol kúpou v záložniach a od známych, a preto nemá o ich kúpe žiaden doklad. K veciam sa

nevyjadroval v rámci výsluchu dňa 22.05.2002, nakoľko bol v zlom psychickom stave. Krajský súd v
Bratislave uznesením zo dňa 14.10.2009 sťažnosť navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol. Mal za to, že
neboli dôvody na vrátenie vecí evidovaných pod položkou č. 1 až 23 knihy trestných depozitov č. 6/08,
keďže M. M., na ktorej výpoveď navrhovateľ poukazoval, pri vydávaní vecí nepovedala, že by patrilinavrhovateľovi, označením vlastníka sa nezaoberala. Zároveň, samotný navrhovateľ vo svojej výpovedi,
v prítomnosti právneho zástupcu uviedol, že k šperkom sa nebude vyjadrovať, avšak ostatné veci, a
to pánske oblečenie, jasne označil za svoje vlastníctvo, a to presným opisom, rovnako ako aj kufrík

bordovej a čiernej farby a slnečné okuliare so zelenými sklami a hnedými ušnicami. Ťažko možno potom
uveriť, že by navrhovateľ vedel v zlom psychickom stave presne označiť ako svoje vlastníctvo šatstvo
a iné veci, ale nevedel sa vyjadriť a označiť i šperky.

Zo záznamu z knihy trestných depozitov č. 6/02, sp. zn. 2Kv 709/00, súd zistil, že v nej boli evidované

pod položkami č. 1 až 23 tie predmety zo žltého kovu, ktorých vydania sa navrhovateľ domáhal v rámci
petitu návrhu, ktorý súd pripustil uznesením zo dňa 03.01.2012, č.k. 25C 318/09-50.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.10.2012, č.k. 4T 1/2003-3305, opravil nesprávnosť
výrokovej časti uznesenia súdu zo dňa 11.08.2009, v časti týkajúcej sa knihy trestných depozitov, ktorá
bola nesprávne označená ako č. 6/08, hoci má správne znieť č. 6/02.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.03.2013.

Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn.19C 64/2006, súd zistil, že L. W. ako navrhovateľka
sa domáhala voči odporcovi, Krajskému súdu v Bratislave, vydania vecí - dvoch retiazok zo žltého
kovu, totožných s tými pod položkou 23 knihy trestných depozitov č. 6/02, z depozitu krajského súdu,

tvrdiac, že je ich vlastníčkou. Okresný súd rozsudkom zo dňa 29.03.2010, č.k. 19C 64/2006-78, návrh
navrhovateľky zamietol, keď dospel k záveru, že neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vlastnícke
právo k dvom zlatým retiazkam, keďže v jej samotných vyjadreniach o spôsobe nadobudnutia šperkov
sa vyskytli rozpory, a tieto neodstránila ani výpoveď svedkyne - dcéry navrhovateľky. Na odvolanie
navrhovateľky Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.02.2011, sp. zn. 4Co 264/2010, potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že šperky, ktorých vydania sa v konaní domáha, nepochádzali
z trestnej činnosti, zakúpil ich ešte v rokoch 1997 až 2000 v rôznych záložniach a zlatníctvach, najmä
v záložni u p. A. U., a to konkrétne veci evidované pod položkami č. 1,2,4,15,16 a 17. Pokiaľ išlo o

šperk pod položkou 13, ten zakúpil v klenotníctve V. v Bratislave a pri zakúpení bol jeden jeho článok
poškodený, ostatné veci nakupoval nielen v Bratislave, ale i v Žiline a Trenčíne, bližšie konkrétnosti
vzhľadom na odstup času nevedel. Pokiaľ išlo o zlato evidované pod položkou č. 23, to bolo vlastníctvom
L. W., od ktorej ho mal zapožičané a počas zatknutia ho mal na sebe. Dámske šperky nakupoval
pre družku, bez ich ďalšieho darovania, bola to len forma investície. Hoci sám nebol zamestnaný a

nemal živnosť, finančné prostriedky na nákup šperkov získal rôznou zárobkovou činnosťou, predajom
vecí alebo sprostredkovaním obchodov, všetko legálnym spôsobom. Veci sa pôvodne nachádzali v
byte M. M., na R. Y. XX W. M., keďže spolu žili v tom čase v jednej domácnosti, boli uložené v
spálni, v skrini rolldor, časť vecí sa nachádzala v šperkovnici a časť bola voľne položená. Pokiaľ išlo o
kúpnu cenu jednotlivých predmetov, uviedol ju navrhovateľ orientačne od cca 33,19 eur (1.000,-Sk) po

829,85 eur (25.000,-Sk), pokladničnými blokmi nedisponoval. Navrhovateľ v rámci verejného opisu vecí
vyhláseného Krajským súdom v Bratislave o vydanie vecí nežiadal, keďže o ňom nemal vedomosť a v
tom čase sa už nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Prvý krát si uplatnil nárok na vydanie vecí,
po ich zhabaní, v rámci sťažnosti proti uzneseniu súdu zo dňa 20.02.2007. Navrhovateľ trval na tom, že
jeho nárok na vydanie vecí je oprávnený, keďže veci, s výnimkou šperkov pod položkou č. 23, sú jeho

vlastníctvom a ostatné šperky mal v oprávnenej držbe.

Navrhovateľ v rámci identifikácie vecí zo žltého kovu predložením fotografií nachádzajúcich sa v súdnom
spise na č.l. 193-215 označil ako veci, ktorých vydania sa domáha tie označené pod C na č.l. 196, pod
B na č.l. 197, pod C na č.l. 198, pod A na č.l. 201 a č.l. 202, pod B na č.l. 204, pod A na č.l. 205, pod B

na č.l. 206 a 207, pod A na č.l. 208 a 209, pod C na č.l. 211,213 a 214 a pod A na č.l. 215, pričom vo
vzťahu k ostatným šperkom žiadal o vykonanie fyzickej ohliadky.

Svedkyňa A. U.Z. v rámci svojej výpovede uviedla, že ju navrhovateľ, ktorého poznala z videnia, keďže
navštevoval jej záložňu, informoval o predmete konania. Navrhovateľ ju kontaktoval i v súvislosti s

pojednávaním súdu dňa 09.10.2013, na ktoré sa dostavila, i keď bola súdom informovaná, že bude
odročené. Ďalej uviedla, že bola vlastníčkou záložne na X. ulici č. XX W. M. v rokoch 1997 až 2012.
Do záložne chodili denno denne rôzni ľudia kupovať alebo zakladať šperky, vrátane navrhovateľa. I
keď si presne frekvenciu návštev navrhovateľa nepamätala uviedla, že si ho pamätala pre jeho družku,blondínku, ktorá s ním asi 3 až 4 krát prišla do záložne, vybrala si nejaké šperky, ktoré navrhovateľ
na druhý deň kúpil. Z hľadiska sortimentu si navrhovateľ kupoval náramky, prstene, náhrdelník, pričom
pri niektorých šperkoch našla pre neho i zlatníka na vygravírovanie venovania; bolo to asi pri 80%

šperkov. Potvrdila, že v trestnom konaní túto skutočnosť v rámci výsluchu nespomenula. Svedkyňa v
rámci identifikácie vecí zo žltého kovu predložením fotografií nachádzajúcich sa v súdnom spise na č.l.
193-215 označila ako veci, ktoré si navrhovateľ u nej s určitosťou zakúpil tie, označené pod C na č.l. 195
a 196 na pod A,B,C na č.l.205 až 209. Po konfrontácii s výpoveďou v trestnom konaní dňa 04.12.2000
a 16.05.2001 sa svedkyňa opravila, s tým, že nemôže povedať s určitosťou, že si tieto veci navrhovateľ

u nej zakúpil, len na 90%.

Svedkyňa M. M. X. v úvode výpovede potvrdila vedomosť o predmete konania, keďže navrhovateľ jej
doručil podanie zo dňa 30.09.2011, ktorým odstraňoval vady návrhu, ako aj zápisnicu z pojednávania
súdu dňa 26.11.2012 a žiadal ju i o spísanie čestného vyhlásenia, že veci, ktoré vydala v trestnom konaní
v roku 2000 neboli jej vlastníctvom, podľa predloženého vzoru. Svedkyňa pritom poznala navrhovateľa,

keďže v rokoch 1997 až 2000 spolu žili v spoločnej domácnosti ako priatelia, neskôr sa opravila, že
mali milenecký vzťah. Veci, ktoré jej v roku 2000 odobrali policajti sa nachádzali v byte na R. ulici
XX W. M., alebo ich mala na sebe, pričom tie, ktoré boli označené v podaní zo dňa 30.09.2011 o
odstránení vád, neboli jej vlastníctvom. Svedkyňa nepoznala pôvod vecí, vydania ktorých sa navrhovateľ
domáhal, nevedela akým spôsobom a odkiaľ pochádzali, nakoľko s navrhovateľom počas trvania vzťahu

v zlatníctvach šperky nakupovať neboli. Navrhovateľ sa však vždy vyjadroval, že ide o veci patriace
jemu. Bolo želaním navrhovateľa, aby šperky, vrátane pánskych, nosila ako doplnok, tieto jej nedaroval.
Navrhovateľ mal pritom šperky položené voľne v priestore. Svedkyňa v rámci identifikácie vecí zo žltého
kovu predložením fotografií nachádzajúcich sa v súdnom spise na č.l. 193-215 označila ako veci, ktorých
vlastníkom mal byť navrhovateľ tie, označené pod A na č.l. 193 a 194, pod B,C na č.l. 194, pod A na č.l.

195, pod C na č.l. 196, pod B na č.l. 197, pod A na č.l. 198, pod B,C na č.l. 202, pod B na č.l. 203, 204,
pod A na č.l. 205, pod B na č.l. 206 a 207, pod A na č.l. 208, č.l. 210, pod C na č.l. 211, 213 a 214 a
pod B na č.l. 215, pričom pri týchto veciach sa domnievala, že ide o veci patriace navrhovateľovi; bez
fyzického opoznania to však nevedela uviesť na 100%.

Svedkyňa M. M. X. v čestnom prehlásení zo dňa 12.09.2013, ktoré zaslal súdu navrhovateľ, okrem iného
prehlásila, že "veci zo žltého kovu, ktoré sú evidované pod položkami 1 až 22 knihy trestných depozitov
č. 6/08, nachádzajúcich sa v depozite Krajského súdu Bratislava, pod č.k. 25C 318/2009, F. Z. sú jeho
vlastníctvom".

Právny zástupca navrhovateľa v rámci ústnych vyjadrení zotrval na dôvodnosti návrhu navrhovateľa na
vydanie vecí zo žltého kovu, keď ako právny titul označil vlastnícke právo navrhovateľa a pri položke
23 právo oprávnenej držby. Mal za to, že navrhovateľ jasne uviedol, že veci nadobudol legálne, kúpou
v rokoch 1997 až 2000, a teda ich nezískal trestnou činnosťou. Tvrdenia navrhovateľa korešpondovali
s výpoveďou svedkyne A. U., ktorá opoznala šperky zakúpené navrhovateľom v jej záložni, ako aj s

výpoveďou svedkyne M. X., ktorá potvrdila, že veci, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha, sú jeho
vlastníctvom, neboli jej darované. Odporca teda pochybil, keď navrhovateľovi vydal len časť vecí, a to
pod položkami č. 24 až 30 knihy trestných depozitov č. 6/02 a nevrátil mu aj tie, evidované pod položkami
1 až 23. Navrhovateľ pritom v súčasnej dobe nemôže predložiť listinné dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení.

Splnomocnená zástupkyňa odporcu v rámci ústnych vyjadrení žiadala návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietnuť, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania vlastníckeho práva k
veciach, ktorých vydania sa domáha. Z obsahom pripojených spisov Okresného súdu Bratislava I, sp.
zn. 19C 64/2006 a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T 1/2003, bol pritom zrejmý celý priebeh návrhu

navrhovateľa, ako aj pohyb zlata.

Podľa § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "Občiansky zákonník") vlastník je
v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a
nakladať s ním.

Podľa § 124 Občianskeho zákonníka všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa
im rovnaká právna ochrana.Podľa § 126 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo
kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1,2Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená. Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník,
najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

Podľa § 80 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len "O.s.p."), návrhom na
začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,

z právneho vzťahu alebo z porušenia práva.

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Základným predpokladom úspešnosti žaloby o vydanie veci podľa § 126 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka, je že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby ako vlastníka. Navrhovateľ
v konaní musí preukázať nielen existenciu jeho vlastníckeho (prípadne iného užívacieho) práva k veci,
ale aj to, že zo strany odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, keď tento
jeho vec neoprávnene zadržuje. Tak vlastnícky vzťah navrhovateľa k veci, ako aj užívanie veci bez

právneho dôvodu odporcom, ako podmienky úspešnej žaloby o vydanie veci musia byť preukázané ku
dňu vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Podľa mienky súdu navrhovateľ spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti nepreukázal existenciu
vlastníckeho práva k predmetom zo žltého kovu pod položkami 1 až 22 knihy trestných depozitov č.

6/02, resp. pri položke č. 23 existenciu práva oprávnenej držby, ktorých existencia mala byť potvrdená
obsahom trestného spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4T 1/2003, ako i výpoveďami svedkov
A. U. L. M. M. X..

V prvom rade súd udáva, že vo vyjadreniach samotného navrhovateľa sa vyskytli v súvislosti s

vecami, ktorých vydania sa domáha, viaceré nezrovnalosti. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
navrhovateľ 1/v rámci výsluchu v trestnom konaní v dňoch 05.12.2000 a 22.05.2002 sa k šperkom
vôbec nevyjadroval, hoci k ostatným veciam, a to pánskemu oblečeniu, kufríku bordovej a čiernej farby,
slnečným okuliarom so zelenými sklami a hnedými ušnicami sa podrobnejšie vyjadril, dokonca aj ich
opisom,2/neskôrsavyjadrillenkpôvodušperkov,žetietonepochádzajúztrestnejčinnostiabolizískané

legálne (viď sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20.02.2007, v ktorej si prvý krát
uplatnil na veci nárok), 3/ šperky získal kúpou na rôznych miestach, bez bližšieho upresnenia, keďže
si to už nepamätal (viď výpoveď navrhovateľa na verejnom zasadnutí krajského súdu dňa 07.10.2008),
4/následne navrhovateľ uviedol, že šperky zakúpil v rôznych záložniach a od známych, preto nemá o
ich kúpe žiaden doklad (viď sťažnosť navrhovateľa zo dňa 10.09.2009 proti uzneseniu krajského súdu

zo dňa 11.08.2009), ako aj 5/ že zlato zakúpil v záložniach a obchodoch, bez toho, aby sa pamätal kde
konkrétne, pričom v rámci výsluchu v prebiehajúcom konaní už konkrétne označil záložňu svedkyne A.
U., zlatníctvo V. v Bratislave, ako miesta, v ktorých zakúpil jednotlivé šperky, a spomenul i iné obchody v
Žiline a Trenčíne. Navrhovateľ teda s odstupom času vo svojich výpovediach podával čoraz detailnejšie
informácie ohľadne spôsobu a miesta nadobudnutia vecí zo žltého kovu, dokonca uviedol aj orientačnú

cenu jednotlivých vecí, hoci v kratšom časovom odstupe od zaistenia vecí sa na tieto podrobnosti
nepamätal. Súdu sa javí ako málo pravdepodobné, že by si navrhovateľ s takým časovým odstupom
spomenul na konkrétny pôvod toho ktorého šperku, dokonca vedel ustáliť i jeho približnú cenu. Výpoveď
navrhovateľa teda súd nepovažoval za dôkaz o právnom titule navrhovateľa k zlatým šperkom.

Podľa mienky navrhovateľa a jeho právneho zástupcu dôvodnosť jeho nároku mala byť preukázaná a
vyplývať zo svedeckých výpovedi A. U. L. M. M. X.. Súd sa ani v tomto s ich tvrdeniami nestotožnil.Pokiaľ ide o svedkyňu A. U., v prvom rade súd udáva, že svedkyňa bola vypočutá už v trestnom konaní,
a to v roku 2000 a 2001, pričom v súvislosti s vecami, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha, sa
nevedela s určitosťou vyjadriť, ktoré z nich si navrhovateľ v jej záložni zakúpil. Viaceré z vecí sa svedkyni

síce zdali z nejakého dôvodu povedomé, avšak svedkyňa napokon vždy uzavrela, že ich pôvod nevie s
určitosťou potvrdiť (viď výpoveď svedkyne na č.l. 132). Následne svedkyňa s odstupom času 13 rokov
od výpovede v trestnom konaní, pri označených šperkoch vyhlásila s maximálnou určitosťou, že ide o
veci, ktoré si navrhovateľ u nej v záložni zakúpil, ktoré vyhlásenie zmenila až po konfrontácii súdu s
obsahom jej predchádzajúcej výpovede a uviedla, že "si veci vybavila" a dokáže len s istotou na 90%

potvrdiť kúpu označených šperkov navrhovateľom. Okrem tohto nedostatku sa vo výpovedi svedkyne
vyskytli aj iné nezrovnalosti, ako napr. navrhovateľ nakupoval šperky pre svoju družku, ktorá s ním prišla
do záložne 3 až 4 krát, pamätala si ho práve preto, lebo s ním prišla jeho družka, blondínka, pričom v
trestnom konaní vypovedala, že s ním prišla nejaká blondínka len 1 krát, ako i to, že sa navrhovateľ
nevyjadroval k dôvodu kúpy šperkov, len raz uviedol, že sú určené pre syna. Svedkyňa zároveň uvádzala
i nové, dovtedy neznáme okolnosti, týkajúce sa gravírovania šperkov, konkrétne, že ju navrhovateľ pri

80% zakúpených šperkoch žiadal aj o zabezpečenie gravírovania na šperkoch, a teda ona sama oslovila
zlatníka za týmto účelom, pričom v trestnom konaní sa ku gravírovaniu šperkov nevyslovovala, resp.
sa vyjadrila tak, že navrhovateľ si mohol dať vygravírovať a šperky upraviť v okolitých zlatníctvach.
Zohľadniac komplexne výpoveď svedkyne a posúdiac ju i so zreteľom na jej výpoveď v trestnom konaní,
táto podľa mienky súdu vyznieva nedôveryhodne, a vo vzťahu k veciam zo žltého kovu, ktorých vydania

sa navrhovateľ domáha, nepreukazuje existenciu jeho vlastníckeho práva k nim.

Pokiaľ ide o svedkyňu M. M. X., tá pred podaním vlastnej svedeckej výpovede potvrdila vedomosť o
predmete konania, získanú od navrhovateľa, ktorý jej zaslal tak zápisnicu z pojednávania súdu, na
ktoromdošlokotvoreniupojednávania(č.l.107anasl.),akoajpísomnépodaniejehoprávnehozástupcu

zo dňa 30.09.2011 (č.l. 48), v ktorom tento nielen špecifikoval šperky, ktorých vydania sa navrhovateľ
domáha, ale i dôvody na ich vydanie. Zároveň jej navrhovateľ zaslal vzor čestného vyhlásenia s vopred
napísaným textom, v ktorom mala potvrdiť, že navrhovateľ je vlastníkom šperkov. Z týchto okolností je
podľa názoru súdu zrejmé, že svedkyňa získala detailnú vedomosť o predmete konania pred podaním
svedeckej výpovede, pričom ju získala od navrhovateľa ako osoby, ktorá navrhla jej výsluch a v prospech

ktorej mala svedčiť. Súd musel tieto skutočnosti zohľadniť a dospel k záveru, že preukazujú ovplyvnenie
svedkyne zo strany navrhovateľa, v dôsledku čoho jej výpoveď nemožno považovať za objektívnu a
nestrannú.

Naviac, svedkyňa vo svojej výpovedi nevedela uviesť pôvod vecí zo žltého kovu, t.j. nemala priamu

vedomosť o tom, akým spôsobom navrhovateľ veci nadobudol, získal alebo obstaral, keď ho nikdy
nevidela veci kupovať alebo obstarávať, mala len od navrhovateľa sprostredkovanú informáciu, že
by mal byť vlastníkom vecí. Jej výpoveď teda rovnako nepotvrdila existenciu vlastníckeho práva
navrhovateľa k veciam. Za taký dôkaz nemožno považovať ani dodatočne navrhovateľom predložené
čestné prehlásenie svedkyne zo dňa 12.09.2013 (č.l. 256), o ktorom svedkyňa súd informovala pri svojej

výpovedi, že jej ho vopred zaslal navrhovateľ.

Pokiaľ ide o šperky evidované pod položkou 23 knihy trestných depozitov, k nim súd udáva, že z
výsledkov konania na tunajšom súde pod sp. zn. 19C 64/2006 vyplynulo, že osoba, označujúca sa za
vlastníčku vecí, L.Z. W., nepreukázala existenciu vlastníckeho práva k nim, o ktorej skutočnosti mal

vedomosť i navrhovateľ, ktorý odvodzoval právo oprávnenej držby k šperkom od práva L. W..

Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z
nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Držiteľom
v zmysle § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto

vykonáva právo pre seba. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo
po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí (§ 130 ods. 1 OZ). Podľa ustálenej judikatúry
posúdenie toho, či je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo

patrí nemôže vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale sa musí, okrem iného, vzťahovať i
k právnym dôvodom, a teda k titulu, ktorý mohol mať za následok vznik takého práva. O dobromyseľnú
držbu preto nemôže ísť vtedy, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne
(t.j. takých existujúcich u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti otom, že mu vec patrí, a ani v situácii, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli
spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Podľa mienky súdu navrhovateľ mal od počiatku vedomosť o pochybnostiach vzťahujúcich sa k
vlastníckemu právu L. W. k šperkom evidovaným pod položkou č. 23 knihy trestných depozitov č. 6/02,
keďže tieto jej v rámci trestného konania neboli vydané ako osobe oprávnenej a neboli jej vydané ani
následne v rámci občianskeho súdneho konania. Vzhľadom na to je spochybnený i nárok navrhovateľa,
ktorého súd nemohol považovať, so zreteľom na objektívny stav, za ich oprávneného držiteľa alebo

osobu, ktorá vec požičanú od L. W. ako nevlastníčky, oprávnene užíva.
S poukazom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno teda uzavrieť, že navrhovateľ spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti nepreukázal, že nadobudol veci, ktorých vydania sa domáha do svojho
vlastníctva, resp. nadobudol ich ako oprávnený držiteľ, čím nepreukázal prvotnú podmienku nároku na
ich vydanie. Naviac, navrhovateľ nepredložil ani jeden listinný dôkaz ohľadne nákupu alebo obstarania
predmetov zo žltého kovu a ďalšie relevantné dokazovanie na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol.

Súd preto jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Súd upustil od vykonania dokazovania fyzickým predložením vecí zo žltého kovu, ktoré sú označené
pod položkami 1 až 23 knihy trestného depozitov č. 6/02, nachádzajúcich sa v depozite Krajského
súdu v Bratislave a ich opoznaním, keďže dokazovanie v tomto smere považoval, vzhľadom na

dovtedy vykonané dôkazy, za nadbytočné, nehospodárne a pre rozhodnutie o veci nepotrebné. Súd
je toho názoru, že rozhodujúcou skutočnosťou vo veci je preukázanie vlastníckeho alebo iného práva
navrhovateľakveciam,anieto,činavrhovateľveci,vráteniektorýchžiada,ajskutočneopoznáalebonie.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný
úspech, nepriznal právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal,
nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.

Súd pre úplnosť udáva, že nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa, keď
navrhovateľ nebol úspešný a súd mu uznesením zo dňa 19.07.2010, č.k. 25C 318/2009-23, ustanovil
v zmysle § 30 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2011 za zástupcu - Centrum právnej pomoci.
Ustanovenie § 372t O.s.p. sa vzťahuje len na tie neskončené konania, v ktorých súd za zástupcu
účastníka ustanovil advokáta, a teda nie Centrum právnej pomoci, ktoré v danom prípade len ďalej

poverilo príslušného advokáta zastupovaním navrhovateľa. Priznanie odmeny za právne zastupovanie
advokátovi je potom v kompetencii Centra právnej pomoci v zmysle ustanovení zákona č. 327/2005 Z.z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,

návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 3. decembra 2014 Mgr. Patricia Skotnická
sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia