Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/66/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812207454
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8812207454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu CETELEM SLOVENSKO, a.s., so
sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava 1, IČO: 35 787 783, zast. JUDr. Helena Strachotová, usadený
euroadvokát so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin proti žalovaným 1. C. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom XXX XX B. XXXX/X, 2. K. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX B. XXXX/X, o
zaplatenie 10.164,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou č. k. 4C 180/2012-122 zo dňa 8. 1. 2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu čo do zvyšku a vo výroku o trovách

konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom vyslovil, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.845,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z
vyššie uvedenej sumy od 1.12.2001 až do dňa zaplatenia, a to všetko im povoľuje uhradiť v mesačných
splátkach po 200 Eur splatných vždy každého 25-teho dňa toho ktorého mesiaca k rukám žalobcu,
začínajúc dňom 1.2.2013, pod následkami straty výhody splátok. Žalobu žalobcu čo do zvyšku zamietol

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd okrem iného odôvodnil tým, že nepochybne zmluva uzavretá
medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou a z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade bola uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 9. 5.
2008, ako aj zmluva o revolvingovom úvere dňa 10. 7. 2006. Ide o spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ich uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaný v 1. rade ako

spotrebiteľ. Obsah zmlúv bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto
je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca listom zo dňa 22.8.2011 odstúpil od úverovej zmluvy
uzavretej so žalovaným 1. rade ako klientom a žalovanou v 2. rade ako partnerom dňa 10.7.2006 a
listom zo dňa 7.10.2011 odstúpil od úverovej zmluvy uzavretej so žalovaným v 1. rade ako klientom a
žalovanou v 2. rade ako partnerom dňa 9.5.2008.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti zporušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi účastníkmi konania sú

nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.

Žalovaní ako spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci
štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti
právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne právo). Ide o
jednostrannúkogentnosťustanoveníObčianskehozákonníkavzáujmevyššejochranypri štandardných

typových zmluvách.

Ustanovenie čl.V.5 Všeobecných podmienok účinných od 15.1.2006, ako aj Všeobecných podmienok
účinných od 1.4.2008, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od
zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 457 Občianskeho

zákonníka.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Je však potrebné uviesť, že ak sa neberie do úvahy výber

sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil
v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka.

Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník,

prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v
oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia
spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu , ak ju uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom ( prípadne pokiaľ ide o zmluvu uzavretú dňa 10.7.2006 je potrebné aplikovať

ajužvyššiecitovanéust.§23a zákonač.634/1992Z.z.,ktorýzaspotrebiteľskúzmluvuoznačilexplicitne
aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka).

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod). Aplikačná

prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného
dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu vrátane odstúpenia v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 5MCdo 20/09).

Zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc je výhodnejšie aj z pohľadu splátok, pretože aj súd ich môže
povoliť, tak ako v danej veci. Nebol dôvod považovať obchodnoprávnu úpravu za výhodnejšiu ani z
pohľadu možnosti splácania úveru pri zachovaní zmluvy, keďže úprava zmluvnej klauzuly o odstúpení

predpokladala zároveň zosplatnenie úveru.

Zároveň je potrebné uviesť, že uvedené ustanovenie ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch odkazuje v súvislosti s odstúpením od zmluvy nie na Obchodný zákonník ale na § 48
Občianskeho zákonníka. Uvedené je zrejmé z odkazovej poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č.

258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka).Na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) dopadá
teda právna úprava občianskeho práva. V danej súvislosti súd poukazuje aj na názor vyslovený v
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.9.2012 sp. zn. 20Co/35/2011.

Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že od úverových zmlúv, ktoré boli medzi
účastníkmi konania uzavreté, žalobca odstúpil. Najskôr listom zo dňa 22.8.2011 odstúpil od úverovej
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 22.8.2011 a následne listom zo dňa 7.10.2011 odstúpil
aj od úverovej zmluvy č. 42643072429004 uzavretej dňa 9.5.2008. Z predložených dokladov o doručení

bolo preukázané doručenie výpovede, opak preukázaný nebol.

Vzhľadomnavyššieuvedené,keďžetotoodstúpenieodúverovýchzmlúvmáúčinkyextunc,tedaspätne
kudňuuzavretiazmluvy,úverovézmluvysaodzačiatkuzrušili,pričomvsúladesust.§457Občianskeho
zákonníka ak bola zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej
dostal.

Dôsledkomplneniazozrušenejzmluvyjetedapovinnosťúčastníkovzmluvynavzájomsivrátiťvšetko,čo
plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán), ako výslovne
stanovuje § 457 OZ, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k zrušenej alebo
neplatnej zmluve.

Ustanovenie § 457 OZ má reštitučný charakter (obnovenie predchádzajúceho stavu). Každý zo
zmluvných subjektov je povinný vrátiť druhému všetko, čo od neho podľa zmluvy dostal. Nezahŕňa v
sebe náhradu za zhodnotenie veci, ku ktorému v medziobdobí došlo.
Ako preukázal sám žalobca vyššie uvedenými potvrdeniami zo dňa 2.1.2013, na základe zmluvy o

úvere zo dňa 9.5.2008 žalobca poskytol žalovaným finančné prostriedky vo výške 10214,43 Eur, pričom
žalovaní uhradili k predmetnej úverovej zmluve sumu 5368,82 eur. Na základe zmluvy o úvere zo dňa
10.7.2006žalobcaposkytolžalovanýmfinančnéprostriedkyvovýške2383,60Eur,pričomodžalovaných
eviduje úhradu k predmetnej zmluve v sume 2620,21 Eur.

Na základe uvedeného tak, žalovaným ostáva vrátiť žalobcovi sumu vo výške 4845,61 Eur z titulu
bezdôvodného obohatenia. Súd žalovaných zaviazal na vrátenie bezdôvodného obohatenia spoločne a
nerozdielne, keďže žalovaná v 2. rade sa zaviazala uhradiť poskytnuté finančné prostriedky spoločne so
žalovaným v 1. rade, pričom sa jedná o manželku žalovaného v 1. rade. Súd vychádzal zo skutočnosti,
že finančné prostriedky boli poskytnuté obom manželom na pokrytie výdavkov ich spoločnej domácnosti

v rámci ich spoločného hospodárenia, pričom žalovaná v 2. rade nenamietala skutočnosť (z kontextu
výpovede je zrejmé), že by úver bol poskytnutý iba žalobcovi v 1. rade na pokrytie jeho vlastných
potrieb. Preto súd zaviazal oboch žalovaných na vrátenie bezdôvodného obohatenia žalobcovi spoločne
a nerozdielne.

Pokiaľ ide o zmluvu o úvere zo dňa 10.7.2006, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá suma
2383,60 Eur a žalovaní žalobcovi uhradili 2620,21 Eur, po zrušení tejto zmluvy nemá žalobca nárok na
žiadne bezdôvodné obohatenie.

Súd sa preto ďalej nezaoberal zmluvnými ustanoveniami zrušených zmlúv a nárokmi z nich plynúcich,

keďže na plnenia z týchto zmlúv už žalobca nemá nárok. Súdu preto neostávalo iné, iba žalobu žalobcu
čo do zvyšku zamietnuť.

Bezprostredne vo výroku rozhodnutia je súd oprávnený určiť, že peňažné plnenie bude vykonané v
splátkach. Vzhľadom na zlú finančnú situáciu žalovaných, kde žalovaná v 2. rade je nezamestnaná,

evidovaná na úrade práce a žalovaný v 1. rade má príjem okolo 580 Eur mesačne, avšak majú
vyživovaciu povinnosť k trom maloletým deťom, súd povolil žalovaným uspokojiť nárok žalobcu v
splátkach poukazujúc na ust. § 160 ods. l O.s.p.

Súd zaviazal žalovaných na úhradu úroku z omeškania zo sumy bezdôvodného obohatenia vo výške

4845,61 Eur, s ktorou sa dostali do omeškania najneskôr dňa 1.12.2011, keďže odstúpenie od úverovej
zmluvy nadobudlo účinnosť ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom
bolo doručené oznámenie o odstúpení druhej zmluvnej strane, pričom toto oznámenie bolo doučené
12.10.2011. Keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, výšku úroku súd priznal s poukazom na ust. § 517,ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/95 Z.z., teda vo výške 9,25 % ročne,
keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu bola 1,25%.

V danom prípade pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., podľa
ktorého ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Z uplatnenej sumy 10164,10 Eur s príslušenstvom žalobcovi bolo priznaných 4845,61 eur spolu s
príslušenstvom. Žalobcov úspech tak predstavoval 47,67 % a neúspech 52,33 %.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ako aj žalovaní mali vo veci čiastočný úspech, a to približne
rovnaký, súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti výroku o zamietnutí žaloby čo do zvyšku.
Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a vrátil vec
prvostupňovému súdu k novému prerokovaniu veci. Odvolateľ v odvolaní ďalej okrem iného uviedol,

že nenapadá rozsudok v časti zamietavého výroku, ktorým sa dotýka nároku z revolvingového úveru
vo výške 1.236,55 Eur. Napáda postup súdu, keď z vyjadrenia žalovaných je zrejmé, že svoj záväzok
uznávajú. Žalobca je presvedčený, že súd mal postupovať v zmysle § 153a ods. 1 O.s.p. a vydať
rozsudok pre uznanie. Súd nevydaním rozsudku pre uznanie pochybil. V danom prípade žalobca
nesúhlasí s právnym záverom, že sa zmluva odstúpením od počiatku ruší. Postup navrhovateľa bol v

súlade s § 13 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak spotrebiteľ uplatní právo
podľa ods. 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver
začal čerpať až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní
oznámenia odstúpenia od zmluvy veriteľovi. Z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že zákonodarca
v zmluvách o spotrebiteľskom úvere pri právnom úkone odstúpenia od úverovej zmluvy nezamýšľal

definovať odstúpenie ako zrušenie zmluvy od počiatku, nakoľko spotrebiteľ má povinnosť zaplatiť istinu
a úrok z tejto istiny do dňa splatenia istiny. Identický postup je potom v rámci rovnosti postavenia
účastníkov právnych vzťahov nutné aplikovať aj na prípady odstúpenia od úverovej zmluvy vykonaným
zo strany veriteľa. V ustanoveniach ohľadne odstúpenia od úverovej zmluvy nie je možné sa subsidiárne
opierať o Občiansky zákonník, nakoľko tento inštitút je priamo upravený v zákone o spotrebiteľských

úveroch. Na základe hore uvedeného nesprávneho právneho posúdenia účinkov odstúpenia od zmluvy
o spotrebiteľskom úvere dospel súd k nesprávnemu posúdeniu výšky nároku žalobcu, a to vrátenie
zmluvného úroku.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p. spolu s

konaním, ktoré mu predchádzalo, vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu čo do zvyšku a vo výroku o
trovách konania a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj
správne rozhodol, pričom odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré

v ostatnom odkazuje.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na to, že nemali by byť
žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri
výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, že ide o

spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov
smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (,,smernica“).

Prvostupňový súd aplikoval osobitné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy.

O popretie úveru ako absolútneho obchodu sa nejedná v prípade, že súd aplikuje ustanovenie §
54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadnehoustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,

a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však
poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa
domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona,
v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/

Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083 ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so
Smernicouvyjadrujekogentnosťúpravyneprijateľnýchpodmienokstým,ževspotrebiteľskýchzmluvách
nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v
neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa
spotrebiteľvzdávaltýchpráv,ktorémuzákonpriznávaalebodojednaťtakéustanovenie, ktorébyzhoršili

jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade
so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované
použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky
pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca pritom pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské

úverysapovažujú aj úveryakoabsolútneobchodyaObchodnýzákonníkmávlastnúúpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na
spotrebiteľské vzťahy relativizuje.
Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom

právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ)
nevyhovel žalobe čo do zvyšku. Za právne významný považoval úkon žalobcu, ktorým odstúpil od
zmlúv (čl. 5, 7).

S týmto názorom sa žalobca v odvolaní nestotožnil a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa
Občianskehozákonníka.Podľanej samáodstúpenieodzmluvyposudzovaťtak,žeúčinkyodstúpenia a
zánikzmluvy nastávajú ažod momentudoručeniaodstúpenia exnunc.Poukázal nazneniedohodnutejklauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných nárokov veriteľa aj po odstúpení od
zmluvy.

Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny
obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu.

Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003).

S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54
OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a
treba povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,

ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom

vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu

popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi
účastníkmikonania súnevýhodnejšie akodôsledkyodstúpeniapodľa úpravyvObčianskomzákonníku.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky

koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch
nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v
objektívne právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme
vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach, Štandardné zmluvy,
Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a
dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného
práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata
výhody splátok).

Ustanovenie čl. V, bod 5 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť
zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti
úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v

ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii
je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano).Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernicaRady93/13/EHS(čl.8smerniceRady93/123EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľských

zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
voblastiobsiahnutejtoutosmernicouscieľomzabezpečeniamaximálnehostupňaochranyspotrebiteľa“,
porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08).

Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153

ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu
života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly
v zmluvách nezaväzovali“.

Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného
zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,

ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku
tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992
Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre
spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie
je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.

Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.(2) Za
uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.(3) Uznanie
záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje

spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ
konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne
odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva.

V celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva by sa malo použiť vždy obchodné

právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho súdu zásadne nedá
súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o občianskych právach
by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti
Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov

súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods.
1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej
Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd nevidel dôvod na predloženie prejudiciálnej otázky, či sa smernica Rady 93/13/EHS z 5.

apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchazásadyprávaSpoločenstvatýkajúce
sa ochrany spotrebiteľa a rovnováhy zmluvných strán majú vykladať v tom zmysle, že bránia v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného tej právnej úprave, ktorá je určená predovšetkým pre
podnikateľské prostredie a ktorá je v porovnaní s úpravou rovnakých inštitútov v Občianskoprávnom
kódexe pre spotrebiteľa nevýhodnejšia.

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času prizlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa.
Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie
s cieľom ponechať splátky nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie
splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie §

48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku
(ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o
odstúpení od zmluvy.

Podľa čl. V bod 5 Všeobecných podmienok účinných od 1. 4. 2008, odstúpenie od zmluvy je potrebné
vykonať formou doporučeného listu. Odstúpenie nadobúda účinnosť ku koncu kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo doručené oznámenie o odstúpení druhej zmluvnej strane.
Ku dňu účinnosti odstúpenia je splatný celý dlh klienta voči žalobcovi. Odo dňa splatnosti dlhu je
žalobca oprávnený účtovať klientovi úroky z omeškania vo výške 0,08% z dlžnej sumy za každý i začatý
deň omeškania. Ďalej je žalobca tiež oprávnený požadovať od klienta úhradu nákladov spojených s
vymáhaním pohľadávky vo výške stanovenej aktuálnym sadzobníkom poplatkov a platným právnym

poriadkom, najmä požadovať zaplatenie poplatku za vyhotovenie a zaslanie upomienky a za vstup
pohľadávky do vymáhania.

Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a
naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac

je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaného spotrebiteľa. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva,
ktorý veriteľ nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane
úrokov a neprijateľných poplatkov len s ďalším zvýhodnením. Teda odstúpením od zmluvy veriteľ má
zachované všetky svoje práva, spotrebiteľ žiadne.

Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou.

Z obsahu žaloby je evidentné, že žalobca si uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že sa zmluva zrušila.

V rámci súdnej kontroly zmluvných podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s
konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,, Bez toho, aby boli
dotknutéustanoveniačlánku7,nekalosťzmluvnýchpodmienoksahodnotísozreteľomnapovahutovaru
alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v

dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky
hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel
od Obchodného zákonníka.

Judikatúra Súdneho dvora bráni, aby súd žalobcovi upravoval neprijateľnú zmluvnú podmienku do
akceptovateľného znenia (C-618/10, cit. ,,Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,
že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu 1/2007 o
prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov
(Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para

la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra 2007,
ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je
súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú
zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“.Tunajší súd už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou je aj nedostatočne
transparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie cit. z rozsudku vo veci ..18Co 109/2011 ,,Odvolací

súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis“zákonnéhoustanovenia,
podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za

neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
zaplnenie,,ktorému pomateriálnejstránkeniejedodanéaslúživskutočnostizáujmomdodávateľa(tzv.
teóriaskutočnéhoplneniaspomínanánajčastejšievsúvislostispoplatkamivspotrebiteľskýchúverových
vzťahoch)“.

Zástancovia favorizovania obchodnoprávnej úpravy presadzujú obchodnoprávnu úpravu odstúpenia od

zmluvy aj s poukazom na ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (nahradený
zákonom č. 129/2010 Z.z.).

Odvolací súd však poukazuje na to, že uvedené ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s odstúpením
od zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka (ide o zákonný dôvod

odstúpenia od zmluvy spojený s viazanou zmluvou o predaji produktu). Je to evidentné z odkazovej
poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č. 258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka). Zákonodarca
neodkázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, aj keď spotrebiteľskými úvermi sú aj úvery ako
absolútne obchody.

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o
vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva.

Odvolacídôvod,ženebolvydanýrozsudokpreuznaniejeprávnebezvýznamný,predmetomapelačného
prieskumu nebol rozsudok pre uznanie. Ak súd prvého stupňa nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie,

nepredstavuje to vadu konania, ktorá by mala dopad na vecnú správnosť rozsudku.

Vzhľadom na čas uzatvorenia zmlúv (2006 a 2008) je dôvodné aplikovať 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ v odvolaní poukazuje na § 13 zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorývšaktakétočíselnéoznačenieustanovenianemá.Zdása,žeodvolateľsledovalpoukázaťnazákon

č. 129/2010 Z. z.. Ak by sa aj mal aplikovať tento zákon, s čím odvolací súd nesúhlasí, tak ust. § 13
predpokladá odstúpenie spotrebiteľa od zmluvy, ku ktorému podľa obsahu spisu nedošlo. Vzhľadom na
uvedené aj táto námietka odvolateľa je neopodstatnená.

Zatakejtosituácie,keďodvolacienámietkyodvolateľasúneopodstatnené,odvolacísúdpostupompodľa

§ 219 O.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na ust. § 142 ods.
1 O.s.p. a vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal a úspešným žalovaným trovy odvolacieho konania nevznikli a tomu zodpovedá aj
výrok o náhrade trov odvolacieho konania účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.