Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/123/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119211143
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3119211143.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D. I., narodeného XX. N. XXXX, U. N., D.. O.. T.
XX/XX, zastúpený: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Trnava, Hlavná 11, proti žalovanému Mestu Dubnica
nad Váhom, Dubnica nad Váhom, Bratislavská 434/9, IČO: 00 317 209, zastúpené: JUDr. Andreou
Bučencovou, advokátkou, Dubnica nad Váhom, Murgašova 919/47, o určenie neplatnosti výpovede
nájmu bytu, vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/56/2019, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/51/2021 zo dňa 23. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/51/2021 z 23. marca 2022 a rozsudok Okresného
súdu Trenčín č. k. 17C/56/2019-136 zo dňa 10. júna 2021 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutie súdu prvej inštancie

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 17C/56/2019-136 z 10. júna 2021
zamietol žalobu žalobcu o určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu a žalovanému priznal proti žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia

neplatnosti výpovede nájmu bytu č. XX vo vchode č. X, na X. podlaží bytového domu č. súp. XXX,
postavenom na parc. č. 1110/59, evidovanom na LV č. XXXX, k.ú. N. U. H. (ďalej aj ako „byt“ alebo
„predmetný byt“), danej mu žalovaným dňa 12. novembra 2019.

3. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 710 ods. 1 a 3, § 711 ods. 1 písm. d), ods. 2
a 6 a § 115 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným existoval

nájomnývzťahkpredmetnémubytu,založenýnájomnouzmluvouz9.marca2018.Tátookolnosťnebola
medzi stranami sporná. Vo všeobecnosti platí, že výpoveď z nájmu bytu je jednostranným právnym
úkonom, ktorý okrem všeobecných náležitostí právnych úkonov, musí byť urobený v písomnej forme a
výpoveď musí byť doručená druhému účastníkovi nájomného vzťahu. Výpoveď daná prenajímateľom
nájomcovi musí obsahovať aj uvedenie niektorého z výpovedných dôvodov taxatívne uvedených v §
711 ods. 1 OZ, pričom dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo

možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Predmetná výpoveď bola urobená písomne
a bola riadne doručená žalobcovi. Žalovaný vypovedal nájom bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ,
pričom skutkovo vymedzil výpoveď tým, že žalobca ako nájomca prenechal byt inému do podnájmu bez
súhlasu prenajímateľa. Týmto svojim konaním mal hrubo porušiť jednak článok VIII. nájomnej zmluvy
a takisto aj článok VIII. Odsek 1 Všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len „VZN“) mesta Dubnica
nad Váhom č. 1/2009. Uvedenú skutočnosť mal žalovaný zistiť kontrolou vykonanou dňa 25. septembra

2019 za asistencie príslušníka Mestskej polície v Dubnici nad Váhom. Vo výpovedi nájmu sa takisto
okrem iného uvádza aj to, že žalobca dal do užívania byt svojmu bratovi, G. I.. Žalobca v prvomrade argumentoval tým, že uvedený výpovedný dôvod neexistoval (nedošlo ku vzniku podnájomného
vzťahu) pretože s bratom žil v spoločnej domácnosti (spolu zdieľali spoločnú domácnosť) a zároveň
byt prenechal bratovi do užívania bezodplatne. K tomu súd uviedol, že vo všeobecnosti platí, že na to,

aby nejaká fyzická osoba mohla byť súčasťou domácnosti je potrebné splniť zákonné podmienky podľa
§ 115 OZ, ktorými sú - trvalé spolužitie osôb patriacich do spoločnej domácnosti (zároveň s ním musí
existovať úmysel trvalého spolužitia) a spoločná úhrada nákladov domácnosti. Spoločné bývanie sa
predpokladá, nie je to však nevyhnutné. Pritom každá fyzická osoba môže patriť len do jednej spoločnej
domácnosti. Z výpovedí žalobcu a svedkov G. I. a C. Ď.O. vyplýva, že žalobca brata ubytoval preto,

lebo nemal kde ísť bývať po tom, čo sa ku priateľke brata žalobcu prisťahovala jej dcéra s vnučkou
na prelome rokov 2018 a 2019. Takisto to, že žalobca od brata za bývanie v jeho byte nič nechcel
ani nechce. Možno konštatovať, že jednak absentuje úmysel trvalého spolužitia žalobcu so svojim
bratom a takisto nešlo o spoločnú úhradu nákladov domácnosti. Brat žalobcu podľa názoru súdu zdieľal
spoločnú domácnosť so svojou priateľkou, avšak pre nedostatok miesta v jej byte musel v roku 2018
opustiť túto ich spoločnú domácnosť, pričom u neho nebol daný úmysel trvalého spolužitia s bratom.

Išlo o vyriešenie náhlej životnej situácie spočívajúcej v strate možnosti bývať u jeho priateľky. Podľa
výpovede svedkyne C. Ď. (priateľky brata žalobcu), tohto pozná osem rokov, pričom za ním pravidelne
chodieva na návštevu do predmetného bytu, od ktorého má aj kľúče (dal jej ich brat žalobcu), aj za
účelom, aby urobila kontrolu, keby sa niečo stalo a podobne. Priateľ u nej prespáva približne asi 4x
do týždňa, pričom uvažovali aj nad spoločným bývaním. Tieto okolnosti viedli okresný súd k záveru

o neexistencii spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata. Bolo pre okresný súd zvláštnym javom, ak
51 ročný žalobca (zamestnaný, má priateľku), ktorý vlastní od roku 2005 vlastný byt, kde ubytoval
iba svoju priateľku (teda sám tam nebýva), zároveň vlastní záhradnú chatku s priľahlým pozemkom,
garáž a takisto je podielovým spoluvlastníkom ďalšieho bytu, zdieľa spoločnú domácnosť v byte o
výmere 28,32 m2 so svojim 47 ročným bratom (ktorý je zamestnaný, má priateľku a dieťa). Takisto

svedkyňa C. Ď., priateľka brata žalobcu, vypovedala, že väčšinou keď príde na návštevu za priateľom
je v byte iba jej priateľ. Do bytu pritom príde asi päťkrát za mesiac. Z uvedených výpovedí súd prvej
inštancie zistil aj ďalší dôležitý záver, a tým je absencia spoločnej úhrady nákladov domácnosti. Ako
totiž vypovedal samotný žalobca, od svojho brata za ubytovanie nič nechcel, dohodli sa iba na tom,
že brat naplní chladničku a nakúpi drogériu. K rovnakému záveru vedie aj tá skutočnosť, vyplývajúca

z výpovede žalobcu, že: „Nemá vedomosť, komu bol syn brata zverený do osobnej starostlivosti, s
bratom tieto veci nerozoberajú a nestarajú sa do vlastných záležitostí. Každý majú svoje problémy.“ Z
uvedeného súd prvej inštancie usúdil, že žalobca a jeho brat nezdieľajú ani vlastné problémy, nieto ešte
spoločnú domácnosť. To nasvedčuje účelovosti a nedôveryhodnosti argumentácie žalobcu o existencii
spoločnej domácnosti s jeho bratom, ktorému dal do užívania prenajatý byt bez súhlasu prenajímateľa.

Argumentácia žalobcu, že s bratom žil v spoločnej domácnosti (spolu zdieľali spoločnú domácnosť),
tak potom nie je dôvodná. K argumentácii žalobcu ohľadne bezodplatnosti užívania bytu jeho bratom
súd uviedol, že je nespravodlivé, aby bol žalovaný zaťažený dôkazným bremenom ohľadne toho, či
žalobca prenechal svojmu bratovi byt do užívania odplatne. Je iluzórne a následne aj v rozpore s bežným
ponímaním spravodlivosti, aby súd vyžadoval od žalovaného preukázanie tejto okolnosti, vzhľadom

na blízky vzťah žalobcu a jeho brata (ktorému žalobca pomohol v jeho životnej situácii). Negatívne
následky toho, že žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť podľa bodu 8 článku VIII. nájomnej zmluvy
(povinnosť bezodkladne nahlásiť všetky zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na výpočet výšky nájomného
a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu), nemôže niesť žalovaný ako prenajímateľ. Súd
akcentoval zásadu ex in iuria ius non oritur - z bezprávia (porušenie práva) nemôže vzísť právo. Ak

žalobca trvalo prenechal do užívania byt svojmu bratovi (popri tom, že ďalej byt sám užíval), mal túto
skutočnosť žalovanému aspoň nahlásiť. Ubytovanie ďalšej dospelej osoby v 1-izbovom byte totiž má
významný vplyv minimálne na výpočet úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu. Možno teda
uzavrieť, že odplatnosť užívania bytu bratom žalobcu nemôže žalovaný objektívne preukázať. To však
na výsledku právneho posúdenia tejto okolnosti, resp. dôvodnosti výpovede nájmu bytu, nič nemení. Ak

aj nebola jednoznačne preukázaná odplatnosť užívania bytu bratom žalobcu (a teda nebol preukázaný
vznik podnájmu bytu), aj samotné bezodplatné užívanie bytu bratom žalobcu, je hrubým porušením
nájomnej zmluvy v zmysle § 711 ods. 1 písm. d) OZ. Výpočet výpovedných dôvodov uvedených v
ustanovení § 711 ods. 1 písm. d) OZ (teda skutočností zakladajúcich hrubé porušenie vyplývajúce z
nájmu bytu, ako napríklad ) je len príkladmo uvedený, čo vyplýva z použitého slova ,,najmä“ v tomto

ustanovení. Teda ak prenajímateľ vypovedá nájom aj z iného dôvodu ako je nezaplatenie nájomného
alebo tam uvedenej úhrady za dlhší čas ako tri mesiace, alebo prenechanie byt alebo jeho časti inému
do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa, a ktorý prenajímateľ považuje za hrubé porušenie
vyplývajúce z nájmu bytu, je na súde, aby ustálil, či tomu naozaj tak je. Okresný súd je v prejednávanomprípade názoru, že za takéto hrubé porušenie je možné považovať aj to, že žalobca ako nájomca
prenechal hoc i bezodplatne byt do užívania inej osobe bez písomného súhlasu prenajímateľa. Je
potrebné prihliadať najmä na účel nájmu predmetného bytu. Jedná sa o obecný (mestský) byt, ktorý

mesto prenecháva do nájmu obyvateľom mesta za tým účelom, ktorý je výslovne uvedený aj v článku
III. nájomnej zmluvy, a ktorým je „užívanie bytu výlučne pre vlastnú potrebu“. Ak žalobca prenechal
byt do užívania svojmu bratovi (navyše obyvateľovi iného mesta ako je žalovaný), ktorý potreboval byt,
a to na dlhšiu dobu, jednalo sa o popretie samotného účelu nájmu. Naviac v prípade žalobcu ide o
osobu, ktorá od roku 2005 vlastní vlastný byt, kde ubytoval iba svoju priateľku, zároveň vlastní záhradnú

chatku s priľahlým pozemkom, garáž a takisto je podielovým spoluvlastníkom ďalšieho bytu. Vystala tak
podľa súdu prvej inštancie aj legitímna otázka, či bolo možné už v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy
uvažovať o naplnení účelu nájmu, a či žalovaný pri uzatváraní zmluvy vykonal patričné zisťovanie toho,
s kým uzatvára nájomnú zmluvu (v tom zmysle, či sú rešpektované Zásady a záväzné podmienky
prideľovania mestských nájomných bytov podľa článku V. VZN č. 01/2009). V tomto smere je časť
obrany žalovaného (týkajúca sa nesprávne uvádzaných údajov o bydlisku a majetkových pomeroch

žalobcu) nedôvodná, pretože na prípadné zavádzanie žalovaného ohľadne ľahko overiteľných údajov
o jeho osobe mal reagovať žalovaný v rozhodujúcom čase. Čo sa týka argumentácie žalobcu, že dňa
6. novembra 2018 podpísal so žalovaným kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol uvedený byt, pričom on
nemal vedomosť o tom, že žalovaný si nesplnil povinnosť zverejnenia zmluvy podľa zákona č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, a preto bol v domnení, že byt je jeho, tak k nej súd uviedol,

že nie je dôvodná. Je totiž notorietou, že vlastnícke právo k bytu sa nadobúda po zápise vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností. Dovtedy nemôže byť kupujúci subjektívne presvedčený (teda byť v
domnení) o svojom vlastníckom práve k bytu. Žalobca sa nemohol v čase po uzavretí kúpnej zmluvy
a pred zápisom (povolením vkladu) vlastníckeho práva správať akoby nájomný vzťah už neexistoval.
Ďalej bol ako nájomca nájomnou zmluvou viazaný a nebol vlastníkom bytu. Teda žalobca nemohol

nerešpektovať svoju povinnosť neprenechať inej osobe byt do podnájmu, resp. užívania, bez súhlasu
prenajímateľa. Súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobca radšej od prenajímateľa nevypýtal súhlas
s prenechaním bytu do užívania bratovi. Nie je vylúčené, že by taký súhlas dostal. Je takisto účelovým
tvrdením žalobcu, že svojho brata ubytoval iba dočasne, nakoľko ešte v čase rozhodnutia súdu prvej
inštancie brat žalobcu v byte býval.

4. Rozhodnutie o náhrade trov konania okresný súd odôvodnil podľa § 255 ods.1 a § 262 ods. 1 a 2
zákona č. 150/2016 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s tým, že žalovaný bol v konaní
plne úspešný.

Rozhodnutie odvolacieho súdu

5. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ,,odvolací súd”) rozsudkom z 23. marca 2022 sp. zn. 5Co/51/2021
potvrdil rozsudok Okresného súdu Trenčín. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.

6. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav veci, ako
aj správne vec posúdil právne. Vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny
právnypredpis,správnehovyložilanadanýskutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapreto
stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré viedli k rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu

na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodal nasledovné:

7. Žalobca vo svojom odvolaní v prvom rade namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca
so svojím bratom G. I. netvorili/netvoria spoločnú domácnosť v zmysle § 115 OZ. Podľa § 115 OZ
domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia možno domácnosť, resp. spoločnú domácnosť vymedziť
ako trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých fyzických osôb, ktoré osoby zároveň spoločne uhrádzajú
náklady na svoje potreby.8. Vykonaným dokazovaním, výpoveďami svedkov G. I. a C. Ď., bolo podľa odvolacieho súdu
preukázané, že brat žalobcu tvoril do roku 2018 spoločnú domácnosť so svojou priateľkou, ale musel
jej byt opustiť z dôvodu, že k nej, do jednoizbového bytu, prišla bývať jej dcéra s dieťaťom. Svedok G. I.

podľa svojej výpovede požiadal brata /žalobcu/, či by nemohol ísť bývať k nemu a ten ho, podľa svojej
výpovede,keďženemalkdeísťbývaťamalrodinnéproblémy,prichýlil.Súčasnýstavspolužitiažalobcua
jehobrataG.I.vpredmetnombytevyplynulzvýpovedísvedkovG.I.aC.Ď..SvedokG.I.vypovedal,žev
predmetnom byte prespáva 20-krát do mesiaca a zvyšok je u priateľky. Tá /svedkyňa C. I.Š./ vypovedala,
že menovaný u nej prespáva asi 4-krát do týždňa a do predmetného bytu za svedkom G. I. chodieva asi

5-krát do mesiaca, pričom má v byte aj osobné veci a hygienické potreby, a od predmetného bytu má
aj kľúče, ktoré jej dal brat žalobcu. Samotný žalobca má podľa svojej výpovede tiež dlhodobo priateľku,
ktorú ubytoval vo svojom vlastnom byte, kde on podľa svojej výpovede sem tam prespáva.

9. Podľa odvolacieho súdu uvedený skutkový stav súd prvej inštancie správne z hľadiska § 115 OZ
vyhodnotil tak, že žalobca a jeho brat G. I. netvoria spoločnú domácnosť. Je celkom zrejmé, že v čase

nasťahovania sa svedka G. I. do predmetného bytu nemali ani žalobca, ani menovaný svedok, v úmysle
vytvoriť spoločnú domácnosť, teda trvalé spolužitie. Menovaný svedok potreboval vyriešiť bývanie po
tom, čo musel opustiť byt priateľky, ku ktorej sa nasťahovala dcéra s dieťaťom a požiadal o pomoc brata
- žalobcu. Ten mu pomoc poskytol a kvôli rodinným problémom ho prichýlil. Žalobca teda začal žiť v
predmetnom byte spolu so svojím bratom, nie v úmysle vytvoriť trvalú spoločnú domácnosť, ale len

aktuálne riešili potrebu bývania brata žalobcu. K zmene takto vytvoreného spolužitia žalobcu a jeho brata
v predmetnom byte na spoločnú domácnosť nedošlo podľa odvolacieho súdu ani plynutím času, hoci
brat žalobcu v predmetnom byte žije už štvrtý rok. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca i jeho brat
majú každý priateľku. Žalobca vo vlastnom byte ubytoval svoju priateľku a prespáva tam, podľa svojej
výpovede sem-tam. Brat žalobcu tiež prespáva u svojej priateľky, podľa jej výpovede 4-krát do týždňa a

ona ho v predmetnom byte navštevuje, pričom má v byte svoje osobné veci a hygienické potreby a má
aj kľúč od predmetného bytu. Z uvedeného možno vyvodiť, že určité spoločenstvo spolužijúcich osôb
vytvára brat žalobcu, nie so žalobcom, ale so svojou priateľkou.

10. Odvolací súd sa tiež zhoduje so súdom prvej inštancie, že v spolužití žalobcu a jeho brata absentuje

aj druhý zákonný znak spoločnej domácnosti, spoločné uhrádzanie potrieb členov domácnosti. Žalobca
vypovedal, že je s bratom dohodnutý na tom, že za užívanie predmetného bytu naplní chladničku,
nakúpi drogériu. Brat žalobcu ako svedok potom vypovedal, že sa so žalobcom dohodol na tom, že
bude prispievať na stravu. Žalobca s bratom teda nehospodária spoločne, bez vzájomného rozlišovania
so svojimi príjmami a netvoria spotrebné spoločenstvo, ktorým spoločná domácnosť je. V ich prípade

možno skôr hovoriť o tom, že brat žalobcu poskytuje žalobcovi určité protiplnenie za možnosť užívania
predmetného bytu.

11. Krajský súd sa zhoduje so záverom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, že žalobca prenechal
predmetný byt do užívania svojmu bratovi, s ktorým netvorili spoločnú domácnosť, a to bez súhlasu

žalovaného ako prenajímateľa bytu, je hrubým porušením nájomnej zmluvy a tak dôvodom na výpoveď
nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ.

12.PokiaľžalobcavodvolanípoukázalnarozhodnutiaKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.8Co/330/2010
z 20. septembra 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra

2014, z týchto podľa odvolacieho súdu nemožno v súdenej veci pre odlišný skutkový stav vychádzať.
V prípade, v ktorom boli uvedené rozhodnutia vydané, nájomca umožnil užívanie prenajatého bytu bez
súhlasu prenajímateľa tretej osobe, ktorá ale bola členom jeho spoločnej domácnosti /priateľovi svojej
dcéry ako ďalšej osobe za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti/. V tomto prípade, podľa
zisteného skutkového stavu, ktorý bol správne po právnej stránke posúdený súdom prvej inštancie, ale

žalobcaajehobratnetvorilispoločnúdomácnosťapretoskutočnosť,žežalobcabezsúhlasužalovaného
ako prenajímateľa umožnil svojmu bratovi užívať predmetný byt, môže byť dôvodne posúdená ako hrubé
porušenie povinnosti nájomcu zakladajúce dôvod pre výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d)
OZ.

13. Nedôvodné boli aj ostatné odvolacie námietky žalobcu. Úradný záznam Mestskej polície Dubnica
nad Váhom z 25. septembra 2019 skutočne obsahuje nesprávne, resp. nepravdivé skutočnosti. Toto
však nič nemení na výpovednom dôvode, ktorý žalovaný vo výpovedi uplatnil a ktorý skutkovo
vymedzil tak, že žalobca dal bez písomného súhlasu prenajímateľa predmetný byt do užívania inémuobčanovi, a to svojmu bratovi G. I.. Danosť takto skutkovo vymedzeného výpovedného dôvodu bola
v spore preukázaná. Za právne irelevantnú z hľadiska rozhodnutia v danej veci potom odvolací súd
považoval polemiku žalobcu so závermi súdu prvej inštancie o tom, či ubytovanie ďalšej dospelej

osoby v byte má vplyv na výpočet úhrady za plnenie poskytované s užívaním bytu, resp. poukaz na
neexistenciu akýchkoľvek nedoplatkov žalobcu na týchto úhradách. Rovnako je bez právneho významu
pre rozhodnutie v danej veci to, že žalobca uzatvoril so žalovaným kúpnu zmluvu na predmetný byt.
Vlastnícke právo k bytu v prospech žalobcu na základe tejto zmluvy nebolo v čase výpovede nájmu bytu
zavkladované v katastri nehnuteľností, a preto samotná existencia takejto zmluvy nemá žiadny vplyv na

posúdenie konania žalobcu - nájomcu ako dôvodu výpovede nájmu bytu.

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s čl. 4 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom
konaní procesne úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalobcovi.

Dovolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného k dovolaniu

15. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len ,,dovolateľ”),

ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP.

16. Dovolateľ nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu. K bodu 12. odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu uviedol, že s predmetným právnym názorom nie je možné súhlasiť. Krajský súd (ďalej aj „KS“)
v Trenčíne totiž správne uviedol skutočnosti citované v ods. 11. rozsudku KS, avšak z týchto vyvodil

nesprávny právny záver. Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a
spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Pokiaľ ide o spolužitie osôb, nezáleží na tom, či sa tieto
osoby považujú za osoby blízke z hľadiska OZ (§ 116). Domácnosť môžu tvoriť manželia, rodičia a deti,
ale aj osoby, medzi ktorými neexistuje žiaden príbuzenský vzťah. Ani prihlásenie sa na trvalý pobyt, či
prechodnýpobytpodľazákonač.253/1998Z.z.ohlásenípobytuobčanovSlovenskejrepublikyaregistri

obyvateľov Slovenskej republiky nie je znakom pojmu „domácnosť“. Podstatná je fakticita spoločného
bývania, resp. spolužitia osôb.

17. Dovolateľ poukázal rovnako, ako aj v podanom odvolaní, na vzťah k podmienke vzniku spoločnej
domácnosti, ktorou je trvalosť spolužitia. Tvrdí, že zákonodarca v prípade ustanovenia § 115 OZ neurčil,

čo sa považuje za trvalé žitie, resp. po uplynutí akej doby je možné hovoriť o trvalom žití dvoch a
viacerých osôb. Napríklad v prípade partnerov je nepochybne o domácnosti možné hovoriť už od
momentu nasťahovania sa do priestorov domu alebo bytu spoločnej domácnosti, aj keď by nájomná
zmluva bola uzatvorená len jedným z partnerov. Pod pojmom trvalosť spolužitia je tak možné chápať
stav, kedy spolu žijú dve a viac osôb po vopred časovo neohraničené obdobie, pričom je bez významu, či

reálne ich spolužitie bude trvať 2 dni, 2 týždne, 2 roky alebo 20 rokov. Rozhodné je, že takto spolu žijúce
osoby sa vopred nedohodnú na tom, koľko ich spoločné bývanie bude trvať. Zámerom zákonodarcu
nepochybne bolo odlíšiť trvalé spolužitie od toho dočasného, napr. v prípadoch ak: ide o spoločné
bývanie počas dovolenky, prázdnin, krátkodobej návštevy a podobne, teda kedy takto spolu žijúce osoby
vopred vedia dátum prípadne čas, kedy sa ich spoločné bývanie skončí a kedy súčasne nie je splnená

podmienka spoločného hospodárenia.

18. V prípade, ak by dovolateľ akceptoval názor súdu druhej inštancie, že: „Žalobca teda začal žiť v
predmetnom byte spolu so svojím bratom nie v úmysle vytvoriť trvalú spoločnú domácnosť, ale len
aktuálne riešili potrebu bývania brata žalobcu.“, teda že spoločná domácnosť vzniká len vtedy, ak spolu

žijúce osoby dopredu neplánujú spoločné bývanie po určitej dobe ukončiť, uvedené by ad absurdum
znamenalo napr.:
a) rodičia by nemohli k sebe do bytu dočasne prichýliť dcéru, ktorá sa rozišla s partnerom a spolu s
dieťaťom nemá kam ísť, pretože by uvedené znamenalo hrubé porušenie nájomnej zmluvy a malo za
následok oprávnenie prenajímateľa vypovedať nájomnú zmluvu bez toho, žeby prenajímateľ požiadal

o vysvetlenie rodičov,
b) spoločná domácnosť by nevznikla ani deťom a rodičom, za situácie kedy by sa dieťa vyjadrilo, že
hneď po strednej škole sa chce odsťahovať,c) spoločná domácnosť by nevznikla ani vtedy, ak by nájomca k sebe prichýlil svojho blízkeho
príbuzného, ktorý nie svojou vinou prišiel o dovtedajšie bývanie, pretože by uvedené znamenalo hrubé
porušenie nájomnej zmluvy a malo za následok oprávnenie prenajímateľa vypovedať nájomnú zmluvu

bez toho, že aby prenajímateľ požiadal o vysvetlenie nájomcu.

19. Vo vzťahu k samotnému pojmu „trvale žijú“ je možné podľa dovolateľa poukázať, napr. na § 474 ods.
1 OZ, podľa ktorého, ak nededia poručiteľovi potomkovia, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi
rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej

domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na
poručiteľa. Napriek tomu, že OZ neurčuje žiadnu lehotu na vznik spoločnej domácnosti, možno túto v
prípade potreby odvodiť, napr. z § 474 ods. 1 OZ, teda trvanie jedného roka. Uvedené by znamenalo, že
podľa súdu druhej a prvej inštancie by síce spoločná domácnosť nevznikla, ale napriek tomu by spolu
žijúca osoba bola oprávnenou dediť po nájomcovi bytu. Žalobca svojho brata prichýlil na prelome rokov
2018 a 2019, pričom v situácii žalobcu a jeho brata nastala zmena a brat už so žalobcom v predmetnom

byte nebýva, lebo sa brat asi na prelome 11.2021 a 12.2021 odsťahoval a už so žalobcom nebýva.
Napriek uvedenému má za to, že počas ich spolužitia v jednej spoločnej domácnosti v trvaní cca 3
roky nepochybne tvorili spoločnú domácnosť. Zároveň zdôraznil, že žalovaný nikdy netvrdil, že by mu
spoločným bývaním žalobcu a jeho brata vznikla akákoľvek škoda, nedoplatok na platbách, alebo že
by sa na nich ktokoľvek sťažoval.

20. Zároveň dodal, že pojem „spoločná“ ako prívlastok k pojmu „domácnosť“ pritom znamená že byt/dom
nie je, napr. rozdelený na jednu časť, ktorú užíva nájomca a druhú časť, ktorú užíva spolužijúca osoba.
Takto spolužijúce osoby síce môžu mať aj oddelené spálne (deti majú vlastnú izbu bez rodičov, brat má
inú detskú izbu ako sestra), ale ostatné časti domácnosti užívajú spoločne (napr. kuchyňu, obývačku,

WC, kúpeľňu a pod.) a spoločne užívajú aj vybavenie domácnosti, kedy spoločne varia, delia sa o stravu
z chladničky, používajú spoločné hygienické prostriedky.

21. Nad rámec vyššie uvedeného dovolateľ poukazuje aj na viaceré súdne rozhodnutia, ktoré sa
predmetnou problematikou zaoberali v konkrétnych prípadoch:

a. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/330/2010 z 20. septembra 2011 v nasledovnom
znení: „S ohľadom na uvedené, odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k právnemu
záveru, že pokiaľ navrhovateľka ako nájomca bytu prijala do bytu priateľa svojej dcéry ako ďalšiu
osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti, hoci bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa,
nezakladá to dôvod pre výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. X, písm. d/ OZ, lebo týmto spolužitím

nevznikol podnájom bytu, ale spoločná domácnosť, ktorej vedenie s navrhovateľkou oprávňovalo
priateľa jej dcéry Y. V. priamo na základe zákona, bez potreby súhlasu odporcu ako prenajímateľa,
predmetný byt spoločne s navrhovateľkou (a jej dcérou) užívať.“
b. s právnym názorom pod písm. a. sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom
rozsudku sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014 publikovanom aj v Zbierke stanovísk NS SR č.

6/2015 uviedol: „Dôvodom pre výpoveď bolo, že hrubo porušovala povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu
tým, že prenechala byt do podnájmu inému. V byte bývala aj jej dcéra a v období posledného roka
aj jej priateľ X.“ Pokiaľ X. so súhlasom navrhovateľky žil s ňou a jej dcérou v spoločnej domácnosti,
bol oprávnený v byte bývať na základe odvodeného právneho vzťahu. Nešlo o podnájom. Odporca
nemal preto dôvod vypovedať navrhovateľke nájom bytu s odôvodnením, že byt prenechala bez jeho

súhlasu do podnájmu. Súd prvého stupňa - napriek tomu, že ide o rozdielne právne tituly užívania bytu
- dôsledne nerozlíšil prenechanie bytu (jeho časti) do podnájmu tretej osobe a spolužitie v spoločnej
domácnosti, pričom ich súčasná existencia je zásadne vylúčená. Skutočnosť, že navrhovateľka prijala
do bytu priateľa svojej dcéry ako ďalšiu osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti (hoci
bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa) nezakladá teda dôvod pre výpoveď nájmu bytu podľa § 711

ods. 1 písm. d) OZ. Výpoveď z nájmu bytu, daná navrhovateľke podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ nebola
platná. Navrhovateľka bývala s dcérou ako členkou domácnosti, preto tento vzťah sám osebe vylučuje
vznik podnájomníckeho vzťahu. Žiadne skutkové zistenie neumožňovalo prijať záver, že X. býva v byte
ako podnájomník (§ 719 Občianskeho zákonníka).
c. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/72/2000, v ktorom posudzoval

spolužitie babky a jej vnuka a uviedol, že vzhľadom na blízky pomer nájomcu a tretej osoby, ktorá s ním
žila v jednom byte nepovažoval ostatné okolnosti za právne relevantné. „Skutkové zistenia odvolacieho
súdu, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní, založil odvolací súd v podstate na tých istých
dôkazoch, z ktorých vyvodil skutkový stav okresný súd, ba ich vyhodnotil v súlade s ustanovením §132 O. s. p. v takom rozsahu, ako to bolo potrebné pre správne posúdenie daného právneho vzťahu
účastníkov z hľadiska vyriešenia zásadnej otázky, či medzi nájomníčkou bytu a žalovaným, ktorí boli
osobami blízkymi (stará matka a vnuk) vznikla spoločná domácnosť, v ktorej žili v deň smrti nájomníčky

a či žalovaný nemal vlastný byt. Vzhľadom na tento ich blízky pomer ostatné okolnosti dôvodne odvolací
súd nepovažoval za právne relevantné. Odvolací súd v týchto smeroch vychádzal z riadne vykonaných
dôkazov. Jeho závery, že žalovaný žil s nájomníčkou v spoločnej domácnosti v deň jej smrti a nemal
vlastný byt, sú v súlade s týmito vykonanými dôkazmi.“
d. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/196/2013 v nasledovnom znení: „V danej veci z

obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka vypovedala, že byt, ktorého je nájomníčkou, poskytla svedkovi
Š. N., ako svojmu dlhoročnému rodinnému známemu, s ktorým sa navštevuje, za účelom ubytovania
jeho zamestnancov na čas vykonania zákazky v Bratislave v rozsahu dvoch týždňov.“ „Z uvedeného je
potom zrejmé, že navrhovateľka mala snahu vyhovieť prosbe svojho známeho a poskytnúť mu pomoc,
nekonala tak s úmyslom prenechať mu byt na užívanie do podnájmu. ... Vzhľadom na všetky skutkové
okolnosti danej veci odvolací súd dospel k záveru, že vzťah medzi navrhovateľkou a svedkom Š. N.,

resp. medzi navrhovateľkou a u nej v byte ubytovanými osobami, nie je možné považovať za „podnájom
bytu“ v zmysle § 719 OZ, ale za občiansku výpomoc navrhovateľky svedkovi ako svojmu dlhoročnému
známemu, na základe ktorej boli v jej byte ubytovaní jeho zamestnanci, s ktorými však navrhovateľka
nebola v žiadnom právnom vzťahu.“
e. Vo vzťahu k výkladu pojmu trvalosť v rámci spoločnej domácnosti a jej výkladu poukázal na uznesenie

Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 388/2018.

22. Dovolateľ je názoru, že je potrebné aplikovať právny názor Ústavného súdu SR o dotváraní práva
a požiadavke, aby súdy nepostupovali formalisticky a doslovne. Je nevyhnutné sa vcítiť do situácie
žalobcu, s ktorým žalovaný uzatvoril cca 15 nájomných zmlúv, ktorými sa mu nájom predlžoval od r.

2014. Počas tohto obdobia žalovaný neuviedol, že by mal jediný problém so žalobcom, alebo že by sa
na neho niekto sťažoval. Následne, keď žalobca požiadal o odpredaj bytu do svojho vlastníctva, bola s
ním kúpna zmluva dňa 6. novembra 2018 uzatvorená a žalobca riadne uhradil aj dohodnutú kúpnu cenu.
V objektívnom predpoklade, že sa čoskoro stane vlastníkom, prichýlil k sebe svojho brata na prelome r.
2018 - 2019 a s týmto zdieľal spoločnú domácnosť. V tom čase ani jeden z nich netušil, či to bude trvať

mesiac, rok, tri roky alebo viac, teda žalobca a jeho brat sa nedohodli na tom koľko bude ich spolužitie
trvať.

23. Dovolateľ je názoru, že ak nekonal žalovaný bez zbytočného odkladu po tom, ako sa dozvedel o
tom, že v byte sa zdržiava aj brat dovolateľa, teda podľa ustálenej súdnej praxe v lehote cca 8 dní, nebol

oprávnený po viac ako 40 dňoch zaslať žalobcovi výpoveď z nájmu.

24. Súdy nižšej inštancie sa podľa dovolateľa pritom bez odôvodnenia odchýlili nielen od právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014
publikovanom aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6/2015, ale aj od

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/72/2000, v ktorom
uviedol, že vzhľadom na blízky pomer nájomcu a tretej osoby, ktorá s ním žila v jednom byte nie sú
ostatné okolnosti pre posúdenie spoločnej domácnosti právne relevantné. Namiesto toho súdy nižších
stupňov skonštatovali, že údajne nebola splnená podmienka trvalosti spolužitia, ale išlo „len o snahu“
riešiť potrebu bývania brata žalobcu.

25. Na základe vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že v tomto konaní záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
podľa vedomosti dovolateľa ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti bola identifikovaná dovolateľom
nasledovná právna otázka:

1. Vznikne spoločná domácnosť podľa § 115 OZ medzi nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak
nájomca poskytne bývanie v ním užívanom prenajatom byte svojmu rodinnému príslušníkovi, ktorý sa
dočasne ocitol bez bývania a títo sa spoločne podieľajú na úhrade nákladov na bývanie?

26. Dovolateľ na základe vyššie uvedeného mal za to, že v tomto konaní záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu aj od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu podľa
jeho vedomosti ešte nebola vyriešená. V tejto súvislosti identifikoval nasledovnú právna otázku:
2. V situácii, ak zo strany prenajímateľa nehnuteľnosti nedôjde k vypovedaniu nájmu bytu bez
zbytočného odkladu po tom, ako sa o výpovednom dôvode podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ dozvedel,je možné toto konanie považovať za súhlas s konaním nájomcu a za odpadnutie výpovedného dôvodu
podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ?
Na základe vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že bol naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods.

1 písm. b) CSP.

27. Dovolateľ ďalej poukázal na rozsudok odvolacieho súdu, bod 13., v ktorom sa odvolací súd zhoduje
so súdom prvej inštancie v tom, že v spolužití žalobcu a jeho brata absentuje aj druhý zákonný znak
spoločnej domácnosti, spoločné uhrádzanie potrieb členov domácnosti. Žalobca vypovedal, že je s

bratom dohodnutý na tom, že za užívanie predmetného bytu naplní chladničku, nakúpi drogériu. Brat
žalobcu ako svedok potom vypovedal, že sa so žalobcom dohodol na tom, že bude prispievať na stravu.
Žalobca s bratom teda nehospodária spoločne, bez vzájomného rozlišovania so svojimi príjmami a
netvoria spotrebné spoločenstvo, ktorým spoločná domácnosť je. V ich prípade možno skôr hovoriť o
tom, že brat žalobcu poskytuje žalobcovi určité protiplnenie za možnosť užívania predmetného bytu.
S uvedeným právnym názorom KS v Trenčíne nie je možné súhlasiť. Nie je striktne odlíšené, ktoré

spoločné veci smú a nesmú členovia domácnosti používať. Náklady na potreby domácnosti pritom
uhrádzajú aj tí, ktorí spoločne prispievajú len na tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí napríklad s
bývaním, stravovaním, kým ďalšie (vlastné) potreby ako ošatenie, kultúru a podobne si obstarávajú a
uhrádzajú sami. Nie je dokonca ani vylúčené, aby jednotlivé spolu žijúce osoby mali vlastné úspory.
Nie je tiež potrebné, aby všetky osoby prispievali na chod domácnosti v rovnakej miere, alebo aby

prispievali výlučne finančne. Každý z členov domácnosti tak prispieva podľa svojich vlastných možností.
Ako uviedol žalobca spolu s jeho bratom, tak brat počas ich spoločného bývania naplnil chladničku a
kupoval drogériu. Uvedené ale neznamená že by netvorili spotrebné spoločenstvo. Žalobca zaplatil za
vodu, brat kúpil drogériu a umyť a oholiť sa mohli obaja, alebo žalobca zaplatil elektrinu, brat naplnil
chladničku a uvariť a najesť sa mohli opäť obaja. Z uvedeného je zrejmé, že je bez významu rozlišovať,

čo kúpil alebo uhradil žaloba a čo jeho brat, lebo pôžitky z uvedeného ekonomického nákladu požívali
obaja spoločne a nerozdielne.

28. Tak ako uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn.
5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014 publikovanom aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 6/2015, výpoveď z nájmu bytu, daná podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ nebola platná, keďže
navrhovateľka bývala s dcérou ako členkou domácnosti, preto tento vzťah sám osebe vylučoval vznik
podnájomníckeho vzťahu. Nájomníčka k sebe do bytu prijala okrem svojej dcéry aj priateľa svojej dcéry,
pričom tento „priateľ jej dcéry“ nepochybne nebol blízkou osobou podľa § 116 OZ ani nájomníčke a ani jej
dcére. Napriek uvedenému Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto publikovanom rozhodnutí dospel

k právnemu záveru, že skutočnosť, že navrhovateľka prijala do bytu priateľa svojej dcéry ako ďalšiu
osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti (hoci bez súhlasu odporcu ako prenajímateľa)
nezakladá teda dôvod pre výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ. Taktiež Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v konaní pod sp. zn. 3Cdo/72/2000 skonštatoval, že vzhľadom na blízky pomer
nájomcuaosoby,ktorúksebedobytuprijal,ostatnéokolnostiohľadnepodmienokspoločnejdomácnosti

nie sú právne relevantné. Dovolateľ opätovne zdôraznil, že žalobca nezarábal a ani nezarába na svojom
bratovi, ale tomuto chcel len pomôcť, keďže sa jeho brat dostal do ťažkej životnej situácie. Z uvedeného
dôvodu mu žalobca nezištne ponúkol, že s ním môže bývať v spoločnej domácnosti, pričom od neho
nechcelaanivsúčasnostinedostávažiadnepeniaze,okrempríspevkunastravu,resp.abyniekedyajon
nakúpil potraviny do chladničky (tieto následne užívajú podľa toho, kto má na čo chuť). Je toho názoru,

že situácia, kedy nájomca do svojej domácnosti príjme iného člena svojej blízkej rodiny je bežnou vecou
a nie je možné, aby prenajímateľ (Žalovaný) uvedené konanie sankcionoval výpoveďou z nájmu bez
toho, aby nájomcovi (Žalobcovi) zaslal akékoľvek upozornenie na domnelé porušenie zmluvy o nájme,
resp. aby požiadal nájomcu (Žalobcu) o zdôvodnenie, na základe akého dôvodu sa v prenajatom byte
nachádza jeho brat.

29. V prípade, ak by sa dovolateľ stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že s bratom
nehospodária spoločne, bez vzájomného rozlišovania so svojimi príjmami a netvoria spotrebné
spoločenstvo, uvedené by automaticky vylučovalo celé spektrum spoločných domácností, ktoré v praxi
vznikajú. Spoločná domácnosť totiž nevzniká len medzi manželmi, ale táto vzniká aj medzi rodičmi

a deťmi, medzi blízkymi osobami, medzi partnermi, a pod. Vo všetkých uvedených prípadoch nie je
ničím neobvyklým, že takto spolu žijúce osoby rozlišujú medzi svojimi príjmami. Na základe doposiaľ
uvedeného je dovolateľ názoru, že brat neposkytuje dovolateľovi určité protiplnenie za možnosť užívania
predmetného bytu, ale ako člen spoločnej domácnosti sa podieľa na jej nákladoch.30. Žalobca a aj jeho brat podľa dovolateľa postupovali čestne, keď brat dovolateľa sa nezatajoval, na
zazvonenie otvoril dvere a netvrdil, že je len návšteva, ako to majú v obľube tvrdiť iný užívatelia bytov, čo

potvrdil aj svedok G.. D. L.. Za takéto čestné správanie je potom žalobca sankcionovaný výpoveďou z
nájmubytu,ktorýužívalodr.2014.Zároveňdovolateľpoukazujeajnato,ževprípadehrubéhoporušenia
povinnosti z nájmu musí byť daná časová súvislosť a nie ako v tomto prípade, kedy po tom, ako pri
kontrole otvoril dvere na byte brat žalobcu prešlo viac ako 40 dní do spísania výpovede z nájmu z
dôvodu údajného prenechania bytu do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa a žalovaný prijal dve platby

nájomného. Ad absurdum by totiž prenajímateľ mohol dať výpoveď z nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. d)
OZ aj po uplynutí 6 mesiacov odo dňa oznámenia nájomcu, že k nemu prišla bývať jeho dcéra, alebo
priateľka,pričombysiriadneplnilsvojepovinnosti,uhrádzalnájomnéajplneniaspojenésužívanímbytu.

31. Dovolateľ zdôraznil, že sa o byt riadne staral, aj s pomocou svojho brata ako člena spoločnej
domácnosti, tento nepoškodzoval, nevyvolával spory so susedmi, vždy si riadne plnil svoje povinnosti

vyplývajúce z Nájomnej zmluvy č. 1 a 2. Jediným jeho „pochybením“ bolo, že sa spoliehal na
dopracovanie prevodu bytu žalovaným a práve v dôvodnom predpoklade, že sa čoskoro stane
vlastníkom bytu (bola už podpísaná riadna kúpna zmluva a uhradená kúpna cena), prichýlil k sebe
svojho brata, ktorý sa musel odsťahovať od svojej partnerky a nemal kam ísť. Predmetnú výpoveď
zaslal žalovaný nie bez zbytočného odkladu a až po viac ako 40 dňoch od zistenia tejto skutočnosti.

Na základe vyššie uvedeného má za to, že v tomto konaní záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu aj
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu podľa našej vedomosti ešte
nebola vyriešená. V tejto súvislosti identifikoval nasledovnú právnu otázku:
3. Je považované za spoločné uhrádzanie potrieb členov domácnosti aj to, ak jeden jej člen uhrádza
platby spojené s užívaním bytu a druhý člen domácnosti zabezpečuje alebo sa podieľa na zaobstaraní

spotrebných vecí, ktoré svojou povahou slúžia všetkým členom spoločnej domácnosti (napr. jedlo,
drogéria, spotrebiče, a pod.)?

32. Na základe vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že bol naplnený dovolací dôvod podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

33. Dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd vydal v zmysle
ustanovení § 449 ods. 1 a 2 CSP a § 451 ods. 1 CSP nasledovné uznesenie:
I. Súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod č. k. 5Co/51/2021 - 170 z 23. marca 2022 a
rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 17C/56/2019 z 10. júna 2021.

II. Súd žalobcovi priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

34.Kpodanémudovolaniusavyjadrilžalovanýtak,žesavcelomrozsahustotožňujesrozhodnutímsúdu
prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom v plnom rozsahu poukazuje na všetky
svojedoterajšievyjadrenia(vyjadreniakžalobe,vyjadreniekodvolaniuzo7.augusta2021)apredložené

listinnédôkazy.Žalovanýsadomnieva,žedovolaniežalobcunepreukazuježiadenzdovolacíchdôvodov
uvedených v § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky viackrát vo
svojich rozhodnutiach vysvetlil osobitosť a mimoriadnosť dovolania konštatovaním, že dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1Cdo/109/2018, 1Cdo/111/2018, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013,
6Cdo/107/2012, resp. 7Cdo/92/2012).

35. Žalobca vo svojom dovolaní uvádza, že odvolací súd podľa jeho názoru vyvodil nesprávny právny
záver v bode 12. svojho rozsudku týkajúceho sa spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata G. I., čím

sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Žalovaný poukazuje, že otázka
„spoločnej domácnosti“ je v právnom poriadku SR jasne definovaná, taktiež je v tejto oblasti dostatok
judikatúry, a teda ako súd prvej inštancie, tak odvolací súd založili na tomto svoje rozhodnutia; preto
dovolanie žalobcu považuje za neprípustné. Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu
trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. OZ vymedzuje pojem domácnosti tak, že

ju tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Podľa
tohto ustanovenia teda domácnosť tvoria fyzické osoby nezávisle od toho, či sú navzájom blízkymi
osobami podľa § 116 OZ, to znamená, že členmi domácnosti môžu byť aj osoby, ktoré navzájom
podľa § 116 OZ nie sú blízke, naopak, navzájom blízke osoby nemusia tvoriť spoločnú domácnosť.Spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle
viesť také spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu (R 34/1982). Taktiež judikatúra súdov uvádza,
že ani bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte nie je ešte spoločnou domácnosťou, aj keď všetky

spolubývajúce osoby rovnakým dielom znášajú náklady na nájomné, plyn, elektrinu a iné platby spojené
s užívaním bytu, ak však každý zo spolubývajúcich si žije na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah
vyplývajúci z uvedenej spolunáležitosti v spoločnej domácnosti (R 34/1960).

36. Ak žalobca v konaní tvrdil, že s bratom G.U. I. tvoril spoločnú domácnosť v jednoizbovom mestskom

nájomnom byte o rozlohe 28,32 m2, niesol v predmetnom konaní on toto dôkazné bremeno. Žalobca
počas konania a aj vo svojom dovolaní tvrdí, že on užíval predmetný byt ako nájomca a svojho brata
G. I. len „prichýlil“, čím podľa neho mali vytvoriť spoločnú domácnosť. V predmetnom konaní bolo
podľa názoru žalovaného vykonané rozsiahle dokazovanie, v ktorom bolo jasne a bez pochybností
preukázané, že samotné skutočnosti uvádzané v celom konaní žalobcom nepreukazujú existenciu
spoločnej domácnosti žalobcu a jeho brata - svedka G. I.. Toto žalobca nepreukázal ani výpoveďami nim

navrhnutých a vypočutých svedkov (podrobne sa žalovaný k výpovediam svedkov vyjadril vo svojom
vyjadrení k odvolaniu zo 7. augusta 2021 - na toto plne poukazuje aj v dovolacom konaní). Vyjadrenia
žalobcu sú často rozporné, klamlivé. Svedkovia žalobcu, a to ani jeden nepotvrdili existenciu spoločnej
domácnosti v zmysle § 115 OZ. Žiaden z vykonaných dôkazov teda nepreukázal, že by žalobca a jeho
bratG.I.spolutrvaležiliatvorilitakdomácnosťvzmysle§115OZ.Naopakvkonaníbolopreukázané,že

predmetný byt užíval iba G. I., občas so svojou priateľkou pani C. Ď.. Z vyjadrení žalobcu a vykonaným
dokazovaním bolo teda preukázané, že žalobca a jeho brat nikdy netvorili spoločnú domácnosť v zmysle
§ 115 OZ. V konaní tiež bolo preukázané, že žalobca je vlastníkom viacerých nehnuteľností (s oveľa
väčšou rozlohou, a teda životným komfortom), ktoré užíval a užíva, a teda byt v N. U. H., V. B. XX/
XXX ako aj „záhradná chatka“. Čo sa týka poslednej spomínanej nehnuteľnosti, žalovaný už v konaní

preukázal, že ide o plne vybavený rodinný dom. Táto skutočnosť je napokon už dnes potvrdená aj Listom
vlastníctva č. XXXX, z ktorého vyplýva, že zastavaná plocha a nádvorie na parcele registra „C“, parc.
č. 3181/179 je vo výmere 71 m2 a rovnako je zastavaná o výmere 80 m2 aj parcela registra „C“, parc.
č. 3181/346.

37. Žalovaný nesúhlasí s argumentáciou žalobcu prostredníctvom rozhodnutí Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 8Co/330/2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013, taktiež
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/72/2000, Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/196/2013, nakoľko ako správne uviedol aj odvolací súd, v danej veci ide o úplne odlišný
skutkový stav. Žalovaný sa teda nestotožňuje s argumentáciou žalobcu a jeho dovolacím dôvodom v

zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, že súdy nižšej inštancie sa bez odôvodnenia odchýlili od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

38. Rovnako sa nestotožňuje s dovolacím dôvodom podľa písm. b) uvedeného ustanovenia. Žalobcom
formulovaná otázka, či vznikne spoločná domácnosť medzi nájomcom (teda žalobcom) a jeho rodinným

príslušníkom (svedkom), ak mu poskytne bývanie v ním užívanom prenajatom byte, keď sa ocitol bez
bývania a spoločne sa podieľajú na nákladoch na bývanie, bola v podstate v konaní zodpovedaná a
preukázaná, naviac odpoveďou na samotnú otázku žalobcu je práve znenie ustanovenia § 115 OZ a
s tým súvisiaca rozsiahla judikatúra v tejto oblasti. Rovnako aj ďalšia žalobcom položená otázka na
strane 11 dovolania (viď. R 34/1960). Spoločná domácnosť vznikne medzi osobami, ktoré spolu trvale

žijú a spoločne sa podieľajú na nákladoch. Žalobca so svedkom nepreukázali splnenie ani jedného tohto
dôvodu. Z konania vyplynulo, že žalobca reálne v byte nikdy nežil (a už vôbec nie po dobu, keď tento
byt užíval svedok, tiež bolo preukázané, že nikdy nemali úmysel vytvoriť spoločnú domácnosť, trvalé
spolužitie. Naviac žalobca i svedok tvrdili, že svedok sa na úhrade nákladov na bývanie nepodieľal.

39. Žalovaný tiež uvádza a v plnom rozsahu poukazuje na bod 11.4 odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie; žalovaný prostredníctvom správcu a jeho štatutárneho orgánu vykonal kontrolu dodržiavania
nájomných zmlúv, príslušníci mestskej polície pri takýchto kontrolách asistujú a zabezpečujú tak
bezpečnosť zamestnancov žalovaného. Úradný záznam mestskej polície bol tak podporným pri
danej výpovedi, výpovedné dôvody však boli osobne zistené priamo žalovaným prostredníctvom jeho

zamestnanca - štatutárneho orgánu správcu. Výpovedný dôvod bol teda jasne v predmetnej výpovedi
vymedzený a v konaní preukázaný (výsluchom účastníkov, svedkov); teda odvolací súd správne uviedol,
že nesprávne skutočnosti (týkajúceho sa doby užívania bytu svedkom) nič nemenia na výpovednomdôvode. Zákon tento výpovedný dôvod nepodmieňuje dĺžkou času, po ktorý bol byt poskytnutý do
podnájmu inej osobe, ani tým, či ide o odplatný alebo bezodplatný podnájom.

40. Žalobca tiež položil otázku: „V situácii, ak zo strany prenajímateľa nehnuteľnosti nedôjde k
vypovedaniu nájmu bytu bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o výpovednom dôvode podľa § 711
odsek 1 písmeno d) OZ dozvedel, že je možné toto konanie považovať za súhlas s konaním nájomcu
a za odpadnutie výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ?“. Žalobca uvádza, že lehota
31 dní nie je podľa neho lehota bez zbytočného odkladu. Žalovaný poukazuje na to, že ustanovenie §

711 ods. 1 písm. d) OZ okrem iného uvádza, že Prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca
hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému
do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa. Zákonodarca teda Prenajímateľovi stanovil jeho
možnosťprizistenítaxatívnychskutočnostímožnosťvypovedaťnájombytuaformuakousitútomožnosť
môže uplatniť, nestanovil mu lehotu na uplatnenie tejto možnosti. Žalovaný poukazuje na skutočnosť,
že rozhodne je judikatúrou tiež vyriešené, že výpovedný dôvod bol daný ku dňu výpovede, ako aj ku

dňu doručenia výpovede; napokon v danom prípade dokonca trval aj počas celého súdneho konania. V
ustálenej súdnej praxi tiež platí, že výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ je zjavne sankčnej
povahy a jeho cieľom je postihnúť hrubé porušenie povinností nájomcu bytu. Právo vypovedať nájom
svedčí predovšetkým prenajímateľovi ako vlastníkovi bytu; prostredníctvom výpovede prenajímateľ tak
realizuje svoje vlastnícke právo, t.j. právo ktoré sa nepremlčuje, a teda si ho vlastník môže kedykoľvek

uplatniť. Nie je pritom podstatné, aké zákonné výpovedné dôvody v zmysle § 711 ods. 1 OZ prenajímateľ
vovýpovediznájmubytuuplatníatiežniejepodstatnéakádlhádobauplynulaodnaplneniauplatnených
výpovedných dôvodov do dania (doručenia) výpovede nájomcovi bytu. Taktiež žalovaný poukazuje na
skutočnosť, že prenajímateľ nie je povinný (žiadna právna norma mu neukladá túto povinnosť) vyzývať
alebo upozorňovať nájomcu na skutočnosť, že porušuje nájomnú zmluvu a poskytovať mu akúkoľvek

lehotu na nápravu. Žalovaný pri zistení akýchkoľvek porušení aj pri iných nájomcoch toto nerobil, nie
je dôvod, prečo by mal robiť nejakú výnimku pri žalobcovi. Argumenty žalobcom uvádzané v dovolaní
o odstúpení od zmluvy sú absolútne irelevantné v danom konaní, nakoľko OZ a napokon aj samotná
nájomná zmluva taxatívne stanovujú spôsoby ukončenia nájomnej zmluvy, čo žalovaný ako nájomca
riadne v súlade so zákonom využil.

41. Čo sa týka argumentácie žalobcu o prijímaní nájomného žalovaným od žalobcu, žalovaný uvádza,
že má právo na nájomné až do doby odovzdania predmetu nájmu. Preto táto argumentácia žalobcu je
pre danú vec nepodstatná, účelová a nedôvodná.

42. Zo všetkých uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že neboli naplnené dovolacie dôvody
podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, preto žalovaný navrhol dovolaciemu súdu vydať uznesenie:
Dovolanie odmieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Posúdenie veci dovolacím súdom

43.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdpríslušnýnarozhodnutieodovolaní(§35CSP)pozistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo
napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,
či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP), dospel k záveru, že sú splnené

podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu.

44. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,

sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

45. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani

samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorýchsamôžeuskutočniťdovolaciekonanie,patrídovýlučnejprávomociNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).46. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

47. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.

48. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia.

49. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je
chybnáaplikáciaprávanazistenýskutkovýstav;dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávny(náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych záverov vyvodil nesprávne právne závery.

50. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v

zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).

51. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami a
vyjadrujú ju predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu,
princíp rovnosti, právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 3 Základných

princípov CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, alebo dokonca aj v jednotlivom,
dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadnetietonázoryakceptovaliazhľadiskavecnéhonanenadviazali(3Cdo/158/2017,4Cdo/95/2017,

5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/129/2017).

52. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,
legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR,

ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a
napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch
najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

53. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže

ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K
posúdeniu dôvodnosti dovolania, a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľomnapadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania Dovolací súd je viazaný iba vymedzením
dovolaciehodôvoduaprávnouotázkou,odktorejzáviselorozhodnutieodvolaciehosúdu,ktorépovažuje

dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka
spadá. Takéto riešenie významovo nespadá pod vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2 CSP).
Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré nie sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej
viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Táto otázka má byť vymedzená

tak, aby odpoveď na ňu priniesla vyriešenie právneho problému, a zároveň aby jej právne posúdenie
odvolacím súdom prinieslo všeobecné riešenie tej istej typovej právnej situácie.

54. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP
dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie sporu odvolacím súdom spočívajúce v nesprávnom
výklade pojmu spoločná domácnosť v spojení s výpovedným dôvodom podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ.

Formuloval otázku, pri ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu a to konkrétne od rozhodnutia R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/72/2000 a zároveň položil dovolaciemu súdu otázku: 1. Vznikne spoločná domácnosť podľa §
115 OZ medzi nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak nájomca poskytne bývanie v ním užívanom

prenajatom byte svojmu rodinnému príslušníkovi, ktorý sa dočasne ocitol bez bývania a títo sa spoločne
podieľajú na úhrade nákladov na bývanie?

55. Podľa § 115 OZ domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady
na svoje potreby.

56. Podľa § 711 ods. 1 OZ prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak
a) prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, pre svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, svojich
rodičov alebo súrodencov,
b) nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný,

c)nájomcaaleboten,ktoječlenomjehodomácnosti,hrubopoškodzujeprenajatýbyt,jehopríslušenstvo,
spoločné priestory alebo spoločné zariadenia v dome alebo sústavne narušuje pokojné bývanie
ostatných nájomcov alebo vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť alebo porušuje dobré mravy v dome,
d) nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné
alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že

prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa,
e) je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať,
alebo ak byt alebo dom vyžaduje opravy, pri ktorých vykonávaní nemožno byt alebo dom najmenej počas
šiestich mesiacov užívať,
f) nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia 5c) alebo predpoklady užívania

bytu vyplývajúce z osobitného určenia domu, 5d)
g) nájomca využíva byt bez súhlasu prenajímateľa na iné účely ako na bývanie.

Podľa § 711 ods. 2 OZ dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo
možnézameniťsinýmdôvodom,inakjevýpoveďneplatná.Dôvodvýpovedenemožnododatočnemeniť.

Podľa § 711 ods. 3 OZ výpoveď z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. b), e) a f) je neplatná, ak
prenajímateľ nepriložil k výpovedi listinu, ktorá preukazuje dôvod výpovede.
Podľa § 711 ods. 4 OZ ak ide o byt osobitného určenia alebo o byt v dome osobitného určenia, možno
vypovedať nájom podľa odseku 1 len po predchádzajúcom súhlase toho, kto svojím nákladom takýto byt
zriadil, alebo jeho právneho nástupcu, alebo príslušného orgánu, ktorý uzavretie zmluvy o jeho nájme

odporučil.
Podľa § 711 ods. 5 OZ ak nájomca, ktorý je v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov, pred uplynutím
ochrannej lehoty (§ 710 ods. 4) zaplatí prenajímateľovi dlžné nájomné alebo sa písomne dohodne s
prenajímateľom o spôsobe jeho úhrady, rozumie sa tým, že dôvod výpovede nájmu bytu zanikol.
Podľa § 711 ods. 6 OZ neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo

dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu,
ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu.57. Dovolací súd z obsahu rozhodnutí R 72/2015 a 3Cdo/72/2000 zistil, že skutkovo sú síce čiastočne
odlišné, ale v rozhodnutí R 72/2015 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že za dôvody pre
vypovedanie nájmu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ nemožno spravidla považovať, že nájomca bez

súhlasu prenajímateľa príjme do bytu ďalšiu osobu za účelom krátkodobej návštevy alebo za účelom
spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti. V tomto spore žalobca umožnil svojmu bratovi, aby v byte
býval, nešlo teda o krátkodobú návštevu. Rovnako v spore nebolo preukázané, že by medzi žalobcom
a jeho bratom vznikol podnájomný vzťah s finančnou odplatou. Zostali tak tieto alternatívy, ako možno
charakterizovať spolužitie žalobcu a jeho brata:

- vznik spoločnej domácnosti medzi žalobcom a jeho bratom;
- vznik podnájomného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom, ktorý je bezodplatný alebo barterový
(nákup potravín a drogérie, t.j. bez použitia peňazí, za možnosť bývania v byte);
- existencia neformálneho rodinného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom s účelom pomôcť rodinnému
príslušníkovi s bývaním.

58. Dovolací súd zdôrazňuje, že hoci sa často pojem „spoločná domácnosť“ zamieňa s pojmom „osoba
blízka“ nejde o totožné pojmy. Pojem trvalé spolužitie je potrebné vykladať tak, že ide o stav, ktorý dlhšiu
dobu nepodlieha zmenám, podľa stavu v čase, kedy je treba existenciu spoločnej domácnosti posúdiť.
Za fyzické osoby, ktoré spolu trvalo žijú je potrebné považovať tie osoby, ktoré spravidla aj spolu trvalo
bývajú na jednom alebo viacerých miestach a ak zároveň skutočne spoločne uhrádzajú náklady na svoje

potreby. Spolužijúca fyzická osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak, ako by bola členom rodiny,
vyžaduje sa, aby sa starala o spoločnú domácnosť (zaobstaraním domácich prác, udržiavaním poriadku
v byte, obstarávaním a údržbou bielizne a šiat, prípravou jedla, nákupom potravín, atď.).

59. Aj keď je spoločná domácnosť založená na skutočnom spolužití dvoch alebo viacerých fyzických

osôb a na spoločnom uhrádzaní nákladov na ich potreby, jej vznik a trvanie nutne predpokladá, že každá
z fyzických osôb, ktoré tvoria spoločnú domácnosť, prejavila vôľu byť členom takéhoto spotrebného
spoločenstva a že v takomto aj zotrváva. Je zároveň vylúčené, aby tá istá fyzická osoba bola súčasne
členom dvoch alebo viacerých domácností.

60. Odpoveďou dovolacieho súdu na položenú otázku je, že spoločná domácnosť podľa § 115 OZ medzi
nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak nájomca poskytol bývanie v ním užívanom prenajatom
byte svojmu rodinnému príslušníkovi - bratovi, ktorý sa dočasne ocitol bez bývania a títo sa spoločne
podieľajú na úhrade nákladov na bývanie, nevzniká automaticky, keďže na vznik spoločnej domácnosti
fyzických osôb nepostačuje len samotné poskytnutie bývania, ale je potrebné preukázať aj splnenie

ďalších podmienok.

61. Z vykonaného dokazovania a ustáleného stavu veci, ktorými je dovolací súd podľa § 442 CSP
viazaný,vyplýva,žebratžalobcuudovolateľavčasevznikukonkrétnehodôvoduprevypovedanienájmu
bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d) CSP, býval - do vyriešenia problémov s bývaním u jeho priateľky, a

nemal úmysel trvalého spolužitia s dovolateľom. Keďže každá fyzická osoba môže byť členom len jednej
spoločnej domácnosti, závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozsudku v bode 13.3, 14.1
a 14.2 a v rozsudku odvolacieho súdu v bode 12. a 13. sú zákonné. Spoločná domácnosť žalobcu a
jeho brata nevznikla.

62. Zároveň dovolací súd z obsahu súdneho materiálu zistil, že sám žalobca i jeho brat v priebehu
súdneho konania potvrdili, že k uzavretiu bezodplatnej ani barterovej podnájomnej zmluvy medzi nimi
nedošlo. Podľa názoru dovolacieho súdu z ustáleného skutkového stavu veci nateraz bola preukázaná
len existencia neformálneho rodinného vzťahu medzi žalobcom a jeho bratom s účelom pomôcť
rodinnému príslušníkovi s bývaním.

63. Uvedené závery potom dovolací súd posúdil v kontexte výpovedného dôvodu uvedeného vo
Vypovedaní nájomnej zmluvy z 12. novembra 2019 (l. č. 14 súdneho spisu), ktorým je podľa § 711 ods.
1 písm. d) OZ, že dovolateľ prenechal byt inému do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa. V tejto veci v
konaní pred nižšími súdmi bolo preukázané, že dovolateľ svojmu bratovi byt do podnájmu neprenechal,

preto takto vyjadrený dôvod výpovede neobstojí pri jeho posúdení v rámci tohto súdneho konania aj
v súlade s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 72/2015 (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 z 23. októbra 2014). Možno uzavrieť, že v tomto spore
prišlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a dovolanie je v časti uplatnenéhodovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto dôvodné. Uvedené dočasné spolužitie
bratov v spoločnej domácnosti preto aj z dôvodu absencie odplaty brata v prospech dovolateľa nespĺňa
definíciu podnájmu a teda ani zákonom stanovené podmienky naplnenia výpovedného dôvodu podľa

§ 711 ods. 1 písm. d) OZ, na podklade uvedeného, bude potrebné výpoveď z nájmu bytu označiť za
neplatnú. Nájomca je ale povinný bezodkladne nahlásiť všetky zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na
výpočet výšky nájomného a úhrady za plnenia, poskytované s užívaním bytu. A samozrejmosťou by
malo byť, korektné doplatenie všetkých služieb a poplatkov aj spätne, t.j. od času prisťahovania brata
žalobcu do predmetného nájomného bytu. To, že na pojednávaní na okresnom súde žalobca uviedol,

že o takejto „možnosti“ nemal vedomosť, ho žiadnym spôsobom neospravedlňuje.

64. K dovolaniu dovolateľa podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolací súd konštatuje, že
otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená
dovolacími senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla
ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto

ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku doposiaľ neriešenú dovolacím súdom a b/ uviesť,
ako by mala byť táto otázka správne riešená.

65. Nevyhnutnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je, že sa týka
právnej otázky, na riešení ktorej založil odvolací súd svoje rozhodnutie. Toto ustanovenie dopadá len na

takú právnu otázku, ktorú: a/ odvolací súd riešil [neponechal ju nepovšimnutou a pri svojich právnych
úvahách nedotknutou, ale ju riadne nastolil, vysvetlil jej podstatu, vyjadril vo vzťahu k nej svoje právne
úvahy (prípadne možnosti odlišných prístupov k jej riešeniu) a vysvetlil jej riešenie a tiež dôvody, so
zreteľom na ktoré zvolil práve riešenie, na ktorom založil svoje rozhodnutie], a b/ (zároveň) dovolací
súd ešte neriešil. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení

ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napádané rozhodnutie, nie je preto v zmysle
ustanovenia, o ktorom je reč, rovnako relevantná.

66. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému
prostriedku, prostriedok subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať

len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré
namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím
súdom alebo ním posudzované neboli, hoci byť mali). V prípade, že takéto námietky v odvolacom

konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť
prípustnosť dovolania. Ak teda samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu
nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj
vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť
mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal

možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre
najvyššieho súdu. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní
vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky
dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty
a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Inak povedané,

dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale
aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. Z uvedeného dôvodu vo vzťahu k
otázkam položeným dovolaciemu súdu v dovolacom dôvode § 421 ods. 1 písm. b) CSP Najvyšší súd

Slovenskej republiky uzatvára, že druhá otázka (V situácii, ak zo strany prenajímateľa nehnuteľnosti
nedôjde k vypovedaniu nájmu bytu bez zbytočného odkladu po tom, ako sa o výpovednom dôvode podľa
§ 711 ods. 1 písm. d) OZ dozvedel, je možné toto konanie považovať za súhlas s konaním nájomcu
a za odpadnutie výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d) OZ?) nebola predmetom odvolania
a odvolacieho konania preto nebola rozhodujúca pri rozhodnutí odvolacieho súdu a od jej vyriešenia

rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo.

67. K tretej položenej otázke pri odvolacom dôvode § 421 ods. 1 písm. b) CSP: Vznikne spoločná
domácnosť podľa § 115 OZ medzi nájomcom a jeho rodinným príslušníkom, ak nájomca poskytnebývanie v ním užívanom prenajatom byte svojmu rodinnému príslušníkovi, ktorý sa dočasne ocitol
bez bývania a títo sa spoločne podieľajú na úhrade nákladov na bývanie? sa vyslovil dovolací súd
vyššie pri odpovedi na prvú otázku a to tak, že spoločná domácnosť pri spolužití dvoch bratov v

prenajatom byte nevzniká automaticky, závisí od splnenia ďalších podmienok a zákonných znakov, ktoré
musia byť v konaní preukázané. V tomto spore ustálili súdy nižších stupňov na podklade vykonaného
dokazovania, že spoločná domácnosť dovolateľa a jeho brata nevznikla z dôvodu absencie zákonných
znakov spoločnej domácnosti - nemali záujem vytvoriť trvalé spolužitie, išlo len o dočasné prichýlenie
brata dovolateľa v prenajatom byte. Každý z bratov má priateľku, žijúcu v inom byte, dokonca i v inom

byte samotného žalobcu. V spolužití bratov absentovalo spoločné uhrádzanie potrieb členov spoločnej
domácnosti, nehospodárili spolu, netvorili spolu spotrebné spoločenstvo (podrobnejšie uvedené v bode
12. a 13. rozsudku odvolacieho súdu). K nákupu potravín a drogérie síce zo strany brata dovolateľa
prichádzalo ale išlo len o protiplnenie, barter za možnosť bývať v byte.

68. Dôvody dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP naplnené neboli, pretože dovolateľ nepoukázal

na také rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré by o rovnakej právnej otázke rozhodovali rozdielne, preto
dovolanie v tejto časti dovolací súd posúdil ako neprípustné.

69. S poukazom na uvedené dovolací súd zrušil rozsudky odvolacieho i okresného súdu a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 451 ods. 1 CSP v spojení s § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v ostatnom

posúdil dovolanie za neprípustné (§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP).

70. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu.

71. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne súd v novom rozhodnutí
vo veci samej (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.