Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/68/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212797
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2216212797.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Gabriela Brišková a JUDr. Ľubica Spálová v spore žalobcov: 1. A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom Maďarská republika, D. XXXX, E. F. XX, 2. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Maďarská republika,
D. XXXX, E. F. XX, 3. G. H. B., nar. XX.X.XXXX, bytom Maďarská republika, C. XXXX, I. F. XX J.,
4. J. A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Maďarská republika, C. XXXX, bytom L. A. F. XX.X/X, všetci

zastúpení spoločnosťou: Advokátska kancelária JAVOR - TOKÁR, s.r.o., IČO: 36 264 750, so sídlom
Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, proti žalovaným: 1. D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom M. N. XX,
zastúpeného advokátom: JUDr. Helena Buzgóová, so sídlom Alžbetínske nám. 1203, Dunajská Streda,
2. Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, so sídlom Karadžičova 17, Bratislava, zastúpeného
spoločnosťou: SEDLAČKO & PARTNER s.r.o., IČO: 36 853 186, so sídlom Štefánikova 8, Bratislava,
o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1. až 4. proti rozsudku Okresného

súdu Dunajská Streda č. k. 7C/209/2016-321 zo dňa 18. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý II. a III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie r u š í a v zrušenom rozsahu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovaným 1. a 2. uložil povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobkyni 1. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.428,- eur a náhradu vecnej

škody vo výške 115,87 eur, žalobcovi 2. náhradu vecnej škody vo výške 87,57 eur, žalobcovi 3. náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.977,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 1.977,60 eur od 9.6.2016, ako aj vecnú škodu vo výške 87,57 eur, to všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol, III. výrokom priznal žalovaným
1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 88 %.

2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 17.8.2013 medzi obcami Gabčíkovo a
Ňárad L. E. ako vodič motorového vozidla OMV, BMW 328, EVČ: B. jazdil rýchlosťou vyššou ako
primeranou na bezpečný prejazd cez pravotočivú zákrutu a narazil ľavou stranou vozidla do prednej
časti protiidúceho motorového vozidla tov. zn. Toyota Corolla s medzinárodným EČV: (HUN) O., vedený
vodičom A. B., následkom čoho spolujazdkyňa na zadnom sedadle v osobnom motorovom vozidle
zn. Toyota Corolla I. C. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Maďarsko, D., P. F. X-X utrpela zranenia,

ktorým na mieste nehody podľahla. Vodič A. B. a manželka ako aj syn (žalobcovia 1. a 3.) utrpeli
vážne zranenia vyžadujúce dlhodobú práceneschopnosť. Uznesením OR PZ v Dunajskej Strede ČVS:
ORP-585/OVK-DS-2013 zo dňa 17.8.2013 vyšetrovateľ PZ podľa § 199 ods. 1 písm. d) Tr. por. začal
trestné stíhanie pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 s poukazom na § 138 Tr. zák. v súbehu prečinom
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2, písm. a) Tr. zák, s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák.
Uznesením OR PZ v Dunajskej Strede zo dňa 18.2.2014 vyšetrovateľ trestné stíhanie zastavil preto, že

bolo neprípustné z dôvodu, že vinníkom nehody bol vodič OMV BMW 328 EČV: B. L. E., ktorý utrpeným
zraneniam na mieste dopravnej nehody podľahol. Vlastníkom predmetného motorového vozidla bolžalovaný 1., ktorý mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovaným 2. pod č. poistnej
zmluvy 606/268657-8. Žalobkyňa 1. na pojednávaní dňa 10.4.2018 uviedla, že od smrti svojej matky
má psychické problémy, so smrťou svojej matky sa nevie zmieriť, v noci sa jej sníva s ňou a cez

deň s ňou rozpráva, najmä pri varení si vyžiada rady od zosnulej matky. Matka jej veľmi chýba aj
pri rodinných oslavách. Po nehode bola PN do 8.11.2013 a následne bola liečená ambulantne a
užívala antidepresíva. Od 8.11.2013 nepretržite pracuje, učí na gymnáziu. Kvôli psychickej poruche
nikdy nebola práceneschopná. Žalobca 2. uviedol, že žiada o zaplatenie nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že so svokrou mal dobrý vzťah a to bližší než je to obvyklé. Aj svokrovu smrť znášal ťažko avšak

ešte horšie svokrinu, lebo tá bola v dôsledku tragickej nehody nezmyselnou smrťou, pri ktorej bol aj
prítomný. Jeho pracovný pomer sa nezmenil ani po nehode. Pri nehode sa mu poškodili okuliare, ktoré
používa pri čítaní a šoférovaní. Žalobca 3. pri ústnom výsluchu žiadal nemajetkovú ujmu z dôvodu, že
prenehobolarodinavždydôležitá.Donehodynepoznalpocit,ženemástarúmatku.Jejstratunenahradí
nič ani peniaze. Žalobkyňa 4. pri výsluchu uviedla, že babka znamenala pre ňu aj predstaviteľku
ruskej kultúry. V čase nehody mal jej syn 2 mesiace. Táto tragédia jej narušila šťastné materstvo,

pripravovali sa na krstiny a nie na pohreb. Zo znaleckého posudku MUDr. Denisy Mészárosovej (znalca
z odboru zdravotníctvo a psychiatria) vypracovaného pod č. 120/2015 vo veci poškodenej A. A. B.
C., nar. XX.XX.XXXX vyplýva, že znalecký posudok bol vypracovaný na žiadosť právneho zástupcu
žalobcov na o ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s dopravnou nehodou zo
dňa 17.8.2013. V znaleckom posudku sú uvedené ako súčasné sťažnosti: spánok sa zlepšil kvalitou

aj kvantitou, svoju prácu riadne vykonáva od októbra 2013, má ju rada, rada ju vykonáva, unaví sa
dôsledkom nehody, skôr sa unaví aj fyzicky, nálada sa jej zlepšila. Je konštatovaný aj postraumatický
stres, porucha, stredná depresívna epizóda. Od roku 2013 navštevuje psychiatra, celkovo bola 6 krát.
Užívanéliekyneskôrvysadila.Vzáverochznalkyňaposúdilazpsychiatrickéhošetreniaazjejzdravotnej
dokumentácie, že menovaná trpí na depresívnu poruchu vzniknutú následkom nehody, ktorá spôsobila

obmedzenie vo všetkých sférach jej osobného života (chronické bolesti, zníženie výkonnosti, redukcia
záujmov a spôsobilosti) a spoločenského života (sociálna izolácia, strata zručnosti, redukcia kontaktov)
ako aj pracovného života (zvýšená unaviteľnosť, dlhšia regenerácia, pod.). Podľa znalkyne stav možno
hodnotiť ako trvalú zmenu nálady. Diagnostický záver je nasledovný: perzistentná depresívna porucha,
dystýmia, F34.1; postraumatická stresová porucha, F43.1; anamnesticky nepriaznivá zmena osobnosti

v koreláte s poruchou nálady (MKCH10-F61.1). Tieto diagnózy znalkyňa hodnotila podľa zákona č.
437/2004 pre položku 255 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo
iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií) v počte bodov 390 čo zodpovedá
30 % zníženiu uplatnenia sa v osobnom a spoločenskom živote. Z odborného vyjadrenia spoločnosti
FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s r.o., zapísaná v zozname znalcov Ministerstva

spravodlivosti SR, v odbore zdravotníctva a farmácia, odvetvie psychiatria - znalecký úkon č. 14/2016,
predloženého žalovaným 2. vyplýva, že diagnózy uvedené v znaleckom posudku č. 120/2015 sa
nedajú spochybniť bez osobného vyšetrenia A. A. B. C.. Podľa tohto vyjadrenia diagnózy uvedené
vo vyšetreniach A. A. B. C. v znaleckom posudku č. 120/2015, ktorý vypracovala MUDr. Denisa
Mészárosová sa nedajú spochybniť, všetky záznamy sú profesionálne spracované, obsahujú potrebné

údaje po formálnej aj obsahovej stránke, kolerujú zápisy o subjektívnych výpovediach vyšetrovanej a
klinické a diagnostické hodnotenie stavu. Tieto diagnózy však nespĺňajú kritéria pre vážnu duševnú
poruchu tak ako to vyžaduje položka č. 255 zákona č. 437/2004. U žalobkyne 1. nikdy nebola
diagnostikovaná vážna duševná choroba - psychóza vážna depresia. Dystýmia je ľahká depresia, nie
je vážna duševná porucha. Žalobkyňa 1. chodí do práce, učí na gymnáziu, ak by sa jednalo o vážnu

duševnú poruchu nebola by schopná takéto zamestnanie vykonávať. Neberie psychiatrické lieky. Ak by
sa jednalo o vážnu duševnú poruchu tak by stav vyžadoval liečbu, vie sa radovať a prežívať radosť.
Ak by sa jednalo o ťažkú depresiu teda o vážnu duševnú poruchu tak by bola prítomná aspoň čiastočne
anhaedónia čo je neschopnosť prežívať radosť. Odborné vyjadrenie bolo vyhotovené bez vyšetrenia
žalobkyne 1., nakoľko táto sa odmietla nechať vyšetriť touto spoločnosťou.

3. Žalovaný 2. titulom povinného zmluvného poistenia uhradil náhradu škody spočívajúcu v nákladoch
spojených s pohrebom nebohej I. C. A. vo výške 1.160,38 eur, za poškodené motorové vozidlo sumu
5.762,80 eur. Titulom bolestného uhradil žalobcovi 1. sumu 4.186,- eur a žalobcovi 2. sumu 1.610,- eur,
žalobcovi 3. poisťovňa uhradila titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a náhradu za bolesť sumu

7.993,- eur + 3.140,- eur. Žalobcovi 3. neuznal položku č. 310 podľa bodového ohodnotenia bolestného
lekárom, keď dospel k názoru, že zo zdravotnej dokumentácie nevyplývajú tieto poranenia. Položku č.
381 a to obrnu ramenného nervu počet bodov znížil na dolnú hranicu rozpätia v súlade so zdravotnou
dokumentáciou.4. Žalovaní 1. a 2. počas konania vzniesli námietku premlčania žalobcami uplatnených nárokov (čl. 131
a čl. 281) s tým, že nárok na náhradu vecnej škody a nemajetkovej ujmy si mali žalobcovia uplatniť do

17.8.2015 a pokiaľ polícia rozhodla o zastavení trestného stíhania pre smrť vodiča dňa 18.2.2014, svoje
ďalšie nároky si mohli uplatniť do 18.2.2016.

5. Vec právne posúdil ako nárok pozostalých po usmrtenej osobe (dcéry, zaťa, vnuka a vnučky) na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči prevádzkovateľovi a poisťovateľovi motorového vozidla,

ktorým bola (v súvislosti s jeho prevádzkou) spôsobená smrť fyzickej osoby podľa § 11, § 13 ods. 1 a
2, § 15, § 16, § 427 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, veta druhá zákona. č. 381/2001 Z.
z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), nárok
poškodeného na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku škodovej udalosti podľa

§ 444 Občianskeho zákonníka, nárok poškodeného na náhradu vecnej škody voči osobe, ktorá mu
škodu spôsobila porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 2, § 438 ods. 1
Občianskeho zákonníka a nárok veriteľa voči dlžníkovi na úrok z omeškania za omeškanie s plnením
peňažného dlhu podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a dospel k

záveru, že nároky žalobkyne 1. na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.428,- eur a náhradu vecnej
škody vo výške 115,87 eur, nárok žalobcu 2. na náhradu vecnej škody vo výške 87,57 eur, nárok žalobcu
3. na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1.977,60 eur s 5 % ročným úrokom z
omeškania počítaným zo sumy 1.977,60 eur od 9.6.2016 do zaplatenia a nárok na náhradu vecnej škody
vo výške 87,57 eur sú dôvodné, preto im vyhovel, čo však neplatilo o ostatnej časti nárokov uplatnených

žalobcami v žalobe, v ktorej časti žaloby žalobcov ako nedôvodné zamietol.

6. Prvoinštančný súd konštatoval, že vo veci bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že I. C.
(matka žalobkyne 1., svokra žalobcu 2. a stará matka žalobcov 3. a 4.) zraneniam pri dopravnej nehode
podľahla. Pri riešení otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2. (vzhľadom na vznesenú námietku o

nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2. samotným žalovaným 2.) vychádzal z právneho názoru
ÚS SR vyjadreného v uznesení sp. zn. III. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého s prihliadnutím k samotnému
účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu pôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje peňažnou náhradou aj nemajetková ujma spôsobená
pozostalým po obetiach dopravnej nehody podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom

ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a) zákona o povinnom zmluvnom
poistení, a preto obranu žalovaného 2. ohľadne nedostatku jeho pasívnej legitimácie považoval za
neúčinnú.

7. Predmetom konania sú nároky žalobcov 1. až 4. na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za

zásah do ich osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný a rodinný život v zmysle § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka. K tomuto zásahu malo dôjsť usmrteným matky žalobkyne 1., svokry žalobcu
2. a starej matky žalobcov 3. a 4. pri dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič motorového vozidla BMW,
ktorý tiež zraneniam podľahol. Žalovaný 1. bol prevádzkovateľom motorového vozidla a mal uzatvorenú
zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú s prevádzkou motorového

vozidla so žalovaným 2. Žalobkyňa 1. žiadala priznať titulom nemajetkovej ujmy 50.000,- eur, žalobcovia
2. až 4. každý po 30.000,- eur. Po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti
manželovi a deťom, ak ich niet jeho rodičom (§ 15 Občianskeho zákonníka). Nejde tu teda o prechod
práva dedením, ale ide o originálne právo osôb uvedených, ktorým patrí uplatňovať právo na ochranu
osobnosti zomretej fyzickej osoby. Z taxatívneho výpočtu oprávnených osôb je zrejmé, že iba nárok

žalobkyne 1. je na náhradu nemajetkovej ujmy opodstatnený. V zmysle § 15 Občianskeho zákonníka
neprináleží nemajetková ujma ani zaťovi zosnulej ani vnukom, preto okresný súd žalobu o zaplatenie
nemajetkovejujmyžalobcom2.,3.,4.zamietol.Kvznesenejnámietkepremlčaniažalovaným1.,okresný
súd uviedol, že v zmysle § 15 Občianskeho zákonníka toto je osobnej povahy. Na tieto osoby však
neprechádza právo na peňažnú satisfakciu (ani na dedičov postihnutej osoby), keďže toto právo bolo

viazané len na postihnutú osobu, na ktorú bolo obmedzené aj plnenie z titulu peňažnej satisfakcie. Právo
na ochranu osobnosti zaniká smrťou fyzickej osoby, do práv ktorej sa neoprávnene zasiahlo a vzniká
originálne právo na jej ochranu. Keďže je toto právo osobnej povahy, preto nepodlieha premlčaniu.8. Nemajetkovú ujmu žalobkyni 1. okresný súd priznal, nakoľko je nepochybné, že smrťou matky došlo
u žalobkyni 1. k nereparovateľnej citovej ujme a zásahu do jej života. V konaní bolo preukázané, že
vzťahy medzi žalobkyňou 1. a jej matkou boli štandardné, teda také ako možno očakávať od bežných

rodinných vzťahov. Po presťahovaní sa matky žalobkyne do Maďarskej republiky vzťahy medzi nimi sa
zintenzívnili, pre žalobkyňu 1. jej matka znamenala aj spoločníčku, najmä cez pracovný týždeň, kedy
rodina žalobkyne 1. pracovala a žila v C.. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy okresný súd prihliadol na
skutočnosť, že žalobkyňa 1. je v zrelom veku, je zdravá, má vlastnú rodinu a preto nebola odkázaná na
výživu ani na starostlivosť zo strany matky. Prihliadol aj na vek zosnulej (73 rokov). Vyhodnotiac všetky

okolnosti prípadu okresný súd považoval za objektívne pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzať
z bodového ohodnotenia znalkyne MUDr. Mészárosovej, ktorá po vyšetrení poškodenej psychickú
ujmu ohodnotila s počtom bodov 390 čo predstavuje 6.428,- eur. Túto sumu považoval za primeranú
a objektívnu a preto zaviazal žalovaných 1. a 2. k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1. titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 6.428,- eur. Žalobkyňa 1. žiadala aj o náhradu za sťaženie spoločenského
uplatneniaspolusúrokomzomeškania.OkresnýsúdakceptovalodbornévyjadrenieForenzyspol.sr.o.,

nakoľko aj v samotnom výsluchu žalobkyňa 1. potvrdila v odbornom vyjadrení uvádzané skutočnosti,
t.j., že neužíva psychiatrické lieky, riadne vykonáva svoju prácu a od októbra 2013 z psychiatrických
dôvodov nebola práceneschopná. Aj podľa názoru okresného súdu, ak by žalobkyňa 1. trpela vážnou
psychiatrickou poruchou, nebola by schopná vykonávať aj samo o sebe psychicky náročné povolenie
ako učiteľ strednej školy navyše bez liečenia. Nakoľko nie je žiadny rozdiel medzi diagnózou určenou v

znaleckom posudku a v odbornom vyjadrení, okresný súd upustil od ďalšieho znaleckého dokazovania
a osvojil si názor uvedený v odbornom vyjadrení a potvrdený aj výsluchom žalobkyne 1., že nejde
o vážnu psychickú poruchu podľa bodu 255 prílohy zákona, preto uplatnený nárok žalobkyne 1. na
náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia a tým súvisiaci nárok na zaplatenia nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky zamietol.

9. Žalobca 3. žiadal priznať titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 3.214,- eur.
Zo spisu vyplýva, že žalovaný 2. titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vyplatil žalobcovi 3. sumu
7.993,- eur a odmietol vyplatiť náhradu za položku č. 310 poškodenie brušnej steny sprevádzané
porušením brušného lisu. V položke č. 381 obrna ramenného nervu počet bodov znížil na dolnú

hranicu rozpätia v súlade so zdravotnou dokumentáciou (375 bodov). Pri posúdení položiek 310 a 381
žalovaný 2. vychádzal zo zdravotnej dokumentácie, z ktorej poranenie podľa položky 310 nevyplýva.
V prípade pochybnosti poisťovňa navrhla vypracovať znalecký posudok zameraný na tieto poranenia.
Okresný súd nepovažoval za nutné k položke č. 310 nariadiť znalecké dokazovanie preto, že zo
znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní z odboru zdravotníctva MUDr. Milanom Zbořilom

č. znaleckého posudku 11/2014 vyplýva, že žalobca 3. pri nehode utrpel úrazovú perforáciu tenkého
čreva a zápal pobrušnice, čo v bodovom ohodnotení určil počtom 30 bodov. Žalobca 3. založil do spisu
lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 16.11.2015, v ktorom je
uvedená diagnóza - poškodenie brušnej steny sprevádzané porušením brušného lisu ktorú ohodnotil
počtom bodov 120. Finančná hodnota určených bodov podľa zákona č. 437/2004 Z. z. predstavuje

sumu 1.977,60 eur. V tejto časti okresný súd žalobe vyhovel v súlade s lekárskym posudkom. Vyplatenie
náhrady za položku č. 381 na dolnej hranici vyhodnotil ako súlad so zdravotnou dokumentáciou.
Žalobca neprodukoval počas konania žiaden dôkaz na preukázanie opaku. Žalobca 3. žiadal aj úroky
z omeškania, ktoré okresný súd priznal ako dôvodné v súlade ust. § 517 Občianskeho zákonníka a §
3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne od 5.5.2016 teda od nasledujúceho dňa po oznámení

poisťovne o nepriznaní nároku.

10. Žalobcovia 1. až 3. si uplatnili aj náhradu vecnej škody za poškodenie dioptrických okuliarov, pričom
právna zástupkyňa žalovaného 1. vzniesla námietku premlčania. Poistná udalosť nastala 17.8.2013,
teda premlčacia doba začala plynúť 17.8.2014 (§ 104 Občianskeho zákonníka). Žaloba bola podaná v

posledný deň premlčacej doby 16.8.2016 a tak takáto námietka nemohla obstáť. Žalovaný 2. aj v tejto
časti žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že žalobcovia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi dopravnou
nehodou a poškodením okuliarov. Zo zápisnice o vyšetrení dopravnej nehody vyplýva, že poškodení
už pri prvotnom výsluchu uviedli poškodenie okuliarov, čo bolo potvrdené aj v uznesení o zastavení
trestného stíhania a tak okresný súd nemá pochybnosti o príčinnej súvislosti medzi poškodením

okuliarov a dopravnou nehodou, keď pri nehode mali aj početné zranenia. Žalobcovia preukázali
dôvodnosť ich nároku aj dokladmi o zakúpení poškodených okuliarov. K tvrdeniu žalovaného 1., že
z ceny dioptrických okuliarov je potrebné odpočítať opotrebovanie okresný súd uviedol, že v danom
prípade nemožno na opotrebenie prihliadnuť, keďže keby nedošlo k dopravnej nehode, nedošlo by ani kpoškodeniu okuliarov, ktoré nemožno nahradiť zakúpením opotrebovaných okuliarov. Z týchto dôvodov
okresný súd zaviazal žalovaných 1. a 2. k povinnosti zaplatiť žalobkyni 1. titulom náhrady vecnej škody
sumu 115,87 eur, žalobcovi 2. sumu 41,62 eur, žalobcovi 3. sumu 87,57 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

11. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žalovaným 1. a 2. priznal náhradu trov konania
v rozsahu 88 %. Rozhodnutie odôvodnil § 255 Civilného sporového poriadku a vecne potrebou priznania
náhrady trov konania žalovaným v rozsahu ich úspechu v spore. Žalobcovia sa domáhali zaplatenia
celkom sumy 149.966,40 eur a bola im priznaná náhrada vo výške 8.696,60 eur. Žalobcovia teda mali

čiastočný úspech v spore 5,98 %. Žalovaní mali v konaní úspech v spore 94,02 %, z čoho treba
odpočítať pomer úspechu žalobcov a tak majú žalovaní nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 %.

12. Proti tomuto rozsudku výlučne II. a III. výroku podali odvolanie žalobcovia 1., 2., 3., 4. s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1
písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že pri zamietnutí nároku žalobcov

2., 3., 4. na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobením zásahom do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením osoby blízkej pri dopravnej nehode s poukazom na § 15 Občianskeho zákonníka
prvoinštančný súd opomenul, že predmetom žaloby nie je satisfakcia samotnej poškodenej za zásah do
je práv, ale samostatné práva žalobcov, ktoré im náležia podľa § 11 Občianskeho zákonníka každému
samostatne a nenadobúdajú ich derivatívne od usmrtenej osoby, rovnako tak potom vo vzťahu k ich

právam podľa § 13 Občianskeho zákonníka za zásah do týchto ich osobnostných práv, v danom prípade
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď
vzhľadom na predmet konania nemal vôbec § 15 Občianskeho zákonníka aplikovať. Okresný súd sa
nevysporiadal s tým, čo je predmetom konania, resp. ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia v tejto
časti,rozhodovaloniečomúplneinomakoučinilipredmetomkonaniažalobcovia,dôvodyzamietajúceho

rozhodnutia sú zjavne mimo akéhokoľvek relevantného odôvodnenia, nepredvídateľné a svojvoľné,
čím prišlo aj k porušeniu práva žalobcov 2. až 4. na spravodlivý proces, keď v tejto časti rozsudok
napĺňa znaky arbitrárnosti. V časti zamietnutia nároku žalobkyne 1. na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a rovnako v zamietajúcej časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznanej žalobkyni
1. (čo do odvolania žalobcov v zamietajúcej časti ale inak úplne ako celku) ako aj v časti rozhodovania

o sťažení spoločenského uplatnenia žalobkyne 1. je napadnutý rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný,
nakoľko pri vnímaní rozsudku ako jedného celku je zrejmé, že okresnému súdu nebolo celkom zrejmé,
čo je vlastne predmetom konania a čo má byť predmetom rozhodnutia. Žalobkyňa 1. sa nedomáhala
ochrany práva osobnosti pozostalej podľa § 15 Občianskeho zákonníka ale práva svojho vlastného.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne, t.j. aj pri rozhodovaní o zamietnutí jej nároku v

presahujúcej časti, rozhodol okresný súd tak, že vychádzal z bodového hodnotenia jej psychickej ujmy
podľa posudku MUDr. Meszárosovej, podľa ktorého jej bodové hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia v položke 255 vážne duševné poruchy predstavuje 390 bodov, čo je 6.428,- eur. Zároveň
tento znalecký posudok ale v zamietajúcej časti SSU pre neho nebol relevantným. Zamietnutie žaloby v
časti nároku žalobkyne 1., preto nie je náležite odôvodnené, nie je zrejmé, podľa akých kritérií okresný

súd výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy posudzoval, resp. tieto sú nesprávne a vzájomne si
odporujúce. Pričom nie je ani náležite odôvodnené zamietnutie žaloby v tejto presahujúcej časti a to
takým spôsobom, ktoré porušuje právo žalobkyne 1. na spravodlivý proces. Vadami trpí napadnutý
rozsudok aj v časti žaloby o zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne
1. Je nepochopiteľné, ako môže jeden a ten istý znalecký posudok byť nedostatočným dôkazným

prostriedkom na unesenie dôkazného bremena škody na zdraví, na druhej strane je dôkazom, od
ktoréhojemožnéodvodiťvýškunáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.Žalobkyňa1.nemôžeajnemať
aj mať psychickú ujmu zároveň. Okresný súd zamietol žalobu v časti nároku žalobkyne na sťaženie
jej spoločenského uplatnenia, nakoľko si osvojil názor uvedený v odbornom vyjadrení a potvrdený aj
výsluchom žalobkyne, že nejde o vážnu duševnú poruchu. Prečo, to však už z napadnutého rozsudku

nevyplýva, snáď s výnimkou tvrdenia, že ak by žalobkyňa trpela duševnou poruchou, nebola by schopná
vykonávaťajsamoosebepsychickýnáročnépovolanieakoučiteľstrednejškoly.Prečojetakétotvrdenie
nezmysel, je na odbornú argumentáciu psychiatra. V tomto smere okresný súd pochybil, keď neaplikoval
§ 206 CSP a sám si vyhodnocoval otázku ustálenia zdravotného stavu žalobkyne 1., na posúdenie
ktorej nemá odborné znalosti a nemôže ju samostatne posudzovať, ani keby takýmito znalosťami

disponoval. Žalobkyňa predniesla argumentáciu, prečo je odborné vyjadrenie za FORENZA – znalecká
organizácia psychiatrická spol. s r.o. neakceptovateľné a prečo má za to, že v danej veci uniesla
dôkazné bremeno. Prvoinštančný súd sa však s touto argumentáciou nijako nevysporiadal, sám si
vyriešil otázku, na ktorú sú potrebné odborné znalosti a v dôsledku toho za súčasne nesprávnej aplikácieustanovení právnych predpisov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe ktorých nárok
žalobkyne na sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol rozhodnutím, ktoré ani náležite neodôvodnil
a tak porušil právo žalobkyne 1. na spravodlivý proces. Aj zamietnutie žaloby žalobcu 3. na náhradu

SSU nie je dostatočne odôvodnené. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že vyplatenie položky č. 381
na dolnej hranici 375 bodov z 450 (podľa predloženého lekárskeho posudku) vyhodnotil ako súlad so
zdravotnou dokumentáciou. Žalobca neprodukoval počas konania žiaden dôkaz na preukázanie opaku.
Z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva s akou zdravotnou dokumentáciou sa
oboznamoval a o aký súlad sa má jednať. Žalobca svoj nárok preukázal, a to zákonom ustanoveným

prostriedkom – lekárskym posudkom. Prvoinštančný súd teda opakovane sám vyhodnocoval otázku,
na posúdenie ktorej nemá odborné znalosti a nemôže ju samostatne posudzovať. Rozhodnutie v časti
trov konania je nedostatočne odôvodnené a zrejme nesprávne, keď neodráža skutočnosť, že súd prvej
inštancie rozhodoval o viacerých samostatných nárokoch viacerých účastníkov konania a navyše aj za
nesprávnej interpretácie pomeru úspechu pri rozhodnutí o plnení, určenie výšky ktorého záleží od úvahy
súdu.

13. Žalovaný 1. sa vyjadril k odvolaniu žalobcov 1. až 4. tak, že žalobu navrhuje v celom rozsahu
zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Zistený skutkový stav neumožňuje priznať
žalobcom náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a titulom vecnej škody. Nie je
preukázaná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a terajším stavom žalobkyne 1., ktorá sa

domáha nemajetkovej ujmy do výšky 50.000,- eur. Pričom žalobkyňa 1. sa zaradila do pracovného
procesu po ukončení práceneschopnosti a žije svoj život tak ako pred dopravnou nehodou. Vnútroštátna
úprava ustanovenie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým po dopravnej nehode v dôsledku
zásahu do ich osobnostných práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel nepozná a neupravuje. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi terajším

stavom žalobcov, ktorá by zakladala nárok na nemajetkovú ujmu. Nároky žalobcovia po dopravnej
nehode titulom bolestného, vecnej škody predložili žalovanému 2., ktorý ich vyplatil. Nároky nie sú
preukázané s poukazom na § 104 Občianskeho zákonníka.

14. Žalovaný 2. sa vyjadril k odvolaniu žalobcov 1. až 4. tak, že žalobu navrhuje v celom rozsahu

zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

15.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniažalobcovbolipodanévčas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami – zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolania žalobcov 1. až 4. sú dôvodné, preto
postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP napadnuté výroky II. a III. zrušil a vrátil v zrušenom
rozsahu (§ 391 ods. 1 CSP) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Predmetom konania na okresnom súde bola pôvodne požiadavka žalobkyne 1. uloženie povinnosti
žalovanému 1. a žalovanému 2. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000,- eur,
náhradu vecnej škody vo výške 115,87 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
6.428,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.428,- eur od 5.5.2016 do zaplatenia,
ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 406,12 eur, požiadavka žalobcu 2. o uloženie

povinnosti žalovanému 1. a žalovanému 2. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume
30.000 eur, náhradu vecnej škody vo výške 41,62 eur, požiadavka žalobcu 3. o uloženie povinnosti
žalovanému 1. a žalovanému 2. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30.000,-
eur, náhradu vecnej škody vo výške 87,57 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v
sume 3.214,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.214,- eur od 9.6.2016 do

zaplatenia, požiadavka žalobkyne 4. o uloženie povinnosti žalovanému 1. a žalovanému 2. zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30.000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.17. Rozsudkom (prvý v poradí) č. k. 26Co/60/2020-588 zo dňa 11.5.2021 odvolací súd I. výrokom
rozsudok súdu prvej inštancie odvolaniami (žalovaného 1. a žalovaného 2.) v napadnutom výroku I.
v časti uloženia povinnosti žalovanému 1. a žalovanému 2. zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni

1. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.428,- eur a žalobcovi 3. náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 1.977,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.977,60 eur
od 9.6.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdil a v časti uloženia povinnosti
žalovaným 1. a 2. zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 1. náhradu vecnej škody vo výške 115,87
eur, žalobcovi 2. náhradu vecnej škody vo výške 87,57 eur a žalobcovi 3. náhradu vecnej škody vo

výške 87,57 eur zmenil tak, že žaloby žalobcov 1., 2. a 3. na náhradu vecnej škody zamietol, II. výrokom
odvolania žalobcov 1., 2., 3., 4. odmietol, III. výrokom žalovaným 1. a 2. priznal voči žalobcom 1., 2.,
3. a 4. nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 88,8 % s tým, že plnením jedného zo žalobcov,
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalobcov, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 5Cdo/176/2022-739 zo dňa 31.8.2023 (na
dovolanie žalobcov) rozsudok Krajského súdu č. k. 26Co/60/2020 vo výroku, ktorým odvolania žalobcov
1., 2., 3., 4. odmietol (II. výrok) a vo výroku o trovách konania (III. výrok) zrušil a vec mu vrátil v tomto
rozsahunaďalšiekonanie.Vodôvodneníkonštatoval,žezobsahuspisuvyplýva,žerozsudoksúduprvej
inštancie z 18.10.2018 bol doručený splnomocnencovi žalobcov v piatok 18.10.2018. Lehota na podanie

odvolania v trvaní 15 dní začala žalobcom plynúť 20.10.2018 a uplynula by 4.11.2018, ktorý pripadol na
deň pracovného pokoja, preto žalobcovia mohli podať odvolanie ešte v pondelok 5.11.2018 (§ 121 ods.
4 CSP). Z obsahu spisu tak ako ho mal k dispozícii odvolací súd vyplýva, že odvolanie (čl. 354) odoslané
e-mailom dňa 5.11.2018 o 18.20 hod. bolo súdom prvej inštancie opatrené prezenčnou pečiatkou, podľa
ktorého došlo okresnému súdu dňa 6.11.2018 o „7 hod.“ (čl. 353) a jeho doplnenie cez ústredný

portál verejnej správy (čl. 358) bolo okresnému súdu podľa prezenčnej pečiatky doručené 7.11.2018
o 11.20 hod., resp. 11.28 hod. Na čl. 367 je listina označená ako potvrdenie o odoslaní podania, z ktorej
vyplýva dátum a čas prijatia odvolania žalobcov 6.11.2018 9:38 hod. a doručenka (čl. 368) o doručení
podania 6.11.2018 9:54 hod., pričom kvalifikovaný elektronický podpis dokumentu označeného ako
„Zaloba_doplnenie_odvolanie.sk“ bol overený dňa 6.11.2018 o 9.08 hod. V elektronickom súdnom

registri bol elektronický dokument obsahujúci odvolanie žalobcov podaný cez ústredný portál verejnej
správy vytvorený 7.11.2018 o 12.26 hod. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd vychádzal pri
posudzovaní okamihu doručenia odvolania žalobcov emailom z údaja o dni doručenia obsiahnutého
v prezenčnej pečiatke súdu prvej inštancie bez skúmania, či k jeho skutočnému doručeniu súdu prvej
inštancie nedošlo už skôr vzhľadom na časové obdobie medzi odoslaním emailu dňa 5.11.2018 o 18.20

hod. a jeho súdom prvej inštancie vyznačeným doručením dňa 6.11.2018 o 7 hod. nespadá do pracovnej
doby okresného súdu. Záver odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania žalobcov podaného emailom ako
oneskoreného je preto bez náležitého zisťovania skutočnej doby jeho doručenia súdu prvej inštancie
predčasný. Dovolací súd poukázal na potrebu, aby sa odvolací súd v novom rozhodnutí o náhrade trov
konania dôsledne vysporiadal s charakterom procesného spoločenstva žalobcov vo vzťahu k charakteru

náhrady škody tak ako bola žiadaná žalobou.

19. Žiadna zo strán následne (po tom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vec stala
opäť predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh ani vyjadrenie nepodala.

20. Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

21. Podľa § 121 ods. 4 CSP ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného pokoja, je

posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

22. Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo
sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy, ak je podanie urobené
elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.

23. Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe, ods. 2 podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľaosobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18.10.2018 bol doručený
splnomocnencovi žalobcov v piatok 19.10.2018. Lehota na podanie odvolania v trvaní 15 dní začala
žalobcom plynúť 20.10.2018 a uplynula by dňa 4.11.2018 (sobota), ktorý pripadol na deň pracovného
pokoja, preto žalobcovia mohli podať odvolanie ešte v pondelok 5.11.2018 (§ 121 ods. 4 CSP).
Odvolanie žalobcov (čl. 354) bolo odoslané e-mailom dňa 5.11.2018 o 18.20 hod. do podateľne

Okresného súdu Dunajská Streda, pričom okresným súdom bolo opatrené prezenčnou pečiatkou,
podľa ktorej došlo okresnému súdu dňa 6.11.2018 o „7 hod.“ (čl. 353) a jeho doplnenie cez ústredný
portál verejnej správy (čl. 358) bolo okresnému súdu podľa prezenčnej pečiatky doručené 7.11.2018
o 11.20 hod., resp. 11.28 hod. Na čl. 367 je listina označená ako potvrdenie o odoslaní podania,
z ktorej vyplýva dátum a čas prijatia odvolania žalobcov 6.11.2018 9:38 hod. a doručenka (čl. 368)
o doručení podania 6.11.2018 9:54 hod., pričom kvalifikovaný elektronický podpis dokumentu (Výsledok

overenia KEP na čl. 369) označeného ako „Zaloba_doplnenie_odvolanie.sk“ bol overený dňa 6.11.2018
o 9.08 hod. V elektronickom súdnom registri bol elektronický dokument obsahujúci odvolanie žalobcov
podaný cez ústredný portál verejnej správy vytvorený 7.11.2018 o 12.26 hod. Žalobcovia spolu
s dovolaním v danej veci založili mail odoslaný z adresy M. dňa 5.11.2018 o 18.21 hod., ktorým bolo
právnemu zástupcovi žalobcov potvrdené úspešné doručenie e-mailovej správy s podaným odvolaním

na adresu podateľne okresného súdu, tiež e-mail z adresy M. dňa 6.11.2018 o 6.54 hod. ako aj e-mail
z adresy M. dňa 6.11.2018 o 7.29 hod., z ktorých vyplýva prečítanie mailu zo dňa 5.11.2018. Taktiež
predložili Odborné vyjadrenie č. 80/2021 znalca doc. Ing. Miroslava Mokrého, PhD. (znalca z odboru
elektrotechnika, odvetvia elektronika, riadiaca technika, výpočtová technika /hardware/, odhad hodnoty
elektrotechnických zariadení a elektroniky, počítačové programy /software/), z ktorého okrem iného

vyplýva, že podľa Zobrazenia správy v e-mailovom klientovi – správa o úspešnom doručení na G. bolo
doručená pondelok dňa 5.11.2018 o 18.21 hod. Dňa 27.2.2024 bolo cez odbor informatiky odvolacieho
súdu zistené, že e-mail právneho zástupca žalobcu zo dňa 5.11.2018 (obsahujúci odvolanie žalobcov)
bol doručený okresného súdu dňa 5.11.2018 o 18.20 hod.

25. Procesná lehota je zachovaná aj v prípade, keď je podanie urobené elektronickými prostriedkami
doručené súdu v posledný deň lehoty mimo pracovného času (teda do polnoci tohto dňa). Toto zákonné
vymedzenie predstavuje právo efektívne doručiť podanie súdu aj po pracovnej dobe a nemôže byť
obmedzené podzákonnými normami. Pokiaľ nie je táto správa autorizovaná zaručeným elektronickým
podpisom, podanie sa „podmienečne považuje za doručené, avšak pod hrozbou jeho ignorovania pri

nedoplnení predpísaným spôsobom (§ 125 ods. 2 CSP). Keďže odvolanie žalobcov bolo odoslané a aj
doručené(sohľadomnauvedenévodseku24)dňa5.11.2018obyčajnýme-mailombezautorizáciesúdu
prvej inštancie, bolo potrebné jeho doplnenie v zmysle § 125 ods. 2 CSP. Právny zástupca žalobcov
dňa 6.11.2018 podal odvolanie aj elektronicky s autorizáciou (§ 23 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. o
elektronickejpodobevýkonupôsobnostiorgánovverejnejmociaozmeneadoplneníniektorýchzákonov

(zákonoe-Governmente)vzneníneskoršíchpredpisov.Sohľadomnauvedenéboloodvolaniežalobcov
podané včas dňa 5.11.2018.

26. Po zohľadnení I. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s I. výrokom
rozsudku odvolacieho súdu bolo právoplatne rozhodnuté o (priznaní) nároku žalobkyne 1. na náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 6.428,- eur, o nároku žalobcu 3. na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 1.977,60 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.977,60 eur od 9.6.2016
do zaplatenia, o (zamietnutí) nároku žalobkyni 1. na náhradu vecnej škody 115,87 eur, o (zamietnutí)
nároku žalobcu 2. na náhradu vecnej škody 87,57 eur, o (zamietnutí nároku) žalobcu 3. na náhradu
vecnej škody 87,57 eur.

27. Po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu zostalo predmetom prieskumu odvolacieho súdu
vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci
správne,akII.výrokomzamietolžalobužalobcov1.až4.(nárokžalobkyne1.nazaplatenienemajetkovej
ujmy 43.572,- eur /rozdiel 50.000 – 6.428/, na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume

6.428,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.428,- eur od 5.5.2016 do zaplatenia
ako aj náklady spojenej s uplatnením pohľadávky v sume 406,12 eur, nárok žalobcu 2. na náhradu
nemajetkovej ujmy 30.000,- eur, nárok žalobcu 3. na náhradu nemajetkovej ujmy 30.000,- eur a náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia 1.236,40 eur /3.214 - 1.997,60/ vyčíslený ako á 16,48 x 75bodov spolu, s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.236,40 eur do 9.6.2016 do zaplatenia, nárok
žalobkyne 4. na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 30.000,- eur), III. výrokom priznal žalovaným
1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 88 %, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené

odvolateľmi. Záver Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí č. k. 5Cdo/176/2022
zo dňa 31.8.2023, ktorý je pre odvolací súd záväzný (§ 455 CSP).

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

30. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie, ods. 2 pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

31. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka

bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára
1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj
ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života

jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej
rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na
súkromie. Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky), v

ktorýchmápozitívnazákonná úpravaprávaobčananasúkromiesvojprirodzeno-právnyzdroj.Súčasťou
súkromného života je nepochybne tiež rodinný život zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými a
rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahrňovať do určitej miery právo na vytváranie
a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a
napĺňať vlastnú osobnosť. V prípade neoprávneného zásahu do týchto práv majú dotknuté osoby nárok

vzmysle§13Občianskehozákonníkavprvomradedomáhaťsazdržanianeoprávnenýchzásahov,ďalej
odstránenia následkov neoprávneného zásahu a poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Návrh na
poskytnutie primeraného zadosťučinenia sleduje priznanie satisfakcie fyzickej osobe, ktorej osobnostné
právo bolo porušené so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného
stavu. Satisfakcia prichádza do úvahy v prvom rade v podobe morálnej, napr. ospravedlnenie. Nárok

na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len
vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca. Pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia sú primárne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu. Určenie výšky
zadosťučinenia v peniazoch sa preto stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd pritom musí

vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská.
Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne
život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.
Podľa ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd,
publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného

života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený
svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie a každý má
právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Súčasťou práva na súkromie je právona rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti
Holandsku konštatoval: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8, vyplýva, že dieťa narodené
z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia

dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom a jeho rodičmi zväzok
rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu nežijú.“ Podstatou
rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové
a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na

život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto
protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu
účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho
citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú,
ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného
vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto

aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného
osobnostnéhopráva,vprípade,akdošlokzásahudotohtopráva,mámožnosťvyužiťprávneprostriedky
ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Zásah
do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb - najbližších
príbuzných, a to rodičov, detí, súrodencov.

32. V tejto súvislosti je nutné uzavrieť, že každá fyzická osoba má právo na ochranu v zmysle ust.
§ 11 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je nutné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/77/2009, ktorý za správny označil záver súdov nižších inštancií,
že do osobnostných práv oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej
zahynul blízky príbuzný (syn a brat). Obdobne z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/265/2009 vyplýva, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne
vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z

nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym
zásahom tretej osoby do práva na súkromie, respektíve práva na rodinný život môže byť ďalšiemu
účastníkovivzťahuspôsobenátakáujma,ktorámučiastočnealeboúplnebráninapĺňaniecitovejpotreby,
to jest nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne
patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, zostávajúca

osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva
(vzťahu) s blízkou osobou“. Pri inom obdobnom rozsudku Najvyšší súd konštatoval, že zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom, ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,

žesauplatňujeakojednotnýnázor,vzmyslektoréhosúčasťouprávanaochranusúkromiachránenéhov
ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, je rodinný život, spočívajúci v udržiavaní, rozvíjaní vzájomných
citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné
pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do
chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

33. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie
a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať
vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne,

morálne, citové a kultúrne väzby predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie
osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Spôsobená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným
úzkym a pevným sociálnym i citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre
rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná aj ako ujma znižujúca jeho
dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo

4. mája 2005). Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom
živote stretnúť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra
2015).34. Usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb tak ako to
správne okresný uzavrel. Odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, v
ktorom sa konštatuje, „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy

vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť
k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou.“, ďalej že „zásah so sféry fyzickej osoby,
spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo

domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti“.

35. Zavinená smrť blízkej osoby, môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a
citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti
pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti
(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu

ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu
spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je
pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (obdobne nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015). Preto šokujúca smrť
manželky a matky žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade

ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca, a preto súd prvej inštancie
postupoval správne ak aplikoval § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a vychádzal z kritérií pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy a to závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo s poukazom na konanie žalovaného 1., ktorý dopravnú nehodu zavinil.

36. Každý si uvedomuje, že hodnota ľudského života je nevyčísliteľná. Preto nie je možné ani vyčísliť
skutočnú ujmu, ktorá vznikla žalobcom v dôsledku úmrtia ich príbuznej pri dopravnej nehode. Možné
je iba poskytnúť určitú satisfakciu, ktorá sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale nikdy
nenahradí stratu blízkej osoby.

37. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Podľa tohto zákonného ustanovenia, sú faktory rozhodujúce pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch taxatívne vymedzené ako 1) závažnosť vzniknutej ujmy a 2) okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri posudzovaní závažnosti vzniknutej ujmy bude vždy významným
najmä začlenenie čiastkového práva v hierarchii čiastkových práv jednotného práva na ochranu

osobnosti (zásah do práva na život bude vždy závažnejšou ujmou než zásah do práva na zdravie,
obdobne zásah do práva na zdravie s neodstrániteľnými následkami závažnejším než zásah s
následkami nepatrnými či dokonca bezo zvyšku odstránenými a pod.), ale tiež posúdenie spôsobilosti
celkom konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (v rámci medzí určených žalobným návrhom)
vyvážiť negatívne dopady zásahu. U okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, potom nebude

možné prehliadnuť najmä samotnú intenzitu zásahu a jeho povahu (úmyselný trestný čin, resp. zločin by
si zjavne zasluhoval vyššiu náhradu než len čin nedbanlivostný, ten zas vyššiu než len priestupok atď.).

38. Vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri rozhodovaní o výške peňažnej náhrady neposkytuje (a ani
v súčasnosti nedáva) súdom presné vodítka pre jej vyčíslenie, je potrebné prihliadať na judikatúrou

ustálené kritériá pre jej určenie. Ide o kritériá, ktoré je možné konštatovať ako na strane poškodeného
(osoby oprávnenej), tak na strane škodcu (osoby zodpovednej).

39. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, môžu byť podľa rozvíjajúcej
sa doktríny najmä a) intenzita vzťahu medzi žalobcami a usmrtenou osobou, b) otázka hmotnej

závislosti medzi žalobcami a ich nebohou príbuznou, c) prípadné poskytnutie inej satisfakcie (absentuje
totiž akékoľvek spoluzavinenie či už žalobcom alebo usmrtenej osoby). Pre výšku náhrady je kvalita
vzájomných vzťahov medzi žalobcami a usmrtenou osobou kľúčová. Okolnosti na strane osoby
zodpovednej (L. E. ako pôvodcom zásahu), sú a) postoj pôvodcu zásahu (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie a i.) a b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby. Je úplne zreteľné,

že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy; ústretové správanie,
ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho
ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť.40. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného

zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova
zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať
a vyčísliť.

41. Samotná povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akejkoľvek spoľahlivej kvantifikácii,

keďže sa peniazmi odškodňuje osobnosť človeka, pričom priznávané sumy majú zodpovedať príjmovým
pomerom v Slovenskej republike, poukazujúc aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva,
podporne aj na kvantifikáciu iných foriem odškodnenia (zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi). Pôvodná právna úprava v Českej republike pri odškodňovaní
úmrtia v rámci inštitútu náhrady škody priznávala paušálne zákonný nárok na jednorazové odškodnenie
v prípade úmrtia rodiča sumou 240.000,- Kč, a nad uvedenú sumu bolo možné domáhať sa ďalšej

satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti (porov. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. PL 16/2004).

42. K výške peňažnej náhrady aj odvolací súd poukazuje na to, že táto je predmetom voľnej
úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu

práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý
je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak
napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia

Dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej
satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne.
Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany
osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy,

resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej
nemajetkovejujmynemožnoexaktnekvantifikovaťavyčísliť).VnálezeÚstavnéhosúduČeskejrepubliky
sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané
zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených

osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov protiprávneho konania a byť tak nástrojom
prevencie (už označený nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra
2015). Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako

i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02.
Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí
byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná
okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú
úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to,

ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD.: Krátke pojednanie o škodách,
ujmách a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej
únie i Európskeho súdu pre ľudské práva).V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje opäť na rozhodnutie
ÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.I.ÚS2844/14,ktorýkonštatoval,že„pristanovenívýškyčiastky
relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú

čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch“. Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14
sformuloval aj kritériá pre určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Za okolnosti, ktoré je potrebné
skúmať na strane poškodeného, sú považované najmä: a) intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým, b)
vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné
poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kľúčová najmä kvalita vzájomného vzťahu osôb

narušená neoprávneným zásahom, psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná
ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, často prerastajúca do duševného
ochorenia. Dôležitú úlohu má aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je
pozostalý existenčne závislý sa prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie nežpeňažná(napr.ospravedlnenieškodcu)nemôžebyťsamaosebedostačujúca,jejposkytnutieanásledné
posúdenie jej významu však môže mať za následok zníženie peňažnej náhrady. Za okolnosti, ktoré je
potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu (škodcu, žalovaného) za predpokladu, ak majú zároveň

vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami sú považované najmä: a) postoj žalovaného (ľútosť,
náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c)
jeho majetkové pomery, d) miera zavinenia škodcu eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby.
Postoj škodcu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie,
ospravedlnenie alebo prejavená ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho

ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť.

43. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani
rámcové čiastky pre odškodňovanie majetkovej ujmy. Súd pri tom musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania

tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie
byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto
zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Rovnako výška nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať

všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Kritérium primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie
priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach,
ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo dňa
6.3.2007, sťažnosť č. 43662/98, ako aj v prípade Stanková v. s. SR v rozhodnutí zo dňa 9.10.2007,
sťažnosť č. 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný

charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však
byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné
zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície
danej krajine, i to, ako rýchlo sa sťažovateľ domohol. Ústavný súd ČR zase konštatoval, že pri stanovení
výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné

súdy porovnávajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porovnaj sp. zn. I. ÚS 2844/14.
Závažnosť vzniknutej ujmy predstavuje, že čím je závažnejšia do svojej intenzity i do svojho trvania,
tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia a ďalej veľmi široko chápané okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zistené
okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napr., ak je

daný podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného
zásahu. Druhé kritérium a to okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo je stanovené zámerne
veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k
osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určovaní konkrétnej výšky
peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dáva

veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/139/2011).

44. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky
náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve
kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo
najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka

peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená výškou žalobcom požadovaného
peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žaloby. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä
z hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu, keď je jednoznačné, že smrťou blízkej osoby dôjde k
neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov, keď takýto zásah je
svojou povahou trvalý a neodstrániteľný. Základom úvahy súdu o výške nemajetkovej ujmy je zistenie

takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných
súvislostí posudzovaného prípadu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a
opierať sa o úplné a preskúmateľné hľadiská, ktorými sú predovšetkým zistená závažnosť majetkovej
ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.45. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do
života a zdravia fyzickej osoby, patrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla v zmysle § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení a teda
žalovaný 2. je podľa odvolacieho súdu pasívne legitimovaný. Poškodený, ako obeť dopravnej nehody,
má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi a môže priamo od neho požadovať náhradu
škody. Zároveň si môže uplatňovať náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od
poisteného škodcu. Môže svoj nárok uplatniť buď samostatne voči každému alebo spoločne žiadať

plnenie aj proti poistiteľovi aj proti škodcovi, pričom plnenie môže dostať len raz, keďže žalobcovia majú
nárok na plnenie proti dvom subjektom z iného právneho dôvodu. Pokiaľ žalobcovia uplatňujú nárok voči
obom týmto subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom plnil veriteľovi jeden z nich,
zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi
nimi pasívna solidarita a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu
veriteľovi, avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah (že plnením jedného

z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého).

46. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú jednak
existencia ujmy (spočívajúca v zásahu do práv žalobcov na súkromný a rodinný život), porušenie
právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie

osobnostných práv žalobcov), príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.

47. Žalobcovia 2., 3., 4. v odvolaní namietali ohľadom ich nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď vzhľadom na predmet konania nemal vôbec ust.
§ 15 Občianskeho zákonníka (po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti

manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom) aplikovať. Pričom opomenul, že predmetom žaloby nie
je satisfakcia samotnej poškodenej za zásah do je práv, ale samostatné práva žalobcov, ktoré im náležia
podľa § 11 Občianskeho zákonníka každému samostatne a nenadobúdajú ich derivatívne od usmrtenej
osoby, rovnako tak potom vo vzťahu k ich právam podľa § 13 Občianskeho zákonníka za zásah do týchto
ich osobnostných práv, v danom prípade práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný

súd v napadnutom rozsudku rozhodoval o niečom úplne inom ako učinili predmetom konania žalobcovia
2. až 4. a dôvody zamietajúceho rozhodnutia sú zjavne mimo akéhokoľvek relevantného odôvodnenia,
nepredvídateľné a svojvoľné, čím prišlo aj k porušeniu práva žalobcov 2. až 4. rade na spravodlivý
proces, keďže v tejto časti rozsudok napĺňa znaky arbitrárnosti.

48. V súvislosti s námietkou v odseku 47 odvolací súd poukazuje na to, že podľa ustanovenie §
15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti
manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom. Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je,
aby fyzická osoba mala zabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen počas svojho života, ale aj po
jej smrti. Z podstaty a zmyslu právnej úpravy tzv. postmortálnej ochrany osobnosti vyplýva, že táto

zákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi, ktoré by znevažovali
pamiatku (pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je
nažive.Kprijatiutakejtoprávnejúpravyviedlajednakpožiadavkaverejnéhozáujmuajednakpožiadavka
zachovania pamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, keďže ide o hodnoty, ktoré
nestrácajú svoj význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby

vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté,
právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným
zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného. Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť,
či potreba ochrany súkromia, prejavy osobnej povahy existujúce za života, pretrvávajú aj po smrti
zomrelého. V prípade osôb uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka nejde o právne nástupníctvo

po zomrelej fyzickej osobe, ale o zvláštne pôvodné (originálne) osobnostné právo. Hmotnoprávnym
predpokladom, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka môžu s úspechom
toto právo uplatniť, je smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti
fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, ako napr. pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a
spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osobnosti (pozri Karel Knap, Jiří Švestka a kol.,

„Ochrana osobnosti podle Občánskeho práva“, Linde, Praha a. s., str. 81 a nasl.). Podstatou a zmyslom
postmortálnej ochrany osobnosti je umožniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným
právo na ochranu jej osobnosti a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú)
pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy docti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého,
ak ich možno identifikovať. Toto špecifické subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 Občianskeho
zákonníka na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého, nie je, čo do obsahu a rozsahu zhodné s

vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby.

49. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby,
ktoré trvá po celú dobu života fyzickej osoby. Ide o právo rýdzo osobné. Preto v súdnom konaní sa
nemôženiktoiný,lensamádotknutákonkrétnafyzickáosobadomáhaťúspešnesvojejobčianskoprávnej

ochrany. Na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná iba tá fyzická osoba, do
osobnostných práv ktorej smeroval neoprávnený zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej
osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a neprechádza
smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia. Je preto vylúčené, aby súd
priznal tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby. S poukazom
na obsah podanej žaloby aj žalobcov 2. až 4. podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že žalobcovia 2. až

4. sa domáhajú nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v súvislosti zo zásahom do ich osobnostných práv (súkromný a rodinný život) v zmysle §
11 Občianskeho zákonníka a nie v zmysle § 15 Občianskeho zákonníka, ktorý nesprávne okresný súd
aplikoval. Vzhľadom na vyššie uvedené, okresný súd nesprávne zamietol nárok žalobcov 2. až 4. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Výrok II. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia

žaloby žalobcu 2. o nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, o nároku žalobcu 3.
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, nároku žalobkyne 4. na zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 30.000,- eur odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť
nároky žalobcov 2. až 4. na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho

zákonníka s ohľadom aj na vyššie uvedené kritériá.

50. Žalobkyňa 1. v odvolaní namietala ohľadom svojho nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
zamietnutého v sume 43.572,- eur (rozdiel sumy žalovanej 50.000,- eur a sumy priznanej 6.428,- eur),
zamietnutieniejenáležiteodôvodnené,čímdošlokporušeniuprávažalobkyne1.naspravodlivýproces.

Pričom nie je zrejmé podľa akých kritérií okresný súd výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
posudzoval, resp. tieto sú nesprávne a vzájomne si odporujúce. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy žalobkyne 1. vychádzal okresný súd z bodového hodnotenia jej psychickej ujmy podľa posudku
MUDr. Meszárosovej (bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v položke 255 vážne
duševné poruchy predstavuje 390 bodov, čo je 6.428,- eur) a zároveň tento znalecký posudok ale v

zamietajúcej časti SSU pre okresný súd nebol relevantným.

51. Žalobkyňa 1. dôvodne namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu
k zamietnutej výške náhrady nemajetkovej ujmy, keď závery okresného súdu vyhodnocujúce okolnosti
závažnosti vzniknutej ujmy u žalobkyne 1. boli protirečivé, bez presvedčivého zdôvodnenia naplnenia

požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobkyne (vyrovnávací charakter
náhrady). Čím závažnejšia je vzniknutá nemajetková ujma čo do svojej intenzity i trvania, tým vyššia
by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Okresný súd podľa názoru odvolacieho súdu
nedôvodne v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy poukázal a vychádzal z bodového hodnotenia
znalkyne MUDr. Mészarosovej, ktorá ohodnotila psychickú ujmu 390 bodmi (ktoré predstavujú 6.428,-

eur). Teda okresný súd nezohľadňoval základné kritériá určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch
(ako sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo). Okresný
súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo, aj k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, rovnako k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

Vodiacim parametrom proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek
poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru
o ľudských právach. Rozhodujúce je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Vzhľadom
na uvedenú požiadavku kazuistiky, výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1. bolo

nevyhnutné porovnať s náhradami nemajetkovej ujmy prisúdenými v iných prípadoch, so stručným
druhovýmvymedzenímveci(výškanáhrady,rodinnývzťahzomreléhokpozostalýmžalobcom,charakter
protiprávneho konania, označením súdnych inštancií posudzujúcich daný prípad). Súd prvej inštancie
uvedeným spôsobom vo vzťahu k nároku žalobkyne 1. na náhradu nemajetkovej ujmy nepostupoval.52. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

53. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti

uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež
s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky
kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel,
ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2, je nepreskúmateľné.

54. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby
sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je
povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej
stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/7/2009).

55. O nepreskúmateľný rozsudok ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(ako tomu bolo v danom prípade). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má obsahovať, aké zistenia z
konkrétnych dôkazov boli vyvodené a aký majú význam z hľadiska hmotného práva. V odôvodnení
rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a

na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,
lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy
iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

56. S ohľadom na uvedené vyššie odvolací súd zrušil napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie
v časti nároku žalobkyne 1. na náhradu nemajetkovej ujmy (suma 43.572,- eur) v zmysle § 389 ods. 1
písm. b) CSP a v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobkyne 1. na náhradu nemajetkovej ujmy
s ohľadom na na vyššie uvedené kritériá.

57. Žalobca 3. namietal zamietnutie žaloby v časti nároku na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatneniavsume1.236,40eur(ktorápredstavujerozdielsumy 3.214-1.997,60)spríslušenstvom(úrok
z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.236,40 eur od 9.6.2016 do zaplatenia), z dôvodu jej nedostatočného
odôvodnenia. Poukázal na to, že vyplatenie položky č. 381 na dolnej hranici 375 bodov z 450 (podľa

predloženého lekárskeho posudku) vyhodnotil okresný súd ako súlad so zdravotnou dokumentáciou,
keď žalobca neprodukoval počas konania žiaden dôkaz na preukázanie opaku. Z uvedeného nevyplýva
s akou zdravotnou dokumentáciou sa okresný súd oboznamoval a o aký súlad sa má jednať. Okresný
súd sám vyhodnocoval otázku, na posúdenie ktorej nemá odborné znalosti a nemôže ju samostatne
posudzovať.

58. Podľa § 4 ods. 1 zákona 437/2004 Z. z., o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení účinnom ku dňu vzniku nároku (ďalej len „zákon o bolestnom a SSU“) náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich
predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v
živote a v spoločnosti, ods. 2 náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základelekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú
ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti (2).

59. Podľa § 5 ods. 1 zákona o bolestnom a SSU pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo
sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku (§ 7 a 8).

60. Podľa § 7 ods. 1 zákona o bolestnom a SSU lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár

a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je
posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje
primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho
zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov, ods. 2 zdravotnícke zariadenie, v ktorom sa
poškodený liečil v súvislosti s poškodením na zdraví, je povinné posudzujúcemu lekárovi poskytnúť
pri hodnotení bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia zdravotnú dokumentáciu 6) súvisiacu

s poškodením [§ 2 ods. 3 písm. a)], ods. 6 ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení
bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku,
môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného
predpisu.

61. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia je parciálnym nárokom, ktorý sa uplatňuje v rámci
náhradyškodynazdraví.Ideonárok,ktorýjeuhrádzanýjednorazovopodľamieryobmedzeniamožností
poškodenej osoby uplatniť sa v bežnom živote a spoločnosti. Pri náhrade za bolesť a náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné preukázať ich rozsah, pričom stanovenie rozsahu
(bodové ohodnotenie) si vyžaduje odborné posúdenie ošetrujúceho lekára poškodeného. Relevantným

dôkazným prostriedkom o výške náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je
lekársky posudok, ktorý je vypracovaný v súlade so zákonom o bolestnom a SSU. Zákon o bolestnom
a SSU vypracovanie znaleckého posudku predpokladá len v prípade kontroly, ak vzniknú dôvodné
pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského
uplatnenia v lekárskom posudku. V takomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu, súladného aj s

judikatúrou NS SR, pokiaľ pri kontrole bodového ohodnotenia nároku žalobcu na bodové ohodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia posudkoví lekári poisťovne dospeli k inému názoru, než aký bol
obsiahnutý v lekárskom posudku, má žalovaný ako poskytovateľ náhrady postupovať podľa § 7 ods.
6 zákona o bolestnom a SSU a požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu,
ktorým je zákon č. 382/2004 Z. z. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso 6/2016).

Takýto záver podporuje aj ustálená súdna prax v zmysle ktorej je na mieste, ak poskytovateľ náhrady
(napr. poisťovňa) odmieta poskytnúť náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku, pretože
predloženie znaleckého posudku nie je nevyhnutne potrebné, resp. zákon o bolestnom a SSU pri
preukazovaní výšky náhrady škody znalecký posudok nevyžaduje. Okrem prípadov, ak by znaleckým
posudkom mali byť zodpovedané aj iné otázky, napr. presný dátum ustálenia zdravotného stavu,

posúdenie, či poškodenie zdravia nastalo v dôsledku škodovej udalosti a pod. Uvedené potvrdzuje aj
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co 250/2016, ktorý zhodne so súdom prvej inštancie
nepriznal žalobcovi náklady, ktoré vynaložil na vyhotovenie znaleckého posudku: "...pre uplatnenie
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo potrebné vyhotoviť tieto znalecké
posudky, ale postačovalo vyhotovenie posudku podľa § 7 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a

spoločenské uplatnenie". A naopak, odvolací súd považuje za nesprávne, ak zodpovedná osoba alebo
poskytovateľ náhrady žiada od poškodeného pri preukazovaní výšky náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenskéhouplatneniapredloženieznaleckéhoposudku,atonadrámeczákonaobolestnom aSSU.

62. Zo obsahu spisu vyplýva, že žalobca 3. svoje skutkové tvrdenia o existencii a rozsahu nároku na

náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu uplatnenom v žalobe v zamietnutom rozsahu
1.236,40 eur (ako peňažnej náhrady za položku č. 381 za 75 bodov á 16,48 eur) preukázal Lekárskym
posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vyhotoveným jeho ošetrujúcim lekárom
P. I. L. G., P. úrazovým chirurgom UNB Nem. ak. L. Dérera Bratislava, vypracovaným podľa zákona
o bolestnom a SSU na základe zdravotnej dokumentácie žalobcu 3. súvisiacej s poškodením jeho

zdravia pri dopravnej nehode zo dňa 17.8.2013, (ktorý pod položkou 381 ohodnotil obrnu ramenného
nervu 450 bodmi). Ďalej žalobca 3. predložil oznámenie o poistnom plnení zo dňa 24.5.2016, ktorým
žalovaný 2. oznámil, že uznáva a poukazuje sťaženie spoločenského uplatnenia ohľadom položky 381
znížený počet bodov na dolnú hranicu rozpätia (375) bodov v súlade so zdravotnou dokumentáciou.63. S poukazom na § 220 CSP citovaný v odseku 54 vyplýva, že zákon venuje zvýšenú
pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod čo

má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti
rozhodnutia, a to zo strany strán sporu, ako i súdu vyššieho stupňa, ktorý ho bude preskúmavať, ale
aj zo strany verejnosti.

64. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd

dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

65. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220
CSP. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom

ustanovenia § 220 CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je
v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).

66. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť
priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

67. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

68. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä

skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

69. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

70. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy
na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani

povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotnéhopráva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť
preukázaná vôbec).

71. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana, ktorá neoznačí
dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich

tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho
je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe
navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

72. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia
a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva

a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže
dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

73. S poukazom na vyššie uvedené napadnuté zamietnutie nároku žalobcu 3. (v sume 1.236,40 eur
s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.236,40 eur do 9.6.2016 do zaplatenia) ako nároku za
sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedalo vyššie uvedeným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Absentoval v ňom argumentačný základ,
ktorého správnosť by odvolací súd preskúmal. Zároveň ani odvolaciemu súdu s poukazom na obsah

spisu nie je zrejmé akú zdravotnú dokumentáciu mal okresný súd na mysli. Taktiež neobstojí záver
okresného súdu, že žalobca 3. neprodukoval dôkaz opaku (vo vzťahu k zdravotnej dokumentácii, ktorej
obsah však nie je zrejmý, pozn. odvolacieho súdu). Práve dôkaz o nedôvodnosti požadovej sumy
1.326,40 eur podľa odvolacieho súdu zaťažovala žalovaného 2. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku žalobcu 3. na náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia (suma 1.236,40 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy
1.236,40 eur do 9.6.2016 do zaplatenia) zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil (§ 391 ods. 1 CSP) na
ďalšiekonanieanovérozhodnutie,keďsúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré

konanie nenahrádza prvoinštančné konanie.

74. Žalobkyňa 1. v súvislosti so zamietnutím nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
v sume 6.428,- eur s príslušenstvom (úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.428,- eur od 5.5.2016
do zaplatenia) namietala, že okresný súd si osvojil názor uvedený v odbornom vyjadrení a potvrdený aj

výsluchom žalobkyne, že nejde o vážnu duševnú poruchu. Prečo, to však už z napadnutého rozsudku
nevyplýva, snáď s výnimkou tvrdenia, že ak by žalobkyňa trpela duševnou poruchou, nebola by schopná
vykonávaťajsamoosebepsychickynáročnépovolanieakoučiteľstrednejškoly.Prečojetakétotvrdenie
nezmysel, je na odbornú argumentáciu psychiatra. V tomto smere okresný súd pochybil, keď neaplikoval
§ 206 CSP a sám si vyhodnocoval otázku ustálenia zdravotného stavu žalobkyne 1., na posúdenie ktorej

nemá odborné znalosti a nemôže ju samostatne posudzovať, ani keby takýmito znalosťami disponoval.
Žalobkyňa predniesla argumentáciu, prečo je odborné vyjadrenie za FORENZA – znalecká organizácia
psychiatrická spol. s r.o. neakceptovateľné a prečo má za to, že v danej veci uniesla dôkazné bremeno.
Prvoinštančný súd sa však s touto argumentáciou nijako nevysporiadal, sám si vyriešil otázku, na ktorú
sú potrebné odborné znalosti.

75. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa 1. svoje skutkové tvrdenia o existencii a rozsahu nároku
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu uplatnenom v žalobe (v zamietnutom
rozsahu) 6.428,- eur (ako peňažnej náhrady za položku č. 255 vážne duševné poruchy vzniknutépôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií
v počte bodov 390 x á 16,48 eur) preukazovala znaleckým posudkom č. 120/2015 vyhotoveným
dňa 30.12.2015 MUDr. Denisou Meszárosovou (znalec odbor Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria), vyhotoveným z iniciatívy žalobkyne 1, v ktorom sú uvedené ako súčasné sťažnosti:
spánok sa zlepšil kvalitou aj kvantitou, svoju prácu riadne vykonáva od októbra 2013, má ju rada,
rada ju vykonáva, unaví sa dôsledkom nehody, skôr sa unaví aj fyzicky, nálada sa jej zlepšila. Je
konštatovaný aj postraumatický stres, porucha, stredná depresívna epizóda. Od roku 2013 navštevuje
psychiatra, celkovo bola 6-krát. Užívané lieky neskôr vysadila. V záveroch znalkyňa posúdila z

psychiatrického šetrenia a z jej zdravotnej dokumentácie, že menovaná trpí na depresívnu poruchu
vzniknutú následkom nehody, ktorá spôsobila obmedzenie vo všetkých sférach jej osobného života
(chronické bolesti, zníženie výkonnosti, redukcia záujmov a spôsobilosti) a spoločenského života
(sociálna izolácia, strata zručnosti, redukcia kontaktov) ako aj pracovného života (zvýšená unaviteľnosť,
dlhšia regenerácia, pod.). Podľa znalkyne stav možno hodnotiť ako trvalú zmenu nálady. Diagnostický
záver je nasledovný: perzistentná depresívna porucha, dystýmia, F34.1; postraumatická stresová

porucha, F43.1; anamnesticky nepriaznivá zmena osobnosti v koreláte s poruchou nálady (MKCH10-
F61.1). Tieto diagnózy znalkyňa hodnotila podľa zákona č. 437/2004 pre položku 255 (vážne duševné
poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov
a tiesnivých situácií v počte bodov 390, čo zodpovedá 30% zníženiu uplatnenia sa v osobnom a
spoločenskom živote). Ako reakciu na uvedený znalecký posudok predložil žalovaný 2. odborné

vyjadrenie spoločnosti FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s r.o., zapísaná v zozname
znalcov Ministerstva spravodlivosti SR, v odbore zdravotníctva a farmácia, odvetvie psychiatria -
znalecký úkon č. 14/2016. Z odborného vyjadrenia vyplýva, že diagnózy uvedené vo vyšetreniach A.
A. B. C. v znaleckom posudku č. 120/2015 sa nedajú spochybniť bez osobného vyšetrenia A. A. B.
C., všetky záznamy sú profesionálne spracované, obsahujú potrebné údaje po formálnej aj obsahovej

stránke, korelujú zápisy o subjektívnych výpovediach vyšetrovanej a klinické a diagnostické hodnotenie
stavu, tieto diagnózy však nespĺňajú kritéria pre vážnu duševnú poruchu tak ako to vyžaduje položka
č. 255 zákona č. 437/2004, u žalobkyne 1. nikdy nebola diagnostikovaná vážna duševná choroba -
psychóza vážna depresia. Dystýmia je ľahká depresia, nie je vážna duševná porucha, žalobkyňa 1.
chodí do práce, učí na gymnáziu, ak by sa jednalo o vážnu duševnú poruchu nebola by schopná takéto

zamestnanie vykonávať, neberie psychiatrické lieky, ak by sa jednalo o ťažkú depresiu teda o vážnu
duševnú poruchu, tak by bola prítomná aspoň čiastočne anhaedónia čo je neschopnosť prežívať radosť,
pričom odborné vyjadrenie bolo vyhotovené bez vyšetrenia žalobkyne 1., nakoľko táto sa odmietla
nechať vyšetriť touto spoločnosťou. A v závere je uvedené, že stav nemožno hodnotiť ako vážnu
duševnú poruchu, žalobkyňa 1. nemá nárok na odškodnenie podľa položky 255.

76. Podľa § 206 CSP ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na
návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby.

77. Podľa § 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o znalcoch“) znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ak v § 19 ods. 5 nie je ustanovené inak, splnomocnená štátom na vykonávanie
činnosti podľa tohto zákona, ktorá je a) zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo
b) nezapísaná v tomto zozname, ak je ustanovená za znalca, prekladateľa alebo tlmočníka podľa § 15.

78. Podľa § 15 ods. 1 zákona o znalcoch v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci možno
ustanoviť za znalca, tlmočníka alebo prekladateľa aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname, ak má
potrebné predpoklady, súhlasí s ustanovením a) v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná
žiadna osoba alebo b) osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo vykonanie úkonu by
bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi, ods. 2 znalec, tlmočník alebo prekladateľ

ustanovený podľa odseku 1 môže vykonať úkon, len ak zložil sľub podľa § 5 ods. 7 pred súdom alebo
iným orgánom verejnej moci, ktorý ho ustanovil za znalca, tlmočníka alebo prekladateľa.

79. Podľa § 16 ods. 1 zákona o znalcoch znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť
vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej

činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnenie, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné
vyjadrenie a vysvetlenie.80. Z uvedeného vyplýva, že odborné vyjadrenie predpokladané ustanovením § 206 CSP môže byť
podané aj zo strany znalca, keďže podávanie odborných vyjadrení spadá pod úkony znaleckej činnosti.
A naopak podľa vyššie citovaných ustanovení zákona o znalcoch vyplýva, že znalecký posudok, či

vyjadrenie môže pre súd poskytnúť aj osoba nezapísaná do zoznamu znalcov, za podmienok, že niet
osoby, ktorá by úkon vykonala a zároveň táto osoba zloží pred súdom sľub podľa zákona. V takom
prípade zákon o znalcoch prisudzuje práva a povinnosti vyplývajúce znalcovi aj osobe nezapísanej do
zoznamuznalcov,stýmjespojenámožnosťsankcionovaniatakejosobyvprípadenesplneniapovinnosti
uloženej súdom. To však platí v prípade, že súd vyžaduje pri dokazovaní úroveň poznania odborne

spôsobilej osoby na stupni „vedeckých poznatkov“. Súd si môže vyžiadať odborné vyjadrenie aj od inej
osoby, ktorá nemusí spĺňať toto vedecké kritérium, pričom splnenie podmienok odbornej spôsobilosti na
podanie odborného vyjadrenia posudzuje súd sám.

81. Súd sa riadi pri hodnotení dôkazov a skutkových tvrdení strán sporu pri vyhodnocovaní unesenia
dôkazného bremena kontradiktórnosťou konania. Preto pokiaľ konanie vyžaduje odborné hodnotenie

dôkazov môže upozorniť strany na ustanovenie § 206 a § 207 CSP, na základe ktorých vyžiada na
návrh (prioritne v záujme hospodárnosti) odborné vyjadrenie (§ 206 CSP) alebo (sekundárne) znalecký
posudok (§ 207 CSP). Obe ustanovenia však, pri naplnení princípu dvoch vzájomne kontradiktórne
postavených strán sporového konania, môže súd aplikovať len na návrh strany. Avšak vzhľadom na
princíp postavenia tzv. „silného sudcu“ sám súd rozhodne, či takto navrhnutý dôkaz napokon vykoná

(§ 185 CSP). Do úvahy pri posúdení bude pripadať relevantnosť navrhnutého dôkazu, či prispeje
k objasneniu súdenej veci a nevyhnutne v spojení s tým aj hospodárnosť dôkazu. Pri posúdení
skutočností,naktorénavrhujústranyvykonaniedôkaznýchprostriedkovakojeodbornévyjadreniealebo
znalecké dokazovanie nie je vylúčené, že konajúci sudca potrebnými znalosťami aj sám disponuje. Na
vylúčenie prípadných pochybností môže však aj napriek tomu vyžiadať odborné vyjadrenie od nezávislej

osoby.

82.Vsituácii,pokiaľsistranazaobstarávlastnédôkazyapredložíodbornévyjadrenie,ktorésizadovážila
sama, urobila tak v súlade so svojimi právami a povinnosťami sporovej strany/účastníka konania (čl.
6 ods. 1 a § 149 CSP) a súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP),

dokazovanie vykoná v zásade na pojednávaní (§ 188 ods. 1 CSP) a pritom sa riadi zásadou voľného
hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP).

83.Odbornévyjadreniemôževypracovaťajznalec.PodľarozhodnutíNajvyššiehosúduČeskejrepubliky
sp. zn. Plsf 2/1974 je možné považovať odborné vyjadrenie za dôkazný prostriedok, ktorý je svojou

povahou obdobný znaleckému posudku, preto proti nemu môžu účastníci vzniesť akékoľvek námietky,
ktoré by bolo možné vzniesť aj proti znaleckému posudku; v zmysle rozhodnutia tohto súdu sp. zn. 2
Cdon 1619/1996 potvrdenie alebo odborné vyjadrenie v zmysle § 127 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku nemusí byť vyžiadané súdom, môže byť k vykonaniu dôkazu predložené účastníkom konania.

84. Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo.

85. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa

ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k
nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.86. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení

dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu
pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti
musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

87. Súd prvej inštancie si povinnosť v zmysle § 191 ods. 1 CSP nesplnil, keď dôkaz predložený
žalobkyňou 1. (znalecký posudok č. 120/2015) náležite nevyhodnotil, nezohľadnil, že ide o dôkaz
listinou (§ 204 CSP), keďže nešlo o súkromný znalecký posudok podľa § 209 CSP, ktorý v zmysle
ods. 2 musí obsahovať doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov nepravdivého znaleckého
posudku a taktiež nevyhodnotil odborné vyjadrenie č. 14/2016 (spoločnosti FORENZA - znalecká

organizácia psychiatrická spol. s r.o., zapísaná v zozname znalcov Ministerstva spravodlivosti SR, v
odbore zdravotníctva a farmácia, odvetvie psychiatria), predložené žalovaným 2. Odvolací súd ďalej
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,

sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku. S ohľadom na uvedené okresný súd porušil § 220 ods. 2 CSP,
keď odôvodnenie napadnutého rozsudku (zrejme v odseku 49) postráda odôvodenie, prečo okresný súd
akceptoval žalovaným 2. predložené odborné vyjadrenie, podľa ktorého u žalobkyne 1. nejde o vážnu
psychickú poruchu podľa položky 255, pričom okresný súd sa nevysporiadal s námietkami žalobkyne 1.

voči odborného posudku uvedené v podaní zo dňa 8.2.2017 (na čl. 115).

88. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie
vzamietnutejčastinárokužalobkyne1.nanáhraduzasťaženiespoločenskéhouplatnenia(suma6.428,-
eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.428,- eur od 5.5.2016 do zaplatenia) v zmysle §

365 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v zrušenom rozsahu (§ 391 ods. 1 CSP) vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Uvedené zrušenie sa vzťahuje aj na nárok žalobkyne na náklady spojené s uplatnením
pohľadávky v sume 406,12 eur (úhrada za vyhotovenie znaleckého posudku č. 120/2015). K nároku na
zaplatenie 406,12 eur odvolací súd poukazuje na to, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky podľa §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a dáva do pozornosti odsek 61.

89.Žalobcovianapadlirozsudoksúduprvejinštancieajvčastitrovkonania,keďodôvodneniepovažovali
zanedostatočnéazrejmeajneprávne,keďneodrážaskutočnosť,žeokresnýsúdrozhodovaloviacerých
samostatných nárokoch viacerých účastníkov konania a navyše aj za nesprávnej interpretácie pomeru
úspechu pri rozhodnutí o plnení, určenie výšky ktorého záleží od úvahy súdu.

90. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovaným 1. a 2. priznal
náhradu trov konania v rozsahu 88 %. Pričom vychádzal z toho, že žalobcovia sa domáhali zaplatenia
celkom 149.966,40 eur, bola im priznaná náhrada 8.696,60 eur, teda mali čiastočný úspech 5,98 %
a žalovaní mali úspech 94,02 % (rozdiel 88 % čistý úspech žalovaných).

91. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

92. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

93. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.94. Predmetom konania na okresnom súde bola pôvodne požiadavka žalobkyne 1. voči žalovaný 1. a 2.
na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 50.000,- eur (priznaná suma 6.428,- eur
rozsudkom okresného súdu č. k. 7C/209/2016-321 zo dňa 18.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Trnave č. k. 26Co/60/2020-588 zo dňa 11.5.2021), náhrady vecnej škody vo výške 115,87 eur
(zamietnutá rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/60/2020-588 zo dňa 11.5.2021), náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 6.428,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 6.428,- eur od 5.5.2016 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume
406,12 eur. Požiadavka žalobcu 2. voči žalovaným 1. a 2. na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 30.000 eur, náhrady vecnej škody vo výške 41,62 eur (zamietnutá rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 26Co/60/2020-588 zo dňa 11.5.2021 v sume 87,57 eur, keď okresný
súd rozsudkom č. k. 7C/209/2016-321 zo dňa 18.10.2018 v rozpore so žalobou priznal 87,57 eur).
Požiadavka žalobcu 3. voči žalovaným 1. a 2. na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
30.000,- eur, náhrady vecnej škody vo výške 87,57 eur (zamietnutá rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 26Co/60/2020-588 zo dňa 11.5.2021), náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume

3.214,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.214,- eur od 9.6.2016 do zaplatenia
(priznané 1.977,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.977,60 eur od
9.6.2016 do zaplatenia rozsudkom okresného súdu č. k. 7C/209/2016-321 zo dňa 18.10.2018 v spojení
srozsudkomKrajskéhosúduvTrnaveč.k.26Co/60/2020-588zodňa11.5.2021).Požiadavkažalobkyne
4. voči žalovaným 1. a 2. na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 30.000,- eur.

95. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich
treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky

zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci.

96. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť

nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. V prípade,
ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa na účely rozhodnutia
o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba posúdiť mieru
úspechu a neúspechu účastníkov, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto veci (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) sp. zn. 3 M Cdo 11/2011).

97. Ak je v jednom návrhu na začatie konania/žalobe uplatnených niekoľko samostatných nárokov,
nemôže úspech žalobcu v spore ohľadom niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania,
ktoré vznikli v súvislosti s ďalším nárokom.

98. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia v predmetnom spore uplatňujú náhradu za nemajetkovú ujmu
(žalobcovia 1., 2., 3., 4.), náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s úrokom z omeškania
(žalobcovia 1., 3.), náhradu za vecnú škodu (žalobkyňa 1., 2., 3.), je zjavné, že uplatňujú niekoľko
samostatných nárokov, preto sa považuje na účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto
vecí za samostatnú vec vo vzťahu ku každému žalobcovi.

99. S poukazom na uvedené v odseku 90 je zrejmé, že súd prvej inštancie takto nepostupoval,
neposudzoval mieru úspechu a neúspechu strán samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí.

100. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že CSP nemá ustanovenie

obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov, účinný do 30. júna 2016), ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP
(ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je
trebauplatniťajnakonania,vktorýchvýškaplneniazáviselaodúvahysúdu(aleboznaleckéhoposudku).
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť

žalobou uplatneného nároku, pretože ho nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H. Beck, 2016, 926 s.). Pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako boloo konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale ich treba posudzovať v širších súvislostiach. Pri rozhodovaní
o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález ÚS
ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa tu považuje rozhodnutie, či konkrétnemu žalobcovi vznikol nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy a výška uplatneného nároku je potom druhotná a nadväzujúca (porov.
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobca má
právo na náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie
plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech

vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

101. Ohľadom nárokov jednotlivých žalobcov na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
a vecnej škody je dôvodné pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa pomeru úspechu
v konaní v zmysle § 255 CSP.

102. S poukazom na vyššie uvedené (s dôrazom na odsek 49, 51, 73, 87) boli odvolacie námietky
žalobcov 1. až 4. dôvodné, preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil napadnuté
výrokyII.aIII.(onáhradetrovkonania)rozsudkusúduprvejinštancie avecvrátilvzrušenomrozsahuna
ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže odvolacie konanie nenahrádza konanie
pred súdom prvej inštancie.

103. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.
2 CSP) bude opätovne posúdiť zvyšok nárokov žalobcov, za tým účelom vykonať vykonať dokazovanie
(jeho posúdenie postupom podľa § 191 CSP a s poukazom na princíp voľného hodnotenia dôkazov
zakotveného v čl. 15 Základných princípov CSP) a sústrediť sa na skúmanie ne/unesenia dôkazného

bremena, aj na relevantné odvolacie argumenty odvolateľov i protistrán (aj vznesenou námietkou
premlčania na čl. 131 a 281, ktorou sa už zaoberal aj odvolací súd v rozsudku č. k. 26Co/60/2020-588
zo dňa 11.5.2021), tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a
potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu
aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve

týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť, keď rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.

104. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

105. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom
rozhodnutí (o veci v zostávajúcej časti) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách odvolacích konaní
a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

106. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).