Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110220300
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8110220300.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcov: 1) A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. D. XXXX/XX, E., 2) A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A. proti žalovaným:
1) Mesto Prešov, Hlavná 73, 080 01 Prešov, IČO: 327 646, právne zastúpený JUDr. Alojzom Naništom,
advokátom, Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, 2) J. A. I., K. X, E., 3) C. A., H. XX, E., 4) Slovenská republika
- zast. Okresný úrad Prešov, Námestie mieru 3, 081 92 Prešov, o určenie neplatnosti zmluvy, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 13C/163/2010-555 zo dňa 07.02.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania medzi žalobcami

v 1. a 2. rade a žalovanými v 2. až 4. rade.

II. Zrušuje sa rozsudok vo výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v
1. rade a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni
uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 100 %. Vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovanými v 2. až 4. rade náhradu trov konania stranám nepriznal.
Súd prvej inštancie zosumarizoval predchádzajúce rozhodnutie vo veci, najmä uviedol, že žalobkyňa

žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodca L. M. bol vlastníkom nehnuteľností parciel mpč.
XXXX a mpč. XXXX zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. E.. Na základe dedičského
rozhodnutia č. D 602/75 zo dňa 3.7.1975 spolu so svojou sestrou F. C., N. M. nadobudli predmetné
nehnuteľnosti každá v podiele 1. Dňa 15.6.1984 uzavrela s vtedajším Mestským národným výborom v
Prešove kúpnu zmluvu, podľa ktorej odpredala kupujúcemu časť uvedených nehnuteľností. Uviedla, že
uzavretiu kúpnej zmluvy predchádzali rokovania medzi ňou a mestským národným výborom, ktoré boli
zamerané k tomu, aby uzavrela kúpnu zmluvu s vyhrážkami, že ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde,

budú jej nehnuteľnosti, ktorých je spoluvlastníčkou, vyvlastnené. Pod vplyvom psychického donútenia
a nedostatku slobodnej vôle k uzavretiu kúpnej zmluvy pristúpila. Ak by zo strany kupujúceho neboli
realizované bezprávne vyhrážky a hrozba vyvlastnenia, nikdy by nebola pristúpila k uzavretiu kúpnej
zmluvy. Okrem toho uviedla, že vo vzťahu k podielovej spoluvlastníčke nehnuteľností F. C., N. M., nebola
realizovaná ponuka, ktorou by bola splnená podmienka jej predkupného práva k nehnuteľnostiam,
ktoré boli predmetom prevodu, a tiež že v kúpnej zmluve neboli jednotlivé časti mpč. XXXX a mpč.
XXXX špecifikované s uvedením konkrétneho označenia na stav v katastri nehnuteľností. Kúpnu zmluvu

podľa nej treba považovať za neplatnú s poukazom na to, že nebola uzavretá slobodne, jej uzavretie
bolo vynútené bezprávnymi vyhrážkami, a trpí aj vadou určitosti, pretože časti nehnuteľností neboli
špecifikované tak, aby bolo možné s určitosťou zistiť ktoré časti pôvodných pozemnoknižných parciel
boli predmetom prevodu.Právna predchodkyňa žalobkyne neskôr (č.l. 39) rozšírila dôvody požadovaného určenia neplatnosti
zmluvy o tvrdenie, že v čase, keď sa uzatvárala kúpna zmluva už neexistovalo spoluvlastníctvo
k predmetnej nehnuteľnosti (pozn. súdu: napriek jej argumentácii o porušení predkupného práva

spoluvlastníka - uvedenej v žalobe), ale výlučné vlastníctvo k jej jednotlivým častiam. Po smrti otca si
totižsosestroupozemokrozdeliliakaždáužívalajednučasť.Bližšieokolnostiaspôsobtohtorozdelenia,
vrátane identifikácie týchto častí, však neuviedla.
Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 13C/107/2002-83
zo dňa 29.1.2005 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané, že

na právnu predchodkyňu žalobkyne bol vyvíjaný pri uzatváraní zmluvy bezprávny nátlak s tým, že
poukázanie na možnosť vyvlastnenia nie je bezprávnym nátlakom, pretože možnosť vyvlastnenia
skutočne existovala. Vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti zmluvy prevádzajúcej spoluvlastnícky podiel (v
súvislostistvrdenýmvýlučnýmvlastníctvomspoukazomnato,žesisosestrouužpredtýmnehnuteľnosti
reálne rozdelili) súd vychádzal z toho, že na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 3.7.1975 žalobkyňa
spolu so svojou sestrou nadobudli predmetné nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, každá v 1,

a v konaní nebola preukázaná existencia žiadneho právneho úkonu, na základe ktorej by sa žalobkyňa
stala výlučnou vlastníčkou určitej vydelenej časti týchto nehnuteľností. Pokiaľ by teda mala nadobudnúť
výlučné vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností, muselo by sa to stať na základe vydržania (pozn.
súdu: ktoré ani len netvrdila). Na to, aby právna predchodkyňa žalobkyne mohla nehnuteľnosť vydržať,
musela by uplynúť desaťročná vydržacia doba, čo by sa stalo najskôr 3.7.1985 (keďže dobromyseľnou

držiteľkou sa mohla stať až po smrti svojho otca, pretože k deľbe nehnuteľností malo dôjsť až vtedy
a dobromyseľnosť mohla odvodzovať až od dedičského rozhodnutia). V tom čase však už nebola
vlastníčkou ani držiteľkou predmetnej nehnuteľnosti, a preto mal súd za to, že vlastníctvo ani nemohla
vydržať.
Okresný súd Prešov vo veci následne opätovne rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom č.k.

13C/163/2010-334 zo dňa 6.2.2012 tak, že žalobu zamietol, a to pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na navrhovanom určení. Vychádzal z toho, že v danom prípade nastali ďalšie zmeny vo
vlastníctve nehnuteľnosti prijatím zákona č. 138/1991 Zb. o prevode majetku obcí - ako vlastník
nehnuteľnosti bol zapísaný žalovaný v 1. rade. Bolo potrebné, aby účastníkmi konania o určenie
neplatnosti zmluvy boli žalobkyňa, žalovaný v 1. rade a štát (z ktorého vlastníctva prešla daná

nehnuteľnosť do vlastníctva žalovaného v 1. rade), pričom žaloba mala smerovať proti kupujúcemu
podľa kúpnej zmluvy zo dňa 15.6.1984 (alebo jeho nástupcovi), aby rozhodnutie súdu bolo pre nich
záväzné postupom podľa § 159a O.s.p.. Mal za to, že tieto osoby neboli účastníkmi konania (s tým,
že žalovaného v 1. rade nie je možné považovať za právneho nástupcu kupujúceho zo zmluvy zo dňa
15.6.1984). K námietkam tvrdenej neplatnosti kúpnej zmluvy pre nedostatok pripojenia geometrického

plánu mal za to, že pre účely postupu podľa vyhlášky č. 23/1964 Zb. ktorou sa vykonával zákon č.
22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, je potrebné v niektorých prípadoch, aby geometrický plán tvoril
neoddeliteľnú súčasť takejto zmluvy, avšak pre účely určitosti právneho úkonu takéto neoddeliteľné
pripojenieniejenevyhnutné.Prepotrebyurčitostiprávnehoúkonupostačí,keďpredmetzmluvyjeslovne
vymedzený tak, aby bol určitý a zrozumiteľný. Vychádzal pritom z toho, že v danom prípade predmet

zmluvyjetakýmtospôsobomvzmluvezodňa15.6.1984špecifikovaný,pretožesúuvedenéčastiparciel,
z ktorých sa vytvára nová parcela, a číslo geometrického plánu, ktorým táto parcela bola vytvorená.
Ďalej je nepochybné, že takýto geometrický plán existoval, a z predložených dôkazov vyplýva, že k
zmluve aj pripojený bol, aj keď nie takým spôsobom, aby tvoril jej neoddeliteľnú súčasť. Povinnosť, aby
bol geometrický plán nedielnou súčasťou zmluvy o prevode časti nehnuteľnosti nevyplýva zo žiadneho

právneho predpisu.
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 31.5.2002 domáhala
určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Mestským národným výborom v Prešove a A. I. zo dňa
15.6.1984 je neplatná, poukázal na neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii bezprávneho
nátlakunapredchodkyňužalobkynepriuzatváranízmluvyavovzťahukexistenciiskutočnostisvedčiacej

o výlučnom vlastníctve určitej vydelenej časti nehnuteľnosti (bod 6. rozsudku). Ďalej poukázal na
nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení z dôvodu, že takého učenie by
neriešilo vzťahy medzi stranami sporu konečným, určitým a definitívnym spôsobom a určovacia žaloba
nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplne vyriešenie
obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len

predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo (ZSP 78/2006)).
A napokon (vzhľadom na rozsah predchádzajúceho prejednávania tejto veci), aj keď si súd uvedomuje,
že ak dospel k záveru, že žaloba nie je prípustná, nemožno sa zaoberať žalobou vo veci samej, vo
vzťahu k otázke platnosti kúpnej zmluvy považuje za vhodné uviesť aj to (okrem zotrvania na záverocho nepreukázaní nedostatku slobodnej vôle na jej uzavretie zo strany právnej predchodkyne žalobkyne
uvedených v predchádzajúcich rozsudkoch), že napadnutú kúpnu zmluvu možno považovať za určitú
a zrozumiteľnú.

Predmet písomnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti zo dňa 15.6.1984 (časti pozemkov) bol
v nej totiž slovne vyjadrený dostatočne určite a zrozumiteľne odkazom na konkrétny geometrický
plán (ktorý v čase odkazu bol dokonca už aj úradne overený), a z toho dôvodu nemohli vzniknúť
pochybnosti o tom akým spôsobom bola vôľa účastníkov kúpnej zmluvy prejavená, pričom tento prejav
vôle (oboch účastníkov zmluvy) potvrdený ich podpismi bol zároveň vyjadrený na tej istej listine (§

46 ods. 2 OZ). V súvislosti s úvahami o technickej jednote listiny zmluvy o prevode nehnuteľnosti
s požiadavkou na neoddeliteľné pripojenie geometrického plánu k nej je pritom podľa názoru súdu
potrebné vychádzať aj zo zrejmého zmyslu a účelu tohto ustanovenia, ktorými je pri právnych úkonoch
týkajúcich sa prevodov nehnuteľností, vzhľadom na spravidla s nimi spojenú vyššiu dôležitosť a potrebu
určitosti vzhľadom na s nimi často súvisiace otázky obydlia, vyššiu cenu a najmä skutočnosť, že pri
nich spravidla nedochádza k reálnemu faktickému odovzdaniu predmetu kúpy - krátkou cestou (tak ako

je tomu pri hnuteľných veciach), ale k odovzdaniu bez fyzického kontaktu (tzv. traditio longa manu)
poukázaním na nehnuteľnosť s jej dostatočnou identifikáciou, (len) snaha o vylúčenie pochybností
o obojstranne zhodnej identifikácie predmetu kúpy (ktorá by pri súčasnom reálnom odovzdaní veci
krátkou cestou bola nepochybne doplnená faktickým odovzdaním a reálnym prevzatím predmetu kúpy).
Vzhľadom na uvedené má súd za to, že záver o potrebe neoddeliteľného pripojenia geometrického

plánu k zmluve o prevode nehnuteľností je preto namieste len vtedy, ak by zmluva vymedzovala
predmet kúpy iba všeobecným poukazom na „pripojený“ geometrický plán. Ak je však v právnom
úkone predmet kúpy dostatočne vyšpecifikovaný, a to napr. poukazom na konkrétny geometrický plán
a je nepochybné, o ktorý geometrický plán ide (čo účastníci nespochybnili), požiadavka na vtelenie
celého obsahu geometrického plánu (alebo iných ďalších vysvetľujúcich listín, doplnkov, či výkladov

pojmov - na vysvetlenie inak dostatočne určitého a jasného prejavu vôle) do jednotnej listiny o
prevode nehnuteľnosti je tak nadbytočná, a žalobkyňou prezentované stanovisko o nevyhnutnosti jeho
neoddeliteľného technického pripojenia k zmluve na danú vec nedopadá. „Postačí, je-li geometrický
plán vyhotoven a k listině připojen pouze jako příloha, z nich lze náležitě identifikovat předmět právního
úkonu, který na geometrický plán jednoznačně odkazuje“ (R 28/1986).

Na podporu uvedeného súd napokon poukazuje aj na novšie právne závery najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorých „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus
a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo
evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie
vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov

výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý
vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska
funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné
súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom

nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho
štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne
aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne
nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými
boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho

úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). ... Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho
súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode
nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na
odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a

preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali
okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti
právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho
úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu
(alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s

ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí
byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť,
trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej
správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavnýsúd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v
prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán,
ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný

a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn.
IV. ÚS 15/2014).
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP a vzhľadom na úspech žalovaného v 1. rade zaviazal žalobkyňu k povinnosti nahradiť mu

trovy konania v rozsahu 100 %, a keďže žalovaným v 2. a 4. rade napriek ich úspechu žiadne trovy v
súvislosti s týmto konaním nevznikli, tak prvoinštančný súd vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými
v 2. a 4. rade náhradu trov konania stranám nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobkyni právo na náhradu trov

konania proti žalovanému v 1. rade a proti žalovanej v 4. rade v plnom rozsahu a vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania stranám neprizná. V odvolaní okrem
iného namietala konštatovanú neprípustnosť žaloby, pričom poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29.6.2010 s poukazom na otázku retroaktivity. Pravá
retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi právneho štátu, k definujúcim znakom ktorého patrí aj zákaz

retroaktivityprávnychnoriem,tojevýznamnoudemokratickouzárukouochranyprávaprávnejistoty(PL.
ÚS 16/95). Je nesporné, že ustanovenie § 470 CSP je ustanovením nepravej retroaktivity, čo explicitne
vyplýva z jeho ods. 1 a ods. 2. Súd prvej inštancie však tieto ustanovenia vyložil spôsobom nezlučiteľným
s princípmi právneho štátu aj s ich výslovným znením a v dôsledku tohto arbitrárneho výkladu zamietol
žalobu žalobkyne ako neprípustnú, teda nepreskúmal meritórne jej dôvodnosť, čím došlo k porušeniu

práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolateľka ďalej poukázala na predošlé rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 20Co/82/2012 zo dňa 22.4.2013 a uviedla, že ako je zrejmé, súd prvej inštancie
sa odchýlil, presnejšie povedané posúdil vec priamo v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu. V
tejto súvislosti už len navyše žalobkyňa dodala, že rozhodnutie odvolacieho súdu, naposledy citované,
bolo vydané 23.4.2013, teda 5 rokov po tom, čo bolo rozhodnutie R32/2008 (ako rozhodnutie v správnej

veci)uverejnenévzbierke. Krajskýsúdvtomtorozhodnutíuviedol,žesúdprvéhostupňamylneaplikoval
právo v danej veci, ak vychádzal zo zistenia, že predmetný geometrický plán ku kúpnej zmluve zo
dňa 14.6.1984 nemusel byť pevne spojený ako nedielna súčasť. Ďalej poukázala na to, že pokiaľ ide
o údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že by určenie neplatnosti predmetnej
zmluvy malo byť len akousi predbežnou otázkou, aj hypotetické úvahy súdu prvej inštancie sú v rozpore

s platným právom. V tejto súvislosti poukázala na konštantnú aplikačnú prax, najmä na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/112/2011 zo dňa 6.3.2012, sp.zn. 4Cdo/56/2009 zo
dňa 22.9.2010 sp.zn. 2Cdo/252/2009 zo dňa 28.9.2010.

3. Z citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu (ako aj z judikátu R 61/2017) vyplýva, že nedostatok

naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy absentuje vtedy, ak rozhodnutie súdu o
takejto neplatnosti nemôže byt' podkladom na zápis do katastra nehnuteľností, alebo samotný zápis je
len súčasťou už existujúcich sporov a právne postavenie žalobcu sa vykonaním zápisu nezmení. Toto
však nie je prípad súdenej veci, keďže práve zápis zmeny vlastníckeho práva na základe neplatnej
zmluvy je tou skutočnosťou, ktorá sa rozhodnutím súdu definitívne vyrieši.

K námietke vydržania zo strany žalovaného v 1. rade je potrebné uviesť, že samotná námietka nie je
prekážkou zápisu určovacieho rozsudku do katastra a procesná aktivita či pasivita tej strany konania,
ktorá sa touto námietkou bráni, nemôže byť na ťarchu žalobkyne. Žalovaný v 1. rade na preukázanie
svojich tvrdení neoznačil žiadne dôkazy a žalobkyňa v konaní o určenie neplatnosti zmluvy nie je
povinná vyvracať tvrdenia druhej strany, na ktoré táto strana ani neoznačila, ani nepredložila žiadne

dôkazy. Otázka ako, kedy a či vôbec si žalovaný v 1. rade mieni v budúcnosti uplatňovať voči žalobkyni
svoje domnelé práva, je otázkou, ktorá nemá nijaký súvis s existenciou naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.
Poslednýmhypotetickýmdôvodomnazamietnutiežalobyjezáversúduprvejinštancieourčitostizmluvy.
Okrem dôvodov uvedených pri odvolacom dôvode podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobkyňa

dopĺňa svoje argumenty proti tejto hypotéze o nasledujúce skutočnosti. Súd prvej inštancie sa celkom
zjavne inšpiroval pri osvojovaní si tejto hypotézy judikátom R 32/2008. Bez ohľadu na už vyššie uvedené
námietky pri koncipovaní tejto hypotézy ušlo pozornosti súdu prvej inštancie, že toto rozhodnutie vo
veci správneho súdnictva sa odvoláva na stav, kedy sú údaje v zmluve údajmi katastra nehnuteľností.Žalobou napadnutá zmluva však bola uzatvorená v roku 1984 a ako vyplýva z jej článku 1, predmetom
prevodu boli nehnuteľnosti, ktoré boli identifikované číslami pozemnoknižných parciel. Pokiaľ je v tejto
časti zmluvy uvedené, že kupované časti pozemnoknižných parciel majú tvoriť podľa geometrického

plánu parcelu č. XXXX/X vo výmere 10 000 m2, zo žiadneho ustanovenia zmluvy nevyplýva, že by sa
účastníci zmluvy - predávajúca s týmto geometrickým plánom oboznámila, a že by tento geometrický
plán mal tvoriť súčasť či prílohu tejto zmluvy. Osobitne kurióznym je rozpor medzi článkom 1 a článkom
2 kúpnej zmluvy, keď v článku 1 je uvedené, že časti pozemnoknižných parciel mpč. XXXX a XXXX
majú mať výmeru 10 000 m2, ale v článku 2 bola kúpna cena dohodnutá len za pozemok v celkovej

výmere 9 900 m2. Len na okraj je potrebné poznamenať, že druhej z podielových spoluvlastníčok bola
pri použití toho istého oceňovacieho predpisu a tej istej výmery určená náhrada 16 400 Kčs, pričom
právnej predchodkyni žalobkyne bola určená kúpna cena 16.880,- Kčs.
Na záver poukázala na skutočnosť, že geometrický plán, ktorý v roku 1988 predložil Mestský národný
výbor ako prílohu k návrhu na zápis v evidencii nehnuteľností, napriek tomu, že v kúpnej zmluve je
parcela, ktorá by mala vzniknúť z kupovaných parciel právnej predchodkyne žalobkyne, označovaná ako

parcelač.XXXX/X,označujetútoparcelupoprečiarknutíčísliceXakoparceluč.XXXX/XX,pričomtoisté
označenie uvedenej parcely (zjavne prepísané) je uvedené aj na grafickej časti geometrického plánu.
Nie je zrejmé, kedy a z akých dôvodov došlo k takejto zmene, či pred podpisom zmluvy, či po jej podpise.
Je však zrejmé, že samotný obsah zmluvy nedáva možnosť vyvodiť, že by obom účastníkom zmluvy
bol tento geometrický plán známy a obsah zmluvy nenasvedčuje ani tomu, že by mal byť jej súčasťou.

Záver súdu prvej inštancie o určitosti zmluvy nemá teda opodstatnenie vo vykonaných dôkazoch.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý poukázal na neopodstatnenosť dôvodov
odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

5. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na svoje odvolacie argumenty
a zotrvala na dôvodnosti svojho odvolania v celom rozsahu.

6. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý zotrval na svojom písomnom vyjadrení

a dôvodoch v ňom uvedených.

7. Po vykonaní predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/32/2018-612 zo
dňa 30.5.2019 bolo podaním zo dňa 21.10.2019 prvostupňovému súdu zo strany právnej zástupkyne
pôvodnej žalobkyne oznámené, že počas odvolacieho konania, dňa XX.XX.XXXX menovaná zomrela,

čo vyplýva z úmrtného listu (č.l. 626 spisu).

8. V zmysle uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 35D/442/2019-40 zo dňa 26.06.2019, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2019, právnymi nástupcami po žalobkyni O. C. sú dedičia - 1/ A.
B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E. a 2/ A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/

XX, H. - I. A..

9. Následne odvolací súd uznesením č.k. 20Co/32/2018-636 zo dňa 08.11.2019 rozhodol, cit.:
,,Súd pokračuje v konaní s právnymi nástupcami žalobkyne, a to:
1. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, E.,

2. A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A..“

10. Uznesením Krajský súd v Prešove sp.zn. 20Co/32/2018-640 zo dňa 7.2.2020 opravil záhlavie:
„Opravuje sa záhlavie rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 20Co/32/2018-612 zo dňa 30.05.2019 v
označenížalobkyne,keďnamiesto"O.C.,A.D.XX,E.,zastúpenejJUDr.IvetouRajtákovou,advokátkou,

Štúrova 20, 062 83 Košice", majú správne byť uvedení žalobcovia "1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. D. XXXX/XX, E., 2/ A. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. F. XXXX/XX, H. - I. A..“

11. Na dovolanie žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 6Co/173/2020-668
z 31.1.2023 rozhodol tak, že: „Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2019 sp. zn.

20Co/32/2018 v napadnutom potvrdzujúcom výroku v spojení s opravným uznesením zo 7. februára
2020 sp. zn. 20Co/32/2018 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu v r a c i a na ďalšie konanie.“
Dovolacísúdnajmäuviedol,žezokolnostípreskúmavanejvecivyplýva,žeodvolacísúdkonalsostranou
sporu, ktorá v čase vyhlásenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vo veci samej nemala procesnúspôsobilosť z dôvodu jej zániku (úmrtím XX. XXXXXX XXXX). Následný procesný postup vyplývajúci
z ustanovenia § 63 CSP v spojení s § 224 CSP nebol v súlade s procesnými predpismi, lebo k zániku
procesnej subjektivity došlo pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ktorým je súd viazaný (§ 219

ods. 4 CSP). V takom prípade nedostatok procesnej subjektivity strany v spore nebolo možné následne
opraviť ako inú zrejmú nesprávnosť v zmysle ustanovenia § 224 CSP. Dovolatelia preto opodstatnene
namietali dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. b) CSP.

12. Krajský súd v Prešove preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379 a nasl. CSP) a dospel

k záveru, že rozsudok s výnimkou výroku o náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným v 1.
rade je vecne správny.

13. Odvolací súd vo vzťahu k názoru prvoinštančného súdu o nedostatočnosti naliehavého právneho
záujmunaurčeníneplatnostipredmetnejzmluvyuvádza,ževplnomrozsahusastotožňujesnámietkami
uvedenými v odvolaní zo strany žalobkyne a konštatuje, že žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností

preukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy a výklad
prvoinštančného súdu o jeho nedostatku je zjavne nesprávny, arbitrárny, nezohľadňujúci znenie ust. §
470 ods. 2 CSP a v protiklade s princípom ochrany legitímnych očakávaní.

14. Z uvedeného pohľadu však aj napriek tejto zjavnej nesprávnosti právneho záveru súdu prvej

inštancie rozsudok z ďalších dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu je vecne správny, a to z týchto
dôvodov.

15. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v otázke technickej jednoty listiny kúpnej zmluvy v
súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. IV ÚS 15/2014-77 a odvolací súd sa v tejto

časti s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu stotožňuje v celom rozsahu.

16. V tejto súvislosti odvolací súd v otázke nejednotnosti právneho záveru v posudzovaní technickej
jednoty listiny kúpnej zmluvy poukazuje na to, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne
porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax vyššej súdnej autority, ktorú

treba považovať za ustálenú rozhodovaciu prax (čl. 2 ods. 2 CSP). Požiadavka právnej istoty taktiež
automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade,
ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd
nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10.11.2011 sp.zn. IV. ÚS 481/2011-19.

17. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.
Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže

v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia

pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento
mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.

2007). V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho
súdu prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť.

18. V tejto veci sa odvolací súd domnieva, že je dôležitým nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.
ÚS 15/2014-77 zo dňa 28.4.2014, ktorý sa podrobne zaoberal stanoviskom Občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp.zn. Cpj/33/01, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3SŽ-oKS
55/2006 z 5.10.2006 uverejneného Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu Slovenskej
republiky č. 3 z roku 2008 ako R32/2008, uznesením najvyššieho súdu sp.zn. 6Cdo/64/2011 z 26.9.2012
a ďalšie.19. Pre úplnosť ústavný súd uviedol, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj ojedinelé opačné
stanovisko, prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď vyžadoval spojenie jednotlivých

listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky), považoval za
nedostatočné (porov. rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky z 16.12.2008 sp.zn. 2Cdo/250/2007).

20. Ďalej ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa aj k ústavnej akceptovateľnosti
výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil

interpretáciu, ktorá na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry
najvyššieho súdu a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie, ako bežný adresát práva
dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej, ak ide o zmluvu
o prevode nehnuteľností, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. Ústavný súd vo svojej
judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu
zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody

občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy.

21. Ústavný súd ďalej uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je aj z tohto
hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú pre nedostatok technickej jednoty
listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného

stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod
neplatnosti právneho úkonu v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok
zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý
obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46

ods. 1. 2 O.z., § 80 písm. c) O.s.p. a § 126 ods. 1 O.z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe
v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti
právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a
nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal

uviesť, v čom táto neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť
(nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach danej veci
musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický
plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru
vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú

vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu
predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom
obsahu (a teda ani o ich výklade).
V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu požiadavky technickej jednoty
listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska

najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa
neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je
technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba
podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.
Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné,

aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody
neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a
účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe
jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie
sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v

zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy
(zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie
predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika
pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný súd nie je toho názoru, že
by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy

o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný
a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu
účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností.22. Z výsledkov vykonaného dokazovania v prejedávanej veci je nepochybné, že zmluvné strany, resp.
ich právni predchodcovia uzavreli predmetnú kúpnu zmluvu dňa 15.6.1984. Geometrický plán, na ktorý

sa predmetná kúpna zmluva v čl. 1 odvoláva, bol overený dňa 21.2.1984, teda cca 4 mesiace pred
samotným uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy. V okolnostiach danej veci je potom potrebné zohľadniť
skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na geometrický plán v čl. 1 predmetnej zmluvy,
ktorý bol katastrom overený pred uzatvorením samotnej zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu
jednotlivých účastníkov. Teda účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol v danom prípade

nepochybne naplnený a z tohto pohľadu prevodná zmluva netrpí vadou neurčitosti právneho úkonu.

23. So zreteľom na uvedené odvolací súd sa aj napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu a argumentácii
v súvislosti s určitosťou právneho úkonu, s poukazom na stanovisko č. 69/2001 Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 3.10.2001 priklonil k názorovej línii ústavného súdu, prezentovanej v náleze
ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 15/2014-77 zo dňa 28.4.2014, teda rešpektujúc doktrínu legitímneho

očakávania sa podľa ust. § 393 ods. 3 CSP odkláňa od rozhodnutia č. 69/2001 uverejneného v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 4/2001, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nezohľadňuje fair trail
proces podľa Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

24. Žalobkyňa dôvody neplatnosti právneho úkonu opierala o existenciu bezprávneho nátlaku pri

uzatváraní predmetnej zmluvy, ktorý však počas celého konania nepreukázala, pretože poukázanie na
možnosť vyvlastnenia nie je bez ďalšieho bezprávnym nátlakom. Vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti
zmluvy prevádzajúcej spoluvlastnícky podiel (v súvislosti s tvrdeným výlučným vlastníctvom s poukazom
na to, že si so sestrou už predtým nehnuteľnosti reálne rozdelili), súd prvej inštancie už v predošlých
rozhodnutiach (uvedené v bode 6 napadnutého rozsudku) vychádzal z toho, že na základe dedičského

rozhodnutia zo dňa 3.7.1975 pôvodná žalobkyňa spolu so svojou sestrou nadobudli predmetné
nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, každá v jednej polovici, a v konaní taktiež nebola
preukázaná existencia žiadneho právneho úkonu, na základe ktorého by sa žalobkyňa stala výlučnou
vlastníčkou určitej vydelenej časti týchto nehnuteľností. Pokiaľ by teda mala nadobudnúť výlučné
vlastníctvo k časti týchto nehnuteľností, muselo by sa tak stať na základe vydržania. Na to, aby

právna predchodkyňa žalobkyne mohla nehnuteľnosť vydržať, musela by uplynúť desaťročná vydržacia
doba, čo by sa stalo najskôr 3.7.1985 (keďže dobromyseľnou držiteľkou sa mohla stať až po smrti
svojho otca, pretože k deľbe nehnuteľností malo dôjsť až vtedy a dobromyseľnosť mohla odvodzovať
až od dedičského rozhodnutia). V tom čase však už nebola vlastníčkou ani držiteľkou predmetnej
nehnuteľnosti, a preto mal súd prvej inštancie za to, že vlastníctvo ani nemohla vydržať.

S uvedenými závermi sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v celom rozsahu naň poukazuje.
Navyše tieto závery boli uvedené aj v predchádzajúcom rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa
29.1.2005 sp.zn. 13C/107/2002-83.

25. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania

neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola
alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp.zn. 5Obo/52/2010).

26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok

hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci sp.zn. 21Cdo 65/2000).27. Nemožno neuznať žalobcom, že procesy kontrahovania počas doby socializmu boli najmä v
súvislosti s podcenením významu pôdy nie ideálne a vznikali aj krivdy. Práve za tým účelom aspoň
niektorézkrívdsazákonodarcarozhodolnapraviť,pretoženievšetkykrivdyjemožnéodstrániť(Zákonč.

87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách) alebo zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.
Na prípady, a tým je aj predmetná vec, bol založený osobitný reštitučný právny dôvod (vec sa vydá
osobe, ak vec bola odkúpená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok § 6 ods. 1 písm. g) zákona
č. 87/1991 Zb. alebo § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb).

Súdnapraxsaustália,žeibapodľašpeciálnychpredpisovbolomožnétietokrivdynapraviť aimanentnou
súčasťou reštitučných právnych predpisov bolo uplatnenie práva osôb v prepadnej lehote (porovnaj
nález Ústavného súdu SR I. ÚS 460/2017).
V určitom období bola aplikačná prax súdov nejednotná, pretože popri reštitučných predpisov bolo
možné uplatňovať právo podľa všeobecných právnych predpisov.
Avšak v súčasnosti aplikačná prax podporuje názor, že nápravu krívd v minulosti možno docieliť len

podľa reštitučných právnych predpisov.

28. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na
to, že hodnotenie dôkazov môže robiť súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu
by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika

formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

29. Odvolací súd vo vzťahu k neplatnosti zmluvy v súvislosti s výplatou ceny za predmet zmluvy zníženej
o čiastku korešpondujúcu výmere 100 m2 poukazuje na to, že tento dôvod sa nedotýka absolútnej
neplatnosti právneho úkonu a prípadne právo zo zmluvy týmto rozsudkom nie je dotknuté.

30. To isté platí pre argument, s ktorým žalobkyňa prišla až po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie
vo vzťahu k zmene označenia čísla parcely ceruzou z čísla parcely XXXX/X po prečiarknutí číslice X
ako parcelu XXXX/XX, pričom samotná žalobkyňa uvádza, že nie je zrejmé, kedy a z akých dôvodov
došlo k takejto zmene, či pred podpisom zmluvy či po jej podpise, avšak je však zrejmé, že samotný

obsah zmluvy nedáva možnosť vyvodiť, že obom účastníkom zmluvy bol tento geometrický plán známy
a obsah zmeny nenasvedčuje ani tomu, že by mal byť jej súčasťou. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje, na to že vo sfére vplyvu katastra nehnuteľností bol nepochybne predmetný geometrický
plán tak, ako vyplýva z č.l. 23 2. dielu spisu, kde uvedená parcela je neprepisovaná. Jedná sa o
kópiu dotknutého geometrického plánu, pričom kópia je úplná a totožná s prvopisom geometrického

plánu (zo dňa 22.9.2010). So zreteľom na uvedené je potom zrejmé, že k dopisovaniu do predmetného
geometrického plánu a číslovaniu ceruzou mohlo dôjsť až po dátume 22.09.2010, aj z tohto ohľadu sú
námietky odvolateľky neopodstatnené.
V súvislosti s ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní odvolací súd poukazuje na to, že v uznesení
Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.6.2010 sp.zn. 16Co/20/2010- 276 je okrem iného uvedené, že súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s tvrdenou okolnosťou, že
predmetná kúpna zmluva trpí aj vadou určitosti, k tomu neprijal žiadne závery a nie sú z odôvodnenia
rozhodnutia zrejmé ani bližšie úvahy k tejto otázke. Z tohto dôvodu bol rozsudok súdu prvého stupňa v
tomto smere nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozsudok v tomto prípade bol zrušený z dôvodu
nepreskúmateľnosti podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

31. So zreteľom na uvedené rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a o výroku o
trovách konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovanými v 2. a 4. rade je vecne správny a odvolací
súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok v dotknutých výrokoch potvrdil.

32. Odvolací súd v súvislosti s napadnutým výrokom o náhrade trov konania medzi žalobkyňou (teraz
žalobcami) a žalovaným v 1. rade konštatuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pretože
súd prvej inštancie opomenul ex offo skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovaným 1.rade. Je evidentné, že balansujúca judikatúra a evolutívnosť právnych názorov nemôže byť na ťarchu
neúspešných žalobcov, avšak súd prvej inštancie sa uvedenými hľadiskami ani len nezaoberal, a preto
jeho rozhodnutie v otázke náhrady trov konania nepreskúmateľné a nepresvedčivé, nezohľadňujúce

požiadavku presvedčivosti upravenú ustanovením § 220 CSP.

33. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok vo výroku
o náhrade trov konania medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie nové a rozhodnutie.

34. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude rozhodnúť opätovne o náhrade trov konania s
prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa v naznačenom smere podľa § 257 CSP.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).