Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoCsp/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118216856
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1118216856.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO : 31 575 951, proti žalovanému : V. Ď., nar. XX. X. XXXX, bytom
O., Š. XX, o zaplatenie 4.593,42 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 3. 2022 č.k. 7Csp/44/2018 - 216, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.593,42 € s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.593,42 € od 20. 3. 2019 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (žalobca sa domáhal zaplatenia celkom sumy 4.593,42
€ s úrokom 129,46 €, úrokom 1,80 €, úrokom v sadzbe 8,9 % ročne z istiny 4.593,42 € od 18. 9.
2018 do zaplatenia a s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % ročne zo sumy 4.593,42 € od 18. 9. 2018

do zaplatenia a zo sumy 129,46 € od 18. 9. 2018 do zaplatenia poplatku za poistenie 3,60 €) žalobu
žalobcuzamietol.Ďalejurčil,žeúverposkytnutýžalovanémunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere
č. XXXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10. 6. 2017, je bezúročný a
bez poplatkov. Vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (žalovaný sa tiež domáhal určenia
neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmluve č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 10. 6. 2017 ako aj
určenia,žezmluvač.XXXXXXXXXXXXXXXXzodňa 10.6.2017uzavretámedzižalobcomažalovaným

je neplatná). Ďalej žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a rovnako tak žalovanému nepriznal
náhradu trov konania o vzájomnej žalobe.
2/ V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním
zistil, že žalobca so žalovaným dňa 10. 6. 2017 uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver 5.000 €, ktorý sa žalovaný
zaviazal splatiť spolu s úrokom v sadzbe 8,9 % ročne, v 96 mesačných splátkach po 73,36 €, a to prvej
splátky splatnej dňa 13. 7. 2017 a poslednej splatnej dňa 13. 6. 2015. Výška RPMN bola deklarovaná

na 11,01 %. Žalovaný zaplatil žalobcovi splátkami istinu vo výške 406,58 €, čo žalovaný nerozporoval.
Žalobca v dôsledku nesplácania úveru žalovaného vyzval 17. 9. 2018 na predčasné splatenie úveru,
pričom nezaplatený úrok za obdobie od poskytnutia úveru do jednorazového vyhlásenia splatnosti úveru
predstavoval sumu 129,46 € a úrok z omeškania z jednotlivých splátok 1,80 €.
3/ Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, § 53 ods.
4 písm. l) Obč. zák., ďalej ust. § 497, § 365 ods. 1 § 369 ods. 3 Obch. zák. ako aj § 3 nar. vlády č. 87/1995

Z.z., a tiež ust. § 2 písm. g/, § 11 ods. 1 písm. b/ a § 19 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
vychádzal z toho, že zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku, zároveňsa na právny vzťah medzi účastníkmi vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; s poukazom na ust. § 52 ods. 2 posledná veta Obč.
zák. súd prvej inštancie vychádzal z úpravy v Občianskom zákonníku ako výhodnejšej pre žalovaného

ako spotrebiteľa. Svoju pozornosť najprv zameral na posúdenie dôvodnosti vzájomnej žaloby, ktorou sa
žalovaný domáhal aj určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, keďže táto otázka mala
povahu predbežnej otázky k nároku žalobcu. Určenia, či je úver bezúročný a bez poplatkov bol žalovaný
oprávnený domáhať sa na základe ust. § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z.; súd prvej inštancie dospel k
záveru, že úver poskytnutý žalovanému je bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm.

d/ zák. č. 129/2010 Z.z., pretože je v zmluve nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov
(RPMN) v neprospech spotrebiteľa.
4/ Z vykonaného dokazovania sú prvej inštancie uzavrel, že do výpočtu RPMN mali byť zahrnuté
aj náklady na doplnkovú službu - poistenie, ktoré žalovaný využil. Súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je priamo predtlačená informácia, že zmluva sa uzatvára
so súborom poistenia : „Súbor A“ (v sume 1,80 €/mesačne), ktorá nepredpokladá využitie poistenia.

Možnosť nepoistiť schopnosť splácať úver zo zmluvy nevyplýva, teda žalovaný nemal možnosť si vybrať
úver nepoistiť. S platbou za poistenie žalobca automaticky počítal, čo plynie aj z prehľadu (napr. na č.l.
32 spisu). Uvedené korešponduje s obsahom sadzobníka poplatkov (č.l. 28 spisu), z ktorých vyplýva
výška poistného mesačne pre daný typ úveru (2,45 % zo splátky 73,36 €, čiže 1,80 €). Ak by niektoré z
uvedených poistení nebolo podmienkou získania úveru alebo jeho získania za ponúkaných podmienok,

nie je zrejmé, prečo by vôbec žalobca uvedené poistenie zahŕňal do svojho sadzobníka, ak by nebolo
podmienkou pre získanie daného úveru za daných podmienok. Ak by mal žalovaný resp. spotrebiteľ
slobodnú možnosť zvoliť si poistenie (ak by mal oň záujem), mohol by tak urobiť v ktorejkoľvek poisťovni
a v takom prípade by ani nebol dôvod, aby explicitne údaje o poistnom boli súčasťou sadzobníka
žalobcu, ani by nebol dôvod pre to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere sa priamo počítalo s využitím

súboru poistenia A, čiže bez možnosti „bez poistenia“, ani by žalobca nevykonával realizáciu splácania
poistného spolu so splátkou úveru tak, že kalkuloval pri splácaní aj s poistným. Hoci žalobca tvrdil opak,
(č.l. 109 spisu), súd prvej inštancie dospel k záveru, že poistné ako náklad na doplnkovú službu bol
nákladom, ktorý s poukazom na § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. bol v danom prípade takou doplnkovou
službou, ktorú žalovaný navyše musel uzavrieť, aby získal daný úver alebo aby ho získal za ponúkaných

podmienok.
5/ V predloženej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená ročná percentuálna miera nákladov
(RPMN) žalobcu vo výške 11,01 %. Uvedený údaj vyhodnotil súd prvej inštancie ako nesprávny, a to v
neprospech spotrebiteľa. RPMN má byť žalobcom ako bankou uvedená presne a určito, nakoľko táto
predstavuje celkové náklady spojené s úverom, a teda do jej výpočtu bolo potrebné zahrnúť podľa §

19 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. nielen zmluvný úrok, ale v kontexte konkrétnych okolností aj dojednané
poistenie. Pre spotrebiteľa ide o najdôležitejší údaj, keďže mu umožňuje najjednoduchšie porovnanie
ceny jednotlivých spotrebiteľských úverov. Aj Súdny dvor zdôraznil, že informovanie spotrebiteľa v
jednotnom formáte, vypočítanom pomocou matematického vzorca má zásadný význam, pretože
umožňuje spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku a porovnať ho s inými úvermi (rozsudok zo 4. 3.

2004, Cofinoga Mérignac SA, C-264/02, EU : C : 2004 : 127, bod 26). Vzhľadom k tomu, že náklady na
poistenie žalobca do výpočtu RPMN nezahrnul, RPMN tak ako je uvedená v uzavretej zmluve, nemožno
rešpektovať. Ak by žalobca do výpočtu RPMN zahrnul náklady na poistné, čo neurobil, bola by výška
RPMN daného úveru vyššia než je hodnota deklarovaná v zmluve o spotrebiteľskom úvere. RPMN tak
v danej zmluve bola vypočítaná nižšie, a teda nesprávne v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. S

poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. uvedené zistenie viedlo súd prvej inštancie
k záveru, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vzájomná žaloba žalovaného je
tak (v tejto časti) dôvodná.
6/ Žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi na základe zmluvy úver vo výške 5.000 €,
ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 splátkach po 73,36 € mesačne. Vzhľadom na to, že predmetný

úver je bezúročný a bez poplatkov, pričom došlo k jeho zosplatneniu, je dôvodný nárok žalobcu proti
žalovanému len v časti o zaplatenie istiny 4.593,42 €, čo je rozdiel medzi poskytnutým úverom 5.000 € a
platbami žalovaného, ktoré boli započítané na istinu 406,58 €, a to podľa § 497 Obch. zák. Aj v prípade,
že je úver bezúročný a bez poplatkov, je dlžník povinný veriteľovi plniť; zmluvný vzťah je v takom prípade
založený relevantným právnym titulom. Na základe ktorého sú zmluvné strany povinné si navzájom plniť

(aj keď zo strany spotrebiteľa v obmedzenom rozsahu, nekorešpondujúcom s ustanoveniami zmluvy o
úrokoch, poplatkoch) (nález Ústavného súdu SR z 12. 5. 2020, sp. zn. III. ÚS 43/2020). Žalovaný nie
je povinný žalobcovi plniť dohodnutý zmluvný úrok ani náklady na poistenie, keďže dojednaný úver je
bezúročný a bez poplatkov; v tejto časti preto súd žalobu žalobcu zamietol.7/ Súd prvej inštancie ďalej zamietol vzájomnú žalobu žalovaného vo zvyšku, čiže v časti, v ktorej
sa žalovaný domáhal určenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi stranami, nakoľko
uzatvorenie takejto zmluvy nebolo preukázané (bod 3. 1. zmluvy o spotrebiteľskom úvere na č.l.

7 sa zreteľne uvádza, že žalovaný nemá záujem o uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy). Rovnako
nedôvodná je výhrada, že postúpenie pohľadávky je nedôvodné vzhľadom na to, že k žiadnemu
postúpeniu pohľadávky v danom prípade nedošlo. Súčasne súd prvej inštancie zamietol vzájomnú
žalobu žalovaného vo zvyšku o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, resp. jej častí
v namietaných zmluvných dojednaniach týkajúcich sa neprijateľných podmienok, nakoľko súd nezistil

žiadne skutočnosti odôvodňujúce záver, že táto zmluva je neplatná. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje zákonom vyžadované náležitosti (odhliadnuc od toho, že údaj o RPMN bol uvedený v
nesprávnej výške, čo má za následok, že úver je bezúročný a bez poplatkov). Súd prvej inštancie
poukazoval na právny záver Najvyššieho súdu SR podľa ktorého v zmluvách uzatváraných podľa zák. č.
129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresnýrozpisplánovanejamortizácie
dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky - uznesenie zo dňa

22. 2. 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca nekonal v rozpore s odbornou
starostlivosťou. Z listín na č.l. 35 - 60 spisu plynie, že žalobca zisťoval v príslušných registroch okolnosti
týkajúce sa bonity osoby žalovaného a žalobca teda zachoval odbornú starostlivosť pri poskytovaní
úveru.
8/ Súd prvej inštancie neidentifikoval v zmluve o spotrebiteľskom úvere žiadne neprijateľné podmienky,

t.j. také podmienky, ktoré by vyvolávali v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. Značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Samotná predtlač zmluvy nezakladá
prítomnosť neprijateľných zmluvných podmienok, navyše tvrdenia žalovaného v tomto smere boli len
vo všeobecnej rovine. Vyhlásenie o oboznámení sa s podmienkami zmluvy, či jej podpisom tiež nie
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to ani podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Obč. zák., pretože takéto

dojednanie nepresúva dôkazné bremeno na žalovaného, toto dôkazné bremeno zostáva rovnaké,
akoby bolo aj bez takejto zmluvnej doložky. Neprijateľnou podmienkou nie je podľa § 53 ods. 1 Obč.
zák. ani dojednanie, podľa ktorého sa na daný prípad aplikuje Obchodný zákonník, pretože v zmysle
§ 53 ods. 2 posledná veta Obč. zák. aj pri použití Obchodného zákonníka sa prednostne použije
úprava Občianskeho zákonníka a takto súd aj postupoval v otázkach, ktoré nie sú riešené Obchodným

zákonníkom. Súd na otázky, ktoré sú riešené len Obchodným zákonníkom použil Obchodný zákonník
v spojení s osobitnou úpravou zák. č. 129/2010 Z.z. Rovnako tak sa súd prvej inštancie stotožnil s
názorom, že žalovaný nárok nie je premlčaný. Predmetný úver bol poskytnutý žalovanému dňa 10. 6.
2017, pričom k mimoriadnej splatnosti došlo 17. 9. 2018 a žaloba na súd bola podaná dňa 19. 10. 2018;
nemohlo tak dôjsť k márnemu uplynutiu trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. Námietka

premlčania vznesená žalovaným tak nebola dôvodná.
9/ Okrem zaplatenia istiny vyhovel súd prvej inštancie žalobe aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania,
nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu.
Úrok z omeškania predstavuje podľa § 369 ods. 3 Obch. zák. v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995
Z.z. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca žalovanému doručil niektorú z výziev, pripojených k

žalobe. Podľa súdnej praxe splatnosť záväzku nastáva nasledujúci deň po dni, kedy bol dlžník vyzvaný
veriteľom na plnenie. Za kvalifikovanú výzvu sa považuje aj žaloba, kedy splatnosť záväzku nastáva
prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 1. 2013, sp. zn. 6
MCdo/22/2011).Vdanomprípadesažalovanýzáväzokstalsplatnýmažnasledujúcimdňompodoručení
žaloby žalovanému, t.j. 19. 3. 2019, č.l. 76 spisu). Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi okrem istiny

aj úrok z omeškania v sadzbe 5 % ročne od 20. 3. 2019 do zaplatenia; vo zvyšku súd prvej inštancie
žalobu ohľadom uplatneného úroku z omeškania zamietol.
10/ Súd prvej inštancie vo veci nevykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, keď uvedené sa súdu
javilo ako nadbytočné, nakoľko podľa § 195 ods. 1 CSP je namieste jeho nariadenie len ak tvrdené
skutočnosti nemožno preukázať inak a v danom prípade bolo možné tvrdené skutočnosti preukázať

predloženými listinami.
11/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.
Žalobca a rovnako tak aj žalovaný boli v konaní o žalobe a o vzájomnej žalobe úspešní v podstate v
celom rozsahu, preto by im v súlade so zásadou úspechu každému patrila náhrada v rozsahu 100 %;
keďže z obsahu spisu vyplýva, že ako žalobcovi tak aj žalovanému žiadne trovy nevznikli, rozhodol súd

prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania tak, že ani žalobcovi ani žalovanému nepriznal nárok
na náhradu trov konania (R 72/2018, uznesenie NS SR zo dňa 28. 2. 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018).
12/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním ako žalobca tak aj žalovaný.13/ Odvolanie žalobcu smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie jeho žalobu vo zvyšku
zamietol, ďalej proti výroku, ktorým súd určil, že úver je bezúročný a bez poplatkov a napokon proti
výroku, ktorým súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje odvolanie žalobca

odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Žalobca trval v odvolaní na tom, že RPMN je v zmluve

vypočítaná vo výške 11,01 % správne, keď do jej výpočtu nemali byť zahrnuté aj náklady na doplnkovú
uzavretiazmluvy,vzmyslektorého poisteniesazarátavado celkovýchnákladovibavtedy,akspotrebiteľ
musel poistnú zmluvu uzavrieť. Z konania nevyvstali žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo
možné zakladať domnienku, že poistenie bolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, či zvýhodnenia
jej podmienok. Naopak z viacerých ustanovení zmluvnej dokumentácie vyplýva opačný záver, a síce,
že úverovú zmluvu bolo možné bez akýchkoľvek dôsledkov na jej podmienky (najmä bez negatívnych

dôsledkovprespotrebiteľa)uzatvoriťajbezuzatvoreniapoisteniaauzatvorenépoisteniebolomožnétiež
kedykoľvek zo strany žalovaného zrušiť. Poistné nebolo uvedené v celkových nákladoch spotrebiteľa
v úverovej zmluve, pretože uzatvorenie poistenia nebolo podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy
medzi žalobcom a žalovaným a ani nemalo vplyv na žiadnu podmienku úverovej zmluvy. Žalovaný
tiež v úverovej zmluve jednoznačne vyhlásil, že prevzal a že sa oboznámil s jej súčasťami, o.i. aj s

formulárom so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. Poistenie úveru tak bolo
dobrovoľné Keďže neobstojí premisa ohľadom povinného uzatvorenia poistenia v úverovej zmluve,
neobstojí ani námietka ohľadom nesprávnosti výpočtu RPMN. Tento záver žalobca podporil aj odkazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/123/2018 zo dňa 4. 10. 2018, ďalej rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/72/2020 zo dňa 25. 2. 2021, tiež rozhodnutie Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/55/2020 zo dňa 27. 1. 2021. Žalobca ďalej uviedol, že pokiaľ mal súd
prvej inštancie za to, že žalobca nedostatočne preukázal súdu dobrovoľnosť poistenia úveru, resp. mal
o tom pochybnosti, mal žalobcu vyzvať na doplnenie /opravu žaloby za účelom predloženia potrebných
dôkazov, podľa § 129 CSP. Keďže tak súd prvej inštancie neurobil a napriek tomu vo veci meritórne
rozhodol, je uvedený procesný postup súdu vadný; žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si

procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Súd tak odňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom; ide o vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, kedy súd rozhodol vo veci samej
bez úplného a určitého návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/123/2018 zo dňa 4. 10. 2018, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 8Co/139/2018 zo dňa 29. 10. 2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/189/2018

zodňa 31.5.2019rozhodnutieKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.8Co/87/2019 zodňa 26.6.2019aďalšie.
Žalobca je preto presvedčený, že súd prvej inštancie nemal vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaného v
časti o určenie, že je úver bezúročný a bez poplatkov.
14/ Žalobca tiež nesúhlasil s priznaním úrokov z omeškania až počnúc 20. 3. 2019, na základe
odôvodnenia súdu, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca niektorú z výziev na zaplatenie dlžnej

sumy žalovanému aj preukázateľne doručil; súd prvej inštancie tak považoval za doručenie výzvy na
zaplatenie dlhu žalovanému až doručenie žaloby dňa 19. 3. 2019. Žalobca argumentoval tým, že
žalovanýpočasceléhokonaniaaniraznerozporovaldoručenievýzievanisamotnejzosplatňujúcejvýzvy
zo dňa 17. 9. 2018. Navyše, pokiaľ mal súd pochybnosti o doručení výziev žalovanému, mohol žalobcu
vyzvaťnadoplnenie/predloženiedôkazovoichdoručenízaúčelomodstráneniapochybností,ktorýnázor

podporil žalobca poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/25/2017 zo dňa 20.
2. 2018. Zároveň žalovaný pripojil k odvolaniu kópiu doručenky k výzve na predčasné splatenie úveru
zo dňa 17. 9. 2018, ktorá dokazuje, že sa výzva dostala do dispozičnej sféry žalovaného, avšak nebola
prevzatá v odbernej lehote, keď vrátená bola dňa 9. 10. 2018 (na č.l. 250, 251 spisu). Žalobca navrhoval
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach zmenil a aby vyhovel

jeho žalobe v celom rozsahu, zároveň aby zamietol vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu a
žalobcovi priznal plnú náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.
15/ Odvolanie žalovaného smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe
žalobcu a tiež proti výroku, ktorým vo zvyšku jeho vzájomnú žalobu zamietol. Svoje odvolanie žalovaný
odôvodnil poukazom na celé ustanovenie § 365 ods. 1, ods. 2 CSP, s výnimkou ust. § 365 ods. 1 písm. c/

CSP.Zotrvalnasvojichnámietkach,ktoréakospotrebiteľvdanejveciuplatnileštevosvojomodporeproti
platobnému rozkazu. Svoje právo chcel využiť aj na ústnom pojednávaní, avšak objektívne okolnosti,
ktoré on nespôsobil mu znemožnili dostaviť sa na ústne pojednávanie, o čom súd vopred vyrozumel
- pracoval na pracovisku v uzavretej miestnosti s ďalšími 20 zamestnancami a všetci boli ohrozeníprípadnou infekciou ochorenia COVID-19, kde sa niektorí sťažovali na príznaky tohto ochorenia. Tento
dôvod však súd prvej inštancie, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, nevyhodnotil ako dôležitý
dôvod pre odročenie pojednávania. Žalovaný sa domnieva, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere,
žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(čl.46,čl.48ods.1ÚstavySR). Tiežvytýkalsúduprvej
inštancie, že predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku, pretože
je táto zmluva označená ako „zmluva o spotrebiteľskom úvere“, čo znamená, že sa spravuje výlučne
ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a v žiadnom prípade nie ustanoveniami Obchodného

zákonníka, takže zo strany súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd nevysvetlil v
napadnutom rozsudku, prečo by malo ísť o zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku, keď ide
jednoznačne o zmluvu v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa zák. č. 129/2010 Z.z.
16/ Žalovaný tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je platná, poukazujúc
na to, že táto nie je podpísaná stranami zmluvy, k tejto vade zmluvy sa súd nijako nevyjadril. Súd
správne zistil, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN pre nezahrnutie poistného do nákladov;

avšak nezaoberal sa ne/existenciou poistnej zmluvy, pričom poistná zmluva priložená ku konaniu nie je
podpísaná žiadnou stranou, keď ide o rámcovú poistnú zmluvu pre poistenie schopnosti splácať úver,
ktorú žalovaný ako spotrebiteľ od žalobcu nikdy nedostal. Žalovaný ďalej uviedol, že predmetné zmluvy
ani nemohol uzavrieť, nakoľko nežiadal o poskytnutie úveru, ani si ho neobjednal, a ak mu žalobca úver
poskytol, tak išlo o neobjednané plnenie v zmysle § 53 ods. 8 Obč. zák., podľa ktorého spotrebiteľ nie

je povinný plnenie uschovať ani ho vrátiť a vylúčené sú aj ostatné nároky dodávateľa. Žalobca ako
dodávateľ už uzavrel so žalovaným ako spotrebiteľom úverové zmluvy, a to : 21. 1. 2014 úverovú zmluvu
na poskytnutie úveru vo výške 50.000 € so splátkou 223,18 € a dňa 16. 3. 2017 úverovú zmluvu na
poskytnutie úveru vo výške 30.000 € so splátkou 145,07 €.
17/ Žalovaný uviedol v odvolaní, že žalobca neskúmal jeho bonitu, z ktorého dôvodu podľa jeho názoru

s ním žalobca nemohol nielen dojednať úver ale ani mu ho poskytnúť, platne zosplatniť, a teda ani
žiadať o zaplatenie celého úveru pred splatnosťou uvedenou v zmluve. Žalovaný mal vedomosť od
žalobcu, že mal mať tzv. predschválený úver, o ktorý nežiadal a ku ktorému žalobca nevyhodnocoval
platobnú schopnosť. Podľa žalovaného nie je pravdivý záver súdu prvej inštancie, že žalobca poskytol
žalovanému na základe zmluvy úver vo výške 5.000 €, pretože on ako spotrebiteľ o poskytnutie úveru

a predmetnú zmluvu so žalobcom neuzavrel a išlo by o neplatnú zmluvu. Čo sa týka platieb, išlo o
inkasovanie peňažných prostriedkov z bežného účtu žalovaného, ktorý nemal dosah na vykonávanie
inkasa dodávateľom a ani nevedel posúdiť či dodávateľ inkasuje finančné prostriedky odpísaním z
jeho účtu a pripisovaním na úverový účet, pretože od žalobcu nemá výpisy z úverového účtu. Preto je
odôvodnenie rozhodnutia súdu nepresvedčivé a nepreskúmateľné.

18/ Žalovaný v odvolaní trval na tom, že nevyžiadané plnenie nie je povinný ani uschovať ani vrátiť,
v zmysle ust. § 53 ods. 8 Obč. zák. Tiež namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa
požiadavky podľa § 220 ods. 2, ods. 3 CSP, nakoľko súd sa nevysporiadal s každou námietkou, súd
nereagoval vo svojom rozhodnutí na zásadné relevantné námietky, čím došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach zrušiť

a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a aby mu umožnil vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom
na ústnom verejnom pojednávaní.
19/ Na odvolanie žalovaného podal žalobca písomné vyjadrenie (č.l. 270 a nasl. spisu), v ktorom
uviedol, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru správne posúdil danú úverovú zmluvu ako zmluvný typ
upravený v Obchodnom zákonníku, čo zároveň nevylučuje skutočnosť, že úverová zmluva je zmluvou

spotrebiteľskou. Zo samotného označenia zmluvy je zrejmé, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je založený na základe zmluvy o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obch. zák. a ďalej sa zmluva posudzuje ako zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa
zák. č. 129/2010 Z.z. a tiež ako zmluva spotrebiteľská podľa § 52 a nasl. Obč. zák., keďže žalobca
zmluvu uzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný mal postavenie spotrebiteľa. Žalobca

trval na tom, že zmluva spĺňa podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d/ zák. č.
129/2010 Z.z. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. zák.;
aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka tu nemožno vylúčiť dohodou strán. Tým nie je dotknutá
subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na
základe ust. § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami

tohto zákona. Neobstojí preto argument žalovaného, že je aplikácia Obchodného zákonníka na právne
vzťahy vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vylúčená.
20/ V prípade poistnej zmluvy predložil žalobca súdu Rámcovú poistnú zmluvu, podpísanú zmluvnými
stranami. Žalovaný v ods. 2.5 zmluvy vyhlásil, že prevzal a oboznámil sa pred uzavretím zmluvy sPoistnou zmluvou a Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver, čo
potvrdil svojím podpisom na zmluve; opačné tvrdenie žalovaného tak neobstojí.
21/ K samotnej úverovej zmluve žalobca uviedol, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená

Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX - Pôžička zo dňa 10. 6. 2017 na diaľku
prostredníctvom diaľkovej komunikácie elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronického
bankovníctva. Ešte dňa 7. 3. 2013 uzatvoril žalobca so žalovaným Zmluvu o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej zriadil žalobca žalovanému osobný
účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, H. W. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a o.i. aj služby elektronického

bankovníctva, tak ako to vyplýva z čl. I tejto zmluvy, pričom v samotnej zmluve bolo uvedené aj mobilné
číslo žalovaného pre zasielanie notifikačných správ a kód bezpečnostnej obálky, ktorá obsahovala
prihlasovacie údaje do elektronického bankovníctva (meno a heslo). Žalovaný mal riadne zriadené
služby elektronického bankovníctva, úverová zmluva bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom
diaľkovej komunikácie elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronického bankovníctva.
Identita klienta/žalovaného ako aj osvedčenie súhlasu s uzatvorením zmluvy prebieha na úrovni

prihlásenia a identifikácia do samotného elektronického bankovníctva banky. Zmluvný vzťah vznikol
potvrdením žalovaným zadaných bezpečnostných prvkov k elektronickému bankovníctvu. Podmienky
uzatvorenia zmluvy na diaľku sa riadia platnými právnymi predpismi - zákonom č. 266/2005 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku. K uzavretiu konkrétnej úverovej zmluvy mohlo
dôjsť len medzi žalobcom a žalovaným; potrebné identifikátory k preukázaniu identity mal a má len

žalovaný, takže nemohlo dôjsť k omylu v osobe dlžníka. Žalobca má preto za to, že podmienka písomnej
formy úverovej zmluvy bola splnená a žalobca poskytol žalovanému úver na základe platne uzatvorenej
zmluvy.
22/ Spôsob splácania úveru bol dojednaný v bode 1.2 zmluvy, a to odpísaním z bežného účtu v banke/
príkazom na úhradu v prospech Inkasného účtu. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že

nevedel posúdiť, či žalobca inkasuje finančné prostriedky z jeho účtu; žalovaný mal zriadené služby
elektronického bankovníctva prostredníctvom ktorého mohol získať informácie o.i. aj o pohyboch na
svojomosobnomúčte,tiežmoholnavštíviťktorúkoľvekpobočkužalobcu,kdebymuposkytlipožadované
informácie. Žalovanému boli tiež pravidelne zasielané výpisy z jeho osobného účtu; žalovaný mal tak
k dispozícii niekoľko zdrojov informácií o pohyboch na jeho osobnom účte. V zmysle zák. č. 129/2010

Z.z. má spotrebiteľ právo vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky bezplatne počas trvania
zmluvy; zákon neukladá povinnosť banke predkladať klientovi dokument, ktorý by mal charakter výpisu
z úverového účtu.
23/ Žalobca vo vyjadrení ďalej uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu, že zachoval odbornú
starostlivosť pri poskytovaní úveru, o čom aj súdu predložil dôkazy. Navyše námietka žalovaného o

neskúmaní jeho bonity pred poskytnutím úveru bola vznesená až v odvolacom konaní predstavuje
zo zákona neprípustnú novotu. Žalovaný totiž v konaní, ktoré predchádzalo odvolaciemu konaniu
nerozporoval skúmanie jeho bonity, a potom je takéto nové skutkové tvrdenie v odvolacom konaní
bez právneho významu, v zmysle § 366 CSP. Takýto prostriedok procesnej obrany mohol žalovaný
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Uvedené možno vyvodiť tiež z

čl. 5, čl. 8 a čl. 17 CSP. V súvislosti s neprípustnými novotami žalobca svoje stanovisko podporil aj
odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoCsp/55/2020 zo dňa 27. 1.
2021, tiež rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoCsp/19/2021 zo dňa 27. 4. 2022,
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/53/2021 zo dňa 15. 6. 2022, ako aj rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/16/2022 zo dňa 28. 6. 2022, ktoré obdobne skúmali okolnosť

takých námietok dlžníka v konaní, ktoré boli uplatnené až v rámci odvolacieho konania, pričom ich
zhodne vyhodnotili ako neprípustné novoty v odvolacom konaní, ktorými sa tak už nemohli zaoberať.
24/ Na vyjadrenie žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie (č.l. 311 a nasl. spisu), v ktorom zopakoval
svoje námietky voči aplikácii Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy; odcitoval znenie ust. §
52 Obč. zák., ako aj ust. § 498, §499, § 500, § 501, § 502, § 503, § 504, § 506 Obch. zák. a dodal, že súd

prvej inštancie podľa jeho názoru nevysvetlil, prečo by malo ísť o zmluvný typ upravený v Obchodnom
zákonníku, keď v danom prípade ide o zmluvu upravenú v zákone o spotrebiteľských úveroch podľa
zák. č. 129/2010 Z.z. Ďalej poukázal na to, že žalobcom predložená Rámcová poistná zmluva nie je
podpísaná ani žalobcom ani ním, žalovaným, čo výslovne popiera tvrdenie žalobcu o tom, že rámcová
poistná zmluva je podpísaná oboma zmluvnými stranami. Poplatok za poistenie nebol zahrnutý do

výpočtu RPMN, výška tohto výpočtu je nesprávna, hoci v jeho prípade mal byť tento poplatok zahrnutý
do RPMN. Súd prvej inštancie preto správne uviedol, že v zmluve je výška RPMN uvedená nesprávne.
Podľa žalovaného nemohol žalobca bez posúdenia zdravotného stavu žalovaného ako spotrebiteľanikdy uzavrieť poistnú zmluvu, pretože to odporuje zákonu. V danom prípade absentuje vôľa spotrebiteľa
a taký právny úkon je absolútne neplatný.
25/ Žalovaný zotrval na svojom právnom názore, že ako spotrebiteľ predmetné zmluvy nielen že

nedostal, ale ani ich nemohol uzatvoriť, a to z niekoľkých dôvodov : jednak nežiadal ako spotrebiteľ
o poskytnutie úveru, ani si ho neobjednal, a ak mu ho dodávateľ poskytol tak ide o neobjednané
plnenie v zmysle § 53 ods. 8 Obč. zák., ktoré spotrebiteľ nie je povinný uschovať a ani ho vrátiť
pričom sú vylúčené aj ostatné nároky dodávateľa. Žalobca nepredložil žiadosť o poskytnutie úveru ani
žiadosť o uzavretie poistenia, z čoho je nesporné, že žalovaný spotrebiteľ úver nežiadal. Zo Zmluvy o

spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 7. 3. 2013, ktorá bola uzavretá za
účelom Zmluvy o zriadení účtu č. XXXXXXXXXX, Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty, Zmluvy
o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva, žiadosti o špecifikáciu služby SMS notifikácie. V
Zmluve o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov nie je uvedené, že táto sa uzatvára na
poskytovanie úverov.
26/ Žalovaný ďalej uviedol, že žiadal a aj žiada žalobcu o predloženie výpisov z úverového účtu na

osvedčenie skutočností o poskytnutí a splácaní úveru, pretože tieto sú rozhodujúce pre spravodlivé
rozhodnutie vo veci, čomu sa však dodávateľ vyhýba, čo odôvodňuje pochybnosti, ktoré následne
odôvodňujú zamietnutie žaloby. Ďalej vyjadril názor, že v prípade ak by sa súd stotožnil so záverom o
neprípustnosti novoty, išlo by o odmietnutie práva na prístup k súdu. Žalovaný opätovne zopakoval, že
sanemoholzúčastniťosobnenapojednávanípredsúdomprvejinštancie,nakoľkopracujenapracovisku

v miestnosti s ďalšími 20 osobami a všetci boli navzájom ohrození prípadnou infekciou ochorenia
COVID-19, keď niektorí sa sťažovali na príznaky takéhoto ochorenia, o čom súd aj upovedomil. Je preto
názoru, že mu súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa súdu prvej
inštancie síce pandémia už mala skončiť, avšak príznaky ochorenia pretrvávali a aj naďalej pretrvávajú,

keď existuje mnoho nových prípadov ochorenia COVID-19, pre ktoré príznaky sa žalovaný nemohol
zúčastniť pojednávania a tiež zo zodpovednosti k verejnému zdraviu. Skúmanie schopnosti splácať
úver nie je nijakou novotou, je povinnosťou dodávateľa a bolo povinnosťou aj súdu skúmať splnenie
tejto povinnosti. Podľa žalovaného je nesporné, že zmluva nebola uzavretá vôbec.
27/ Na vyjadrenie žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca (č.l. 321, 322 spisu), v ktorom uviedol,

že sa s vyjadreniami žalovaného nestotožňuje a považuje ich v celom rozsahu za neopodstatnené.
Žalobca odkazuje na všetky svoje doterajšie vyjadrenia, v ktorých sa dostatočne vysporiadal s
jednotlivými námietkami žalovaného. Značná časť procesnej obrany žalovaného spočíva v tvrdeniach,
ktoré žalovaný neuplatnil v konaní na súde prvej inštancie, do skončenia dokazovania (napr. námietka
o nedostatočnom skúmaní bonity, nevyžiadanie úveru, uzavretie poistenia), hoci žalovanému nič

nebránilo, aby tieto svoje námietky uplatnil v písomnej forme, a preto je potrebné ich považovať za
neprípustné novoty, ktoré v odvolacom konaní nemožno použiť a nemožno ich podradiť pod zákonné
výnimky upravené v § 366 CSP. Tvrdenie žalovaného, že chcel využiť svoje právo ústnosti na verejnom
pojednávaní, na ktoré sa však nemohol dostaviť, nemôže obstáť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že úver bol žalovanému poskytnutý na základe platne uzatvorenej zmluvy, ktorá nie je v rozpore s

právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa; v zmluve žalovaný vyhlásil, že pristupuje k Poistnej zmluve
uzatvorenej medzi bankou a poisťovňou a súhlasí s poistením v rozsahu súboru uvedeného v zmluve.
Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.
28/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania žalobcu a žalovaného
v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP (t.j. v podstate v celom rozsahu) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu ani žalovaného nemožno priznať úspech; súd prvej inštancie
náležite zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 CSP a vec posúdil po právnej stránke správne; svoje
rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). S odôvodnením rozhodnutia súdom
prvej inštancie sa odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP stotožňuje.

29/ Podľa § 52 ods.1 Obč. zák., spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

30/ Podľa § 52 ods. 2 Obč. zák., ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
31/ Podľa § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách (v znení ku dňu uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmispotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a

náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím
bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.
32/ Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách (v znení ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera

nákladov v neprospech spotrebiteľa.
33/ Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z., spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.
34/ Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že ide o zmluvu o úvere, ktorá je primárne
upravená v Obchodnom zákonníku; napokon z úvodného textu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXXXXXXXXXXXX - Pôžička vyplýva, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa § 497
a nasl. Obch. zák., ďalej podľa Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch (zák.
č. 129/2010 Z.z.), a to spôsobom zmluvy na diaľku, elektronicky prostredníctvom Internet bankingu (t.j.
aj v zmysle zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku).
35/ Ďalej správne posúdil uzavretú zmluvu ako spotrebiteľskú. Z cit. § 52 ods. 2 Obč. zák. vyplýva,

že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva. Uvedenými pravidlami sa riadil aj súd prvej inštancie v tomto konaní
pri posudzovaní a rozhodovaní uplatnených nárokov. Zároveň správne aplikoval pri svojom rozhodovaní
aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie vychádzal zo
záveru, že zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm.
d/ Obch. zák.); predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalobcu je potrebné

hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Obč. zák.).
Tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne
vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne

vzťahy, ktorých účastník je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny
vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené
vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej
časti). Uzavretú zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy (dňa 10. 6. 2017),

nakoľko spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Pokiaľ ide o spornú
zmluvu, žalovaný má s poukazom na § 2 písm. a) cit. zákona postavenie spotrebiteľa, (v konaní nebolo
žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanému boli finančné prostriedky poskytnuté na
výkon zamestnania, povolania resp. podnikania). Žalobca má s poukazom na § 2 písm. b) cit. zákona

postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval ako právnická osoba poskytujúca
spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným bol posúdený súdom prvej inštancie ako spotrebiteľský a podradený pod režim
zákona č. 129/2010 Z.z., súd podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na tom základe súd zistil, že zmluvu je nutné považovať

za bezúročnú a bez poplatkov.

36/ Keďže išlo o zmluvu uzavretú medzi stranami sporu ako zmluvu na diaľku, táto v listinnej podobe
neobsahuje písomné podpisy fyzických osôb - t.j. podpis osoby konajúcej za žalobcu ani podpis
žalovaného - pričom žalovaný z tejto skutočnosti vyvodzoval neplatnosť danej zmluvy, vzhľadom na

podľa neho chýbajúci súhlasný prejav vôle. Absencia podpisu žalovaného ako fyzickej osoby na
písomnej zmluve v listinnej podobe však neznamená, že žalovaný túto nepodpísal (a neuzavrel) - v
danom prípade sa tak stalo prostriedkami elektronickej komunikácie, keď žalovaný svoju identitu ako
aj súhlas s uzatvorením zmluvy prejavil tak, že zadal identifikačné prihlasovacie údaje, patriace výlučnejemu (prihlasovacie meno, heslo). Zmluvu uzatvoril žalovaný včítane súvisiacich dokumentov, a síce
Poistnou zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami, keď zaškrtol
vo formulári zmluvy príslušné políčko, v zmysle ktorého uvedené dokumenty prevzal a oboznámil sa

s nimi (opäť prostriedkami elektronickej komunikácie). Predmetná zmluva bola opatrená podpisom
žalovaného prejaveným v súlade s prostriedkami elektronického bankovníctva, ako prejavom súhlasnej
vôle žalovaného so znením zmluvy, čím došlo k jej uzatvoreniu. To, že žalovaný zmluvu nepodpísal
fyzicky - keďže bola uzatvorená ako zmluva na diaľku - teda nemalo v danom prípade za následok
jej neplatnosť; samotný podpis žalovaného na zmluve neabsentoval, ale bol vyjadrený prostriedkami

elektronického bankovníctva. Neopodstatnená a aj nelogická je potom aj námietka žalovaného o tom,
že údajne o poskytnutie úveru nežiadal (a preto nie je povinný úver ako neobjednané plnenie vrátiť);
predmetná úverová zmluva dokazuje, že bola uzatvorená ako súhlasný prejav vôle oboch zmluvných
strán veriteľa (žalobcu) a dlžníka (žalovaného, v postavení spotrebiteľa). Napokon nie je sporné, že na
základe zmluvy došlo zo strany žalobcu aj k plneniu v prospech žalovaného.
37/ Súd prvej inštancie následne skúmal, či je opodstatnená vzájomná žaloba žalovaného čo do určenia,

že je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov, v zmysle § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010
Z.z.; dospel pritom k záveru, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, pretože obsahuje nesprávne
uvedenú ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) v neprospech žalovaného, ako spotrebiteľa.
Nesprávnosť v zmluve uvedenej výšky RPMN súd prvej inštancie videl v tom, že do výpočtu hodnoty
RPMN (11,01 %) neboli zahrnuté náklady na poistenie schopnosti splácať úver. Žalobca argumentoval

v konaní tým, že uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebolo podmienené aj uzavretím poistenia
schopnosti splácať úver, t.j. že žalovaný sa mohol rozhodnúť pre uzavretie danej zmluvy aj bez poistenia;
išlo teda o prípad, kedy sa náklady na poistenie nezahŕňajú do výšky RPMN. S touto argumentáciou
žalobcu sa ani odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nemohol stotožniť.
38/ Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) predstavuje celkové náklady spojené so

spotrebiteľským úverom (príp. pôžičkou). RPMN je číslo vyjadrené v percentách, ktoré spotrebiteľovi
umožňuje jednoduché porovnanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek v predzmluvnej fáze. Do výpočtu
RPMN sa zahŕňa nielen výška úrokovej sadzby, ale aj poplatky, ktoré sú spojené s úverom alebo
pôžičkou. Pre spotrebiteľa je potom najvýhodnejším úverom alebo pôžičkou tá, ktorá má najnižšiu
hodnotu RPMN (pri rovnakej sume úveru a dobe, na ktorú je poskytnutý). Ročná percentuálna miera

nákladov (RPMN) je definovaná v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

39/ Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere (č.l. 6, 7 spisu) mala povahu štandardnej zmluvy, teda
išlo o predtlačený formulár, vypracovaný žalobcom. Zo znenia a formulácie zmluvného dojednania

týkajúceho sa poistenia schopnosti žalovaného splácať úver nemožno vyvodiť, že by poskytnutie úveru,
resp. jeho poskytnutie za daných podmienok, nebolo podmienené súhlasom spotrebiteľa s poistením
schopnosti splácať úver. Poistenie úveru bolo pojaté do textu zmluvy (článok 1, bod 1.2.) pod názvom
„Súbor poistenia“ : Súbor A, pod ktorým bol text „Poplatok za poistenie schopnosti splácať úver“ : 1,80
€/mesačne, pod tým bol text „Počet úhrad poplatku za poistenie schopnosti splácať úver“ : 96, a napokon

pod tým text „Periodicita a termín splatnosti poplatku za poistenie schopnosti splácať úver“ : Mesačne,
v 13. deň kalendárneho mesiaca.

40/ Ďalej je v texte uzavretej zmluvy pod čl. 2, bod 2.5. vyhlásenie klienta o.i., že prevzal a oboznámil
sa pred uzatvorením zmluvy s jej súčasťami; formulár so štandardnými európskymi informáciami o

spotrebiteľskom úvere, OP, VOP, Sadzobník; tiež že prevzal a oboznámil sa pred uzatvorením zmluvy
s poistnou zmluvou, Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver a že
spĺňa podmienky poistenia schopnosti splácať úver podľa Poistnej zmluvy, VPP, OP a pristupuje týmto
k Poistnej zmluve uzatvorenej medzi bankou a poisťovňou a súhlasí s poistením v rozsahu súboru
uvedeného v bode 1.2 zmluvy.

41/ Z obsahu samotnej formulárovej zmluvy pre priemerného spotrebiteľa nijako nevyplýva, že by mal
na výber aj možnosť nevybrať si žiadny súbor poistenia, t. j., že môže uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez
poistenia schopnosti splácať úver. Zároveň zo zmluvy nie je zrejmé, aký dopad na zmluvné podmienky
by malo, ak by sa spotrebiteľ rozhodol uzatvoriť zmluvu o úvere bez poistenia. Je pravdou, že možnosť

uzatvoriť zmluvu o úvere aj bez poistenia je uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach banky
(ods. 10.1), v Obchodných podmienkach pre úvery (ods. 8), ďalej osobitne v dokumente „Štandardné
európske informácie o spotrebiteľskom úvere (čl. 3, č.l. 118, 119 spisu). Žalobca ako veriteľ informáciu,
ktorá má významný vplyv na výslednú cenu úveru, a teda aj na rozhodovanie spotrebiteľa o tom,či úverovú zmluvu uzatvorí alebo nie, v podstate ukryl iba do pripojených obchodných podmienok a
súvisiacich dokumentov, t.j. takúto možnosť do zmluvy samotnej nepojal. Táto možnosť je uvedená
len v texte s úverovou zmluvou súvisiacich dokumentov, ktorý je pre spotrebiteľa veľmi obsiahly,

ťažko prehľadný a zložito formulovaný. V samotnej zmluve o úvere nie je spotrebiteľovi poskytnutá
jednoducho a zrozumiteľne informácia aj takej možnosti, že klient o poistenie schopnosti splácať úver
nežiada.Potomrozhodnutiespotrebiteľažiadaťopoistenieschopnostisplácaťúvernemožnopovažovať
za slobodné a dobrovoľné, pretože predformulovaný text samotnej zmluvy v prípade poistenia pre
priemerného spotrebiteľa budí dojem, že poistenie je povinnou súčasťou uzatváranej zmluvy. Poplatky

za poistenie tak aj podľa odvolacieho súdu mali byť zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa,
spojených so spotrebiteľským úverom, a tým aj do výpočtu RPMN. Pôvodný veriteľ ich tam ale nezaradil,
pri výpočte RPMN na ne neprihliadal, keď v zmluve uviedol RPMN banky vo výške 11,01 %, počítanú
bez poistného, keď inak by bola vyššia v neprospech spotrebiteľa. Neuvedenie RPMN (§ 9 ods. 2 písm.
k/ zák. č. 129/2010 Z.z.) v presnej výške má za následok uplatnenie zákonnej sankcie podľa § 11 ods. 1
písm. b/ zákona o spotrebiteľskom úvere (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), t.j. predmetný úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. S uvedeným záverom prvoinštančného súdu sa odvolací
súd stotožnil.

42/ V odvolaní žalovaný zopakoval svoj argument, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, t.j. že neskúmal jeho bonitu ako dlžníka, teda jeho schopnosť

splácať úver. Uvedená obrana žalovaného nezodpovedá skutočnosti, nakoľko žalobca si schopnosť
žalovaného splácať úver pred uzatvorením zmluvy preveroval, čo žalobca zdokladoval písomným
listinným dokladom pripojeným k žalobe pod názvom Credit report - analytic (str. 35 a nasl. spisu). Tento
listinný dôkaz bol doručený žalovanému dňa 19. 3. 2019 spolu so žalobou a platobným rozkazom
(doručenka na č.l. 76 spisu), žalovanému teda bolo známe, že si žalobca preveroval jeho schopnosť

splatiť úver ešte pred uzatvorením úverovej zmluvy. Žalobca nie je oprávnený skúmať zdravotný
stav klienta (žalobca by len mohol vziať na vedomie informáciu napr. o prípadnej zníženej pracovnej
spôsobilosti či invalidite prípadného klienta).

43/ Ako účelová sa odvolaciemu súdu javí obrana žalovaného, že mu súd prvej inštancie neumožnil

zúčastniť sa na ústnom pojednávaní vo veci, keď neakceptoval jeho žiadosť o odročenie pojednávania
vytýčeného na deň 31. 3. 2022, z neúčasti ktorého sa ospravedlnil písomne (č.l. 208 spisu) z dôvodu
pretrvávajúcej pandemickej krízy spôsobenej ochorením COVID-19. Ako je zrejmé z obsahu spisu, súd
prvej inštancie tento návrh na odročenie pojednávania a ospravedlnenie žalovaného neakceptoval,
o čom ho obratom emailom aj informoval. Žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval súd z

dôvodu, že žalovaný zaslal žiadosť s ospravedlnením oneskorene (termín pojednávania bol žalovanému
oznámený ešte dňa 21. 2. 2022) a navyše aj pre jej nedôvodnosť (núdzový stav bol vyhlásený vládou
SR v trvaní 90 dní a ku dňu konania termínu ústneho pojednávania už netrval). Podľa odvolacieho
súdu nebolo žalovanému postupom súdu prvej inštancie znemožnené uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný svoju

neúčasť odôvodňoval pandemickou krízou, núdzový stav v danom čase už ale nepretrvával, takáto
prekážka teda žalovanému v účasti na pojednávaní nebránila. Zároveň žalovaný len všeobecne v
ospravedlnenípoukazovalnahromadnývýskytsymptómovochoreniaCOVID-19pokontaktespozitívne
testovanou osobou a na odporúčanie liečiť sa doma, čo však nepodporil žiadnym dokladom, resp. z
jeho ospravedlnenia ani nemožno vyvodiť, že kontakt s pozitívne testovanou osobou sa týkal práve

jeho, alebo že sám vykazoval symptómy ochorenia COVID-19. Žalovanému napokon nič nebránilo v
tom, aby svoje námietky či návrhy na doplnenie dokazovania uplatnil na súde písomným podaním.
Na prejednanie a rozhodnutie veci súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 31. 3. 2022 v
neprítomnosti strán sporu preto boli splnené zákonné podmienky.

44/ Sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti
a navrhované dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou sporových strán. Právna úprava vychádza z
toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva na stranách sporu a ukladá im povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon ukladá stranám sporu tvrdiť všetky potrebné skutočnosti.
Platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých tvrdených skutočností zaťažuje vždy tú stranu sporu, ktorá

tieto skutočnosti tvrdí a ktorá z nich pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky.

45/ Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že pokiaľ mal pochybnosti o tom, či bolo alebo nebolo poistenie
podmienkou na poskytnutie úveru, ako aj pochybnosti o tom, či a kedy žalobca doručil žalovanémuvýzvu na zaplatenie dlžnej sumy, mal ho vyzvať na doplnenie návrhu predložením potrebných dôkazov,
v zmysle § 129 CSP. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie vo veci vytýčil
opakovane termín ústneho pojednávania, na ktorý sa obe strany opakovane ospravedlnili z neúčasti.

Súd prvej inštancie tak vec prejednal v ich neprítomnosti na pojednávaní dňa 31. 3. 2022, na ktorom
tiež podal informáciu ako sa mu vec javí, ktoré dôkazy vykoná a nevykoná, čo je medzi stranami sporné,
s tým, že vzhľadom na neprítomnosť strán im nemôže byť poskytnutý priestor na prípadné návrhy na
doplnenie dokazovania, či záverečné prednesy. Súd prvej inštancie nebol podľa názoru odvolacieho
súdu povinný vyzývať žalobcu na doplnenie jeho žalobného návrhu, tento bol podporený listinnými

dôkazmi, z ktorých súd vyvodil svoje právne závery. V prípade chýbajúcej doručenky na preukázanie
toho, kedy sa žalovaný dostal so zaplatením dlhu do omeškania, žalobca síce predložil kópiu výzvy
(č.l. 39 spisu), nepripojil však doklad o jej doručení žalovanému, hoci túto mal k dispozícii a nič mu
v jej predložení súdu nebránilo. Podľa odvolacieho súdu bolo vecou žalobcu, aby k svojmu tvrdeniu,
že sa žalovaný dostal do omeškania už od 18. 9. 2018 (od ktorého dátumu si nárokoval priznanie
úrokov z omeškania) produkoval aj potrebný dôkaz - doručenku; keďže takýto dôkaz žalobca súdu

nepredložil, súd prvej inštancie správne tejto časti jeho žaloby nemohol vyhovieť, a teda mu priznal úroky
z omeškania až počnúc 20. 3. 2019, t.j. nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému.

46/ Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil dôvody rozhodnutia prvoinštančného súdu. Súd prvej
inštancie sa neodchýlil od znení pre vec relevantných príslušných ustanovení právnych predpisov, ani

nepoprel ich účel a význam. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ
majú význam pre rozhodnutie (porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS
163/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto
odôvodnenie takého rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé
súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05).
47/ Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako

vecne správny potvrdil, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, včítane vecne správneho rozhodnutia o náhrade
trov prvoinštančného konania.

48/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd, tak že ani jednej zo sporových strán
nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ani žalobca ani žalovaný neboli v

odvolacom konaní v nárokoch uplatňovaných vo svojich odvolaniach úspešní (§ 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 2 CSP.
49/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).