Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. august 2023

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 5C/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8322203930
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hrehová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2023:8322203930.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Annou Hrehovou v právnej veci žalobcu: Q.. Q. C., S. XX, XXX

XX W., IČO: 36 859 109, správca konkurznej podstaty úpadcu M. M. - M., ul. X. V. XX/XXXX, XXX XX
S., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený AK-TARABČÁK, s.r.o., Hlavná 13, 080 01 Prešov, IČO: 36
859 109, proti žalovanému: Q. Š., nar. XX.X.XXXX, W. XXXX/XX, XXX XX S., právne zastúpený JUDr.
Slavomírom Hrubišákom, advokátom, so sídlom Pugačevova 1, 066 01 Humenné, IČO: 35 458 976, o
určenie, že úpadca je dedičom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že M. M., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom F. XXXX/XX, S., je dedičom po
poručiteľke V. Š., rod. Š., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, zomrelej XX.X.XXXX, naposledy bytom

F. XXXX/XX, S..

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%, o výške ktorých
rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

III. Štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100%, o výške ktorých rozhodne
súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu M. M.- M., na ktorého návrh možno začať súdne

konanie, ktoré sa týka majetku patriaceho do podstaty podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/1998 Z.z.
o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) a ktorý podľa § 14 ods. 1 písm. a) ZKV má oprávnenie nakladať
s majetkom podstaty, ako aj má oprávnenie na výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s
majetkom podstaty, podal dňa 21.12.2022 na tunajšom súde žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že
M. M., nar. X.X.XXXX, bytom F. XXXX/XX, S., je dedičom po poručiteľke V. Š., rod. Š., nar. X.XX.XXXX,
naposledy bytom F. XXXX/XX, zomr. XX.X.XXXX, po ktorej je dedičské konanie prejednávané Okresným
súdom Humenné pod č. 17D/530/2022, Dnot 151/2022 a zároveň, aby súd priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov konania voči žalovanému.

2. Žalobca predmetnú žalobu odôvodnil tým, že úpadca M. M. prichádza do úvahy ako dedič po
poručiteľke V. Š., s ktorou žil pred jej smrťou v spoločnej domácnosti od roku 2005 až do jej smrti, keďže
sa spoločne starali o domácnosť a hospodárili so spoločnými prostriedkami. Poukázal na uznesenie
Okresného súdu Humenné sp.zn. 17D/151/2022 zo dňa 29.11.2022, ktorým súd odkázal úpadcu,
aby v lehote jedného mesiaca podal žalobu, že je dedičom po poručiteľke, nakoľko brat poručiteľky,

t.j. žalovaný, poprel dedičské právo úpadcu. Žalobca uviedol, že poručiteľka zomrela bezdetná,
slobodná, bez toho, aby zanechala závet. Na základe uvedeného ako dedičia podľa § 475 Občianskeho
zákonníka prichádzajú do úvahy žalovaný ako brat poručiteľky a úpadca ako spolužijúca osoba. Žalobca
poukázal na to, že úpadca vyhlásil pred notárkou ako súdnou komisárkou v úradnom zázname zo dňa22.9.2022, že s poručiteľkou žil v spoločnej domácnosti pred jej smrťou od roku 2005 až do jej smrti,
spoločne sa starali o spoločnú domácnosť, prispieval finančne aj osobnou činnosťou k udržiavaniu
domácnosti, hospodárili so spoločnými prostriedkami, pričom inkaso za byt platil výlučne žalovaný zo

svojho dôchodku a to aj s poukazom na to, že poručiteľka bola od roku 2011 nezamestnaná. Poukázal
na čestné prehlásenia osôb a to F. Y., V. Ď., V. A., P. X., V. V., Q. Ž. a V. M., ktoré potvrdzujú, že
poručiteľka žila s M. M. v spoločnej domácnosti. Na preukázanie ním tvrdených skutočností navrhol,
aby súd oboznámil dedičský spis a z neho osobitne zabezpečené dôkazy, v prípade potreby navrhol aj
výsluch osôb, ktoré do spisu podali čestné vyhlásenia a taktiež navrhol výsluch úpadcu. Zároveň súdu

predložil uznesenie Okresného súdu Humenné sp.zn. 17D/530/2022 zo dňa 29.11.2022, ktorým bolo
konanie o dedičstve prerušené a ktorým bol úpadca odkázaný, aby v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti
uznesenia podal žalobu na Okresný súd Humenné o určenie, že tento je dedičom po poručiteľke. Taktiež
predložil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6K/71/2005 zo dňa 25.8.2008, ktorým bol Q.. Q.
C. ustanovený do funkcie správcu konkurznej podstaty a tiež predložil aj uznesenie Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 6K/71/2005 zo dňa 8.4.2008, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu.

3. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 13.1.2022 uviedol, že navrhuje žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať
na náhradu trov konania. Vyslovil, že tvrdenia žalobcu sú nepravdivé a úpadca nespĺňa podmienky
zákonného dediča so zaradením do tretej dedičskej skupiny podľa § 475 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný uviedol, že úpadca nežil s poručiteľkou v žiadnom vzťahu, od ktorého by bolo možné

odvodzovať jeho zaradenie ako dediča, nakoľko poručiteľka a úpadca neboli výživou odkázaný jeden na
druhého.Žalovanýtaktiežpoukázalnato,žeúpadcaprehlásilprednotárkou,žemaldostatokfinančných
prostriedkov, a preto bol schopný sám sa živiť, pričom poručiteľka ho neživila, nakoľko nemala peniaze.
Podľa názoru žalovaného spoločné bývanie, aké existovalo medzi úpadcom a poručiteľkou nezahŕňa
pojem domácnosť, definovaný v § 115 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že každá z týchto osôb sa

starala sama o seba a všetku zodpovednosť za byt, poistenie, zodpovednosť voči tretím osobám
znášala poručiteľka. Žalovaný uviedol, že pojem spoločná domácnosť predstavuje vyššiu formu definície
domácnosti, upravenej v §115 Občianskeho zákonníka, ktorá v sebe zahŕňa nie len materiálnu zložku,
ale aj osobnostnú zložku- vzťahovú. Vo vzťahu k uvedenému žalovaný konštatoval, že osobný vzťah
medzi úpadcom a poručiteľkou nebol, nakoľko spolu pohlavne a ani citovo nežili, každý z nich mal iné

záujmy, nemali spoločné koníčky ako napríklad turistika, kostol, divadlo, ani spolu netrávili dovolenky.
Žalovaný označil úpadcu za nájomcu - neplatiča. Taktiež vyslovil, že úpadca nepociťoval ani „spoločnú
ujmu“ s poručiteľkou, nakoľko tohto netrápil stav bytu a žiadnym spôsobom sa nesnažil ho opraviť,
pričomvsúčasnostibytniejevymaľovaný,nemáanizákladnebežnéúpravy,jezdevastovanýaplesnivý.
Poukázal na to, že radiátor v byte na vlastné náklady opravil žalovaný a taktiež aj náklady spojené s

bytomposmrtijehosestryplatilžalovaný.Uviedol,žeporučiteľkamaladostatokfinančnýchprostriedkov,
pričom poukázal na to, že v roku 2009 disponovala sumou 4.453,12 Eur a v roku 2018 vybrala zo svojho
účtu sumu 8.999,38 Eur, čo má preukazovať to, že si vedela zarobiť a nebola výživou odkázaná na
úpadcu. Uvedenú skutočnosť má preukazovať aj to, že notárkou boli do dedičského konania pojaté aj
finančnéprostriedky,ktorésúzablokovanénaúčteporučiteľky.Žalovanýtaktiežuviedol,žeúpadcabýval

iba v jednej časti izby, kde mal svoje veci, pričom na preukázanie týchto skutočnosti doložil fotografie.
Taktiež uviedol, že niektoré osoby, ktoré podpísali vyhlásenia pre úpadcu, nevedeli dôvod, pre ktorý
toto vyhlásenie podpísali. Úpadca im mal uviesť, že je to potrebné na trvalý pobyt, resp. kvôli novému
občianskemu preukazu. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 132 ods. 1 CSP, ktoré upravuje náležitosti
žaloby, pričom má za to, že v žalobe chýbajú pravdivo a úplne opísané rozhodujúce skutočnosti, ktoré

by boli podložené dôkazmi. K vyjadreniu žalovaný predložil vyjadrenia Š. V., V. Ď. (v podaní kvôli chybe v
písanínesprávneuvedenejV.Ž.),Q.Ž..TaktiežpredložilpotvrdenieohotovostnomvýberezoSlovenskej
sporiteľne, a.s. z roku 2018, oznámenie o konverzií termínovaného vkladu v Slovenskej sporiteľni, a.s.
z roku 2009, písomne vyjadrenie žalovaného, časový prehľad, týkajúci sa nadobúdania vlastníctva k
bytu poručiteľky a doklady o úhradách žalovaného po smrti poručiteľky. Taktiež žalovaný navrhol výsluch

žalovaného a jeho manželky V. Š.. Dňa 18.1.2022 doplnil súdu aj vyjadrenie V. V., ktoré je na č.l.43.

4. Žalobca v replike zo dňa 26.1.2023 uviedol, že trvá na tom, že medzi úpadcom a poručiteľkou išlo
o spoločnú domácnosť v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že úpadca žil
s poručiteľkou v spoločnom byte od roku 2005, čo svedčí tomu, že sa jednalo o spoločnú domácnosť.

Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, že by tento bol nájomca- neplatič. Na preukázanie tohto tvrdenia
navrhol vypočuť úpadcu ako aj osoby, ktoré v dedičskom konaní predložili čestné prehlásenia a ktoré
uviedolvžalobe.Taktiežnavrhol,abysúdvyžiadalzoSlovenskejsporiteľne,a.s.správu,akýbolzostatok
naúčteč.B.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,zktoréhoporučiteľkavybraladňa3.5.2018sumu8.909,38Eur, kedy bol účet zrušený a aký bol stav ku dňu zrušenia účtu a taktiež, kedy bol zrušený termínovaný
vklad na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorom bol k 1.1.2009 stav 4.453,12 Eur a aký bol stav ku dňu
jeho zrušenia. Žalobca poprel tvrdenia žalovaného, že by úpadca býval v kúte jednej izby ako aj to, že

by sa nestaral o byt a nepodieľal sa na žiadnych nákladoch, keďže uvedené skutočnosti nevyplývajú z
priložených fotografií. Tiež poprel to, že by osoby, ktoré podávali čestné prehlásenia nemali vedomosť o
účele, na aký toto prehlásenie podávajú. Žalobca navrhol vypočuť Š. V., V. Ď. a Q. Ž.. Taktiež uviedol, že
vyjadrenie V. Ž., na ktoré poukazoval žalovaný, mu nebolo doručené, ale taktiež navrhol aj jej výsluch.

5. Žalovaný sa v súdom stanovenej lehote k replike žalobcu nevyjadril.

6. Žalobca na pojednávaní dňa 13.4.2023 navrhol výsluch všetkých osôb, ktoré do súdneho spisu podali
vyjadrenia (V. V.- č.l.43, V. Ď.- č.l.34, Š. V. - č.l.35 a Q. Ž. - č.l.33). Žalovaný na pojednávaní navrhol ako
dôkaz vykonať obhliadku bytu, ktorý patril poručiteľke.

7. Súd vo veci vykonal pojednávania dňa 13.4.2023, 22.5.2023, 3.7.2023 a 7.8.2023, na ktorom vykonal
navrhnutédôkazy(svýnimkouobhliadkybytu,pričomtentonávrhnavykonaniedokazovaniazamietolna
pojednávaní dňa 7.8.2023) a to vykonal výsluch úpadcu, žalovaného, výsluch svedkov V. V., V. Ď., Š. V. a
Q. Ž., prečítal čestné prehlásenia V. V. z č.l.43, V. Ď. z č.l.34, prečítal odpoveď Slovenskej sporiteľne, a.s.
zo dňa 17.7.2023, prečítal z pripojeného dedičského spisu sp.zn. 17D/530/2022 čestné prehlásenie F.

Y. na č.l. 77, čestné prehlásenie V. A. na č.l. 73, čestné prehlásenie P. X. na č.l. 76, čestné prehlásenie V.
M. na č.l. 78, čestné prehlásenie V. Ď. na č.l. 72, čestné prehlásenie V. V. na č.l.74 a podľa § 204 CSP súd
vychádzal z listín, ktoré boli protistranám doručené a ktorých obsah ani pravosť nebola spochybnená,
teda vychádzal z uznesenia Okresného súdu Humenné sp.zn. 17D/530/2022 z 29.11.2022, uznesení
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6K/71/2005 zo dňa 25.8.2008 a dňa 8.4.2008, z potvrdenia o

hotovostnomvýberezoSlovenskejsporiteľnezroku2018,oznámeniaokonverziivSlovenskejsporiteľni
z roku 2009, písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 16.1.2023, listín preukazujúcich nadobudnutie
vlastníckeho práva poručiteľky k bytu č.4, prehľadu uhradených platieb spojených s užívaním bytu
poručiteľky žalovaným po jej smrti, fotodokumentácie predloženej žalovaným, pričom zistil nasledovný
skutkový stav:

8. Úpadca M. M. žil s poručiteľkou V. Š. od roku 2007 v dvojizbovom byte č.X na prvom poschodí
obytného domu na adrese F. L..Č..XXXX, vchod č.XX v S., ktorý bol vo výlučnom vlastníctve
poručiteľky na základe zmluvy č. X/XXXX/XX o prevode vlastníctva bytu, ktorej vklad bol povolený
Okresným úradom v S., katastrálnym odborom, dňa 18.5.2000 pod č. V-XXX/XXXX. Predmetný byt

pozostával z predsiene, WC, kúpeľne, kuchyne a dvoch izieb (obývačka a spálňa), pričom z predloženej
fotodokumentácie bolo zrejmé, že jedna z izieb bola predelená stenou, vytvorenou zo skríň a poličiek,
v dôsledku čoho vznikol priestor, kde sa zmestila kancelárska stolička a stolík s počítačom a televíziou.
Úpadca uviedol, že v tomto priestore sledoval televíziu, kým poručiteľka sledovala televíziu v druhej
časti tej istej izby. Z predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že v tejto časti izby úpadca nemohol spať,

preto súd uveril tvrdeniam úpadcu o tom, že s poručiteľkou spali v jednej miestnosti, čo žalovaným ani
nebolo rozporované. Taktiež súd uveril tvrdeniu úpadcu o vytvorení predelenia z dôvodu, aby každá z
osôb poručiteľky a úpadcu mohla sledovať samostatne televíziu, teda odlišné programy. Súd rovnako
vyhodnotil tvrdenia úpadcu, že prispieval na úhradu inkasa tak, že odovzdával poručiteľke časť zo
svojho dôchodku, za pravdivé, nakoľko v rámci vykonaného dokazovania bolo preukázané, že príjem

poručiteľky nebol postačujúci na to, aby táto uhrádzala inkaso a zároveň, aby bola súčasne schopná
uhrádzať aj náklady na zabezpečenie základných životných potrieb, akými sú nákup potravín, drogérie,
liekov a pod. Z predložených dokladov je zrejmé, že len samotné platby inkasa boli vo výške okolo
200,- Eur, pričom zmluvné strany zhodne vo svojich vyjadreniach uviedli, že príjem poručiteľky v čase
pred jej smrťou neprevyšoval sumu 200,- Eur, keďže úpadca vo svojom výsluchu dňa 3.7.2023 tvrdil,

že poručiteľka mala príjem okolo 130-150 Eur a žalovaný vo svojej výpovedi dňa 7.8.2023 uviedol,
že v dokladoch, nachádzajúcich sa u poručiteľky v byte našiel rozhodnutia zo Sociálnej poisťovne,
z ktorých vyplývalo, že jej príjem bol vo výške okolo 190,-Eur. Z uvedeného je teda zrejmé, že bez
príjmu úpadcu by poručiteľka nebola schopná si zabezpečiť základné životné potreby, nakoľko jej
príjem nebol dostačujúci ani na úhradu inkasa. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že po smrti poručiteľky

našiel v jej peňaženke hotovosť ako aj to, že notárka zablokovala účet poručiteľky, kde taktiež mala
poručiteľka uložené finančné prostriedky, z čoho má vyplývať, že táto bola schopná si sama zabezpečiť
finančné prostriedky na chod domácnosti, tunajší súd má za to, že práve existencia týchto prostriedkov
podporuje tvrdenia úpadcu, že poručiteľke prispieval na chod domácnosti, keď jej odovzdával časťprostriedkov zo svojho dôchodku, v dôsledku čoho táto mohla ušetriť istý obnos peňazí zo svojho
príjmu a príspevkov od úpadcu, ktorý mala poručiteľka našetrený v hotovosti vo výške 900,- Eur (č.l.12
dedičského spisu, vykonaného na pojednávaní dňa 3.7.2023) a taktiež ktorý bol zistený na vkladnej

knižke a zabezpečený notárkou v rámci dedičského konania vo výške 550,31 Eur (č.l. 22 dedičského
spisu). Aj uvedené skutočnosti podporujú tvrdenia úpadcu o tom, že poručiteľke odovzdával časť
svojho dôchodku na zabezpečenie chodu domácnosti, nakoľko uvedená výška prostriedkov na vkladnej
knižke by nepostačovala na to, aby bola použitá na pravidelné mesačné čerpanie, v dôsledku čoho
by poručiteľka bola spôsobilá sama zo svojho príjmu a z týchto prostriedkov zabezpečiť chod celej

domácnosti, vrátane platieb inkasa, nákupov potravín a iných základných mesačných výdavkov. Súd
považuje za potrebné uviesť aj to, že v konaní nebolo preukázané, že by v čase smrti poručiteľky boli
v jej peňaženke prostriedky vo výške 2.000,- Eur, preto súd vychádzal z toho, že sa v nej nachádzalo
900,- Eur, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z dedičského spisu, konkrétne zo zápisnice o predbežnom
vyšetrenízodňa7.9.2022nač.l.12dedičskéhospisu,ktorúsúdoboznámilnapojednávanídňa3.7.2023.
Súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že poručiteľka mala v čase jedného roka pred smrťou

ešte iné príjmy ako štátne sociálne dávky, nakoľko uvedené nebolo v konaní preukázané. Ani jednotliví
svedkovia uvedené nevedeli potvrdiť a aj u žalovaného išlo iba o domnienky, ktoré odvodzoval od toho,
že jeho sestra bola účtovníčka, preto aj bez toho, aby bola niekde zamestnaná si vedela privyrobiť,
avšak v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keďže v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľka
vykonávala účtovnícke služby pre určitú, konkrétnu osobu v rozhodnom období. Čo sa týka finančných

prostriedkov na účtoch, na ktoré žalovaný poukázal, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že termínovaný
vklad na účte č. XXXXXXXXXX/XXXX bol zrušený pred viac ako 10 rokmi, teda ešte pred rokom 2013
a taktiež účet s číslom B. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bol zrušený v roku 2018, teda 4 roky
pred smrťou poručiteľky. Z uvedeného vyplýva, že v spore nebolo preukázané, že by poručiteľka mala
ďalšie našetrené finančné prostriedky, uložené na bankovom účte, z ktorých by dodatočne čerpala a

uhrádzala z nich svoje životné potreby. V dôsledku uvedeného súd vychádzal z toho, že jediným príjmom
poručiteľky boli štátne sociálne dávky vo výške do 200,- Eur mesačne. Uvedené podporuje aj výpoveď
svedkyne V. Ď.L., z ktorej vyplýva, že poručiteľka sa jej mala sťažovať, že nemá peniaze, avšak na
otázku, či vie ako úpadca s poručiteľkou hospodárili uviedla, že o tom nemá vedomosť, nakoľko toto jej
poručiteľka neuviedla a ona sa ani nepýtala.

9. Čo sa týka vzájomného vzťahu medzi poručiteľkou a úpadcom súd mal za preukázané, že sa jednalo
o partnerský vzťah medzi dvomi osobami, keďže uvedené vyplývalo jednak z výsluchu úpadcu, ktorý
uviedol, že s poručiteľkou žil v jednej domácnosti, išlo aj o intímne spolužitie, varili si spolu, jedli spolu,
podieľali sa na domácich činnostiach, spoločne nakupovali veci do spoločnej domácnosti, taktiež sa

podieľali spoločne aj na zvýšených nákladoch na nákup spotrebičov do bytu, napr. kúpili si práčku a
chladničku. Tieto skutočnosti potvrdzovali aj jednotliví svedkovia vo svojich výpovediach, pričom žiadny
zo svedkov nevedel konkrétne popísať vzťah úpadcu a poručiteľky, keďže svedkovia ich nenavštevovali
v byte poručiteľky, ani mimo tohto bytu v rámci nejakých priateľských stretnutí. Svedkovia vedeli popísať
iba to, ako úpadcu s poručiteľkou videli, a zároveň vedeli uviesť to, čo im mala povedať poručiteľka.

Svedkyňa V. vo svojom výsluchu uviedla, že poručiteľka s úpadcom žili spolu dlhú dobu, avšak úpadcu
nikdy nenazvala partnerom a ani nehovorila o vzťahu medzi nimi. Taktiež táto uviedla, že v čase 2,5
týždňa pred smrťou chodila táto svedkyňa pomáhať poručiteľke, nakoľko táto už nevládala chodiť a
úpadca bol v nemocnici, avšak pred týmto obdobím, keď mala poručiteľka zdravotné problémy s nohami,
mal úpadca poručiteľke podľa vyjadrení svedkyne pomáhať a doprevádzať ju na toaletu ako aj chodiť

nakupovať. Aj svedkyňa V. Š. uviedla, že viackrát stretla úpadcu a poručiteľku ako sa spolu prechádzajú
po meste, čo potvrdzuje tvrdenia úpadcu o tom, že títo trávili spolu voľný čas a boli partnermi. V byte
poručiteľky ich však nikdy nenavštívila. Tvrdenia svedkyne, že týchto nikdy nevidela v reštaurácií, resp.
na nejakom kultúrnom podujatí, súd vyhodnotil ako irelevantné, nakoľko to, ako partneri trávia svoj voľný
čas závisí od ich preferencií, avšak v tomto prípade bolo tvrdené, že tento čas trávili spolu, keďže sa

spolu prechádzali po meste, a preto je uvedenými výpoveďami vyvrátené tvrdenie, že by sa v prípade
týchto osôb jednalo len o spolubývajúcich bez akéhokoľvek osobného vzťahu. Rovnako aj svedok Ž. vo
svojej výpovedi uviedol, že úpadca na jeho otázku, čo nesie v taške, mu mal uviesť, že zeleninu z jeho
záhradky pre poručiteľku. Tiež tento svedok mal vidieť poručiteľku ako kývala úpadcovi, keď odchádzal
z domu a tiež videl aj to, ako úpadca sa k nej večer vracal. Uvedená výpoveď taktiež potvrdila existenciu

osobného vzťahu medzi dotknutými osobami a tiež aj to, že úpadca sa podieľal na zabezpečovaní chodu
domácnosti. Hodnotenie vzťahu dotknutých osôb predmetným svedkom nie je relevantné pre predmetné
konanie, nakoľko sa jedná o osobné postoje a hodnotenia svedka, avšak pre posúdenie toho, či úpadca
je dedičom po poručiteľke, je relevantné to, či títo tvorili spoločnú domácnosť bez ohľadu na to, či tátonapĺňala predstavy svedkov o idylickom partnerskom vzťahu. Taktiež to, či úpadca bol prihlásený ako
osoba žijúca v byte po poručiteľke je relevantné pre určenie výšky mesačných platieb za byt, avšak
uvedené nespochybňuje fakt, že úpadca v predmetnom byte žil od roku 2007, nakoľko táto skutočnosť

v predmetnej veci ani nebola sporná. Tunajší súd taktiež poukazuje na čestné vyhlásenie W.. F. Y., ktoré
bolo prečítané na pojednávaní dňa 7.8.2023, kde táto uviedla, že bývala manželka úpadcu ho vyhodila
z domu, nakoľko úpadca už počas svojho manželstva udržiaval mimomanželský pomer s poručiteľkou
a dokonca aj pred rozvodom u nej býval. Následne po rozvode úpadca žil s poručiteľkou a to aj napriek
tomu, že manželstvo neuzavreli, pričom ich vzťah trval vyše 30 rokov a minimálne 10 rokov spolu bývali

v byte v S.. Svedkyňa taktiež uviedla, že úpadca poručiteľku finančne zabezpečoval, čo sa týka bývania
i životných nákladov. Tiež prehlásila, že dotknuté osoby ju viackrát osobne navštívili u nej doma v K.. Aj
bývala manželka úpadcu V. M. vo svojom čestnom prehlásení na č.l. 78 dedičského spisu, ktoré bolo
prečítané na pojednávaní dňa 7.8.2023, uviedla, že jej bývalý manžel udržiaval so zosnulou V. Š. po
celú dobu ich manželstva blízky vzťah a v roku 2008 sa k nej aj oficiálne odsťahoval, pričom o 2 roky
neskôr, keď prebiehalo ich rozvodové konanie aj priznal, že jeho vzťah s poručiteľkou je dlhodobý.

10. Podľa § 475 Občianskeho zákonníka, ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine
rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred
jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli
odkázaní výživou na poručiteľa.

11. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a
spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

12. Spolu žijúcimi osobami v zmysle ustanovenia § 475 Občianskeho zákonníka sa rozumejú osoby,

ktoré s poručiteľom minimálne v období jedného roka pred smrťou žili v spoločnej domácnosti, t.j. vo
vzťahu, ktorý sa z hľadiska citového, mravného a hospodárskeho podobal rodinnému vzťahu, resp. tento
nahrádzal. Predmetné ustanovenie zároveň vyžaduje, aby v dôsledku existencie spoločnej domácnosti
sa spolužijúce osoby o túto domácnosť starali alebo aby boli odkázané výživou na poručiteľa.

13. Pojem domácnosť upravuje ustanovenie § 115 Občianskeho zákonníka, pričom pod týmto pojmom
je potrebné rozumieť osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. V
zmysle uvedeného sa za domácnosť považujú osoby, ktoré majú na základe faktického stavu vytvorený
vzťah, rovnajúci sa, intenzitou vzťahov ako aj starostlivosťou o chod domácnosti, tomu rodinnému.

14. Na naplnenie podmienok pre záver o tom, že určitá osoba spĺňa predpoklady stanovené v ustanovení
§ 475 Občianskeho zákonníka sa vyžaduje, aby takáto domácnosť, ako bola vyššie definovaná,
existovala v čase smrti poručiteľa a zároveň aj v období minimálne jedného roka pred jeho smrťou a
aby jednotlivé osoby, ktoré túto domácnosť tvoria, sa navzájom o seba starali a to buď po ekonomickej
stránke, morálnej, sociálnej, resp. akýmkoľvek spôsobom uspokojovali a napĺňali svoje potreby v rámci

predmetnej domácnosti.

15. Poukazujúc na vyššie ustálený skutkový stav má tunajší súd za to, že v danej veci bolo preukázané,
že úpadca M. M. spĺňa podmienky vymienené v ustanovení § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko dlhodobo žil s poručiteľkou v spoločnej domácnosti (minimálne od roku 2007), pričom jednak

finančne ale aj svojimi činnosťami sa podieľal na chode spoločnej domácnosti s poručiteľkou, pričom
len samotná skutočnosť, že úpadca v čase smrti poručiteľky bol hospitalizovaný v nemocnici, resp.
bol umiestnený v hospici, nemá za následok zrušenie existencie spoločnej domácnosti s poručiteľkou,
nakoľko na jeho strane nedošlo k úmyslu ukončiť spoločné spolužitie, avšak v dôsledku svojho
zdravotného stavu musel byť úpadca dočasne, práve pred smrťou a krátko po smrti poručiteľky,

hospitalizovanýnainommieste.(pozriR12/1968)Taktiežvrámcipredmetnéhokonaniabolapreukázaná
aj existencia citového vzťahu medzi úpadcom a poručiteľkou, pričom z vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že medzi uvedenými osobami bol partnerský vzťah, ktorý intenzitou ako aj účelom, s
prihliadnutím na vek dotknutých osôb, bolo možné prirovnať k vzťahu manželov. Vo vzťahu k námietkam
žalovaného, že úpadca ako aj poručiteľka nehospodárili spoločne ale každý osobitne, tunajší súd

poukazuje na komentár k ustanoveniu § 115 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého: „Náklady na
potreby domácnosti pritom uhrádzajú aj tí, ktorí spoločne prispievajú len na tú časť osobných potrieb,
ktorá súvisí napríklad s bývaním, stravovaním, kým ďalšie (vlastné) potreby ako ošatenie, kultúru a
podobne si obstarávajú a uhrádzajú sami. Nie je dokonca ani vylúčené, aby jednotlivé spolu-žijúceosoby mali vlastné úspory.“ (viď. DZIAKOVÁ, Dominika. § 115 [Domácnosť]. In: ŠTEVČEK, Marek,
DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol.
Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 788, marg. č. 8.)

16. Vzhľadom na uvedené súd uzatvára, že úpadca naplnil všetky podmienky vymienené v ustanovení
§ 475 ods. 1 v spojení s §115 Občianskeho zákonníka, a teda splnil kritéria, na základe ktorých je možné
ho kvalifikovať ako spolužijúcu osobu v zmysle, v akom ho definuje práve ustanovenie § 475 ods.1
Občianskeho zákonníka, a preto súd vyhovel žalobe o určenie, že úpadca je dedičom v dedičskom

konaní po poručiteľke.

17. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného, ktorá bola uvedená v písomnom vyjadrení žalovaného zo
dňa 16.1.2023, kde žalovaný uviedol, že jeho sestra vedela, že úpadca je zadlžený, a preto poručiteľka
neurobila žiadne rozhodnutie, ktoré by ju poškodilo, ale v prípade smrti bolo jej želaním, aby predmetný
byt nezískal nikto mimo rodiny, považuje tunajší súd za potrebné konštatovať, že poručiteľka mala

možnosť za života vykonať právne úkony, ktorými by v prípade jej smrti zabezpečila, aby predmetný
byt pripadol osobe, ktorú by táto označila. Keďže k takémuto právnemu úkonu za života nedošlo,
bolo nevyhnutné postupovať pri stanovení okruhu dedičov podľa zákona, a teda podľa zákonnom
stanovených dedičských skupín. V danej právnej veci poukazujúc na uvedené, bolo potrebné zistiť, či
úpadca je dedičom z dôvodu, že počas posledného roka pred smrťou poručiteľky žil s touto v spoločnej

domácnosti a či z tohto dôvodu sa staral o spoločnú domácnosť. Zákon neumožňuje v prípadoch, ako
bol tento, teda bez zanechania poslednej vôle žalobkyne (testamentu), prihliadať na jej vôľu, ktorú mala
poručiteľka pred smrťou, preto súd túto vôľu ani nezisťoval. Naopak súd bol povinný skúmať, na základe
stranami sporu navrhnutých dôkazov, či u úpadcu boli splnené zákonnom vymienené podmienky na to,
aby tento mohol byť považovaný za dediča po poručiteľke, pričom v konaní splnenie týchto podmienok

bolo preukázané, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

18. Vo vzťahu k predloženým dokladom, z ktorých vyplýva, že úhrady spojené s bytom poručiteľky platil
po jej smrti žalovaný, tunajší súd konštatuje, že preukázanie uvedených skutočností nie je relevantným
dôkazom pre toto konanie, nakoľko dedičstvo po poručiteľke sa nadobúda ku dňu jej smrti a v prípade,

ak predmetný byt, resp. spoluvlastnícky podiel k nemu nadobudne v dedičskom konaní aj úpadca,
pričom žalovaný po smrti poručiteľky uhrádzal platby spojené s týmto bytom aj za žalovaného, vznikne
žalovanému nárok, ktorý si voči nemu môže následne uplatniť, avšak úhrada týchto platieb nie je
relevantná pre predmetné konanie. Taktiež relevantným pre predmetné konanie nebolo ani zistenie
stavu bytu, teda či tento byt je plesnivý, resp. či v ňom bola vykonaná nejaká rekonštrukcia, nakoľko

uvedené mohlo byť spôsobené viacerými faktormi, akými mohol byť nedostatok finančných prostriedkov
poručiteľky a úpadcu, nevôľa týchto osôb rekonštruovať, preferencia iných záujmov pred opravou bytu,
nedostatok síl a záujmu starať sa o byt z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu u oboch dotknutých
osôb, resp. z dôvodu ich vyššieho veku, nesprávna starostlivosť o byt z dôvodu nevhodného vetrania a
vytápania (pleseň). Stav bytu však nie je spôsobilý preukázať to, či žalovaný sa podieľal na starostlivosti

o domácnosť, nakoľko nebolo preukázané, že by úpadca a poručiteľka mali záujem zmeniť výzor, resp.
stav tohto bytu. Vzhľadom na uvedené súd zamietol na pojednávaní dňa 7.8.2023 návrh žalovaného
na obhliadku bytu, nakoľko vykonanie tohto dôkazu a skutočnosti z neho zistené by nemali relevanciu
pri rozhodovaní vo veci samej.

19. Poukazujúc na skutočnosti doteraz uvedené, súd uzatvára, že má za preukázané, že úpadca M.
M. tvoril s poručiteľkou V. Š. spoločnú domácnosť v čase jej smrti a zároveň túto spoločnú domácnosť
tvorili aj viac ako jeden rok pred jej smrťou a súčasne sa o túto domácnosť spoločne aj starali, teda
aj úpadca sa podieľal na starostlivosti o domácnosť, v dôsledku čoho splnil podmienky, vyplývajúce z
ustanovenia § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazujúc na uvedené súd vyhovel

žalobe žalobcu a určil, že úpadca je dedičom po poručiteľke.

20. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

21. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

22. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.23. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

24. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,

ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a
neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Platí teda,
že žalobca má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu, naopak, žalovaný má plný
úspech, ak žaloba je v plnom rozsahu zamietnutá. V prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
potom za použitia § 257 CSP náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

25. Ustanovenie § 257 CSP teda znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy
konaniaúspešnejstrane,totoustanovenievšaknemožnovykladaťtak,žemožnokedykoľvekbezohľadu
na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane, vždy
musí ísť o výnimočný prípad. Podľa súdnej praxe pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa

treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti,
ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo
dobrým mravom. Ako bolo vyššie uvedené, predpokladom pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP je

existencia prípadu hodného osobitného zreteľa. V prejednávanom prípade súd preskúmal okolností
prípadu, avšak nedospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. Žalobca bol nútený
podať predmetnú žalobu voči žalovanému, nakoľko tento poprel jeho dedičské právo, a to aj napriek
tomu, že mal vedomosť, že úpadca žil s poručiteľkou v spoločnej domácnosti od roku 2007. Taktiež ani
samotný žalovaný v konaní netvrdil, že by na jeho strane existovali nejaké dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré by súd nemal priznať žalobcovi nárok na ich náhradu, pričom s prihliadnutím na
kontradiktórnosť konania ako základnú zásadu civilného procesu súd ani iniciatívne tieto skutočnosti
nezisťoval.

26. Poukazujúc na uvedené súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 os.1 CSP, keď

úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

27. V predmetnom spore taktiež vznikli trovy štátu, nakoľko tento vyplatil Slovenskej sporiteľni, a.s. ňou

vynaložené, preukázané a uplatnené výdavky podľa §259 CSP, spojené s podaním odpovede na otázky
strán sporu, keďže žalobca, ktorý navrhol vykonanie tohto dôkazu bol od tejto povinnosti oslobodený.
Vzhľadom na uvedené, súd priznal štátu nárok na náhradu trov, ktoré mu s predmetným konaním vznikli,
voči neúspešnému žalovanému podľa § 255 ods.1 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.