Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/147/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211201564
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2211201564.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Ing. T. W., nar. XX. G. XXXX,
bytom D. Y., W. XXXX/XX, zastúpeného: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Dunajská Streda, Poľná
cesta 966/9, IČO: 36 869 295, proti žalovanému: Z. T., nar. XX. H. XXXX, bytom D. Y., N. F. XXXX/XX,
zastúpenému:FORTITUDINE,s.r.o.Advokátskakancelária,DunajskáStreda,UlicaSv.Alžbety5772/19,
IČO: 47 257 067, o 23.899,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo 6. júna 2016 č. k. 11C/20/2011-218 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
23.899,62 eur s úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 23.899,62 eur od 11. marca 2008 do zaplatenia a
s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 23.899,62 eur od 1. júna 2008 do zaplatenia. O
trovách konania mal súd rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 121 ods. 3, § 517, § 580, § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia O. z., účinný do 31. decembra 2008, § 98 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil, že strany
konania uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 11. marca 2008 na sumu 720.000 Sk, t. j. 23.899,62 eur, ktorú
sumu žalovaný žalobcovi nevrátil v dohodnutej lehote (pôžička bola splatná do 30. mája 2008), pričom
žalobcovi priznal aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej lehoty na vrátenie
pôžičky, t. j. 1. júna 2008 do zaplatenia vo výške 8,50% (v čase omeškania žalovaného s plnením dlhu
základná úroková sadzba určená Národnou bankou Slovenska predstavovala 4,25%, jej dvojnásobok

preto činil 8,50%). Okrem uvedenej zmluvy, strany konania uzavreli ďalšie štyri zmluvy o pôžičke. Dňa
5. augusta 2008 bola uzavretá zmluva o pôžičke na sumu 5.000.000 Sk, t. j. 165.969,59 eur, splatná
31. januára 2009, tretia zmluva o pôžičke uzavretá dňa 19. novembra 2008 na sumu 75.000 Sk, t. j.
2.489,54 eur, splatná do troch mesiacov odo dňa, keď veriteľ písomne požiadal o jej vrátenie. Štvrtá
zmluva o pôžičke bola uzatvorená 3. decembra 2008 na sumu 5.200.000 Sk, t. j. 172.608,38 eur,
splatná 30. júna 2009 a piata zmluva o pôžičke na sumu 23.000 eur, splatná 15. marca 2009, bola
uzavretá dňa 30. januára 2009. Obrana žalovaného spočívala v tvrdení o úhrade pôžičky, uzavretej

na základe zmluvy z 11. marca 2008, a to zaplatením sumy 15.802,12 eur dňa 30. januára 2009 a
sumy 15.000 eur v marci 2009. Žalovaný však neurčil, ktorú pôžičku alebo ktoré príslušenstvo pôžičky,
platbou vo výške 15.000 eur v marci 2009, plní. Uplatnil si preto v konaní kompenzačnú námietku,
jednostranné započítanie pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia, vzniknutej prijatím sumy15.802,12 eur a sumy 15.000 eur (spolu 30.802,12 eur), avšak len do výšky uplatňovanej pohľadávky
v danom spore žalobcom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdená pohľadávka žalovaného
nie je spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobcu z titulu zmluvy o pôžičke, pretože nejde o

pohľadávku rovnakého druhu a nedošlo ani k stretu pohľadávok (účel platby 15.802,12 eur vykonanej
dňa 30. januára 2009 určil dlžník sám na úhradu úrokov a účel platby 15.000 eur vykonanej v marci
2009 nepreukázal). Nebolo tak preukázané kedy došlo k stretu vzájomných pohľadávok a kedy nastala
splatnosť pohľadávky žalovaného. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že ak by právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia aj existovalo, bolo by oslabené uplatnenou námietkou premlčania (zo strany

žalobcu), keďže žalovaný učinil prejav smerujúci k započítaniu (vráteniu bezdôvodného obohatenia) dňa
6. júna 2016 a premlčacia doba uplynula v dvojročnej premlčacej lehote dňa 30. januára 2011 a v marci
2011. Z dôvodu, že žalovaný si záväzok vrátiť pôžičku v dohodnutej lehote nesplnil, bola mu uložená
povinnosť zaplatiť i dohodnuté úroky vo výške 5% ročne od 11. marca 2008 do zaplatenia, ako i úroky z
omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej lehoty na vrátenie pôžičky, t. j. 1. júna 2008
do zaplatenia. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 151

ods. 3 O. s. p..

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na
ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že žalobca ním vystaveným rozpisom uznal, že sumu 15.000
eur prijal a odpočítal od tejto pohľadávky. Na súdnom konaní sa vyjadril, že sumu odpočítal od tejto

pohľadávky z dôvodu, že bola najmenej zabezpečená a úročená najmenším úrokom. Súd prvej inštancie
napriek uznaniu tejto skutočnosti sa odmietol ňou zaoberať. Uloženie povinnosti uhradiť už zaplatenú
sumuzvýšenúažnatrojnásobokvplyvomúrokov,odmenyadvokátaasúdnychtrov,jelikvidačnéprecelú
rodinu žalovaného. Žiadne oznámenie o jednostrannom započítaní pohľadávok sa zaslať nedalo. Až
počas súdneho pojednávania sa podarilo preukázať sumy, ktoré boli uhradené. Žalobca sumy zapieral

alebo ich účelovo preúčtovával podľa vlastnej ľubovôle. Na súdnom pojednávaní vyšlo tiež najavo, že
žalobca prevzal celkovú sumu 30.802 eur, ktoré sumy zaprel a následne vymáhal. Výpočtom žalovaný
preukázal, že tieto sumy zarátaval žalobca v prospech predmetnej pohľadávky, pretože sa vyjadril, že
bola najmenej úročená a nebola zabezpečená záložným právom.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Z odvolania žalovaného nevyplýva, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvej inštancie. Žalovaný nepopiera, že prijal od žalobcu pôžičku, okrem iného aj vo výške 23.899,62 eur.
Bráni sa však tvrdením o zaplatení sumy 30.802 eur. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie
viackrát zdôraznil, že žiadne plnenie žalovaného vo výške 15.000 eur nebolo započítané na pohľadávku

vymáhanú v danom súdnom konaní. Opak žalovaný nepreukázal. Z odvolania taktiež nevyplýva, ako
mal žalovaný započítanie sumy na vymáhanú pohľadávku preukázať. Zápočet uskutočnený v priebehu
konania bol súdom prvej inštancie vyhodnotený správne, pretože žalovaný započítal už premlčanú
pohľadávku. Žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že by žalobcovi plnil ďalšiu sumu 15.802,12 eur
a na aký účel. Započítal by proti pohľadávke žalobcu neexistujúcu pohľadávku.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k písomnému vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca najprv zapieral,
žepeňažnésumyvovýške15.000eura15.802eurvôbecplnil.Uvedenúskutočnosťžalobcapritomsám
potvrdil vystavenými rukou písanými výpočtami a na súdnom pojednávaní uznal prevzatie sumy 15.000
eur a použitie tejto sumy na plnenie predmetnej pôžičky. Na základe žalobcom zaslaných vyúčtovaní

zmlúvavýzievvykonanéhovyúčtovaniažalovanýpreukázal,žepredmetnésumyboližalobcomprevzaté
a neboli nikde uvedené. Aj súd prvej inštancie potvrdil žalobcovi jeho pohľadávku na základe toho,
že zápočet zo strany žalovaného nebol možný, z dôvodu premlčania pohľadávky žalovaného voči
žalobcovi.

5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto
zákona.

8. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
poskytnutú pôžičku, na základe zmluvy zo dňa 11. marca 2008, predmetom ktorej bolo požičanie peňazí
žalobcom žalovanému vo výške 23.899,62 eur (720.000 Sk), ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote
do 31. mája 2008. Uzavretie uvedenej zmluvy o pôžičke bolo medzi stranami konania nesporné.

9. Odvolacia námietka žalovaného spočívala v namietaní zániku dlhu splnením z dôvodu, že žalobcovi

zaplatil sumu 15.000 eur v marci 2009 a dňa 30. januára 2009 vo výške 15.802,12 eur, ktoré peňažné
plnenia mali byť priradené na úhradu predmetnej zmluvy o pôžičke.

10. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať
rozhodnutie v prípadoch, keď určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola preukázaná, ako i v

prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov by neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti rozhodnej
skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch musí súd rozhodnúť
v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť aj v tzv. dôkaznej núdzi strany konania.

11. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a
dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný
hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia
a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a

povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ
čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

12. V spore o vrátenie pôžičky nesie veriteľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom ako žalovaným uzavrel
zmluvu o pôžičke a že žalovaný pôžičku riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu

potom vyplýva bremeno dôkazné, a to pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a
požičané finančné prostriedky dlžníkovi odovzdal. Ak sa chce úspešne brániť žalovaný, musí tvrdiť, že
pôžičku vrátil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. V posudzovanej veci bolo preto na žalovanom, aby
tvrdil a preukazoval vrátenie pôžičky, ktorej poskytnutie medzi stranami nebolo sporné (porov. rozsudok
NS SR sp. zn. 8Cdo 181/2016).

13. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných
skutočností sú považované za preukázané vykonaným dokazovaním.

14. Vierohodnosť určitej správy (poznatku) získaného vykonaním dôkazu, súd hodnotí izolovane, ako i

v spojení so správami získanými vykonaním všetkých ostatných dôkazov.

15. Žalovaný v odvolaní poukazoval na listinný dôkaz, predstavujúci rozpis žalobcu, ktorým mal vyjadriť,
že sumu 15.000 eur prijal na úhradu predmetnej pôžičky. Súčasne sa mal žalobca vyjadriť, že tak
postupoval preto, lebo táto pôžička bola najmenej zabezpečená a úročná najmenším úrokom. Strany

konania pritom uzatvorili celkovo päť zmlúv o pôžičke, pričom žalovaný neurčil, ktorú pôžičku, jej časť,
prípadne príslušenstvo namietanými dvoma platbami plní.

16. V prejednávanej veci však žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28. júla 2014 (č. l. 193) výslovne
uviedol, že prvou variantou bolo priradenie sumy 15.000 eur na splátku pôžičky vo výške 23.0000

eur, splatnú 15. marca 2009, na základe oznámenia žalobcu. Tomu zodpovedá ďalší listinný dôkaz,
elektronická správa žalovaného z 15. novembra 2010 (č. l. 44), ktorou zaslal žalobcovi návrh celkového
vysporiadania dlhov, pričom pod bodom 1. navrhol splatenie predmetnej pôžičky (vo výške 720.000 Sk),
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo T. J.. Pod bodom 2. bol obsiahnutý údaj žalovaného,že zostatok pôžičky zo dňa 30. januára 2009, splatnej 15. marca 2009, predstavoval 8.000 eur, a nie
23.000 eur (odpočítaním zaplatenej sumy 15.000 eur od pôžičky splatnej 15. marca 2009). Splnenie dlhu
(solúcia) predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým poskytuje veriteľovi predmet plnenia, s

úmyslom splniť svoju povinnosť, vyplývajúcu zo záväzku, prípadne z iného občianskoprávneho vzťahu.
Ak má dlžník u toho istého veriteľa viac dlhov, je vyrovnaný ten z nich, o ktorom dlžník prejaví úmysel
ho splniť. Veriteľ pri plnení dlhu prejaví svoju vôľu v právnom úkone, ktorým plnenie prijíma, pričom
sám nemôže určiť, ku ktorého z neuhradených dlhov plnenie priradí. Rozpis žalobcu (k 15. máju 2010)
sám o sebe preto nemohol vyvolať právne následky priradenia peňažného plnenia vo výške 15.000 eur

na predmetnú pôžičku. Žalobca, podľa tvrdenia žalovaného, primárne označil použitie tohto peňažného
plnenia na zmluvu o pôžičke zo dňa 30. januára 2009, splatnú 15.3.2009 (pôžička poskytnutá vo výške
23.000 eur), ktorý prejav vôle veriteľa žalovaný ako dlžník akceptoval a v písomnej elektronickej správe
z 15. novembra 2010 (č. l. 44), prejavil vôľu k určeniu, ktorý dlh mal úmysel splniť, a to z pôžičky zo
dňa 30. januára 2009.

17. Bolo preto potrebné vychádzať z tohto jednostranného právneho úkonu žalovaného ako dlžníka,
ktorým vyjadril úmysel splniť dlh z konkrétnej pôžičky a ktorému zodpovedal aj primárny úmysel žalobcu
akoveriteľa(zčohovyplývalkonsenzusveriteľaadlžníkaohľadomplneniaaprijatiapeňažnéhoplnenia),
a považovať platbu 15.000 eur za platbu na úhradu pôžičky zo dňa 30. januára 2009. Tejto vôli dlžníka
nasvedčuje skutočnosť, že práve v deň poskytnutého plnenia 15.000 eur, t. j. 15. marca 2009, bola

táto pôžička zo dňa 30. januára 2009 splatná (čomu zodpovedá i zásada považovať platbu na úhradu
záväzku splatného v deň, v ktorom bola platba dlžníkom veriteľovi poskytnutá).

18. S poukazom na vyššie uvedené zaplatením sumy 15.000 eur dňa 15. marca 2009 došlo k
čiastočnému zániku záväzku splnením, avšak dlhu, ktorý vznikol na základe inej zmluvy o pôžičke zo

dňa 30. januára 2009 (predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 23.000 eur žalobcom žalovanému).
Následné prejavy vôle, písomné či ústne vyjadrenia, boli tak bez právneho významu k už nastalej právnej
skutočnosti splnenia dlhu a teda zániku záväzku splnením.

19. Žalovaný nepreukázal ani poskytnutie peňažného plnenia vo výške 15.802,12 eur na úhradu

predmetnej pôžičky. Dňa 30. januára 2009 bola podľa písomného podania žalovaného z 3. marca 2014
(č. l. 128) uvedená suma plnením záložcu z titulu úrokov, z dôvodu zriadeného záložného práva k
nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného a jeho manželky, na zabezpečenie pohľadávky žalobcu zo
zmluvy o pôžičke poskytnutej inému dlžníkovi W. D. vo výške 165.969,59 eur dňa 5. augusta 2008.
Žalovaný tak dôkazné bremeno svojich tvrdení v odvolaní neuniesol.

20. Žalovaným označené plnenia vo výške 15.000 eur a 15.802,12 eur, neboli plnením na predmetnú
zmluvu o pôžičke. Nič pritom žalovanému nebránilo pri ich poskytnutí prejaviť vôľu, ku ktorému inému
z viacerých dlhov sa plnenia priradia. Súd prvej inštancie preto dôvodne uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi neuhradený dlh z predmetnej pôžičky. Iné odvolacie námietky žalovaným vznesené

neboli.

21. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, ktoré súd prvej inštancie vyhradil
na samostatné rozhodnutie, s prihliadnutím na dĺžku trvania konania a s tým spojené vynaložené trovy.

O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

22. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol
tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

23. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.